Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
716/382987.657fef.pdf
PDF · 168.8 KB
No categories available
8Sžf/54/2010
Najvyšší súd 8Sžf/54/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobcu: J. G., bytom v T., T. X., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Dudzíkom, so sídlom v Topoľčanoch, Škultétyho 1597/7, proti žalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Vazovova 2, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 20376/2008 zo dňa 31. marca 2010, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/16/2010-36 zo dňa 8. septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č. k. 15S/16/2010-36 zo dňa 8. septembra 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 20376/2008 zo dňa 31. marca 2010, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil platobný
výmer Colného úradu Nitra zn. 6614/2008-6138 zo dňa 8. apríla 2008 (správne má byť zo dňa
22.1.2008), ktorým ako správca dane určil žalobcovi ako daňovému subjektu základ
spotrebnej dane z tabakových výrobkov zaistených v množstve 47,1 kg tabaku a vyrubil
spotrebnú daň z tabakových výrobkov vo výške 63 585 Sk (2110,64 €). O trovách konania
rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal. V odôvodnení rozsudku
uviedol, že po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu v rozsahu dôvodov podanej žaloby mal preukázané, že dňa
20. apríla 2006 bola vykonaná prehliadka bytových a nebytových priestorov u žalobcu, pri
ktorej bol zaistený tabak v celkovom množstve 75,13 kg, a následne bolo rozhodnuté o začatí
daňového konania, v ktorom žalobca predložil doklady preukazujúce vlastníctvo množstva
28,03 kg tabaku treťou osobou P. B. Zostatok zisteného množstva tabaku nebol žalobcom
preukázaný, čo do pôvodu a spôsobu jeho nadobudnutia, preto prvostupňový správny orgán
vyzval žalobcu na podanie daňového priznania. Keďže žalobca uvedené daňové priznanie
v určenej lehote nepodal, bol žalobcovi doručený protokol zo dňa 20. decembra 2007, ktorým
bola určená daň podľa pomôcok. Tento protokol bol prejednaný dňa 15. januára 2008,
následne dňa 22. januára 2008 bol vydaný platobný výmer na spotrebnú daň z tabakových
výrobkov doručený žalobcovi dňa 5. februára 2008. Konštatoval, že žalovaný vo svojom
rozhodnutí poukázal na znenie ustanovení § 12 ods. 2 písm. a/ a § 11 ods. 2 písm. a/ zákona č.
106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov (ďalej
aj ako „ zákon č. 106/2004 Z. z.“ alebo „zákon o spotrebnej dani z tabakových výrobkov“)
a ustanovení § 42, § 44 a § 48 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 511/1992 Zb.„ alebo „zákon o správe
daní“). Mal za to, že rozhodnutie žalovaného je riadne odôvodnené, vychádza z nepochybne
zisteného skutkového stavu, podľa ktorého žalobcovi v zmysle ustanovenia § 11
ods. 2 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. vznikla daňová povinnosť, nakoľko ako fyzická
osoba nevedel preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov v množstve
47,1 kg, s čím ďalej súvisí postavenie žalobcu ako daňového dlžníka v zmysle ustanovenia
§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. Podľa názoru krajského súdu z odôvodnenia
podanej žaloby nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali zákonné
odôvodnenie skutkového a právneho stavu, zisteného v správnom konaní prvostupňovým
správnym orgánom, ako aj samotným žalovaným, pričom žalobca ani v podanej žalobe
neuviedol pôvod resp. spôsob nadobudnutia vyššie uvedeného množstva tabakových
výrobkov, ktoré nepochybne u neho boli nájdené príslušnými orgánmi. Výrok o trovách
konania krajský súd odôvodnil poukazom na § 250k ods. l Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) vychádzajúc z neúspechu žalobcu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby
odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie
a rozhodnutie, prípadne v zmysle § 220 O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe
vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania v oboch stupňoch, pričom odvolacie trovy
vyčíslil sumou 62,70 € za spísanie odvolania. Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie
§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p. vytýkajúc súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového
stavu veci, nevykonanie potrebných dôkazov pre zistenie rozhodujúcich skutočností a tým
pádom nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že
hodnotenie dôkazov bolo jednostranné v neprospech žalobcu a vôbec nebralo do úvahy
skutkový stav tvrdený v žalobe žalobcu. Zdôraznil, že žalobca bol v tomto prípade len
osobou, ktorá uschovávala tabak a tabakové výrobky v jeho objektoch, bez akéhokoľvek
vzťahu k možnosti tvorenia zisku z týchto tabakových produktov. V odvolaní tvrdil, že tabak
pestoval a dodával pán B., odkiaľ bol, žalobca nevie, od tohto pestovateľa tabaku kupoval
tabak pán J., B. a S., ktorí mali oprávnenie podnikať v oblasti výroby, spracovania a predaja
tabaku a na požiadanie pána B. a spol. balil žalobca pre nich tabak do spotrebiteľských obalov
a B. a spol. si chodili tento zabalený tabak od žalobcu odoberať. Poukazoval na to, že len za
týmto účelom bol tabak uskladnený v objekte žalobcu. Konštatoval, že ak by bol
prvostupňový orgán dôsledne postupoval, potom by bol zistil, že žalobca má presnú evidenciu
k nemu dovezeného a u neho uloženého tabaku. Uviedol, že všetky tieto záznamy žalobcu
boli odovzdané vyšetrovateľovi, ktorý vyšetroval B. za podozrenie z trestného činu
v súvislosti s podnikaním v tejto oblasti. Žalobca vyjadril presvedčenie, že porovnaním
uvedených záznamov, ktoré odovzdal so skutkovými zisteniami v rámci vyšetrovania, je
potrebné dôjsť k tomu, že sa u neho nenachádzal žiaden tabak, ktorého nadobudnutie by
nevedel vysvetliť, a že celá činnosť žalobcu smerovala len k spolupráci pánov J., B. a S.
Zdôraznil, že „údajný tabak“, ktorý bol u neho nájdený, bol v skutočnosti len odpad
o hmotnosti 40 kg, a vôbec nie tabak. Uviedol, že nemal žiaden úmysel niekoho ukrátiť
o daňové, či colné nedoplatky a netušil, že pri tejto nezištnej pomoci je povinný hlásiť
nadobudnutie tabaku. Vyjadril presvedčenie, že páni J., B. a S. majú všetky doklady
v poriadku a že sa nedopustil ničoho protiprávneho, keď tabak pre nich skladoval a balil.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť, plne sa s ním stotožňujúc a považujúc odvolanie žalobcu za právne
irelevantné. Poukázal na to, že žalobcom uvádzané dôvody odvolania proti rozsudku
sú vo svojej podstate len zopakovaním tých istých dôvodov, na podklade ktorých bola podaná
žaloba, pričom žalovaný opätovne namietol ich právnu relevantnosť, keď z predloženého
administratívneho spisu v tejto veci a vyššie opísaného skutkového stavu je nepochybné, že
tabakové výrobky v celkovom množstve 75,13 kg boli kontrolou príslušných orgánov zistené
práve u žalobcu, čo žalobca nespochybňoval v priebehu daňového konania ani v podanej
žalobe a ani v podanom odvolaní. Odmietol tvrdenie žalobcu, že zaistený tabak bol odpadom
poukazujúc na výsledky odbornej expertízy colného laboratória Colného riaditeľstva
Slovenskej republiky z odobratých vzoriek predmetného tabaku, zachytené v protokoloch
o skúške, ktoré boli prvostupňovému súdu predložené spolu s administratívnym spisom
v danej veci. Uviedol, že žalobca preukázal pôvod a spôsob nadobudnutia len časti
tabakových výrobkov, keď na ústnom pojednávaní na colnom úrade dňa 11. júla 2007
predložil overené čestné prehlásenie P. B., že je vlastníkom časti tabakových výrobkov
v množstve 28,03 kg, avšak pri zostávajúcom množstve tabakových výrobkov, t. j. 47,1 kg
žalobca nevedel preukázať pôvod alebo spôsob ich nadobudnutia, na základe čoho mu
z uvedeného množstva tabakových výrobkoch vznikla v zmysle ustanovení § 11 ods. 2
písm. a/ a § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. daňová povinnosť. Zdôraznil, že pri
vzniku daňovej povinnosti nie je podstatné, komu zistené tabakové výrobky v skutočnosti
patria, ale či právnická alebo fyzická osoba, u ktorej sa nachádzajú, preukáže pôvod alebo
spôsob ich nadobudnutia, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s tabakovými
výrobkami ako vlastnými, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní spôsobu nadobudnutia
tabakových výrobkov nenesie správca dane, ale spočíva na daňovom subjekte, v tomto
prípade na žalobcovi. Považoval za dostatočne preukázané, že žalobca v daňovom konaní
nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov v množstve 47,1 kg, ktoré
boli u neho zistené pri kontrole dňa 20. apríla 2006, s ohľadom na čo mu v zmysle § 11 ods. 2
písm. a/ v spojení s ustanovením § 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. vznikla daňová
povinnosť, ktorú si ale žalobca v zákonnej lehote a ani v lehote určenej správcom dane
nesplnil a daň nezaplatil, na základe čoho bol colný úrad zo zákona povinný vydať platobný
výmer na spotrebnú daň z tabakových výrobkov, ktorú v zmysle § 42 zákona č. 511/1992 Zb.
určil podľa pomôcok.
Podľa § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní, poplatkov a colníctva Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a Colné
riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa predpisov účinných do 31. decembra 2011 sú
finančným riaditeľstvom podľa tohto zákona.
Podľa § 107 ods. 4 O. s. p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd
pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.
Účinnosťou zákona č. 333/2011 Z. z. pôvodne žalované Colné riaditeľstvo Slovenskej
republiky zaniklo, pričom jeho právnym nástupcom je Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, na základe čoho Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pokračoval s právnym
nástupcom pôvodného žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 O.s.p.).
Úlohou súdov v správnom súdnictve preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu
správnych orgánov predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (t. j. v medziach
žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Teda
v správnom súdnictve platí koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce
rozširovať, dopĺňať a meniť, avšak len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá
je dvojmesačná a začína plynúť podľa § 250b ods. 1 O.s.p. a za použitia § 250h ods. 1 O.s.p.
Súd nevyhľadáva za účastníka (žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h O.s.p. viazaný.
Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých
preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
Rozsahom a dôvodmi žaloby nie je súd viazaný iba v prípade, ak zrušuje rozhodnutie
správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 O.s.p., vtedy pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi
a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
V zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. správny súd preskúmava správne uváženie v tom smere,
či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami
logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom,
potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by
tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu.
Nie je ani úlohou odvolacieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov
krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa takýmito závermi. Účelom konania
v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným
rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní,
ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie
presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležitosti odôvodní, niet dôvodu, aby
sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postupov
správneho orgánu v správnom konaní.
Pokiaľ žalobcovia vytýkali krajskému súdu, že dostatočne nezistil skutkový stav veci
najvyšší súd dáva do pozornosti, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom,
ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej
správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý
tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto
v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie,
ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený
účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu
v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale
preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí
s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
platobný výmer Colného úradu Nitra na spotrebnú daň z tabakových výrobkov.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené
rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide i fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov daňové priznanie alebo hlásenie je povinný podať každý, komu vznikla
daňová povinnosť podľa osobitného zákona, alebo ten, koho na to správca dane vyzve.
Daňový subjekt je povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania
alebo hlásenia, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov upravuje
zdaňovanie tabakových výrobkov spotrebnou daňou na daňovom území (§ 1 zákona
č. 106/2004 Z. z.).
Podľa § 11 ods. 2 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká aj dňom
zistenia tabakových výrobkov, ktoré sa nachádzajú alebo sa nachádzali u právnickej osoby
alebo fyzickej osoby, ak táto právnická osoba alebo fyzická osoba nevie preukázať pôvod
alebo spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov v súlade s týmto zákonom, a to bez ohľadu
na to, či nakladá alebo nakladala s tabakovými výrobkami ako vlastnými.
Daňovým dlžníkom pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 11 ods. 2 je právnická
osoba alebo fyzická osoba, ktorá nevie preukázať v súlade s týmto zákonom pôvod alebo
spôsob nadobudnutia tabakových výrobkov u nej zistených, ktoré sa u nej nachádzajú alebo sa
nachádzali, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s tabakovými výrobkami ako
vlastnými (§ 12 ods. 2 písm. a/ zákona č. 106/2004 Z. z.).
Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 106/2004 Z. z. daňový dlžník neuvedený v odseku 2
(prevádzkovateľ daňového skladu, prevádzkovateľ tranzitného daňového skladu,
prevádzkovateľ daňového skladu pre zahraničných zástupcov alebo oprávnený príjemca,
ktorý v rámci podnikania opakovane prijíma tabakové výrobky v pozastavení dane z iného
členského štátu) je povinný podať colnému úradu daňové priznanie najneskôr do troch
pracovných dní nasledujúcich po dni vzniku daňovej povinnosti a v rovnakej lehote zaplatiť
daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 42 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania daňových
orgánov ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie v lehote podľa tohto zákona alebo
podľa osobitného zákona, správca dane môže daňový subjekt na jeho podanie vyzvať.
Správca dane je oprávnený v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia v lehote
podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona určiť daň podľa pomôcok (§ 29).
Ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie ani v lehote určenej vo výzve správcu
dane alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom priznaní alebo hlásení, správca
dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok (§ 29), ktoré má k dispozícii alebo ktoré
si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom. Správca dane o určení dane
vyhotoví protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom postupuje podľa § 15 ods. 2
piatej vety.
Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy
v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne
okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia,
možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi
odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech
odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového
konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb
uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok alebo o dani dohodnutej v daňovom konaní, skúma odvolací orgán iba dodržanie
10 8Sžf/54/2010
zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane. Ak zistí odvolací orgán,
že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a obsahu administratívneho
a súdneho spisu námietky žalobcu, týkajúce sa jeho tvrdenia, že nebol daňovým subjektom,
nemohol odvolací súd zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho
preskúmavacieho konania. V konaní nebolo sporné zistenie tabakových výrobkov, ktoré sa
nachádzali u žalobcu, ktorý nevedel preukázať ich pôvod alebo spôsob nadobudnutia
tabakových výrobkov v súlade so zákonom č. 106/2004 Z. z.
Taktiež nebolo sporné, že žalobca ani na výzvu správcu dane daňové priznanie
nepodal. Takto potom aj podľa názoru odvolacieho súdu správca dane postupoval správne
a v súlade so zákonom, ak vyrubil žalobcovi spotrebnú daň z tabakových výrobkov podľa
pomôcok, a v súlade so zákonom postupoval aj žalovaný, ak odvolanie žalobcu proti
rozhodnutiu správcu dane zamietol, obmedziac sa s poukazom na § 48 ods. 4 zákona
č. 511/1992 Zb. iba na skúmanie, či v daňovom konaní boli dodržané zákonné podmienky
na určenie dane podľa pomôcok a dodržaný postup podľa § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.,
konštatujúc, že správca dane bol oprávnený určiť žalobcovi daň podľa pomôcok.
K námietkam žalobcu vzneseným v odvolaní odvolací súd uvádza, že tieto sú bez
právneho významu a nemôžu obstáť. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že žalobcovi vznikla povinnosť podať daňové priznanie na základe výzvy správcu dane (§ 38
ods. 1 zákona o správe daní); ak by bol žalobca výzvu správcu dane uposlúchol, prebehlo by
daňové konanie, v ktorom sa v rámci sa žalobca mohol brániť. Keďže túto povinnosť nesplnil,
pasívnym postojom sa ukrátil o procesné práva, ktoré zákon č. 511/1992 Zb. daňovým
subjektom priznáva, preto jeho námietky týkajúce sa dokazovania považuje najvyšší súd
za nedôvodné. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že aj keď sa daňový subjekt
domnieva, že daňová povinnosť mu nevznikla, mal by na výzvu správcu dane reagovať,
skontaktovať sa s ním a situáciu objasniť. Inak sa vystavuje riziku uplatnenia postihu za
nespolupôsobenie v daňovom konaní podľa § 35 zákona o správe daní, resp. určeniu dane
podľa § 42 zákona o správe daní správcom dane bez spolupráce s daňovým subjektom, ako
tomu bolo i v preskúmavanej veci.
11 8Sžf/54/2010
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené, a keďže
v rozhodnutí a postupe žalovaného ani krajského súdu nezistil iné vady, ktoré by mohli viesť
k zrušeniu rozhodnutia žalovaného alebo rozsudku prvostupňového súdu, napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Nitre podľa § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a podľa § 250k ods. 1 O.s.p. zohľadniac skutočnosť, že
žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona
neprislúcha a ani mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 19. januára 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská