Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ee4/382290.bf8148.pdf
PDF · 198.89 KB
No categories available
1Sža/59/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/59/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
ţalobcu: M. S., nar. X., štátny príslušník I., naposledy v zahraničí bytom K., okr. A., P., I., t.č.
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla,
s.r.o., so sídlom Makovického 15, Ţilina, proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 zo dňa 31.3.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/154/2010-44 zo dňa 6.10.2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/154/2010-44 zo dňa 6.10.2011 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 zo dňa 31.3.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 747,80 € titulom
náhrady trov právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Škamla,
s.r.o., Makovického 15, Ţilina v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia zamietol
ţalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 zo dňa 31.3.2010, ktorým zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie
ČAS: MU-817-10/PO-Ţ-2009 zo dňa 20.1.2010, ktorým Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len Migračný úrad MV SR) podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona
č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon
o azyle) zastavil konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. O trovách rozhodol
krajský súd tak, ţe ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení krajský súd uviedol, ţe podľa jeho názoru ţalovaný riadne zistil skutkový
stav a vyvodil z neho správny záver. Ţalobca neuniesol bremeno dôkazného tvrdenia, nepreukázal,
ţe majetkové spory majú pôvod v politických sporoch medzi ţalobcom a jeho strýkami
a ţe sú relevantné pre udelenie azylu. Podľa krajského súdu bolo tvrdenie o členstve navrhovateľa
v politickej strane v druhom azylovom konaní správne vyhodnotené ako účelové. Súhlasil
aj s tvrdením ţalovaného, ţe dôvody ţalobcu pre ktoré ţiadal o azyl, sú ekonomickými dôvodmi
a nie je ich preto moţné zaradiť pod dôvody udelenia azylu, či poskytnutia doplnkovej ochrany.
Ak by aj boli jeho tvrdenia pravdivé, nepreukázal, ţe verejná moc v krajine pôvodu mu odoprela
poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedenej strany. K doplnkovej ochrane uviedol,
ţe pri rozhodovaní o jej udelenie je do značnej miery určujúce tvrdenia ţiadateľa, z ktorých
je potrebné vychádzať, aj keď sa aplikácia tohto inštitútu viaţe k objektívnym hrozbám
po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam
nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu. Preto krajský súd ţalobu
podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f) OSP, teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci.
V odvolaní uviedol, ţe ako pri posudzovaní otázky azylu, tak aj pri doplnkovej ochrane,
sa musí správny orgán riadne vyporiadať s aktuálnymi správami o situácii v krajine pôvodu
ţiadateľa o azyl. Rozhodnutie o zastavení azylového konania je moţné vydať len po splnení dvoch
podmienok, a to, ţe v konaní o azyle uţ existuje právoplatné rozhodnutie a ţe skutkový stav
sa podstatne nezmenil. V tomto prípade nebolo skúmané splnenie podmienok doplnkovej ochrany
a to aj napriek tomu, ţe zákon takúto povinnosť Migračnému úradu MV SR a aj ţalovanému
ukladá. Bez skúmania podmienok doplnkovej ochrany a aktuálnej situácie v krajine pôvodu nie je
moţné konštatovať, ţe skutkový stav sa podstatne nezmenil. Preto je potrebné skúmanie podmienok
udelenia azylu a následne aj podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany, ako aj riadne
vyporiadanie sa s aktuálnou situáciou v krajine pôvodu, vzhľadom na moţnú zmenu skutkového
stavu. Ţalovaný sa nezaoberal ani tým, ako sa v I. zaobchádza s tými, ktorí boli obvinení
zo znásilnenia alebo vraţdy, tak ako ţalobca. Neriešili ani to, či je moţné, aby v I. predstavitelia
viery brali spravodlivosť do vlastných rúk.
Ţalovanému vyčítal, ţe vo svojom rozhodnutí uviedol iba podrobný sumár predchádzajúcich
ţiadostí ţalobcu o udelenie azylu a obsah podaného opravného prostriedku a aţ v závere sa stručne
vyjadril k jadru veci.
Ţalobca ďalej uviedol, ţe ţiadatelia o azyl sú z kultúrne iného prostredia a nemajú ţiadne
skúsenosti s orgánmi akým je Migračný úrad, nevedia, čo ich v azylovej procedúre čaká
a očakávajú, ţe ak budú hovoriť o tom, ţe boli obvinení z trestného činu vraţdy či znásilnenia, budú
mať menšie šance na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Neuvedenie týchto
skutočností ale neznamená, ţe ţalobca je nedôveryhodný. Migračný úrad sa nesnaţil v rámci
pohovoru objasniť, prečo ţalobca o skutočnostiach okolo obvinenia z vraţdy a znásilnenia
nevypovedal hneď na začiatku a nie je zrejmé ani to, či sa ţalovaný snaţil vyjasniť otázky
k skutočnostiam, ktoré zakladali jeho podozrenie, ţe ţalobca je nedôveryhodnou osobou.
Pre ţalobcu je nezrozumiteľné ako mohol ţalovaný rozhodnutie Migračného úradu potvrdiť
a za rovnako nepochopiteľné povaţuje potvrdenie rozhodnutia ţalovaného rozsudkom krajského
súdu.
Podľa názoru ţalobcu si krajský súd vo svojich tvrdeniach protirečil a nesprávne posúdil
vec, keď na jednej strane uviedol, ţe pri rozhodovaní o udelení, či neudelení doplnkovej ochrany
sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa a na inom mieste odôvodnenia uviedol,
ţe tvrdenia ţiadateľov sú určujúce do značnej miery, teda nie sú výlučným kritériom pri skúmaní
skutočného stavu veci. Podľa ţalobcu z logiky ţalovaného aj krajského súdu vyplýva, ţe ţalobca
by nemal šancu na poskytnutie doplnkovej ochrany ani ak by v krajine prebiehal vojenský konflikt,
na ktorý by v pohovore nepoukázal. Takýto postup nie je v súlade so Ţenevským dohovorom
o ochrane utečencov, k dodrţiavaniu ktorého sa Slovenská republika zaviazala.
Rozhodnutie ţalovaného nie je podľa ţalobcu zákonné ani po formálnej stránke, pretoţe
nie je odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Z rozhodnutia ţalovaného
nie je zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ani ako pouţil správnu úvahu
pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
Podľa názoru ţalobcu nebola splnená druhá podmienka na vydanie rozhodnutia o zastavení
azylového konania, a to neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu, ktorá nebola bliţšie
posúdená a bez toho nie je moţné tvrdiť, ţe skutkový stav sa nezmenil.
Na základe uvedeného ţiadal ţalobca rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného a rozhodnutie Migračného úradu MV SR sa zrušuje a vec sa vracia Migračnému úradu
MV SR na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal o uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy konania.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej „...povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 správneho
poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania
uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by migračnému úradu
vznikla povinnosť, aby sám domýšľal relevantné dôvody na udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené
a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.“
Ďalej uviedol, ţe inštitút doplnkovej ochrany je len subsidiárneho a dočasného charakteru
voči inštitútu azylu a ak sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede ţiadateľa
je moţné dospieť k záveru, ţe ţiadateľ by mal byť v prípade návratu do svojej krajiny vystavený
váţnemu bezpráviu, prihliadne migračný úrad i na aktuálne správy o krajine pôvodu. Zákon o azyle
neukladá pri zastavení konania povinnosť migračnému úradu bez návrhu zisťovať dôvody
na poskytnutie doplnkovej ochrany. Navyše I. je demokratický štát a sekulárna republika, ktorá na
základe svojej ústavy zaručuje pre všetkých občanov sociálnu, ekonomickú a politickú
spravodlivosť, slobodu myslenia, vyjadrenia a vyznania, a rovnosť postavenia a príleţitostí.
V predchádzajúcich azylových konaniach bola situácia v krajine pôvodu posúdená a odvtedy
neprišlo v I. k zmene, na základe ktorej by bolo moţné usudzovať, ţe by bol navrhovateľ v prípade
jeho návratu vystavený váţnemu bezpráviu. V opravnom prostriedku neboli ani uvedené ţiadne
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu napadnutého rozhodnutia.
Ţalovaný ďalej uviedol, ţe opätovne preskúmal ţalobcovu ţiadosť a dospel k záveru,
ţe podmienky na udelenie azylu nespĺňa. Nepodarilo sa mu opodstatniť svoje obavy z perzekúcie
v prípade návratu. O udelenie azylu poţiadal po tom, ako bol umiestnený do útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov, aby sa tým vyhol trestu administratívneho vyhostenia. Nepriaznivé
sociálno-ekonomické podmienky podopreté prehlásením, ţe by mohol byť prenasledovaný
v domovskej krajine, nie sú dôvodom na zneuţívanie inštitútu azylu na dodatočné legalizovanie
jeho pobytu.
Na záver uviedol, ţe uţ v prvostupňovom konaní zistil, ţe ţiadateľ nesplnil primárny
predpoklad na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany a v jeho prípade
sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle
a Ţenevský dohovor. Preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu
je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.1.2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí. (ods. 1)
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manţelstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví,
ak sa v konaní o azyle uţ právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa ţiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlţuje sa doplnková ochrana alebo
sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie ţalovaného o zamietnutí rozkladu a potvrdení
rozhodnutia, ktorým bolo zastavené konanie o udelenie azylu, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami ţalobcu uplatnenými v ţalobe v a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného.
Z administratívnych spisov vyplynulo, ţe ţalobca poţiadal prvýkrát o udelenie azylu
5.12.2006 z ekonomických dôvodov. Rozhodnutím č. p.: MU-2393/PO-Ţ-2006 z 29.12.2006 bola
jeho ţiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Následne toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd
v Košiciach rozsudkom č. k. 4Saz/1/2007-22 z 11.4.2007 a rozhodnutie krajského súdu bolo
potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 1Sţa/18/2007 z 18.12.2007.
Následne bol ţalobca na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie Slovenskej
republiky z Rakúska, kam nelegálne odišiel. Po návrate znova poţiadal o udelenie azylu. V tomto
konaní sa pridrţiaval dôvodov z predchádzajúceho azylového konania, ale doplnil, ţe pozemkové
spory so strýkami mali politický kontext. Rozhodnutím ČAS: MU-162-11/PO-Ţ-2008 z 21.4.2008
bola jeho ţiadosť opäť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Krajský súd v Bratislave toto
rozhodnutie potvrdil rozsudkom č. k. 9 Saz/40-2008-22 z 15.10.2008 a Najvyšší súd SR rozsudkom
č. 1Sţa/6/2009 z 24.3.2009 potvrdil rozhodnutie krajského súdu.
Tretíkrát poţiadal o azyl 18.5.2009. Pridrţiaval sa dôvodov uvedených v predchádzajúcich
konaniach a navyše uviedol vraţdu manţelky a syna v máji 2009. Rozhodnutím ČAS: MU-238-
12/PO-Ţ-2009 z 24.6.2009 bolo konanie o azyle zastavené. Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím
č. SLV-415/OLVS-2009 z 28.9.2009 zamietlo rozklad.
Štvrtýkrát poţiadal navrhovateľ o azyl 15.12.2009. Migračný úrad MV SR rozhodnutím
ČAS: MU-817-10/PO-Ţ-2009 z 20.1.2010 zastavil konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1
písm. i) zákona o azyle. Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím č. MV-SLV-136/OLVS-2010
z 31.3.2010 zamietlo rozklad a potvrdilo rozhodnutie Migračného úradu MV SR. Krajský súd
v Bratislave podanú ţalobu vo veci rozhodnutím č. k. 1S/154/2010-44 zo 6.10.2011 zamietol.
Z administratívneho spisu taktieţ vyplýva, ţe aj v tomto konaní sa pridrţiaval dôvodov
uvedených v predchádzajúcich azylových konaniach. Doplnil, ţe bol v I. obvinený
zo znásilnenia a zavraţdenia ţeny. Malo ísť o dcéru muţa, ktorého jeho rodina zamestnávala.
Niekto ju znásilnil a zavraţdil a podľa členov politickej strany Akali Dal to bol navrhovateľ. Polícia
ho zaistila a nútila, aby sa k činu priznal. S pomocou členov politickej strany Kongres bol vďaka
kaucii prepustený na slobodu. Keďţe ho nepotrestali štátne orgány, spravodlivosť zobral do rúk
predstavený sikhského chrámu v Amritsare, ktorý bol sympatizantom politickej strany Akali Dal.
Potrestali ho tak, ţe mu namaľovali tvár na čierno, na krk mu dali girlandu z topánok, posadili
ho na somára a takto musel štyrikrát obísť dedinu. Cítil sa potom trápne, a preto, ţe uţ nemohol
zostať vo svojom bydlisku, opustil krajinu pôvodu.
Migračný úrad MV SR ako prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie
ČAS: MU-817-10/PO-Ţ-2009 z 20.1.2010 odôvodnil tým, ţe v predchádzajúcich konaniach
sa v prípade ţiadateľa právoplatne rozhodlo a v aktuálnom konaní neuviedol ţiadne nové
skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil. Skonštatoval, ţe pozemkové
spory so strýkami boli predmetom posudzovania v predchádzajúcich konaniach, a preto sa zameral
na dodatočné dôvody menovaného ohľadne jeho poníţenia v súvislosti so znásilnením a vraţdou
ţeny. Po vyhodnotení všetkých jeho ţiadostí o azyl dospel k záveru, ţe ním uvedené dôvody
sa nezakladajú na objektívnej vierohodnosti. V prípade znásilnenia a vraţdy ţeny nebol zistený
páchateľ a nebol preto dôvod na to, aby sikhskí predstavitelia chrámu vystavili poniţujúcemu
zaobchádzaniu práve navrhovateľa a ak by k tomu aj došlo, určite by to neopomenul
v predchádzajúcich konaniach. Ţiadateľ aj napriek tomu, ţe bol poučený o tom, ţe má vypovedať
pravdivo a vyčerpávajúco o dôvodoch svojej ţiadosť, tak neurobil, a preto jeho dodatočné dôvody
povaţoval správny orgán za nevierohodné a zavádzajúce. Jeho ţiadosť povaţoval za účelovú,
pretoţe sa ňou snaţil o zlegalizovanie svojho pobytu na území SR aj napriek tomu, ţe v jeho
prípade uţ bolo trikrát právoplatne rozhodnuté.
Ministerstvo vnútra SR ako druhostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
č. MV-SLV-136/OLVS-2010 z 31.3.2010 uviedlo, ţe po preskúmaní spisového materiálu vyvodilo
záver, ţe účastník nesplnil ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu ustanovených v § 8
aţ 10 zákona o azyle, pretoţe sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak,
ako to upravuje zákon o azyle a Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. V prípade
účastníka konania bolo opakovane rozhodnuté o zamietnutí ţiadosti účastníka konania ako zjavne
neopodstatnenej a skutkový stav, na základe ktorého navrhovateľ ţiadal udeliť azyl sa podstatne
nezmenil. Boli tak splnené podmienky podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Správny orgán
podľa jeho názoru spoľahlivo zistil skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenie zákona
a po procesnej stránke zabezpečil všetky práva účastníka konania.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je moţné súhlasiť s tým, ţe bola
splnená druhá podmienka na vydanie rozhodnutia o zastavení azylového konania podľa § 19
ods. písm. i/ zákona o azyle, a to neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu, ktorá nebola
bliţšie posúdená a bez toho nebolo ani moţné tvrdiť, ţe skutkový stav sa nezmenil.
Podľa názoru odvolacieho súdu skutkový stav sa zmenil, a to tým, ţe ţalobca uviedol
v tomto ostatnom azylovom konaní novú skutočnosť a to takú, ţe bol v krajine pôvodu obvinený
zo znásilnenia a vraţdy. Správny orgán toto tvrdenie ţalobcu vôbec neskúmal, nezaoberal
sa ani tým, ako sa v I. zaobchádza s tými, ktorí boli obvinení zo znásilnenia alebo vraţdy. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebola splnená jedna z podmienok podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona
o azyle, ktorých splnenie sa pri zastavení azylového konania vyţaduje. Aj keď existuje právoplatné
rozhodnutie o tom, ţe ţiadosť navrhovateľa sa zamieta ako zjavne neopodstatnená, nebolo moţné
súhlasiť s názorom správnych orgánov, ktoré si osvojil aj krajský súd, ţe skutkový stav sa podstatne
nezmenil.
Vzhľadom k tomu, ţe neboli splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 19 ods. 1
písm. i) zákona o azyle a krajský súd mal na základe uvedeného rozhodnutie ţalovaného zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ak ten takto nerozhodol, nebolo preto dôvodné rozhodnutie
krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru,
ţe je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje a vec
mu vracia na nové konanie.
V ďalšom konaní povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné, aby správny
orgán vytknuté nedostatky odstránil.
Aţ po doplnení dokazovania opätovne rozhodne Migračný úrad MV SR o ţiadosti ţalobcu
o udelenie azylu.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe
zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu v sume 747,80 €
(titulom náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred krajským súdom a pred najvyšším
súdom).Výška náhrady trov konania bola určená v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. a pozostáva z nasledovných úkonov právnej sluţby :
príprava a prevzatie veci – 120,23 € + 19% DPH - 22,84 € (§ 14 ods. 1 písm. a/
vyhlášky),
odvolanie proti rozhodnutiu ţalovaného – 120,23 € + 19%DPH - 22,84 € (§ 14
ods. 1 písm. b/ vyhlášky),
účasť na pojednávaní dňa 6.10.2011 - 123,50 € + 20% DPH - 24,70 € (§ 14 ods. 1
písm. c/ vyhlášky)
podanie odvolania 123,50 € + 20% DPH – 27,70 € (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky)
reţijný paušál – 2 x 7,21 + 19% DPH /2,74 €/ a 2 x 7,41 € + 20% DPH /2,96 €/ (§ 15
písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky),
59,28 € (8 polhodín straty času x 12,35 € delené dvomi, z dôvodu, ţe právny
zástupca navrhovateľa sa 6.10.2011 zúčastnil na KS v Bratislave dvoch pojednávaní
+ 20% DPH 9,88 €)
cestovné 71,04 € (Ţilina - Bratislava a späť - 404 km, pri spotrebe 7,7 1/100 km
a cene benzínu 1,469 € a náhrada za pouţitie motorového vozidla vo výške 0,18 €
za kaţdý km Ţilina - Bratislava a späť delené dvomi, z dôvodu, ţe právny zástupca
navrhovateľa sa 6.10.2011 zúčastnil na KS v Bratislave dvoch pojednávaní + 20%
DPH - 11,84 €)
Celkom spolu: 747,80 €
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. januára 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová