Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/90/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a z členov JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD. a ., právnej veci navrhovateľky: E. Š., bytom Z., právne zastúpenej JUDr.

Máriou Ďurajovou, advokátkou v Rožňave, Šafárikova č. 71, proti odporcovi: Obvodný

pozemkový úrad v Rožňave, Šafárikova č. 71, Rožňava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. 2010/00090-2-MIH zo dňa 28.7.2010, o odvolaní navrhovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -78 zo dňa 5.4.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -78 zo dňa 5.4.2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. 2010/00090-

2-MIH zo dňa 28.7.2010, ktorým odporca podľa ustanovení o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon“)

vyslovil, že navrhovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 4 a § 5 zákona, nepriznáva sa jej

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. R., PK vložka X., X., X. a v k.ú. B., pzkn. vložka č.

X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X. a neprevedú sa jej do vlastníctva za uvedené

2

nehnuteľnosti iné pozemky vo vlastníctve štátu, ani sa jej neposkytne za ne finančná náhrada.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľke ich náhradu nepriznal.

Krajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že správny orgán dostatočne

zistil skutkový stav veci a vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci. Konštatoval,

že nebola sporná skutočnosť, že v pozemnoknižných zápisoch bol ako výlučný vlastník

nehnuteľností vedený Ľ. R. (starý otec navrhovateľky), po ktorom už o reštitučných nárokoch

navrhovateľky bolo rozhodnuté. Navrhovateľka sa domáhala vydania tých istých

nehnuteľností aj v časti, ktorá by podľa jej názoru pripadla jeho manželke T. R. na základe

koakvizície. Krajský súd argumentoval, že v PK vložkách sú uvedené v celosti na Ľ. R.

všetky nehnuteľnosti a týmito zápismi je súd aj správny orgán viazaný a to i s ohľadom na

tzv. intabulačný princíp, ktorý v čase nadobudnutia predmetných nehnuteľností platil.

Manželka vlastníka nebola v rozhodnom čase zapísaná ako vlastníčka a navrhovateľka

nepreukázala, že predmetné nehnuteľnosti v rozhodnom období prešli na štát z vlastníctva T.

R. spôsobom uvedeným v § 6 zákona. Tvrdenie navrhovateľky, že časť týchto nehnuteľností

vlastnícky patrí T. R. na základe koakvizície, lebo boli nadobudnuté počas trvania manželstva

a prevažne z peňazí tvoriacimi jej veno, nemá podľa krajského súdu pre rozhodnutie

o reštitučnom nároku podľa zákona právny význam. Krajský súd dôvodil, že hoci manželstvo

právnych predchodcov navrhovateľky bolo koakvizičné, právo na koakvizíciu sa mohlo

uplatniť až po zániku manželstva a navrhovateľka netvrdila a ani nepreukázala, že jej právna

predchodkyňa si také právo po smrti manžela uplatnila. Dodal, že správny orgán o takom

nároku ani nie je oprávnený rozhodovať v reštitučnom konaní.

K námietke navrhovateľky o nepreskúmateľnosti správneho rozhodnutia

pre neodôvodnenie, prečo nebolo priznané vlastníctvo k pozemkom vo vl. č. X.,

v k.ú. P., krajský súd uviedol, že tieto nehnuteľnosti neboli predmetom rozhodovania odporcu

v uvedenej veci, ale bolo už o nich rozhodnuté podľa a rozhodnutie

po preskúmaní krajským súdom aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky nadobudlo

právoplatnosť.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie namietajúc jeho

nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie veci. Poukazovala

na to, že jej stará matka sa po smrti manžela mala stať dedičkou všetkého spoločne

3

nadobudnutého majetku s deťmi poručiteľa, no už pred smrťou Ľ. R. bol jeho majetok

konfiškovaný a dedičské konania sa neuskutočnilo. Trvala na tom, že v konaní preukázala, že

bola oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona, pretože bola oprávnenou osobou po svojom

starom otcovi a teda nepochybne musela byť oprávnenou osobou aj po svojej starej mame.

Zdôraznila, že z pozemkovej knihy bolo zrejmé a nepochybné, že majetok bol nadobudnutý

v rokoch 1904 až 1936 a preto patril pod koakvizíciu manželov (starých rodičov

navrhovateľky). K časti nároku týkajúceho sa pozemkov v k.ú. P. uviedla, že tento pozemok

(pk. vl. č. X.) nadobudol Ľ. R. zámennou zmluvou a aj časť z neho by pripadla na jeho

manželku na základe koakvizície. Vlastníkom týchto pozemkov bol Ľ. R. od 1936 do 1940,

kedy prešli do vlastníctva maďarskej kráľovskej pokladnice a v roku 1941 sa ich vlastníkom

stal barón H. Súd však neskúmal, či tieto pozemky boli skonfiškované na meno H., inak by

mal R. nárok na vydanie pôvodných pozemkov, ktoré boli predmetom zámeny. Podľa

navrhovateľky jej právnym predchodcom svedčalo vlastnícke právo k pôvodným pozemkom,

ktoré boli predmetom zámennej zmluvy. Dodala, že zámenná zmluva je stále platná a nikdy

nebola zrušená a uvedené nehnuteľnosti Ľ. R. konfiškované neboli a preto je ich výlučným

vlastníkom. Uviedla, že ak súd ako novú skutočnosť uvádza, že barón H. údajne nadobudol

darom pozemky, ktoré svedčia pôvodnému vlastníkovi R. a jeho manželke, potom

navrhovateľka namieta neplatnosť tohto daru podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy.

Zdôraznila, že správny orgán sa mal vysporiadať s produkovanými dôkazmi, čo neurobil.

Z týchto dôvodov žiadala navrhovateľka rozsudok krajského súdu zmeniť a preskúmavané

rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Poukázal predovšetkým na fakt, že na našom území platil v čase

nadobudnutia predmetných pozemkov, ako aj v čase smrti Ľ. R., intabulačný princíp, podľa

ktorého vlastníctvo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy.

Z tohto dôvodu správny orgán ani neskúmal kúpne zmluvy, na ktoré navrhovateľka

poukazovala. Z výpisov z PK vl. č. X., X., X. v k.ú. R. a X., X., X., X., X., X. a X. v k.ú. B.

jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti tu zapísané svedčia v prospech nedeleného vlastníctva

Ľ. R. Zdôraznil, že správny orgán je viazaný majetkovým stavom zapísaným v pozemkovej

knihe a nie je oprávnený zisťovať, prečo príslušný správca pozemkových kníh neprihliadal

k možnej koakvizícii manželov a túto skutočnosť nevyznačil do pozemkových kníh.

K námietke navrhovateľky, že T. R. by zdedila minimálne ½ majetku, odporca poukázal na

4

skutočnosť, že v čase smrti Ľ. R. – X. – sa dedičské právo na Slovensku zakladalo na

dočasných súdnych pravidlách navrhnutých judexkuriálnou konferenciou z roku 1961, pričom

tieto pravidlá zachycovali najmä obyčajové právo a v zmysle nich ak poručiteľ nezanechal

závet, dedili v prvom rade deti, ak ich nebolo, nastupovalo dedenie ďalšieho okruhu dedičov

v závislosti od toho, či išlo o majetok vetvový alebo nadobudnutý. Manželské dedenie

nastupovalo až následne.

V súvislosti s námietkami navrhovateľky ohľadne pozemku v k.ú. P. uviedol, že tieto

neboli predmetom tohto správneho konania, pretože navrhovateľka si žiadosťou zo dňa

26.9.1991 uplatnila podľa zákona reštitučný nárok len k pozemkom v k.ú. B. a R. Reštitučný

nárok po T. R. k pozemkom v k.ú. R., B. ale aj P. bol riešený podľa

na základe žiadosti navrhovateľky zo dňa 27.12.2004. Rozhodnutím č. 2008/00086-MIH zo

dňa 23.6.2008 nebolo navrhovateľke priznané vlastnícke právo k pozemkom, lebo

nepreukázala, že jej stará matka T. R. bola oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona č.

. Toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k.

-29 zo dňa 3.4.2009 a následne aj NS SR rozsudkom sp. zn. zo

dňa 22.4.2009. Ďalšou žiadosťou zo dňa 12.7.2004 podľa si

navrhovateľka uplatnila nárok po starých rodičoch na pozemky zapísané len v pzkn. vl. č. X.

v k.ú. P. a bolo o nej rozhodnuté rozhodnutím č. S/7/04-MIH, ev.č. 1184/2004, zo dňa

6.8.2004 tak, že navrhovateľke nebolo priznané vlastnícke právo k pozemkom, lebo nesplnil

podmienky , a Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť po tom, čo bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.

-18 zo dňa 28.10.2004.

Na záver zdôraznil, že zákon neumožňuje správnemu orgánu v reštitučnom konaní

posudzovať platnosť či neplatnosť zámennej zmluvy, podľa ktorej mali prejsť pozemky

z baróna H. na R. Podstatné bolo, kto bol vlastníkom pozemkov v rozhodujúcom období (od

25.2.1948 do 1.1.1990), pričom v oboch konaniach bolo preukázané, že vlastníkom neboli

starí rodičia navrhovateľky ale barón H.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré

mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2

5

v spojení s a jednomyseľne ( ) dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť. Rozsudok verejne vyhlásil

dňa 17. januára 2012 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk

najmenej päť dní vopred ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu prvostupňového súdu, ktorého súčasťou

bol aj administratívny spis odporcu zistil, že napadnutým rozhodnutím Obvodný pozemkový

úrad v Rožňave rozhodol podľa zákona o reštitučnom nároku navrhovateľky na základe

jej žiadosti zo dňa 26.9.1991 (v spojení s urgenciou zo dňa 29.6.2010), ktorou žiadala

o navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom v k.ú. B. pod číslami vložiek X., X., X., X., X.,

X., X., X., X., X., X., X., X., X. a X. po svojej právnej predchodkyni (starej mame) T. R. a to

tak, že vyslovil, že navrhovateľka nespĺňa podmienky v zmysle § 4 a 6 zákona, nepriznáva sa

jej vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, neprevedú sa jej za ne do

vlastníctva iné pozemky, ani sa jej neposkytne finančná náhrada.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odporca v konaní zistil, že uplatnené pozemky

patria sčasti do k.ú. B. (PK vl. č. X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X.) a sčasti do k.ú.

R. (PK vl. č. X., X., X.). O reštitučnom nároku navrhovateľky vo vzťahu k jej starému otcovi

rozhodol odporca skorším rozhodnutím a navrhovateľke vydal nehnuteľnosti v celkovej

rozlohe 250 ha podľa § 6 ods. 3 zákona.

Navrhovateľka však listom zo dňa 28.6.2010 žiadala o vydanie rozhodnutia

aj vo vzťahu k jej starej matke, pretože odporca rozhodol dovtedy len o nárokoch

po jej starom otcovi. Na základe toho odporca vydal preskúmavané rozhodnutie

s odôvodnením, že zápisy nehnuteľností v pozemkovej knihe svedčia v prospech nedeleného

vlastníctva a to jediného vlastníka Ľ. R. staršieho, starého otca navrhovateľky. Nehnuteľnosti

mu boli skonfiškované podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR, rozhodnutím konfiškačnej

komisie pri ONV v Rožňave č. Kom. 8/46-III zo dňa 18.7.1946. Odporca argumentoval tým,

že navrhovateľka nepreukázala, že by T. R. bola pozemkovoknižnou vlastníčkou

nehnuteľností, ktoré žiadala vydať a poukázal predovšetkým na intabulačný princíp platný

v tom čase na našom území, v zmysle ktorého sa vlastníctvo nadobúdalo až jeho zápisom do

pozemkovej knihy.

6

Proti rozhodnutiu odporcu podala navrhovateľka opravný prostriedok na krajský súd,

ktorý odôvodnila v podstate totožným spôsobom ako odvolanie proti rozsudku krajského

súdu, tvrdiac, že pozemky boli nakupované z vena jej starej mamy (pretože ona bola majetná),

nadobúdali ich počas manželstva a teda patrili do koakvizície. Odporcovi vytýkala, že vôbec

neskúmal kúpne zmluvy a čestné prehlásenia preukazujúce skutočnosť, že išlo evidentne

o spoločne nadobudnutý majetok. Uviedla tiež, že jej sa týkali aj konfiškačné rozhodnutia.

Namietala aj absenciu pozemku PK vl. č. X., k.ú. P., v preskúmavanom rozhodnutí tvrdiac, že

išlo o pozemok, ktorý získal zámennou zmluvou Ľ. R. od A. H.

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o potvrdení

rozhodnutia, ktorým odporca v rámci reštitučného konania podľa zákona vyslovil,

že navrhovateľka nespĺňa podmienky v zmysle § 4 a § 6 zákona, nepriznáva sa jej vlastnícke

právo k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam, neprevedú sa jej za ne do vlastníctva iné

pozemky, ani sa jej neposkytne finančná náhrada. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľky a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov

1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením

pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade

so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny

a životného prostredia. Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny

fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí

lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske

budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu

vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok

uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde).

7

Podľa § 4 zákona oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby

patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby

v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 (ods. 1).

Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990

do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela

pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená

za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo

práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti,

a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými jeho deti (ods. 2).

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona sú príslušné pozemkové

úrady podľa zákona v spojení s , Pre konanie

pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva

na náhradu podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona platia všeobecné predpisy o správnom konaní, teda

ustanovenia v platnom znení o správnom konaní (ďalej len „“).

Podľa , správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len

návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy

8

a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne

známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a ôsob zisťovania

podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal

všetkými námietkami navrhovateľky a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody opravného prostriedku neboli

relevantné, bolo potrebné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil,

keď vzhľadom na spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup

odporcu ako aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne.

V postupe krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojuje ako svoje vlastné

s poukazom na veta prvá v spojení s a . Odvolací

súd konštatuje, že odvolanie sa neodlišovalo od dôvodov podaného opravného prostriedku

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu, s ktorými dôvodmi sa súd prvého stupňa

v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery sú vecne správne.

Odvolací súd k námietke navrhovateľky, že podpornými dôkaznými prostriedkami

preukázala oprávnenosť svojho nároku a skutočnosť, že jej starí rodičia mali majetok

v koakvizícii, nadobúdali ho počas manželstva, no predovšetkým z vena T. R., znovu

poukazuje na správnym orgánom aj krajským súdom opakované skutočnosti a to, že správny

orgán vychádzal zo zápisov v pozemkových knihách, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností

vyplynula skutočnosť, že majetok – sporné pozemky – bol zapísaný výlučne na starého otca

navrhovateľky Ľ. R. a keďže v rozhodnej dobe platil intabulačný princíp, nebol tu daný dôvod

spochybňovať zápis v pozemkovej knihe. Odvolací súd zdôrazňuje predovšetkým to, že

správny orgán v rámci reštitučného konania podľa zákona nemôže riešiť sporné

vlastnícke vzťahy a spochybňované zápisy v pozemkových knihách.

Námietku navrhovateľky, že jej starej mame by vznikol nárok minimálne

na ½ majetku z titulu dedenia, odvolací súd nepovažuje za relevantnú vo svetle vyššie

uvedeného (že zápis v pozemkovej knihe preukazoval existenciu výlučného vlastníctva)

9

a zároveň v plnom rozsahu poukazuje na argumentáciu odporcu vo vyjadrení k odvolaniu

navrhovateľky (č.l. 100) a to, že v rozhodnom čase sa dedičské právo na našom území riadilo

dočasnými súdnymi pravidlami navrhnutými Judexkuriálnou konferenciou v roku 1861,

podľa ktorých dedili v prvom rade potomkovia a manželské dedenie nastupovalo len vtedy,

ak ich niet a to len k niektorému majetku.

Rovnako za nedôvodnú považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj námietku

o tom, že odporca v preskúmavanom rozhodnutí nerozhodol o pozemku vo vl. č. X.,

k.ú. P., a to predovšetkým z dôvodu, že navrhovateľka si v žiadosti zo dňa 26.9.1991, na

základe ktorej sa toto konanie viedlo, reštitučný nárok k uvedenému pozemku

neuplatnila. V liste zo dňa 28.6.2010, ktorým urgovala rozhodnutie o reštitučnom nároku aj

vo vzťahu k svojej starej matke, síce tento pozemok uviedla, no správny orgán na to nemohol

prihliadnuť, pretože s ohľadom na ustanovenie § 13 zákona bolo možné uplatniť reštitučný

nárok len do 31.12.1992, pričom išlo o lehotu prekluzívnu, teda ak sa právo neuplatnilo v tejto

lehote, zaniklo.

S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu postupom podľa potvrdil ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z v spojení

s a , keď navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, lebo

nebola v konaní úspešná. Odporcovi zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. januára 2012

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD. v .r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová