Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžd/18/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: Ing. C., nar. X., bytom B., občan Slovenskej

republiky, zast.: JUDr. J., advokátom so sídlom K., proti ţalovanému: Krajské riaditeľstvo

Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát so sídlom Kuzmányho č. 8,

Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní,

na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09. februára 2011

č. k. -43 v celosti a ţalobcu iba do trov konania, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 09. februára 2011 č. k. -43 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. p.: KRP-DI-OBCP-P-163/2010 zo dňa 07.09.2010 ţalovaný

ako odvolací orgán v priestupkovom konaní podľa a

2

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie

Okresného dopravného inšpektorátu Sobrance, Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Michalovciach č. p.:ORP-P-58/DI-3-2010 zo dňa 26.05.2010 tak, ţe vypustil nasledovný

pôvodný text rozhodnutia:

„Ing. C. svojim konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a, § 4 ods. 1 písm. c,

, d, e, ; o cestnej premávke

a o zmene a doplnení niektorých zákonov a uznáva sa vinným/ou/ zo spáchania

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa §-u 22 ods. 1

písm. b, g, j, k )...“

a nahradil ho textom v znení

„Ing. C. svojim konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a), b), c), § 66 ods.

2 písm. a), d), e), § 66 ods. 6 s poukazom na ustanovenie § 137 ods. 2 písm. c)

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých

zákonov.... a uznáva sa vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky podľa §-u 22 ods. 1 písm. b), g), k)...“

Vo zvyšnej časti zostalo napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

nezmenené.

Pri svojom rozhodnutí ţalovaný vychádzal zo skutkového stavu, ţe ţalobca

dňa 27.2.2010 o 17.10 hod. na parkovisku vo dvore Obecného úradu v Obci Blatná Polianka,

okr. Sobrance viedol osobné motorové vozidlo zn. N. s EČ: R., pričom keď odchádzal

smerom vpravo z parkoviska, tak prednou ľavou časťou svojho vozidla narazil do zadnej

ľavej časti pozdĺţne oproti nemu zaparkovaného osobného motorového vozidla továrenskej

značky V., EČ: M., ktoré tam zaparkovala vodička L., a po spôsobení dopravnej nehody na

mieste do príchodu polície nezotrval. Následne na mieste nehody na vozidle V. vznikla škoda

cca 500 €, pričom osoby pri dopravnej nehode zranené neboli. U vodičky L. nebolo zistené

poţitie alkoholických nápojov. Pri ďalšom šetrení bolo zistené, ţe vodič Ing. C., jazdil

s vozidlom v tom čase aj napriek tomu. ţe vozidlo sa nemohlo prevádzkovať v cestnej

premávke, nakoľko vozidlo nebolo v ustanovenej lehote podrobené technickej kontrole, čiţe

nemal platné doklady predpísané zákonom, alebo osobitným predpisom.

3

Ďalej ţalovaný uviedol, ţe sa ţalobca prostredníctvom podaného odvolania

v správnom konaní vyjadril, ţe nepopiera, ţe uvedený deň a v uvedenom čase pri vychádzaní

z parkoviska ako vodič motorového vozidla vystúpil a zistil, ţe na motorovom vozidle

poškodeného M., ktorého nepoznal, došlo len k škrabnutiu nárazníka. Preto za stieračom

zanechal lístok s tým, ţe škodu uhradí a uviedol telefonický kontakt. Po návrate domov, keď

sa pripravoval na nočnú zmenu, mu na udané telefónne číslo volal neznámy muţ, ktorý pod

vyhráţkou, ţe ak do 5 minút nedonesie na parkovisko Obecného úradu sumu 3.000,- €, bude

volať políciu.

Opísané správanie ţalobcu vyhodnotil ţalovaný tak, ţe zanechaním telefónneho čísla

za stieračom osobného motorového vozidla p. Š. nedošlo medzi účastníkmi k dohode

o zavinení škodovej udalosti.

Ţalovaný následne vyslovil v rozhodnutí, ţe po objektívnom preskúmaní predloţeného

spisového materiálu, zhodnotení predloţených dôkazov a na základe uvedených skutočností

dospel k záveru, ţe ţalobca po zráţke obvinený ako vodič uvedenú dopravnú nehodu (pri tejto

argumentácii ţalovaný odkazuje na ustanovenie )

neohlásil policajtovi, nezotrval na mieste aţ do príchodu policajta, nezdrţal sa konania, ktoré

by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, a to premiestnením vozidla, neupovedomil

vlastníka poškodeného vozidla o hmotnej škode. ktorá jej bola dopravnou nehodou spôsobená

a z miesta odišiel.

Vo vzťahu k uloţenej sankcii ţalovaný konštatoval, ţe za priestupok podľa

1. je moţné v správnom konaní uloţiť sankciu

od 300 do 1.300 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo od 1 do 5 rokov,

2. je moţné v správnom konaní uloţiť sankciu

od 150 € do 800 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo do 3 rokov a

3. je moţné v správnom konaní uloţiť sankciu

do 100 €.

Nakoľko ţalovaný uviedol, ţe pri ukladaní sankcie zobral do úvahy najmä spôsob

spáchania priestupku, následky priestupku, okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný

(tzn. subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závaţnosť priestupku zniţujú alebo zvyšujú),

4

mieru zavinenia, pohnútky (s povahou priťaţujúcou alebo poľahčujúcou) a osobu páchateľa,

tak uloţenú sankciu pri spodnej hranici povaţuje za primeranú a dostatočne odôvodnenú.

Podľa , a priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto

b) ako vodič vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil

vozidlo, nezdržal sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky po nehode v čase,

keď by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou alebo počas jazdy požil alkohol alebo inú

návykovú látku, alebo nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo

sa na toto miesto bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo

po ohlásení dopravnej nehody,

g) poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda,

k) iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až j), poruší všeobecne záväzný právny

predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Podľa za priestupok podľa odseku 1 písm. a)

až c) sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich

rokov.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu ţalobca podal ţalobu z 23.09.2010 na Krajský súd

v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie,

oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, pričom zistil, ţe správny orgán dostatočne

zistil skutkovo spáchanie priestupku, ale v odvolacom konaní zmenil výrok prvostupňového

správneho orgánu tak, ţe ho doplnil o skutok ďalší, a to podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b)

, čo podľa krajského súdu nie je prípustné, a preto krajský súd s poukazom

na ust. zrušil obidve rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil

ţalovanému na ďalšie konanie.

5

Podľa v znení platnom v čase spáchania skutku

žalobcom je vodič povinný mať pri sebe platné doklady predpísané týmto zákonom alebo

osobitným predpisom.

Krajský súd najmä v odôvodnení zdôraznil, ţe v zmysle platných zásad priestupkového

konania odvolací orgán nemôţe páchateľa uznať za vinného z priestupku, zo spáchania

ktorého nebola páchateľovi uznaná vina.

Krajský súd tieţ upozornil na to, ţe ţalobcovi nebola vo výroku prvostupňového

rozhodnutia vyslovená vina o spáchaní priestupku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona

o cestnej premávke, preto rozšírenie výroku v odvolacom konaní, nie je moţné povaţovať

za zmenu právnej kvalifikácie priestupku, ale o zistenie nového priestupku, proti ktorému

sa v odvolacom konaní ţalobca nemohol odvolať (§ 81 ods. 1 priestupkového zákona).

Navyše z odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia nie je zrejmé, prečo došlo k zmene

rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa, v otázke spáchania priestupku podľa ust. § 4 ods. 1

písm. b) cit. zákona o cestnej premávke, keď uvedený skutok je samostatným skutkom, jeho

odôvodnenie absentuje a nie je moţné ho dopĺňať v rámci neúplnej právnej kvalifikácie

správnym orgánom I. stupňa. Z uvedeného dôvodu, je rozhodnutie právneho orgánu I. stupňa

vadné, pretoţe aj keď uvedený skutok mohol podľa krajského súdu nastať, nebol uvedený

vo výroku rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa.

Ďalej krajský súd zdôraznil, ţe v čase stretu motorových vozidiel sa v zaparkovanom

vozidle nenachádzal účastník cestnej premávky, (vodič bol v zmysle zisteného skutkového

stavu neprítomný, teda sa aktívne ani pasívne nezúčastnil dopravnej nehody, uvedené

je potrebné mať na zreteli, pre správnu kvalifikáciu vzniku dopravnej nehody alebo

iba vzniku škodovej udalosti. Preto sa účastníci objektívne nemohli dohodnúť na vine

pri dopravnej udalosti (nehode). Záverom krajský súd konštatoval, ţe nie je uznaním viny

zanechanie telefónneho čísla za stieračom poškodeného vozidla, a preto si ţalobca svoju

povinnosť o vzniku dopravnej nehody nesplnil podľa ust. § 66 ods. 2 písm. a), d), e)

III.

6

Odvolanie žalovaného

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.03.2011 (č. l. 50) proti celému rozsudku

prvostupňového súdu ţalovaný predovšetkým uviedol, ţe rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu o priestupku zmenil z dôvodu jeho neúplnej právnej kvalifikácie skutku.

Preto nesúhlasí s názorom krajského súdu, ţe ţalovaný „v odvolacom konaní zmenil výrok

prvostupňového správneho orgánu tak, že ho doplnil o skutok ďalší, podľa ust. § 4 ods. l písm.

b) o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čo nie

je prípustné...“.

Predovšetkým sa ţalovaný domnieva, ţe krajský súd rozhodol o zrušení napadnutých

rozhodnutí mimo medze ţaloby ( ), tzn. nad rámec ţaloby,

nakoľko ţalobca vo svojej ţalobe totiţ vôbec nenamieta zmenu rozhodnutia o priestupku,

ktorú ţalovaný vykonal v rozhodnutí o odvolaní. Navyše podľa ţalovaného, ţalobca vôbec

nepoukazuje na to, ţe bol uznaný vinným aţ v rozhodnutí o odvolaní a takýmto postupom

odvolacieho správneho orgánu by mu bola odňatá moţnosť podať odvolanie.

Ţalovaný tieţ poukázal na rozsah oprávnení v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku,

a preto pri rozhodovaní o odvolaní v tejto veci nezmenil zistený skutkový stav, čiţe zmenou

zhodnutia o priestupku zostal skutkový stav nedotknutý, čo aj krajský súd pre takýto úkon

poţadoval. Preto sa ţalovaný ako odvolací orgán domnieva, ţe do právnej kvalifikácie skutku

doplnil ustanovenie zákona a tým len odstránil chybu

prvostupňového správneho orgánu, ktorý opomenul vo svojom rozhodnutí o priestupku

správne zistený a popísaný skutok aj vykvalifikovať.

Navyše ţalovaný vo svojom odvolaní pripomenul, ţe správny orgán vo výroku

rozhodnutia uznal ţalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k)

, a akým konaním naplnil túto skutkovú podstatu priestupku, bolo

uvedené v popise skutku.

Vo vzťahu k časti rozsudku týkajúceho sa trov konania ţalovaný poukázal na to,

ţe krajský súd nezrušil rozhodnutie ţalovaného ako aj okresného dopravného inšpektorátu

7

v medziach ţaloby, má za to, ţe aj priznanie náhrady trov konania nebolo v súlade

s ustanoveniami .

Záverom ţalobca poţadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, ţe sa mu vec vráti na

ďalšie konanie.

IIIa.

Odvolanie žalobcu do trov konania; stanoviská

A)

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15.03.2011 (č. l. 53) proti časti rozsudku

prvostupňového súdu iba do trov konania ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu

s poukazom na a , uviedol predovšetkým, ţe došlo

ku kráteniu trov právneho zastúpenia z dôvodov uvedených v rozsudku prvostupňového súdu,

v tej časti, v ktorej sa súd stotoţnil so závermi správnych orgánov.

Ďalej ţalobca zdôraznil, ţe týmto odvolaním nesleduje principiálne zmenu trov konania

ale spravodlivé vyriešenie veci. Keďţe však nemoţno napadnúť odvolaním dôvody

napadnutého rozsudku ( ), podáva ţalobca takéto odvolanie s tým,

ţe dôvody rozsudku krajského súdu, ak by mali byť realizované v ďalšom administratívnom

konaní, opätovne by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu, a to z dôvodov, ktoré sú uvedené

v ţalobnom návrhu.

Navyše podľa ţalobcu existuje rozpor medzi výrokom prvostupňového súdu

v napadnutom rozsudku v merite veci a jeho dôvodmi, ktoré vôbec obsahovo korešpondujú

s týmto výrokom súdu.

Na základe uvedeného ţalobca navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o trovách

konania a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie vo veci,

alebo alternatívne zmenil tento rozsudok v trovách konania v súlade s podaním právneho

zástupcu ţalobcu zo dňa 09.02.2011 a v dôvodoch svojho rozhodnutia sa vysporiadal

aj s dôvodmi týkajúcimi sa právneho hodnotenia skutku.

8

B)

Prostredníctvom svojho vyjadrenia doručeným na krajský súd dňa 11.04.2011 (č. l. 57)

ţalobca zdôraznil, ţe krajský súd zrušil rozhodnutie ţalovaného na tom základe, ţe tento

správny orgán v odvolacom konaní zmenil výrok prvostupňového správneho orgánu tak,

ţe ho doplnil o ďalší skutok podľa Za ďalší dôvod

odvolania ţalovaný uviedol, ţe krajský súd mal rozhodovať v medziach ţaloby.

S uvedenými dôvodmi ţalovaného vyslovil ţalobca nesúhlas najmä s odkazom

na právnu vetu vyslovenú v R 56/1995 so zdôraznením záveru, ţe uvedeným konaním

ţalovaného nastala situácia, kedy ţalobca mohol svoje právo na obranu vo vzťahu o ďalší

skutok podľa po prvýkrát uplatniť aţ v súdnom

prieskume pred krajským súdom.

Záverom ţalobca vyslovil, ţe „V časti čo do trov konania prenechávame vec

na zváženie súdu, tieto pre žalobcu nie sú podstatné, pričom trváme na tvrdeniach

a návrhoch, tak ako sme to uviedli vo svojom odvolaní zo dňa 15.03.2011. “

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spojení s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle

dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade

senátu jednohlasne ( o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie

vo veci samej nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny,

a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1

potvrdil.

9

Najvyšší súd sa celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu

v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom.

Na druhej strane podstatou odvolania ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania

rozhodnutia ţalovaného, je však právna otázka, či krajský súd je viazaný ţalobnými bodmi

aj v prípade súdneho prieskumu výsledku správneho trestania a či ţalovaný

ako druhostupňový orgán môţe v odvolacom priestupkovom konaní doplniť rozhodnutie

o ďalší skutok. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

Nakoľko ţalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok, potom za účelom riadneho

prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať

s námietkami, ktoré ţalobca vyuţil na spochybnenie zákonnosti postupu krajského súdu

smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozsudku. Aţ po vyslovení ich nedôvodnosti súdom

vzniká právo ţalovanému na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne

námietky). S odvolaním ţalobcu do trov konania, ktoré navyše polemizujú so správnosťou

odôvodnenia ţalobcom nespochybneného rozsudku krajského súdu, sa Najvyšší súd môţe

zaoberať aţ po vyslovení záverov o odvolaní podanom ţalovaným, tzn. aţ v časti týkajúcej

sa trov konania.

1) K porušeniu zásady legality

Na prvom mieste ţalovaný prostredníctvom svojho odvolania namietal, ţe krajský súd

porušil zásadu legality, keď sa neriadil zákonom (konkrétne )

a zrušovací rozsudok odôvodnil tým, čo ţalobca vôbec v svojej ţalobe nenamietal.

Najvyšší súd v svojej judikatúre zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou

zákonnosti , ktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná

právo) a na strane druhej limitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“

(podľa, na základe a v medziach zákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená

prostredníctvom článku 152 ods. 4, článku 2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 Slovenskej

republiky.

Podľa článku 152 ods. 4 výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

10

Podľa článku 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 144 ods. 1 sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Avšak všeobecný súd musí v tomto rámci aj zohľadňovať ústavnú kolíznu normu

(tzn. ako aj c ) upravujúcu nielen transpozíciu dokumentu medzinárodného

práva verejného do vnútroštátneho práva (viď najmä )

ale aj jej hierarchické začlenenie do monistického systému slovenského právneho poriadku.

Podľa článku 154c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou

jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných

práv a slobôd.

Nakoľko Slovenská republika prevzala na seba záväzok z pristúpenia predchádzajúceho

štátneho útvaru (1991) k Rade Európy, potom sa na Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vzťahuje c ods. 1 bez obmedzenia, tzn. v ňom

deklarované základné práva a ľudské práva majú prednosť pred zákonom. V zmysle

konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nepochybne Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) ako aj judikatúra naň sa vzťahujúca

predstavuje pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave

Slovenskej republiky, čím sa normuje rámec, ktorý tieto orgány verejnej moci musia

pri výkone rozhodovacej právomoci zohľadniť.

Prostredníctvom článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru sa členské štáty Rady Európy,

tzn. aj Slovenská republika, zaviazali zabezpečiť „každému právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo

11

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. “ Európsky súd pre ľudské práva

pri aplikácii čl. 6 ods. 1 na skutkové okolnosti veci Kadubec v. Slovensko (02.09.1998)

naznačil, ţe pojem „trestný čin“ by sa mohol vzťahovať aj na sankcie uloţené v procese

správneho trestania, napríklad za dopravné priestupky, čo vlastne Rada Európy presadila

uţ v minulosti najmä prostredníctvom Odporúčania (91) 1 Výboru ministrov Rady Európy

o správnom trestaní. Základným motívom hore uvedeného dokumentu Rady Európy je pokyn,

aby sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátoch primerane aplikovali zásady

trestného práva na prejednanie správnych deliktov a ukladanie administratívnoprávnych

sankcií.

Na základe uvedeného, tzn. najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru a judikatúry ESLP (dôraz

na rozhodnutie vo veci Kadubec v. Slovensko) je nutné vykladať kasačný opravný

mechanizmus, na ktorý ţalovaný v svojom odvolaní poukazuje zdôraznením koncentračnej

zásady, tzn. prejednaním ţaloby iba v medziach „ţalobných bodov“. Zákonodarca

však uvedenú koncentračnú zásadu, ktorá je charakteristická a základná pre súdny prieskum

rozhodnutí správnych orgánov podľa 5. časti prelomil v prípade správneho trestania

v prospech úplného apelačného opravného systému tým, ţe do ustanovení § 250i ods. 2 a 3

výslovne zakotvil pre niektoré prípady správneho trestania prieskum zákonnosti

ex offo, tzn. ex offo prieskumu výskytu vád s vplyvom na zákonnosť.

Podľa platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol

o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných

a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

12

Na základe uvedeného si Najvyšší súd nemohol osvojiť závery ţalovaného, ţe krajský

súd nerešpektoval pri súdnom prieskume ustanovenia a túto

námietku odmietol ako nedôvodnú.

2) Ku zmene skutku doplnením

Po vyhodnotení závaţnosti tohto odvolacieho dôvodu vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s

konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje

v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom

odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia

napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom

konaní ( umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie

prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Najvyšší súd si je vedomý, ţe aj priestupkové konanie je vo všeobecnosti viazané

zásadami správneho konania v tom rozsahu, ako ich ustanovuje

o správnom konaní (správny poriadok) najmä prostredníctvom svojho ustanovenia § 3.

Napríklad zásada dvojinštančnosti správneho konania, ktorá prezentuje správne konanie

navonok ako procesný celok a súčasne vyjadruje kontinuitu správneho konania

aţ do právoplatnosti rozhodnutia, umoţňuje (viď § 59 ods. 1 Správneho poriadku)

odvolaciemu správnemu orgánu vykonať celkový prieskum napadnutého rozhodnutia a s tým

súvisiacu nápravu zistených vád prvostupňového rozhodnutia, napríklad doplnením

doterajšieho konania, prípadne zistené vady inak odstráni.

Avšak priestupkové konanie, ako špeciálny právny predpis, ukladá uţ prvostupňovému

správnemu orgánu povinnosť, aby vo výroku rozhodnutia presne uviedol skutok, s ktorým

sa spája nielen vina ale aj druh sankcie a jej výšky. Ďalej v odôvodnení musí správny orgán

13

jednoznačne objasniť prepojenie spáchaného skutku so vznikom viny páchateľa a následne

z toho musí vyplynúť ako logický následok samotná sankcia a logické odôvodnenie jej výšky.

Podľa výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený

z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času

spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení

od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2),

o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách

konania (§ 79 ods. 1).

Práve uvedený rámec vymedzuje základné informácie, ktoré páchateľ musí

od prvostupňového správneho orgánu v priestupkovom konaní obdŕţať, aby mohol riadne

zváţiť vyuţitie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu ( a nasl. ).

Vybočenie z tohto rámca spôsobuje zásah do tohto práva jednotlivca s dôsledkom

zvýhodnenia orgánu verejnej moci.

Preto správne konštatoval krajský súd v svojom rozsudku, ţe v prvostupňovom

priestupkovom konaní nebola vo výroku prvostupňového rozhodnutia vyslovená vina ţalobcu

o spáchaní priestupku podľa ust. V danom prípade

ide o rozšírenie výroku v odvolacom konaní, ktoré je v zmysle

neprípustné a ktoré nie je moţné povaţovať za zmenu právnej kvalifikácie priestupku,

ale naopak ide o zistenie nového priestupku, proti ktorému sa v odvolacom konaní ţalobca

nemohol odvolať ( ).

Podľa proti rozhodnutiu o priestupku môže sa odvolať

v plnom rozsahu len obvinený z priestupku, a ak ide o mladistvého, v jeho prospech aj jeho

zákonný zástupca a orgán starostlivosti o dieťa.

Na tomto mieste musí Najvyšší súd upozorniť aj na tú vadu napadnutého rozhodnutia,

ţe hoci ţalovaný sa rozhodol zmeniť časť výroku prvostupňového rozhodnutia bez toho,

aby tento svoj prístup dostatočne odôvodnil. Tým vytvoril stav nepreskúmateľnosti výroku

rozhodnutia z titulu nedostatku dôvodov a aj z tohto titulu malo byť napadnuté rozhodnutie

krajským súdom ex offo zrušené.

14

Najvyšší súd uţ viackrát vo svojej judikatúre (najmä niţšie uvedené rozsudky

sp. zn. alebo ) zdôraznil, ţe základnou prekáţkou kaţdého

prieskumu, tzn. aj súdneho, je nepreskúmateľnosť rozhodnutia samotného. Ide o neţiaducu

charakteristiku vrchnostenského aktu verejnej správy, kedy jeho adresát nemôţe objektívne

pochopiť posolstvo aktu (rozhodnutia) vydaného správnym orgánom.

Súdna judikatúra na prvom mieste nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu

spája s nedostatkom dôvodov. Najvyšší súd vo svojej judikatúre vytýčil nasledujúcu definíciu

minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy (m.m. sp. zn. ):

„Odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy .... musí obsahovať

logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o ....... splnení formálnej a materiálnej

podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná

možnosť z mu predloženého odôvodnenia pochopiť

- na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený

skutkový stav,

- správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a

- právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke

obsiahnutej vo výrokovej časti.

Krajský súd správne poukázal na absenciu týchto dôvodov pri vykonaní zmeny

ţalovaným, najmä vo vzťahu ku vloţeniu nového skutku do výroku, tzn. k porušeniu

ustanovenia ţalobcom. Tým sa stalo v tejto časti

napadnuté rozhodnutie pre ţalobcu nezrozumiteľné. Odpoveď na otázku, kedy je rozhodnutie

správneho orgánu nepreskúmateľné z titulu nedostatku dôvodov ďalej Najvyšší súd ponúkol

nasledovne (sp. zn. ):

„Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené

v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové

nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok

dôvodov, ktoré majú skutkovo a právne objasniť právne názory vedúce konajúci

správny orgán k prijatiu výrokovej časti rozhodnutia, tzn. že

15

- ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej

právnej normy, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné,

a že

- existuje stav „absencie“, ktorý nutne vedie k nepochopeniu rozhodovacích

dôvodov. “

Z uvedeného vyplýva, ţe hoci sa na priestupkové konanie vzťahujú zásady správneho

konania, osobitný charakter priestupkového konania, tzn. správne trestanie neumoţňuje

s odvolaním sa na zásadu dvojinštančnosti správneho konania odvolaciemu správnemu

orgánu zmeniť napadnuté prvostupňové rozhodnutie v tom duchu, ţe doplní vyslovenie viny

za spáchanie skutku, ak toto nebolo vyslovené prvostupňovým správnym orgánom.

Na základe uvedených právnych záverov Najvyšší súd nemohol vyhodnotiť odvolaciu

argumentáciu ţalovaného ako logický podklad na zrušenie alebo na zmenu napadnutého

rozsudku krajského súdu.

3) K odvolaniu žalobcu do trov konania

Ţalobca, hoci podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu iba v časti trov konania,

súčasne v ňom zdôraznil (č.l. 54), ţe týmto odvolaním nesleduje principiálne zmenu trov

konania ale spravodlivé vyriešenie veci. S prihliadnutím na zákaz aplikácie inštitútu

odvolania iba na dôvody napadnutého rozsudku ( ), ţalobca objasnil

zámer svojho odvolania v tom duchu, aby Najvyšší súd sa vysporiadal v zrušujúcom

(alter. zmeňujúcom) rozsudku aj s dôvodmi týkajúcimi sa právneho hodnotenia skutku,

nakoľko uvedené dôvody rozsudku krajského súdu, ak by mali byť správnymi orgánmi

realizované v ďalšom administratívnom konaní, by podľa ţalobcu opätovne zapríčinili

nesprávne rozhodnutie.

Podľa je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Nakoľko odvolanie v merite veci podal iba ţalovaný, ten aj v rámci svojho

dispozitívneho oprávnenia vymedzil odvolacie dôvody, s ktorými sa Najvyšší súd vyššie

vysporiadal, Najvyššiemu súdu neprislúcha vyhovieť poţiadavke ţalobcu, aby aj preskúmal

16

dôvody krajského súdu týkajúce sa právneho hodnotenia skutku, lebo by takto prekročil svoju

odvolaciu právomoc (ústavná maxima ustanovená v ), s ktorou môţu

v zákonnej lehote prostredníctvom odvolania disponovať iba účastníci súdneho prieskumu.

Snaha účastníka dosiahnuť prostredníctvom odvolania iba do trov konania aj zmenu

meritórneho odôvodnenia zvyšnej časti rozsudku nemá za tejto situácie právne opodstatnenie.

Takýto výsledok je moţný, iba ak účastník vyuţije svoje oprávnenie napadnúť rozsudok

v merite prejednávanej veci, čo však ţalobca nevyuţil. Na základe uvedeného musel Najvyšší

súd poţiadavku ţalobcu, ktorá smerovala k revízii dôvodov krajského súdu týkajúcich

sa právneho hodnotenia skutku, odmietnuť.

Napriek rozpornému vyhláseniu ţalobcu (viď č. l. 57), ţe „tieto pre žalobcu nie sú

podstatné“, je povinnosťou Najvyššieho súdu o tomto odvolaní rozhodnúť. Krajský súd

priznal ţalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania v sume 266,97 €. Svoj

rozsudok v časti trov konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia

v medziach názorov vyslovených krajským súdom v odôvodnení rozsudku. Najmä uviedol,

ţe ţalobca v prvostupňovom súdnom prieskume nebol úspešný, pokiaľ ide o výrok

napadnutého rozhodnutia v časti porušenia ust. § 4 ods. 1 písm. a), c), § 66 ods. 6, § 137

ods. 2 písm. c) a , v znení

nesk. predpisov, tzn. ţe bol úspešný len čiastočne.

Z vyčíslenia náhrady trov konania má Najvyšší súd preukázané, ţe krajský súd pôvodnú

výšku odmeny skrátil z uvedeného dôvodu na polovicu, právnu pomoc vyúčtovanú

pod bodom 4./ vyúčtovania krajský súd neuznal s odôvodnením, ţe nešlo týmto podaním

o bránenie práva účastníka vo veci samej a vo zvyšku priznal náhradu trov konania v plnom

rozsahu. V tejto časti je odôvodnenie skrátenia príslušnej časti náhrady trov konania krajským

súdom potrebné chápať ako logický dôsledok právnych záverov a názorov konajúceho súdu

vyslovených v procese posudzovania sporu samotného.

V súvislosti s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä vec:

Garcia Ruiz v. Španielsko‚ rozsudok z 21.01.1999, sťaţnosť č. 30544/96), prostredníctvom

ktorej sa nastolila trvalá poţiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi

účastníka konania, nie je moţné vykladať v tom duchu, ţe krajský súd bol povinný priznať

17

náhradu trov v plnom rozsahu iba na tom právnom základe, ţe ţalobca bol úspešný

v sledovanom cieli, tzn. v zrušení napadnutého rozhodnutia. Krajský súd svoje rozhodnutie

o náhrade trov konania jasne a bez vnútorných rozporov odôvodnil, a na základe uvedeného

Najvyšší súd nemohol vyhovieť odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu v časti trov

konania.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery

obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných rozhodnutiach

sp.zn. alebo , pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný

dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie

odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska),

s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný ţalobca má právo na úplnú

náhradu trov odvolacieho konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia je ich doloţenie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote

po vyhlásení rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,

súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia

iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

18

Nakoľko strana ţalobcu nevykonala po vyhlásení rozsudku ţiadne relevantné kroky

vo vzťahu k uplatneniu si nároku na náhradu trov konania a z odvolacieho spisu nevyplývajú

ţiadne iné skutočnosti, Najvyšší súd náhradu trov odvolacieho súdneho konania ţalobcovi

nepriznal.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava priestupkového konania

je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyuţil

svoje oprávnenie.

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch vo veciach

poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie

smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd.

Nakoľko uvedenú právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd

nevyuţil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku,

ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 13. decembra 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová