Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4d8/382249.0f980e.pdf
PDF · 129.14 KB
No categories available
5Obdo/56/2011
Najvyšší súd 5 Obdo 56/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu S. V. B., F., IČO X.,
zastúpeného advokátom JUDr. J. S., A. k., I., proti ţalovanému Mgr. V. V., K., zastúpeného
advokátom JUDr. V. Š., M., o zaplatenie 1 870,36 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 26 Cb 63/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 13. júna 2011 č. k. 2 Cob 89/2001-175, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice I. rozsudkom z 10. 12. 2010 č. k. 26 Cb 63/2008-154 zamietol
ţalobcu. Ţalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 1 419,71 Eur. V odôvodnení
uviedol, ţe ţalobca ţiadal, aby súd zaviazal ţalovaného na zaplatenie 1 870,36 Eur (56 376,46
Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 01. 12. 2006 do zaplatenia titulom
náhrady škody. Dlh ţalovaného v sume 56 346,46 Sk pozostával z neuhradenej istiny
28 742,37 Sk (ku dňu 30. 09. 2006) a neuhradených úrokov z omeškania v sume 26 604,09
Sk, počítaných ku dňu 30. 09. 2006. Listom z 28. 11. 2006 ţalobca vyzval ţalovaného
na zaplatenie sumy 55 346,46 Sk titulom náhrady škody.
Zmluvou o výkone správy z 15. 10. 1997 bolo preukázané, ţe ţalobca ju uzavrel
s úpadcom ako vlastníkom neodkúpených bytov č. 2, 8, 14 a 16 na F. Na základe tejto zmluvy
sa ţalobca zaviazal vykonávať správu spoločných častí a spoločných zariadení domu, jeho
príslušenstva a pozemku a úpadca sa zaviazal plniť povinnosti uvedené v čl. III zmluvy.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 40/00-6 z 23. 03. 2000, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2000, bol vyhlásený konkurz na majetok dlţníka P., a. s.
v likvidácii, M. a za správcu podstaty bol ustanovený JUDr. L. L.. Uznesením Krajského súdu
v Košiciach z 25. 01. 2002 č. k. 4K 40/00-69 bol JUDr. L. L. zbavený funkcie správcu
konkurznej podstaty a do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený ţalovaný.
Opatrením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 40/00-195 zo 17. 07. 2004 súd
súhlasil s predajom majetku úpadcu, patriaceho do konkurznej podstaty mimo draţby
pre R., s. r. o., v súlade so schváleným plánom speňaţenia. Byt č. 8 na F. bol súčasťou súboru
predávaných vecí. Kúpnou zmluvou, uzavretou medzi správcom konkurznej podstaty ako
predávajúcim a spoločnosťou R., s. r. o., ako kupujúcim, mal súd preukázané, ţe byt č. 8 na F.
bol súčasťou súboru vecí, predávaných predmetnou zmluvou. Cena vecí, ktorých predaj bol
odsúhlasený opatrením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 40/00-195 zo 17. 07. 2004, bola
určená znaleckými posudkami Ing. M. P.. Listom ţalovaného, adresovaného Krajskému súdu
v Košiciach zo 14. 03. 2003, bolo súdu preukázané, ţe ţalovaný oznámil súdu, ţe
na účet ţalobcu boli poukázané všetky platby, ktoré obdrţal od nájomníkov (uţívateľov)
bytov a poţiadal o vydanie pokynu, či má uhrádzať platby na účet spoločenstva aj v prípade,
ţe uţívatelia bytov si neplnia voči úpadcovi svoje povinnosti. Súd zistil, ţe správcovi
konkurznej podstaty nebol vydaný pokyn v predmetnej veci. Krajský súd v Košiciach
uznesením z 27. 01. 2006 schválil konečnú správu spolu s vyúčtovaním odmeny a náhrady
hotových výdavkov správcu. Uznesením z 23. 02. 2006 rozhodol o rozvrhu a svojím
uznesením z 04. 05. 2006 pod č. k. 4K 40/2000-291 zrušil konkurz a správca bol zbavený
funkcie.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 415 Obč. zák. a § 420 Obč. zák., § 10 ods. 1 aţ 4
zák. č. 182/1993 Z. z., § 8 ods. 2 a § 27 ods. 4 písm. a/ Zákona o konkurze a vyrovnaní.
Zo zápisnice zo schôdze konkurzných veriteľov, konanej dňa 18. 12. 2001
a z prezenčnej listiny súd zistil, ţe ţalobca sa zúčastnil na schôdzi, na ktorej bol prejednávaný
plán speňaţenia, aj keď nebol schválený. Z uvedeného vyplýva, ţe ţalobca bol oboznámený
s plánom speňaţenia. Plán speňaţenia pripravil správca konkurznej podstaty JUDr. L. L. Plán
bol schválený na schôdzi veriteľov dňa 25. 01. 2002 so zmenou, podľa ktorej sa v prvom kole
majetok nesmie speňaţiť pod hodnotu znaleckého posudku, v druhom kole
pod hodnotu 20% a v treťom a v ďalších kolách na speňaţenie za najvyššiu ponúknutú cenu,
pričom je potrebný aj súhlas najväčšieho veriteľa.
Z pripojeného konkurzného spisu bolo zistené, ţe hodnota predávaného majetku
úpadcu bola stanovená znaleckými posudkami. Ţalovaný ako správca konkurznej podstaty
postupoval pri speňaţovaní majetku úpadcu podľa schváleného plánu speňaţenia a jeho
úkony boli schválené aj rozhodnutiami súdu. Súd mal za preukázané, ţe ţalovaný ako správca
konkurznej podstaty postupoval pri výkone svojej funkcie s odbornou starostlivosťou
a v súlade s právnymi predpismi. Ţalobca nevzniesol námietky voči konečnej správe
a nepodal opravný prostriedok ani proti rozvrhovému uzneseniu. Nebolo medzi účastníkmi
konania sporné, ţe správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania uhradil časť
z pohľadávky ţalobcu voči úpadcovi. Z pripojeného konkurzného spisu najmä z rozvrhového
uznesenia súd zistil, ţe ani pohľadávky ostatných oddelených veriteľov neboli uspokojené
v plnom rozsahu. Nebolo súdu preukázané, ţe by ţalovaný porušil svoje povinnosti
pri výkone funkcie správcu konkurznej podstaty, ani to, ţe by ţalovanému spôsobil škodu.
Preto dospel k záveru, ţe ţaloba je nedôvodná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa
ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Na základe odvolania ţalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 13. júna 2001
pod č. k. 2 Cob 89/2011-175 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobcovi uloţil
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania v sume 105,-- Eur na účet
právneho zástupcu. Potvrdzujúci rozsudok odôvodnil tým, ţe povaţoval odvolanie
za nedôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd povaţoval za potrebné uviesť, ţe návrhom
na začatie konania sa ţalobca domáhal náhrady škody, ktorá ţalobcovi vznikla tým, ţe
ţalovaný ako správca konkurznej podstaty pri výkone správcu konkurznej podstaty konal
v rozpore so zásadou odbornej starostlivosti a porušil viaceré povinnosti uloţené mu zákonom
č. 328/1991 Zb.
Podľa § 8 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní správca je povinný pri výkone
funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením
povinností, ktoré mu ukladá zákon, alebo mu ich uloţí súd.
Správca konkurznej podstaty pri plnení všetkých povinností a pri výkone funkcie
správcu konkurznej podstaty postupuje s odbornou starostlivosťou a v prípade porušenia
povinnosti správcu konkurznej podstaty zodpovedá za škodu podľa § 420 Obč. zák.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody je súd povinný vţdy skúmať, či sú splnené
zákonné predpoklady pre náhradu škody. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil
s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný ako správca konkurznej podstaty
postupoval pri speňaţovaní majetku úpadcu podľa schváleného plánu speňaţenia a jeho
úkony boli schválené aj rozhodnutiami súdu. Ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a nepredloţil súdu ţiadne dôkazy o tom, ţe správca konkurznej podstaty pri výkone svojej
funkcie nepostupoval s odbornou starostlivosťou a v súlade s právnymi predpismi. Všeobecné
konštatovanie porušenia viacero povinností správcu konkurznej podstaty je pri priznaní
nároku na náhradu škody nepostačujúce. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil a o náhrade trov konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol
rozsudok Krajského súdu v Košiciach a rozsudok Okresného súdu Košice I. zrušiť a vec
vrátiť Okresnému súd Košice I. na ďalšie konanie, v ktorom súd rozhodne aj o trovách
odvolacieho a dovolacieho konania. Ţalobca súčasne s poukazom na ust. § 243 O. s. p.
navrhol dovolaciemu súdu, aby odloţil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach.
Ţalobca povaţuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny. Dovolanie
odôvodnil tým, ţe podľa jeho názoru došlo k vadám uvedeným v ust. § 241 ods. 2 O. s. p.,
a to v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O. s. p. tým, ţe ţalovanému ako
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd konal v rozpore s ust.
§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretoţe
vo veci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Odvolací súd svojím postupom
odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva
na spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci.
Ţalobca sa v konaní domáhal úhrady sumy 1 870,36 Eur s príslušenstvom titulom
náhrady škody, keď ţalovaný svojím postupom ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., a.
s. v konkurze, S., porušil viacero povinností, uloţených mu zákonom č. 328/1991 Zb., a to
vo vzťahu k ţalobcovi a k uspokojovaniu jeho pohľadávky ako oddeleného veriteľa, pričom
byt č. 8 v obytnom dome na F., na ktorom viazlo záloţné právo ţalobcu ako oddeleného
veriteľa za jeho pohľadávku speňaţil za podhodnotenú cenu značne niţšiu, ako bola jeho
skutočná hodnota a ţalobcovi ako oddelenému konkurznému veriteľovi vopred a včas
v rozpore so zákonom neoznámil konkrétne podmienky speňaţovania, čím ţalobcovi vznikla
škoda v ţalovanej sume. Ţalobca teda konkrétne a nevšeobecne, ako uzavrel odvolací súd,
namietal konkrétny postup ţalovaného ako správcu konkurznej podstaty pri speňaţovaní
majetku úpadcu v rozpore so zásadou odbornej starostlivosti pri výkone tejto funkcie,
stanovenou mu ustanoveniami v tom čase platného zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov, čo bolo moţné v konaní preukázať dokazovaním, navrhovaným ţalobcom, čo však
súdy obidvoch stupňov nevykonali, pričom podľa názoru ţalobcu sa súd prvého stupňa
s návrhom na vykonanie dokazovanie dôsledne nevysporiadal. Súdy obidvoch stupňov
nevykonali dokazovanie navrhnuté aj podaním ţalobcu z 05. 10. 2009, ktorým navrhol
zadováţiť dôkaz a vykonať dokazovanie zadováţením kúpnej zmluvy, ktorou ţalovaný ešte
ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., a. s. v likvidácii, S., odpredal nehnuteľnosť byt č.
8 v obytnom dome na F., a to spolu so znaleckým posudkom na všetky nehnuteľnosti a ich
súbory odpredávané touto zmluvou od Správy katastra v K., čím uprel ţalobcovi moţnosť
konať pred súdom a čím došlo k porušeniu procesných práv ţalobcu ako účastníka konania,
ktorých dôsledok sa prejavil vo výsledku konania, formulovanom vo výroku súdneho
rozhodnutia vo veci samej. Skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil aj odvolací
súd, neobstoja, skutkové zistenia obidvoch súdov ohľadom údajného postupu ţalovaného pri
výkone svojej funkcie správcu konkurznej podstaty s odbornou starostlivosťou a v súlade
s právnymi predpismi nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v tomto smere je napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a tieţ odvolacieho súdu nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov.
Podľa názoru ţalobcu nebol v súlade s odbornou starostlivosťou správcu konkurznej
podstaty a s právnymi predpismi odpredaj bytu č. 8 úpadcu v správe ţalobcu na F. ţalovaným
v lukratívnom dome v centrálnej časti mesta K. za sumu rovnajúcu sa sume 20 aţ 21%,
zo zrejme aj nesprávneho znaleckého odhadu 103 140,-- Sk, t. j. necelých 22 000,-- Sk.
Postupom ţalovaného do rozvrhu pripadlo podstatne menej finančných prostriedkov, ako by
pripadlo pri dodrţaní náleţitej odbornej starostlivosti, ktorú bol ţalovaný povinný vynaloţiť
pri ohodnocovaní a predaji lukratívneho majetku úpadcu.
Ţalobca je toho názoru, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa nebola zabezpečená
spravodlivá ochrana jeho práv a oprávnených záujmov ako účastníka konania, súd prvého
stupňa v súdenej veci nezistil úplne a správne skutkový stav veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sa následne ako vada konania
prejavilo aj v konaní pred odvolacím súdom.
Ţalobca povaţoval rozhodnutia súdov prvého stupňa i odvolacieho súdu za nesprávne.
Ţalovaný sa napriek výzve súdu k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku,
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe napadnuté dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O. s. p., ani
z § 238 ods. 3 O. s. p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosial
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O. s. p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na obsah dovolania, ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.)
skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád, vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. V zmysle § 237
O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ţalobca vady v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O. s. p. nenamietal, a tieto vady
nezistil ani dovolací súd. Ţalobca v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní
realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Pokiaľ ţalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania a v nevykonaní dokazovania
pred odvolacím súdom, ktoré navrhol, treba uviesť, ţe podľa § 156 ods. 1 O. s. p. rozsudok sa
vyhlasuje vţdy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej
republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní
a o moţnosti výkonu rozhodnutia.
Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 211 ods. 2 O. s. p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
V zmysle § 214 ods. 1, 2 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak po a) je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania, c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch
moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s ustanovením § 214 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 verejne vyhlásil, pričom
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 02. 06. 2011
(rozhodnutie bolo vyhlásené 13. 06. 2011 o 09.10 hod.). Odvolací súd neopakoval a ani
nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení
na základe dokazovania, vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, ţe
by išlo o dôleţitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných slobodách
nevyţaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, ţe by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP
nejudikoval, čo je dôleţitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím
senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávania z dôleţitého verejného záujmu. Spravidla
pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory, týkajúce
sa územného celku, sídliska a podobne.
Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým,
ţe nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe
takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
aj vyuţil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,
ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie
ţiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, resp.
nedostatočne odôvodnený (§ 237f O. s. p.), dovolací súd uvádza, ţe všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd povaţuje za potrebné upozorniť aj
na to, ţe súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II ÚS 78/05). Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, ţe
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlúčiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
ţalobcu. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dovolací súd nezistil, preto
prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Ţalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav
správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Pre úplnosť – k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, ţe dovolateľ namieta aj
nesprávne hodnotenie dôkazov – dovolací súd dodáva, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Ak aj
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.
Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v zmysle
§ 241 ods. 2 O. s. p. (viď. tieţ R 42/1993).
Vzhľadom na uvedené v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť
z ustanovenia § 237 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím
súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 218 ods. 1
písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p . a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Anna Marková v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová