Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/50/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členiek senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny

Adamcovej v právnej veci žalobcu: T., s.r.o., so sídlom K. X., N., IČO: X., zastúpeného

JUDr. J. M., advokátom, Advokátska kancelária K. X., B., proti žalovanému: Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová 13, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/15226-121936/2009/990565-r zo dňa 8. marca

2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. - 73 zo

dňa 21. septembra 2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.

- 73 zo dňa 21. septembra 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/226/15226-121936/2009/990565-r zo dňa 8. marca 2010 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. - 73 zo dňa 21. septembra 2010

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného

č. I/226/15226-121936/2009/990565-r zo dňa 8. marca 2010 potvrdzujúceho dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Prievidza č. /Vaz zo dňa 7. augusta 2009,

2

ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún

2007 v sume 20 497,24 €. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi ich

náhradu nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalovaný úplne a správne zistil skutkový stav,

na základe vykonaného dokazovania dospel k správneho právnemu záveru a vo veci rozhodol

v súlade so zákonom. Konštatoval, že medzi účastníkmi bolo sporné, či daňové orgány

postupovali v súlade so zákonom, ak žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie jún 2007 z dodávateľských faktúr č. X., X., X. a X.. Poukázal na to, že

žalobca nenamietal, že tovar (služby) dodal odberateľovi Ing. O. L., pričom z takto dodaného

tovaru (služieb) daň nepriznal a ani daň neodviedol do štátneho rozpočtu. Poukázal na to, že

zo zákona o dani z pridanej hodnoty jednoznačne vyplýva pre daňový subjekt daňová

povinnosť dňom dodania tovaru a služby ( o dani z

pridanej hodnoty, ďalej len „zákon o DPH“), a preto žalobca ako platiteľ dane bol v prípade

dodania tovaru alebo služieb povinný platiť daň na výstupe (§ 69 ods. 1 zákona o DPH).

Zdôraznil, že predmetom tohto konania nie je daň z príjmu, ktorú upravuje

Z. z, ale ide o povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty podľa zákona o DPH. Upriamil

pozornosť na to, že žalobcovi nebol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za to, že

neviedol evidenciu o dani z pridanej hodnoty, ale preto, že si nesplnil povinnosť zaplatiť daň

na výstupe v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Neprihliadol na tvrdenie žalobcu, že za

príslušné daňové obdobie odpočítal od celkovej daňovej povinnosti odpočítateľnú daň a že

nedošlo k neodvedeniu nižšej dane z pridanej hodnoty než ako mal platiť, a teda že výsledná

daň sa nezmenila. Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani argumentácia žalobcu o tzv.

administratívnej chybe, v dôsledku ktorej mu nebol priznaný odpočet dane na vstupe, pričom

tento odpočet dane a daňová povinnosť na výstupe by boli v rovnakej sume (617 500 Sk),

a teda dopad na štátny rozpočet by bol neutrálny, pričom v tejto súvislosti poukázal na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom je uvedené, že platiteľovi by vzniklo právo

na odpočítanie dane na vstupe pri dodržaní zákonných podmienok, za ktoré sa okrem iných

považuje aj to, že platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú mu byť dodané, a má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Poukázal na personálne prepojenie medzi žalobcom

a Ing. O. L., keďže Ing. O. L. je jedným z konateľov žalobcu a súčasne bol aj jeho

dodávateľom a aj odberateľom. Krajský súd mal za to, že žalobca pre uplatnenie nároku na

odpočet dane na vstupe by bol povinný preukázať, že dodávateľ Ing. O. L. z dodávok tovaru

a služieb uplatnil voči nemu daň a vystavil o tom faktúru, avšak tieto skutočnosti žalobca

nepreukázal, a preto vznikli dôvodné pochybnosti o uskutočnenom obchode. Konštatoval, že

3

žiaden daňový orgán nemá zo zákona právomoc priznať platiteľovi dane odpočet dane

z pridanej hodnoty, ak si platiteľ dane nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty riadne

neuplatnil. Považoval tvrdenie žalobcu, že právo na odpočet dane z pridanej hodnoty mu

vzniklo z existencie samotnej faktúry, pričom správca dane mal o výške dane z pridanej

hodnoty dostatok informácií z predložených odberateľských faktúr, za nezodpovedajúce

zákonu. Bol toho názoru, že uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe

za zákonnom stanovených podmienok (§ 49 ods. 1, 2 a § 69 ods. 1 zákona o DPH) nemožno

považovať za administratívne obmedzenia, ktoré žalobcovi bránili uplatňovať svoje právo,

nepovažujúc za dôvodné jeho tvrdenie, že nesplnenie povinnosti iných osôb bolo ťaživo

prenesené na neho. Uzavrel, že v konaní daňových orgánov nezistil porušenie základných

zásad daňového konania, a preto vyslovil záver, že žalobca nepredložil relevantné dôkazy o

tom, že daň na výstupe priznal a odviedol do štátneho rozpočtu, príp. že vyrubený rozdiel

dane z pridanej hodnoty nezodpovedá zákonu, pretože si riadne uplatnil nárok na odpočet

dane z pridanej hodnoty na vstupe, a daň na vstupe a daň na výstupe sú v rovnakej výške.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Poukázal na to, že systém dane z pridanej hodnoty je založený na tzv. netto

systéme, v konečnom dôsledku sa platí daň len z hodnoty, ktorú osoba na svojom stupni

obchodu pridala, odkiaľ aj názov daň z pridanej hodnoty (nie daň za administratívne chyby).

Vytýkal súdu prvého stupňa, že túto charakteristiku DPH v napadnutom rozhodnutí

dostatočne nezohľadnil. Uviedol, že existencia faktúry a uplatnenie dane z pridanej hodnoty

jej platiteľom za zdaniteľné plnenie voči žalobcovi sú jedinými zákonnými predpokladmi na

odpočet dane z pridanej hodnoty (§ 49 zákona o DPH), pričom zákon iné podmienky

neustanovuje, a preto podľa jeho názoru súd prvého stupňa neaplikoval zákon správne.

Dôvodil, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v daňovom konaní

(uvedenie dane – salda v správnej výške, nepodanie dodatočného priznania, daňová kontrola,

prerokovanie kontroly, odvolanie), pretože toto právo nie je možné zužovať len na uplatnenie

práva jednou formou – formou daňového priznania. Namietal, že žalovaný a ani súd nemôžu

dotvárať zákon a dopĺňať o ďalšie povinnosti daňovníka aj o podmienky, ktoré zákon

neustanovuje, s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Tvrdil, že jeho vôľa

a jej prejav sú pritom jasné, určité, zrozumiteľné a nesporné, s poukazom na to, že pri

uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah

4

právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Vytýkal správnym orgánom, že porušili viaceré zásady daňového konania, čím boli

v konečnom dôsledku porušené jeho práva a možnosť uplatňovať svoje práva v konaní.

Do vyrubenie dane z pridanej hodnoty nepovažoval za dôvodné a správne, a preto napadnuté

rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa podľa jeho názoru, ako aj

znaleckého ústavu mali byť zrušené. Znalecký posudok č. X. zo dňa 27. októbra 2010

vypracovaný Znaleckým H., s.r.o., P. X., B., znalcom Ing. V. P., audítorom

a daňovým poradcom vypracovaným na základe objednávky žalobcu, predložil žalobca ako

prílohu k odvolaniu.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, že žalobca

v odvolaní v podstate namieta zhodné skutočnosti, ktoré boli obsahom žaloby, a preto

zotrváva na svojom stanovisku k žalobe. Tvrdil, že pri preskúmaní napadnutých rozhodnutí

pri dani z pridanej hodnoty sleduje aj dodržiavanie proporcionality a daňovej neutrality, avšak

v posudzovanom prípade nezistil toto porušenie zo strany správcu dane, pretože žalobca

o svojich právach (o práve odpočítať daň) i povinnostiach vedel a rozhodol sa sám ich

neuplatniť, resp. neplniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. v spojení

s ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu

uvedenom v odvolaní žalobcu ( veta prvá v spojení s ust. )

postupom podľa ust. veta prvá , keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené zákonné

podmienky pre zamietnutie žaloby.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím

žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane

vyrubil žalobcovi podľa , bod 1 rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok

5

súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení

s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho

pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe

a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou

o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

máj 2007.

Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady

daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv

a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také

prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň

(ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha

to neumožňuje (ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet

vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to

aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti

(ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy

skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko

spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní účinného v čase vykonania daňovej kontroly

daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti,

6

a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola

sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto

zákona. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola

na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca

dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba

návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie

sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania

daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),

o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,

zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému

subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 38 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov daňové priznanie alebo hlásenie

je povinný podať každý, komu vznikla daňová povinnosť podľa osobitného zákona, alebo ten,

koho na to správca dane vyzve. Daňový subjekt je povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote

na podanie daňového priznania alebo hlásenia, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 39 ods. 1, 2, 3 zákona o správe daní pred uplynutím lehoty na podanie

daňového priznania alebo hlásenia môže daňový subjekt podať opravné priznanie alebo

hlásenie. Pre vyrubovacie konanie sa použije opravné priznanie alebo hlásenie

a na predchádzajúce priznanie alebo hlásenie sa neprihliada.

Ak zistí daňový subjekt, že jeho daňová povinnosť má byť vyššia, ako bola uvedená

v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená, je povinný predložiť

do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení dodatočné priznanie alebo hlásenie.

V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň splatná.

7

Dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade,

ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo

hlásení alebo správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového

priznania alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom

daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo

hlásenie nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej

kontroly.

Podľa o dani z pridanej hodnoty účinného v čase

zdaniteľného plnenia (ďalej len “zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako

vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania

nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo

inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré

použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a/, zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel

k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval v intenciách citovaných právnych

noriem, keď vo veci si nezadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie

rozhodnutia i keď v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom –

8

žalobcom, nevykonal jeho výsluch dostatočne na rozhodujúce okolnosti kontrolovaných

obchodov a skutkové zistenia vyhodnotil jednostranne len na vznik daňovej povinnosti

platiteľa dane a preto vo veci rozhodol predčasne, uvedeným skutočnostiam nevenoval

dostatočnú pozornosť ani žalovaný správny orgán, z ktorých dôvodov neboli splnené zákonné

podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis zistil, že Daňový úrad Prievidza vykonal u žalobcu ako platiteľa

dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol

č. /Sme zo dňa 1. júla 2009; protokol bol s platiteľom dane – žalobcom

prerokovaný a doručený dňa 30. júla 2009. Na základe výsledkov zistených v rámci daňovej

kontroly Daňový úrad Prievidza dodatočným platobným výmerom č. /Vaz

zo dňa 7. augusta 2009 podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov vyrubil žalobcovi

ako daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2007

v sume 20 497,24 €. V dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že daňový subjekt – T., s.r.o. si

právo na odpočítanie dane z faktúr č. X., X., X. a X. od dodávateľa Ing. O. L. – T. v daňovom

priznaní neuplatnil, a na základe vyššie uvedeného šetrenia správca dane daňovému subjektu

právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Ing. O. L. – T. nepriznáva, pretože nebolo

hodnoverne preukázané, že došlo k zdaniteľnému obchodu tak, ako je deklarované na

predmetnej faktúre. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. Žalovaný

preskúmavaným rozhodnutím potvrdil uvedené rozhodnutie správcu dane.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Z uvedeného vyplýva, že správca dane ako aj žalovaný sa nedostatočne vysporiadali

s tvrdeniami žalobcu ako daňového subjektu, keď v daňovom konaní tvrdil, že si uplatnil

právo na odpočítanie dane v daňovom konaní (uvedenie dane – salda v správnej výške,

nepodanie dodatočného priznania, daňová kontrola, prerokovanie kontroly, odvolanie) s tým,

že toto právo nie je možné zužovať len na uplatnenie práva jednou formou – formou

9

daňového priznania a s poukazom na to, že existencia faktúry a uplatnenie dane z pridanej

hodnoty jej platiteľom za zdaniteľné plnenie voči žalobcovi sú jedinými zákonnými

predpokladmi na odpočet dane z pridanej hodnoty (§ 49 zákona o DPH), ktorú skutočnosť

žalobca aj namietal v dôvodoch žaloby ako aj v odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.

Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým

subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z uvedeného dôvodu nie je možné

súhlasiť s názorom žalovaného, že ak daňový subjekt ako platiteľ registrovaný na dani

z pridanej hodnoty neuplatnil odpočet dane za prijaté zdaniteľné obchody zo spornej faktúry

tak, ako to umožňuje zákon o DPH, čo je základným predpokladom, aby pri následnej

daňovej kontrole mohol správca dane preveriť správnosť takto uplatneného nároku na odpočet

dane, nie je dôvod preverovať prijatý zdaniteľný obchod z hľadiska dodržania ustanovení

zákona o DPH, keďže pri daňovej kontrole právo na uplatnenie odpočítania dane neprechádza

na správcu dane, pretože daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane predovšetkým zisťuje

a preveruje základ dane alebo vznik daňovej povinnosti.

Podmienky uvedené v § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, a v § 51 ods. 1 písm. a/

zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová

povinnosť daňového subjektu ako aj nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné

odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady

dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt

preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo

na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj

vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že

po zistení, že na konci roku 2007 sa do systému knihy evidencie nedostali niektoré faktúry

na vstupe a aj na výstupe, nepodal dodatočné daňové priznanie, pretože by bolo nulové,

keďže pri spočítaní DPH by nevznikla žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný odpočet, bolo

jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon o DPH

stanovil. Pokiaľ si ako platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,

potom musel preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Povinnosťou

správcu dane bolo tvrdeniami daňového subjektu sa zaoberať, umožniť mu realizovať jeho

právo na vyjadrenie sa a predkladanie dôkazov na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení

10

a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, z ktorých dôkazov vychádzal pri svojom rozhodnutí,

z akých dôvodov neprihliadol na ďalšie dôkazy, akú právnu úvahu použil a k akým právnym

záverom na základe vykonaného dokazovania dospel. V danej veci správca dane

v odôvodnení síce uviedol, že žalobca - daňový subjekt, si právo na odpočítanie dane

z faktúry č. X. od dodávateľa Ing. O. L. – T. v daňovom priznaní neuplatnil, a na základe

vyššie uvedeného šetrenia správca dane daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z tejto

faktúry nepriznáva, pretože nebolo hodnoverne preukázané, že došlo k zdaniteľnému obchodu

tak, ako je deklarované na predmetnej faktúre. Z právneho záveru správcu dane teda

jednoznačne nevyplýva, či správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočet dane

z dôvodu, že si ho neuplatnil, alebo z dôvodu, že nebolo hodnoverne preukázané, že došlo

k zdaniteľnému obchodu tak, ako je deklarované na predmetnej faktúre. Z odôvodnenia

rozhodnutia žalovaného však vyplýva, žalovaný dospel k záveru, že ak daň z faktúry za

prijaté plnenie nebola predmetom uplatneného nároku, pričom daňový subjekt vedel, že túto

daň si neuplatnil, za týchto okolností nie je dôvod preverovať prijatý zdaniteľný obchod

z hľadiska dodržania ustanovení zákona o DPH. Námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní, že

daňovému subjektu nevyplýva povinnosť podať dodatočné daňové priznanie, pretože pri

spočítaní DPH mu nevznikla žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný odpočet, sa žalovaný

nevysporiadal, keď uviedol, že ju nepovažuje za opodstatnenú, bez uvedenia dôvodov.

Súd podľa druhej hlavy piatej časti v rámci súdneho

prieskumu rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia

a postupu žalovaného vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia ( ), činnosť správnych orgánov nenahrádza.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích

a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval

v súlade so zákonom o správe daní v spojení s ustanoveniami zákona o DPH, keď vo veci

si nezadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, vo veci

nerozhodol skutkovo a právne správne a žalovaný správny orgán námietkam žalobcu

vznesenými v daňovom konaní nevenoval dostatočnú pozornosť, z ktorých dôvodov

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné považovať za súladné so zákonom,

a preto súd prvého stupňa nerozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol.

11

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa v spojení

s § 224 ods. 1, 2 a v spojení s § 250k ods. 1 vety druhej. Žalobcovi nepriznal náhradu trov

preskúmavacieho konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré odvolací súd

považoval skutočnosť, že z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že

žalobca sám postupoval v rozpore so zákonom, keďže bolo preukázané, že v jeho účtovnej

evidencii neboli doklady vierohodne zavedené.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 8. decembra 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská