Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ead/382736.cc366f.pdf
PDF · 163.14 KB
No categories available
4Cdo/124/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 124/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A. K. bývajúcej v B.,
zastúpenej L.v B., proti ţalovanej A., a.s. so sídlom v B., o mimoriadne zvýšenie náhrady
škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Senica
pod sp. zn. SI-4 C 55/2004, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 27. októbra 2010, sp. zn. 10 Co 166/2010 v spojení s jeho opravným uznesením zo 7. marca
2011 sp. zn. 10 Co 166/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa naposledy upravenou ţalobou domáhala, aby súd uloţil ţalovanej zaplatiť
jej sumu 98 589,67 Eur, ako 40-násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie
spoločenského uplatnenia priznanej jej lekárskymi posudkami, pričom náhrada škody za
bolesť predstavuje sumu 12 551,03 Eur a za odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia
sumu 87 631,94 Eur. Ţalobu odôvodnila tým, ţe 23. júla 2003 utrpela pri dopravnej nehode
zranenia, ktoré vzhľadom na svoju závaţnosť zanechali na jej zdraví následky trvalého
charakteru.
Okresný súd Senica v poradí druhým rozsudkom z 20. januára 2010 č.k.
SI-4 C 55/2004-338 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 28 065,87 Eur, vo zvyšku
ţalobu zamietol a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania
vo výške 9 962,12 Eur, všetko do 3 dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe
ţalobkyňa vzhľadom na úraz stratila moţnosť venovať sa úspešnej športovej kariére.
Zohľadnil vek ţalobkyne v ktorom prišlo k úrazu ako aj jej mimoriadne športové výkony
a dospel k záveru, ţe úraz zapríčinil, ţe ţalobkyňa sa nemohla venovať športovej činnosti
na vrcholovej úrovni. Úraz teda váţne zasiahol do jej ţivota, preto zvýšil základné
ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia na 40-násobok v zmysle ţaloby,
čo predstavuje vo finančnom vyjadrení po odpočítaní uţ zaplatených čiastok vo výške
459 000,-- Sk ešte sumu 561 000,-- Sk (18 621,78 Eur) a bolestné vo výške 284 512,50 Sk
(9 444,08 Eur) okrem uţ zaplatených 31 950,-- Sk, ako 15-násobok zvýšenia bolestného.
Nepristúpil ku kráteniu tejto sumy z dôvodu spoluzavinenia ţalobkyne, pretoţe nezistil
skutočnosti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, pre ktoré by mala ţalobkyňa znášať
škodu pomerne.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. októbra
2010 sp. zn. 10 Co 166/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej aj
zamietajúcej časti s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, ţe sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa, pre ktoré bolo dôvodné odškodnenie za bolesť a sťaţenie
spoločenského uplatnenia zvýšiť a preto súd prvého stupňa správne prihliadol na vek
ţalobkyne, skutočnosť, ţe pred úrazom aktívne športovala a dosahovala mimoriadne výsledky
a vzhľadom na úraz stratila moţnosť venovať sa úspešnej športovej kariére na vrcholovej
úrovni. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1
a § 142 ods. 3 O.s.p. tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 1 833,73 Eur do 3 dní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Namietla, ţe
konanie na odvolacom súde neprebehlo podľa zásad spravodlivého súdneho konania, čím jej
bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Uviedla, ţe za situácie, keď odvolací súd za pouţitia § 219 ods. 2 O.s.p. odkázal
v podrobnostiach na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, pričom prvostupňový súd
vo svojom odôvodnení uvádza síce obsahovo širšie dôvody v porovnaní s odvolacím súdom,
avšak tieţ nedostatočné a neporovnateľné s obsahom argumentácie, ktorú ţalobkyňa ponúkla
súdu jednak vo svojom vyjadrení vo vzťahu k prvostupňovému súdu a tieţ v odvolaní, je
potrebné povaţovať názory oboch súdov vo vzťahu k návrhu ţalobkyne na potrebu vykonania
ďalšieho dokazovania a zhrnuté vo formulácii „súd vykonané dokazovanie povaţoval za
dostatočné“ za nepostačujúce a zaťaţené inou vadou konania, pričom v podrobnostiach tu
odkázala na obsah svojich podaní a zároveň spochybnila závery znaleckého dokazovania
znalca MUDr. P. vo vzťahu k znaleckému posudku znalca MUDr. C.. V takomto postupe
oboch súdov vidí dovolateľka vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretoţe aj podľa ustálenej súdnej praxe, právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a podľa judikatúry
ESĽP sa vyžaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Uviedla, ţe súdna prax
a judikatúra subsumuje pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. aj vady
rozhodnutia, napr. nedostatok odôvodnenia. Vo svojom dovolaní poukázala na dôvody, prečo
nepovaţuje odôvodnenie oboch súdnych rozhodnutí za dostatočné a presvedčivé do takej
miery, aby sa s ním stotoţnila. Ďalej vytkla súdom, ţe napriek tomu, ţe navrhla dokazovanie
výsluchom psychiatričky, psychologičky a športového psychológa, súdy nepovaţovali za
potrebné zisťovať rozhodné skutočnosti, čo povaţuje za inú vadu spočívajúcu v nesprávnom
zhodnotení výsledkov celého dokazovania. Prístupom oboch súdov a nevykonaním
navrhovaného dokazovania súdy vytvorili stav poškodzujúci dovolateľku. Nič nebránilo
súdom ustanoviť znalca ad hoc s prihliadnutím k okolnostiam, ţe duševný stav vrcholového
športovca je uţ len z laického pohľadu jednou z rozhodujúcich veličín pri získavaní
vrcholových športových výsledkov. Z pohľadu dovolateľky nemôţu existovať rozumné
pochybnosti v tom smere, ţe nevykonaný rozsah dokazovania v kombinácii s nesprávne
zhodnoteným výsledkom celého dokazovania, mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhla preto oba rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhla dovolanie odmietnuť
ako neprípustné. Podrobne uviedla dôvody, pre ktoré je potrebné povaţovať dovolanie za
neprípustné a zaujala stanovisko k ďalším jednotlivým námietkam dovolateľky uvádzanými
v dôvodoch dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.
moţno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p., je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné a dovolací súd v prejednávanej
veci doteraz nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie
by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia
odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie
konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh účastníka, o prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať, o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom
nesprávne obsadeným).
Ţalobkyňa v dovolaní nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobkyňa namietala, ţe odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne
odôvodnili svoje rozhodnutie, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím moţnosti konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadroval odporca (ţalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je
jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva
na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,
kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie
k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Právo na odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05).
Zároveň je potrebné zdôrazniť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie primerane vysvetlil, v čom videl dôvod na mimoriadne zvýšenie náhrady
za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia u ţalobkyne a podrobne uviedol aj výpočet,
ktorým dospel k výslednej sume, ktorú uloţil ţalovanej zaplatiť. Samotná skutočnosť, ţe
ţalobkyňa sa s týmito dôvodmi nestotoţňuje, neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá
poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Za daného stavu potom nemoţno povaţovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom
rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne.
Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, ţe dovolateľka v danej veci namietala tieţ
nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a hodnotenia dôkazov a z toho vyplývajúce
nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.
Námietka ţalobkyne o postupe súdov niţších stupňov súvisiaca s nevykonaním
dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv ţalobkyne nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať
pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá. Tvrdenia dovolateľky o nedostatkoch dokazovania sú teda
neopodstatnené.
Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Ţalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody
pre pouţitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová