Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2d2/382938.f13150.pdf
PDF · 221.16 KB
No categories available
2Cdo/274/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej
veci ţalobkyne : C., zastúpená JUDr. M. V., advokátom v K., proti ţalovaným : 1/ E. S.,
bývajúcej v H., 2/ B. F., bývajúcej v S., obe zastúpené JUDr. M. D., advokátom v S.,
v konaní o zaplatenie zvyšku nároku z veci sp.zn. 5 C 688/92, vedenej na Okresnom súde
Stará Ľubovňa pod sp.zn. 5 C 19/2003, o dovolaní ţalobkyne a ţalovanej 1/ proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 22. mája 2008 sp.zn. 8 Co 13/2007
t a k t o :
Dovolanie ţalobkyne proti zmeňujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 22. mája 2008 sp.zn. 8 Co 13/2007 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu
v Prešove z 15. decembra 2008 sp.zn. 8 Co 13/2007 z a m i e t a .
Dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 22. mája 2008 sp.zn. 8 Co 13/2007 v spojení s opravným uznesením Krajského
súdu v Prešove z 15. decembra 2008 sp.zn. 8 Co 13/2007 o d m i e t a .
Ţalobkyni a ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania v sume
107,55 € k rukám alebo na účet JUDr. M. D., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom (v poradí druhým) z 19. decembra 2005 č.k.
5 C 19/2003-102 zaviazal ţalovanú 1/ zaplatiť ţalobkyni istinu vo výške 85 737,-- Sk
s príslušným úrokom z omeškania z dlţnej sumy za jednotlivé obdobia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Taktieţ zaviazal ţalovanú 2/ zaplatiť ţalobkyni na istine
76 030,90 Sk s príslušným úrokom z omeškania za jednotlivé obdobia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Uloţil ţalovanej 1/ zaplatiť
trovy štátu vo výške 1 354,20 Sk na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Taktieţ ţalovanej 2/ uloţil zaplatiť trovy štátu vo výške
1 354,20 Sk na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Ţalobkyňu zaviazal uhradiť trovy štátu vo výške 5 416,60 Sk na účet Okresného
súdu Stará Ľubovňa v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe ţiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto konania. V odôvodnení prvostupňový súd
uviedol, ţe predmetom konania je zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách, ktorý
bol zistený inventúrou vykonanou v dňoch od 31.3.1992 do 2.4.1992, teda za účinnosti
Zákonníka práce účinného do 31.3.2002. Ţalovaná 1/ pracovala u právneho predchodcu
ţalobkyne ako vedúca skladu a ţalovaná 2/ ako zástupkyňa vedúcej skladu. Obe mali riadne
uzavreté dohody o hmotnej zodpovednosti. Ţalované manko je za obdobie od 29.11.1991
do 31.3.1992. Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd uzavrel, ţe sú splnené
predpoklady zodpovednosti za schodok, a to existencia pracovnoprávneho vzťahu
a platne uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti, skutočnosť, ţe pracovníkovi boli
zverené hodnoty na vyúčtovanie a ich rozsah, a existencia schodku. Mal za preukázané, ţe
škoda nebola spôsobená úmyselne, ale z nedbanlivosti. Za vzniknuté manko nesie
zodpovednosť aj samotná organizácia – ţalobkyňa, nakoľko tak ako to konštatuje znalec, dlhé
obdobie viedla nepresné účtovníctvo, nedostupnú inventarizáciu a boli porušované právne
normy zo strany nadriadených. Nedostatky v riadiacej a kontrolnej práci a v nedôslednom
dodrţiavaní právnych noriem zo strany nadriadených ţalobkyne umoţnili dlhú dobu zakrývať
manko v organizácii. Vychádzajúc zo znaleckého posudku D., ktorý vyčíslil výšku
manka, t.j. skutočnej škody na sumu 485 303,90 Sk, túto náhradu zníţil v zmysle ustanovenia
§ 183 ods. 1 Zákonníka práce a ustálil, ţe 1/3 skutočnej škody činí sumu 161 767,96 Sk. V
tejto výške uloţil ţalovaným škodu uhradiť. V prevyšujúcich 2/3 za škodu zodpovedá
ţalobkyňa a v tejto prevyšujúcej časti teda ţalobu zamietol. Ţalovanej 1/ teda uloţil náhradu
škody vo výške 85 737,-- Sk a ţalovanej 2/ 76 030,90 Sk.
Na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. mája 2008 č.k.
8 Co 13/2007-174 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým sa vyhovelo
ţalobe vo vzťahu k ţalovanej 1/, vo výroku o náhrade trov konania štátu vo vzťahu
k ţalovanej 1/ a vo výroku o náhrade trov konania medzi ţalobkyňou a ţalovanou 1/. Zmenil
rozsudok vo výroku, ktorým sa vyhovelo ţalobe vo vzťahu k ţalovanej 2/ tak, ţe ţalobu
v tejto časti zamietol. Štátu nepriznal náhradu trov konania vo vzťahu k ţalovanej 2/.
Ţalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k ţalovanej 1/ vo výške
14 629,-- Sk a ţalovaná 1/ je povinná ju zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku
do rúk alebo na účet JUDr. M. V.. Ţalovanej 2/ priznal náhradu trov konania vo výške
72 698,50 Sk a ţalobkyňa je povinná ju zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku do
rúk alebo na účet JUDr. M. D.. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe
v priebehu odvolacieho konania na návrh ţalobkyne postupom podľa § 92 ods. 2, 3 namiesto
doterajšej ţalobkyne K., so sídlom K., vstúpila do konania spoločnosť C., so sídlom v K..
Dôvodom bolo uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 5.1.2006 medzi
spoločnosťou K. ako postupcom a spoločnosťou C. ako postupníkom. Takto bola
postúpená pohľadávka vo výške 853 992,90 Sk s prísl., proti ţalovanej H. S.. Stotoţnil sa
s dôvodmi súdu prvého stupňa, ţe ţalované nepreukázali, aby schodok vznikol celkom bez
ich zavinenia. Neboli nimi produkované ţiadne priame dôkazy preukazujúce ich tvrdenie, ţe
schodok mal vznikať uţ od roku 1985. Ak by to tak aj bolo, práve konaním ţalovaných
nebolo moţné tento schodok zistiť objektívne, lebo práve ţalované pri inventúrach
nepredloţili reklamačné listy a úmyselne konali tak, aby schodok nebol zistený. Pri fyzických
inventúrach totiţ predloţili iba prázdne obaly. Súd prvého stupňa tieţ správne vyhodnotil
spoluzodpovednosť zamestnávateľa ţalovaných, ktorý viedol nepresné účtovníctvo,
nezabezpečil dôsledne inventarizáciu a tieto nedostatky v riadiacej a kontrolnej práci umoţnili
dlhodobo zakrývať schodok v organizácii, preto bola správne zohľadnená miera jeho
spoluzodpovednosti v rozsahu 2/3. Prvostupňový súd správne ustálil aj výšku náhrady
u oboch ţalovaných s prihliadnutím na ich mesačný zárobok, a správne vychádzal zo sumy
485 303,90 Sk, ktorú ako manko vyčíslil znalec D. vo svojom znaleckom posudku.
K odvolacím námietkam uviedol, ţe sa nedá stotoţniť s tvrdením, ţe ţalované nespôsobili
schodok a tento zistili v roku 1985, o čom upovedomili svojho nadriadeného. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, ţe práve svojou činnosťou neumoţnili riadne vykonať
inventúry aj pred rokom 1992, najmä keď k inventúre nepredloţili príslušné listiny –
reklamačné listy alebo k fyzickej inventúre predloţili iba prázdne obaly. Nemôţu preto vo
svoj prospech vyuţiť to, ţe inventúry neboli vykonané riadne a schodok nebol zistený ešte
pred rokom 1992, keď sa tak stalo práve aj ich konaním. Teda aj ich pričinením neboli
inventúry vykonávané riadne. Taktieţ nie je moţné súhlasiť s tým, ţe svojej zodpovednosti sa
zbavili v dôsledku hrubého porušenia povinnosti ich zamestnávateľa. Práve táto skutočnosť,
ţe im zamestnávateľ umoţnil zakrývať schodok v dôsledku nesprávnej kontroly, bola
zohľadnená priznaním jeho spoluzodpovednosti vo výške 2/3. Taktieţ nie je moţné sa
stotoţniť ani s tvrdením ţalovaných, ţe po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu,
v ktorom bol vyslovený právny názor na predmetnú vec, došlo k výraznej zmene skutkového
stavu.
Vzhľadom na to, ţe vo vzťahu k ţalovanej 2/ sa po rozhodnutí súdu prvého stupňa zmenili
skutkové okolnosti v tom, ţe pôvodná ţalobkyňa spoločnosť K. uzavrela
so spoločnosťou C. zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej bola pripustená na
miesto doterajšej ţalobkyne spoločnosti K. nová ţalobkyňa C., avšak zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 5.1.2006 nebola voči ţalovanej 2/ postúpená ţiadna pohľadávka, preto
nová ţalobkyňa spoločnosť C. nie je aktívne legitimovaná v konaní proti ţalovanej 2/.
Z uvedených dôvodov bola ţaloba voči ţalovanej 2/ zamietnutá.
Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho zmeňujúcej časti podala dovolanie
ţalobkyňa, ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť
z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., t.j. ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v tejto
časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne posúdenie veci spočíva
v tom, ţe krajský súd zmenu vo výroku vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o trovách
konania odôvodnil iba tým, ţe zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 5.1.2006 medzi
postupcom spoločnosťou K. a postupníkom C. vyplýva, ţe predmetom postúpenia je len
pohľadávka voči H. S. vo výške 853 992,90 Sk a nie aj pohľadávka voči B. F.. Takýto záver
však pokladá za nesprávny, pretoţe pohľadávka bola v zmluve označená štandardným
spôsobom, a v praxi zauţívaným uţ niekoľko desaťročí, t.j. ţalovaná 1/ a výškou istiny.
Všetko ostatné je zo strany krajského súdu prepiatym formalizmom, či šikanóznym výkonom
práva, čo judikatúra najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu uţ odmietla. Navyše v danej veci
od začiatku bolo zrejmé, ţe ide o delenú zodpovednosť ţalovaných za schodok, ako vedúcej
skladu a jej zástupkyne, čiţe aj z označenia istiny vo výške 853 992,90 Sk bolo evidentné, ţe
ide o celkovú istinu tvoriacu súčet sumy vo výške 440 062,50 Sk pripadajúcej na ţalovanú 1/
a sumy vo výške 413 930,40 Sk pripadajúcej na ţalovanú 2/, t.j. B. F.. Navrhol, aby dovolací
súd rozsudok krajského súdu v jeho zmeňujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho potvrdzujúcej časti podala dovolanie
ţalovaná 1/ E. S., ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.
a dôvodnosť z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, ţe prvostupňový súd
pochybil, ak nebral v úvahu skutočnosť, ţe v ďalšom konaní došlo k zmene skutkového stavu
veci, z ktorého vychádzal krajský súd pri rozhodnutí. Z toho je nepochybné, ţe na základe
zmeneného skutkového základu veci sa záväznosť právneho názoru súdu nemôţe uplatniť,
lebo na inak zistený skutkový stav vôbec nedopadá. Keďţe toto pochybenie nenapravil ani
odvolací súd pričom len arbitrárne konštatoval, ţe tvrdenie ţalovaných o zmene skutkového
stavu nemá oporu, bez zaujatia akéhokoľvek stanoviska k ich tvrdeniu a výsledkom
vykonaného dokazovania, ich rozhodnutia sú po právnej stránke nesprávne, neodôvodnené
a nepreskúmateľné. Okrem uvedeného má za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu tým, ţe sa
vôbec nezaoberal odvolaním brojacim proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého
stupňa, ktoré sú rozporuplné, navzájom si odporujúce, nepresvedčivé, je nezákonné vydané
v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Tým, ţe uvedené princípy neboli rešpektované
odvolacím súdom (ale ani súdom prvého stupňa), došlo k porušeniu základného práva
dovolateľky na spravodlivý proces v zmysle uvedeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení
s § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 237
písm.f/ O.s.p. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa ţalobe vyhovelo vo vzťahu
k ţalovanej 1/, výroku o trovách konania ako aj výroku o náhrade trov odvolacieho konania,
zároveň aby zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Ţalovaná 2/ B. F. vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne navrhla dovolanie
ţalobkyne zamietnuť a uloţiť jej povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania.
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalovanej 1/ E. S. zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), jedná sa o dovolanie ţalobkyne proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho
súdu, preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je
dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatneným dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal, a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Veriteľ môţe svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlţníka postúpiť písomnou zmluvou
inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené
(§ 524 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a doplnkov).
Postúpením pohľadávky na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom
(postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postupuje pôvodný veriteľ svoju pohľadávku
proti dlţníkovi novému veriteľovi. Zmluva o postúpení pohľadávok podľa § 524 ods. 1
Občianskeho zákonníka má zákonom predpísanú formu (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Následky postúpenia pohľadávky sa prejavia v právnom postavení všetkých účastníkov.
Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou
spojenými. Nie je uţ ďalej oprávnený pohľadávku vymáhať a prijímať od dlţníka plnenie.
Veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom, a všetkými
právami s ňou spojenými, ako aj so všetkými námietkami, ktoré moţno proti nej uplatniť.
Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyţaduje súhlas dlţníka, keďţe
zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho
zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyţaduje ani to, aby dlţník
o nej vedel. Obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy
o postúpení sa nemení ani postavenie dlţníka.
Nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky však vţdy je, ţe musí ísť
o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu.
Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 5.1.2006 medzi postupcom
spoločnosťou K., a postupníkom C., vyplýva, ţe predmetom postúpenia pohľadávky je
pohľadávka voči H. S., vo výške 853 992,90 Sk. Z uvedeného teda plynie, ţe bola postúpená
iba pohľadávka voči ţalovanej 1/ H. S.. Ţiadna pohľadávka voči ţalovanej 2/ B. F. nebola
predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 5.1.2006. Dovolací súd sa teda stotoţňuje
s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa spoločnosť C. nie je aktívne
legitimovaná v predmetnom spore voči ţalovanej 2/ B. F., keďţe zmluvou o postúpení
pohľadávky nenadobudla ţiadnu pohľadávku voči ţalovanej 2/ B. F.. Krajský súd teda
nepochybil, ak pre nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne voči ţalovanej 2/ zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu voči ţalovanej 2/ zamietol.
Odvolací súd preto v tejto časti vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch
a jeho rozhodnutiu nemoţno vytknúť pochybenie, takţe dovolací súd dovolanie ţalobkyne
proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením odvolacieho
súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), ide o dovolanie ţalovanej 1/ proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku
odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením odvolacieho súdu, skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanoveniach § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie ţalovanej 1/ smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu
do výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo ţalobe
vo vzťahu k ţalovanej 1/, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nebol ani potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nešlo ani o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto
veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.
Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu
nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2, 3 O.s.p. je zrejmé, ţe ide
o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného
ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku,
ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej
alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva aţ vtedy,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
So zreteľom na ţalovanou 1/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, ţe
v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
K odňatiu moţnosti ţalovanej 1/ pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým,
ţe v ďalšom konaní došlo k zmene skutkového stavu veci, z ktorého vychádzal krajský súd
pri rozhodnutí sp.zn. 2 Co 413/2003 zo 17.9.2004, z toho je nepochybné, ţe na základe
zmeneného skutkového základu veci sa záväznosť právneho názoru súdu nemôţe uplatniť,
za tejto situácie bolo povinnosťou súdov samostatne posudzovať aj po právnej stránke
výsledky vykonaného dokazovania a keďţe toto pochybenie nenapravil ani odvolací súd,
pričom len arbitrárne konštatoval, ţe tvrdenia ţalovaných o zmene skutkového stavu nemá
oporu bez zaujatia akéhokoľvek stanoviska k ich tvrdeniu a výsledkom vykonaného
dokazovania, rozhodnutia niţších súdov sú po právnej stránke nesprávne, neodôvodnené
a nepreskúmateľné. Okrem uvedeného má za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu tým, ţe sa
vôbec nezaoberalo odvolaním brojacim proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého
stupňa, ktoré sú rozporuplné, navzájom si odporujúce, nepresvedčivé, je nezákonné, vydané
v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťaţisko dokazovania je totiţ pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/2003). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať
to, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva
podstata odvolacích námietok ţalovaných. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, ţe odvolací súd sa s nimi
riadne nevysporiadal, dovolací súd poukazuje na obsah dovolaním napadnutého rozsudku,
v ktorom odvolací súd vysvetlil podstatu záveru, z ktorého vychádzal, ţe boli splnené všetky
predpoklady zodpovednosti za schodok na strane ţalovaných. „Keďţe u ţalovaných sa
zavinenie predpokladá, tieto by sa mohli svojej zodpovednosti zbaviť celkom, prípadne sčasti
v prípade, ak by sa preukázalo, ţe schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia.
Ţalované nepreukázali, aby schodok vznikol celkom bez ich zavinenia. Ţalovanými neboli
produkované ţiadne priame dôkazy preukazujúce ich tvrdenie, ţe schodok mal vznikať uţ
od roku 1985. Ak by to tak aj bolo, práve konaním ţalovaných nebolo moţné tento schodok
zistiť objektívne, lebo práve ţalované pri inventúrach nepredloţili reklamačné listy
a úmyselne konali tak, aby schodok nebol zistený. Pri fyzických inventúrach totiţ predloţili
iba prázdne obaly. Prvostupňový súd tieţ správne vyhodnotil spoluzodpovednosť
zamestnávateľa ţalovaných, ktorý viedol nepresné účtovníctvo, nezabezpečil dôsledne
inventarizáciu a tieto nedostatky v riadiacej a kontrolnej práci umoţnili dlhodobo zakrývať
schodok v organizácii, preto bola správne zohľadnená miera jeho spoluzodpovednosti
v rozsahu 2/3. Správne bola aj ustálená výška náhrady škody u oboch ţalovaných
s prihliadnutím na ich mesačný zárobok. Nestotoţnil sa s tvrdením ţalovaných, ţe
po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorom bol vyslovený právny názor
na predmetnú vec došlo k výraznej zmene skutkového stavu“. Dovolací súd vzhľadom
na vyššie uvedené uzatvára, ţe odvolací súd v danom prípade vysvetlil podstatu a dôvody
svojho rozhodnutia spôsobom, ktorý zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej 1/ nevyplýva z § 238 a § 237 O.s.p., Najvyšší
súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie ţalovanej 1/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
dovolanie neprípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa
zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku odvolacieho súdu, ani
opodstatnenosti tých dovolacích námietok ţalovanej 1/, ktorými spochybňovala správnosť
skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní vo vzťahu medzi ţalobkyňou a ţalovanou 1/ vzniklo procesne
úspešnej ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej 1/, ktorá
úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd
nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala
návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní vo vzťahu medzi ţalobkyňou a ţalovanou 2/ vzniklo procesne
úspešnej ţalovanej 2/ právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá
úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný
účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy tohto
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal
náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovanej 2/
vypracovaním vyjadrenia z 18. augusta 2008 k dovolaniu ţalobkyne (§ 14 ods. 1 písm.c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 3 050,-- Sk
(1250 + 300 x 6), čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky
(t.j. 190,-- Sk)] predstavuje spolu 3 240,-- Sk, t.j. 107,55 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. novembra 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová