Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)a34/381366.cd2b39.pdf
PDF · 204.65 KB
No categories available
1Sžd/18/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžd/18/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: Ing. C., nar. X., bytom B., občan Slovenskej
republiky, zast.: JUDr. J., advokátom so sídlom K., proti ţalovanému: Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát so sídlom Kuzmányho č. 8,
Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní,
na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09. februára 2011
č. k. 7S/13920/2010-43 v celosti a ţalobcu iba do trov konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 09. februára 2011 č. k. 7S/13920/2010-43 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. p.: KRP-DI-OBCP-P-163/2010 zo dňa 07.09.2010 ţalovaný
ako odvolací orgán v priestupkovom konaní podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967
2
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie
Okresného dopravného inšpektorátu Sobrance, Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Michalovciach č. p.:ORP-P-58/DI-3-2010 zo dňa 26.05.2010 tak, ţe vypustil nasledovný
pôvodný text rozhodnutia:
„Ing. C. svojim konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a, § 4 ods. 1 písm. c,
§ 66 ods. 2 písm. a, d, e, § 66 ods. 6; zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a uznáva sa vinným/ou/ zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa §-u 22 ods. 1
písm. b, g, j, k )...“
a nahradil ho textom v znení
„Ing. C. svojim konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a), b), c), § 66 ods.
2 písm. a), d), e), § 66 ods. 6 s poukazom na ustanovenie § 137 ods. 2 písm. c)
zákona NR SR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.... a uznáva sa vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa §-u 22 ods. 1 písm. b), g), k)...“
Vo zvyšnej časti zostalo napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
nezmenené.
Pri svojom rozhodnutí ţalovaný vychádzal zo skutkového stavu, ţe ţalobca
dňa 27.2.2010 o 17.10 hod. na parkovisku vo dvore Obecného úradu v Obci Blatná Polianka,
okr. Sobrance viedol osobné motorové vozidlo zn. N. s EČ: R., pričom keď odchádzal
smerom vpravo z parkoviska, tak prednou ľavou časťou svojho vozidla narazil do zadnej
ľavej časti pozdĺţne oproti nemu zaparkovaného osobného motorového vozidla továrenskej
značky V., EČ: M., ktoré tam zaparkovala vodička L., a po spôsobení dopravnej nehody na
mieste do príchodu polície nezotrval. Následne na mieste nehody na vozidle V. vznikla škoda
cca 500 €, pričom osoby pri dopravnej nehode zranené neboli. U vodičky L. nebolo zistené
poţitie alkoholických nápojov. Pri ďalšom šetrení bolo zistené, ţe vodič Ing. C., jazdil
s vozidlom v tom čase aj napriek tomu. ţe vozidlo sa nemohlo prevádzkovať v cestnej
premávke, nakoľko vozidlo nebolo v ustanovenej lehote podrobené technickej kontrole, čiţe
nemal platné doklady predpísané zákonom, alebo osobitným predpisom.
3
Ďalej ţalovaný uviedol, ţe sa ţalobca prostredníctvom podaného odvolania
v správnom konaní vyjadril, ţe nepopiera, ţe uvedený deň a v uvedenom čase pri vychádzaní
z parkoviska ako vodič motorového vozidla vystúpil a zistil, ţe na motorovom vozidle
poškodeného M., ktorého nepoznal, došlo len k škrabnutiu nárazníka. Preto za stieračom
zanechal lístok s tým, ţe škodu uhradí a uviedol telefonický kontakt. Po návrate domov, keď
sa pripravoval na nočnú zmenu, mu na udané telefónne číslo volal neznámy muţ, ktorý pod
vyhráţkou, ţe ak do 5 minút nedonesie na parkovisko Obecného úradu sumu 3.000,- €, bude
volať políciu.
Opísané správanie ţalobcu vyhodnotil ţalovaný tak, ţe zanechaním telefónneho čísla
za stieračom osobného motorového vozidla p. Š. nedošlo medzi účastníkmi k dohode
o zavinení škodovej udalosti.
Ţalovaný následne vyslovil v rozhodnutí, ţe po objektívnom preskúmaní predloţeného
spisového materiálu, zhodnotení predloţených dôkazov a na základe uvedených skutočností
dospel k záveru, ţe ţalobca po zráţke obvinený ako vodič uvedenú dopravnú nehodu (pri tejto
argumentácii ţalovaný odkazuje na ustanovenie § 64 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z.)
neohlásil policajtovi, nezotrval na mieste aţ do príchodu policajta, nezdrţal sa konania, ktoré
by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, a to premiestnením vozidla, neupovedomil
vlastníka poškodeného vozidla o hmotnej škode. ktorá jej bola dopravnou nehodou spôsobená
a z miesta odišiel.
Vo vzťahu k uloţenej sankcii ţalovaný konštatoval, ţe za priestupok podľa
1. § 22 ods. 1 písm. b) zák. č. 372/1990 Zb. je moţné v správnom konaní uloţiť sankciu
od 300 do 1.300 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo od 1 do 5 rokov,
2. § 22 ods. 1 písm. g) zák. č. 372/1990 Zb. je moţné v správnom konaní uloţiť sankciu
od 150 € do 800 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo do 3 rokov a
3. § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb. je moţné v správnom konaní uloţiť sankciu
do 100 €.
Nakoľko ţalovaný uviedol, ţe pri ukladaní sankcie zobral do úvahy najmä spôsob
spáchania priestupku, následky priestupku, okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný
(tzn. subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré závaţnosť priestupku zniţujú alebo zvyšujú),
4
mieru zavinenia, pohnútky (s povahou priťaţujúcou alebo poľahčujúcou) a osobu páchateľa,
tak uloţenú sankciu pri spodnej hranici povaţuje za primeranú a dostatočne odôvodnenú.
Podľa § 22 ods. 1 písm. b), g) a k) zák. č. 372/1990 Zb. priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto
b) ako vodič vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil
vozidlo, nezdržal sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky po nehode v čase,
keď by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou alebo počas jazdy požil alkohol alebo inú
návykovú látku, alebo nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo
sa na toto miesto bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo
po ohlásení dopravnej nehody,
g) poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda,
k) iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až j), poruší všeobecne záväzný právny
predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.
Podľa § 22 ods. 2 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. za priestupok podľa odseku 1 písm. a)
až c) sa uloží pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich
rokov.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu ţalobca podal ţalobu z 23.09.2010 na Krajský súd
v Košiciach.
Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie,
oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, pričom zistil, ţe správny orgán dostatočne
zistil skutkovo spáchanie priestupku, ale v odvolacom konaní zmenil výrok prvostupňového
správneho orgánu tak, ţe ho doplnil o skutok ďalší, a to podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b)
zák. č. 8/2009 Z.z., čo podľa krajského súdu nie je prípustné, a preto krajský súd s poukazom
na ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil obidve rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil
ţalovanému na ďalšie konanie.
5
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.z. v znení platnom v čase spáchania skutku
žalobcom je vodič povinný mať pri sebe platné doklady predpísané týmto zákonom alebo
osobitným predpisom.
Krajský súd najmä v odôvodnení zdôraznil, ţe v zmysle platných zásad priestupkového
konania odvolací orgán nemôţe páchateľa uznať za vinného z priestupku, zo spáchania
ktorého nebola páchateľovi uznaná vina.
Krajský súd tieţ upozornil na to, ţe ţalobcovi nebola vo výroku prvostupňového
rozhodnutia vyslovená vina o spáchaní priestupku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona
o cestnej premávke, preto rozšírenie výroku v odvolacom konaní, nie je moţné povaţovať
za zmenu právnej kvalifikácie priestupku, ale o zistenie nového priestupku, proti ktorému
sa v odvolacom konaní ţalobca nemohol odvolať (§ 81 ods. 1 priestupkového zákona).
Navyše z odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia nie je zrejmé, prečo došlo k zmene
rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa, v otázke spáchania priestupku podľa ust. § 4 ods. 1
písm. b) cit. zákona o cestnej premávke, keď uvedený skutok je samostatným skutkom, jeho
odôvodnenie absentuje a nie je moţné ho dopĺňať v rámci neúplnej právnej kvalifikácie
správnym orgánom I. stupňa. Z uvedeného dôvodu, je rozhodnutie právneho orgánu I. stupňa
vadné, pretoţe aj keď uvedený skutok mohol podľa krajského súdu nastať, nebol uvedený
vo výroku rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa.
Ďalej krajský súd zdôraznil, ţe v čase stretu motorových vozidiel sa v zaparkovanom
vozidle nenachádzal účastník cestnej premávky, (vodič bol v zmysle zisteného skutkového
stavu neprítomný, teda sa aktívne ani pasívne nezúčastnil dopravnej nehody, uvedené
je potrebné mať na zreteli, pre správnu kvalifikáciu vzniku dopravnej nehody alebo
iba vzniku škodovej udalosti. Preto sa účastníci objektívne nemohli dohodnúť na vine
pri dopravnej udalosti (nehode). Záverom krajský súd konštatoval, ţe nie je uznaním viny
zanechanie telefónneho čísla za stieračom poškodeného vozidla, a preto si ţalobca svoju
povinnosť o vzniku dopravnej nehody nesplnil podľa ust. § 66 ods. 2 písm. a), d), e)
III.
6
Odvolanie žalovaného
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.03.2011 (č. l. 50) proti celému rozsudku
prvostupňového súdu ţalovaný predovšetkým uviedol, ţe rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu o priestupku zmenil z dôvodu jeho neúplnej právnej kvalifikácie skutku.
Preto nesúhlasí s názorom krajského súdu, ţe ţalovaný „v odvolacom konaní zmenil výrok
prvostupňového správneho orgánu tak, že ho doplnil o skutok ďalší, podľa ust. § 4 ods. l písm.
b) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čo nie
je prípustné...“.
Predovšetkým sa ţalovaný domnieva, ţe krajský súd rozhodol o zrušení napadnutých
rozhodnutí mimo medze ţaloby (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), tzn. nad rámec ţaloby,
nakoľko ţalobca vo svojej ţalobe totiţ vôbec nenamieta zmenu rozhodnutia o priestupku,
ktorú ţalovaný vykonal v rozhodnutí o odvolaní. Navyše podľa ţalovaného, ţalobca vôbec
nepoukazuje na to, ţe bol uznaný vinným aţ v rozhodnutí o odvolaní a takýmto postupom
odvolacieho správneho orgánu by mu bola odňatá moţnosť podať odvolanie.
Ţalovaný tieţ poukázal na rozsah oprávnení v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku,
a preto pri rozhodovaní o odvolaní v tejto veci nezmenil zistený skutkový stav, čiţe zmenou
zhodnutia o priestupku zostal skutkový stav nedotknutý, čo aj krajský súd pre takýto úkon
poţadoval. Preto sa ţalovaný ako odvolací orgán domnieva, ţe do právnej kvalifikácie skutku
doplnil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zákona 8/2009 Z.z. a tým len odstránil chybu
prvostupňového správneho orgánu, ktorý opomenul vo svojom rozhodnutí o priestupku
správne zistený a popísaný skutok aj vykvalifikovať.
Navyše ţalovaný vo svojom odvolaní pripomenul, ţe správny orgán vo výroku
rozhodnutia uznal ţalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k)
zák. č. 372/1990 Zb., a akým konaním naplnil túto skutkovú podstatu priestupku, bolo
uvedené v popise skutku.
Vo vzťahu k časti rozsudku týkajúceho sa trov konania ţalovaný poukázal na to,
ţe krajský súd nezrušil rozhodnutie ţalovaného ako aj okresného dopravného inšpektorátu
7
v medziach ţaloby, má za to, ţe aj priznanie náhrady trov konania nebolo v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Záverom ţalobca poţadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, ţe sa mu vec vráti na
ďalšie konanie.
IIIa.
Odvolanie žalobcu do trov konania; stanoviská
A)
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15.03.2011 (č. l. 53) proti časti rozsudku
prvostupňového súdu iba do trov konania ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
s poukazom na § 201 a § 205 ods. 2, písm. f) O.s.p. uviedol predovšetkým, ţe došlo
ku kráteniu trov právneho zastúpenia z dôvodov uvedených v rozsudku prvostupňového súdu,
v tej časti, v ktorej sa súd stotoţnil so závermi správnych orgánov.
Ďalej ţalobca zdôraznil, ţe týmto odvolaním nesleduje principiálne zmenu trov konania
ale spravodlivé vyriešenie veci. Keďţe však nemoţno napadnúť odvolaním dôvody
napadnutého rozsudku (§ 202 ods. 4 O.s.p.), podáva ţalobca takéto odvolanie s tým,
ţe dôvody rozsudku krajského súdu, ak by mali byť realizované v ďalšom administratívnom
konaní, opätovne by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu, a to z dôvodov, ktoré sú uvedené
v ţalobnom návrhu.
Navyše podľa ţalobcu existuje rozpor medzi výrokom prvostupňového súdu
v napadnutom rozsudku v merite veci a jeho dôvodmi, ktoré vôbec obsahovo korešpondujú
s týmto výrokom súdu.
Na základe uvedeného ţalobca navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o trovách
konania a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie vo veci,
alebo alternatívne zmenil tento rozsudok v trovách konania v súlade s podaním právneho
zástupcu ţalobcu zo dňa 09.02.2011 a v dôvodoch svojho rozhodnutia sa vysporiadal
aj s dôvodmi týkajúcimi sa právneho hodnotenia skutku.
8
B)
Prostredníctvom svojho vyjadrenia doručeným na krajský súd dňa 11.04.2011 (č. l. 57)
ţalobca zdôraznil, ţe krajský súd zrušil rozhodnutie ţalovaného na tom základe, ţe tento
správny orgán v odvolacom konaní zmenil výrok prvostupňového správneho orgánu tak,
ţe ho doplnil o ďalší skutok podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.z. Za ďalší dôvod
odvolania ţalovaný uviedol, ţe krajský súd mal rozhodovať v medziach ţaloby.
S uvedenými dôvodmi ţalovaného vyslovil ţalobca nesúhlas najmä s odkazom
na právnu vetu vyslovenú v R 56/1995 so zdôraznením záveru, ţe uvedeným konaním
ţalovaného nastala situácia, kedy ţalobca mohol svoje právo na obranu vo vzťahu o ďalší
skutok podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.z. po prvýkrát uplatniť aţ v súdnom
prieskume pred krajským súdom.
Záverom ţalobca vyslovil, ţe „V časti čo do trov konania prenechávame vec
na zváženie súdu, tieto pre žalobcu nie sú podstatné, pričom trváme na tvrdeniach
a návrhoch, tak ako sme to uviedli vo svojom odvolaní zo dňa 15.03.2011. “
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade
senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie
vo veci samej nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny,
a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.
9
Najvyšší súd sa celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu
v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom.
Na druhej strane podstatou odvolania ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania
rozhodnutia ţalovaného, je však právna otázka, či krajský súd je viazaný ţalobnými bodmi
aj v prípade súdneho prieskumu výsledku správneho trestania a či ţalovaný
ako druhostupňový orgán môţe v odvolacom priestupkovom konaní doplniť rozhodnutie
o ďalší skutok. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
Nakoľko ţalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok, potom za účelom riadneho
prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať
s námietkami, ktoré ţalobca vyuţil na spochybnenie zákonnosti postupu krajského súdu
smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozsudku. Aţ po vyslovení ich nedôvodnosti súdom
vzniká právo ţalovanému na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne
námietky). S odvolaním ţalobcu do trov konania, ktoré navyše polemizujú so správnosťou
odôvodnenia ţalobcom nespochybneného rozsudku krajského súdu, sa Najvyšší súd môţe
zaoberať aţ po vyslovení záverov o odvolaní podanom ţalovaným, tzn. aţ v časti týkajúcej
sa trov konania.
1) K porušeniu zásady legality
Na prvom mieste ţalovaný prostredníctvom svojho odvolania namietal, ţe krajský súd
porušil zásadu legality, keď sa neriadil zákonom (konkrétne § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.)
a zrušovací rozsudok odôvodnil tým, čo ţalobca vôbec v svojej ţalobe nenamietal.
Najvyšší súd v svojej judikatúre zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou
zákonnosti , ktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná
právo) a na strane druhej limitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“
(podľa, na základe a v medziach zákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená
prostredníctvom článku 152 ods. 4, článku 2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Podľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
10
Podľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa článku 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Avšak všeobecný súd musí v tomto rámci aj zohľadňovať ústavnú kolíznu normu
(tzn. čl. 7 ako aj čl. 154c ústavy) upravujúcu nielen transpozíciu dokumentu medzinárodného
práva verejného do vnútroštátneho práva (viď najmä článok 1 ods. 2 ústavy)
ale aj jej hierarchické začlenenie do monistického systému slovenského právneho poriadku.
Podľa článku 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou
jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných
práv a slobôd.
Nakoľko Slovenská republika prevzala na seba záväzok z pristúpenia predchádzajúceho
štátneho útvaru (1991) k Rade Európy, potom sa na Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd vzťahuje článok 154c ods. 1 ústavy bez obmedzenia, tzn. v ňom
deklarované základné práva a ľudské práva majú prednosť pred zákonom. V zmysle
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nepochybne Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) ako aj judikatúra naň sa vzťahujúca
predstavuje pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad
a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy
Slovenskej republiky, čím sa normuje rámec, ktorý tieto orgány verejnej moci musia
pri výkone rozhodovacej právomoci zohľadniť.
Prostredníctvom článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru sa členské štáty Rady Európy,
tzn. aj Slovenská republika, zaviazali zabezpečiť „každému právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo
11
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. “ Európsky súd pre ľudské práva
pri aplikácii čl. 6 ods. 1 na skutkové okolnosti veci Kadubec v. Slovensko (02.09.1998)
naznačil, ţe pojem „trestný čin“ by sa mohol vzťahovať aj na sankcie uloţené v procese
správneho trestania, napríklad za dopravné priestupky, čo vlastne Rada Európy presadila
uţ v minulosti najmä prostredníctvom Odporúčania (91) 1 Výboru ministrov Rady Európy
o správnom trestaní. Základným motívom hore uvedeného dokumentu Rady Európy je pokyn,
aby sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátoch primerane aplikovali zásady
trestného práva na prejednanie správnych deliktov a ukladanie administratívnoprávnych
sankcií.
Na základe uvedeného, tzn. najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru a judikatúry ESLP (dôraz
na rozhodnutie vo veci Kadubec v. Slovensko) je nutné vykladať kasačný opravný
mechanizmus, na ktorý ţalovaný v svojom odvolaní poukazuje zdôraznením koncentračnej
zásady, tzn. prejednaním ţaloby iba v medziach „ţalobných bodov“. Zákonodarca
však uvedenú koncentračnú zásadu, ktorá je charakteristická a základná pre súdny prieskum
rozhodnutí správnych orgánov podľa 5. časti O.s.p. prelomil v prípade správneho trestania
v prospech úplného apelačného opravného systému tým, ţe do ustanovení § 250i ods. 2 a 3
O.s.p. výslovne zakotvil pre niektoré prípady správneho trestania prieskum zákonnosti
ex offo, tzn. ex offo prieskumu výskytu vád s vplyvom na zákonnosť.
Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol
o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní
tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
12
Na základe uvedeného si Najvyšší súd nemohol osvojiť závery ţalovaného, ţe krajský
súd nerešpektoval pri súdnom prieskume ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a túto
námietku odmietol ako nedôvodnú.
2) Ku zmene skutku doplnením
Po vyhodnotení závaţnosti tohto odvolacieho dôvodu vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p.
konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje
v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom
odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia
napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom
konaní (§ 219 ods. 2 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie
prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).
Najvyšší súd si je vedomý, ţe aj priestupkové konanie je vo všeobecnosti viazané
zásadami správneho konania v tom rozsahu, ako ich ustanovuje zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) najmä prostredníctvom svojho ustanovenia § 3.
Napríklad zásada dvojinštančnosti správneho konania, ktorá prezentuje správne konanie
navonok ako procesný celok a súčasne vyjadruje kontinuitu správneho konania
aţ do právoplatnosti rozhodnutia, umoţňuje (viď § 59 ods. 1 Správneho poriadku)
odvolaciemu správnemu orgánu vykonať celkový prieskum napadnutého rozhodnutia a s tým
súvisiacu nápravu zistených vád prvostupňového rozhodnutia, napríklad doplnením
doterajšieho konania, prípadne zistené vady inak odstráni.
Avšak priestupkové konanie, ako špeciálny právny predpis, ukladá uţ prvostupňovému
správnemu orgánu povinnosť, aby vo výroku rozhodnutia presne uviedol skutok, s ktorým
sa spája nielen vina ale aj druh sankcie a jej výšky. Ďalej v odôvodnení musí správny orgán
13
jednoznačne objasniť prepojenie spáchaného skutku so vznikom viny páchateľa a následne
z toho musí vyplynúť ako logický následok samotná sankcia a logické odôvodnenie jej výšky.
Podľa § 77 zák. č. 372/1990 Zb. výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený
z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času
spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení
od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2),
o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách
konania (§ 79 ods. 1).
Práve uvedený rámec vymedzuje základné informácie, ktoré páchateľ musí
od prvostupňového správneho orgánu v priestupkovom konaní obdŕţať, aby mohol riadne
zváţiť vyuţitie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy).
Vybočenie z tohto rámca spôsobuje zásah do tohto práva jednotlivca s dôsledkom
zvýhodnenia orgánu verejnej moci.
Preto správne konštatoval krajský súd v svojom rozsudku, ţe v prvostupňovom
priestupkovom konaní nebola vo výroku prvostupňového rozhodnutia vyslovená vina ţalobcu
o spáchaní priestupku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.z. V danom prípade
ide o rozšírenie výroku v odvolacom konaní, ktoré je v zmysle § 77 zák. č. 372/1990 Zb.
neprípustné a ktoré nie je moţné povaţovať za zmenu právnej kvalifikácie priestupku,
ale naopak ide o zistenie nového priestupku, proti ktorému sa v odvolacom konaní ţalobca
nemohol odvolať (§ 81 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.).
Podľa § 81 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. proti rozhodnutiu o priestupku môže sa odvolať
v plnom rozsahu len obvinený z priestupku, a ak ide o mladistvého, v jeho prospech aj jeho
zákonný zástupca a orgán starostlivosti o dieťa.
Na tomto mieste musí Najvyšší súd upozorniť aj na tú vadu napadnutého rozhodnutia,
ţe hoci ţalovaný sa rozhodol zmeniť časť výroku prvostupňového rozhodnutia bez toho,
aby tento svoj prístup dostatočne odôvodnil. Tým vytvoril stav nepreskúmateľnosti výroku
rozhodnutia z titulu nedostatku dôvodov a aj z tohto titulu malo byť napadnuté rozhodnutie
krajským súdom ex offo zrušené.
14
Najvyšší súd uţ viackrát vo svojej judikatúre (najmä niţšie uvedené rozsudky
sp. zn. 5Sţi 1/2009 alebo 1Sţso 23/2010) zdôraznil, ţe základnou prekáţkou kaţdého
prieskumu, tzn. aj súdneho, je nepreskúmateľnosť rozhodnutia samotného. Ide o neţiaducu
charakteristiku vrchnostenského aktu verejnej správy, kedy jeho adresát nemôţe objektívne
pochopiť posolstvo aktu (rozhodnutia) vydaného správnym orgánom.
Súdna judikatúra na prvom mieste nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu
spája s nedostatkom dôvodov. Najvyšší súd vo svojej judikatúre vytýčil nasledujúcu definíciu
minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy (m.m. sp. zn. 5Sţi 1/2009):
„Odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy .... musí obsahovať
logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o ....... splnení formálnej a materiálnej
podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná
možnosť z mu predloženého odôvodnenia pochopiť
- na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený
skutkový stav,
- správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
- právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke
obsiahnutej vo výrokovej časti.
Krajský súd správne poukázal na absenciu týchto dôvodov pri vykonaní zmeny
ţalovaným, najmä vo vzťahu ku vloţeniu nového skutku do výroku, tzn. k porušeniu
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.z. ţalobcom. Tým sa stalo v tejto časti
napadnuté rozhodnutie pre ţalobcu nezrozumiteľné. Odpoveď na otázku, kedy je rozhodnutie
správneho orgánu nepreskúmateľné z titulu nedostatku dôvodov ďalej Najvyšší súd ponúkol
nasledovne (sp. zn. 1Sţso 23/2010):
„Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené
v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové
nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok
dôvodov, ktoré majú skutkovo a právne objasniť právne názory vedúce konajúci
správny orgán k prijatiu výrokovej časti rozhodnutia, tzn. že
15
- ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej
právnej normy, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné,
a že
- existuje stav „absencie“, ktorý nutne vedie k nepochopeniu rozhodovacích
dôvodov. “
Z uvedeného vyplýva, ţe hoci sa na priestupkové konanie vzťahujú zásady správneho
konania, osobitný charakter priestupkového konania, tzn. správne trestanie neumoţňuje
s odvolaním sa na zásadu dvojinštančnosti správneho konania odvolaciemu správnemu
orgánu zmeniť napadnuté prvostupňové rozhodnutie v tom duchu, ţe doplní vyslovenie viny
za spáchanie skutku, ak toto nebolo vyslovené prvostupňovým správnym orgánom.
Na základe uvedených právnych záverov Najvyšší súd nemohol vyhodnotiť odvolaciu
argumentáciu ţalovaného ako logický podklad na zrušenie alebo na zmenu napadnutého
rozsudku krajského súdu.
3) K odvolaniu žalobcu do trov konania
Ţalobca, hoci podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu iba v časti trov konania,
súčasne v ňom zdôraznil (č.l. 54), ţe týmto odvolaním nesleduje principiálne zmenu trov
konania ale spravodlivé vyriešenie veci. S prihliadnutím na zákaz aplikácie inštitútu
odvolania iba na dôvody napadnutého rozsudku (§ 202 ods. 4 O.s.p.), ţalobca objasnil
zámer svojho odvolania v tom duchu, aby Najvyšší súd sa vysporiadal v zrušujúcom
(alter. zmeňujúcom) rozsudku aj s dôvodmi týkajúcimi sa právneho hodnotenia skutku,
nakoľko uvedené dôvody rozsudku krajského súdu, ak by mali byť správnymi orgánmi
realizované v ďalšom administratívnom konaní, by podľa ţalobcu opätovne zapríčinili
nesprávne rozhodnutie.
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Nakoľko odvolanie v merite veci podal iba ţalovaný, ten aj v rámci svojho
dispozitívneho oprávnenia vymedzil odvolacie dôvody, s ktorými sa Najvyšší súd vyššie
vysporiadal, Najvyššiemu súdu neprislúcha vyhovieť poţiadavke ţalobcu, aby aj preskúmal
16
dôvody krajského súdu týkajúce sa právneho hodnotenia skutku, lebo by takto prekročil svoju
odvolaciu právomoc (ústavná maxima ustanovená v čl. 2 ods. 2 ústavy), s ktorou môţu
v zákonnej lehote prostredníctvom odvolania disponovať iba účastníci súdneho prieskumu.
Snaha účastníka dosiahnuť prostredníctvom odvolania iba do trov konania aj zmenu
meritórneho odôvodnenia zvyšnej časti rozsudku nemá za tejto situácie právne opodstatnenie.
Takýto výsledok je moţný, iba ak účastník vyuţije svoje oprávnenie napadnúť rozsudok
v merite prejednávanej veci, čo však ţalobca nevyuţil. Na základe uvedeného musel Najvyšší
súd poţiadavku ţalobcu, ktorá smerovala k revízii dôvodov krajského súdu týkajúcich
sa právneho hodnotenia skutku, odmietnuť.
Napriek rozpornému vyhláseniu ţalobcu (viď č. l. 57), ţe „tieto pre žalobcu nie sú
podstatné“, je povinnosťou Najvyššieho súdu o tomto odvolaní rozhodnúť. Krajský súd
priznal ţalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania v sume 266,97 €. Svoj
rozsudok v časti trov konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p.
v medziach názorov vyslovených krajským súdom v odôvodnení rozsudku. Najmä uviedol,
ţe ţalobca v prvostupňovom súdnom prieskume nebol úspešný, pokiaľ ide o výrok
napadnutého rozhodnutia v časti porušenia ust. § 4 ods. 1 písm. a), c), § 66 ods. 6, § 137
ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. a § 22 ods. 1 písm. b), g) zák. č. 372/1990 Zb. v znení
nesk. predpisov, tzn. ţe bol úspešný len čiastočne.
Z vyčíslenia náhrady trov konania má Najvyšší súd preukázané, ţe krajský súd pôvodnú
výšku odmeny skrátil z uvedeného dôvodu na polovicu, právnu pomoc vyúčtovanú
pod bodom 4./ vyúčtovania krajský súd neuznal s odôvodnením, ţe nešlo týmto podaním
o bránenie práva účastníka vo veci samej a vo zvyšku priznal náhradu trov konania v plnom
rozsahu. V tejto časti je odôvodnenie skrátenia príslušnej časti náhrady trov konania krajským
súdom potrebné chápať ako logický dôsledok právnych záverov a názorov konajúceho súdu
vyslovených v procese posudzovania sporu samotného.
V súvislosti s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä vec:
Garcia Ruiz v. Španielsko‚ rozsudok z 21.01.1999, sťaţnosť č. 30544/96), prostredníctvom
ktorej sa nastolila trvalá poţiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi
účastníka konania, nie je moţné vykladať v tom duchu, ţe krajský súd bol povinný priznať
17
náhradu trov v plnom rozsahu iba na tom právnom základe, ţe ţalobca bol úspešný
v sledovanom cieli, tzn. v zrušení napadnutého rozhodnutia. Krajský súd svoje rozhodnutie
o náhrade trov konania jasne a bez vnútorných rozporov odôvodnil, a na základe uvedeného
Najvyšší súd nemohol vyhovieť odvolaniu ţalobcu proti rozsudku krajského súdu v časti trov
konania.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných rozhodnutiach
sp.zn. 5 Sţi 1/2009 alebo 1 Sţso 23/2010, pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný
dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie
odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska),
s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný ţalobca má právo na úplnú
náhradu trov odvolacieho konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia je ich doloţenie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote
po vyhlásení rozsudku.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia
iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18
Nakoľko strana ţalobcu nevykonala po vyhlásení rozsudku ţiadne relevantné kroky
vo vzťahu k uplatneniu si nároku na náhradu trov konania a z odvolacieho spisu nevyplývajú
ţiadne iné skutočnosti, Najvyšší súd náhradu trov odvolacieho súdneho konania ţalobcovi
nepriznal.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania
je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1
O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyuţil
svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach
poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie
smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd.
Nakoľko uvedenú právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd
nevyuţil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku,
ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 13. decembra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová