Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/49/2011

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného V. K. pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2

písm. a/, písm. d/ Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 24. novembra

2011 v Bratislave dovolanie obvineného V. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 22. februára 2011, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa sa dovolanie obvineného V. K. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš z 29. novembra 2010, sp. zn. ,

bol obvinený V. K. uznaný za vinného zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183

ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák., prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,

ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom

skutkovom základe, že

dňa 1. januára 2010 asi o 2.00 hod. vo vinárni v D. dvakrát škrtil rukami svoju družku

D. Š., nar. X., vulgárne jej nadával, sotil ju na zem, poškodená sa postavila a vybehla

pred vináreň, obvinený ju dobehol a sotil ju o zaparkované vozidlo tak, že si udrela hlavu,

poškodená potom odchádzala za svojou priateľkou, obvinený ju dobehol pred budovou

obecného úradu, zahryzol jej do ruky, znova ju sotil, poškodenú zachytil M. M., ktorý tadiaľ

prechádzal, poškodená spoločne s M. M. spadli na zem, pritom M. M. utrpel pádom zranenie,

na ošetrenie ktorého ho odviezol do V. obvinený, poškodená sa viezla s obvineným

v osobnom motorovom vozidle spolu s M. M., obvinený jej sľúbil, že po ošetrení M. ju

2

zavezie domov do Z., v Z. s vozidlom nezastal, vozil ju po okrese L., v priebehu jazdy

ju niekoľkokrát udrel päsťou do hlavy, keď poškodená chcela vystúpiť z vozidla, obvinený

pridal plyn a kričal na ňu, že ju zabije, že ju odvezie na miesto, kde ju nikto hľadať nebude,

pred obcou L. zastavil vozidlo, otvoril dvere na strane vodiča, obišiel ho a päsťami poudieral

poškodenú po hlave, hrýzol ju do ruky, potom poškodenú zaviezol do D., počas jazdy

poškodená neustále prosila obvineného, aby ju pustil, že má dve deti, o ktoré sa nemá kto

postarať, obvinený na jej výzvu nereagoval, v obci D. zastal, poškodená vybehla z vozidla

a skryla sa, obvinený jej spôsobil opuch hlavy v spánkovej oblasti obojstranne a modriny

po hryzení na ľavom ramene a predlaktí s dobou liečby 5 dní.

Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 183 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/,

písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

56 (päťdesiatšesť) mesiacov nepodmienečne. Na výkon uloženého trestu podľa § 48 ods. 2

písm. a/ Tr. zák. zaradil obvineného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

do viny a trestu obvinený V. K. prostredníctvom svojho obhajcu (č.l. 389-391). V dôvodoch

odvolania vytýkal súdu prvého stupňa spôsob dokazovania, namietal právnu kvalifikáciu,

pretože sa ničoho nedopustil, a preto navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie do výroku o treste podal i okresný

prokurátor, jeho odvolanie však na verejnom zasadnutí krajského súdu vzal nadriadený

prokurátor späť. Späťvzatie odvolania vzal predseda senátu v zmysle

na vedomie. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 22. februára 2011, sp. zn.

, odvolanie obvineného ako nedôvodné podľa zamietol.

Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

22. februára 2011, kedy vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom obvinený

uložený trest v súčasnej dobe vykonáva.

Odpis uznesenia súdu druhého stupňa bol obvinenému doručený 8. júna 2011, obhajca

obvineného prevzal rozhodnutie súdu druhého stupňa 6. júna 2011.

3

Okresný súd Veľký Krtíš dňa 10. októbra 2011 predložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky v predmetnej veci dovolanie obvineného V. K., ktoré podal

prostredníctvom zvolenej obhajkyne JUDr. E. M.. Dovolanie bolo podané na súde prvého

stupňa 5. októbra 2011 a smeruje proti vyššie citovanému uzneseniu krajského súdu, pričom

obvinený uplatnil dovolací dôvod uvedený v , že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V písomných dôvodoch dovolania obvinený V. K. (ďalej tiež „dovolateľ“)

argumentoval tým, že skutok mal byť po právnej stránke správne kvalifikovaný iba ako prečin

obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom

nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a prečinom výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Podľa názoru dovolateľa súdy nesprávne právne posúdili

jednak postavenie poškodenej D. Š. ako chránenej osoby ako aj spáchanie skutku závažnejším

spôsobom konania.

Vo vzťahu k poškodenej D. Š. (ďalej tiež „poškodená“) namietal, že ak súdy ustálili,

že poškodená bola jeho družkou, tak ju mali považovať za blízku osobu len vo vzťahu

k trestnému činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., lebo to výslovne

vyplýva z dikcie § 127 ods. 5 Tr. zák. Vo vzťahu k trestnému činu obmedzovania osobnej

slobody podľa § 183 Tr. zák. už ale podľa názoru dovolateľa poškodená postavenie blízkej

osoby nemala, lebo v legálnej definícii blízkej osoby v § 127 ods. 4 Tr. zák. sa družka

výslovne neuvádza a v konaní nebolo preukázané, že by s poškodenou boli v takom pomere,

že by ujmu, ktorú utrpel jeden z nich, druhý právom pociťoval ako ujmu vlastnú.

Dovolateľ ďalej namietal, že trestný čin obmedzovania osobnej slobody spáchal

závažnejším spôsobom konania. Pri kvalifikácii skutku podľa troch ustanovení Trestného

zákona mal za to, že dochádza k subsumovaniu jednotlivých pojmových znakov

a že v prípade konkurencie znakov platí zásada, podľa ktorej prednosť má použitie určitej

okolnosti len ako kvalifikačného znaku základnej skutkovej podstaty pred jej iným použitím.

Vyjadril teda presvedčenie, že násilie, ktoré produkoval vo vzťahu k poškodenej, tak ako je

uvedené skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu, mu bolo pričítané opakovane,

čo je v rozpore s ustanovením § 38 Tr. zák.

Vo vzťahu k uloženému trestu dovolateľ namietal použitie oboch priťažujúcich

okolností. Konkrétne namietal, že spáchanie viacerých trestných činov ako priťažujúcu

okolnosť (§ 37 písm. h/ Tr. zák.) možno zohľadniť len pri viacčinnom súbehu, no v jeho

prípade išlo o jednočinný súbeh a ďalej, že predchádzajúce odsúdenia mal zahladené, preto

na ne súd nemal prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa (§ 37 písm. m/ Tr. zák.).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky v zmysle , rozsudkom vyslovil porušenie zákona v jeho

neprospech a aby uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. februára 2011, sp. zn.

, ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z 29. novembra 2011, sp. zn.

, vo výroku o vine a treste zrušil a podľa prikázal Okresnému

súdu Veľký Krtíš, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Samosudkyňa súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením doručila

rovnopis dovolania ostatným stranám trestného konania, ktoré by mohli byť rozhodnutím

o dovolaní priamo dotknuté s upozornením, že sa môžu k dovolaniu obvineného vyjadriť.

K dovolaniu obvineného V. K. sa vyjadril okresný prokurátor podaním

z 26. septembra 2011 (č.l. 442), pričom navrhol dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/

odmietnuť, pretože nie sú splnené podmienky dovolania podľa

K predmetnému dovolaniu sa v súdom určenej lehote vyjadrila i poškodená D. Š. (č.l.

443), ktorá navrhla dovolanie zamietnuť, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za

správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného V. K. a zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369

ods. 2 písm. b/ ), prostredníctvom splnomocnenej obhajkyne ( ),

v zákonnej lehote ( ) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať ( ). Zároveň však zistil, že podané dovolanie

je potrebné s použitím odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je

zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

V prvom rade najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

takéhoto dovolacieho dôvodu podľa V prípade, že podané dovolanie len

formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania a v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, takéto dovolanie treba

odmietnuť podľa

Obvinený V. K. v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/

, v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Podľa dôvody podľa ods. 1 písm. i/ a podľa odseku 3 nemožno

použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

Zo znenia je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť

nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto

dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré

vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých

najzávažnejších, v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie

k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové

zistenia dovolací súd nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd oprávnený

skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený)

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný

prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve

alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin, alebo že skutok

nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie

je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

6

Obvinený V. K. v dovolaní, ako už bolo vyššie podrobne uvedené, namietal,

že by svojim konaním naplnil znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu

obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.,

lebo skutok nespáchal ani na chránenej osobe, ani závažnejším spôsobom konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatujúc, že ide o námietky právneho

charakteru, ktoré spadajú pod uplatnený dovolací dôvod, preto ďalej skúmal,

či sú dovolateľove námietky aj skutočne dôvodné. V rámci tohto prieskumu musí posúdiť

správnosť subsumpcie (podradenia) skutkového deja ustáleného súdmi prvého a druhého

stupňa v tzv. skutkovej vete, na ustanovenie skutkovej podstaty zločinu obmedzovania

osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu

s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a prečinom

výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., predovšetkým s dôrazom na namietané

tzv. kvalifikačné znaky (znaky kvalifikovaných skutkových podstát).

Podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., kto inému bez oprávnenia bráni užívať osobnú slobodu,

potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ

potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania,

b) z osobitného motívu,

c) ako verejný činiteľ,

d) na chránenej osobe, alebo

e) a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., chránenou osobou sa rozumie blízka osoba.

Podľa § 127 ods. 4 Tr. zák., blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie

príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby

v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy,

ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.

Podľa § 127 ods. 5 Tr. zák., blízkou osobou sa na účely trestných činov vydierania

podľa § 189, znásilnenia podľa § 199 ods. 2, sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2,

sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa

§ 208, nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 alebo nebezpečného prenasledovania

podľa § 360a rozumie aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba,

ktorá je vo vzťahu k nim blízkou osobou podľa odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom

žije, alebo žila v spoločnej domácnosti.

Podľa § 138 písm. d/ Tr. zák., závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie

trestného činu násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy.

Osoby, ktoré sú v inom vzájomnom rodinnom pomere než príbuzní v priamom

pokolení, osvojenec a osvojiteľ, súrodenci a manželia (napr. bratranci, strýko a neter) alebo

v obdobnom pomere (teda hocijaký vzťah spĺňajúci ďalej uvedené kritériá, napr. silné

kamarátstvo) sa považujú za osoby sebe navzájom blízke iba v prípade, ak sú psychicky

natoľko spriaznené (rodinné puto sa nevyžaduje), že by ujmu, ktorú by čo i hypoteticky

utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú (minimálne by z takejto ujmy

bola v značne nepriaznivom psychickom rozpoložení). Takýmito osobami môžu byť trebárs

dobrí kamaráti, milenci, resp. druh a družka, a pod. Či v konkrétnom prípade na základe

takéhoto vzťahu pôjde o osoby sebe navzájom blízke, bude závisieť práve od hĺbky

ich vzťahu (napr. milenci na jednu noc, ktorí sa predtým ani potom nestretli, určite nemôžu

byť považovaní za osoby sebe navzájom blízke, takými osobami nie sú ani milenci, ktorí

sa stretávajú iba občasne, a to výlučne za účelom sexuálneho uspokojenia, naproti tomu dlhší

sýtený vzťah priateľ – priateľka predstavuje pomer vzájomne blízkych osôb). Pritom

je potrebné zdôrazniť, že musí ísť o vzájomný, teda obojstranný vzťah medzi osobami

navzájom si blízkymi, nestačí ak vzájomnú blízkosť pociťuje výlučne jedna osoba.

Samozrejme, vzájomnú blízkosť nemusia obidve osoby pociťovať rovnako, môžu ju prežívať

kvalitatívne inak, ale každá z nich ňou musí oplývať. Vzájomnú blízkosť si nemusia osoby

uvedomovať neustále, stačí, že pri hlbšom zamyslení sa alebo v hraničných situáciách ju tak

pociťujú. Druh – družka sú označenia pre osoby, ktoré spolu žijú v spoločnom životnom

spoločenstve, hoci nie sú manželmi. Spolužitie druha a družky je faktickým stavom. Tieto

osoby sú spravidla opačného pohlavia (môžu byť ale aj rovnakého pohlavia), ktoré

spolunažívajú v určitom partnerskom vzťahu, v ktorom by si teoreticky podľa všeobecného

vnímania mali byť vzájomnou oporou a ktorého súčasťou je aj sexuálne spolužitie, alebo

8

ktorého podstatou je vytvorenie páru ako výraz ich vzájomného spolužitia, aj keď spolu

nepraktizujú sexuálne aktivity. Preto, aby išlo o druhov sa nevyžaduje, aby druhovia spolu žili

v spoločnej domácnosti, aj keď tomu tak spravidla bude. Úplne stačí, že chcú byť relatívne

často spolu a tento jav je relatívne stabilný, t. j. trvá aspoň niekoľko týždňov. Nestačí len

krátkodobá, či zatiaľ veľmi povrchná partnerská známosť. Na druhej strane, ak ľudia spolu

žijú v spoločnej domácnosti, tento čas sa rapídne skracuje (Burda, E., Čentéš, J., Kolesár,

J., Záhora, J. a kol., . Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha :

C. H. Beck, 2010, 861-864 s.).

Prvostupňový súd v tzv. skutkovej vete výroku rozsudku ustálil postavenie poškodenej

D. Š. ako družky obvineného V. K.. Ide o skutkové zistenie, ktoré odvolací súd nemenil

a ktoré dovolací súd v zmysle nie je oprávnený preskúmavať.

V podstate obvinený V. K. v dovolaní postavenie poškodenej D. Š. ako svojej družky, a teda

blízkej osoby podľa § 127 ods. 5 Tr. zák. (vo vzťahu k trestnému činu nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 2 Tr. zák. – pozn. súdu) už ani nespochybňoval, hoci ešte

v odvolaní sa bránil tvrdením, že jeho družkou nebola. V dovolaní ale namietal,

že s poškodenou D. Š. neboli navzájom v takom pomere, že by ujmu, ktorú utrpel len jeden

z nich, druhý právom pociťoval ako ujmu vlastnú, preto jeho družka poškodená D. Š. nemala

vo vzťahu k nemu postavenie blízkej osoby podľa § 127 ods. 4 Tr. zák.

S týmto záverom obvineného V. K. nemožno súhlasiť. Z vyššie uvedeného

teoretického výkladu je zrejmé, že družka, aj keď v § 127 ods. 4 Tr. zák. nie je výslovne

uvedená, nepochybne spĺňa parametre blízkej osoby v zmysle tohto ustanovenia, čomu

zodpovedá aj doterajšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. Správne nižšie súdy

v posudzovanej trestnej veci ustálili postavenie družky obvineného D. Š. ako blízkej osoby

aj v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zák. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za dôležité

poznamenať, že výklad prezentovaný dovolateľom by družkám (druhom) poskytoval nižšiu

mieru trestnoprávnej ochrany oproti manželkám (manželom), čo by pri pretrvávajúcej vysokej

miere rozvodovosti v spoločnosti (takmer 50% - pozn. súdu) a stále častejšiemu faktickému

spolužitiu osôb len ako druha a družky v mimomanželskom zväzku, bolo zo spoločenského

hľadiska diskriminačné a z trestnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Obvinený V. K. ďalej namietal, že by trestný čin obmedzovania osobnej slobody

podľa § 183 Tr. zák. spáchal závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 písm. d/ Tr. zák.,

9

teda násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy. Bol toho

názoru, že násilie opísané v tzv. skutkovej vete výroku prvostupňového rozsudku už bolo

subsumované pod trestné činy výtržníctva a nebezpečného vyhrážania ako ich zákonný znak,

a preto keď mu súd zohľadnil násilie aj ako okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej

sadzby pri trestom čine obmedzovania osobnej slobody, tak porušil iné hmotnoprávne

ustanovenie, konkrétne § 38 Tr. zák.

Podľa § 138 písm. d/ Tr. zák., závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie

trestného činu násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy.

Pokiaľ ide o tieto námietky obvineného, tieto sú podľa názoru dovolacieho súdu

opodstatnené. Oba nižšie súdy dospeli k záveru, že obvinený V. K. sa trestných činov dopustil v jednočinnom súbehu, t. j. spáchal jeden skutok, ktorým naplnil viacero skutkových podstát trestných činov. Základným zmyslom jednočinného súbehu trestných činov je čo najobjektívnejšie vystihnúť povahu a stupeň nebezpečnosti konania páchateľa a ten bude spravidla najlepšie posúdený vtedy, pokiaľ bude kvalifikovaný podľa všetkých zákonných ustanovení, ktoré naň dopadajú. Zásada jednočinného súbehu by sa nemohla aplikovať jedine v prípade, že by išlo o súbeh tzv. zdanlivý, t.j. pokiaľ by trestné činy o ktoré ide boli navzájom v pomere špeciality, či subsidiarity, resp. išlo by o ich faktickú konzumpciu, alebo o pokračovací, trváci, či hromadný trestný čin.

Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno

prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

Uvedené ustanovenie upravuje konkurenciu okolností, ktoré môžu byť súčasne zákonnými

znakmi základnej skutkovej podstaty i kvalifikovanej skutkovej podstaty. Pri takejto konkurencii platí zásada, podľa ktorej má prednosť použitie určitej okolnosti len ako kvalifikačného znaku základnej skutkovej podstaty pred jej iným použitím. Z uvedeného vyplýva, že určitú okolnosť, ako prísnejší kvalifikačný znak možno použiť iba vtedy, ak nie je obsiahnutá v základnej skutkovej podstate.

V posudzovanej veci pri zločine obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 v jeho

kvalifikovanej skutkovej podstate podľa ods. 2 písm. a/ je kvalifikačným znakom v zmysle § 138 písm. d/ Tr. zák. násilie, hrozba bezprostredného násilia alebo hrozba inej ťažkej ujmy. Na druhej strane zákonným znakom základnej skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. sú vyhrážky smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inej ťažkej ujmy. Dochádza

10

tu k prelínaniu kvalifikačných znakov, preto osobitný kvalifikačný znak - závažnejší spôsob konania pri zločine obmedzovania osobnej slobody nemožno použiť.

Správne malo byť konanie obvineného kvalifikované ako zločin obmedzovania

osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v súbehu s prečinom

nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a prečinom výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Zistené pochybenie oboch súdov však nemá zásadný

vplyv na postavenie obvineného, pretože obvinenému by bol ukladaný úhrnný trest odňatia

slobody podľa najprísnejšieho zákonného ustanovenia, ktorým je v jeho prípade naďalej

ustanovenie § 183 ods. 2 Tr. zák.

Čo sa týka námietok obvineného V. K. voči výroku o treste, konkrétne zohľadnenia

priťažujúcich okolností pri výmere trestu odňatia slobody, Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, že tieto obsahovo nenapĺňajú ním uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ Výhrady spojené s uloženým trestom možno uplatňovať iba v rámci

dovolacieho dôvodu podľa , ktorý však obvinený neuplatňoval.

Iba v rámci tohto dovolacieho dôvodu možno namietať pochybenia súdu

pri ukladaní druhu trestu, ktorý je neprípustný, alebo pri určení takej výmery trestu, ktorá

je mimo trestnú sadzbu určenú zákonom za daný trestný čin. Ani jedna alternatíva však

neposkytuje možnosť dovolávať sa porušenia zákonných hľadísk určujúcich uloženie druhu

trestu a jeho výmery. Pochybenie súdov spočívajúce v nesprávnom uložení druhu trestu

či jeho výmery v súvislosti s nesprávnym vyhodnotením kritérií uvedených v § 31 až § 34

Tr. zák. a následným uložením neprimerane prísneho alebo naopak mierneho trestu, nemožno

namietať prostredníctvom tohto ani iného dovolacieho dôvodu.

Podľa , dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného konštatuje,

že v trestnej veci obvineného V. K. nebol splnený dôvod dovolania predpokladaný

ustanovením , a preto na neverejnom zasadnutí bez preskúmania

veci dovolanie obvineného V. K. podľa odmietol.

11

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011

JUDr. Juraj K l i m e n t , v. r.

predseda senátu

Vyhotovil : JUDr. Peter Szabo

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová