Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7a4/382774.1dcb1f.pdf
PDF · 189.55 KB
No categories available
4Cdo/52/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 52/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. S., bývajúceho v Č.,
zastúpeného opatrovníčkou I. K., Č., 2/ T. S., bývajúcej v Č., zastúpení JUDr. M. O.,
advokátom v K., proti ţalovanej A., so sídlom v B., o zaplatenie 673 371,84 eur
(20 286 000,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
11 C 99/2003, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 14. decembra
2010, sp. zn. 6 Co 88/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa naposledy upravenou ţalobou domáhali, aby súd uloţil ţalovanej
zaplatiť ţalobcovi 1/ sumu 270 982,24 eur, ako zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie
spoločenského uplatnenia priznanej mu lekárskymi posudkami, pričom náhrada škody
za bolesť zvýšená na 60-násobok predstavuje sumu 12 069,67 eur a za odškodnenie sťaţenia
spoločenského uplatnenia zvýšená na 100-násobok sumu 258 912,57 eur a ţalobkyni 2/ sumu
392 551,28 eur, ako zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia
priznanej jej lekárskymi posudkami, pričom náhrada škody za bolesť zvýšená na 80-násobok
predstavuje sumu 34 056,96 eur a za odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia zvýšená
na 100-násobok sumu 358 494,32 eur. Návrh odôvodnili tým, ţe 1. februára 2002 utrpeli pri
dopravnej nehode zranenia, ktoré vzhľadom na svoju závaţnosť zanechali na ich zdraví
následky trvalého charakteru.
Okresný súd Levice v poradí druhým rozsudkom z 30. novembra 2009 č.k.
11 C 99/2003-633 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ 38 836,89 eur,
ţalobkyni 2/ 34 355,71 eur z titulu náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia a vo zvyšku
návrh na náhradu škody ţalobcu 1/ v časti náhrady bolestného v sume 12 069,67 eur
a sťaţenia spoločenského uplatnenia vo výške 220 075,68 eur a ţalobkyne 2/ v časti náhrady
bolestného v sume 34 056,96 eur a sťaţenia spoločenského uplatnenia vo výške
324 138,61 eur, zamietol. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd dospel
k záveru, ţe sa jedná o prípad mimoriadneho zreteľa, pre ktorý prichádza do úvahy
mimoriadne zvýšenie odškodnenia avšak len za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7
ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., pričom za primerané povaţoval zvýšenie odškodnenia vo výške
15-násobku základného bodového ohodnotenia u obidvoch ţalobcov. Prihliadol na to, ţe
poškodenie zdravia následkom dopravnej nehody výrazne obmedzilo obidvoch ţalobcov pri
ich uplatnení v osobnom, spoločenskom, rodinnom, kultúrnom ţivote a v moţnosti ich
sebavzdelávania. Podľa znaleckej organizácie vyţadoval zdravotný stav obidvoch ţalobcov
psychiatrickú liečbu, neskôr psychologickú starostlivosť. Súd neprihliadol na skutočnosť, ţe
sa ţalobcovia v čase ich maloletosti nepodrobili pravidelnej psychiatrickej liečbe,
a nepovaţoval to za dôvod, pre ktorý by im nemalo byť priznané mimoriadne zvýšenie
odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia. V časti týkajúcej sa náhrady bolestného
dospel súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania u obidvoch ţalobcov k záveru,
ţe u nich nešlo o také vytrpenie bolesti spôsobené poškodením na zdraví, liečbou
a odstraňovaním jeho následkov, ktoré by boli spojené s extrémnymi útrapami alebo
dlhodobými ťaţkosťami. Zranenia ţalobcov sa hojili bez zaznamenaných komplikácií
a u ţalobkyne 2/ sa nevyskytli komplikácie po operačnom zákroku. Nejedná sa preto u nich
o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval mimoriadne zvýšenie odškodnenia
podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., preto ţalobu v tejto časti zamietol v celom rozsahu.
Na odvolanie ţalovanej, Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 14. decembra 2010 sp. zn.
6 Co 88/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa
ţalobcu 1/ do sumy 12 945,63 eur a ţalobkyne 2/ do sumy 11 451,91 eur potvrdil
a v ţalobcami napadnutej zamietajúcej časti v sume 116 581,35 eur týkajúcej sa ţalobcu 1/
a v sume 57 259,50 eur týkajúcej sa ţalobkyne 2/ zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobcovi 1/ ešte sumu 38 836,90 eur a ţalobkyni 2/ ešte sumu 11 451,90 eur
a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe po doplnení dokazovania dospel k záveru, ţe
v ţalovanou napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa u ţalobcu 1/ sumy 12 945,63 eur
a u ţalobkyne 2/ sumy 11 451,91 eur, povaţuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne
správne. Odvolanie ţalobcov povaţoval za čiastočne dôvodné, keď na rozdiel od súdu prvého
stupňa dospel k názoru, ţe u ţalobcu 1/ je potrebné popri váţnych psychických
a osobnostných poruchách prihliadnuť i na skutočnosť, ţe u neho došlo k organickému
poškodeniu mozgových štruktúr v dôsledku preţitej traumy a pretrvávajúcich psychických
symptómov. Vzhľadom k tomu povaţoval mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaţenie
spoločenského uplatnenia v rozsahu 15-násobku základného bodového ohodnotenia
za nedostatočné. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsahu a váţnosti poškodenia psychického
zdravia ţalobcu 1/ zodpovedá 30-násobné zvýšenie, preto titulom zvýšenia odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia uloţil ţalovanej zaplatiť mu ešte 38 836,90 eur, takţe
mu celkom patrí suma 77 673,76 eur a vo zvyšnej napadnutej časti (do sumy 77 744,45 eur),
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vo vzťahu k ţalobkyni 2/ uviedol, ţe je u nej potrebné
popri váţnych psychických a osobnostných poruchách prihliadať na váţnu zmenu
osobnostného vývinu v negatívnom smere, v dôsledku čoho má problém viesť plnohodnotný
ţivot, zotrvať alebo zaradiť sa do vzdelávacieho procesu a podľa získaného vzdelania sa
následne zaradiť do pracovného procesu. Mimoriadne zvýšenie za sťaţenie spoločenského
uplatnenia u nej v rozsahu 15-násobku bodového ohodnotenia preto povaţoval
za nedostatočné. Rozsahu a váţnosti poškodenia jej psychického zdravia podľa názoru
odvolacieho súdu zodpovedá 20-násobné zvýšenie, preto titulom zvýšenia odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia uloţil ţalovanej zaplatiť jej ešte 11 451,90 eur, takţe jej
patrí celkom suma 45 807,61 eur a vo zvyšnej napadnutej časti (do sumy 66 292,55 eur),
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Za správne povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa
aj v časti týkajúcej sa zamietnutia príslušenstva, pretoţe povinnosť na náhradu zodpovedajúcu
ďalšiemu zvýšeniu odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia a bolesť vzniká aţ
na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená aj doba plnenia. V odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd zdôraznil aj tú skutočnosť, ţe na základe odvolania ţalobcov,
predmetom prieskumu odvolacieho konania bol len zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého
stupňa týkajúci sa náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia u ţalobcu 1/ vo výške
116 581,35 eur a u ţalobkyne 2/ vo výške 57 259,50 eur a to v súlade s upresnením
odvolacieho petitu zástupcom ţalobcov na odvolacom pojednávaní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia. Uviedli, ţe
dovolanie smeruje voči výroku rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa v časti, ktorá vo vzťahu k ţalobcovi 1/ prevyšuje sumu 38 836,90 eur,
vo vzťahu k ţalobkyni 2/ prevyšuje sumu 11 451,90 eur a voči výroku, ktorým odvolací súd
vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď podľa
ich názoru rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedli, ţe súdy oboch stupňov pri rozhodovaní
o výške odškodnenia vychádzali z tých istých skutkových okolností, k rovnakým záverom
dospeli tak z hľadiska predpokladov vzniku právneho vzťahu zodpovednosti za škodu, ako aj
z hľadiska toho, ţe odškodnenie bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia oboch ţalobcov,
ktoré by vyplývalo z § 6 ods. 1 alebo § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je v ich prípade
postačujúce. Oba súdy zhodne dospeli k záveru, ţe pri odškodňovaní ţalobcov treba
aplikovať § 7 ods. 3 tejto vyhlášky. Oba súdy však napriek zhode ohľadne skutkového stavu
odlišne vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia odškodnenia pokiaľ ide o sťaţenie
spoločenského uplatnenia. V odôvodnení dovolania podrobne zopakovali skutkový stav
prejednávanej veci a právny rozbor uvádzaný v priebehu konania pred súdmi niţších stupňov,
postup a rozhodnutie tak okresného ako aj krajského súdu, poukázali na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa danej problematiky s citáciou odôvodnení
jednotlivých rozhodnutí, z čoho vyvodili vadu konania spočívajúcu v ustanovení § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p., zakladajúcu dôvodnosť dovolania. Prípustnosť dovolania odôvodnili
poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p., pričom odňatie moţnosti konať pred súdom
malo spočívať v tom, ţe predmetom odvolacieho konania bolo len konanie o zamietajúcej
časti vo výške 116 581,35 eur u ţalobcu 1/ a u ţalobkyne 2/ vo výške 57 259,50 eur, keď
odvolací súd sa nezaoberal uplatneným nárokom v odvolaní v jeho špecifikácii, kde
konkretizovali rozsah odvolania. Uviedli, ţe odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa
smerovalo proti všetkým jeho výrokom, na pojednávaní pred odvolacím súdom právny
zástupca špecifikoval predmet odvolania tak, ţe smeruje do sumy 116 581,35 eur u ţalobcu 1/
a do sumy 57 259,50 eur u ţalobkyne 2/ a následne zaslali špecifikáciu s presným vyčíslením
bodového ohodnotenia a finančného vyjadrenia. Namietli tieţ, ţe rozsudok odvolacieho súdu
nie je riadne odôvodnený, pretoţe odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s nimi
uvádzanými argumentmi, čím im taktieţ bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Navrhli
preto rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku u ţalobcu 1/ nad sumu 38 836,90 eur,
u ţalobkyne 2/ nad sumu 11 451,90 eur a v potvrdzujúcom výroku, ktorým bola ţaloba
zamietnutá zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhla dovolanie zamietnuť.
Uviedla, ţe odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s tým, prečo zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa a tieţ s tým, prečo ţalobcom nepriznal poţadované 100-násobné zvýšenie
sťaţenia spoločenského uplatnenia. Poukázala tieţ na to, ţe zástupca ţalobcov na pojednávaní
15. júna 2010 celkom presne uviedol rozsah svojho odvolania a následne predloţená
špecifikácia zjavne prekročila jeho rozsah, preto sa odvolací súd nemohol zaoberať
odvolaním v rozsahu uvedenom v špecifikácii.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.
moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.
Ţalobcovia rozsah dovolania vymedzili tak, ţe dovolanie smeruje proti výroku,
ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k ţalobcovi 1/ v časti,
ktorá prevyšuje sumu 38 836,90 eur, vo vzťahu k ţalobkyni 2/ v časti, ktorá prevyšuje sumu
11 451,90 eur a voči potvrdzujúcemu výroku, ktorým odvolací súd vo zvyšnej napadnutej
zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Z uvedeného vyplýva, ţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu len do časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený (pretoţe
odvolaniu ţalobcov celému smerujúcemu len do konkrétne vymedzenej zamietajúcej časti
odvolací súd čiastočne vyhovel a vo zvyšku napadnutý – zamietajúci – výrok potvrdil),
pričom odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani o prípad, ţe by sa odvolací
súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďţe dovolaním napadnutý
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238
ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu
rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej
alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva aţ
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli,
ani v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Osobitne sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľov, ţe postupom odvolacieho
súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa § 237 písm. f/
O.s.p., dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu
právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Dovolatelia namietajú, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať
pred súdom tým, ţe predmetom odvolacieho konania bolo len konanie o zamietajúcej časti
týkajúcej sa sťaţenia spoločenského uplatnenia vo výške 116 581,35 eur u ţalobcu 1/
a u ţalobkyne 2/ vo výške 57 259,50 eur a odvolací súd sa nezaoberal celým nárokom
uplatneným v následnej špecifikácii.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca 1/ sa ţalobou domáhal zaplatenia náhrady
za bolesť vo výške 12 069,67 eur a za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške
258 912,57 eur. Ţalobkyňa 2/ poţadovala náhradu za bolesť vo výške 34 056,96 eur
a za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške 358 494,32 eur. Súd prvého stupňa
rozsudkom z 30. novembra 2009 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť za sťaţenie
spoločenského uplatnenia ţalobcovi 1/ sumu 38 836,89 eur a ţalobkyni 2/ sumu 34 355,71 eur
a vo zvyšku ţalobu zamietol (u ţalobcu 1/ sumu 220 075,68 eur za sťaţenie spoločenského
uplatnenia a sumu 12 069,67 eur za bolesť; u ţalobkyne 2/ sumu 324 138,61 eur za sťaţenie
spoločenského uplatnenia a sumu 34 056,96 eur za bolesť). Rozsudok súdu prvého stupňa bol
ţalobcom (ich právnemu zástupcovi) doručený do vlastných rúk 30. novembra 2009.
Ţalobcovia rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním z 11. decembra 2009 podaným
na prepravu na pošte Košice 1 dňa 14. decembra 2009, ktorým v úvode napadli všetky výroky
rozsudku súdu prvého stupňa (t.j. aj ţalobe vyhovujúce – por. č.l. 733), odvolacím petitom
(ktorým je súd viazaný – por. § 153 ods. 2 O.s.p.) však vymedzili rozsah odvolania a ţiadali,
aby odvolací súd ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ sumu 181 238,80 eur ako
70-násobné zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia a ţalobkyni 2/ sumu 114 519,02 eur
ako 50-násobné zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia. Vo zvyšku navrhli ţalobu
zamietnuť (por. č.l. 739). Odvolací súd vo veci vytýčil pojednávanie na 15. júna. 2010,
na ktorom vyzval právneho zástupcu ţalobcov aby uviedol, v akej výške napáda rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti. Vzhľadom na nejednoznačnú odpoveď
právneho zástupcu, keď následne ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, pričom v písomnom odvolaní navrhoval konkrétnu zmenu
a tieţ čiastočné zamietnutie návrhu, poskytol odvolací súd právnemu zástupcovi moţnosť
vyčísliť, v akej výške v ţalobu zamietajúcej časti, rozsudok súdu prvého stupňa napáda.
Právny zástupca ţalobcov ešte v rámci pojednávania uviedol, ţe odvolací petit upresňuje tak,
ţe ţalobca 1/ podáva odvolanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 116 581,35 eur
a ţalobkyňa 2/ v časti týkajúcej sa sumy 57 259,50 eur (por. č.l. 782), t.j. zúţil rozsah
odvolania a uviedol, ţe odvolanie v časti bolestného ţalobcovia nepodali (por. č.l. 783).
Odvolací súd uznesením vyhláseným na pojednávaní 15. júna 2010 uloţil právnemu
zástupcovi ţalobcov povinnosť, aby v lehote 5 dní zaslal špecifikáciu odvolacieho petitu
s presným vyčíslením bodového hodnotenia a následného finančného vyjadrenia, ktoré ţiada
v odvolacom konaní. Písomným podaním zo 16. júna 2010 právny zástupca ţalobcov
predloţil súdu špecifikáciu bodového ohodnotenia a finančného vyjadrenia a zároveň
opätovne „upresnil“ odvolací petit tak, ţe ţiada, aby odvolací súd uloţil ţalovanej zaplatiť
ţalobcovi 1/ sumu 245 717,97 eur a ţalobkyni 2/ sumu 369 647,48 eur (por. č.l. 789 p.v.),
pričom len z obsahu predmetnej špecifikácie vyplýva, ţe sa v odvolacom konaní domáha
u oboch ţalobcov zaplatenia v plnej výške pôvodne ţalobou uplatnených súm za bolesť aj
sťaţenie spoločenského uplatnenia (u ţalobcu 1/ sumy 12 698,67 + 258 912,57 eur
a u ţalobkyne 2/ sumy 34 056,96 + 358 494,32 eur) a to napriek vymedzeniu rozsahu
odvolania na pojednávaní 15. júna 2010 do zápisnice.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náleţitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu povaţuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, a dôvody odvolania
môţe odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Z citovaných ustanovení vyplýva, ţe zákonom vyţadovanou náleţitosťou odvolania je
jednoznačné uvedenie, v akom rozsahu sa rozhodnutie súdu napáda. V prípade, ţe
rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov, je potrebné presne vymedziť aj to, ktorý výrok,
resp. ktoré výroky sa odvolaním napádajú. Má to význam pre suspenzívny účinok odvolania,
ktorý sa viaţe len na napadnutý výrok, s výnimkou prípadov predvídaných v ustanovení § 206
ods. 2 O.s.p. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môţe odvolateľ rozšíriť. Túto moţnosť
však má len do uplynutia odvolacej lehoty.
Podľa § 204 ods. 1 vety prvej O.s.p., odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 57 ods. 1 O.s.p., do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo
k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Podľa § 57 ods. 2 O.s.p., lehoty určené podľa týţdňov, mesiacov alebo rokov končia
sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty
pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbliţší nasledujúci
pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 O.s.p., lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
V prejednávanej veci rozsudok súdu prvého stupňa bol doručený ţalobcom (ich
právnemu zástupcovi) do vlastných rúk 30. novembra 2009 (pondelok). Lehota na podanie
odvolania tak začala plynúť 1. decembra 2009 a skončila 15. decembra 2009 (utorok).
Ţalobcovia podali odvolanie s nejasným odvolacím návrhom na pošte 14. decembra 2009,
ktorú nejasnosť odstránili na výzvu súdu na vytýčenom pojednávaní 15. júna 2010 tak, ţe
odvolanie smeruje proti zamietajúcemu výroku týkajúceho sa sťaţenia spoločenského
uplatnenia (čo vyplývalo aj z petitu uvedeného v odvolaní – por. č.l. 739) u ţalobcu 1/
do sumy 116 581,35 eur a u ţalobkyne 2/ do sumy 57 259,50 eur (čím zúţili rozsah
odvolania) a v časti týkajúcej sa bolestného, odvolanie nepodávajú (ktorá skutočnosť
vyplývala aj z písomného odvolania z 11. decembra 2009 – por. č.l. 739). Ak potom
ţalobcovia písomným podaním (v rámci špecifikácie odvolaním uplatneného nároku)
zo 16. júna 2010 rozšírili odvolanie na celý ţalobu zamietajúci výrok rozsudku týkajúci sa
sťaţenia spoločenského uplatnenia aj bolestného, urobili tak po uplynutí 15-dňovej lehoty
na odvolanie (15. december 2009). Nemoţno prisvedčiť námietke ţalobcov, ţe pokiaľ im
odvolací súd uznesením uloţil povinnosť špecifikovať odvolací návrh, poskytol im tak
moţnosť rozšíriť rozsah, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním. Rozsah
odvolania bol nejasne uvedený v petite odvolania z 11. decembra 2009 a upresnený (zjavne
zúţený) na odvolacom pojednávaní 15. júna 2010 a odvolací súd uloţil ţalobcom povinnosť
len špecifikovať bodové ohodnotenie a naň nadväzujúce finančné vyčíslenie v sumách uţ
konkretizovaných do zápisnice na odvolacom pojednávaní.
Ak teda odvolací súd v rámci odvolacieho konania preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti týkajúcej sa sťaţenia spoločenského uplatnenia
u ţalobcu 1/ vo výške 116 581,35 eur a u ţalobkyne 2/ vo výške 57 259,50 eur, a nezaoberal
sa celým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola ţaloba vo zvyšku zamietnutá,
neodňal tým ţalobcom moţnosť konať pred súdom.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
ţalobcov týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 18/06).
Pokiaľ ide aj o námietky ţalobcov, ktoré by mali spochybňovať úplnosť zistenia
skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne
skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
K námietke dovolateľov, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci, prípadne, ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236
a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre
pouţitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová