Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)4a1/381631.3da1c6.pdf
PDF · 230.21 KB
No categories available
8Sžo/252/2010
Najvyšší súd 8Sžo/252/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci ţalobcov: 1./ I., s.r.o., Ţ. X., N.,
IČO: X., 2./ Z., a.s., K. X., B., IČO: X., 3./ Z., s.r.o., O. X., Č., IČO: X., 4./ R., a.s., L. X.,
T., IČO: X., 5./ R., s.r.o., H. X., Ţ., IČO: X., 6./ U., s.r.o., J. X., L., IČO: X., 7./ E., s.r.o., J.
X., P., IČO: X., 8./ R., s.r.o., Z. X., D., IČO: X., všetci zast. Mgr. M. B., advokátom so
sídlom R. X., B., proti ţalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky,
Limbová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ministra zdravotníctva SR č.
21265/2009 zo dňa 22. októbra 2009, č. 20892/2009 zo dňa 22. októbra 2009, č. 20891/2009
zo dňa 22. októbra 2009, č. 20899/2009 zo dňa 2. novembra 2009, č. 20894/2009 zo dňa 22.
októbra 2009, č. 20895/2009 zo dňa 6. októbra 2009, č. 20890/2009 zo dňa 12. novembra
2009, č. 21074/2009 zo dňa 26. októbra 2009, o odvolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2S 224/2009 – 98, 2S 231-235/2009 – 98 zo dňa 3. júna 2010,
jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 224/2009 – 98, 2S 231-235/2009 – 98 zo dňa 3. júna 2010 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave, po spojení vecí, pôvodne vedených
na tamojšom súde pod sp. zn. 2S 224/2009, 2S 231/2009, 2S 232/2009, 2S 233/2009,
2S 234/2009, 2S 235/2009, 3S 250/2009, 3S 252/2009, na spoločné konanie pod sp. zn.
2S 224/2009, ako nedôvodné zamietol ţaloby, ktorými sa ţalobcovia domáhali preskúmania
zákonnosti správnych rozhodnutí označených v záhlaví.
V odôvodnení krajský súd uviedol, ţe ţalobcovia správne poukázali na to, ţe
vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancii záchrannej zdravotnej sluţby je upravené
v zák. č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „Zákon“), pričom aj
správne citovali relevantné zákonné ustanovenia. Ţalovaný v súlade so Zákonom vyhlásil
výberové konanie, na 78 sídiel ambulancií, pričom ţiadosti podalo 60 subjektov. Na
vyhodnotenie ţiadostí zriadil ţalovaný v súlade s § 14 ods. 4 Zákona komisiu, ktorá mala 5
členov. Poukazujúc na jednotlivé ustanovenia Zákona krajský súd konštatoval, ţe výberové
konanie prebehlo v súlade so Zákonom, pričom ţalovaný bol pri vydávaní povolení na
prevádzkovanie ambulancie viazaný výsledkom tohto výberového konania. Zdôraznil, ţe pri
akomkoľvek výbere, výberovom konaní, či verejnom obstarávaní sa musí uplatňovať princíp
rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp
transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti.
V súvislosti so zákonnosťou výberového konania krajský súd neopomenul všeobecné
zásady práva, pričom uviedol, ţe za všeobecné právne zásady plne aplikovateľné
v slovenskom právnom poriadku moţno povaţovať súbor záruk, ktoré vychádzajú
zo samotnej podstaty právneho poriadku Slovenskej republiky vo forme princípov, ktorých
dodrţiavanie je jedným z charakteristických znakov právneho systému vytvoreného podľa
modelu právneho štátu.
Krajský súd uviedol, ţe ţalovaný vydaním Podmienok výberového konania ani
samotnou realizáciou výberového konania neporušil tieto princípy a rovnako nebola porušená
zásada rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie, ktorá patrí medzi základné zásady
aj slovenského právneho poriadku, vyţadujúca, aby sa v porovnateľných situáciách
nezaobchádzalo rozdielne a aby sa v rozdielnych situáciách nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ
takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Ţalovaný podľa názoru krajského súdu
rovnako dodrţal aj zásadu právnej istoty, ktorá zaručuje predvídateľnosť právnych situácií
a vzťahov, pričom práve táto zásada vyţaduje, aby všetky normy boli jasné, presné
a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, a to predovšetkým vtedy, ak môţu mať nepriaznivé
dôsledky pre fyzické a právnické osoby.
Krajský súd sa nestotoţnil s tvrdením ţalobcov v tom, ţe Podmienky vydané
ţalovaným boli nezákonným právnym aktom, bez právneho významu, pretoţe sú v rozpore
so Zákonom a súhlas podľa bodu 6, časť Úvod Podmienok bol irelevantný.
Vydaním týchto Podmienok nedošlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, teda
k porušeniu princípu legality, keďţe podmienky boli vypracované za účelom oboznámenia
všetkých účastníkov výberového konania o podrobných poţiadavkách a kritériách pre
podávanie ţiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie Z. Z. S. a boli
vypracované v súlade s § 14 Zákona. Hoci Zákon vydanie Podmienok nepredpokladá, krajský
súd nesúhlasil s názorom ţalobcov, ţe Podmienky sa zásadným spôsobom odchyľujú od
zákonnej úpravy. Uvedené Podmienky, ktoré presne určili postup pre všetkých účastníkov
konania, by bolo moţné nazvať aj manuálom - návodom pre účastníkov, akým spôsobom
majú postupovať, aby splnili podmienky účasti vo výberovom konaní. Tieto Podmienky nie
sú všeobecne záväzným právnym predpisom, vydaným ţalovaným, a preto ani nebolo
potrebné, aby Zákon splnomocňoval ţalovaného k ich vydaniu.
Krajský súd uviedol, ţe Podmienky sú nie internou normatívnou inštrukciou –
organizačným aktom, keďţe tieto nesmerujú len dovnútra organizácie, neupravujú práva
a povinnosti osôb, ktoré by boli vo vzťahu nadriadenosti, resp. podriadenosti a ich predmetom
nie je ani organizácia vlastnej vnútornej činnosti ţalovaného. Ak ţalovaný videl potrebu
výkladu jednotlivých, všeobecných ustanovení Zákona a urobil tak prostredníctvom vydania
Podmienok za účelom jasného a presného oboznámenia všetkých účastníkov s podrobnými
poţiadavkami a kritériami pre podávanie ţiadostí s cieľom naplnenia účelu stanoveného
v § 14 ods. 10 Zákona, t.j. aby komisia mohla určiť účastníka výberového konania, ktorý
najlepšie spĺňa kritériá podľa § 14 ods. 9 písm. a/ aţ c/ Zákona, bol tak oprávnený urobiť.
Ţalovaný vydaním Podmienok zosumarizoval všetky relevantné ustanovenia Zákona a dal ich
do vzájomného súladu, sledujúc zákonný cieľ stanovený v § 14 ods. 10 Zákona. Podmienky
boli všetkým účastníkom oznámené tým, ţe si ich mohli prevziať a všetci podľa nich
postupovali a predloţením svojej Ţiadosti ich aj akceptovali.
Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe účastníci predloţili aj čestné vyhlásenie
o súhlase s podmienkami a poţiadavkami výberového konania, ako aj na to, ţe veľmi
obdobné Podmienky boli MZ SR vydané aj v roku 2004 pri predchádzajúcom výberovom
konaní a ţalobcami, ktorí sa vtedy zúčastnili výberového konania a boli úspešní, boli tieto
Podmienky akceptované, nenamietali nezákonnosť ani Podmienok, ani výberového konania,
pričom bola nesporne preukázaná podobnosť Podmienok výberového konania z roku 2004
a 2009. Námietky vzniesli ţalobcovia aţ po tom, čo boli v konaní neúspešní. Nemoţno
súhlasiť s tvrdením ţalobcov o vynútení súhlasu s Podmienkami, keďţe slobodu svojej vôle
prejavili v tom, ţe svoje ţiadosti podali v zmysle týchto Podmienok, pričom ak nemali vôľu
akceptovať stanovené Podmienky, mohli podať svoje ţiadosti v súlade so Zákonom
a v prípade ich vylúčenia, resp. ich neúspešnosti, by mohli vyuţiť právne inštitúty na svoju
ochranu (podanie rozkladu, resp. podanie ţaloby na súd). Ţalobcovia svojím konaním
prejavili vôľu byť viazaní Podmienkami, pričom súhlasili aj s ich obsahom. V čase
predloţenia ţiadostí v plnom rozsahu a bez obmedzenia akceptovali všetky podmienky
a poţiadavky výberového konania, vrátane všetkých častí obsiahnutých v týchto
Podmienkach.
Ďalej krajský súd uviedol, ţe imanentnou súčasťou právneho štátu je aj princíp právnej
istoty, ktorý okrem iného znamená legitímne očakávania, predvídateľnosť právnych situácií
a vzťahov v oblasti práva. Táto zásada vyţaduje, aby všetky právne normy boli jasné, presné
a predvídateľné. Najmä v súvislosti s obdobnými Podmienkami vydanými v roku 2004 moţno
vyvodiť záver, ţe ţalovaný ako ústredný orgán štátnej správy zaviedol rovnakú prax a svojím
postupom neporušil ani princíp rovnakého zaobchádzania, ani princíp nediskriminácie, ani
princíp transparentnosti, efektívnosti a hospodárnosti. Z obsahu Podmienok s istotou vyplýva,
ţe ţiadny z účastníkov výberového konania (ani ţalobcovia) nebol podmienkami ani
zvýhodnený ani znevýhodnený. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by ţalovaný
svojvoľne zmenil zauţívanú prax zavedenú v minulosti, bez zmeny právnej úpravy, ak by
napríklad zásadným spôsobom zmenil podmienky výberového konania. Za účelom
hodnotenia ţiadostí tak, aby bol naplnený účel uvedený v § 14 ods. 10 Zákona, ţalovaný
vydal Podmienky, ktoré nerozšírili zákonnú úpravu.
V súvislosti s obsahom Podmienok krajský súd uviedol, ţe na základe poţiadaviek na
materiálno-technické a personálne vybavenie, ktoré určuje príloha č. 3 výnosu, nie je moţné
dostatočne naplniť účel ustanovenia § 14 ods. 10 Zákona, a preto okrem presných technických
a materiálnych poţiadaviek bolo súčasťou hodnotenia aj to, ako účastník výberového konania
spĺňa zo stránky materiálno-technického vybavenia ambulancie oblasť hospodárenia
za posledný rok a akú má stratégiu na obdobie minimálne budúcich štyroch rokov
prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Súčasťou hodnotenia zo strany
personálneho zabezpečenia prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby nebolo
len hodnotenie statusového a formálneho vzdelanostného splnenia podmienok podľa výnosu,
ale komisia hodnotila aj odborné znalosti, ktorými sa účastník prezentuje. Nebolo 6
hodnotiacich kritérií, tri ţalobcami namietané kritériá boli totiţ subsumované do kritérií
uvedených v § 14 ods. 9 písm. a), b) Zákona.
Ohľadne námietok ţalobcu v 7. rade, ktorý bol vylúčený, sa krajský súd stotoţnil
s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí č. 20890/2009 zo dňa 12.11.2009, ktorým minister
zdravotníctva SR zamietol rozklad ţalobcu v 7. rade a prvostupňové rozhodnutie potvrdil,
a to v časti týkajúcej sa vylúčenia z dôvodu nesplnenia podmienky tým, ţe ţalobca 7 predloţil
projekt, ktorý neobsahoval stanovenú štruktúru a ďalej tým, ţe neuviedol zásahové územie.
Tento účastník konania nesplnil podmienky na vydanie povolenia a preto bol v súlade s § 14
ods. 8 Zákona vylúčený a jeho ţiadosti o vydanie povolenia boli zamietnuté. Ţalovaný bol pri
vydávaní povolení na prevádzkovanie ambulancie viazaný výsledkom výberového konania.
Poţiadavka predloţiť projekt, nebola podľa názoru krajského súdu v rozpore s čl. 13
ods. 1 Ústavy SR a § 13 ods. 5, 7 a 8 Zákona. Podmienkou vydania povolenia je materiálne
alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby,
pričom táto podmienka musí byť v zmysle § 12 ods. 7 Zákona splnená po celý čas platnosti
povolenia; predpísaná štruktúra projektu uvedená v časti A. bod 9. Podmienok zohľadňovala
práve tieto skutočnosti.
Neuvedenie zásahového územia bolo ďalším dôvodom vylúčenia, pričom ani tu
krajský súd nezistil porušenie § 14 ods. 8 Zákona, pričom poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s nedoloţením dokladu preukazujúceho
pracovnoprávny alebo obdobný náleţitý vzťah odborného zástupcu k ţiadateľovi, krajský súd
povaţoval námietky ţalobcu v 7. rade za čiastočne dôvodné, keďţe ţalovaný ako
druhostupňový správny orgán prehliadol, ţe tento ţalobca predloţil pracovnú zmluvu
odborného zástupcu, pričom v správnom konaní nepochybne platí zásada jednotnosti konania
na prvom i druhom stupni a pre správny orgán je rozhodujúci skutkový stav existujúci ku dňu
vydania rozhodnutia, v danom prípade druhostupňového rozhodnutia. Ak mal minister
zdravotníctva SR ku dňu rozhodovania o rozklade, t.j. ku dňu 12.11.2009, poţadovanú
pracovnú zmluvu k dispozícii, nemal tento dôvod vylúčenia vyhodnotiť ako dôvodný.
Námietky uvedené osobitne k rozhodnutiu č. 21074/2009 zo dňa 26.10.2009 krajský
súd povaţoval za právne bezvýznamné.
Krajský súd, pokiaľ šlo o odmietnutie nahliadnutia do spisu, uviedol, ţe zo zápisnice
o nahliadaní do spisov zo dňa 16.9.2009 je zrejmé, ţe právnemu zástupcovi ţalobcov bol
sprístupnený celý spis s výnimkou písomností, ktoré mali význam vo vzťahu
k prebiehajúcemu výberovému konaniu v II. a III. kole. Do spisu teda neboli zaradené tie
písomnosti, ktoré mali význam z hľadiska prebiehajúceho výberového konania a ďalšieho
pripravovaného výberového konania, ktoré mali byť zaradené do spisu aţ v rámci archivácie
po definitívnom ukončení výberového konania, pretoţe účastník konania pri oboznámení
sa s podmienkami hodnotiacej výberovej komisie, by bol zvýhodnený vo vzťahu k iným
ţiadateľom o vydanie povolenia. Týmto postupom ţalovaného teda nedošlo k porušeniu
ustanovenia § 23 ods. l zák. č. 67/1971 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „Správny poriadok“) ani § 3 ods. 2
Správneho poriadku. Ţalovaný náleţitým spôsobom zdôvodnil právnemu zástupcovi
ţalobcov, ţe ostatné zatiaľ nesprístupnené dokumenty budú zaradené do spisu aţ po ukončení
celého výberového konania, aby neboli ovplyvnené výsledky prebiehajúceho výberového
konania, s ktorou argumentáciou sa stotoţnil aj krajský súd.
Krajský súd povaţoval za dôvodné námietky ţalobcov ohľadne toho, ţe ţalovaný
nereagoval na ţiadosť o oznámenie mien a priezvisk členov komisie, vrátane skutočností
preukazujúcich ich odbornú spôsobilosť, ktorú ţalobcovia podali vo výzve zo dňa 2.10.2009,
na ktorú ţalovaný vôbec nereagoval. Súd nevzhliadol ţiadny taký dôvod, pre ktorý by
ţalovaný nemohol poskytnúť ţalobcom poţadované informácie ohľadne členov komisie.
Ţalovaný sa teda v tejto súvislosti dopustil pochybenia, avšak nešlo o takú vadu konania pred
správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a preto
súd s poukazom na 250i ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „O.s.p.“) na túto vadu konania neprihliadal.
Pokiaľ ţalobcovia namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, z povahy veci
vyplýva, ţe poskytnutie takejto moţnosti prichádza do úvahy na konci konania na príslušnom
stupni a preto krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný v tejto súvislosti porušil § 33 ods. 2
Správneho poriadku tým, ţe umoţnil uchádzačom len prevzatie Podmienok. Na túto vadu
v konaní pred správnymi orgánmi však krajský súd neprihliadal, keďţe podľa jeho názoru
nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutí.
K porušeniu zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko v prvom ako
aj v druhom stupni rozhodoval minister, krajský súd uviedol, ţe z obsahu spisu vyplývalo,
ţe prvostupňové rozhodnutia vydal ţalovaný, t. j. ministerstvo a tieto minister len podpísal,
pričom aţ druhostupňové rozhodnutia vydal minister zdravotníctva ako vedúci ústredného
orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. V prvom stupni
správneho konania teda konalo Ministerstvo zdravotníctva SR, ktoré bolo viazané výsledkom
výberového konania a po vydaní povolení zamietlo ţiadosti o vydanie povolenia ostatných
ţiadateľov v súlade s § 14 ods. 11 Zákona. Krajský súd ďalej uviedol, ţe ministerstvo
je centralizovaným a monokratickým orgánom štátnej správy, na čele ktorého stojí minister
menovaný prezidentom na návrh predsedu vlády, pričom právnu subjektivitu má ministerstvo,
ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.). Minister sám
osebe nie je správnym orgánom, ale osobou stojacou v čele tohto správneho orgánu.
Rozhodovanie v prvom aj druhom stupni správneho konania zostáva na úrovni správneho
orgánu toho istého stupňa. Pri rozhodovaní v rozklade ide vlastne v osobitný prípad opravy
vlastného rozhodnutia.
Krajský súd, zaoberajúc sa námietkou ţalobcov týkajúcou sa porušenia § 47 ods. 3
Správneho poriadku z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, uviedol,
ţe ţalovaný bol pri vydávaní povolení na prevádzkovanie ambulancií Z. Z. S. viazaný
výsledkom výberového konania, a preto ani nebolo moţné, aby ţalovaný presne uviedol,
prečo neúspešný účastník výberového konania splnil kritériá na niţšej kvalitatívnej úrovni ako
úspešný ţiadateľ. Z napadnutých prvostupňových, ako aj druhostupňových rozhodnutí, je
pritom zrejmé, ţe tieto obsahujú všetky náleţitosti rozhodnutia stanovené v § 47 ods. 1
Správneho poriadku a sú aj náleţite odôvodnené.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe
neúspešným ţalobcom ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote ţalobcovia prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhali jeho zmeny tak, ţe odvolací súd podaným ţalobám
vyhovie a zároveň zaviaţe ţalovaného k náhrade trov konania.
Opätovne poukazovali na argumentáciu uvedenú v ţalobe, pričom právny akt
ţalovaného označený ako „Podmienky výberového konania na vydanie povolenia na
prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby z novembra 2009“ povaţovali za
nezákonný.
Zákon upravuje vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancií záchrannej
zdravotnej sluţby a vydanie Podmienok vôbec nepredpokladá. Zákon v § 11 aţ § 26
predstavuje úplnú úpravu vydávania povolení, podmienok na vydanie povolenia, ţiadosti o
vydanie povolenia, výberového konania, vydania povolenia, zmeny údajov, dočasného
pozastavenia povolenia a zrušenia povolenia, konania o vydanie povolenia, dočasného
pozastavenia povolenia a zrušenia povolenia. Zákon nepredpokladá doplnenie, modifikáciu
alebo zmenu podmienok iným aktom. Podmienky sú nezákonným aktom, a to uţ len z
dôvodu, ţe ide o akt štátneho orgánu právnym poriadkom neupravený a nepredpokladaný,
a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
Podmienky sa zásadným spôsobom odchyľujú od zákonnej úpravy podľa druhej časti
Zákona. Neobmedzujú sa len na úpravu procesno-technických aspektov výberového konania,
ale obsahujú také ustanovenia, ktoré zásadným spôsobom modifikujú zákonnú úpravu, čo je
neprípustné, pričom v tejto časti odvolania ţalobcovia poukazovali na jednotlivé ustanovenia
Podmienok. Uviedli, ţe ţalovaný, zákonom nepredpokladaným spôsobom, obmedzil spôsob
podávania ţiadostí. Bez zákonnej opory vyhlasovateľ výberového konania vyţadoval
od účastníkov neobmedzenú akceptáciu podmienok a poţiadaviek výberového konania,
vyhlasovateľ si vyhradil moţnosť výberové konanie zrušiť a ukončiť (bez stanovenia
podmienok), zmeniť vyhlásené výberové konanie a odmietnuť všetky ţiadosti. Rovnako nad
rámec zákonných podmienok si vyhlasovateľ výberového konania upravil moţnosť vylúčenia
účastníka, ako aj to, ţe zamietnutie ţiadosti nevytvára nárok na uplatnenie náhrady škody
zo strany ţiadateľa.
Ţalobcovia poukazovali, ţe v časti A Podmienok vyhlasovateľ výberového konania
stanovil rad poţiadaviek na predloţenie dokladov, ktoré zákon uchádzačovi predloţiť
neukladá, ani explicitne ani implicitne. § 13 Zákona taxatívne vymedzuje jednak náleţitosti
ţiadosti, ako aj doklady, ktoré je ţiadateľ povinný k ţiadosti doloţiť. V tejto súvislosti
ţalobcovia namietali moţnosť vylúčenia zo súťaţe nad rámec zákonných dôvodov v zmysle
§ 14 ods. 8 Zákona.
Ţalobcovia ďalej namietali, ţe v zmysle Podmienok, vyhlasovateľ výberového
konania, v rozpore s § 13 ods. 7 Zákona poţadoval doklady, ktoré v zmysle predmetného
ustanovenia nemoţno od ţiadateľa poţadovať (§ 13 ods. 7 Zákona to vylučuje expressis
verbis). Vyhlasovateľ neprípustným spôsobom upravil, ţe v prípade nepredloţenia všetkých
platných dokladov, úradne overených, s uvedením poţadovaných údajov, bude účastník
z výberového konania vylúčený.
Namietali tieţ, ţe vyhlasovateľ v Podmienkach pripustil, ţe ţiadateľ môţe preukázať
vlastníctvo pozemných dopravných prostriedkov záchrannej zdravotnej sluţby zmluvou o
prenájme alebo leasingovou zmluvou. Z ustanovenia § 13 ods. 8 Zákona však jednoznačne
vyplýva, ţe takýmto spôsobom vlastníctvo hnuteľnej veci preukázať nemoţno. Nájomná
zmluva ani leasingová zmluva nie sú samy osebe titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva.
Leasingová zmluva je zmluva sui generis a nemoţno ju bez ďalšieho stotoţňovať so zmluvou
o kúpe prenajatej veci v zmysle § 489 a nasl. Obchodného zákonníka. Rovnako kúpna zmluva
sama osebe nie je dokladom o vlastníctve veci, pretoţe vlastníctvo hnuteľnej veci sa na
základe zmluvy nadobúda odovzdaním (traditio), a to v zmysle § 133 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Taktieţ namietali, ţe Zákon rovnako nevyţaduje, aby ţiadateľ predloţil čestné
prehlásenie - záväzný prísľub, ţe v prípade úspešnosti vo výberovom konaní v spolupráci
s operačným strediskom ZZS SR bude zdieľať dáta a zabezpečí materiálno-technické
prostriedky súvisiace s hlasovým dátovým prenosom.
Taktieţ nad rámec zákona vyhlasovateľ v Podmienkach upravil ďalšie hodnotiace
kritériá, čo je v rozpore s § 14 ods. 9 Zákona, ktorý stanovuje tri kritériá hodnotenia ţiadosti
o povolenie, a to taxatívne: personálne zabezpečenie prevádzkovania ambulancie záchrannej
zdravotnej sluţby, materiálno-technické vybavenie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby
a výšku peňaţných prostriedkov vinkulovaných v peňaţnom ústave Slovenskej republiky, ak
sa ich vinkulácia vyţaduje. Vyhlasovateľom svojvoľne stanovené kritérium hodnotenia
hospodárenia za posledný rok a kritérium prezentácia projektu stratégie vypracovanej na
obdobie minimálne budúcich 4 rokov prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej
sluţby, boli stanovené v zjavnom rozpore so zákonom a nemali ţiadny vecný vzťah k
hodnotiacim kritériám podľa § 14 ods. 9 Zákona. Hodnotením hospodárenia a na základe
prezentácie predstavy budúceho konania nemoţno posudzovať ani personálne zabezpečenie
prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, ani materiálno-technické
vybavenie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby a rovnako ani výšku peňaţných
prostriedkov vinkulovaných v peňaţnom ústave Slovenskej republiky.
Ţalobcovia, v súvislosti s hodnotením overovania odborných znalostí v organizácii
poskytovania záchrannej zdravotnej sluţby, potrebných na prevádzkovanie ambulancie
záchrannej zdravotnej sluţby, namietali zákonnosť tohto kritéria, keďţe komisia nebola
oprávneným orgánom na preskúšavanie odborných vedomostí, keď nie všetci jej členovia boli
zdravotníckymi pracovníkmi resp. osobami oprávnenými vykonávať preskúšavanie, a navyše
kritéria a spôsob hodnotenia odborných znalostí zdravotníckych pracovníkov upravujú
osobitné predpisy.
Tieţ uviedli, ţe v Podmienkach bolo stanovených celkovo šesť hodnotiacich kritérií,
ale z toho iba tri boli súladné so Zákonom. Zákonodarca vytvoril pevný právny rámec,
v ktorom sa môţu ţiadatelia domáhať udelenia povolenia na výkon hospodárskej činnosti
za účelom dosiahnutia zisku, t.j. rámec, v ktorom sa ţiadateľ môţe domáhať základného práva
podnikať (čl. 35 Ústavy SR). Tento právny rámec vytvára právnu istotu proti tomu, aby
vyhlasovateľ výberového konania, resp. orgán oprávnený rozhodovať o ţiadostiach,
postupoval svojvoľne alebo arbitrárne. Zákonodarca celkom zrejme sledoval
vytvorenie stavu právnej istoty spočívajúceho predovšetkým v tom, ţe ţiadatelia nie sú
povinní podať ţiadosť s náleţitosťami a nie sú k ţiadosti povinní pripojiť doklady, ktoré
nestanovuje zákon, pričom môţu legitímne očakávať, ţe ich ţiadosti budú hodnotené
len podľa vopred známych kritérií, ktoré stanovuje Zákon. Ústava SR nepripúšťa výnimku
z uplatnenia princípu vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2. Ministerstvu zdravotníctva SR Zákon
nepriznával oprávnenie upraviť pravidlá udeľovania povolení inak ako ich upravuje Zákon
alebo ich dopĺňať. Ministerstvo zdravotníctva SR nebolo oprávnené najmä stanoviť ďalšie
náleţitosti ţiadosti, ďalšie doklady, ktoré je potrebné k ţiadosti priloţiť a najmä ďalšie
hodnotiace kritériá, neţ stanovené Zákonom.
Podmienky, ako právny akt z hľadiska Zákona, povaţovali ţalobcovia za právne
bezvýznamný, keďţe sú s ním v rozpore, a preto bol právne irelevantný aj súhlas podľa bodu
6, časť Úvod Podmienok a na to nadväzujúce čestné vyhlásenie podľa bodu 10, časť A
Podmienok. Súhlas v zmysle uvedených ustanovení Podmienok bol jednoznačne vynútený.
Vyhlasovateľ výberového konania upravil podmienky výberového konania svojvoľne
a v rozpore so Zákonom, vyhlasovateľ poţadoval od ţiadateľov predloţenie takých dokladov
a splnenie takých podmienok, ktoré boli nad rámec Zákona, pričom uplatňovanie práve
takýchto nezákonných poţiadaviek viedlo k vylúčeniu niektorých ţiadateľov z výberového
konania a k zamietnutiu ich ţiadostí. Komisia hodnotila podané ţiadosti podľa kritérií, ktoré
boli stanovené nad rámec Zákona, pričom práve tieto skutočnosti spôsobili, ţe proces
výberového konania trpel závaţnými právnymi vadami, bol nezákonný, a preto v súlade
so Zákonom nemôţu byť ani jeho výsledky a ako ani výsledky konania o udelenie povolení
na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Zákonnosť výsledkov
výberového konania totiţ zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť konania o udelenie
povolenia (povolení), pretoţe ţalovaný bol výsledkami výberového konania v rámci konania
o udelenie povolení viazaný.
Osobitne k rozhodnutiu ţalovaného číslo: 20890/2009 zo dňa 12.11.2009 v spojení
s rozhodnutím číslo: 19441/2009-OP zo dňa 25.8.2009 ţalobcovia uviedli, ţe predloţenie
projektu Zákon od ţiadateľa nevyţaduje a ani nesplnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR
alebo iný orgán, aby upravilo povinnosť predloţiť ďalšie doklady nad rámec § 13 ods. 5, 7 a 8
Zákona. Pravidlá nie sú ani jedným z právnych aktov uvedených v čl. 13 ods. l Ústavy SR
a súčasne Zákon nepredpokladá explicitne ani implicitne, ţe by bolo moţné od ţiadateľa
poţadovať ďalšie doklady nad jeho rámec. Je vylúčené, aby správny orgán vylúčil ţiadateľa,
pretoţe nepredloţil doklad, ktorý správny orgán poţadoval v rozpore so zákonom.
Navyše § 14 ods. 8 Zákona taxatívne upravuje aj dôvody, kedy moţno ţiadateľa z výberového
konania vylúčiť, pričom tieto dôvody nie je moţné modifikovať alebo rozširovať, nakoľko
Zákon to neumoţňuje. Taktieţ vylúčenie ţiadateľa z výberového konania z dôvodu
neuvedenia zásahového územia, ktorým je v zmysle § 2 ods. 5 zák. č. 579/2004 Z. z.
o záchrannej zdravotnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, územie Slovenskej republiky, by bolo moţné nanajvýš povaţovať za nedostatok
ţiadosti, avšak je zrejmé, ţe nejde ani o jeden z prípadov podľa § 14 ods. 8 Zákona, pričom
s touto ţalobnou námietkou sa krajský súd nevysporiadal. Komisia ani ministerstvo
zdravotníctva nemohlo mať pochybnosti o tom, na aké zásahové územie bola ţiadosť podaná.
Zo strany správneho orgánu išlo o prehnaný formalizmus, ktorý je neprípustný (m. m. nálezy
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, sp. zn. I. ÚS 243/07).
Ţalobcovia v ďalšom obsahu odvolania poukazovali na procesné pochybenia
správnych orgánov, keď namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj
nepreskúmateľnosť napadnutých správnych rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, najmä
vo vzťahu k otázke, prečo splnili hodnotiace kritéria na niţšej kvalitatívnej úrovni ako úspešní
ţiadatelia, hoci to bol jediný dôvod zamietnutia ţiadosti. V rozhodnutiach nebolo uvedené,
ktoré skutočnosti z hľadiska zákonných kritérií podľa § 14 ods. 9 Zákona boli podkladom
na rozhodnutie a akými úvahami bola komisia vedená pri ich hodnotení. Skutočnosť,
ţe ţalovaný bol viazaný výsledkom hodnotenia komisie, nie je prekáţkou toho, aby
rozhodnutie obsahovalo príslušné odôvodnenie. Správne konanie má byť transparentné, jeho
úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania a je
predpokladom toho, aby mohli účastníci uplatňovať opravné prostriedky. Odôvodnenie musí
obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom
konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Bez náleţitého odôvodnenia
nemôţe nadriadený orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu
právneho štátu podľa čl. 1 ods. l Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
52/99) a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou kaţdého základného práva
alebo slobody, o ktorých sa koná.
Uviedli, ţe v konaní došlo aj k porušeniu zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho
poriadku, nakoľko tá istá osoba, ktorá rozhodovala o ţiadostiach ţalobcov na prvom stupni,
rozhodla aj o rozkladoch podaných proti prvostupňovým rozhodnutiam, keďţe v oboch
prípadoch rozhodoval minister, pričom v tejto súvislosti poukázali na rozsudok tunajšieho
súdu sp. zn. M – SţDoV 12/2000, kde sa najvyšší súd stotožnil s názorom generálneho
prokurátora, že na strane žalovaného došlo v konaniach o rozkladoch k porušeniu § 9 ods. 2
Správneho poriadku, keďže minister kultúry Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval
o rozkladoch, rozhodol aj ako prvostupňový orgán. K rovnakému procesnému
pochybeniu došlo aj v danom prípade. S princípom objektivity sa nezlučuje, aby v druhom
stupni preskúmavala rozhodnutie tá istá osoba, ktorá ho v prvom stupni vydala.
Ďalej ţalobcovia namietali, ţe správny orgán im nesprístupnil kompletný
administratívny spis, pričom tento postup neodôvodnil ţiadnym zákonom predpokladaným
a uznaným dôvodom. Dôvod uvedený v zápise zo dňa 17.9.2009 a v druhostupňovom
rozhodnutí je úplne fiktívny. Nie je odôvodnené, ako konkrétne a čím môţe dôjsť
k ovplyvneniu prebiehajúceho výberového konania, toto odôvodnenie je aj v rozpore
s princípom transparentnosti správneho konania.
Ţalobcovia tieţ namietali, ţe nepreskúmateľnosť rozsudku, keď krajský súd zamietol
návrhy na výsluch dvoch členov hodnotiacej komisie, ktorých výsluch navrhli na účely
preukázania spôsobu hodnotenia podaných ţiadostí, pravidiel uplatňovania jednotlivých
kritérií, pričom neuviedol dôvody, pre ktoré navrhli svedkov vypočuť a s týmito sa konkrétne
nevysporiadal.
Návrhy na vykonanie dôkazov boli relevantné a súd prvého stupňa právne pochybil,
keď sa týmito návrhmi nezaoberal.
Ţalobcovia namietali nespreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok
dôvodov, keď súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s právnou povahou
Podmienok vydaných ţalovaným ako aj zákonnosťou ich vydania. Súd prvého stupňa uznal,
ţe Podmienky sa obracajú na fyzické a právnické osoby, ktoré nie sú vo vzťahu podriadenosti
k ţalovanému a zasahujú do ich právneho postavenia, pritom sa ani nepokúsil identifikovať
také ustanovenie zákona, z ktorého by kompetencia vydať Podmienky vyplývala. Krajský súd
sa stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe cítil potrebu výkladu ustanovení Zákona a urobil
tak vydaním Podmienok, avšak Podmienky sa neobmedzovali len na úpravu procesno-
technických aspektov výberového konania, ale obsahovali ustanovenia, ktoré zásadným
spôsobom modifikovali zákonnú úpravu. Súd sa dostatočným spôsobom nezaoberal
argumentáciou ţalobcov, pokiaľ títo v ţalobe konkrétne uvádzali spôsoby rozšírenia
zákonných podmienok výberového konania prostredníctvom Podmienok.
Ţalobcovia namietali, ţe pokiaľ krajský súd poukazoval na súhlas ţalobcov s obsahom
Podmienok, ţiadne ustanovenie Zákona nedávalo ţalovanému oprávnenie, aby od účastníkov
výberového konania akýkoľvek súhlas poţadoval. Taktieţ, aby ţalobcovia mohli účinne
namietať proti zákonnosti výberového konania, nemali inú moţnosť, ako súhlasiť, pretoţe
v opačnom prípade by ţalovaný ich ţiadosti z výberového konania vylúčil.
Pokiaľ krajský súd zdôraznil, ţe veľmi podobné Podmienky boli vydané v roku 2004,
pri predchádzajúcom výberovom konaní, pričom tieto Podmienky boli akceptované a úspešní
ţiadatelia nenamietali nezákonnosť, ţalobcovia poukázali, ţe nedošlo k ničomu iného, ako
k tomu, ţe ţalovaný opakovane konal protiústavným a nezákonným spôsobom a na
protiústavnosti a nezákonnosti nemoţno budovať právnu istotu ani legitímne očakávania.
Porušenie zákazu diskriminácie nemoţno spájať s odklonom od predchádzajúcej protiústavnej
a nezákonnej praxe, zákaz diskriminácie sa môţe uplatniť len v prostredí právneho štátu, inak
zákaz diskriminácie nemá význam. Nemoţno zákazom diskriminácie odôvodňovať
porušovanie Ústavy SR a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Skutočnosť,
ţe ţalobcovia v roku 2004 nenamietali nezákonnosť výberových konaní, je viac ako logická,
pretoţe im na to chýbala aktívna legitimácia.
Súd prvého stupňa rovnako ţiadnym spôsobom nezdôvodnil záver týkajúci
sa vylúčenia ţalobcu v 7. rade, ţe poţiadavka ţalovaného predloţiť projekt nie je v rozpore
s čl. 13 ods. 1 Ústavy SR a § 13 ods. 5, 7, a 8 Zákona. Z § 13 Zákona nemoţno ţiadnym
spôsobom výkladu vyvodiť, ţe by bol účastník konania povinný predloţiť nejaký projekt,
takýto doklad sa totiţ v taxatívnom výpočte dokladov, ktoré je ţiadateľ povinný predloţiť,
nenachádza. Z uvedeného vyplýva neudrţateľnosť tvrdenia súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný
v Podmienkach len uskutočnil výklad Zákona. Ţalobcovia namietali právny názor vyjadrený
v prvostupňovom rozsudku, ţe podmienkou vydania povolenia je materiálne alebo finančné
zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby.
Materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej
zdravotnej sluţby môţe ţalovaný skúmať len na základe dokladov, ktorých predloţenie
ukladá ţiadateľovi zákon, tieto sú na to dostatočné. Ţalobca v 7. rade nebol vylúčený
preto, ţe by nepreukázal materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie
ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, ale z dôvodu ţe ním predloţený projekt stratégie
neobsahoval tému: Komplexnosť poskytovania záchranných súvisiacich sluţieb. Je zrejmé,
ţe táto téma nemá absolútne ţiadny vzťah k podmienke materiálneho alebo finančného
zabezpečenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, poskytovania
záchrannej zdravotnej sluţby sa vôbec netýka. Z uvedeného vyplýva, ţe nemôţe obstáť ani
tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, ţe ţalobca v 7. rade bol vylúčený v súlade s § 14 ods. 8
Zákona, keď nesplnil podmienky pre vydanie povolenia.
Ţalobcovia ďalej namietali, ţe súd prvého stupňa sa stotoţnil s postupom ţalovaného,
ktorý im neumoţnil nahliadnuť do úplného administratívneho spisu, pričom argumentoval
tým, ţe sprístupnením úplného spisu by boli ţalobcovia zvýhodnení vo vzťahu k iným
účastníkom výberového konania, avšak rozsudok v tejto časti neoprel o ţiadny prameň práva.
§ 23 ods. l Správneho poriadku garantuje účastníkom konania prístup k úplnému
administratívnemu spisu, zákonodarca z nahliadnutia vylúčil jediný podklad, a to zápisnice
o hlasovaní. Podklady zo spisu, ktoré ţalobcom neboli sprístupnené, neboli zápisnicami
z hlasovania. Súd prvého stupňa neuviedol ţiadny iný zákonný dôvod, ktorý by umoţňoval
obmedzenie nahliadnutia do spisu, ani neodôvodnil, prečo by sprístupnením chýbajúcich častí
spisu získali ţalobcovia výhodu oproti ostatným účastníkom výberového konania.
Za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov povaţovali ţalobcovia napadnutý
rozsudok aj pokiaľ sa súd prvého stupňa stotoţnil s námietkou ţalobcov, ţe ţalovaný
pochybil, keď neoznámil ţalobcom mená a priezviská členov komisie ako aj to, ţe sa
ţalobcom neumoţnil vyjadriť pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, ale na tieto vady
neprihliadol z dôvodu, pretoţe podľa jeho názoru nešlo o vady, ktoré by mali resp. mohli mať
vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí podľa 250i ods. 3 O.s.p., avšak toto svoje
tvrdenie nijako neodôvodnil.
Ustanovenie § 14 ods. 5 Zákona ustanovuje poţiadavky na členov komisie, osobitne
z hľadiska ich nestrannosti či nezávislosti. Ak člen hodnotiacej komisie neposkytuje záruky
z hľadiska § 14 ods. 5 Zákona, logicky potom nemôţe byť ani výsledok hodnotenia a naň
nadväzujúce rozhodnutie ţalovaného zákonné. Tým, ţe ţalovaný, ako konštatoval súd prvého
stupňa, nezákonne odmietol ţalobcom oznámiť mená a priezviská členov komisie, znemoţnil
im namietať prípadnú skutočnosť, ţe u člena/členov komisie existuje prekáţka pre
vymenovanie z hľadiska § 14 ods. 5 Zákona alebo iný dôvod spochybňujúci jeho/ich
nestrannosť. Táto vada teda mohla mať za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí,
pretoţe nemoţno vylúčiť, ţe ţalobcovia mohli úspešne spochybniť nestrannosť či nezávislosť
členov komisie.
Nezákonným ignorovaním celkom legitímnej poţiadavky ţalobcov ţalovaný porušil
základné zásady správneho konania, a to zásadu podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa
ktorého sú správne orgány povinné vţdy dať príleţitosť účastníkom konania,
aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Ak teda ide o porušenie základnej zásady
správneho konania, ktorá je nepochybne aj súčasťou práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. l Ústavy SR, nemôţe ísť o bagateľnú vadu a aplikácia § 250i ods. 3 O.s.p. preto nebola
dôvodná.
Ţalobcovia namietali právny názor krajského súdu v súvislosti s porušením zásady
objektivity, keď uviedol, ţe v prvom stupni správneho konania nerozhodoval minister,
ale ministerstvo a minister rozhodnutie iba podpísal. Uviedli, ţe ak minister podpíše
rozhodnutie, je zrejmé, ţe ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, ale osobou,
ktorá de facto rozhodla, je minister a nikto iný. Hoci minister podpisuje rozhodnutie
ústredného orgánu štátnej správy, nič to nemení na skutočnosti, ţe to bol minister,
kto sa zúčastnil na konaní na prvom stupni, a to dokonca úplne zásadným spôsobom. Súd
prvého stupňa sa sústredil na polemiku s námietkou ţalobcov z hľadísk, ktoré neboli
podstatné. Podstata nespočívala v doslovnom výklade § 9 ods. 2 Správneho poriadku,
ale v princípoch materiálneho právneho štátu. Princíp objektivity patrí medzi ústavné princípy
materiálneho právneho štátu, pričom je súčasne implicitnou súčasťou kaţdého základného
práva alebo slobody (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/2000, sp. zn. III. ÚS 70/01).
Ţalobcovia ďalej poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02, v ktorom
ústavný súd dospel k záveru, ţe „K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych
a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému nositeľovi základných práv
a slobôd (...). Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle s využitím všetkých
zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov“.
Ţalobcovia uviedli, ţe je zrejmé, ţe s princípom objektivity sa nezlučuje, aby
v druhom stupni preskúmavala rozhodnutie tá istá osoba, ktorá sa na jeho vydaní v prvom
stupni zásadným spôsobom podieľala.
K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 25.10.2010 vyjadril ţalovaný tak, ţe
napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe ţalobcovia v podanom
odvolaní neuviedli ţiadne nové skutočnosti, nepriloţili ţiadne nové dôkazy, tie isté dôvody
uţ boli predmetom konania pred súdom prvého stupňa, pričom prvostupňový súd sa s nimi
správne právne a vecne vysporiadal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Rozhodol uznesením (§ 223 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety
prvej O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Odvolací súd z obsahu pripojených spisov zistil, ţe dňa 12.5.2009 vyhlásil ţalovaný
výberové konanie na vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej
zdravotnej sluţby na vopred stanovené sídla. Lehotu na podanie ţiadosti a termín výberového
konania ţalovaný uverejnil v zmysle 14 ods. 3 Zákona na svojej internetovej stránke ako aj v
Hospodárskych novinách dňa 12.5.2009, čím bola splnená dvojmesačná lehota stanovená v §
14 ods. 3 Zákona. V máji 2009 vydal ţalovaný aj Podmienky výberového konania na vydanie
povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, v ktorých vymedzil
poţiadavky a kritériá pre podávanie ţiadostí o vydanie povolenia na prevádzkovanie
ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Tieto Podmienky bolo moţné si prevziať na
sekretariáte vedúceho sluţobného úradu MZ SR, čo ţalobcovia aj urobili a zúčastnili sa
výberových konaní. Ţalovaný o ţiadostiach ţalobcov v 1. aţ 6. a v 8. rade rozhodol tak, ţe ich
zamietol, pričom ţalobcu v 7. rade vylúčil z výberového konania a jeho ţiadosť zamietol.
O rozkladoch ţalobcov proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodol minister
zdravotníctva SR tak, ţe rozklady zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutia potvrdil.
S ohľadom na okruh odvolacích námietok sa odvolací súd prvotne zaoberal
namietanou nepreskúmateľnosťou rozsudku prvého stupňa, ktorá mala spočívať v nedostatku
dôvodov, pokiaľ ide o posúdenie právnej povahy Podmienok, zákonnosť vylúčenia ţalobcu
v 7. rade z výberového konania a namietané procesné pochybenia v administratívnom konaní,
ktorú námietku je potrebné povaţovať za dôvodnú.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,
patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené.
V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku,
rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu
SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn.
III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby
na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, a rozsah povinnosti
odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovaný s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje
na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú
ţalobcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd
je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie
dostatočné argumenty.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O.s.p. dáva. Procesným
právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. totiţ znamená
právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením
sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na
spravodlivé súdne konanie.
Krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal,
nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťami a námietkami tvrdenými ţalobcom, a preto
odvolací súd jeho záver, ţe preskúmavané rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom,
povaţuje za predčasný.
V prejednávanej veci za zásadnú je nepochybne nutné povaţovať námietku týkajúcu
sa právnej povahy a s tým spojenej záväznosti Podmienok. Ak krajský súd na jednej strane
dospel k záveru, ţe tieto Podmienky nie sú internou normatívnou inštrukciou smerujúcou
dovnútra organizácie a nie sú ani všeobecne záväzným právnym predpisom, pre ktorého
vydanie by bolo potrebné zákonné zmocnenie, a na inom mieste dôvodí, ţe ţalovaný bol
oprávnený takýto akt vydať, a tieto boli vydané v súlade s § 14 Zákona, hoci Zákon ich
vydanie nepredpokladá, odvolací súd povaţoval túto argumentáciu nielen za nedostatočnú, ale
aj za vnútorne rozpornú.
V súlade s teóriou správneho práva hmotného moţno vymedziť niekoľko právnych
foriem činnosti orgánov verejnej správy, ako napríklad normatívne správne akty, individuálne
správne akty, interné normatívne akty, správne dohody, pričom kaţdá z týchto foriem má inú
právnu povahu a rozdielne účinky vo vzťahu k jej adresátom, ktorí sú pri kaţdej z foriem
rozliční. Popri týchto právnych formách existujú aj neprávne, organizačné formy činnosti
verejnej správy.
Krajský súd vymedzil, ţe Podmienky nie sú ani normatívnou inštrukciou ani
všeobecne záväzným predpisom, a hoci ani tento parciálny záver náleţite nezdôvodnil,
v ďalšom odôvodnení uţ bliţšie nevymedzil, neustálil povahu tohto aktu, teda nešpecifikoval,
o ktorú z foriem činnosti sa jedná. Krajský súd sa mal prvotne vysporiadať s touto otázkou
a aţ následne by mohol relevantne posúdiť konsekvencie vyplývajúce z tohto posúdenia,
t. j. či ţalovaný potreboval a mal zákonné zmocnenie pre vydanie Podmienok (aj s ohľadom
na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), ako aj povahu účinkov takéhoto aktu (všeobecná záväznosť,
individuálna záväznosť, odporúčací charakter..), akým spôsobom a či vôbec obsah
Podmienok zasiahol resp. doplnil Zákonom stanovené podmienky pre výberové konanie ako
aj náleţitosti jednotlivých ţiadostí, a to aj v súvislosti s posúdením zákonnosti vylúčenia
ţalobcu v 7. rade z výberového konania. Ţalobcovia presným, konkrétnym a jasným
spôsobom vymedzili, v čom videli rozšírenie Zákona v obsahu Podmienok, súd prvého stupňa
sa však v odôvodnení len stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe šlo o spôsob výkladu
a špecifikácie Zákona.
Pokiaľ krajský súd uviedol, ţe obdobné Podmienky uţ ţalovaný pouţil v skoršom
výberovom konaní, ktorého sa ţalobcovia zúčastnili, táto skutočnosť je v prejednávanej veci
bez právneho významu. Zákonnosť skôr vydaných rozhodnutí a skorších Podmienok,
na základe ktorých bolo výberové konanie uskutočnené, nemá vplyv na preskúmavanie
zákonnosti rozhodnutí napadnutých ţalobami. Skutočnosť, ţe ţalobcovia nenamietali proti
skorším rozhodnutiam a ani nevzniesli námietky proti obsahu skorších Podmienok, nemôţe
im byť v tejto veci na ujmu a je potrebné poukázať, ţe aj keby boli tieto skutočnosti namietali
v správnej ţalobe, konanie o nej by muselo byť zastavené pre nedostatok aktívnej legitimácie.
Za arbitrárny povaţoval odvolací súd napadnutý rozsudok taktieţ v časti týkajúcej
sa kvalifikácie procesných pochybení ţalovaného, keď krajský súd uzavrel, ţe zistené vady
nemali resp. nemohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom
nedostatočné dôvody uviedol krajský súd aj pokiaľ šlo o námietku ohľadne nahliadania
do administratívnych spisov.
V súvislosti s námietkami ţalobcov ohľadne neoznámenia mien a priezvisk členov
komisie a porušenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku súd prvého stupňa konštatoval, ţe tieto
sú dôvodné, avšak nie sú vadami, ktoré by mohli mať resp. mali vplyv na zákonnosť
rozhodnutia.
V zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. správny súd neprihliada len na tie vady, ktoré nemohli
mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Správny súd neposudzuje, či zistená vada fakticky mala
alebo nemala vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, ale len to, či bola spôsobilá
jeho zákonnosť ovplyvniť, pričom z uvedeného moţno vyvodiť, ţe okruh vád, na ktoré
sa neprihliada, je potrebné posudzovať reštriktívne, zužujúco.
Odvolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe ak konajúci súd zistí v konaní
ţalovaného resp. správneho orgánu prvého stupňa vadu, ktorú účastník konania namieta,
avšak pokladá ju za vadu nepodstatnú, je jeho povinnosťou tento svoj právny názor relevantne
zdôvodniť.
Pokiaľ krajský súd námietku týkajúcu sa nahliadania do neúplného administratívneho
spisu, nepovaţoval za dôvodnú, odvolací súd dospel k záveru, ţe v tejto časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku sa fakticky len stotoţnil s dôvodmi uvádzanými ţalovaným bez toho,
aby reagoval na relevantné argumenty prednesené ţalobcami, najmä pokiaľ sa títo odvolávali
na § 23 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého pri nahliadaní do spisov sa nesprístupnia
zápisnice o hlasovaní, ako aj skutočnosti, ktoré mali svedčiť moţnosti ovplyvniť prebiehajúce
výberové konania. Odvolací súd poukazuje na § 21 ods. 3 Zákona, podľa ktorého účastníkom
konania o vydanie povolenia je len ţiadateľ o povolenie, v tejto súvislosti nie je
z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akým spôsobom mali písomnosti,
o sprístupnenie ktorých ţalobcovia ţiadali, znamenať zvýhodnenie vo vzťahu k iným
účastníkom výberového konania.
Je potrebné uviesť, ţe odvolací súd sa v ďalšom nezaoberal argumentáciou ţalobcov
ohľadne toho, či jednotlivé vady mohli alebo nemohli mať vplyv na zákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí, nakoľko bude aţ úlohou krajského súdu v ďalšom konaní
vysloviť v tejto otázke náleţite odôvodnený právny názor.
Odvolací súd, pokiaľ ţalobcovia namietali porušenie § 9 ods. 2 Správneho poriadku,
povaţoval záver krajského súdu o tom, ţe prvostupňové rozhodnutia vydal ţalovaný
a minister ich len podpísal, pričom aţ druhostupňové rozhodnutia vydal minister na základe
návrhu ním stanovenej komisie, za predčasne vyslovený na základe nedostatočne zisteného
stavu. Bude v ďalšom konaní povinnosťou krajského súdu od ţalovaného vyţiadať vnútorný
predpis upravujúci činnosť ministerstva – organizačný poriadok a aţ následne vysloviť právne
závery ohľadne postupu pri vydávaní napadnutých rozhodnutí správnymi orgánmi oboch
stupňov. Zároveň je potrebné dodať, ţe v súvislosti s touto námietkou sa krajský súd ţiadnym
spôsobom nevysporiadal s argumentom ţalobcov, keď poukazovali na skoršie rozhodnutie
najvyššieho súdu ohľadne vylúčenia ministra z rozhodovania vo veci, o ktorej rozhodoval
aj ako správny orgán prvého stupňa. Konajúci súd nebol viazaný právnym názorom
vysloveným v skoršom rozsudku tunajšieho súdu, avšak ak sa rozhodol od neho odchýliť,
prípadne povaţoval uvedené rozhodnutie pre prejednávanú vec za irelevantné, bol povinný
svoj postup náleţite odôvodniť.
Odvolací súd preskúmal aj odvolaciu námietku ţalobcov ohľadne nedostatku dôvodov
v súvislosti so zamietnutím návrhov na výsluch dvoch členov hodnotiacej komisie, pričom
dospel k záveru, ţe táto nie je dôvodná.
Krajský súd uviedol s poukazom na § 250i ods. 1 O.s.p., ţe správny súd nie je súdom
skutkovým, preto je zrejmé, ţe dôvodom, pre ktorý návrhu na doplnenie dokazovanie
nevyhovel, je to, ţe pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepovaţoval vykonanie
navrhovaných dôkazov za nevyhnutné, pričom s týmto záverom sa stotoţnil aj Najvyšší súd
SR.
Správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, najmä s cieľom verifikovať
uţ vykonané dôkazy v správnom konaní. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 2.6.2010
je zrejmé, ţe krajský súd vypočul zástupcov ţalobcov v 4. a 8. rade, pričom z uvedených
výpovedí vyplynulo, ako prebiehalo výberové konanie, ako aj to, aký typ otázok bol
jednotlivým uchádzačom počas výberového konania kladený. Navyše je potrebné dodať,
ţe spôsob hodnotenia podaných ţiadostí, ktorý mal byť účelom výsluchu navrhnutých
svedkov, vyplýva zo Zákona ako aj z Podmienok, preto nebolo potrebné doplnenie
dokazovania v tomto smere.
Nakoľko v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim
spôsobom nevysporiadal s právne relevantnými námietkami, ktoré uplatnil ţalobca vo svojej
ţalobe, dokonca na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nereagoval, je nutné
povaţovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a ohľadne námietky
porušenia § 9 ods. 2 Správneho poriadku aj vychádzajúci z nedostatočne zisteného stavu veci.
Vzhľadom k uvedenému sa odvolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uplatnenými
v odvolaní týkajúcimi sa vlastného právneho posúdenia zákonnosti preskúmavaných
rozhodnutí. Bude úlohou krajského súdu v ďalšom konaní vec prejednať v naznačenom
smere, dôsledne sa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami ţalobcov, znova
vo veci rozhodnúť s uvedením náleţitých dôvodov.
Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. decembra 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská