Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/56/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci

navrhovateľa: S., nar. X., štátny príslušník republiky Pobrežia Slonoviny, s miestom pobytu na

Slovensku: Pobytový tábor R., t. č. na neznámom mieste v Maďarskej republike, zast. JUDr. M.,

advokátkou, H., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad,

Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu

ČAS: MU-16-11/DS-Ž-2011 zo dňa 30.6.2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -23 zo dňa 31. augusta 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -23 zo dňa 31. augusta 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

ČAS: MU-16-11/DS-Ž-2011 zo dňa 30.6.2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. -23

zo dňa 31. augusta 2011 potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-16-11/DS-Ž-2011 zo dňa 30.6.2011,

ktorým odporca podľa ustanovenia o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť

navrhovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú a podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle rozhodol,

že v prípade cudzinca je príslušná na konanie o udelenie azylu Maďarská republika.

Súčasne rozhodol podľa článku 20 ods. 1 písm. d/ Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003

zo dňa 18.2.2003, že odovzdanie cudzinca do Maďarskej republiky sa uskutoční najneskôr

do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní

alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.

Odporca rozhodnutie zdôvodnil tým, že podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle boli navrhovateľovi

odňaté daktyloskopické odtlačky prstov a následne ich preverením podľa Nariadenia Rady (ES)

č. 2725/2000 z 11.12.2000 týkajúceho sa zriadenia systému „Eurodac“ na porovnávanie odtlačkov

prstov pre účinné uplatňovanie Dublinského dohovoru sa zistilo, že navrhovateľ sa už v minulosti

pokúsil získať ochranu vo forme azylu na území iného členského štátu uplatňujúceho dublinské

nariadenie, a to v Maďarskej republike.

Dňa 7.6.2011 bolo v prípade navrhovateľa zahájené konanie o prevzatie zodpovednosti

podľa dublinského nariadenia, v rámci ktorého odporca kontaktoval maďarský Úrad pre migráciu

a občianstvo so žiadosťou o vzatie späť a posúdenie žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.

Vzhľadom k tomu, že žiadateľ naplnil podmienky čl. 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského

nariadenia, sa dňa 17.6.2011 Maďarská republika, ako členský štát zodpovedný za posúdenie

žiadosti o udelenie azylu, rozhodla prijať naspäť navrhovateľa, ktorého žiadosť o azyl zamietla

a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia, čím súhlasila s jeho odovzdaním

na svoje územie.

Na základe uvedeného odporca zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu podľa § 11

ods. 1 písm. c/ zákona o azyle ako neprípustnú.

Krajský súd k námietke navrhovateľa, že odporca vec nesprávne posúdil po právnej stránke,

keď sa nezaoberal hierarchiou kritérií uvedených v kapitole III. Dublinského nariadenia, konkrétne

jeho čl. 9 ods. 4, nakoľko Maďarsko mu poskytlo v minulosti ochranu, ktorá trvala od 16.4.2007

do 11.4.2009, pričom v čase podania jeho aktuálnej žiadosti o azyl uplynuli viac ako dva roky

od skončenia poskytnutej ochrany a udeleného pobytu v Maďarsku, uviedol, že táto námietka nie je

dôvodná.

Poukázal na to, že táto námietka pramení z nesprávneho výkladu Dublinského nariadenia.

Jedným z principiálnych dôvodov prijatia Dublinského nariadenia je stanovenie zásad, podľa

ktorých o podaných žiadostiach o azyl jedným a tým istým žiadateľom má rozhodovať,

resp. posúdiť jediný členský štát (čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia). Určenie takéhoto

zodpovedného štátu je dané kritériami, obsiahnutými v Kapitole III, pričom takýto zodpovedný štát

sa určí na základe situácie, existujúcej v čase podania žiadosti o azyl (čl. 5 ods. 2 Dublinského

nariadenia). Krajský súd uviedol, že to v praxi znamená, že zodpovedný štát (v prípade žiadateľa,

ktorý je plnoletou osobou a nejde o rodinného príslušníka utečenca, ktorému iný štát poskytol

ochranu) sa určuje iba raz a to pri podaní jeho prvej žiadosti o azyl, pričom sa pri určení

zodpovedného štátu vychádza zo zisteného stavu veci (v čase podania prvej žiadosti o azyl).

Napriek tejto zásade platí princíp, podľa ktorého môže ktorýkoľvek štát prevziať zodpovednosť

za posúdenie žiadosti o azyl (čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia).

Krajský súd uviedol, že z obsahu spisu odporcu vyplynulo, že navrhovateľa na základe víza

udeleného Maďarskom (na obdobie od 7.8. do 7.10.2006) zdržiaval v tomto štáte, kde sa prvý raz -

12.10.2006 (t.j. 5 dní po ukončení platnosti predmetného víza) pokúsil získať medzinárodnú

ochranu. Táto jeho žiadosť bola maďarskými úradmi zamietnutá, avšak získal povolenie k pobytu

v Maďarsku na obdobie do 11.4.2009. Dňa 5.11.2008 v Maďarsku opätovne požiadal o azyl, avšak

vzhľadom ku skutočnosti, že jeho následný pobyt bol neznámy, konanie bolo zastavené. Podľa

krajského súdu bez ohľadu na skutočnosť, či sa Maďarsko rozhodujúc o jeho prvej žiadosti o azyl,

stalo štátom zodpovedným za posúdenie jeho prvej žiadosti o azyl na základe čl. 9 ods. 4 (prvý

pododstavec) Dublinského nariadenia - za použitia odsekov 1. - 3. resp. na základe čl. 13

nariadenia, tým, že vo veci rozhodlo (dokonca opakovane), stalo sa štátom zodpovedným

za posúdenie aj prípadných ďalších ním podaných žiadostí o azyl, podaných v ktoromkoľvek

členskom štáte. S poukazom na uvedené, je teda irelevantnou skutočnosť, že navrhovateľovi bolo

udelené slovenské povolenie k pobytu, platné do 31.12.2008.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, že platnosť slovenského povolenia k pobytu, vydaného

navrhovateľovi, skončila pred skončením obdobného povolenia, vydaného Maďarskom.

Avšak ani tento fakt nič nemení na skutočnosti, zodpovednosť štátu za posúdenie podanej

žiadosti sa určuje podľa situácie, zistenej pri podaní prvej žiadosti o azyl a ostáva zachovaná

aj pri podaní prípadných ďalších žiadostí o azyl.

Z uvedeného je podľa krajského súdu zrejmé, že odporca, rozhodujúc o navrhovateľovej

žiadosti o azyl zo dňa 29.5.2011 za použitia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyl zistil, že na konanie

o tejto žiadosti je príslušné Maďarsko, postupoval správne.

Krajský súd uviedol, že správnosť postupu uznalo aj Maďarsko, ktoré na základe žiadosti

odporcu listom č 11729JM zo dňa 16.6.2011 s poukazom na čl. 16 ods. 1 písm. e/ dublinského

nariadenia akceptovalo jeho žiadosť o spätné prijatie navrhovateľa do Maďarska a o prevzatie

zodpovednosti za posúdenie navrhovateľovej žiadosti.

K námietke navrhovateľa, že odporca v rozhodnutí neuviedol podľa ktorého konkrétneho

článku Dublinského nariadenia vo veci rozhodol, krajský súd uviedol, že táto námietka nie je

dôvodná, nakoľko výrok rozhodnutia obsahuje v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku uvedenie

konkrétneho zákonného ustanovenia zákona o azyle, na základe ktorého odporca vo veci rozhodol.

Z odôvodnenia rozhodnutia je zjavné, že odporca zistil, že navrhovateľ sa v minulosti pokúsil

získať medzinárodnú ochranu v Maďarsku a že s poukazom na uvedené začal konanie o prevzatie

zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl Maďarskom. Z odôvodnenia tiež vyplýva,

že rozhodol s poukazom na čl. 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia, podľa ktorého maďarská

strana súhlasila s prevzatím samotného navrhovateľa na svoje územie a že prevzala zodpovednosť

za posúdenie jeho žiadosti. Z uvedeného je preto podľa krajského súdu zjavné na základe akého

ustanovenia zákona o azyle a Dublinského nariadenia vo veci rozhodol. Nad rámec uvedeného

krajský súd poukázal na to, že ani štandardný formulár pre žiadosť o spätné prijatie žiadateľa o azyl

používaný členskými štátmi neobsahuje odôvodnenie, na absenciu ktorého navrhovateľ v opravnom

prostriedku poukazuje. Pretože odporca podľa krajského súdu správne dospel k názoru,

že na prejednanie navrhovateľovej žiadosti o azyl je príslušné Maďarsko, lebo Maďarsko súhlasilo

so späť vzatím navrhovateľa na jeho územie a teda aj prevzalo zodpovednosť za posúdenie

predmetnej žiadosti a pretože odporca v rozhodnutí správne uviedol zákonné ustanovenia

na základe ktorých rozhodol (pričom uvedenie konkrétneho ustanovenia Dublinského nariadenia,

na základe ktorého odporca vyzval maďarskú stranu k prevzatiu zodpovednosti za prejednanie

navrhovateľovej žiadosti) nie je vadou, krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie

odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie

a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu navrhol

zrušiť a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa navrhovateľa rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia.

Poukázal na to, že navrhovateľ mal v čase od 16.4.2007 do 11.4.2009 na území Maďarskej

republiky udelený pobyt, nakoľko mu bola poskytnutá dočasná ochrana.

Dňa 29.5.2011 požiadal o udelenie azylu na území SR.

Podľa čl. 9 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 ak je žiadateľ o azyl

držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej

ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej

ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú

sa ods. 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.

Ak je žiadateľ o azyl držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých

platnosť sa skončila pred viac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľko víz, ktorých

platnosť sa skočila pred viac ako šiestimi mesiacmi a ktoré skutočne umožnili vstup na územie

členského štátu, a ak neopustil územia členského štátu, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom

je podaná žiadosť o azyl.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že kritériá uvedené v § 9 ods. 4 Dublinského nariadenia

boli v prípade navrhovateľa splnené. Keďže Maďarská republika stratila zodpovednosť

za posúdenie žiadosti o azyl v tomto prípade, je rozhodnutie odporcu nezákonné a nie je v súlade

s Dublinským nariadením.

Podľa navrhovateľa je zrejmé, že pobyt navrhovateľa na území Maďarskej republiky, ktorý

mu bol udelený na základe poskytnutia dočasnej ochrany, v čase podania žiadosti o azyl

na Slovensku už nebol viac ako dva roky platný. Toto povolenie na pobyt mu skutočne umožnilo

vstup na územie členského štátu, čiže sa na území Maďarskej republiky zdržiaval. Po skončení

platnosti povolenia na pobyt v Maďarsku neopustil krajiny Európskej únie a zotrval na jej území

aj bez oprávnenia.

Podľa navrhovateľa povinnosťou odporcu bolo uviesť, ktorý článok Dublinského nariadenia

aplikoval, keď určil, že zodpovedným členským štátom za posúdenie žiadosti o azyl je Maďarská

republika a uviesť, ktoré kritérium uvedené v Dublinskom nariadení aplikoval.

Z tohto dôvodu navrhovateľ namietal, že rozhodnutie odporcu je nedostatočne odôvodnené.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril písomne tak, že navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Odporca uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu.

Článok 5 ods. 2 Nariadenia rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 upravuje, že členský štát

zodpovedný podľa kritérií sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ o azyl po prvý

krát podal svoju žiadosť v členskom štáte. Odporca poukázal na to, že nie je sporné, že žiadateľ

podal po prvýkrát svoju žiadosť o azyl v Maďarskej republike. To znamená, že práve vtedy bolo

treba pristúpiť k úvahe a následne k aplikácii príslušného kritéria podľa kapitoly III Dublinského

nariadenia, a to preto, lebo žiadateľ žiadal o azyl v členskom štáte po prvý raz. Na Slovensku žiadal

o azyl dňa 29.5.2011, čo bolo na území EÚ v poradí tretí krát. Odporca sa preto domnieva,

že na posúdenie jeho žiadosti sa už nemôže aplikovať žiadne z hierarchie kritérií upravených

v kapitole III, nakoľko Dublinské nariadenie neupravuje kritériá na určenie zodpovednosti

v situácii, keď žiadateľ o udelenie azylu tretí krát v členskom štáte (zodpovedný členský štát podľa

daných kritérií sa určuje iba vtedy, keď žiadateľ žiada o azyl po prvý krát v členskom štáte.)

Odporca poukázal na to, že Dublinské nariadenie predpokladá, že žiadosť o udelenie azylu

posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií označený ako zodpovedný. V čase podania

prvej žiadosti o azyl to bolo Maďarsko a Maďarsko aj v súčasnosti s prevzatím zodpovednosti

súhlasilo a túto vôľu prejavilo akceptačným listom zo dňa 16.6.2011.

Odporca k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že ak by aplikovali

hierarchiu kritérií podľa Dublinského nariadenia, ako to navrhuje navrhovateľ, konkrétne čl. 9

ods. 4, na ktorý sa odvoláva, zodpovedným by muselo byť Francúzsko a nie Slovensko, nakoľko

právo na pobyt v Maďarsku plynulo od 16.4.2007 do 11.4.2009, právo na pobyt vo Francúzsku

plynulo od 6.4.2008 do 27.1.2010, t.j. prešiel 1 rok a 4 mesiace od jeho skončenia do podania

žiadosti o azyl v SR, a právo na pobyt v SR plynulo od 15.4.2008 do 11.11.2009, prešiel 1 rok

a 6 mesiacov. Od skončenia práva na pobyt vo Francúzsku a na Slovensku do podania žiadosti

o azyl v SR neuplynuli ešte dva roky a vzhľadom na dĺžku pobytu, ktorá bola dlhšia v prípade

Francúzska, by Francúzsko prevzalo zodpovednosť.

Odporca však vyjadril presvedčenie, že uvedená hierarchia kritérií podľa čl. 9 ods. 4

Dublinského nariadenia nemala byť v tomto prípade použitá.

K námietke navrhovateľa, že povinnosťou odporcu bolo uviesť, ktoré kritérium Dublinského

nariadenia aplikoval, odporca uviedol, že odporca neaplikoval žiadne z kritérií. Odvoláva

sa vo svojom rozhodnutí na čl. 16 ods. 1 písm. c/ Dublinského nariadenia a odkazuje na § 11 ods. 1

písm. c/ zákona o azyle, z ktorých vyplýva zodpovednosť Maďarska prijať žiadateľa späť, nakoľko

navrhovateľovu žiadosť o azyl zamietlo a ten sa nachádza na území iného členského štátu

bez povolenia na pobyt. Zodpovednosť Maďarska za posúdenie navrhovateľovej prvej žiadosti

o azyl bola posudzovaná podľa hierarchie kritérií v čase, kedy prvýkrát požiadal o azyl a túto

zodpovednosť Maďarska si z Dublinského nariadenia vyvodilo vo svojom správnom konaní.

Možno sa teda domnievať, že ide o článok 9 ods. 2, nakoľko navrhovateľ vypovedal, že mal vtedy

platné maďarské vízum. Odporca uviedol, že jemu toto vyhodnocovanie neprislúcha, a preto

ani nie je možné označiť v rozhodnutí presné ustanovenie Dublinského nariadenia, ktoré Maďarsku

založilo zodpovednosť za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl.

Odporca uviedol, že maďarská strana, ktorá vo veci už rozhodla, je podľa názoru odporcu

zodpovedným členským štátom za jeho prijatie späť podľa Dublinského nariadenia a dňa 21.7.2011

bol preto uskutočnený aj transfer navrhovateľa do Maďarska.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (

Z.z) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený

dňa 30. novembra 2011 ( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

V § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je uvedené, že Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu

príslušný iný štát.

Ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný

na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.

Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný

na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle).

V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného

za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských

štátov Európskej únie, použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch

Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje na dublinské nariadenie.

Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť

na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten,

ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3 ods. 1

Dublinského nariadenia).

Podľa čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka

tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť

posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený

ako zodpovedný.

Podľa Kapitoly III. čl. 5 ods. 1 Dublinského nariadenia kritériá na určenie

zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú ustanovené v tejto

kapitole.

Podľa Kapitoly III. čl. 5 ods. 2 Dublinského nariadenia členský štát zodpovedný podľa

týchto kritérií sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ o azyl po prvý krát

požiadal o azyl v členskom štáte.

Podľa Kapitoly III. čl. 9 ods. 2 veta prvá Dublinského nariadenia ak je žiadateľ o azyl

držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o azyl zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal

toto vízum, pokiaľ toto vízum nebolo vydané pri konaní v mene iného členského štátu alebo

na základe písomného splnomocnenia iného členského štátu.

Podľa Kapitoly III. čl. 9 ods. 4 (prvý pododstavec) Dublinského nariadenia ak je žiadateľ

o azyl držiteľom iba jedného alebo niekoľkých dokladov na pobyt, ktorých platnosť sa skončila

pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víu, ktorých platnosť sa končila

pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu,

uplatnia sa odseky 1, 2, a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný

predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa o správnom konaní (Správny poriadok) výrok

obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého

sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí

ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu, nesmie byť

kratšia, než ustanovuje osobitný predpis.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej žiadosti

o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že navrhovateľ požiadal na území SR o azyl

dňa 29.5.2011 z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu, kde je vojnový konflikt.

Navrhovateľovi boli odňaté daktyloskopické odtlačky prstov a následne ich preverením

bolo zistené, že navrhovateľ už v minulosti požiadal o azyl na území iného členského štátu,

a to v Maďarskej republike.

Podľa vyjadrenia navrhovateľa, ktoré vyplýva z dotazníka žiadateľa o azyl

zo dňa 22.6.2011, navrhovateľ požiadal o azyl v Maďarsku v roku 2006.

Dňa 7.6.2011 bolo začaté konanie o prevzatie zodpovednosti podľa Dublinského nariadenia,

v rámci ktorého odporca kontaktoval Úrad pre migráciu a občianstvo so žiadosťou o vzatie späť

a posúdenie žiadosti o udelenie azylu.

Odporca dňa 30.6.2011 vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu

zamietol ako neprípustnú, s odôvodnením, že žiadateľ naplnil podmienky čl. 16 ods. 1 písm. e/

Dublinského nariadenia a dňa 17.6.2011 Maďarská republika ako členský štát zodpovedný

za posúdenie žiadosti o azyl, rozhodla prijať naspäť menovaného, ktorého žiadosť o azyl zamietla

a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia, čím súhlasila s jeho odovzdaním

na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola navrhovateľova žiadosť zamietnutá ako neprípustná

podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu (Maďarská

republika) na posúdenie žiadosti.

Podľa čl. 1 Dublinského nariadenia toto nariadenie ustanovuje kritériá a mechanizmy

na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym

príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov.

Dublinské nariadenie predpokladá, že žiadosť o udelenie azylu posúdi jeden členský štát,

a to ten, ktorý je podľa kritérií označený ako zodpovedný.

Ako správne uviedol krajský súd určenie zodpovedného štátu je dané kritériami,

obsiahnutými v Kapitole III. (HIERARCHIA KRITÉRIÍ). Z článku 5 ods. 1 Dublinského

nariadenia vyplýva, že kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí,

v akom sú ustanovené v tejto kapitole.

Členský štát zodpovedný podľa týchto kritérií sa určí na základe situácie existujúcej vtedy,

ak žiadateľ o azyl po prvýkrát podal svoju žiadosť o azyl v členskom štáte (článok 5 ods. 2

Dublinského nariadenia).

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR

dňa 29.5.2011 z dôvodu vypuknutia občianskej vojny a bojov na ulici.

Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 7.6.2011 bolo v prípade navrhovateľa začaté konanie

o prevzatie zodpovednosti podľa dublinského nariadenia, v rámci ktorého odporca kontaktoval

maďarský Úrad pre migráciu a občianstvo so žiadosťou o vzatie späť a posúdenie žiadosti

navrhovateľa o udelenie azylu.

Dňa 30.6.2011 odporca vydal rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť navrhovateľa o udelenie

azylu ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle. Podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle

odporca rozhodol, že v prípade cudzinca je príslušná na konanie o udelenie azylu Maďarská

republika.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vzhľadom k tomu, že žiadateľ naplnil podmienky čl. 16

ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia, sa dňa 17.6.2011 Maďarská republika, ako členský štát

zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, rozhodla prijať naspäť navrhovateľa, ktorého

žiadosť o azyl zamietla a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia,

čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie.

Navrhovateľ už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že napadnuté

rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nedostatočne

odôvodnené.

Uviedol, že napriek tomu, že mu Maďarská republika v minulosti poskytla ochranu, táto

trvala však od 16.4.2007 do 11.4.2009, v čase podania žiadosti o azyl na území SR, teda uplynulo

viac ako dva roky od skončenia platnosti ochrany ako aj udelené pobytu v Maďarsku, Maďarsko

teda nemá podľa čl. 9 ods. 4 Dublinského nariadenia zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti.

Taktiež namietal, že ani žiadne iné kritériá ustanovené Dublinským nariadením nie je možné

aplikovať na prípad navrhovateľa. Podľa navrhovateľa je teda zrejmé, že odporca nesprávne právne

vec posúdil ako aj nedostatočne odôvodnil, keďže nie je zreteľné, prečo postupoval postupom

uvedeným v rozhodnutí. Žiadal preto, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd vyhodnotil námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom prostriedku

za nedôvodné a rozhodnutie odporcu ako zákonné a správne potvrdil.

Krajský súd sa pritom námietkou navrhovateľa, že rozhodnutie odporcu nie je dostatočne

zdôvodnené a nie je zrejmé, ako dospel k určeniu zodpovednosti Maďarskej republiky za posúdenie

navrhovateľovej žiadosti, nezaoberal naopak sám vyhľadával právne dôvody, na odôvodnenie

rozhodnutia odporcu.

Podľa odvolacieho súdu, nedostatok zdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo došlo

k určeniu zodpovednosti Maďarskej republiky za posúdenie žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu

na území SR bez uvedenia konkrétnych kritérií, za použitia ktorých rozhodol, spôsobuje

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože tak navrhovateľovi ako ani súdu

preskúmavajúcemu napadnuté rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán

pri rozhodovaní riadil. Tento nedostatok nebolo možné odstrániť ani dodatočným zdôvodňovaním

takéhoto postupu zo strany odporcu (vo forme vyjadrení k opravnému prostriedku resp. odvolaniu

voči rozsudku krajského súdu), ktorými reagoval na námietky navrhovateľa.

Odvolací súd na rozdiel od krajského súdu totiž dospel k záveru, že odporca svoje

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle

a určení zodpovednosti Maďarskej republiky za posúdenie jeho žiadosti podľa § 11 ods. 3 Zákona

o azyle nezdôvodnil spôsobom, ktoré jednak vyplývajú zo všeobecne uznávaných právnych

princípov administratívneho konania, a to najmä právo oboznámiť sa s odôvodnením

administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31 z 28. septembra 1977),

ale vzhľadom na námietky navrhovateľa ohľadne existencie pobytov udelených navrhovateľovi

či už zo strany SR alebo iných členských štátov (ako napokon uvádza aj odporca vo vyjadrení

k odvolaniu navrhovateľa), sa javí napadnuté rozhodnutie odporcu ako rozhodnutie, ktoré

je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ako neprípustnej

a rozhodnutie o tom, že v prípade cudzinca je príslušná na konanie Maďarská republika

je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných Dohovorom

o ochrane ľudských práv a slobôd.

V danom prípade navrhovateľ ani súd preskúmavajúci napadnuté rozhodnutie odporcu

nenachádza žiadnu odpoveď na otázku, podľa akých kritérií Dublinského nariadenia došlo

k určeniu zodpovednosti Maďarskej republiky za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl

a rozhodne odpoveďou na túto otázku nemôže byť, že Maďarská republika v končenom dôsledku

zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl prevzala.

Tento nedostatok nemôže byť konvalidovaný ani dodatočným vyjadrením odporcu,

resp. úvahou krajského súdu, ktorý nemôže nahrádzať úvahu správneho orgánu. Podľa názoru

najvyššieho súdu rozhodnutie správneho orgánu vzhľadom na uvedený nedostatok je arbitrárnym

rozhodnutím, ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na skutočnosť, že žiadateľ naplnil

podmienky čl. 16 ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia a Maďarská republika sa stala

dňa 17.6.2011 zodpovedným členským štátom za prevzatie navrhovateľa, súhlasila s jeho

odovzdaním na svoje územie, na základe čoho odporca zamietol žiadosť navrhovateľa o azyl

ako neprípustnú, podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle nie je možné považovať za postačujúce

zdôvodnenie rozhodnutia.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu

je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti a nie je pokračovaním

administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú či právnu

argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti,

ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní.

Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové

posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie

zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia

na nové konanie ( v súvislosti s ).

Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na závažnosť zásahu do subjektívnych práv

účastníka konania, nepovažuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloženým

a z právneho hľadiska blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.

Z ustanovenia vyplýva, že na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti

rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť

rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky

podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať

predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal

a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne

s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje

za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia

uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.

Preto krajský súd mal dospieť k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými

vadami (spočívajúcimi v tom, že sa správny orgán dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami

Správneho poriadku), pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci

na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení

s a v zmysle úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov konania, pretože trovy právneho zastúpenia, ktoré si uplatnil, ich nevyčíslil v zákonnej lehote

v súlade s . Odporca nemá zo zákona právo na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 30. novembra 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová