Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/131/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Š., bývajúceho v Z., proti

ţalovaným 1/ J. J. a 2/ J. J., obom bývajúcim v D., zastúpeným JUDr. V. N., advokátom v B.,

o zaplatenie 26 555,14 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod

sp. zn. (pôvodne na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. ),

o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2009

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ o d m i e t a .

Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. januára 2009 č. k.

-153 uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi

26 555,14 € spolu s 13 % úrokom z omeškania od 16. marca 2003 do zaplatenia, všetko

v mesačných splátkach po 400 € splatných vţdy do 20. dňa v mesiaci počnúc dňom 1. februára

2009 pod stratou lehoty. Zároveň ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne

nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 4 338,68 € na účet jeho právneho zástupcu do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za

preukázané, ţe účastníci konania 14. marca 2002 uzavreli písomnú zmluvu o pôţičke, na základe

ktorej ţalobca pri podpise zmluvy odovzdal k rukám ţalovaných 800 000 Sk (26 555,14 €). Pri

rozhodovaní súd vychádzal z , v zmysle ktorého sú podstatnými

2

náleţitosťami zmluvy o pôţičke dohoda o predmete pôţičky a o čase jej vrátenia. V danom

prípade sa účastníci dohodli ako na predmete pôţičky (800 000 Sk), tak aj na dobe jej vrátenia –

do 15. marca 2003. V zmluve bolo ďalej uvedené, ţe v prípade obojstranného súhlasu je moţné

dobu pôţičky predĺţiť na obdobie ďalšieho roka formou písomného dodatku. Jednostranný

písomný prejav ţalobcu z 12. júna 2004, v zmysle ktorého mali ţalovaní peniaze vrátiť, keď budú

mať, súd nepovaţoval za dohodu o predĺţení splatnosti pôţičky. Navyše aj samotní ţalovaní

uviedli, ţe ţiadnu takúto dohodu neuzavreli. Pokiaľ ţalovaní tvrdili, ţe časť pôţičky zaplatili

rôznymi splátkami, povaţoval súd tieto tvrdenia za nevierohodné, keďţe samotné tvrdenia

dlţníkov a prípadných svedkov si navzájom odporovali. Vzhľadom na to, ţe súd mal za

preukázané, ţe ţalovaní ţalobcovi poţičané peniaze nevrátili, hoci sa ich dlh stal splatným,

ţalobcovi ţalovanú istinu vrátane príslušenstva priznal. Okamih omeškania určil súd dňom

nasledujúcim pod dni splatnosti pôţičky. S poukazom na majetkové pomery ţalovaných a výšku

prisúdenej sumy, povolil ţalovaným zaplatiť istinu s príslušenstvom v mesačných splátkach

v sume 400 € s tým, ţe nesplatením čo i len jednej splátky v stanovenej lehote sa stáva zročnou

celá pohľadávka ţalobcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ rozsudkom

z 26. marca 2009 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd, ktorý sa v zmysle

stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, vo svojom odôvodnení

reagoval i na námietky ţalovaných týkajúce sa splatnosti dlhu a jeho čiastočného splnenia.

Uviedol, ţe jednostranný prejav zo strany ţalobcu v tom zmysle, ţe ţalovaní zaplatia pôţičku,

keď budú peniaze mať, nespĺňa náleţitosti dodatku k zmluve, pretoţe bol vyvolaný jednak

situáciou, ktorá vznikla podaním trestného oznámenia a prejednávania trestného činu vydierania,

a jednak je to jednostranné vyhlásenie, ktoré síce obsahuje slovné spojenie „podľa našej dohody“,

ale pokiaľ by skutočne takáto dohoda bola uzavretá, musela by predstavovať dodatok k zmluve.

Ak skutočne došlo k jednostrannému vyhláseniu z 12. júna 2004, potom by išlo o také závaţné

predĺţenie, ktoré by bolo mimo akéhokoľvek rámca zmluvy o pôţičke a ktoré rozhodne nemohlo

vyjadrovať vôľu účastníkov konania bez splnenia podmienky, ktorú si na začiatku svojho

zmluvného vzťahu dohodli. V súvislosti s námietkou čiastočného plnenia ţalovanými sa odvolací

súd priklonil k hodnoteniu dôkazov urobeným súdom prvého stupňa a v tomto smere odkázal na

3

jeho odôvodnenie. Náhradu trov odvolacieho konania súd ţalobcovi nepriznal, pretoţe si ju

nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ a 2/ dovolanie. Z obsahu ich

dovolania treba vyvodiť, ţe ţiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie; v doplnení dovolania ich zástupcom sa domáhali zmeny rozsudku odvolacieho

súdu a zamietnutia ţaloby. V dovolaní namietali vadu v zmysle , tvrdiac, ţe

sudca JUDr. M. R., ktorý vo veci rozhodoval na súde prvého stupňa, bol voči nim zaujatý, ţe sa

prípadu dostatočne nevenoval a nekonal v medziach zákona. Poukazovali na to, ţe i samotný

sudca sa cítil zaujatý, avšak Krajský súd v Banskej Bystrici jeho ţiadosti o vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci nevyhovel. Odvolaciemu súdu vyčítali, ţe im svojim

postupom odňal moţnosť konať pred súdom podľa , keď vadu tejto povahy

videli jednak v tom, ţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby vo veci

nariadil pojednávanie, a tieţ v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, ktoré

označili za zmätočné. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolatelia namietali i nesprávne právne

posúdenie veci ( ), nakoľko nesúhlasili s právnym názorom

odvolacieho súdu o zročnosti pôţičky a tvrdili, ţe pôţička sa doposiaľ nestala zročnou a nie je

preto ţalovateľným právnym titulom. Napokon v dovolaní poukazovali i na nesprávne zistenie

skutkového stavu v otázke čiastočného splnenia pôţičky.

Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

4

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o

potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie je tieţ prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (pričom odvolací súd vo svojom výroku

prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ,

a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe

prípustnosť dovolania ţalovaných z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ

g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v

§ 237 písm. a/ aţ e/ dovolatelia nenamietali a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

5

Vzhľadom na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne

zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalovaným odňatá moţnosť pred súdom

konať v zmysle 237 písm. f/ , resp. či na súde prvého stupňa nerozhodol vylúčený sudca

( ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Podľa dovolateľov malo k vade tejto povahy dôjsť tým, ţe odvolací súd vo veci rozhodol

bez nariadenia pojednávania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

V danom prípade nešlo o ţiadny z prípadov uvedených v (a/ odvolací

súd označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho

dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia

pojednávania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem),

boli teda dané zákonné predpoklady na prejednanie odvolania ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku

súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Dovolatelia taktieţ vyčítali odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku

a označili ho za zmätočné.

6

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,

aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa

stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané,

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na

podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť

(súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby

spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).

Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu

7

podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na

súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať

aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),

porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu

musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto

povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností

kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z

29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)

súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom

uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd náleţite odôvodnil

svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v zmysle stotoţnil s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom boli zrozumiteľne vysvetlené dôvody, pre ktoré bolo

ţalobe v plnom rozsahu vyhovené. Dostatočným spôsobom reagoval i na odvolacie námietky

ţalovaných ohľadne zročnosti pôţičky a jej čiastočného splatenia. Z odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných

8

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru,

ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a ţe odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie

rozsudku ( ). Samotná skutočnosť, ţe dovolatelia sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotoţňujú, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Dovolatelia tieţ namietali, ţe na súde prvého stupňa rozhodol vo veci zaujatý sudca

( ). Pochybnosti ţalovaných o nestrannosti sudcu Okresného súdu Veľký

Krtíš JUDr. M. R. zakladali na tvrdení, ţe sa prejednávanej veci dostatočne nevenoval a nekonal

v medziach zákona. V dovolaní zdôrazňovali i skutočnosť, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici

tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a to i napriek tomu, ţe sám sudca sa

cítil vo veci zaujatý.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Z vyjadrenia sudcu JUDr. M. R. nachádzajúceho sa na č. l. 110 spisu vyplýva, ţe

dôvodom jeho ţiadosti o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci bola

skutočnosť, ţe ţalobca v inom konaní podal ţalobu o náhradu škody na sudcu tamojšieho súdu

JUDr. M. V.; netvrdil však, ţe by mal k tomuto účastníkovi (ţalobcovi) nejaký bliţší vzťah, teda

napr. vzťah príbuzenský alebo rýdzo osobný, či uţ pozitívny alebo negatívny. Vo svojom

vyjadrení tieţ netvrdil ani ţiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť, ţe má bliţší

ako len kolegiálny vzťah k JUDr. M. V..

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné pripomenúť

svoje konštantné závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal ich opakovane uţ v minulosti

v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi sudcom a účastníkom

9

konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu k účastníkovi

ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde (porovnaj najmä uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. , ale aj napr.

uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. , z 15. apríla 2011 sp. zn. , zo 14.

júla 2011 sp. zn. ). Najvyšší súd zdôraznil, ţe u takéhoto vzťahu chýba objektívny

základ na konštatovanie zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na

profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda

pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať,

znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi

sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej

etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti,

nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah

prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho

osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda

išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi

sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy

spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na

rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé

osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá

skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len

profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14

ods. 1

Podľa uţ podanej argumentácie potom platí, ţe pokiaľ by bol aj priamo účastníkom

súdneho konania /sporu/ kolega JUDr. M. R. – JUDr. M. V., táto skutočnosť by uvedeného sudcu

nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. Pokiaľ to platí pre priamy

/bezprostredný/ vzťah, nemôţe sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie kritérium na iba odvodený či

sprostredkovaný vzťah, t. j. tam, kde účastníkom konania je osoba, voči ktorej má (resp. by

mohol mať) určitý právne významný (napr. negatívny) vzťah JUDr. M. V., ku ktorému vec

rozhodujúci sudca má iba kolegiálny /pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo pravidlám

elementárnej logiky (argumentum a maiore ad minus). Len samotná skutočnosť, ţe ţalobca

10

v inom konaní podal ţalobu proti kolegovi JUDr. M. R., preto nemôţe zaloţiť ţiadnu pochybnosť

o nezaujatosti tohto sudcu, ktorý vec prejednával a rozhodoval v prvom stupni. Za zmienku stojí

i to, ţe ani samotný ţalobca v uvedenej okolnosti dôvod na vylúčenie JUDr. M. R. nevidel,

nakoľko ţiadnu námietku zaujatosti voči nemu nepodal.

Neobstojí ani námietka dovolateľov, ţe sudca prvostupňového súdu JUDr. M. R.

nevenoval prípadu dostatočnú pozornosť, resp. nekonal v medziach zákona. Dovolací súd totiţ

v postupe namietaného sudcu nezistil znaky nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona;

z preskúmaného vedenia konania nevyplývajú ţiadne prejavy svojvôle.

Vzhľadom na tieto zistenia a závery ako aj na to, ţe z tvrdení ţalovaných a ani z obsahu

spisu objektívne nevyšla najavo existencia ţiadneho z právne relevantných vzťahov uvedených v

(t. j. pomer uvedeného sudcu k veci, účastníkom a ich zástupcom), dovolací

súd dospel k záveru, ţe dovolatelia vytýkali aj vadu konania podľa

neopodstatnene.

Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní z nesprávne

zisteného skutkového stavu veci v otázke čiastočného splnenia pôţičky, z obsahového hľadiska

sa jedná o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v vymenovanej) vade majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto dovolateľmi tvrdená vada (i keby k nej

v konaní došlo) je síce relevantným dovolacím dôvodom ( ), sama

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Z tohto dôvodu sa dovolací súd touto námietkou

nezaoberal. Rovnaký záver platí i v súvislosti s tvrdením dovolateľov o nesprávnom právnom

posúdení veci odvolacím súdom ( ).

Nakoľko prípustnosť dovolania nemoţno v danom prípade vyvodiť z ustanovenia § 238

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/ a 2/

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého

11

rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1

a ). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,

nakoľko nepodal návrh na uloţenie tejto povinnosti ţalovaným ( ), zjavne

z dôvodu, ţe mu ţiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. decembra 2011

JUDr. Milan D e á k , v. r.

predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta