Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/252/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci ţalobcov: 1./ I., s.r.o., Ţ. X., N.,

IČO: X., 2./ Z., a.s., K. X., B., IČO: X., 3./ Z., s.r.o., O. X., Č., IČO: X., 4./ R., a.s., L. X.,

T., IČO: X., 5./ R., s.r.o., H. X., Ţ., IČO: X., 6./ U., s.r.o., J. X., L., IČO: X., 7./ E., s.r.o., J.

X., P., IČO: X., 8./ R., s.r.o., Z. X., D., IČO: X., všetci zast. Mgr. M. B., advokátom so

sídlom R. X., B., proti ţalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky,

Limbová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ministra zdravotníctva SR č.

21265/2009 zo dňa 22. októbra 2009, č. 20892/2009 zo dňa 22. októbra 2009, č. 20891/2009

zo dňa 22. októbra 2009, č. 20899/2009 zo dňa 2. novembra 2009, č. 20894/2009 zo dňa 22.

októbra 2009, č. 20895/2009 zo dňa 6. októbra 2009, č. 20890/2009 zo dňa 12. novembra

2009, č. 21074/2009 zo dňa 26. októbra 2009, o odvolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. – 98, – 98 zo dňa 3. júna 2010,

jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. – 98, – 98 zo dňa 3. júna 2010 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave, po spojení vecí, pôvodne vedených

na tamojšom súde pod sp. zn. , , , ,

, , , , na spoločné konanie pod sp. zn.

2

, ako nedôvodné zamietol ţaloby, ktorými sa ţalobcovia domáhali preskúmania

zákonnosti správnych rozhodnutí označených v záhlaví.

V odôvodnení krajský súd uviedol, ţe ţalobcovia správne poukázali na to, ţe

vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancii záchrannej zdravotnej sluţby je upravené

v o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „Zákon“), pričom aj

správne citovali relevantné zákonné ustanovenia. Ţalovaný v súlade so Zákonom vyhlásil

výberové konanie, na 78 sídiel ambulancií, pričom ţiadosti podalo 60 subjektov. Na

vyhodnotenie ţiadostí zriadil ţalovaný v súlade s § 14 ods. 4 Zákona komisiu, ktorá mala 5

členov. Poukazujúc na jednotlivé ustanovenia Zákona krajský súd konštatoval, ţe výberové

konanie prebehlo v súlade so Zákonom, pričom ţalovaný bol pri vydávaní povolení na

prevádzkovanie ambulancie viazaný výsledkom tohto výberového konania. Zdôraznil, ţe pri

akomkoľvek výbere, výberovom konaní, či verejnom obstarávaní sa musí uplatňovať princíp

rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp

transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti.

V súvislosti so zákonnosťou výberového konania krajský súd neopomenul všeobecné

zásady práva, pričom uviedol, ţe za všeobecné právne zásady plne aplikovateľné

v slovenskom právnom poriadku moţno povaţovať súbor záruk, ktoré vychádzajú

zo samotnej podstaty právneho poriadku Slovenskej republiky vo forme princípov, ktorých

dodrţiavanie je jedným z charakteristických znakov právneho systému vytvoreného podľa

modelu právneho štátu.

Krajský súd uviedol, ţe ţalovaný vydaním Podmienok výberového konania ani

samotnou realizáciou výberového konania neporušil tieto princípy a rovnako nebola porušená

zásada rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie, ktorá patrí medzi základné zásady

aj slovenského právneho poriadku, vyţadujúca, aby sa v porovnateľných situáciách

nezaobchádzalo rozdielne a aby sa v rozdielnych situáciách nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ

takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Ţalovaný podľa názoru krajského súdu

rovnako dodrţal aj zásadu právnej istoty, ktorá zaručuje predvídateľnosť právnych situácií

a vzťahov, pričom práve táto zásada vyţaduje, aby všetky normy boli jasné, presné

a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, a to predovšetkým vtedy, ak môţu mať nepriaznivé

dôsledky pre fyzické a právnické osoby.

3

Krajský súd sa nestotoţnil s tvrdením ţalobcov v tom, ţe Podmienky vydané

ţalovaným boli nezákonným právnym aktom, bez právneho významu, pretoţe sú v rozpore

so Zákonom a súhlas podľa bodu 6, časť Úvod Podmienok bol irelevantný.

Vydaním týchto Podmienok nedošlo k porušeniu SR, teda

k porušeniu princípu legality, keďţe podmienky boli vypracované za účelom oboznámenia

všetkých účastníkov výberového konania o podrobných poţiadavkách a kritériách pre

podávanie ţiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie Z. Z. S. a boli

vypracované v súlade s § 14 Zákona. Hoci Zákon vydanie Podmienok nepredpokladá, krajský

súd nesúhlasil s názorom ţalobcov, ţe Podmienky sa zásadným spôsobom odchyľujú od

zákonnej úpravy. Uvedené Podmienky, ktoré presne určili postup pre všetkých účastníkov

konania, by bolo moţné nazvať aj manuálom - návodom pre účastníkov, akým spôsobom

majú postupovať, aby splnili podmienky účasti vo výberovom konaní. Tieto Podmienky nie

sú všeobecne záväzným právnym predpisom, vydaným ţalovaným, a preto ani nebolo

potrebné, aby Zákon splnomocňoval ţalovaného k ich vydaniu.

Krajský súd uviedol, ţe Podmienky sú nie internou normatívnou inštrukciou –

organizačným aktom, keďţe tieto nesmerujú len dovnútra organizácie, neupravujú práva

a povinnosti osôb, ktoré by boli vo vzťahu nadriadenosti, resp. podriadenosti a ich predmetom

nie je ani organizácia vlastnej vnútornej činnosti ţalovaného. Ak ţalovaný videl potrebu

výkladu jednotlivých, všeobecných ustanovení Zákona a urobil tak prostredníctvom vydania

Podmienok za účelom jasného a presného oboznámenia všetkých účastníkov s podrobnými

poţiadavkami a kritériami pre podávanie ţiadostí s cieľom naplnenia účelu stanoveného

v § 14 ods. 10 Zákona, t.j. aby komisia mohla určiť účastníka výberového konania, ktorý

najlepšie spĺňa kritériá podľa § 14 ods. 9 písm. a/ aţ c/ Zákona, bol tak oprávnený urobiť.

Ţalovaný vydaním Podmienok zosumarizoval všetky relevantné ustanovenia Zákona a dal ich

do vzájomného súladu, sledujúc zákonný cieľ stanovený v § 14 ods. 10 Zákona. Podmienky

boli všetkým účastníkom oznámené tým, ţe si ich mohli prevziať a všetci podľa nich

postupovali a predloţením svojej Ţiadosti ich aj akceptovali.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe účastníci predloţili aj čestné vyhlásenie

o súhlase s podmienkami a poţiadavkami výberového konania, ako aj na to, ţe veľmi

obdobné Podmienky boli MZ SR vydané aj v roku 2004 pri predchádzajúcom výberovom

konaní a ţalobcami, ktorí sa vtedy zúčastnili výberového konania a boli úspešní, boli tieto

Podmienky akceptované, nenamietali nezákonnosť ani Podmienok, ani výberového konania,

pričom bola nesporne preukázaná podobnosť Podmienok výberového konania z roku 2004

a 2009. Námietky vzniesli ţalobcovia aţ po tom, čo boli v konaní neúspešní. Nemoţno

4

súhlasiť s tvrdením ţalobcov o vynútení súhlasu s Podmienkami, keďţe slobodu svojej vôle

prejavili v tom, ţe svoje ţiadosti podali v zmysle týchto Podmienok, pričom ak nemali vôľu

akceptovať stanovené Podmienky, mohli podať svoje ţiadosti v súlade so Zákonom

a v prípade ich vylúčenia, resp. ich neúspešnosti, by mohli vyuţiť právne inštitúty na svoju

ochranu (podanie rozkladu, resp. podanie ţaloby na súd). Ţalobcovia svojím konaním

prejavili vôľu byť viazaní Podmienkami, pričom súhlasili aj s ich obsahom. V čase

predloţenia ţiadostí v plnom rozsahu a bez obmedzenia akceptovali všetky podmienky

a poţiadavky výberového konania, vrátane všetkých častí obsiahnutých v týchto

Podmienkach.

Ďalej krajský súd uviedol, ţe imanentnou súčasťou právneho štátu je aj princíp právnej

istoty, ktorý okrem iného znamená legitímne očakávania, predvídateľnosť právnych situácií

a vzťahov v oblasti práva. Táto zásada vyţaduje, aby všetky právne normy boli jasné, presné

a predvídateľné. Najmä v súvislosti s obdobnými Podmienkami vydanými v roku 2004 moţno

vyvodiť záver, ţe ţalovaný ako ústredný orgán štátnej správy zaviedol rovnakú prax a svojím

postupom neporušil ani princíp rovnakého zaobchádzania, ani princíp nediskriminácie, ani

princíp transparentnosti, efektívnosti a hospodárnosti. Z obsahu Podmienok s istotou vyplýva,

ţe ţiadny z účastníkov výberového konania (ani ţalobcovia) nebol podmienkami ani

zvýhodnený ani znevýhodnený. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by ţalovaný

svojvoľne zmenil zauţívanú prax zavedenú v minulosti, bez zmeny právnej úpravy, ak by

napríklad zásadným spôsobom zmenil podmienky výberového konania. Za účelom

hodnotenia ţiadostí tak, aby bol naplnený účel uvedený v § 14 ods. 10 Zákona, ţalovaný

vydal Podmienky, ktoré nerozšírili zákonnú úpravu.

V súvislosti s obsahom Podmienok krajský súd uviedol, ţe na základe poţiadaviek na

materiálno-technické a personálne vybavenie, ktoré určuje príloha č. 3 výnosu, nie je moţné

dostatočne naplniť účel ustanovenia § 14 ods. 10 Zákona, a preto okrem presných technických

a materiálnych poţiadaviek bolo súčasťou hodnotenia aj to, ako účastník výberového konania

spĺňa zo stránky materiálno-technického vybavenia ambulancie oblasť hospodárenia

za posledný rok a akú má stratégiu na obdobie minimálne budúcich štyroch rokov

prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Súčasťou hodnotenia zo strany

personálneho zabezpečenia prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby nebolo

len hodnotenie statusového a formálneho vzdelanostného splnenia podmienok podľa výnosu,

ale komisia hodnotila aj odborné znalosti, ktorými sa účastník prezentuje. Nebolo 6

hodnotiacich kritérií, tri ţalobcami namietané kritériá boli totiţ subsumované do kritérií

uvedených v § 14 ods. 9 písm. a), b) Zákona.

5

Ohľadne námietok ţalobcu v 7. rade, ktorý bol vylúčený, sa krajský súd stotoţnil

s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí č. 20890/2009 zo dňa 12.11.2009, ktorým minister

zdravotníctva SR zamietol rozklad ţalobcu v 7. rade a prvostupňové rozhodnutie potvrdil,

a to v časti týkajúcej sa vylúčenia z dôvodu nesplnenia podmienky tým, ţe ţalobca 7 predloţil

projekt, ktorý neobsahoval stanovenú štruktúru a ďalej tým, ţe neuviedol zásahové územie.

Tento účastník konania nesplnil podmienky na vydanie povolenia a preto bol v súlade s § 14

ods. 8 Zákona vylúčený a jeho ţiadosti o vydanie povolenia boli zamietnuté. Ţalovaný bol pri

vydávaní povolení na prevádzkovanie ambulancie viazaný výsledkom výberového konania.

Poţiadavka predloţiť projekt, nebola podľa názoru krajského súdu v rozpore s čl. 13

ods. 1 SR a , a Zákona. Podmienkou vydania povolenia je materiálne

alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby,

pričom táto podmienka musí byť v zmysle § 12 ods. 7 Zákona splnená po celý čas platnosti

povolenia; predpísaná štruktúra projektu uvedená v časti A. bod 9. Podmienok zohľadňovala

práve tieto skutočnosti.

Neuvedenie zásahového územia bolo ďalším dôvodom vylúčenia, pričom ani tu

krajský súd nezistil porušenie § 14 ods. 8 Zákona, pričom poukázal na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s nedoloţením dokladu preukazujúceho

pracovnoprávny alebo obdobný náleţitý vzťah odborného zástupcu k ţiadateľovi, krajský súd

povaţoval námietky ţalobcu v 7. rade za čiastočne dôvodné, keďţe ţalovaný ako

druhostupňový správny orgán prehliadol, ţe tento ţalobca predloţil pracovnú zmluvu

odborného zástupcu, pričom v správnom konaní nepochybne platí zásada jednotnosti konania

na prvom i druhom stupni a pre správny orgán je rozhodujúci skutkový stav existujúci ku dňu

vydania rozhodnutia, v danom prípade druhostupňového rozhodnutia. Ak mal minister

zdravotníctva SR ku dňu rozhodovania o rozklade, t.j. ku dňu 12.11.2009, poţadovanú

pracovnú zmluvu k dispozícii, nemal tento dôvod vylúčenia vyhodnotiť ako dôvodný.

Námietky uvedené osobitne k rozhodnutiu č. 21074/2009 zo dňa 26.10.2009 krajský

súd povaţoval za právne bezvýznamné.

Krajský súd, pokiaľ šlo o odmietnutie nahliadnutia do spisu, uviedol, ţe zo zápisnice

o nahliadaní do spisov zo dňa 16.9.2009 je zrejmé, ţe právnemu zástupcovi ţalobcov bol

sprístupnený celý spis s výnimkou písomností, ktoré mali význam vo vzťahu

k prebiehajúcemu výberovému konaniu v II. a III. kole. Do spisu teda neboli zaradené tie

písomnosti, ktoré mali význam z hľadiska prebiehajúceho výberového konania a ďalšieho

pripravovaného výberového konania, ktoré mali byť zaradené do spisu aţ v rámci archivácie

po definitívnom ukončení výberového konania, pretoţe účastník konania pri oboznámení

6

sa s podmienkami hodnotiacej výberovej komisie, by bol zvýhodnený vo vzťahu k iným

ţiadateľom o vydanie povolenia. Týmto postupom ţalovaného teda nedošlo k porušeniu

ustanovenia ods. l o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „Správny poriadok“) ani § 3 ods. 2

Správneho poriadku. Ţalovaný náleţitým spôsobom zdôvodnil právnemu zástupcovi

ţalobcov, ţe ostatné zatiaľ nesprístupnené dokumenty budú zaradené do spisu aţ po ukončení

celého výberového konania, aby neboli ovplyvnené výsledky prebiehajúceho výberového

konania, s ktorou argumentáciou sa stotoţnil aj krajský súd.

Krajský súd povaţoval za dôvodné námietky ţalobcov ohľadne toho, ţe ţalovaný

nereagoval na ţiadosť o oznámenie mien a priezvisk členov komisie, vrátane skutočností

preukazujúcich ich odbornú spôsobilosť, ktorú ţalobcovia podali vo výzve zo dňa 2.10.2009,

na ktorú ţalovaný vôbec nereagoval. Súd nevzhliadol ţiadny taký dôvod, pre ktorý by

ţalovaný nemohol poskytnúť ţalobcom poţadované informácie ohľadne členov komisie.

Ţalovaný sa teda v tejto súvislosti dopustil pochybenia, avšak nešlo o takú vadu konania pred

správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a preto

súd s poukazom na 250i ods. 3 v znení

neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „“) na túto vadu konania neprihliadal.

Pokiaľ ţalobcovia namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, z povahy veci

vyplýva, ţe poskytnutie takejto moţnosti prichádza do úvahy na konci konania na príslušnom

stupni a preto krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný v tejto súvislosti porušil § 33 ods. 2

Správneho poriadku tým, ţe umoţnil uchádzačom len prevzatie Podmienok. Na túto vadu

v konaní pred správnymi orgánmi však krajský súd neprihliadal, keďţe podľa jeho názoru

nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutí.

K porušeniu zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko v prvom ako

aj v druhom stupni rozhodoval minister, krajský súd uviedol, ţe z obsahu spisu vyplývalo,

ţe prvostupňové rozhodnutia vydal ţalovaný, t. j. ministerstvo a tieto minister len podpísal,

pričom aţ druhostupňové rozhodnutia vydal minister zdravotníctva ako vedúci ústredného

orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. V prvom stupni

správneho konania teda konalo Ministerstvo zdravotníctva SR, ktoré bolo viazané výsledkom

výberového konania a po vydaní povolení zamietlo ţiadosti o vydanie povolenia ostatných

ţiadateľov v súlade s § 14 ods. 11 Zákona. Krajský súd ďalej uviedol, ţe ministerstvo

je centralizovaným a monokratickým orgánom štátnej správy, na čele ktorého stojí minister

menovaný prezidentom na návrh predsedu vlády, pričom právnu subjektivitu má ministerstvo,

ktoré je definované ako právnická osoba ( ). Minister sám

7

osebe nie je správnym orgánom, ale osobou stojacou v čele tohto správneho orgánu.

Rozhodovanie v prvom aj druhom stupni správneho konania zostáva na úrovni správneho

orgánu toho istého stupňa. Pri rozhodovaní v rozklade ide vlastne v osobitný prípad opravy

vlastného rozhodnutia.

Krajský súd, zaoberajúc sa námietkou ţalobcov týkajúcou sa porušenia § 47 ods. 3

Správneho poriadku z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, uviedol,

ţe ţalovaný bol pri vydávaní povolení na prevádzkovanie ambulancií Z. Z. S. viazaný

výsledkom výberového konania, a preto ani nebolo moţné, aby ţalovaný presne uviedol,

prečo neúspešný účastník výberového konania splnil kritériá na niţšej kvalitatívnej úrovni ako

úspešný ţiadateľ. Z napadnutých prvostupňových, ako aj druhostupňových rozhodnutí, je

pritom zrejmé, ţe tieto obsahujú všetky náleţitosti rozhodnutia stanovené v § 47 ods. 1

Správneho poriadku a sú aj náleţite odôvodnené.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa tak, ţe

neúspešným ţalobcom ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote ţalobcovia prostredníctvom právneho

zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhali jeho zmeny tak, ţe odvolací súd podaným ţalobám

vyhovie a zároveň zaviaţe ţalovaného k náhrade trov konania.

Opätovne poukazovali na argumentáciu uvedenú v ţalobe, pričom právny akt

ţalovaného označený ako „Podmienky výberového konania na vydanie povolenia na

prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby z novembra 2009“ povaţovali za

nezákonný.

Zákon upravuje vydávanie povolení na prevádzkovanie ambulancií záchrannej

zdravotnej sluţby a vydanie Podmienok vôbec nepredpokladá. Zákon v § 11 aţ § 26

predstavuje úplnú úpravu vydávania povolení, podmienok na vydanie povolenia, ţiadosti o

vydanie povolenia, výberového konania, vydania povolenia, zmeny údajov, dočasného

pozastavenia povolenia a zrušenia povolenia, konania o vydanie povolenia, dočasného

pozastavenia povolenia a zrušenia povolenia. Zákon nepredpokladá doplnenie, modifikáciu

alebo zmenu podmienok iným aktom. Podmienky sú nezákonným aktom, a to uţ len z

dôvodu, ţe ide o akt štátneho orgánu právnym poriadkom neupravený a nepredpokladaný,

a teda v rozpore s SR.

Podmienky sa zásadným spôsobom odchyľujú od zákonnej úpravy podľa druhej časti

Zákona. Neobmedzujú sa len na úpravu procesno-technických aspektov výberového konania,

ale obsahujú také ustanovenia, ktoré zásadným spôsobom modifikujú zákonnú úpravu, čo je

8

neprípustné, pričom v tejto časti odvolania ţalobcovia poukazovali na jednotlivé ustanovenia

Podmienok. Uviedli, ţe ţalovaný, zákonom nepredpokladaným spôsobom, obmedzil spôsob

podávania ţiadostí. Bez zákonnej opory vyhlasovateľ výberového konania vyţadoval

od účastníkov neobmedzenú akceptáciu podmienok a poţiadaviek výberového konania,

vyhlasovateľ si vyhradil moţnosť výberové konanie zrušiť a ukončiť (bez stanovenia

podmienok), zmeniť vyhlásené výberové konanie a odmietnuť všetky ţiadosti. Rovnako nad

rámec zákonných podmienok si vyhlasovateľ výberového konania upravil moţnosť vylúčenia

účastníka, ako aj to, ţe zamietnutie ţiadosti nevytvára nárok na uplatnenie náhrady škody

zo strany ţiadateľa.

Ţalobcovia poukazovali, ţe v časti A Podmienok vyhlasovateľ výberového konania

stanovil rad poţiadaviek na predloţenie dokladov, ktoré zákon uchádzačovi predloţiť

neukladá, ani explicitne ani implicitne. § 13 Zákona taxatívne vymedzuje jednak náleţitosti

ţiadosti, ako aj doklady, ktoré je ţiadateľ povinný k ţiadosti doloţiť. V tejto súvislosti

ţalobcovia namietali moţnosť vylúčenia zo súťaţe nad rámec zákonných dôvodov v zmysle

§ 14 ods. 8 Zákona.

Ţalobcovia ďalej namietali, ţe v zmysle Podmienok, vyhlasovateľ výberového

konania, v rozpore s § 13 ods. 7 Zákona poţadoval doklady, ktoré v zmysle predmetného

ustanovenia nemoţno od ţiadateľa poţadovať (§ 13 ods. 7 Zákona to vylučuje expressis

verbis). Vyhlasovateľ neprípustným spôsobom upravil, ţe v prípade nepredloţenia všetkých

platných dokladov, úradne overených, s uvedením poţadovaných údajov, bude účastník

z výberového konania vylúčený.

Namietali tieţ, ţe vyhlasovateľ v Podmienkach pripustil, ţe ţiadateľ môţe preukázať

vlastníctvo pozemných dopravných prostriedkov záchrannej zdravotnej sluţby zmluvou o

prenájme alebo leasingovou zmluvou. Z ustanovenia § 13 ods. 8 Zákona však jednoznačne

vyplýva, ţe takýmto spôsobom vlastníctvo hnuteľnej veci preukázať nemoţno. Nájomná

zmluva ani leasingová zmluva nie sú samy osebe titulom na nadobudnutie vlastníckeho práva.

Leasingová zmluva je zmluva sui generis a nemoţno ju bez ďalšieho stotoţňovať so zmluvou

o kúpe prenajatej veci v zmysle a nasl. . Rovnako kúpna zmluva

sama osebe nie je dokladom o vlastníctve veci, pretoţe vlastníctvo hnuteľnej veci sa na

základe zmluvy nadobúda odovzdaním (traditio), a to v zmysle § 133 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Taktieţ namietali, ţe Zákon rovnako nevyţaduje, aby ţiadateľ predloţil čestné

prehlásenie - záväzný prísľub, ţe v prípade úspešnosti vo výberovom konaní v spolupráci

s operačným strediskom ZZS SR bude zdieľať dáta a zabezpečí materiálno-technické

prostriedky súvisiace s hlasovým dátovým prenosom.

9

Taktieţ nad rámec zákona vyhlasovateľ v Podmienkach upravil ďalšie hodnotiace

kritériá, čo je v rozpore s § 14 ods. 9 Zákona, ktorý stanovuje tri kritériá hodnotenia ţiadosti

o povolenie, a to taxatívne: personálne zabezpečenie prevádzkovania ambulancie záchrannej

zdravotnej sluţby, materiálno-technické vybavenie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby

a výšku peňaţných prostriedkov vinkulovaných v peňaţnom , ak

sa ich vinkulácia vyţaduje. Vyhlasovateľom svojvoľne stanovené kritérium hodnotenia

hospodárenia za posledný rok a kritérium prezentácia projektu stratégie vypracovanej na

obdobie minimálne budúcich 4 rokov prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej

sluţby, boli stanovené v zjavnom rozpore so zákonom a nemali ţiadny vecný vzťah k

hodnotiacim kritériám podľa § 14 ods. 9 Zákona. Hodnotením hospodárenia a na základe

prezentácie predstavy budúceho konania nemoţno posudzovať ani personálne zabezpečenie

prevádzkovania ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, ani materiálno-technické

vybavenie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby a rovnako ani výšku peňaţných

prostriedkov vinkulovaných v peňaţnom .

Ţalobcovia, v súvislosti s hodnotením overovania odborných znalostí v organizácii

poskytovania záchrannej zdravotnej sluţby, potrebných na prevádzkovanie ambulancie

záchrannej zdravotnej sluţby, namietali zákonnosť tohto kritéria, keďţe komisia nebola

oprávneným orgánom na preskúšavanie odborných vedomostí, keď nie všetci jej členovia boli

zdravotníckymi pracovníkmi resp. osobami oprávnenými vykonávať preskúšavanie, a navyše

kritéria a spôsob hodnotenia odborných znalostí zdravotníckych pracovníkov upravujú

osobitné predpisy.

Tieţ uviedli, ţe v Podmienkach bolo stanovených celkovo šesť hodnotiacich kritérií,

ale z toho iba tri boli súladné so Zákonom. Zákonodarca vytvoril pevný právny rámec,

v ktorom sa môţu ţiadatelia domáhať udelenia povolenia na výkon hospodárskej činnosti

za účelom dosiahnutia zisku, t.j. rámec, v ktorom sa ţiadateľ môţe domáhať základného práva

podnikať ( SR). Tento právny rámec vytvára právnu istotu proti tomu, aby

vyhlasovateľ výberového konania, resp. orgán oprávnený rozhodovať o ţiadostiach,

postupoval svojvoľne alebo arbitrárne. Zákonodarca celkom zrejme sledoval

vytvorenie stavu právnej istoty spočívajúceho predovšetkým v tom, ţe ţiadatelia nie sú

povinní podať ţiadosť s náleţitosťami a nie sú k ţiadosti povinní pripojiť doklady, ktoré

nestanovuje zákon, pričom môţu legitímne očakávať, ţe ich ţiadosti budú hodnotené

len podľa vopred známych kritérií, ktoré stanovuje Zákon. SR nepripúšťa výnimku

z uplatnenia princípu vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2. Ministerstvu zdravotníctva SR Zákon

nepriznával oprávnenie upraviť pravidlá udeľovania povolení inak ako ich upravuje Zákon

10

alebo ich dopĺňať. Ministerstvo zdravotníctva SR nebolo oprávnené najmä stanoviť ďalšie

náleţitosti ţiadosti, ďalšie doklady, ktoré je potrebné k ţiadosti priloţiť a najmä ďalšie

hodnotiace kritériá, neţ stanovené Zákonom.

Podmienky, ako právny akt z hľadiska Zákona, povaţovali ţalobcovia za právne

bezvýznamný, keďţe sú s ním v rozpore, a preto bol právne irelevantný aj súhlas podľa bodu

6, časť Úvod Podmienok a na to nadväzujúce čestné vyhlásenie podľa bodu 10, časť A

Podmienok. Súhlas v zmysle uvedených ustanovení Podmienok bol jednoznačne vynútený.

Vyhlasovateľ výberového konania upravil podmienky výberového konania svojvoľne

a v rozpore so Zákonom, vyhlasovateľ poţadoval od ţiadateľov predloţenie takých dokladov

a splnenie takých podmienok, ktoré boli nad rámec Zákona, pričom uplatňovanie práve

takýchto nezákonných poţiadaviek viedlo k vylúčeniu niektorých ţiadateľov z výberového

konania a k zamietnutiu ich ţiadostí. Komisia hodnotila podané ţiadosti podľa kritérií, ktoré

boli stanovené nad rámec Zákona, pričom práve tieto skutočnosti spôsobili, ţe proces

výberového konania trpel závaţnými právnymi vadami, bol nezákonný, a preto v súlade

so Zákonom nemôţu byť ani jeho výsledky a ako ani výsledky konania o udelenie povolení

na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Zákonnosť výsledkov

výberového konania totiţ zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť konania o udelenie

povolenia (povolení), pretoţe ţalovaný bol výsledkami výberového konania v rámci konania

o udelenie povolení viazaný.

Osobitne k rozhodnutiu ţalovaného číslo: 20890/2009 zo dňa 12.11.2009 v spojení

s rozhodnutím číslo: 19441/2009-OP zo dňa 25.8.2009 ţalobcovia uviedli, ţe predloţenie

projektu Zákon od ţiadateľa nevyţaduje a ani nesplnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR

alebo iný orgán, aby upravilo povinnosť predloţiť ďalšie doklady nad rámec § 13 ods. 5, 7 a 8

Zákona. Pravidlá nie sú ani jedným z právnych aktov uvedených v ods. l SR

a súčasne Zákon nepredpokladá explicitne ani implicitne, ţe by bolo moţné od ţiadateľa

poţadovať ďalšie doklady nad jeho rámec. Je vylúčené, aby správny orgán vylúčil ţiadateľa,

pretoţe nepredloţil doklad, ktorý správny orgán poţadoval v rozpore so zákonom.

Navyše § 14 ods. 8 Zákona taxatívne upravuje aj dôvody, kedy moţno ţiadateľa z výberového

konania vylúčiť, pričom tieto dôvody nie je moţné modifikovať alebo rozširovať, nakoľko

Zákon to neumoţňuje. Taktieţ vylúčenie ţiadateľa z výberového konania z dôvodu

neuvedenia zásahového územia, ktorým je v zmysle

o záchrannej zdravotnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, územie Slovenskej republiky, by bolo moţné nanajvýš povaţovať za nedostatok

ţiadosti, avšak je zrejmé, ţe nejde ani o jeden z prípadov podľa § 14 ods. 8 Zákona, pričom

11

s touto ţalobnou námietkou sa krajský súd nevysporiadal. Komisia ani ministerstvo

zdravotníctva nemohlo mať pochybnosti o tom, na aké zásahové územie bola ţiadosť podaná.

Zo strany správneho orgánu išlo o prehnaný formalizmus, ktorý je neprípustný (m. m. nálezy

Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. ).

Ţalobcovia v ďalšom obsahu odvolania poukazovali na procesné pochybenia

správnych orgánov, keď namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj

nepreskúmateľnosť napadnutých správnych rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, najmä

vo vzťahu k otázke, prečo splnili hodnotiace kritéria na niţšej kvalitatívnej úrovni ako úspešní

ţiadatelia, hoci to bol jediný dôvod zamietnutia ţiadosti. V rozhodnutiach nebolo uvedené,

ktoré skutočnosti z hľadiska zákonných kritérií podľa § 14 ods. 9 Zákona boli podkladom

na rozhodnutie a akými úvahami bola komisia vedená pri ich hodnotení. Skutočnosť,

ţe ţalovaný bol viazaný výsledkom hodnotenia komisie, nie je prekáţkou toho, aby

rozhodnutie obsahovalo príslušné odôvodnenie. Správne konanie má byť transparentné, jeho

úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania a je

predpokladom toho, aby mohli účastníci uplatňovať opravné prostriedky. Odôvodnenie musí

obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom

konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Bez náleţitého odôvodnenia

nemôţe nadriadený orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu

právneho štátu podľa ods. l SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS

52/99) a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou kaţdého základného práva

alebo slobody, o ktorých sa koná.

Uviedli, ţe v konaní došlo aj k porušeniu zásady objektivity a § 9 ods. 2 Správneho

poriadku, nakoľko tá istá osoba, ktorá rozhodovala o ţiadostiach ţalobcov na prvom stupni,

rozhodla aj o rozkladoch podaných proti prvostupňovým rozhodnutiam, keďţe v oboch

prípadoch rozhodoval minister, pričom v tejto súvislosti poukázali na rozsudok tunajšieho

súdu sp. zn. M – SţDoV 12/2000, kde sa najvyšší súd stotožnil s názorom generálneho

prokurátora, že na strane žalovaného došlo v konaniach o rozkladoch k porušeniu § 9 ods. 2

Správneho poriadku, keďže minister kultúry Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval

o rozkladoch, rozhodol aj ako prvostupňový orgán. K rovnakému procesnému

pochybeniu došlo aj v danom prípade. S princípom objektivity sa nezlučuje, aby v druhom

stupni preskúmavala rozhodnutie tá istá osoba, ktorá ho v prvom stupni vydala.

Ďalej ţalobcovia namietali, ţe správny orgán im nesprístupnil kompletný

administratívny spis, pričom tento postup neodôvodnil ţiadnym zákonom predpokladaným

12

a uznaným dôvodom. Dôvod uvedený v zápise zo dňa 17.9.2009 a v druhostupňovom

rozhodnutí je úplne fiktívny. Nie je odôvodnené, ako konkrétne a čím môţe dôjsť

k ovplyvneniu prebiehajúceho výberového konania, toto odôvodnenie je aj v rozpore

s princípom transparentnosti správneho konania.

Ţalobcovia tieţ namietali, ţe nepreskúmateľnosť rozsudku, keď krajský súd zamietol

návrhy na výsluch dvoch členov hodnotiacej komisie, ktorých výsluch navrhli na účely

preukázania spôsobu hodnotenia podaných ţiadostí, pravidiel uplatňovania jednotlivých

kritérií, pričom neuviedol dôvody, pre ktoré navrhli svedkov vypočuť a s týmito sa konkrétne

nevysporiadal.

Návrhy na vykonanie dôkazov boli relevantné a súd prvého stupňa právne pochybil,

keď sa týmito návrhmi nezaoberal.

Ţalobcovia namietali nespreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok

dôvodov, keď súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s právnou povahou

Podmienok vydaných ţalovaným ako aj zákonnosťou ich vydania. Súd prvého stupňa uznal,

ţe Podmienky sa obracajú na fyzické a právnické osoby, ktoré nie sú vo vzťahu podriadenosti

k ţalovanému a zasahujú do ich právneho postavenia, pritom sa ani nepokúsil identifikovať

také ustanovenie zákona, z ktorého by kompetencia vydať Podmienky vyplývala. Krajský súd

sa stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe cítil potrebu výkladu ustanovení Zákona a urobil

tak vydaním Podmienok, avšak Podmienky sa neobmedzovali len na úpravu procesno-

technických aspektov výberového konania, ale obsahovali ustanovenia, ktoré zásadným

spôsobom modifikovali zákonnú úpravu. Súd sa dostatočným spôsobom nezaoberal

argumentáciou ţalobcov, pokiaľ títo v ţalobe konkrétne uvádzali spôsoby rozšírenia

zákonných podmienok výberového konania prostredníctvom Podmienok.

Ţalobcovia namietali, ţe pokiaľ krajský súd poukazoval na súhlas ţalobcov s obsahom

Podmienok, ţiadne ustanovenie Zákona nedávalo ţalovanému oprávnenie, aby od účastníkov

výberového konania akýkoľvek súhlas poţadoval. Taktieţ, aby ţalobcovia mohli účinne

namietať proti zákonnosti výberového konania, nemali inú moţnosť, ako súhlasiť, pretoţe

v opačnom prípade by ţalovaný ich ţiadosti z výberového konania vylúčil.

Pokiaľ krajský súd zdôraznil, ţe veľmi podobné Podmienky boli vydané v roku 2004,

pri predchádzajúcom výberovom konaní, pričom tieto Podmienky boli akceptované a úspešní

ţiadatelia nenamietali nezákonnosť, ţalobcovia poukázali, ţe nedošlo k ničomu iného, ako

k tomu, ţe ţalovaný opakovane konal protiústavným a nezákonným spôsobom a na

protiústavnosti a nezákonnosti nemoţno budovať právnu istotu ani legitímne očakávania.

Porušenie zákazu diskriminácie nemoţno spájať s odklonom od predchádzajúcej protiústavnej

13

a nezákonnej praxe, zákaz diskriminácie sa môţe uplatniť len v prostredí právneho štátu, inak

zákaz diskriminácie nemá význam. Nemoţno zákazom diskriminácie odôvodňovať

porušovanie SR a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Skutočnosť,

ţe ţalobcovia v roku 2004 nenamietali nezákonnosť výberových konaní, je viac ako logická,

pretoţe im na to chýbala aktívna legitimácia.

Súd prvého stupňa rovnako ţiadnym spôsobom nezdôvodnil záver týkajúci

sa vylúčenia ţalobcu v 7. rade, ţe poţiadavka ţalovaného predloţiť projekt nie je v rozpore

s SR a , , a Zákona. Z Zákona nemoţno ţiadnym

spôsobom výkladu vyvodiť, ţe by bol účastník konania povinný predloţiť nejaký projekt,

takýto doklad sa totiţ v taxatívnom výpočte dokladov, ktoré je ţiadateľ povinný predloţiť,

nenachádza. Z uvedeného vyplýva neudrţateľnosť tvrdenia súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný

v Podmienkach len uskutočnil výklad Zákona. Ţalobcovia namietali právny názor vyjadrený

v prvostupňovom rozsudku, ţe podmienkou vydania povolenia je materiálne alebo finančné

zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby.

Materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej

zdravotnej sluţby môţe ţalovaný skúmať len na základe dokladov, ktorých predloţenie

ukladá ţiadateľovi zákon, tieto sú na to dostatočné. Ţalobca v 7. rade nebol vylúčený

preto, ţe by nepreukázal materiálne alebo finančné zabezpečenie na prevádzkovanie

ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, ale z dôvodu ţe ním predloţený projekt stratégie

neobsahoval tému: Komplexnosť poskytovania záchranných súvisiacich sluţieb. Je zrejmé,

ţe táto téma nemá absolútne ţiadny vzťah k podmienke materiálneho alebo finančného

zabezpečenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, poskytovania

záchrannej zdravotnej sluţby sa vôbec netýka. Z uvedeného vyplýva, ţe nemôţe obstáť ani

tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, ţe ţalobca v 7. rade bol vylúčený v súlade s § 14 ods. 8

Zákona, keď nesplnil podmienky pre vydanie povolenia.

Ţalobcovia ďalej namietali, ţe súd prvého stupňa sa stotoţnil s postupom ţalovaného,

ktorý im neumoţnil nahliadnuť do úplného administratívneho spisu, pričom argumentoval

tým, ţe sprístupnením úplného spisu by boli ţalobcovia zvýhodnení vo vzťahu k iným

účastníkom výberového konania, avšak rozsudok v tejto časti neoprel o ţiadny prameň práva.

§ 23 ods. l Správneho poriadku garantuje účastníkom konania prístup k úplnému

administratívnemu spisu, zákonodarca z nahliadnutia vylúčil jediný podklad, a to zápisnice

o hlasovaní. Podklady zo spisu, ktoré ţalobcom neboli sprístupnené, neboli zápisnicami

z hlasovania. Súd prvého stupňa neuviedol ţiadny iný zákonný dôvod, ktorý by umoţňoval

14

obmedzenie nahliadnutia do spisu, ani neodôvodnil, prečo by sprístupnením chýbajúcich častí

spisu získali ţalobcovia výhodu oproti ostatným účastníkom výberového konania.

Za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov povaţovali ţalobcovia napadnutý

rozsudok aj pokiaľ sa súd prvého stupňa stotoţnil s námietkou ţalobcov, ţe ţalovaný

pochybil, keď neoznámil ţalobcom mená a priezviská členov komisie ako aj to, ţe sa

ţalobcom neumoţnil vyjadriť pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, ale na tieto vady

neprihliadol z dôvodu, pretoţe podľa jeho názoru nešlo o vady, ktoré by mali resp. mohli mať

vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí podľa 250i ods. 3 , avšak toto svoje

tvrdenie nijako neodôvodnil.

Ustanovenie § 14 ods. 5 Zákona ustanovuje poţiadavky na členov komisie, osobitne

z hľadiska ich nestrannosti či nezávislosti. Ak člen hodnotiacej komisie neposkytuje záruky

z hľadiska § 14 ods. 5 Zákona, logicky potom nemôţe byť ani výsledok hodnotenia a naň

nadväzujúce rozhodnutie ţalovaného zákonné. Tým, ţe ţalovaný, ako konštatoval súd prvého

stupňa, nezákonne odmietol ţalobcom oznámiť mená a priezviská členov komisie, znemoţnil

im namietať prípadnú skutočnosť, ţe u člena/členov komisie existuje prekáţka pre

vymenovanie z hľadiska § 14 ods. 5 Zákona alebo iný dôvod spochybňujúci jeho/ich

nestrannosť. Táto vada teda mohla mať za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí,

pretoţe nemoţno vylúčiť, ţe ţalobcovia mohli úspešne spochybniť nestrannosť či nezávislosť

členov komisie.

Nezákonným ignorovaním celkom legitímnej poţiadavky ţalobcov ţalovaný porušil

základné zásady správneho konania, a to zásadu podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa

ktorého sú správne orgány povinné vţdy dať príleţitosť účastníkom konania,

aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Ak teda ide o porušenie základnej zásady

správneho konania, ktorá je nepochybne aj súčasťou práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. l SR, nemôţe ísť o bagateľnú vadu a aplikácia preto nebola

dôvodná.

Ţalobcovia namietali právny názor krajského súdu v súvislosti s porušením zásady

objektivity, keď uviedol, ţe v prvom stupni správneho konania nerozhodoval minister,

ale ministerstvo a minister rozhodnutie iba podpísal. Uviedli, ţe ak minister podpíše

rozhodnutie, je zrejmé, ţe ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, ale osobou,

ktorá de facto rozhodla, je minister a nikto iný. Hoci minister podpisuje rozhodnutie

ústredného orgánu štátnej správy, nič to nemení na skutočnosti, ţe to bol minister,

kto sa zúčastnil na konaní na prvom stupni, a to dokonca úplne zásadným spôsobom. Súd

prvého stupňa sa sústredil na polemiku s námietkou ţalobcov z hľadísk, ktoré neboli

15

podstatné. Podstata nespočívala v doslovnom výklade § 9 ods. 2 Správneho poriadku,

ale v princípoch materiálneho právneho štátu. Princíp objektivity patrí medzi ústavné princípy

materiálneho právneho štátu, pričom je súčasne implicitnou súčasťou kaţdého základného

práva alebo slobody (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. ).

Ţalobcovia ďalej poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom

ústavný súd dospel k záveru, ţe „K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych

a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému nositeľovi základných práv

a slobôd (...). Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle s využitím všetkých

zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov“.

Ţalobcovia uviedli, ţe je zrejmé, ţe s princípom objektivity sa nezlučuje, aby

v druhom stupni preskúmavala rozhodnutie tá istá osoba, ktorá sa na jeho vydaní v prvom

stupni zásadným spôsobom podieľala.

K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 25.10.2010 vyjadril ţalovaný tak, ţe

napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe ţalobcovia v podanom

odvolaní neuviedli ţiadne nové skutočnosti, nepriloţili ţiadne nové dôkazy, tie isté dôvody

uţ boli predmetom konania pred súdom prvého stupňa, pričom prvostupňový súd sa s nimi

správne právne a vecne vysporiadal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe rozsudok

súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť v zmysle , a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Rozhodol uznesením ( v spojení s vety prvej ) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( a v spojení s vety

prvej ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

16

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Odvolací súd z obsahu pripojených spisov zistil, ţe dňa 12.5.2009 vyhlásil ţalovaný

výberové konanie na vydanie povolení na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej

zdravotnej sluţby na vopred stanovené sídla. Lehotu na podanie ţiadosti a termín výberového

konania ţalovaný uverejnil v zmysle 14 ods. 3 Zákona na svojej internetovej stránke ako aj v

Hospodárskych novinách dňa 12.5.2009, čím bola splnená dvojmesačná lehota stanovená v §

14 ods. 3 Zákona. V máji 2009 vydal ţalovaný aj Podmienky výberového konania na vydanie

povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby, v ktorých vymedzil

poţiadavky a kritériá pre podávanie ţiadostí o vydanie povolenia na prevádzkovanie

ambulancie záchrannej zdravotnej sluţby. Tieto Podmienky bolo moţné si prevziať na

sekretariáte vedúceho sluţobného úradu MZ SR, čo ţalobcovia aj urobili a zúčastnili sa

výberových konaní. Ţalovaný o ţiadostiach ţalobcov v 1. aţ 6. a v 8. rade rozhodol tak, ţe ich

zamietol, pričom ţalobcu v 7. rade vylúčil z výberového konania a jeho ţiadosť zamietol.

O rozkladoch ţalobcov proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodol minister

zdravotníctva SR tak, ţe rozklady zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutia potvrdil.

S ohľadom na okruh odvolacích námietok sa odvolací súd prvotne zaoberal

namietanou nepreskúmateľnosťou rozsudku prvého stupňa, ktorá mala spočívať v nedostatku

dôvodov, pokiaľ ide o posúdenie právnej povahy Podmienok, zákonnosť vylúčenia ţalobcu

v 7. rade z výberového konania a namietané procesné pochybenia v administratívnom konaní,

ktorú námietku je potrebné povaţovať za dôvodnú.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,

patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené.

V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku,

rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu

SR (sp. zn. zo dňa 12.5.2004, zo dňa 23.6.2004, sp. zn.

zo dňa 15.3.2006, sp. zn. zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby

na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď, a rozsah povinnosti

odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť

analyzovaný s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje

na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú

ţalobcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd

je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie

dostatočné argumenty.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu dáva. Procesným

právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia totiţ znamená

právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením

sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na

spravodlivé súdne konanie.

Krajský súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal,

nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťami a námietkami tvrdenými ţalobcom, a preto

odvolací súd jeho záver, ţe preskúmavané rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom,

povaţuje za predčasný.

V prejednávanej veci za zásadnú je nepochybne nutné povaţovať námietku týkajúcu

sa právnej povahy a s tým spojenej záväznosti Podmienok. Ak krajský súd na jednej strane

18

dospel k záveru, ţe tieto Podmienky nie sú internou normatívnou inštrukciou smerujúcou

dovnútra organizácie a nie sú ani všeobecne záväzným právnym predpisom, pre ktorého

vydanie by bolo potrebné zákonné zmocnenie, a na inom mieste dôvodí, ţe ţalovaný bol

oprávnený takýto akt vydať, a tieto boli vydané v súlade s § 14 Zákona, hoci Zákon ich

vydanie nepredpokladá, odvolací súd povaţoval túto argumentáciu nielen za nedostatočnú, ale

aj za vnútorne rozpornú.

V súlade s teóriou správneho práva hmotného moţno vymedziť niekoľko právnych

foriem činnosti orgánov verejnej správy, ako napríklad normatívne správne akty, individuálne

správne akty, interné normatívne akty, správne dohody, pričom kaţdá z týchto foriem má inú

právnu povahu a rozdielne účinky vo vzťahu k jej adresátom, ktorí sú pri kaţdej z foriem

rozliční. Popri týchto právnych formách existujú aj neprávne, organizačné formy činnosti

verejnej správy.

Krajský súd vymedzil, ţe Podmienky nie sú ani normatívnou inštrukciou ani

všeobecne záväzným predpisom, a hoci ani tento parciálny záver náleţite nezdôvodnil,

v ďalšom odôvodnení uţ bliţšie nevymedzil, neustálil povahu tohto aktu, teda nešpecifikoval,

o ktorú z foriem činnosti sa jedná. Krajský súd sa mal prvotne vysporiadať s touto otázkou

a aţ následne by mohol relevantne posúdiť konsekvencie vyplývajúce z tohto posúdenia,

t. j. či ţalovaný potreboval a mal zákonné zmocnenie pre vydanie Podmienok (aj s ohľadom

na SR), ako aj povahu účinkov takéhoto aktu (všeobecná záväznosť,

individuálna záväznosť, odporúčací charakter..), akým spôsobom a či vôbec obsah

Podmienok zasiahol resp. doplnil Zákonom stanovené podmienky pre výberové konanie ako

aj náleţitosti jednotlivých ţiadostí, a to aj v súvislosti s posúdením zákonnosti vylúčenia

ţalobcu v 7. rade z výberového konania. Ţalobcovia presným, konkrétnym a jasným

spôsobom vymedzili, v čom videli rozšírenie Zákona v obsahu Podmienok, súd prvého stupňa

sa však v odôvodnení len stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe šlo o spôsob výkladu

a špecifikácie Zákona.

Pokiaľ krajský súd uviedol, ţe obdobné Podmienky uţ ţalovaný pouţil v skoršom

výberovom konaní, ktorého sa ţalobcovia zúčastnili, táto skutočnosť je v prejednávanej veci

bez právneho významu. Zákonnosť skôr vydaných rozhodnutí a skorších Podmienok,

na základe ktorých bolo výberové konanie uskutočnené, nemá vplyv na preskúmavanie

zákonnosti rozhodnutí napadnutých ţalobami. Skutočnosť, ţe ţalobcovia nenamietali proti

skorším rozhodnutiam a ani nevzniesli námietky proti obsahu skorších Podmienok, nemôţe

19

im byť v tejto veci na ujmu a je potrebné poukázať, ţe aj keby boli tieto skutočnosti namietali

v správnej ţalobe, konanie o nej by muselo byť zastavené pre nedostatok aktívnej legitimácie.

Za arbitrárny povaţoval odvolací súd napadnutý rozsudok taktieţ v časti týkajúcej

sa kvalifikácie procesných pochybení ţalovaného, keď krajský súd uzavrel, ţe zistené vady

nemali resp. nemohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom

nedostatočné dôvody uviedol krajský súd aj pokiaľ šlo o námietku ohľadne nahliadania

do administratívnych spisov.

V súvislosti s námietkami ţalobcov ohľadne neoznámenia mien a priezvisk členov

komisie a porušenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku súd prvého stupňa konštatoval, ţe tieto

sú dôvodné, avšak nie sú vadami, ktoré by mohli mať resp. mali vplyv na zákonnosť

rozhodnutia.

V zmysle správny súd neprihliada len na tie vady, ktoré nemohli

mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Správny súd neposudzuje, či zistená vada fakticky mala

alebo nemala vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, ale len to, či bola spôsobilá

jeho zákonnosť ovplyvniť, pričom z uvedeného moţno vyvodiť, ţe okruh vád, na ktoré

sa neprihliada, je potrebné posudzovať reštriktívne, zužujúco.

Odvolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe ak konajúci súd zistí v konaní

ţalovaného resp. správneho orgánu prvého stupňa vadu, ktorú účastník konania namieta,

avšak pokladá ju za vadu nepodstatnú, je jeho povinnosťou tento svoj právny názor relevantne

zdôvodniť.

Pokiaľ krajský súd námietku týkajúcu sa nahliadania do neúplného administratívneho

spisu, nepovaţoval za dôvodnú, odvolací súd dospel k záveru, ţe v tejto časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku sa fakticky len stotoţnil s dôvodmi uvádzanými ţalovaným bez toho,

aby reagoval na relevantné argumenty prednesené ţalobcami, najmä pokiaľ sa títo odvolávali

na § 23 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého pri nahliadaní do spisov sa nesprístupnia

zápisnice o hlasovaní, ako aj skutočnosti, ktoré mali svedčiť moţnosti ovplyvniť prebiehajúce

výberové konania. Odvolací súd poukazuje na § 21 ods. 3 Zákona, podľa ktorého účastníkom

konania o vydanie povolenia je len ţiadateľ o povolenie, v tejto súvislosti nie je

z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akým spôsobom mali písomnosti,

20

o sprístupnenie ktorých ţalobcovia ţiadali, znamenať zvýhodnenie vo vzťahu k iným

účastníkom výberového konania.

Je potrebné uviesť, ţe odvolací súd sa v ďalšom nezaoberal argumentáciou ţalobcov

ohľadne toho, či jednotlivé vady mohli alebo nemohli mať vplyv na zákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí, nakoľko bude aţ úlohou krajského súdu v ďalšom konaní

vysloviť v tejto otázke náleţite odôvodnený právny názor.

Odvolací súd, pokiaľ ţalobcovia namietali porušenie § 9 ods. 2 Správneho poriadku,

povaţoval záver krajského súdu o tom, ţe prvostupňové rozhodnutia vydal ţalovaný

a minister ich len podpísal, pričom aţ druhostupňové rozhodnutia vydal minister na základe

návrhu ním stanovenej komisie, za predčasne vyslovený na základe nedostatočne zisteného

stavu. Bude v ďalšom konaní povinnosťou krajského súdu od ţalovaného vyţiadať vnútorný

predpis upravujúci činnosť ministerstva – organizačný poriadok a aţ následne vysloviť právne

závery ohľadne postupu pri vydávaní napadnutých rozhodnutí správnymi orgánmi oboch

stupňov. Zároveň je potrebné dodať, ţe v súvislosti s touto námietkou sa krajský súd ţiadnym

spôsobom nevysporiadal s argumentom ţalobcov, keď poukazovali na skoršie rozhodnutie

najvyššieho súdu ohľadne vylúčenia ministra z rozhodovania vo veci, o ktorej rozhodoval

aj ako správny orgán prvého stupňa. Konajúci súd nebol viazaný právnym názorom

vysloveným v skoršom rozsudku tunajšieho súdu, avšak ak sa rozhodol od neho odchýliť,

prípadne povaţoval uvedené rozhodnutie pre prejednávanú vec za irelevantné, bol povinný

svoj postup náleţite odôvodniť.

Odvolací súd preskúmal aj odvolaciu námietku ţalobcov ohľadne nedostatku dôvodov

v súvislosti so zamietnutím návrhov na výsluch dvoch členov hodnotiacej komisie, pričom

dospel k záveru, ţe táto nie je dôvodná.

Krajský súd uviedol s poukazom na , ţe správny súd nie je súdom

skutkovým, preto je zrejmé, ţe dôvodom, pre ktorý návrhu na doplnenie dokazovanie

nevyhovel, je to, ţe pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepovaţoval vykonanie

navrhovaných dôkazov za nevyhnutné, pričom s týmto záverom sa stotoţnil aj Najvyšší súd

SR.

Správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, najmä s cieľom verifikovať

uţ vykonané dôkazy v správnom konaní. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 2.6.2010

21

je zrejmé, ţe krajský súd vypočul zástupcov ţalobcov v 4. a 8. rade, pričom z uvedených

výpovedí vyplynulo, ako prebiehalo výberové konanie, ako aj to, aký typ otázok bol

jednotlivým uchádzačom počas výberového konania kladený. Navyše je potrebné dodať,

ţe spôsob hodnotenia podaných ţiadostí, ktorý mal byť účelom výsluchu navrhnutých

svedkov, vyplýva zo Zákona ako aj z Podmienok, preto nebolo potrebné doplnenie

dokazovania v tomto smere.

Nakoľko v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim

spôsobom nevysporiadal s právne relevantnými námietkami, ktoré uplatnil ţalobca vo svojej

ţalobe, dokonca na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nereagoval, je nutné

povaţovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a ohľadne námietky

porušenia § 9 ods. 2 Správneho poriadku aj vychádzajúci z nedostatočne zisteného stavu veci.

Vzhľadom k uvedenému sa odvolací súd nezaoberal ďalšími námietkami uplatnenými

v odvolaní týkajúcimi sa vlastného právneho posúdenia zákonnosti preskúmavaných

rozhodnutí. Bude úlohou krajského súdu v ďalšom konaní vec prejednať v naznačenom

smere, dôsledne sa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami ţalobcov, znova

vo veci rozhodnúť s uvedením náleţitých dôvodov.

Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského

súdu podľa ustanovenia v spojení s a

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

( v spojení s vetou prvou ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. decembra 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

predsedníčka senátu

22

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská