Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
81f/382562.983356.pdf
PDF · 153.09 KB
No categories available
1Cdo/131/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 131/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Š., bývajúceho v Z., proti
ţalovaným 1/ J. J. a 2/ J. J., obom bývajúcim v D., zastúpeným JUDr. V. N., advokátom v B.,
o zaplatenie 26 555,14 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp. zn. 9 C126/2009 (pôvodne na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3C 343/2007),
o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2009
sp. zn. 12Co 64/09, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ o d m i e t a .
Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. januára 2009 č. k.
3C 343/2007-153 uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi
26 555,14 € spolu s 13 % úrokom z omeškania od 16. marca 2003 do zaplatenia, všetko
v mesačných splátkach po 400 € splatných vţdy do 20. dňa v mesiaci počnúc dňom 1. februára
2009 pod stratou lehoty. Zároveň ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 4 338,68 € na účet jeho právneho zástupcu do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za
preukázané, ţe účastníci konania 14. marca 2002 uzavreli písomnú zmluvu o pôţičke, na základe
ktorej ţalobca pri podpise zmluvy odovzdal k rukám ţalovaných 800 000 Sk (26 555,14 €). Pri
rozhodovaní súd vychádzal z § 657 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sú podstatnými
2
náleţitosťami zmluvy o pôţičke dohoda o predmete pôţičky a o čase jej vrátenia. V danom
prípade sa účastníci dohodli ako na predmete pôţičky (800 000 Sk), tak aj na dobe jej vrátenia –
do 15. marca 2003. V zmluve bolo ďalej uvedené, ţe v prípade obojstranného súhlasu je moţné
dobu pôţičky predĺţiť na obdobie ďalšieho roka formou písomného dodatku. Jednostranný
písomný prejav ţalobcu z 12. júna 2004, v zmysle ktorého mali ţalovaní peniaze vrátiť, keď budú
mať, súd nepovaţoval za dohodu o predĺţení splatnosti pôţičky. Navyše aj samotní ţalovaní
uviedli, ţe ţiadnu takúto dohodu neuzavreli. Pokiaľ ţalovaní tvrdili, ţe časť pôţičky zaplatili
rôznymi splátkami, povaţoval súd tieto tvrdenia za nevierohodné, keďţe samotné tvrdenia
dlţníkov a prípadných svedkov si navzájom odporovali. Vzhľadom na to, ţe súd mal za
preukázané, ţe ţalovaní ţalobcovi poţičané peniaze nevrátili, hoci sa ich dlh stal splatným,
ţalobcovi ţalovanú istinu vrátane príslušenstva priznal. Okamih omeškania určil súd dňom
nasledujúcim pod dni splatnosti pôţičky. S poukazom na majetkové pomery ţalovaných a výšku
prisúdenej sumy, povolil ţalovaným zaplatiť istinu s príslušenstvom v mesačných splátkach
v sume 400 € s tým, ţe nesplatením čo i len jednej splátky v stanovenej lehote sa stáva zročnou
celá pohľadávka ţalobcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ rozsudkom
z 26. marca 2009 sp. zn. 12Co 64/09 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd, ktorý sa v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, vo svojom odôvodnení
reagoval i na námietky ţalovaných týkajúce sa splatnosti dlhu a jeho čiastočného splnenia.
Uviedol, ţe jednostranný prejav zo strany ţalobcu v tom zmysle, ţe ţalovaní zaplatia pôţičku,
keď budú peniaze mať, nespĺňa náleţitosti dodatku k zmluve, pretoţe bol vyvolaný jednak
situáciou, ktorá vznikla podaním trestného oznámenia a prejednávania trestného činu vydierania,
a jednak je to jednostranné vyhlásenie, ktoré síce obsahuje slovné spojenie „podľa našej dohody“,
ale pokiaľ by skutočne takáto dohoda bola uzavretá, musela by predstavovať dodatok k zmluve.
Ak skutočne došlo k jednostrannému vyhláseniu z 12. júna 2004, potom by išlo o také závaţné
predĺţenie, ktoré by bolo mimo akéhokoľvek rámca zmluvy o pôţičke a ktoré rozhodne nemohlo
vyjadrovať vôľu účastníkov konania bez splnenia podmienky, ktorú si na začiatku svojho
zmluvného vzťahu dohodli. V súvislosti s námietkou čiastočného plnenia ţalovanými sa odvolací
súd priklonil k hodnoteniu dôkazov urobeným súdom prvého stupňa a v tomto smere odkázal na
3
jeho odôvodnenie. Náhradu trov odvolacieho konania súd ţalobcovi nepriznal, pretoţe si ju
nevyčíslil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ a 2/ dovolanie. Z obsahu ich
dovolania treba vyvodiť, ţe ţiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie; v doplnení dovolania ich zástupcom sa domáhali zmeny rozsudku odvolacieho
súdu a zamietnutia ţaloby. V dovolaní namietali vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., tvrdiac, ţe
sudca JUDr. M. R., ktorý vo veci rozhodoval na súde prvého stupňa, bol voči nim zaujatý, ţe sa
prípadu dostatočne nevenoval a nekonal v medziach zákona. Poukazovali na to, ţe i samotný
sudca sa cítil zaujatý, avšak Krajský súd v Banskej Bystrici jeho ţiadosti o vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci nevyhovel. Odvolaciemu súdu vyčítali, ţe im svojim
postupom odňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keď vadu tejto povahy
videli jednak v tom, ţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby vo veci
nariadil pojednávanie, a tieţ v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, ktoré
označili za zmätočné. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolatelia namietali i nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nakoľko nesúhlasili s právnym názorom
odvolacieho súdu o zročnosti pôţičky a tvrdili, ţe pôţička sa doposiaľ nestala zročnou a nie je
preto ţalovateľným právnym titulom. Napokon v dovolaní poukazovali i na nesprávne zistenie
skutkového stavu v otázke čiastočného splnenia pôţičky.
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
4
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o
potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (pričom odvolací súd vo svojom výroku
prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.,
a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe
prípustnosť dovolania ţalovaných z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ
g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v
§ 237 písm. a/ aţ e/ dovolatelia nenamietali a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
5
Vzhľadom na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne
zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalovaným odňatá moţnosť pred súdom
konať v zmysle 237 písm. f/ O.s.p., resp. či na súde prvého stupňa nerozhodol vylúčený sudca
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Podľa dovolateľov malo k vade tejto povahy dôjsť tým, ţe odvolací súd vo veci rozhodol
bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
V danom prípade nešlo o ţiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (a/ odvolací
súd označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho
dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia
pojednávania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem),
boli teda dané zákonné predpoklady na prejednanie odvolania ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku
súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Dovolatelia taktieţ vyčítali odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku
a označili ho za zmätočné.
6
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa
stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané,
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť
(súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
7
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na
súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať
aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),
porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto
povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z
29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky
vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)
súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom
uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd náleţite odôvodnil
svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom boli zrozumiteľne vysvetlené dôvody, pre ktoré bolo
ţalobe v plnom rozsahu vyhovené. Dostatočným spôsobom reagoval i na odvolacie námietky
ţalovaných ohľadne zročnosti pôţičky a jej čiastočného splatenia. Z odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných
8
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru,
ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Samotná skutočnosť, ţe dovolatelia sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňujú, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolatelia tieţ namietali, ţe na súde prvého stupňa rozhodol vo veci zaujatý sudca
(§ 237 písm. g/ O.s.p.). Pochybnosti ţalovaných o nestrannosti sudcu Okresného súdu Veľký
Krtíš JUDr. M. R. zakladali na tvrdení, ţe sa prejednávanej veci dostatočne nevenoval a nekonal
v medziach zákona. V dovolaní zdôrazňovali i skutočnosť, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici
tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a to i napriek tomu, ţe sám sudca sa
cítil vo veci zaujatý.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti.
Z vyjadrenia sudcu JUDr. M. R. nachádzajúceho sa na č. l. 110 spisu vyplýva, ţe
dôvodom jeho ţiadosti o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci bola
skutočnosť, ţe ţalobca v inom konaní podal ţalobu o náhradu škody na sudcu tamojšieho súdu
JUDr. M. V.; netvrdil však, ţe by mal k tomuto účastníkovi (ţalobcovi) nejaký bliţší vzťah, teda
napr. vzťah príbuzenský alebo rýdzo osobný, či uţ pozitívny alebo negatívny. Vo svojom
vyjadrení tieţ netvrdil ani ţiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť, ţe má bliţší
ako len kolegiálny vzťah k JUDr. M. V..
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné pripomenúť
svoje konštantné závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal ich opakovane uţ v minulosti
v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi sudcom a účastníkom
9
konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu k účastníkovi
ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde (porovnaj najmä uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, ale aj napr.
uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14.
júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011). Najvyšší súd zdôraznil, ţe u takéhoto vzťahu chýba objektívny
základ na konštatovanie zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na
profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda
pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať,
znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi
sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej
etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti,
nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah
prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho
osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda
išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi
sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy
spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na
rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé
osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá
skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len
profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14
ods. 1 O.s.p.
Podľa uţ podanej argumentácie potom platí, ţe pokiaľ by bol aj priamo účastníkom
súdneho konania /sporu/ kolega JUDr. M. R. – JUDr. M. V., táto skutočnosť by uvedeného sudcu
nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. Pokiaľ to platí pre priamy
/bezprostredný/ vzťah, nemôţe sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie kritérium na iba odvodený či
sprostredkovaný vzťah, t. j. tam, kde účastníkom konania je osoba, voči ktorej má (resp. by
mohol mať) určitý právne významný (napr. negatívny) vzťah JUDr. M. V., ku ktorému vec
rozhodujúci sudca má iba kolegiálny /pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo pravidlám
elementárnej logiky (argumentum a maiore ad minus). Len samotná skutočnosť, ţe ţalobca
10
v inom konaní podal ţalobu proti kolegovi JUDr. M. R., preto nemôţe zaloţiť ţiadnu pochybnosť
o nezaujatosti tohto sudcu, ktorý vec prejednával a rozhodoval v prvom stupni. Za zmienku stojí
i to, ţe ani samotný ţalobca v uvedenej okolnosti dôvod na vylúčenie JUDr. M. R. nevidel,
nakoľko ţiadnu námietku zaujatosti voči nemu nepodal.
Neobstojí ani námietka dovolateľov, ţe sudca prvostupňového súdu JUDr. M. R.
nevenoval prípadu dostatočnú pozornosť, resp. nekonal v medziach zákona. Dovolací súd totiţ
v postupe namietaného sudcu nezistil znaky nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona;
z preskúmaného vedenia konania nevyplývajú ţiadne prejavy svojvôle.
Vzhľadom na tieto zistenia a závery ako aj na to, ţe z tvrdení ţalovaných a ani z obsahu
spisu objektívne nevyšla najavo existencia ţiadneho z právne relevantných vzťahov uvedených v
§ 14 ods. 1 O.s.p. (t. j. pomer uvedeného sudcu k veci, účastníkom a ich zástupcom), dovolací
súd dospel k záveru, ţe dovolatelia vytýkali aj vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
neopodstatnene.
Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní z nesprávne
zisteného skutkového stavu veci v otázke čiastočného splnenia pôţičky, z obsahového hľadiska
sa jedná o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto dovolateľmi tvrdená vada (i keby k nej
v konaní došlo) je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama
osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Z tohto dôvodu sa dovolací súd touto námietkou
nezaoberal. Rovnaký záver platí i v súvislosti s tvrdením dovolateľov o nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nakoľko prípustnosť dovolania nemoţno v danom prípade vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/ a 2/
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého
11
rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
nakoľko nepodal návrh na uloţenie tejto povinnosti ţalovaným (§ 151 ods. 1 O.s.p.), zjavne
z dôvodu, ţe mu ţiadne trovy nevznikli.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. decembra 2011
JUDr. Milan D e á k , v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta