Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)768/383215.f66589.pdf
PDF · 226.97 KB
No categories available
2MCdo/17/2011
Najvyšší súd 2 M Cdo 17/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky T., so sídlom v B.,
zastúpenej L., so sídlom v B., proti odporkyni Slovenskej republike – Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, o náhradu
škody, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 9 C 219/2003, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 5. apríla 2011 sp.zn. 14 Co 225/2009 a rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica z 12. júna 2009 č.k. 9 C 219/2003-1120, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. apríla 2011 sp.zn.
14 Co 225/2009 v jeho potvrdzujúcej časti a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
z 12. júna 2009 č.k. 9 C 219/2003-1120 vo vyhovujúcom výroku, ktorým bola odporkyni
uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľke ušlý zisk za obdobie od 31.12.1998 do 31.3.2001
vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1.1.2005 do zaplatenia a sumu
9 958,17 € ako vyplatenú odmenu za vypracovaný znalecký posudok firmou B. a to všetko
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia a v rozsahu zrušenia vec vracia Okresnému
súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 12. júna 2009 č.k. 9 C 219/2003-1120
uloţil odporkyni zaplatiť navrhovateľke ušlý zisk za obdobie od 31. decembra 1998
do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne
od 1. januára 2005 aţ do zaplatenia, náhradu skutočnej škody vo výške 19 879,83 € ako
vyplatenú odmenu správcovi konkurznej podstaty JUDr. Ľ. P. a sumu 9 958,17 € ako
vyplatenú odmenu za vypracovanie znaleckého posudku firmou B. V prevyšujúcej časti súd
návrh navrhovateľky zamietol. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov konania nemá právo na
náhradu trov konania. Súd prvého stupňa uviedol, ţe daňový úrad pri daňovej kontrole mal
právo zadrţať tieto finančné prostriedky, mal právo tieţ vydať predbeţné opatrenie, v ktorom
zakázal disponovať s nehnuteľnosťami na účely zabezpečenia vymoţiteľnosti svojej
pohľadávky do budúcna. Keďţe však samotný postup daňového úradu a jeho úvahy, ktorými
sa riadil v priebehu daňovej kontroly, vo vzťahu k navrhovateľke boli nesprávne, súd
povaţoval aj tento úradný postup, ktorý nespočíval v samotnej rozhodovacej činnosti, za
nesprávny, najmä z dôvodu, ţe výrazne a po dlhú dobu zasahoval do hospodárskej činnosti
navrhovateľky tak, ţe ohrozil jej samotnú existenciu. Prvostupňový súd poukázal na to, ţe
z vykonaného znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inţinierstva v Ţ. vyplynulo, ţe
hlavné a jediné príčiny, ktoré viedli k zníţeniu predpokladaného zisku navrhovateľky, boli
kroky daňového úradu smerujúce k zadrţaniu finančných prostriedkov navrhovateľky na
účely zabezpečenia predpokladanej pohľadávky nedoplatku z titulu dane príjmu právnických
osôb za rok 1997 vrátane opatrení, ktorými bolo navrhovateľke zakázané disponovanie s jej
majetkom, keď v konečnom dôsledku po zrušujúcom rozhodnutí Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v konaní sp.zn. 4 Sţ 134/2000 daňový úrad sám uznal svoj postup za
nesprávny a vrátil neprávom zadrţaný nedoplatok dane rozhodnutím z 15. marca 2001.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľky ako aj odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudkom z 5. apríla 2011 sp.zn. 14 Co 225/2009 rozsudok okresného súdu vo výroku,
ktorým bola odporkyni uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľke ušlý zisk za obdobie
od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania
ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia a sumu 9 958,17 € za vypracovaný znalecký posudok
firmou B., potvrdil. Odvolací súd zrušil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým priznal
navrhovateľke náhradu škody spočívajúcej vo vyplatení odmeny správcovi konkurznej
podstaty vo výške 19 879,83 €, výrok v ktorom zamietol návrh na zaplatenie 1 991,63 €
daňovej poradkyni, ako aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania a v týchto častiach
vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa s dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa v časti výroku, ktorým bola odporkyňa zaviazaná na náhradu ušlého zisku
vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania a v časti o uloţenie povinnosti zaplatiť
sumu 9 958,17 € stotoţnil, povaţuje ich za vecne správne poukazujúc na ustanovenia § 15,
§ 15 ods. 1, 3, § 2 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Odvolací súd
zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, ţe v danom prípade znalcom vyčíslená škoda
predstavuje ušlý zisk navrhovateľky, ktorý vznikol jednak v dôsledku nezákonného
rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I. z 12. júna 2000
a zároveň postupmi daňového úradu počas daňovej kontroly začatej v júni 1998.
Poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, kde sa konštatuje, ţe aj keď
jednotlivé rozhodnutia daňového úradu boli vydané v súlade so zákonom (okrem
uvádzaného nezákonného rozhodnutia), no samotný postup daňového úradu vo vzťahu
k navrhovateľke bol nesprávny, pretoţe výrazne a po dlhú dobu zasahoval do hospodárskej
činnosti navrhovateľky tak, ţe ohrozil jej samotnú existenciu.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého
stupňa vo výroku ktorým bola odporkyni uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľke ušlý zisk
za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom
z omeškania ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia a sumu 9 958,17 € za vypracovaný
znalecký posudok firmou B., v lehote 30 dní od právoplatnosti týchto rozhodnutí podal na
podnet odporkyne generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Ţiadal
napadnuté rozhodnutia zrušiť. Uviedol, ţe uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon
a súdy niţších stupňov vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/). Podľa názoru
generálneho prokurátora sa súdy niţších stupňov nedostatočne riadili ustanoveniami § 1, § 2,
§ 3 O.s.p. Uviedol, ţe predmetom sporu bola poţadovaná náhrada škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Poukázal na to, ţe zákon č. 58/1969 Zb. účinný do 30. júna
2004 upravoval podmienky vzniku nároku z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Od 1. júla 2004 je
právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci upravená zákonom č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru generálneho prokurátora sa
súdy oboch stupňov nasledovnými zákonnými ustanoveniami dostatočne neriadili. Podľa § 1
zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré
v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní vydal štátny
orgán. Podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí
tieto úlohy plnia. Tejto zodpovednosti sa štát nemôţe zbaviť. Ide o objektívnu zodpovednosť,
ktorá predpokladá súčasné splnenie týchto podmienok :
1. Existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho postupu.
2. Vzniku škody
3. Príčinnú súvislosť medzi 1. a 2.
Zodpovednosť štátu v zmysle citovaného zákona je občianskoprávnym vzťahom.
Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym, preto pokiaľ tento
neobsahuje sám vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom. Podľa
§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa hradí skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk). Pod pojmom škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Generálny prokurátor
v mimoriadnom dovolaní poukázal na to, že súdy odkázali na znalecký posudok, pritom
znalecká organizácia nevedela a ani nemohla posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, resp. k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Zástupkyňa znaleckej organizácie
na pojednávaní 22. mája 2009 uviedla, ţe nehodnotila správnosť úradného postupu
a za nezákonné rozhodnutia povaţuje všetky rozhodnutia, ktoré uviedli v tabuľkách.
Skutočnosť, ţe súd prvého stupňa neskúmal, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, resp.
k vydaniu nezákonného rozhodnutia vyplýva z toho, ţe okresný súd od znalcov poţadoval,
aby špecifikovali, ktoré rozhodnutia a postupy boli hlavnou príčinou ušlého zisku, ako aj
obdobie odkedy daňová kontrola negatívne zasiahla do hospodárskej činnosti navrhovateľky.
Pričom daňovú kontrolu nemoţno označiť za nesprávny úradný postup. Podľa generálneho
prokurátora súdy opomenuli skúmať zákonné podmienky na uplatnenie nároku
na náhradu škody a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného
postupu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, t.j. vzťah príčiny a následku. Podľa názoru odvolacieho
súdu „v tomto smere samotná skutočnosť, ţe tieto rozhodnutia neboli ako nezákonné zrušené,
nie je relevantná“. Pokiaľ však rozhodnutia daňového úradu ako nezákonné neboli zrušené,
samotný postup daňového úradu pred vydaním týchto rozhodnutí nemoţno označiť
za nesprávny úradný postup, pretoţe v takomto prípade sa jedná o rozhodovaciu činnosť
štátnych orgánov (t.j. moţno skúmať výlučne splnenie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 1
a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. a nie nesprávneho úradného postupu úradného postupu podľa
§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.). Okresný súd ako ani krajský súd podľa generálneho prokurátora
nevzali do úvahy tú skutočnosť, ţe výsledkom nesprávneho úradného postupu nemôţe byť
vydanie zákonného rozhodnutia. Ďalej uviedol, ţe v danom prípade súdy vec nesprávne
právne posúdili. Z takéhoto výkladu práv potom vyplýva, ţe kaţdý daňový subjekt, u ktorého
je nariadená daňová kontrola, sa môţe domáhať nároku na náhradu škody, pretoţe zákonné
postupy – vydané rozhodnutia daňového úradu v zmysle zákona č. 511/19992 Zb., ktoré ako
nezákonné nikdy neboli zrušené, súdy môţu označiť bez akéhokoľvek posúdenia
a odôvodnenia za nesprávny úradný postup. Neskúmanie zákonných podmienok
na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, nerozlišovanie podmienok
na uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu od nároku
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu. V konaní bolo preukázané, ţe jediné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2000 sp.zn. 4 Sţ 134/00,
bolo rozhodnutie Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 12. júna 2000,
ktorým Ústredné riaditeľstvo Slovenskej republiky zmenilo dodatočný platobný výmer
Daňového úradu II Banská Bystrica tak, ţe vyrubenú daň z príjmov právnických osôb
za zdaňovacie obdobie 1997 vo výške 8 475 100,-- Sk zmenilo na sumu 8 379 900,-- Sk.
V dôsledku toho, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu
– Ústredného riaditeľstva Slovenskej republiky z 12. júna 2000 a následne Ústredné
riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo rozhodnutie správcu dane z 15. novembra 1999,
nemohla vzniknúť navrhovateľke ňou uplatnená a priznaná škoda od 31. decembra 1998
a nemôţe byť ani v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vydaným 15. novembra
1999. Poukázal na to, ţe v konaní bolo preukázané, ţe do 15. novembra 1999 navrhovateľka
nebola evidovaná ako neplatič a správca dane ani nemohol vydať doklad o tom, ţe eviduje
voči navrhovateľke nedoplatky, pretoţe daň do 15. novembra 1999 nebola navrhovateľke ani
vyrubená. Navrhovateľke bola vyrubená daň platobným výmerom z 15. novembra 1999,
t.j. aţ po tomto termíne mala navrhovateľka vykázané nedoplatky voči daňovému úradu.
Po tomto termíne však navrhovateľka nemala ani moţnosť zúčastňovať sa verejnej súťaţe,
pretoţe v tomto období uţ previedla svoj majetok na akciovú spoločnosť (v júni 1999) a cez
novozaloţenú akciovú spoločnosť sa zúčastňovala na verejných súťaţiach. Navrhovateľke
nemohla byť spôsobená škoda ani vydaním rozhodnutia Daňového úradu II Banská Bystrica
z 12. apríla 1999 o uloţení zákazu nakladania s nehnuteľných majetkom vedených na LV
č. X. v kat. úz. B. na LV č. X. kat. úz. U.. V konaní pred súdom prvého stupňa odporkyňa
preukázala, ţe predbeţné opatrenie o zákaze nakladania s nehnuteľným majetkom
navrhovateľky bolo vydané v apríli 1999 a bolo zrušené uţ v júli 1999. Súčasne bolo
preukázané, ţe navrhovateľka predbeţné opatrenie o zákaze nakladania s nehnuteľným
majetkom ani neakceptovala a napriek vydanému rozhodnutiu o zákaze nakladať
s nehnuteľným majetkom vloţila svoj majetok vedený na LV č. X. do obchodnej spoločnosti
T. Postupom správcu dane teda navrhovateľke nemohla byť spôsobená škoda, keď sama
navrhovateľka predbeţné opatrenie o zákaze nakladania s nehnuteľným majetkom ani
neakceptovala.
Navrhovateľka vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, ţe argumentácia
generálneho prokurátora je jednostranná, chýba jej presvedčivosť a konzistentnosť. Podľa jej
názoru odvolací súd správne v súlade so zisteným skutkovým stavom pouţil všetky dostupné
a potrebné procesné nástroje na výklad hmotného práva v súlade so spravodlivou aplikáciou
inštitútu náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Konečný odvolací rozsudok je podľa nej
spravodlivý aj preto, ţe vystihol a jasne a zrozumiteľne vysvetlil právnu podstatu uplatneného
nároku opierajúc sa pritom o závery znaleckého dokazovania a tieţ o konkrétne skutkové
okolnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci
o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal
generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka od právoplatnosti
rozhodnutia súdu (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiam, ktoré môţe napadnúť týmto opravným
prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe ich treba zrušiť.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. iných procesných
vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sa prihliada nielen v konaní
o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto
mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené.
Procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli v konaní o mimoriadnom
dovolaní namietané a ani nevyšli najavo. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu ale
v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti.
V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal
nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu
pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci
konkrétne spočíva v tom, ţe odvolací súd pouţil nesprávnu právnu normu, alebo síce
aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu
síce správne vyloţil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Dovolací súd je pri preskúmavaní právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu
viazaný rozsahom dovolacieho návrhu a uplatneným dovolacím dôvodom. Viazanosť
dovolacieho súdu dôvodom uvedeným v dovolaní sa prejavuje nielen vo viazanosti dôvodom
zodpovedajúcemu niektorému v zákone vymedzenému dovolaciemu dôvodu, ale
predovšetkým vo viazanosti tým, ako bol tento dovolací dôvod v dovolaní opísaný,
t.j. uvedenie okolností, z ktorých dovolateľ usudzuje, ţe uvedený dovolací dôvod je daný.
Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol
účinnosť 1. júla 2004 a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, ţe zodpovednosť
za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďţe k navrhovateľkou tvrdenej škode
malo dôjsť nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom pred 1. júlom
2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. Zodpovednosť štátu podľa
tohto zákona za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci majúci
za následok škodu, má charakter občianskoprávnej zodpovednosti. Zákon č. 58/1969 Zb. je
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny
zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (viď
Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo
v trestnom konaní vydal štátny orgán.
V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1
ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo
na náhradu škody tu majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa
nemoţno zbaviť; zaloţená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok :
a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody
a c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/.
Pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. V správnom konaní však ide o správny akt
bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie povahy konštitutívnej alebo deklaratórnej,
zodpovednosť sa však zrejme vzťahuje iba na tú časť rozhodnutia, ktorá je spôsobilá
nadobudnúť právoplatnosť, teda na výrok rozhodnutia. Základnou podmienkou návrhu
na náhradu škody je okolnosť, ţe rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo
právoplatnosť a ţe pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Pojem
„nezákonnosť“ zákon taktieţ nedefinuje, nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so zákonmi,
ale aj s inými súčasťami právneho poriadku. Aj napriek tomu, ţe predpokladom vzniku práva
na náhradu škody je (okrem iného) existencia právoplatného rozhodnutia a jeho zrušenie
alebo zmena, treba uviesť, ţe sú určité výnimky, kedy sa moţnosť poškodeného subjektu
domáhať sa náhrady škody neviaţe na poţiadavku zrušenia alebo zmeny právoplatného
rozhodnutia, ale k vzniku škody môţe dôjsť (a v mnohých prípadoch aj reálne dochádza) ešte
predtým, ako sa konkrétne rozhodnutie stane právoplatným, resp. ešte predtým, ako je takéto
rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Týmito výnimkami sú : 1/ existencia tzv. ničotného
rozhodnutia, 2/ existencia vykonateľného rozhodnutia (bez ohľadu na jeho právoplatnosť),
3/ existencia prípadov hodných osobitného zreteľa.
Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu pojmu ale
vyplýva, ţe podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môţe ísť o akúkoľvek činnosť
spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov
tejto činnosti. Pretoţe úradný postup nie je spravidla moţné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu
môţe dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tieţ
v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môţe byť aj nevydanie
alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho
orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá
zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky).
Rovnako zákon č. 58/1969 Zb. bliţšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje
rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá
a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňaţného. Pre posúdenie
predmetnej právnej veci je významné, ţe škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu
za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom.
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej
teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nezákonným rozhodnutím – resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku.
Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je náhrada poţadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou
ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa
zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce
časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri
posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je kaţdá
príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a kaţdý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemoţno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiţ „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba
sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Dovolací súd pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. je toho názoru, ţe súdy prvého a druhého stupňa v zmysle
vyššie uvedeného nepostupovali. Nerozlišovali podmienky na uplatnenie nároku na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia od nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môţe byť riešená len v konkrétnych súvislostiach;
vyriešenie tejto otázky preto nemoţno uloţiť znalcovi (ten môţe poskytnúť len odborné
podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu vychádza).
Zo spisov je zrejmé, ţe súdy nedôsledne skúmali zákonné podmienky na uplatnenie
nároku na náhradu škody a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, t.j. vzťah príčiny a následku.
Tým, že súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci (či postačujú už zistené
skutočnosti, resp. či je potrebné prípadné doplnenie dokazovania) v nadväznosti k právnej
stránke veci, došlo k inej vade v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na takúto inú vadu je dovolací súd povinný
prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.), nie je preto rozhodujúce, či bol tento
dovolací dôvod v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie.
Pokiaľ generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle
§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., treba uviesť, ţe mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozhodnutia nebolo moţné podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti v nich zaujatých
právnych záverov, lebo v dôsledku spomenutej procesnej vady nemoţno posúdiť, či súdy
správne aplikovali príslušnú právnu normu na zistený skutkový stav a či z nej vyvodili
správne právne závery.
Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243i O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. decembra 2011
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová