Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/60/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

navrhovateľa: S. A., nar. X. v obci J., okres G., P., P., naposledy bytom v zahraničí: J., okres G., P.,

P. t. č. Pobytový tábor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Rohovce, proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so sídlom Pivonková č. 6,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-8136-139/PO-Ž-2004 zo dňa

20.9.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-57 zo dňa 14. septembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -57 zo dňa 14. septembra 2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie ČAS: MU-8136-139/PO-Ž-2004 zo dňa 20.9.2010, ktorým odporca podľa § 13c ods. 1

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom

znení (ďalej len zákon o azyle) neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol

tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľom vznesená námietka

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov je nedôvodná. Argumentoval

tým, že odporca v intenciách rozsudku z 8.12.2009 vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine

dôvodu, širokospektrálne zamerané na situáciu v Pakistane, podobne ako aj informácie svojim

obsahom sa viažuce na konkrétne otázky súvisiace s bezpečnostnou situáciou v tejto krajine.

V rozsahu nevyhnutnom pre posúdenie potreby poskytnutia doplnkovej ochrany sa zaoberal

dôvodmi navrhovateľovej žiadosti o azyl, resp. obsahom vykonaných pohovorov.

Podľa krajského súdu odporca dostatočným, jasným, zrozumiteľným a logicky

nadväzujúcim spôsobom odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany

navrhovateľovi.

Konštatoval, že navrhovateľ nebol v Pakistane trestne stíhaný a nemal tam žiadne problémy

so štátnou mocou, z čoho vyvodil záver, že v prípade návratu mu nehrozí uloženie či výkon trestu

smrti (hrozba ad § 2 písm. f/ bod 1. zákona o azyle).

Vyhodnotil a špecifikoval postavenie hlavných politických strán, včítane strany PML-N,

ktorej bola (ako tvrdí) členom, ako aj strany PML-Q z pôsobenia, ktorej vyslovil svoje obavy.

Podobne vyhodnotil aj pôsobenie teroristických organizácií Lashkar-e-Taiba a Al-Kaida.

V obidvoch prípadoch svoje zistenia aplikoval na navrhovateľom prezentované dôvody jeho

odchodu z Pakistanu, resp. ním vyslovené obavy z návratu, a to z pohľadu možného mučenia alebo

neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. Odôvodnil, prečo podľa jeho názoru (predovšetkým

s poukazom na zistený obsah správ o krajine pôvodu navrhovateľa) v prípade návratu navrhovateľa

do Pakistanu tomuto nehrozí mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie (hrozba ad § 2

písm. f/ bod 2 zákona o azyle).

Krajský súd poukázal na to, že odporca podrobne vyhodnotil na základe získaných

informácií o Pakistane bezpečnostnú situáciu tak v celej krajine, ako aj v jednotlivých provinciách,

osobitne aj v provincii Pandžáb, z ktorej navrhovateľ pochádza (hrozba ad § 2 písm. f/ bod3.zákona

o azyle).

Pokiaľ teda odporca navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu, takéto jeho

vyhodnotenie nie je možné automaticky považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

osobitne ak svoj názor náležitým spôsobom aj odôvodnil.

Krajský súd k námietke nesprávnosti právneho posúdenia veci v otázke neposkytnutia

doplnkovej ochrany uviedol, že dospel k zhodnému názoru ako odporca, vyjadrenom v napadnutom

rozhodnutí a to v celom jeho rozsahu.

Krajský súd zdôraznil, že navrhovateľ nebol nikdy nebol v Pakistane trestne stíhaný a nemal

žiadne problémy so štátnou mocou, teda mu logicky nehrozí uloženie či výkon trestu smrti.

Poukázal tiež na skutočnosť, že hodnotenie naplnenia či nenaplnenia predpokladov

poskytnutia doplnkovej ochrany vychádza jednak zo samotných dôvodov, ktoré viedli žiadateľa

o azyl k odchodu z krajiny jeho pôvodu a jednak zo situácie zistenej v čase vydania rozhodnutia

(výroku), týkajúceho sa doplnkovej ochrany. Navrhovateľ pri vstupe do azylovej procedúry tvrdil,

že Pakistan opustil z dôvodu obavy pred príslušníkmi strany PML-Q, keď sám podporoval stranu

PML-N. Žiadne iné dôvody neuviedol ani v opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu

odporcu z 3.1.2005. Na pojednávaní pred NS SR uviedol, že v Pakistane došlo k zmene pomerov,

že bol zabitý jeho strýko s rodinou. I napriek tomu NS SR potvrdil rozhodnutie odporcu vo výroku

o neudelení azylu, t. j. potvrdil, že pre jeho udelenie nebolo splnené zákonné dôvody.

V priebehu následne pokračujúceho konania pred odporcom navrhovateľ ako ďalší dôvod

svojho odchodu uviedol strach pred hnutiami Lashkar-e-Taiba a Al-Kaida, pričom napadnutie jeho

osoby, ktoré pôvodne pripisoval politickej strane PML-Q, orientoval vo vzťahu k teroristickým

organizáciám. Takáto zásadná zmena v osobe subjektu - pôvodcu obáv svedčí aj podľa názoru

krajského súdu o nedôveryhodnosti navrhovateľa, na skutočnosť ktorú poukázal aj odporca.

Podľa krajského súdu táto pochybnosť nebola odstránená ani tvrdením navrhovateľa,

že vzhľadom na skutočnosť, že jeho rodina už nežije, preto sa neobáva o tom hovoriť.

Jednak preto, že smrť členov rodiny ničím nepreukázal, ak by k nej aj došlo, je málo

pravdepodobné, že by členovia „nepriateľských strán“ zabili jeho strýkov, brata a manželku,

a to cca dva roky potom, ako navrhovateľa odišiel z Pakistanu z dôvodu obavy pred PML-Q,

s ktorou stranou odmietol spolupracovať a konečne pretože aj v tomto tvrdení sú závažné rozpory

(pôvodne tvrdil, že nemá manželku a že jeho traja bratia žijú v Ománe, resp. v Saudskej Arábii,

neskôr že medzi zabitými členmi jeho rodiny bola aj brat a manželka).

Podľa krajského súdu tvrdenia navrhovateľa o smrti členov jeho rodiny nie je možné

považovať za hodnoverné, pričom skutočnosť, podľa ktorej bol údajne zbitý členmi strany PML-Q

nie je možné považovať za mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie a to ani v prípade

ak by k napadnutiu jeho osoby skutočne došlo.

Údajné zbitie navrhovateľa v roku 2004 nie je možné začleniť do kategórií neľudského

zaobchádzania, i keď (ak k nemu došlo), by bolo vo všeobecnosti neprijateľným spôsobom

presadzovania politických cieľov.

Krajský súd však poukázal na skutočnosť, ktorú konštatoval aj odporca, že je málo

pravdepodobné, aby navrhovateľovi (v prípade návratu do krajiny pôvodu) hrozilo takéto

zaobchádzanie od tretích subjektov po šiestich rokoch potom, ako malo dôjsť z jeho strany

k odmietnutiu spolupráce s PML-Q, pričom medzičasom došlo v kladnom slova zmysle k zmene

postoja vlády vo vzťahu k pôsobeniu tak teroristických organizácií, ako aj k obdobným prejavom

politického násilia. Zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že pakistanskí navrátilci, vrátane

neúspešných žiadateľov o azyl, sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým zaobchádzaním.

Pokiaľ ide o vyhodnotenie nenaplnenia tretieho, zákonom predpokladaného dôvodu

poskytnutia doplnkovej ochrany, t. j. vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo

nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho

ozbrojeného konfliktu, odporca podľa súdu správne ustálil, že návrat navrhovateľa je možný.

Pakistan nie je krajinou, v ktorej by prebiehal vnútroštátny ozbrojený konflikt, čo je takisto zrejmé

z obsahu správ o krajine pôvodu, na ktoré súd v podrobnostiach odkázal.

Na základe uvedeného krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne

ako zákonné.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal,

že odôvodnenie rozhodnutia odporcu sa v prevažnej miere zaoberá všeobecnou situáciou v krajine

pôvodu a v odôvodnení rozhodnutia absentuje analýza posudzovania existencie hrozby vážneho

bezprávia a teda vážneho a individuálneho ohrozenia jeho života a nedotknuteľnosti jeho osoby

v prípade návratu do Pakistanu.

Navrhovateľ zdôraznil, že podľa dostupných informácií o krajine pôvodu, je situácia

v Pakistane naďalej veľmi vážna a nebezpečná. V tejto súvislosti poukázal na správu o krajine

pôvodu z 29.9.92011 zdroj: UK Home Oficce, UK Border Agency, v ktorej sa uvádza....“V roku

2010 bola v Pakistane naďalej vysoká miera terorizmu, v Pakistane sídliace teroristické

organizácie stále ohrozujú vnútornú, regionálnu a globálnu bezpečnosť. Násilie je výsledkom

ako politických tak aj sektárskych konfliktov rozšírených po celej krajine, pričom teroristické

incidenty sa vyskytujú v každej provincii“.

Navrhovateľ v odvolaní citoval správy o stave krajiny v roku 2009 z hľadiska bezpečnosti

zo zdrojov: Súhrnná správa Human Rights Watch z januára 2009, Správu BBC News zo 17.4.2009

a Správu Hraničnej agentúry britského MV o Pakistane z januára 2010, vyhodnocujúcu riziká

týkajúce sa Pakistanu, vyhodnotenú organizáciou Janes Sentinel aktualizovanú 8.9.2009.

Navrhovateľ uviedol, že na základe uvedených správ nie je možné vylúčiť, že v prípade jeho

návratu do krajiny pôvodu by mu nehrozilo vážne bezprávie pre aktivity, ktoré vykonával

pred odchodom z Pakistanu, resp. z dôvodu nestabilnej situácie v Pakistane.

Navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského

súdu potvrdiť. Uviedol, že v intenciách rozsudku NS SR sp. zn. v ďalšom konaní

komplexne a objektívne posúdil vyjadrenia navrhovateľa, ktoré uvádzal v priebehu celého

azylového konania a využil informácie o krajine pôvodu, z ktorých zistil, že pakistanská vláda

vyvíja aktívnu činnosť na potlačenie extrémistických skupín ako sú Al-Kajda a Laskhar-e-Taiba,

pred útokmi ktorých mal navrhovateľ obavy. Vláda taktiež pristúpila k viacerým medzinárodným

dohovorom o občianskych a ľudských právach čo predstavuje kľúčový krok k ochrane ľudských

práv v Pakistane pre všetkých obyvateľov. Pokiaľ by teda navrhovateľ požiadal o ochranu

pred údajnými útokmi, vláda Pakistanu je schopná a ochotná takúto ochranu poskytnúť,

navrhovateľ však o takúto ochranu nepožiadal.

Odporca v tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľ nebezpečenstvo zo strany

teroristických organizácií uviedol až po troch rokoch od podania jeho žiadosti o azyl, čo v danom

prípade vyznieva nedôveryhodne a zároveň aj účelovo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a jednomyseľne ( ) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa

nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. januára 2012 ( a ).

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému

neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo

osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej

republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5

(ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí

azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne

doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany,

preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,

či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu

(Informačná správa o krajine pôvodu - Pakistan, Pohraničný úrad Spojeného kráľovstva Veľkej

Británie z 18.1.2010, Správa Úradu pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA o praktikách

v oblasti ľudských práv za rok 2009 z 11.3.2010, Správa o terorizme MZV USA z 5.8.2010,

Dokumentačné stredisko pre utečencov Írska /Výbor pre právnu pomoc/ - odpoveď z 26.5.2010,

informácie zo slovenskej a zahraničnej tlače a ďalších verejne dostupných zdrojov) z ktorých

vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním

na posúdenie dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ dňa 6.10.2004 požiadal o azyl

na území SR z dôvodu vojnového konfliktu a náboženského prenasledovania v krajine jeho

pôvodu.

Dňa 3.1.2005 odporca navrhovateľovi neudelil azyl a rozhodol, že sa na neho nevzťahuje

zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Pakistanu podľa § 47 zákona o azyle.

Dňa 24.2.2005 navrhovateľ podal proti rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a Krajský

súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -36 zo dňa 4.9.2005 rozhodnutie odporcu

č. p.: MU-8136/PO-Ž/2004 potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie

a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zmenil rozsudok krajského súdu tak,

že potvrdil rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a v časti, ktorou bolo rozhodnuté

že sa na navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Pakistanu, rozhodnutie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca rozhodnutím č. p.: MU-8136-86/PO/Ž/2004 zo dňa 7.5.2008 rozhodol

o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.1 a §20 ods. 4 zákona o azyle a o tom,

že v jeho prípade neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Proti rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ opravný prostriedok a Krajský súd

v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 12.11.2008 potvrdil rozhodnutie odporcu

č. p.: MU-8136-86/PO/Ž/2004 zo dňa 7.5.2008. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.

zo dňa 8.12.2009 predmetný rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z predmetného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že podľa názoru odvolacieho súdu

nebolo spoľahlivo zistené, že obavy, ktoré navrhovateľ špecifikoval aj s pomenovaním zdrojov

takýchto obáv nie je možné považovať za závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu

hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom

podľa odvolacieho súdu vzhľadom na to, že odporca vykonal dokazovanie na posúdenie aktuálnej

situácie v krajine pôvodu jedinou správou, a to „Súhrnnou teritoriálnou infomaciou - Pakistan“

aktualizovanou zastupiteľským úradom ČR v Islamabáde k 19.4.2008 spôsobil, že jeho rozhodnutie

je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že odporca po zrušení uvedeného

rozhodnutia uskutočnil s navrhovateľom dňa 11.8.2010 pohovor, z ktorého vyplynulo,

že navrhovateľ trvá na dôvodoch svojej žiadosti, ktoré uviedol v predchádzajúcich pohovoroch

a ku svojim obavám zo strany hnutia Lakhar-e-Taiba a Al–Kájdy uviedol, že pred vycestovaním

z Pakistanu ho členovia Lakhar-e-Taiba a Al–Kájdy viackrát vyzývali, aby ich podporoval,

s čím on nesúhlasil, nakoľko nesúhlasí s ich výkladom koránu, najmä čo sa týka džihádu. Tieto

skupiny chceli údajne získať jeho podporu, nakoľko bol vplyvný a pomerne bohatý človek v mieste

bydliska a preto by mohol ľahko získať pre nich ľudí, potenciálnych bojovníkov. Keďže ich nechcel

podporovať, v roku 2004, asi 4-5 mesiacov pred jeho vycestovaním ho fyzicky napadli - zbili. Túto

udalosť polícii nenahlásil, lebo polícia v Pakistane nefunguje. Na otázku prečo o týchto problémoch

hovoril až pred Najvyšším súdom SR, navrhovateľ odpovedal, že sa obával o bezpečnosť svojej

rodiny kvôli svojim problémom s týmito hnutiami a že nebol v bezpečí ani na inom mieste

v Pakistane, pretože Al-Kájda je prítomná všade v Pakistane.

Odporca v rozhodnutí, ktorým navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu uviedol,

že proti navrhovateľovi je na území SR vedené trestné konanie, je stíhaný pre obzvlášť závažný

trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a pre obzvlášť závažný trestný zločin

prevádzačstva, navrhovateľ je zároveň stíhaný talianskymi justičnými orgánmi, ktoré vydali

na neho Európsky zatýkací rozkaz a žiadajú jeho vydanie. Z dôvodu prebiehajúceho trestného

konania bol v období od 28.11.2008 do 25.8.2010 na základe príkazu OS Bratislava č.

umiestnený v Ústave na výkon väzby v Bratislave.

Odporca s odkazom na zdroje, z ktorých informácie o krajine pôvodu čerpal, popisuje

súčasnú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa so zameraním na pôsobenie

teroristickej organizácie Al-Kájda, pozornosť venuje aj pozitívnemu vývoju v krajine pôvodu

z hľadiska ratifikácie medzinárodného Dohovoru o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach

(ICESCR) a podpísania dohovoru o občianskych a politických právach (ICCPR) ako aj dohovoru

proti mučeniu, inému hrubému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (UNCAT)

dňa 17.4.2008, ktoré podľa odporcu predstavuje kľúčový krok k zaisteniu rešpektovania, uznania

a ochrany ľudských práv, ktoré všeobecne platia bez vládneho obmedzovania.

Odporca podrobne vyhodnotil existenciu zákonných podmienok v zmysle § 2 písm. f/

zákona o azyle a dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej

ochrany v zmysle zákona o azyle.

Odporca vychádzal z tvrdení navrhovateľa, že do Pakistanu sa nechce vrátiť, nakoľko

sa obáva o svoju bezpečnosť zo strany PML-Q a teroristických skupín Lakhar-e-Taiba a Al–Kájda.

Odporca pritom zdôraznil, že obavy zo strany Lakhar-e-Taiba a Al–Kájdy uviedol

až na pojednávaní pred NS SR v roku 2007. Podľa odporcu zmena v tak zásadných vyjadreniach

majúcich vplyv na rozhodnutie o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, napriek tomu,

že bol opakovane ubezpečovaný o utajení ním uvádzaných údajov počas azylového konania

a to po takmer troch rokoch od podania jeho žiadosti, nevyznieva dôveryhodne.

Čo sa týka strany PML-Q, pred ktorou navrhovateľ vyjadril obavy, odporca uviedol, že táto

je v súčasnosti v opozícii, umiernená islamská strana PML-N, ktorej je členom, bola

až do odstúpenia do opozície v období od februára 2010 do septembra 2010 súčasťou vládnej

koalície. PML-N je však naďalej najmocnejšou politickou stranou pri moci v provincii Pandžáb,

odkiaľ navrhovateľ pochádza. Teroristické skupiny Lakhar-e-Taiba a Al–Kájda, ktorých

sa navrhovateľ obáva, sú v Pakistane vládou zakázané, naďalej však v krajine pôsobia

a sú zodpovedné za mnohé porušenia ľudských práv aj civilistov. Dohoda medzi súperiacimi

politickými stranami v otázke boja proti militantným skupinám je považovaná za dôležitý pokrok.

Podľa odporcu sa však nepotvrdilo, že by sa tieto zoskupenia zamerali práve na osobu navrhovateľa

a že by bol vystavený vyššiemu riziku ako bežní obyvatelia. Odporca tiež poukázal na to,

navrhovateľ sa po údajom útoku týchto skupín na políciu neobrátil, podľa jeho vyjadrení preto,

že polícia v Pakistane nefunguje. Podľa dostupných zdrojov, efektívnosť polície aj súdnictva

sa mnohokrát líši v závislosti od konkrétneho miesta v Pakistane. Ak sa navrhovateľ skutočne

obával o svoju bezpečnosť, mal sa najskôr obrátiť na políciu a požiadať o ochranu. Z jeho výpovede

tiež možno vyvodiť záver, že jeho nezhody s príslušníkmi týchto skupín mali lokálny charakter,

obec, v ktorej sa mali odohrať má približne 2000 obyvateľov. Vzhľadom na to, že bol predsedom

PML-N len v malej dedine, nie je dôvodné podozrenie, že by sa dostal do pozornosti týchto hnutí

do takej miery, že by jeho život mohol byť ohrozený aj na inom mieste v Pakistane. Navyše od jeho

vycestovania z Pakistanu uplynulo viac ako 6 rokov a teda je málo pravdepodobné, že by sa na neho

uvedené skupiny zameriavali. Okrem toho, navrhovateľ pochádza z Pandžábu a nie zo severných

provincií, kde sa aktivity teroristických skupín najviac sústreďujú. Neboli zistené dôvody

domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia, tak ako to vyplýva zo zákona o azyle. Navrhovateľovi nebol uložený trest smrti

a nie je trestne stíhaný v krajine pôvodu, nehrozí mu uloženie trestu smrti, nehrozí mu mučenie

ani neľudské zaobchádzanie ani trest. Na základe výpovede navrhovateľa a dostupných informácií

sa s dostatočnou pravdepodobnosťou nepreukázalo, že by v Pakistane mohol byť vystavený

vážnemu ohrozeniu jeho osoby vo vyššej miere ako všeobecne vyplýva pre veľkú časť obyvateľstva

v súvislosti so všeobecnou situáciou v krajine.

Všeobecná situácia v Pakistane nezodpovedá situácii všeobecného násilia a vnútroštátneho

konfliktu v zmysle zákona o azyle, nehrozí mu uloženie alebo výkon trestu smrti. Vzhľadom na to,

že neboli zistené dôvody domnievať sa, že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu

by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona o azyle, neboli zistené

ani dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom

odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne vyhodnotil

dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom

rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany

v zmysle zákona o azyle.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť,

že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie

azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom

vykonal príslušné skutkové zistenia.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa, ktorý odporcovi vyčítal, že odôvodnenie

rozhodnutia sa v prevažnej miere zaoberá všeobecnou situáciou v krajine pôvodu a v odôvodnení

rozhodnutia absentuje analýza posudzovania existencie hrozby vážneho bezprávia a teda vážneho

a individuálneho ohrozenia jeho života a nedotknuteľnosti jeho osoby v prípade návratu

do Pakistanu, túto námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. V tejto súvislosti považuje

odvolací súd za dôležité uviesť, že v správnom konaní ležalo bremeno tvrdenia či už azylovo

relevantných dôvodov, resp. dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany predovšetkým

na navrhovateľovi (pre porovnanie napr. rozsudok Nejvššího správního soudu ČR zo dňa 16.9.2005

č. j. –37). Ani pozornosti NS SR neuniklo, že kým v pôvodnom konaní navrhovateľ

uvádzal obavy o svoju bezpečnosť zo strany PML-Q, po troch rokoch zmenil výpoveď a tvrdil,

že sa obáva atakov zo strany teroristických skupín Lakhar-e-Taiba a Al–Kájda. Pričom ani podľa

odvolacieho súdu sa navrhovateľovi nepodarilo presvedčivo odôvodniť takúto zmenu výpovede

a jeho vyjadrenia preto požívali aj podľa odvolacieho súdu nízku úroveň dôveryhodnosti

aj s poukazom na rozpory vo výpovediach, ktorým odporca ako aj krajský súd venovali osobitnú

pozornosť a na ich bližšie zistenia odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.

Odporca preto správne vzhľadom k zmene výpovede navrhovateľa a jeho rozporom

vo výpovediach považoval ním poskytnuté informácie za nedôveryhodné a účelové. Za takejto

dôkaznej situácie nebolo možné bez ďalšieho hovoriť o dôkaznej núdzi, potrebe objasniť uvedené

skutočnosti, či o prechode dôkazného bremena na správny orgán, pretože „absencia tvrdenia

relevantných skutočností zo strany žiadateľa o azyl, resp. i doplnkovú ochranu môže byť len ťažko

nahradená zisteniami správnym orgánom inak získanými (...) Pokiaľ totiž žiadateľ o azyl svojimi

vyjadreniami (ktoré mení, resp. si protirečí) sám spochybňuje vážnosť a pravdivosť takýchto

tvrdení či už o prenasledovaní alebo riziku vážneho bezprávia, napriek skutočnosti, že pochádza

z krajiny, ktorá je problematická, nespĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle

zákona o azyle.

Navrhovateľ tiež argumentoval zlou bezpečnostnou situáciou v krajine jeho pôvodu. K tomu

je potrebné uviesť, že skutočnosť, že v niektorej krajine existuje autoritársky a nedemokratický

systém, ktorý v mnohých prípadoch pošliapava ľudské práva, resp. nie je schopný zabezpečiť

ochranu ľudských, neznamená, že ktorýkoľvek občan takejto krajiny je tomuto negatívnemu vplyvu

priamo alebo sprostredkovane vystavený (porovnaj rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR

2Azs 31/2011–69.

Pokiaľ navrhovateľ namieta deficity pri zisťovaní skutkového stavu veci v súvislosti

i s použitím správ o situácii v krajine pôvodu, najmä čo sa týka ich všeobecnosti a neaktuálnosti,

odvolací súd uvádza, že informácie o krajine pôvodu použité vo veci medzinárodnej ochrany musia

byť v maximálne možnej miere (1)relevantné, (2) dôveryhodné a vyvážené, (3) aktuálne a overené

z rôznych zdrojov, a (4) transparentné a dostupné.

Krajský súd v intenciách tohto právneho názoru, sa s touto námietkou vysporiadal

a vyhodnotil námietku navrhovateľa ako nedôvodnú. Uviedol, že odporca vychádzal z aktuálnych

správ o krajine pôvodu, ktoré sa zaoberali postavením hlavných politických strán, včítane strany

PML-N, ktorej bol navrhovateľ (ako tvrdí) členom, ako aj strany PML-Q z pôsobenia, ktorej

vyslovil svoje obavy. Podobne vyhodnotil aj pôsobenie teroristických organizácií Lashkar-e-Taiba

a Al-Kaida. V obidvoch prípadoch svoje zistenia aplikoval na navrhovateľom prezentované dôvody

jeho odchodu z Pakistanu, resp. ním vyslovené obavy z návratu, a to z pohľadu možného mučenia

alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. Krajský súd tiež uviedol, že odporca vyhľadal

a do spisu založil informácie o krajine dôvodu, širokospektrálne zamerané na situáciu v Pakistane,

podobne ako informácie svojim obsahom sa viažuce na konkrétne otázky súvisiace s bezpečnostnou

situáciou v tejto krajine. V rozsahu nevyhnutnom pre posúdenie potreby poskytnutia doplnkovej

ochrany sa zaoberal dôvodmi navrhovateľovej žiadosti o azyl, resp. obsahom vykonaných

pohovorov.

K uvedenému vyhodnoteniu námietky navrhovateľa nemá žiadne výhrady ani dovolací súd.

Odvolací súd ďalej k veci dodáva, že odporca poukázal na pozitívny vývoj v krajine

z hľadiska ratifikácie medzinárodných dohovorov (ICESCR,ICCPR a UNCAT, ktoré podľa

odporcu predstavuje kľúčový krok k zaisteniu rešpektovania, uznania a ochrany ľudských práv,

ktoré všeobecne platia bez vládneho obmedzovania. Odporca sa napokon venoval osobitne situácii

v Pandžábe, odkiaľ navrhovateľ pochádza a pozornosť venoval aj načrtnutému problému

navrhovateľa z hľadiska jeho lokality (dediny s 2000 obyvateľmi)v porovnaní so zmenou situácie

týkajúcej sa postavenia politických strán PML-N a PML-Q.

Zistenia odporcu nachádzajú oporu v správach, na ktoré sa v rozhodnutí odvoláva a ktorých

zdroje uvádza a tieto napokon ani navrhovateľ nenamieta. V žiadnom prípade však neobstojí

námietka navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia sa zaoberá všeobecnou situáciou v krajine

pôvodu.

Za správny a zákonný preto považoval odvolací súd záver odporcu, že neboli dané

predpoklady pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, pretože dôvody

navrhovateľa nebolo možné považovať za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona

o azyle.

Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu vyjadril ku všetkým podstatným

námietkam obsiahnutým v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Odvolací súd sa s jeho

právnym názorom stotožňuje a v podrobnostiach na dôvody obsiahnuté v rozsudku prvostupňového

súdu odkazuje.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech

vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 17. januára 2012

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová