Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bb5/434583.bcc581.pdf
PDF · 117.74 KB
No categories available
2Cdo/241/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 241/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ I. H., nar. X.,
bývajúceho v J., zastúpeného JUDr. E. Š., advokátom v B., 2/ Ž. H., bývajúcej v J., proti
ţalovanému I. H., nar. X., bývajúcemu v J., zastúpenému JUDr. R. F., advokátkou v Š.,
o zaplatenie 18 070,14 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
10 C 57/2006, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. júna
2010 sp. zn. 24 Co 382/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta medzitýmnym rozsudkom z 26. októbra 2009 č.k. 10 C 57/2006-
224 vyslovil, ţe uplatňovaný nárok ţalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia je čo
do základu opodstatnený. Zároveň vyslovil, ţe o jeho výške a o trovách konania rozhodne
v konečnom rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe z výsluchu účastníkov konania
vyplynulo, ţe so súhlasom ţalovaného sa ţalobcovia (syn ţalovaného s manţelkou) v mesiaci
september 2004 nasťahovali do rodinného domu v obci J.. Vlastníkom tejto nehnuteľnosti je
ţalovaný, ktorý nehnuteľnosť nadobudol na základe darovacej zmluvy s vecným bremenom
V. z 26. septembra 2000. Vecné bremeno v prospech brata ţalovaného spočíva v práve
doţivotného uţívania nehnuteľnosti. V dome teda bývali ţalobcovia a brat ţalovaného,
pričom kaţdý mal hradiť polovicu nákladov spojených s uţívaním domu. Dohoda, na
základe ktorej mal ţalovaný ţalobcom sľúbiť, ţe nehnuteľnosť prevedie do vlastníctva
ţalobcov preukázaná nebola. Prvostupňový súd mal za preukázané, ţe ţalovaný súhlasil
s rekonštrukciou domu. Ţalovaný súhlasil s vymaľovaním a výmenou okna. Pri ostatných
prácach ţalovaný aj pomáhal a neţiadal práce zastaviť. Bol si preto vedomý toho, ţe dom
nadobudne vyššiu hodnotu. Tým nepriamo súhlasil s vykonaním týchto prác. Ţalobcovia
nehnuteľnosť pre nezhody opustili 26. októbra 2006. Ţalovaný z tohto dôvodu získal
bezdôvodné obohatenie (§ 451 Občianskeho zákonníka). K námietke premlčania súd uviedol,
ţe ţaloba bola podaná na súd 13. marca 2006, čo je v 2-ročnej premlčacej lehote, ktorá
plynula od opustenia nehnuteľnosti ţalobcami (§ 100 ods. 1, § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 16. júna 2010 sp. zn.
24 Co 382/2009 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotoţnil
so závermi prvostupňového súdu, ţe ţalovaný dal súhlas ţalobcom na uţívanie predmetného
domu na dobu neurčitú. Konkludentne súhlasil i s tým, aby predmetný dom bol
rekonštruovaný, resp. aby boli odstránené závady. V podrobnostiach v tomto smere poukázal
na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, ţe
za bezdôvodné obohatenie sa teda v danom prípade povaţuje zvýšenie hodnoty nehnuteľnosti
ţalovaného, podľa rozdielu ich hodnôt pred začiatkom prevedených stavebných prác a po ich
dokončení. Súd konštatoval, ţe prísľub ţalovaného, ako vlastníka nehnuteľnosti, k časovo
neobmedzenému uţívaniu nehnuteľnosti ţalobcami, bol právnym dôvodom pre investície
zo strany ţalobcov do nehnuteľnosti. Ţalobcovia pre nezhody nehnuteľnosť opustili.
Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalobcovia investovali do nehnuteľnosti na základe právneho
dôvodu, ktorý odpadol. Na strane ţalovaného došlo preto k bezdôvodnému obohateniu, ktoré
je povinný vydať. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe okrem vyššie uvedených argumentov daný
záver podporuje tieţ nasledovné : Právu bezodplatného uţívania nehnuteľnosti, ktoré nie je
osobitne upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka, obsahom a účelom najbliţšie
zodpovedá nájomný vzťah s tým rozdielom, ţe tento je odplatný. Analogicky treba na daný
prípad pouţiť ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 667 Občianskeho
zákonníka, ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môţe
nájomca poţadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.
Keďţe v danom prípade dal ţalovaný súhlas na tieto zmeny, ale nie na úhradu nákladov,
v danej veci treba aplikovať aj toto ustanovenie. Potom aj pri posúdení premlčania v tomto
prípade, premlčacia lehota začala plynúť aţ po skončení uţívania nehnuteľnosti a teda právo
sa nepremlčalo.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Navrhol zrušiť
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.
Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ videl v tom, ţe odvolací súd zmenil právnu
kvalifikáciu ţalobcami uplatneného nároku. Odvolací súd síce vyzval ţalovaného
na vyjadrenie sa k moţnému pouţitiu ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 853 ods. l Občianskeho zákonníka na danú vec, avšak bez bliţšej špecifikácie
a v neprimerane krátkej 3-dňovej lehote. Rovnako túto vadu videl v nenariadení pojednávania
pred odvolacím súdom. Poukázal na to, ţe z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom mal
ţalovaný dať ţalobcom súhlas s rekonštrukciou domu, resp. s odstránením závad na dome
(súd navyše zamieňal tieto pojmy). Ďalej má za to, ţe súd sa nevysporiadal so všetkými
relevantnými skutočnosťami, najmä s otázkou dobrých mravov. Rozhodnutie okresného súdu
ako aj krajského súdu povaţuje za zmätočné a nepreskúmateľné. Ţalovaný ďalej namietal
nesprávne právne posúdenie veci.
Ţalobca 1/ navrhol dovolanie ţalovaného zamietnuť.
Ţalobkyňa 2/ sa k dovolaniu ţalovaného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý napadol ţalovaný dovolaním nevykazuje znaky
ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. vyvodiť
nemoţno.
S prihliadnutím na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nezistil
ani dovolací súd.
Ţalovaný v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videl
v nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu ako aj krajského súdu. Rovnako túto vadu
videl aj v tom, ţe odvolací súd vyzval ţalovaného na vyjadrenie sa k moţnému pouţitiu
ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. l Občianskeho zákonníka
na danú vec, avšak bez bliţšej špecifikácie, a v neprimerane krátkej 3-dňovej lehote. Ďalej
poukázal na nenariadenie pojednávania pred odvolacím súdom.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka
dovolateľa pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu je
nedôvodná. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov
súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového
súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov taktieţ neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rovnako aj
rozsudok súdu prvého stupňa ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre úplnosť sa uvádza, ţe na str. 7
rozsudku krajského súdu sa odvolací súd navyše vysporiadal aj námietkou ţalovaného pokiaľ
ide o otázku dobrých mravov.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto
ustanovenia vyjadrili.
Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku na podporu
argumentov pouţil aj ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka. Ako aj sám dovolateľ
uviedol, odvolacím súdom bol vyzvaný a to výzvou zo 7. júna 2010 (č.l. 255), aby sa
k pouţitiu predmetného ustanovenia (v spojení s § 853 ods. l Občianskeho zákonníka)
vyjadril v lehote 3 dní od doručenia. Výzvu ţalovaný prevzal 9. júna 2010. Vyjadrenie
ţalovaného na základe výzvy bolo odvolaciemu súdu doručené 16. júna 2010 (č.l. 257-258).
Vo vyjadrení ţalovaný uviedol, ţe medzi účastníkmi konania nevznikol nájomný vzťah a toto
ustanovenie na danú vec nemoţno pouţiť. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný sa k výzve
súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyjadril. Jeho námietka v tomto smere preto nie je dôvodná.
Pre úplnosť sa uvádza, ţe v danom prípade sa jednalo o sudcovskú lehotu a ţalovaný mal
moţnosť navyše poţiadať o predĺţenie súdom určenej lehoty na vyjadrenie, ak sa mu lehota
určená súdom zdala krátka. Toto však neurobil. Uvedeným postupom teda nemohla byť
ţalovanému s poukazom na vyššie uvedené odňatá moţnosť konať pred súdom.
K tvrdeniu ţalovaného (o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p.), ţe vo veci nebolo nariadené pojednávanie pred odvolacím súdom treba uviesť, ţe
povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie,
je zakotvená v ustanovení § 214 ods. 1 O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd nariadi odvolacie pojednávanie alebo toto pojednávanie nenariadi, rozhoduje
súd, pričom nie je viazaný návrhom účastníka na nariadenie pojednávania ani nesúhlasom
účastníka s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia pojednávania. So zreteľom na povahu
prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania
vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p. bez
nariadenia pojednávania a odvolací súd neopakoval, resp. nedopĺňal dokazovanie. Pre úplnosť
treba dodať, ţe účastníci boli riadne upovedomení o čase a mieste verejného vyhlásenia
rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti
dovolateľa konať pred súdom.
Záverom dovolací súd dodáva, ţe skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo
na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, toto
môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je
dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia).
V danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.), navyše
ţalobkyni 2/ ani ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. decembra 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová