Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/41/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka

a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej

veci navrhovateľa: LESY Slovenskej republiky, š.p., Nám. SNP č. 8, Banská Bystrica,

právne zastúpeného JUDr. Š., advokátom v S., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad

v Senici, Hollého č. 750, Senica, za účasti: 1/ E., bytom H., 2/ P., bytom A., obaja zastúpení

M., bytom S., 3/ E., H., 4/ R., 5/ Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., Povodie

Dunaja Bratislava, Karloveská č. 2, Bratislava, 6/ A. s.r.o., P., 7/ Slovenský pozemkový

fond, Búdková č. 36, Bratislava, 8/ Slovenský pozemkový fond, Regionálny odbor Senica,

Štefánikova č. 1318, Senica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. j.

s.372/2004/KRA zo dňa 4.2.2009, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave č. k. -51 zo dňa 10.1.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -51 zo dňa 10.1.2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi a zúčastneným osobám 1/ až 8/ náhradu trov odvolacieho konania

n e p r i z n á v a.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia

potvrdil opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie č. j. /KRA

zo dňa 4.2.2009, ktorým odporca podľa ustanovení o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) rozhodol o reštitučnom nároku oprávnených osôb

(pod 1/ a 2/). O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi a zúčastneným

osobám 1/ až 8/ ich náhradu nepriznal.

Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

odporcu bolo dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené a odporca sa riadne vysporiadal

so všetkými dôkazmi a skutočnosťami.

Námietky navrhovateľa nepovažoval za relevantné, keď konštatoval, že k zápisu

vlastníckeho práva reštituovaného majetku na štát došlo až na základe rozhodnutia odboru

Poľnohospodárskej rady ONV v Senici dňa 11.12.1959, ktoré bolo podkladom na zmenu

vlastníctva. Pôvodné rozhodnutie Ministerstva zemědělství z 10.2.1948 sp. zn. 8.350/48-IX-

R-1 nebolo nikdy doručené účastníkom konania a na jeho základe nikdy nebol vykonaný

vklad do pozemkovej knihy.

K námietke o nedodržaní ustanovenia § 3 ods. 4 zákona uviedol, že odporca

sa dostatočne vysporiadal s otázkou rozsahu reštituovaných nehnuteľností, keďže

v rozhodnutí sa nachádza tabuľka s presným označením parciel, s uvedením ich presných

výmer a správny orgán zároveň v rozhodnutí uviedol, že po sčítaní týchto výmer nedošlo

k prekročeniu zákonom povoleného rozsahu nehnuteľností.

Navrhovateľ spochybňoval, že pri podaní uplatnení reštitučných nárokov spĺňal P.

podmienku občianstva SR. Krajský súd k tomu uviedol, že v deň podania žiadosti

(22.11.2004) mala táto osoba status zahraničného Slováka, no dňa 23.12.2004, teda ešte

v zákonnej lehote na uplatnenie reštitučných nárokov bol odporcovi doložený doklad

3

svedčiaci o tom, že P. má občianstvo SR, čím bol tento nedostatok odstránený. K tvrdeniu, že

pôvodný vlastník zomrel ako švédsky štátny príslušník súd poukázal predovšetkým na znenie

zákona, z ktorého nevyplýva žiadna podmienka týkajúca sa štátneho občianstva pôvodného

(zomrelého) vlastníka nehnuteľností – podmienka štátneho občianstva SR sa vzťahuje na

oprávnené osoby v zmysle § 2 ods. 2 písm. a/ zákona.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie žiadajúc rozsudok krajského súdu

zmeniť a rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil

rovnakými argumentmi ako svoj opravný prostriedok, keď odporcovi naďalej vytýkal

nezohľadnenie nesplnenia podmienok u oprávnených osôb (štátne občianstvo P. preukázané

až po podaní žiadosti), skutočnosť, že pôvodný vlastník zomrel ako švédsky štátny príslušník

ako aj nedostatočné vyporiadanie sa s veľkosťami podielov vrátených nehnuteľností v zmysle

§ 3 ods. 4 zákona. Trval tiež na tom, že titulom prechodu vlastníctva na štát bolo rozhodnutie

z 10.2.1948 a teda že nebola splnená jedna zo základných podmienok vyplývajúcich zo

zákona, aby išlo o nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období,

počnúc 25.2.1948. Dôvodil, že rozhodnutie č. Pôd/2146/59 nadväzuje na pôvodné

rozhodnutie z 10.2.1948 a ním prešlo vlastníctvo štátu do operatívnej správy Krajskej správy

lesov Bratislava.

Oprávnené osoby (uvedené ako 1/ a 2/) v písomnom vyjadrení navrhli rozsudok

krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Zdôraznili, že vykonaným dokazovaním bolo

jednoznačne preukázané, že rozhodnutie zo dňa 10.2.1948 č. 8.350/48-IX/R-1 nebolo

žiadnemu z účastníkov doručené a preto neboli splnené podmienky pre nadobudnutie jeho

právoplatnosti a vykonateľnosti. K prechodu majetku na štát došlo až v roku 1959, na základe

rozhodnutia Rady ONV v Senici zo dňa 11.12.1959, č. Pôd 2146/59, v zmysle ktorého

sa predmetný majetok prideľuje do vlastníctva československého štátu v operatívnej správe

Krajská lesná správa Bratislava a až na základe tohto rozhodnutia bolo možné vykonať zápis

vlastníckeho práva vo verejných knihách. K námietke navrhovateľa o švédskom občianstve

pôvodného vlastníka v čase jeho smrti poukázali na znenie zákona, v zmysle ktorého musí

podmienku slovenského štátneho občianstva spĺňať ten, kto si nárok uplatňuje. Dodali,

že obaja sú občanmi SR, trvale bytom na jej území, včas si uplatnili reštitučný nárok a preto

zákonné podmienky na ich strane boli riadne splnené.

4

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril aj Slovenský pozemkový fond, ktorý

navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (,

v spojení s ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja

ods. 2 a jednomyseľne ( ) dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. decembra 2011

po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156

ods. 1 a 3 ).

Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu,

vyplýva, že P. a E. si podaním zo dňa 22.11.2004, doručeným odporcovi dňa 26.11.2004,

uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade v Senici nárok na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam podľa zákona a to k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. C., P. a R..

Pozemky prešli na štát z pôvodného vlastníka Dr. E. – otca oprávnených osôb - a to na

základe rozhodnutia Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Senici zo dňa 11.12.1959 č. Pôd.

2146/59 (na základe tejto listiny došlo k zápisu vlastníckeho práva štátu vo verejných

knihách).

Odporca v preskúmavanom rozhodnutí poukázal aj na existenciu rozhodnutia

Ministerstva zemědělství zo dňa 10.2.1948 č. 8.350/48-IX/R-1., u ktorej však po jej

preskúmaní zistil, že táto nebola doručovaná účastníkom, nemožno tak u nej určiť dátum

nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti a zdôraznil predovšetkým to, že k zápisu

vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam nedošlo na základe tohto rozhodnutia

z roku 1948, ale až na základe rozhodnutia č. pôd. 2146/59 zo dňa 11.12.1959, čím bola

splnená zákonná podmienka, aby k prechodu vlastníctva reštituovaných nehnuteľností na štát

došlo v období od 25.2.1948 do 1.1.1990.

Odporca na základe zistených skutočností rozhodol tak, že oprávneným osobám

(1/ a 2/) k časti pozemkov (v rozhodnutí špecifikovaných) odňatých podľa § 3 ods. 1 písm. b/

zákona navrátil vlastníctvo, k časti pozemkov vlastníctvo nepriznal pre existenciu zákonnej

5

prekážky ich vydania, no priznal za ne oprávneným osobám náhradu a k časti pozemkov

nepriznal ani náhradu z dôvodu, že netvorili poľnohospodársku pôdu ani lesný pôdny fond.

Navrhovateľ napadol uvedené rozhodnutie opravným prostriedkom odôvodneným

tým, že odporca nezohľadnil nesplnenie podmienok u oprávnených osôb (štátne občianstvo P.

preukázané až po podaní žiadosti) a tiež skutočnosťou, že pôvodný vlastník zomrel ako

švédsky štátny príslušník. Odporcovi vytýkal nedostatočné vyporiadanie sa s veľkosťami

podielov vrátených nehnuteľností v zmysle § 3 ods. 4 zákona. Argumentoval tiež tým, že

titulom prechodu vlastníctva na štát bolo rozhodnutie z 10.2.1948 a teda že nebola splnená

jedna zo základných podmienok vyplývajúcich zo zákona a síce, aby išlo o nehnuteľnosti,

ktoré prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období, počnúc 25.2.1948.

V zmysle § 1 zákona tento upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo

vydané podľa osobitného predpisu ( o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov). Vlastnícke právo

sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Podľa § 2 zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže

uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom

na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom

uvedeným v ustanovení § 3 (ods. 1).

Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období

do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,

zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto

lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky,

fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

6

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo

práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

V zmysle § 3 ods. 1, písm. b/ zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo

k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady

postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa

o novej pozemkovej reforme.

Podľa § 3 ods. 4 zákona pozemky, pri ktorých prešlo vlastníctvo na štát alebo na inú

právnickú osobu podľa odsekov 1 a 2 a podľa osobitného predpisu, možno vydať každej

oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej

pôdy. Obdobne sa postupuje, aj ak oprávnenej osobe vznikol ďalší nárok na navrátenia

vlastníctva k pozemku po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu.

Do uvedenej výmery sa započíta výmera pozemkov vydaných tým istým oprávneným osobám

podľa osobitného predpisu.

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o nevyhovení opravnému

prostriedku navrhovateľa ako povinnej osoby a potvrdení rozhodnutia odporcu č.

s.372/2004/KRA zo dňa 4.2.2009, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami

navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

7

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal všetkými

námietkami navrhovateľa a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne rozhodnutie

bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody opravného prostriedku neboli relevantné, bolo

potrebné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil, keď vzhľadom na spoľahlivo

zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup odporcu ako aj jeho

rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne. V postupe krajského súdu

nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojuje ako svoje vlastné

s poukazom na veta prvá v spojení s a . Odvolací

súd konštatuje, že odvolanie sa neodlišovalo od dôvodov podaného opravného prostriedku

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu, s ktorými dôvodmi sa súd prvého stupňa

v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery sú vecne správne.

Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že k prechodu vlastníctva na štát došlo

pred rozhodným obdobím uvedeným v zákone a to na základe rozhodnutia č. 8.350/48-IX/R-1

zo dňa 10.2.1948, poukazuje na závery správneho orgánu, ktorý po zaobstaraní jeho odpisu

zistil, že napriek uvedeniu, že sa jedná o právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, nebolo

preukázané, že by bolo účastníkom doručené a preto ho nebolo možné považovať za doklad

spôsobilý preukázať prechod vlastníctva na štát a predovšetkým na jeho základe nebol

vykonaný vklad do pozemkovej knihy, preto nemožno tvrdiť, že toto rozhodnutie bolo

titulom prechodu vlastníctva predmetných pozemkov na štát. Odvolací súd sa stotožnil

so záverom správneho orgánu zisteným zo zabezpečených podkladov, že k prechodu

vlastníctva došlo až na základe rozhodnutia Odboru pôdohospodárstva, Rady ONV

v Senici, č. Pôd 2146/59 zo dňa 11.12.1959, v zmysle ktorého sa dotknutý majetok pridelil

do vlastníctva čs. štátu v operatívnej správe Krajskej správy lesov Bratislava a na základe

ktorého sa vykonal aj zápis do pozemkovej knihy v prospech štátu. Preto záver o tom,

že v prechodu vlastníctva na štát došlo v období vymedzenom v § 2 ods. 1 zákona, bol

aj podľa názoru odvolacieho súdu správny.

8

K druhej námietke odvolateľa o maximálnej rozlohe vydaných nehnuteľností (§ 3

ods. 4 zákona) je potrebné uviesť, že navrhovateľ ani v opravnom prostriedku ani v odvolaní

ničím nepodložil svoje tvrdenie o prekročení maximálneho rozsahu, nekonkretizoval svoje

tvrdenia, ničím ich neodôvodnil. Je však zrejmé, že celková výmera nehnuteľností (teda

podielu pripadajúceho na pôvodného vlastníka pozemkov – nebohého otca oprávnených osôb)

neprekračovala maximálne výmery pozemkov podľa § 3 ods. 4 zákona. Toto konštatovanie

je obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí a navyše aj z rozhodnutia aj z vyjadrenia odporcu

zo dňa 14.4.2009 vyplýva, že oprávneným osobám sa reštitučnými rozhodnutiami navracala

lesná pôda vo výmere 2 605 026 m², z čoho je 1/3 len 868 342 m² a poľnohospodárska pôda

vo výmere 97 807 m², z čoho 1/3 je 32 602 m².

K opakovanej námietke o nesplnení podmienky štátneho občianstva u P. v čase

uplatnenia reštitučného nároku odvolací súd zhodne s názorom odporcu aj krajského súdu

považoval túto podmienku za splnenú tým, že v rámci zákonnej lehoty na uplatnenie

reštitučného nároku, teda do 31.12.2004, bolo štátne občianstvo oprávnenej osoby preukázané

a teda nedostatok podmienky na strane žiadateľa vyplývajúcej z ustanovenia § 2 zákona bol

odstránený a to ešte v lehote na uplatnenie reštitučných nárokov.

Za absolútne nedôvodnú považoval odvolací súd námietku u švédskom štátnom

občianstve pôvodného vlastníka nehnuteľností, čo malo byť podľa navrhovateľa prekážkou

pre vydanie pozemkov. Gramatickým a logickým výkladom ustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona

nemožno dôjsť k inému záveru ako k tomu, že podmienku štátneho občianstva a trvalého

pobytu na území Slovenskej republiky musí spĺňať žiadateľ, ktorý sám bol vlastníkom

odňatých nehnuteľností. Ak však tento umrel pred 31.12.2004, sú oprávnenými osobami

fyzické osoby v poradí podľa § 2 ods. 2, resp. 3 zákona a tieto musia spĺňať podmienku

štátneho občianstva SR. Zákon však neobsahuje žiadnu zmienku o štátnom občianstve

pôvodného vlastníka. K inému výkladu § 2 zákona nemožno podľa názoru odvolacieho súdu

dôjsť a preto aj túto opakovanú námietku navrhovateľa považoval odvolací súd

za irelevantnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

ako vecne správny potvrdil.

9

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z v spojení

s a , keď navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal,

lebo nebol v konaní úspešný. Odporcovi zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje

a zúčastnené osoby si náhradu trov konania neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 13. decembra 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová