Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/199/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ H. H., bývajúcej v H.,

zastúpenej JUDr. P. Š., advokátom so sídlom v K., 2/ A. N., bývajúcej v K., 3/ J. M.,

bývajúcej v K., 4/ F. B., bývajúceho v S., 5/ M. K., bývajúcej v K., proti ţalovaným 1/ I. K.,

bývajúcemu v K., 2/ M. K., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. G. J., advokátkou so sídlom v K.,

3/ J. O., bývajúcej v H., 4/ M. C., bývajúcej v P., 5/ M. O., bývajúcemu v H., 6/ M. O.,

bývajúcej v H., 7/ V. H., bývajúcej v H., 8/ H. P., bývajúcej v H., o určenie rozsahu dedičstva,

vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. , v konaní o dovolaní

ţalobkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. januára 2009 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. januára

2009 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobcovia sa ţalobou doručenou Okresnému súdu Košice – vidiek 2. augusta 1995

v konaní, vedenom pod sp. zn. , po pripustení úpravy petitu na č.l. 34 domáhali

určenia, ţe nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom území S., pôvodne zapísané v pzkn.

vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v 1/3 a nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom

území H., pôvodne zapísané v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. v celosti, v pzkn. vl. č. X. ako

parcela mpč. X. v 1/3 a v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v 1/3 patria do dedičstva po M.

N., rodenej K.. Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 25. júla 1997 č.k. -51

časť ţaloby o určenie, ţe do dedičstva po M. N. patrí 1/3 nehnuteľností vedených v pzkn. vl. č. X.

2

ako parcela mpč. X. v katastrálnom území H., v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X.

v katastrálnom území H. a v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v katastrálnom území S.,

zamietol. Na samostatné konanie vylúčil vlastnícky nárok ţalobcov ohľadom nehnuteľností

vedených v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a v pzkn. vl. č. X. ako parcela mpč. X. o výmere

2

X. m(zápisnica o pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok – č.l. 50 pripojeného spisu

), avšak v písomnom vyhotovení rozhodnutia uviedol, ţe na samostatné konanie

vylučuje časť ţaloby ohľadom vlastníckeho nároku (určenia rozsahu dedičstva) ţalobcov,

týkajúceho sa 1/2 nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., vedených v pzkn.

vl. č. X. ako parcely mpč. X. a v pzkn. vl. č. X. ako parcela mpč. X. (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“, resp. „sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X.“ a „sporná nehnuteľnosť pzkn. vl.

č. X.“) s tým, ţe v tomto konaní bude rozhodnuté aj o trovách konania účastníkov. Vo vylúčenej

časti ţalobcovia odôvodnili ţalobu (naposledy podaním na č.l. 207) tým, ţe otec M. N., M. K. bol

podielovým spoluvlastníkom všetkých nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom

území H., pôvodne zapísaných v pzkn. vl. č. X. a pzkn. vl. č. X. na neho v 1/2, ktorý podiel ako

vlastník daroval svojej dcére M. N. ešte za svojho ţivota ako veno (podiel 1/2 nehnuteľnosti

pzkn. vl. č. X. v roku 1918 a podiel 1/2 nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. v roku 1929), pričom

k majetkovoprávnemu vyporiadaniu nedošlo. Z dôvodu, ţe nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X.

vo výmere pripadajúcej na podiel 1/2 boli malé, sa mala M. N. dohodnúť s nevlastnou matkou

B. K., rod. B. (druhou manţelkou M. K.), ktorá vlastnila druhú 1/2 týchto nehnuteľností, ţe si ich

vymenia a po tejto výmene M. N. obrábala v celosti uţ iba tie sporné nehnuteľnosti pzkn. vl.

č. X. (vrátane parcely č. X.), ktorých vydania sa ţalobcovia v tomto konaní domáhajú a ktoré

výmerou predstavujú pribliţne 1/2 všetkých darovaných nehnuteľností pzkn. vl. č. X. M. K.

svojej dcére M. N.. Ţalobcovia uviedli, ţe sporné nehnuteľnosti dala M. N. neskôr svojim dcéram

(sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. A. B. v roku 1945 a spornú nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. M.

K. v roku 1939) a tie ich odovzdali do druţstva (sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. v roku 1952

a spornú nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. v roku 1960). Zároveň uviedli, ţe po smrti M. K. (r. 1951)

nadobudla na základe dedičského rozhodnutia podiel 1/2 všetkých nehnuteľností pzkn. vl. č. X.

a X., zapísaný na M. K. jeho manţelka B. K., síce na základe súhlasu M. N. ako dedičky (vrátane

súhlasu ďalších dvoch detí ako zákonných dedičov), avšak tento súhlas dala len pod tlakom

prebiehajúcej kolektivizácie.

Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 20. apríla 2005 č.k. -227 určil, ţe

sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. (vrátane parcely č. X.) patria do dedičstva po M. N. v celosti

a sporná nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. v 1/2. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Okresný

súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, ţe vlastníkom nehnuteľností pzkn. vl. č. X. a X.

boli M. K. a B. K., kaţdý v 1/2 a ţe po smrti M. K. nadobudla B. K. titulom dedenia aj druhú 1/2

nehnuteľností pzkn. vl. č. X. a X., a to na základe súhlasu dedičov, ktorí sa v dedičskom konaní

vzdali dedičstva v prospech jedného dediča. Okresný súd však z vykonaného dokazovania

ďalej vyvodil, ţe M. N. sporné nehnuteľnosti uţívala nepretrţite a nerušene aţ do ich

vnesenia do druţstva, čím nadobudla k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo titulom

vydrţania. Vychádzal pritom z tvrdenia ţalobcov, ktoré povaţoval za „vierohodné, keďţe svoje

tvrdenia opreli o vlastné poznanie rozhodujúcich okolností“, na rozdiel od ţalovaných, ktorých

poznatky povaţoval za „sprostredkované“. Uviedol, ţe jedným z dôvodov nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do účinnosti nového z roku

1964 bolo vydrţanie. Ďalej, ţe podľa práva platného na Slovensku do účinnosti Občianskeho

zákonníka z r. 1950 bola vydrţacia doba 32 rokov a od 1. januára 1951 10 rokov, pričom sa

vyţadovala nepretrţitá a dobromyseľná drţba po celú dobu. Za dobromyseľného sa povaţoval

ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, ţe mu vec patrí

a v pochybnostiach sa malo za to, ţe drţba je dobromyseľná. Poukázal na to, ţe ak začala

vydrţacia doba plynúť pred 1. januárom 1951, skončila uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr

však 31. decembra 1960. Právne svoje rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami príslušných

právnych predpisov, podľa ktorých nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam titulom

vydrţania posudzoval.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaných 1/ aţ 4/ rozsudkom z 12. januára 2009

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobcov

zaviazal k povinnosti nahradiť spoločne a nerozdielne ţalovanej 2/ trovy konania v sume

254,-- eur ich zaplatením jej právnej zástupkyni do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský

súd mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, avšak nesprávne ho právne

posúdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe zo skutkového stavu zisteného súdom

prvého stupňa vyplýva právny záver, ţe M. N. sporné nehnuteľnosti svojim dcéram darovala na

základe ústnych darovacích zmlúv (nie dala do uţívania ako právne posúdil okresný súd) pred

uplynutím vydrţacej doby, t.j. v roku 1939 a v roku 1945, ktorý právny úkon prerušil plynutie

32-ročnej vydrţacej doby. Podľa názoru krajského súdu tak drţba nebola počas celej vydrţacej

doby pokojná, z ktorého dôvodu M. N. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam titulom vydrţania, a z ktorého dôvodu ani sporné nehnuteľnosti nepatria do

dedičstva po nej. Odvolací súd poukázal na to, ţe podľa obyčajového práva platného na

Slovensku do 1. januára 1950, predpokladom vydrţania nehnuteľných vecí bola všeobecná 32-

ročná vydrţacia doba (nielen odvodená), ktorá musela byť počas celej doby pokojná (nie

prerušená) a statočná (oprávnená), teda drţiteľ musel byť presvedčený o tom, ţe mu vec patrí

a nikoho neukracuje a zároveň musel byť aj dobromyseľný v tom, ţe mu vec vlastnícky patrí,

ktorá dobromyseľnosť sa vyţadovala pri nastúpení do drţby. Ďalej uviedol, ţe podľa

, mohol vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnúť ten,

kto ju drţal oprávnene a nepretrţite 10 rokov. Za oprávneného sa povaţoval ten, kto so zreteľom

na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, ţe mu vec patrí po celú vydrţaciu dobu.

V pochybnostiach sa predpokladalo, ţe drţba je oprávnená. Vo všetkých prípadoch vydrţania, pri

ktorých vydrţacia doba začala plynúť za platnosti predpisov platných pred 1. januárom 1951, ale

uplynula aţ po tomto dni, museli byť uţ splnené aj ďalšie podmienky vydrţania stanovené

z roku 1950. Rovnako ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd svoje

rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov, podľa ktorých

posudzoval otázku vydrţania a darovania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa 1/ podľa § 238 ods. 1

(ďalej len „“) z dôvodov podľa a

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu

zmeniť tak, ţe ţalobe vyhovie a potvrdí ako vecne správny rozsudok okresného súdu

a ţalovaných zaviaţe k povinnosti spoločne a nerozdielne jej nahradiť trovy právneho zastúpenia

v dovolacom konaní na účet jej právneho zástupcu. Ţalobkyňa 1/ namietala postup odvolacieho

súdu, ktorý sa podľa jej názoru v konaní o odvolaní ţalovaných 1/ aţ 4/ proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa neriadil , podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania. Tento nesprávny postup videla v tom, ţe odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu zmenil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, hoci tento dôvod

ţalovaní 1/ aţ 4/ v odvolaní neuplatnili. Podľa jej názoru, keď ţalovaní 1/ aţ 4/ v odvolaní

namietali len nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dôvody krajský

súd nepovaţoval za opodstatnené, mal rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť bez toho, aby sa

zaoberal otázkou právneho posúdenia veci. Keď tak neurobil, ale rozhodnutie zmenil z dôvodov,

ktoré ţalovaní 1/ aţ 4/ v odvolaní neuvádzali, konanie zaťaţil vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalobkyňa 1/ ďalej namietala aj nesprávne právne posúdenie

otázky prenechania sporných nehnuteľností M. N. svojim dcéram ako darovanie. Podľa jej

názoru odvolací súd túto otázku nesprávne právne posúdil, následne na čo nesprávne právne

posúdil aj otázku vydrţania, keď uzavrel, ţe tým, ţe došlo k darovaniu v právnom zmysle, došlo

k prerušeniu plynutia vydrţacej doby. Poukázala na to, ţe M. N. v zmysle zásady „nikto nemôţe

na iného previesť viac práv ako sám má“, nemohla darovať sporné nehnuteľnosti svojim dcéram

v právnom zmysle, keďţe nebola ich vlastníčkou. Vytýkala odvolaciemu súdu, ţe sa právne

nevysporiadal s otázkou darovania sporných nehnuteľností nevlastníčkou, s termínmi „dala do

uţívania“ a „darovala“, ako ani so skutkovými zisteniami, ktoré vyplynuli z dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa (napr. písomnými svedectvami), z ktorých vyplýva, ţe M.

N. mala sporné nehnuteľnosti v drţbe, mala vôľu ich drţať a spolu s manţelom a dcérami ich

uţívala aţ do ich vnesenia do druţstva. To, ţe v dobe, počas ktorej sporné nehnuteľnosti uţívala,

umoţnila aj svojej rodine podieľať sa na práci na týchto nehnuteľnostiach, nie je dôvodom na

kvalifikovanie takéhoto „spoluuţívania“ ako darovanie. Pokiaľ v konaní ţalobcovia hovorili

o darovaní, resp. daní do vena, nemali tým na mysli darovanie v právnom zmysle.

Ţalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe má za to, ţe podané dovolanie je

dovolaním len voči dôvodom rozhodnutia, a preto je podľa neprípustné. Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky navrhla dovolanie zamietnuť a zaviazať ţalobkyňu 1/ k náhrade trov

dovolacieho konania v sume 60,44 Eur.

Ţalovaní 1/ a 3/ aţ 8/ sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

6

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel k záveru, ţe

dovolanie je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

Dovolací súd je podľa ustanovenia viazaný rozsahom podaného

dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie

odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237

písm. a) aţ g) , dovolací súd však zistil, ţe v prejednávanej veci je konanie postihnuté

vadou podľa

Odňatím moţnosti pred súdom konať ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

7

záujmov.

Podľa (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce,

účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

ohľadom uţívania sporných nehnuteľností za preukázané, ţe M. N. ich uţívala nepretrţite

a nerušene aţ do ich vnesenia do druţstva, čím nadobudla vlastnícke právo vydrţaním.

Prenechanie sporných nehnuteľností dcéram M. N. posúdil ako ich danie do uţívania, ktoré

nepovaţoval za dôvod prerušenia plynutia vydrţacej doby. Odvolací súd, na rozdiel od

prvostupňového súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu,

ktorým tento súd ţalobe vyhovel, zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa však obmedzil iba na konštatovanie predpokladov vydrţania a na konštatovanie

záveru, ţe M. N. sporné nehnuteľnosti nerušene uţívala len do ich darovania svojim dcéram na

základe ústnych darovacích zmlúv, ktorý právny úkon prerušil plynutie vydrţacej doby a zabránil

tak nadobudnutiu vlastníckeho práva u M. N., a tým aj tomu, aby sporné nehnuteľnosti patrili do

dedičstva po nej bez toho, aby tento svoj záver odôvodnil príslušnými právnymi ustanoveniami,

podľa ktorých posudzoval otázku darovania a vydrţania. V svojom zmeňujúcom rozhodnutí,

ktoré v celom rozsahu nahrádza prvostupňové rozhodnutie sa nevysporiadal ani s dokazovaním

vykonaným súdom prvého stupňa (výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi – napr. dohodou

dedičov o prenechaní dedičstva M. K. B. K.). Len poukázal na vyjadrenia ţalobcov a konštatoval,

ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu

niţšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené

v ( ), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo

neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom

odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu

a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj

dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe

rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd

vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal,

z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa

a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho

súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v , je potom nepreskúmateľný

a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá

moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu,

t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu

odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel

k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa

ktorých právnych ustanovení. Navyše dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal ani so všetkými dôvodmi odvolania (nepreskúmateľnosťou rozhodnutia súdu

prvého stupňa, nedostatočným zistením skutkového stavu a otázkou ţalobného petitu, ktorý

ţalobcovia počas konania upravovali – č.l. 28, 40, 200, 218 a 223 a o ktorých návrhoch nebolo

súdom rozhodnuté). Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny

prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok

spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, ţe odvolací súd sa neriadil , keď sa

zaoberal aj správnosťou právneho posúdenia otázky vydrţania prvostupňovým súdom, túto

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za neopodstatnenú. Zo spisu (z odvolania

ţalovaných 1/ aţ 4/ na č.l. 232) nepochybne vyplýva, ţe v odvolaní ţalovaní 1/ aţ 4/ namietali

i nesprávne právne posúdenie otázky vydrţania, konkrétne, ţe prvostupňový súd sa nevysporiadal

s otázkou vydrţania, pretoţe sa nevysporiadal so začiatkom a ukončením plynutia lehoty,

preukázaním dobromyseľnosti a otázkou trvania drţby. Na základe uvedeného dovolací súd musí

konštatovať, ţe odvolací súd sa dôvodne zaoberal aj právnym posúdením otázky vydrţania,

vrátane trvania drţby, hoci svoj záver ako uţ bolo vyššie uvedené, skutkovo ani uvedením

príslušných právnych ustanovení, neodôvodnil.

Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované

za správne.

Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci

( ), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom

konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom

na zistenú procesnú vadu, z dôvodu ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto

posúdenie dostatočným podkladom.

Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( ) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu

opodstatnenosti námietky dovolateľky, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. decembra 2011

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová