Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
03b/382610.b02f60.pdf
PDF · 207.03 KB
No categories available
1Cdo/106/2010
Najvyšší súd 1Cdo 106/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: L. V., bytom B.,
v dovolacom konaní zastúpená JUDr. R. M., bytom vo V., proti odporcovi: R. L., bytom P.,
v dovolacom konaní zastúpený advokátkou JUDr. L. F., so sídlom v P., o odporovateľnosť
právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 13C 71/2004,
o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. novembra 2009 sp. zn. 6 Co
59/2009, takto
r o z h o d o l
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľke nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 27. októbra 2008 č. k. 13 C 71/2004-251
určil, že právny úkon kúpna zmluva zo 14.5.2002, uzatvorená v P. medzi predávajúcimi M. a
D. L. a kupujúcim R. L., predmetom ktorej je kúpa nehnuteľností zapísaných na liste
vlastníctva č. X Katastrálneho úradu v Žiline, Správy katastra Liptovský Mikuláš pre kat.
územie a obec L., a to rodinného domu súpisné č. X v obci L., postaveného na KN parcele č.
22
X, zastavaná plocha o výmere X m, pozemku KN parcela č. X, záhrada o výmere X ma
2
pozemku KN parcela č. X, zastavaná plocha o výmere X m, ktorej vklad bol povolený
Katastrálnym úradom v Žiline, Správou katastra Liptovský Mikuláš v konaní sp. zn. V
1135/2002 zo dňa 25.9.2002, je voči navrhovateľke právne neúčinný. Navrhovateľke
nepriznal právo na náhradu trov konania. Právne vec posúdil podľa §42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka . Dospel k záveru, že ide o právny úkon, ktorým bola veriteľka dlžníka ukrátená a
2
ku ktorému došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, kde znalosť
úmyslu ukrátiť veriteľa nie je vyžadovaná. , pričom odporca ako účastník zaťažený dôkazným
bremenom nepreukázal, že nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka
ukrátiť veliteľku. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 150 a
§ 151 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p).
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 18. novembra 2009 sp. zn. 6
Co 59/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách konania rozhodol tak
že navrhovateľke nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia
reagujúc na odvolacie námietky uviedol, že nebolo potrebné, aby súd rozhodoval o zmene
žaloby ani osobitne o podaní z 13.5.2005, pretože navrhovateľka sa počas celého konania
(trvajúceho od roku 2003) domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu. Tento svoj nárok
upresňovala vo viacerých podaniach, (naposledy podaním zo dňa 28.januára 2008), ktoré
vždy smerovali podľa skutkových tvrdení k vysloveniu neúčinnosti kúpnej zmluvy. Súčasne
sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, preto poukázal
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť tam uvedených dôvodov (§
219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Tento rozsudok odvolacieho súdu dovolaním napadol odporca, žiadal ho zrušiť, ako aj
ním potvrdený rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že
v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., a napadnutý rozsudok
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).Odvolaciemu
súdu vytkol že v odvolacom konaní mu odňal možnosť konať pred súdom, keď vyslovil
záver, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, z akého zdroja mal finančné
prostriedky na kúpu nehnuteľnosti aj napriek tomu, že táto skutočnosť nebola predmetom
dokazovania. Dovolateľ trval na tom, že nebolo jeho povinnosťou preukazovať zdroj svojich
finančných prostriedkov. Vyslovil názor, že súdy sa mali zaoberať otázkou, či uzatvorením
kúpnej zmluvy medzi dlžníkom navrhovateľky a odporcom došlo k ukráteniu navrhovateľky..
Ďalej v dovolaní uviedol, že nesprávnym procesným postupom prvostupňového a
odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p., pričom konajúce súdy rozhodnutím o neúčinnosti právneho úkonu bez pripustenia
3
akejkoľvek zmeny žaloby zo dňa 26.11.2003, v ktorej sa navrhovateľka jednoznačne
domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, prisúdili viac než čoho sa navrhovateľka v
pôvodnej žalobe (ktorej zmena nebola nikdy pripustená) domáha aj napriek tomu, že danom
prípade nejde o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu ani o konanie, pri ktorom z
právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 153 ods. 2
O.s.p.). V dovolaní zopakoval svoje skutkové tvrdenia uvádzané v priebehu celého konania
pred súdom prvého stupňa aj pred odvolacím súdom.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie odporcu zamietnuť.
Uviedla že odporca mal možnosť vyjadriť sa počas konania k všetkým veciam týkajúcich
návrhu, resp. zmeny petitu , preto nedošlo k odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
4
Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani
rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou odporcovi realizáciu jeho procesných práv.
5
Dovolateľ vytýkal že v odvolacom konaní mu odňal odvolací súd možnosť konať
pred súdom, keď vyslovil záver, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, z
akého zdroja mal finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti aj napriek tomu, že táto
skutočnosť ani nemala byť predmetom dokazovania. Súdy sa podľa jeho názoru mali zamerať
na zistenie, či daným právnym úkonom došlo k ukráteniu navrhovateľka ako veriteľky.
Dovolateľ teda namieta, že súdy nesprávne interpretovali ustanovenie § 42a OZ
upravujúce odporovateľnosť právnych úkonov čo zodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),tzn. že rozhodnutia oboch súdov nižších stupňov spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a
nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom
posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku tohto
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Dovolateľ v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania, pokiaľ ide o otázku úmyslu M. L. s manželkou ukrátiť veriteľov. V zmysle §
132 O.s.p., dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania
v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže
byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá
6
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pre úplnosť treba dodať, že nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie
procesne prípustné (viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Námietka, že sa stala okolnosť,
ktorú nemal súd dokazovaním za preukázanú, vymedzuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.
2 písm. c/ O.s.p. vtedy, pokiaľ dovolateľ súčasne spochybní logiku úsudku o skutkových
záveroch rozhodných pre právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ nepovažuje za správne.
Dovolacím dôvodom uvedeným v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nemôžu byť vady
a omyly súdu pri hodnotení dôkazov (§ 132 O.s.p.). Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia §
241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov – vychádzajúc zo zásady o voľnom hodnotení dôkazov – len z hľadiska spôsobu, ako
k nemu súd dospel. Ak v tomto smere nie je možné súdu vytknúť žiadne pochybenie, nie je
možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Rovnako na tomto mieste je potrebné uviesť, že procesnú vadu konania v zmysle § 237
O.s.p. nezakladá ani to, pokiaľ by súdy svoje rozhodnutie založili na neúplných skutkových
zisteniach. Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho
rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Čo sa týka vytýkanej skutočnosti dovolateľom, že súd rozhodol nad rámec žaloby
a tým vec nesprávne právne posúdil dovolací súd uvádza, že žaloba je inštitút občianskeho
procesného práva s úzkym vzťahom k hmotnému právu. Je podaním, ktorým sa začína
konanie pred súdom. Musí obsahovať náležitosti podania (§ 42 O.s.p.) a tiež osobitné
náležitosti návrhu na začatie konania (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Okrem iného má obsahovať aj
opísanie rozhodujúcich skutočností (vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke tak,
aby bolo jasné, na akom podklade má súd rozhodnúť) a vymedzenie, čoho sa žalobca domáha
(aké práva má súd priznať, aké povinnosti má uložiť, aký právny vzťah má deklarovať). Údaj
o tom, čoho sa žalobca domáha (petit žaloby) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný.
Podstatné je, aby súd v konaní vedel, o čom má konať, lebo nesmie (s výnimkou prípadov
uvedených v § 153 ods. 2 O.s.p.) účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, než
boli navrhované.
V súlade s dispozičnou zásadou občianskeho súdneho konania disponuje žalobca tak
samotným konaním (je na ňom, či žalobu vôbec podá, prípadne, či ju nevezme späť), ako aj
7
predmetom konania (žalobou vymedzuje, o čom má súd rozhodnúť). Súd je žalobou viazaný
a nemôže prisúdiť viac alebo niečo iné, než bolo žalobcom navrhované. Výnimky z tejto
zásady sú uvedené v § 153 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého môže súd prekročiť návrhy
účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez
návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi
účastníkmi.
V posudzovanom prípade je z obsahu žaloby zrejmé, že navrhovateľka v návrhu na
začatie konania podaného na Okresný súd Prešov dňa 26. novembra 2003 výslovne uviedla,
že M. L. (pôvodný odporca 1/) previedol nehnuteľnosť s úmyslom ukrátiť ju ako veriteľku
a zbaviť sa majetku, preto tento úkon považovala za právne neplatný a neúčinný. Následnými
podaniami už stále len upresňovala svoj návrh. Nebolo preto potrebné osobitne o každom
takomto podaní rozhodovať. Pokiaľ súd priznal navrhovateľke ochranu v podobe vyslovenia
neúčinnosti tohto právneho úkonu nerozhodoval bez návrhu ani nad rozsah nároku návrhom
uplatneného, ako sa to mysle domnieva dovolateľ.
Vzhľadom na to, že procesná prípustnosť dovolania odporcu z ustanovení § 238
a § 237 O.s.p. nevyplýva, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku.
V dovolacom konaní nebol odporca úspešný; právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo navrhovateľke (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nepodala návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
8
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. decembra 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta