Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ee1/382741.ab5b36.pdf
PDF · 135.69 KB
No categories available
5Cdo/266/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 266/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny
Haukvitzovej, v právnej veci ţalobcu P., IČO: X., zastúpeného JUDr. E. Z., proti ţalovanému
Ing. A.. R., zastúpenému JUDr. T. N., zaplatenie 4 977,96 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Nové Zámky pod
sp.zn. 9 C 27/2007, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. mája
2010 sp.zn. 5 Co 231/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. mája 2010 sp.zn.
5 Co 231/2009, vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaný je
povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 4 977,96 € s 9% úrokom z omeškania zo sumy 1 991,64 €
od 1. septembra 2004 do zaplatenia, s 8% úrokom z omeškania zo sumy 2 229,80 €
od 1. decembra 2004 do zaplatenia a so 6% úrokom z omeškania zo sumy 743,25 €
od 2. mája 2005 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a vo výroku o trovách konania, z a m i e t a.
V ostatnej časti dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 213,78 €
k rukám JUDr. E. Z., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 13. júla 2009 č.k. 9 C 2007-307 (v poradí
druhým) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca voči ţalovanému domáhal zaplatenia sumy
4.977,96 € (149.966,- Sk) s príslušenstvom. Ţalovanému priznal náhradu trov konania v sume
2 883,83 €, ktoré zaviazal ţalobcu zaplatiť k rukám právneho zástupcu ţalovaného. Mal za to,
ţe ţalovaný v konaní preukázal, ţe pohľadávka, ktorú ţiada vzájomne započítať podľa
faktúry č. X., ktorou ţalobcovi vyúčtoval nájomné za rok 2001, je pohľadávkou spôsobilou na
započítanie. Súd prvého stupňa nevzhliadol ţiaden dôvod, pre ktorý by nemohlo dôjsť
k započítaniu podľa § 580 Občianskeho zákonníka. Moment stretu obidvoch pohľadávok mal
za preukázaný dňa 8. júna 2005, kedy ţalovaný písomne oznámil ţalobcovi započítanie
vzájomných pohľadávok týkajúcich sa uvedenej faktúry, aj keď predmetné oznámenie
ţalobca neakceptoval a v priebehu celého konania mal za to, ţe nejde o pohľadávku spôsobilú
na započítanie, pretoţe jednak namietal jej premlčanie a taktieţ to, ţe medzi účastníkmi
konania nevznikol nájomný pomer. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na obsah judikátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 60/1997, podľa ktorého nie je potrebné, aby
ţalovaný bol vlastníkom pozemku, za ktorý ţiada nájom. Postačuje, aby ţalovaný bol iba
uţívateľom pozemkov, za ktoré si vyúčtoval nájomné za r. 2001. Ak by aj medzi doterajším
uţívateľom a vlastníkom pozemku nedošlo k ţiadnej dohode, dňom účinnosti zák.č.
I 299/1991 Zb. vznikol medzi nimi nájomný vzťah a vlastníkovi uvedeným dňom vznikol
nárok na zaplatenie nájomného od uţívateľa pozemku. Nárok na zaplatenie nájomného za rok
2001 preto nepovaţoval za premlčaný, pretoţe v danom prípade platí trojročná premlčacia
doba, ktorá neuplynula pred podaním ţaloby. Obidve pohľadávky účastníkov sa vzájomne
kryjú podľa oznámenia o započítaní vzájomných pohľadávok, pričom zánik nastáva
okamihom, keď sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie, a nie aţ
od kompenzačného prejavu, resp. od doby, kedy takýto prejav došiel druhej strane. Ţalobca
preukázal, ţe bol vlastníkom stavieb v r. 2001 a ţalovaný preukázal, ţe bol nájomcom alebo
uţívateľom pôdy, za ktorú si uplatnil nájomné v tomto roku. Okrem toho ţalovaný preukázal,
ţe časť pozemkov po roku 2002 mal vo vlastníctve ako podnikateľ (S.) a časť pozemkov mal
vo vlastníctve v rámci BSM spolu s manţelkou. Pokiaľ ide o výšku nájomného v sume 50,-
Sk za l m2, bolo účastníkmi akceptované Všeobecné záväzné nariadenie O. č. 2/1999.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 5. mája 2010 sp.zn.
5 Co 231/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaného zaviazal na povinnosť
zaplatiť ţalobcovi sumu 4 977,96 € s 9% úrokom z omeškania zo sumy 1 991,64 €
od 1. septembra 2004 do zaplatenia, s 8% úrokom z omeškania zo sumy 2 229,80 €
od 1. decembra 2004 do zaplatenia a so 6% úrokom z omeškania zo sumy 743,25 €
od 2. mája 2005 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej
časti, týkajúcej sa výšky uplatneného úroku z omeškania, návrh zamietol. Ţalovanému uloţil
zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 3879,74 € na účet jeho právnej zástupkyne
v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, ţe dôvodom pre procesný postup
podľa § 220 O.s.p. zo strany odvolacieho súdu bolo nesprávne právne posúdenie veci
prvostupňovým súdom pokiaľ išlo o otázku vzájomného započítania pohľadávok medzi
účastníkmi konania. Z obsahu spisu bolo zrejmé, ţe ţalovaný v podstate nenamietal výšku
uplatnenej pohľadávky zo strany ţalobcu, avšak zamietnutia ţaloby sa domáhal z dôvodu
vzájomného započítania pohľadávky, ktorú má voči ţalobcovi v celkovej sume 239 077,- Sk
na základe faktúry č. X. titulom nezaplateného nájomného za pozemky pod stavbami
za r. 2001. Podľa názoru odvolacieho súdu pohľadávka ţalovaného, rezultujúca z jeho faktúry
č. X., nebola započítania schopnou pohľadávkou do výšky uplatnenej pohľadávky v rámci
ţalobného petitu. Na daný právny vzťah nebolo moţné, tak ako to uviedol súd prvého stupňa,
aplikovať obsah judikátu č. R 60/1997, pretoţe ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb.
ţalovaný nebol vlastníkom a ani uţívateľom nehnuteľností, za ktoré poţadoval za r. 2001
nájomné. V pozícii vlastníkov nehnuteľnosti vystupovali iné fyzické osoby a v pozícii
uţívateľa ţalovaný, ktorý pozemky pod stavbami mal uţívať. Vychádzajúc z uvedeného
nebolo moţné hovoriť o vzniku nájomného vzťahu zo zákona (ex lége) s účinnosťou
od 24. júna 1991 medzi účastníkmi tohto konania. Ak by bolo moţné uvaţovať o existencii
určitého záväzkového vzťahu medzi účastníkmi, tak potom poukazom na § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, o vydanie bezdôvodného obohatenia ţalobcom ţalovanému. Tu platí
pri uplatnenej námietke premlčania zo strany ţalobcu dvojročná premlčacia doba v zmysle
§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uviedol, ţe ţalovaným uplatnená
pohľadávka nebola započítania schopnou aj z dôvodu jej neurčitosti, pretoţe časť pozemkov
pod budovami, ktoré sú vo vlastníctve ţalobcu, vlastní iný subjekt ako ţalovaný (Ing. M. Š. –
poloţka č. 7 prílohy k faktúre č. X.). Taktieţ ţalovaný prenajal spoločnosti A. nájomnou
zmluvou zo dňa 29. novembra 2001 pozemky
v hodnote nájmu za l m2 10,- Sk, pričom v predmetnej prílohe duplicitne pod poloţkou č. 17
určuje nájom ţalobcovi. Ţalobca ako vlastník stavieb, ktoré boli predmetom nájomnej zmluvy
zo dňa 2. mája 2000 má uzatvorené dlhodobé nájomné zmluvy (platné aj v čase rozhodovania
prvostupňového súdu) s fyzickými osobami, ktoré sú vlastníkmi pozemkov pod predmetnými
stavbami. V nájomnej zmluve zo dňa 2. mája 2000, ktorej platnosť skončila dňom
28. februára 2005 v dôsledku výpovede realizovanej ţalovaným, boli predmetom nájomného
vzťahu medzi účastníkmi konania iba stavby, a nie aj pozemky pod týmito stavbami.
Odvolací súd ďalej uviedol, ţe v neprospech vzájomného započítania pohľadávky ţalovaného
bola aj tá skutočnosť, ţe samotný ţalovaný ako nájomca podľa nájomnej zmluvy zo dňa
2. mája 2000, v r. 2001 spolu s nebytovými priestormi vlastne uţíval aj pozemky, na ktorých
sú tieto nebytové pozemky postavené, pričom práve faktúrou č. X. si uplatňuje ţalovaný
nájomné za pozemky pod stavbami, ktoré v r. 2001 uţíval, resp. mal v nájme. Ďalším
dôvodom vedúcim odvolací súd k zmene napadnutého rozsudku bola tá skutočnosť, ţe
pre prípad vzájomného započítania pohľadávok nebola dodrţaná zásada totoţnosti medzi
veriteľom a dlţníkom, pretoţe v prípade vzájomnej pohľadávky, resp. jej časti by v pozícii
veriteľa popri ţalovanom musela vystupovať aj jeho manţelka, ako spoluvlastníčka (v rámci
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov), niektorých nehnuteľností, za ktoré bolo
poţadované vo faktúre č. X. nájomné za r. 2001. Za predpokladu čo i len čiastočnej
dôvodnosti vzájomnej pohľadávky ţalovaného na vzájomné započítanie v zmysle § 580
Občianskeho zákonníka by taktieţ nedošlo k vzájomnému stretu týchto pohľadávok, kvôli
vznesenej námietke premlčania zo strany ţalobcu. V danom prípade vzhľadom
na neexistenciu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi konania ohľadne predmetných pozemkov
by išlo na strane ţalobcu o bezdôvodné obohatenie, ktoré je potrebné vydať v dvojročnej
premlčacej dobe, ktorá by v danom prípade skončila najneskôr 2. januára 2004, pričom
ţalovaný svoj písomný započítavací prejav realizoval aţ oznámením zo dňa 8. júna 2005,
resp. faktúru č. X. doručil ţalobcovi aţ začiatkom r. 2005. Pokiaľ ide o ţalobcom uplatnenú
istinu spolu v sume 149 566,- Sk (4 997,96 €), tak táto v súčte (85 627 + 67 175 +22 391,- Sk)
predstavuje spolu sumu 149 566,- Sk (4 964,68 €). K tejto sume je potrebné prirátať sumu
400,- Sk (13,28 €) ako úrok z omeškania. Zamietnutie ţaloby vo zvyšku uplatneného
príslušenstva predstavuje zamietnutie nároku v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške
nad 8% do výšky 9%, t.j. o 1%, pretoţe v čase od 1. decembra 2004 platil 8%, a nie 9% úrok
z omeškania. O trovách konania (odvolacieho aj prvostupňového) odvolací súd rozhodol
podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ho ţiadal zrušiť
a vrátiť vec na ďalšie konanie. Bol toho názoru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci a je nevykonateľné aj z dôvodu, ţe nie je v ňom
špecifikovaný úrok z omeškania, či ide o ročný alebo denný úrok z omeškania.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho ţiadal zamietnuť a priznať náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie
ţalovaného nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani v dovolacom konaní
nevyšla najavo.
Dovolateľ namietal, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) i keď toto svoje tvrdenie bliţšie nekonkretizoval. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil
správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
V predmetnej veci nebol sporný medzi účastníkmi konania nárok na zaplatenie istiny,
vyplývajúci zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej medzi účastníkmi dňa
2. mája 2000 a nebola sporná ani výška tohto nároku. Predmetom sporu, ako správne uviedol
odvolací súd, bolo právne posúdenie započítavacieho prejavu ţalovaného, ktorý tento právny
úkon odôvodnil skutočnosťou existencie pohľadávky, ktorú mal voči ţalobcovi v celkovej
sume 7 935,10 € (239 077,- Sk) na základe faktúry č. X. titulom nezaplateného nájomného
za pozemky pod stavbami za r. 2001.
V zmysle § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlţník majú vzájomné
pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne
kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik
nastane okamihom, kedy sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Právnym následkom započítania je zánik vzájomných pohľadávok, pokiaľ sa
vzájomne kryjú; zánik nastáva okamihom, keď sa stretli ako pohľadávky spôsobilé
na započítanie, a nie aţ od kompenzačného prejavu, resp. od doby, keď takýto prejav došiel
druhej strane. Právne účinky (zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných
pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady pre započítanie.
Týmito predpokladmi sú : a/ vzájomnosť pohľadávok, b/ plnenie rovnakého druhu,
c/ spôsobilosť pohľadávok na započítanie, d/ prejav smerujúci k započítaniu.
O vzájomné (recipročné) pohľadávky ide vtedy, ak dve osoby sú navzájom (voči sebe)
súčasne veriteľom aj dlţníkom. Medzi inými osobami je započítanie prípustné len výnimočne.
Podľa § 548 Občianskeho zákonníka môţe ručiteľ proti veriteľovi uplatniť
započítacou námietkou aj pohľadávky dlţníka.
Podľa § 529 ods. 2 dlţník môţe pouţiť na započítanie voči postupníkovi aj svoje
na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo
oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky.
Podľa § 531 ten, kto prevzal dlh, môţe uplatniť námietky, ktoré má voči veriteľovi
pôvodný dlţník.
Najčastejšie prichádza do úvahy započítanie peňaţných pohľadávok. Nemoţno však
vylúčiť ani započítanie pohľadávok s iným plnením rovnakého druhu. Právny dôvod
nadobudnutia týchto pohľadávok nie je právne významný. Pojmovo sa vylučuje započítanie
napr. pri plneniach špecificky určených vecí.
Započítateľnými nie sú tie pohľadávky, ktorých započítanie je vylúčené zákonom
alebo dohodou účastníkov.
Započítací prejav (kompenzačnú námietku) treba adresovať druhému účastníkovi. Ide
o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyţadujú náleţitosti v zmysle §34 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka alebo
viaceré pohľadávky sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke
veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok veriteľa. Započítací prejav moţno
účinne urobiť po tom, keď sa pohľadávky stretnú. K tomuto okamihu nastávajú aj následky
započítania, t.j. zánik pohľadávky v rozsahu v akom sa vzájomne kryjú. Ak jedna
z pohľadávok prevyšuje druhú, zaniká iba do výšky protipohľadávky a v prevyšujúcej časti
zostáva naďalej v platnosti.
Započítací prejav moţno urobiť aj v rámci základného občianskeho súdneho konania
ako obranu proti ţalobe, ktorou ţalobca (veriteľ) uplatňuje svoju pohľadávku proti
ţalovanému (dlţníkovi).
V zmysle § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nie je moţné premlčané
pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemoţno domáhať na súde, ako aj pohľadávky
z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemoţno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je
splatná.
Uvedeným výpočtom sú definované pohľadávky, ktoré nie je moţné započítať vôbec,
nie je moţné ich k započítaniu pouţiť, ani proti nim započítanie namietať (na rozdiel
od pohľadávok, proti ktorým započítanie nie je prípustné § 581 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
Námietku premlčania vzájomnej pohľadávky moţno s úspechom uplatniť iba vtedy,
ak bola vzájomná pohľadávky premlčaná uţ v čase, kedy sa pohľadávky stretli (R 69/1972).
Odvolací súd správne, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k právnemu záveru, ţe
nemohlo dôjsť k započítaniu pohľadávky jednostranným právnym úkonom ţalovaného (tzv.
compensatio neccessaria) a tým k zániku záväzku ţalovaného.
Ako je zrejmé z obsahu spisu ţalobca uplatnil svoj nárok voči ţalovanému titulom
dlţného nájomného k nebytovým priestorom vo vlastníctve ţalobcu, a to na základe troch
faktúr splatných dňa 31. augusta 2004, dňa 30. novembra 2004 a 2. mája 2005. Ţalobca
uplatnil svoj jednostranný započítací prejav dňa 13. mája 2005, a to na základe faktúry
č. X., v ktorej si uplatnil nájomné za rok 2001. K stretu týchto pohľadávok preto mohlo prísť
najskôr dňa 31. augusta 2004, kedy si uplatnil pohľadávku ţalobca. Správne však
po vykonanom dokazovaní odvolací súd dospel k záveru, ţe vzhľadom k neexistencii
nájomnej zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným, ohľadom nehnuteľností pod nebytovými
priestormi (stavbami vo vlastníctve ţalobcu), mohlo ísť na strane ţalobcu len o bezdôvodné
obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka.
V zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, ţe
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Z uvedeného vyplýva, ţe pohľadávka, ktorú jednostranným právnym úkonom
započítal ţalovaný, vychádzajúc z nároku uplatneného za rok 2001 (i keď ju povaţoval
za nájomné), v skutočnosti mohla byť len pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia na strane
ţalobcu a v čase stretu pohľadávok dňa 31. augusta 2004, bola ako pohľadávka premlčaná.
Ţalobca sa v konaní premlčania úspešne dovolal a odvolací súd na túto námietku dôvodne
prihliadol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci
odvolacím súdom je vecne správne. S jeho právnym záverom, ktoré ho viedli k zmene
rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a ktoré nevybočili z medzí hľadísk
stanovených zákonom, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil a v podrobnostiach
odkazuje na ich odôvodnenie.
Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nebol
daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi sumu
4 977,96 € s 9% úrokom z omeškania zo sumy 1 991,64 € od 1. septembra 2004
do zaplatenia, s 8% úrokom z omeškania zo sumy 2 229,80 € od 1. decembra 2004
do zaplatenia a so 6% úrokom z omeškania zo sumy 743,25 € od 2. mája 2005 do zaplatenia,
všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o trovách konania,
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
Dovolateľ napadol svojím mimoriadnym opravným prostriedkom celý výrok rozsudku
odvolacieho súdu, t.j. i výrok, ktorým zamietol odvolací súd uplatnený nárok ţalobcu v časti
príslušenstva, a to úrokov z omeškania k istine, keď mal za to, ţe si uplatnil ţalobca úrok
vyšší o 1% ako bolo stanovené v čase 1. decembra 2004 (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.).
Dovolací súd v tejto napadnutej časti dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., keď mal za to, ţe v danom prípade chýba
podmienka subjektívnej prípustnosti dovolania.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia
v dovolacom konaní v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním
písomného vyjadrenia k dovolaniu vo výške 170,97 €, čo spolu s náhradou výdavkov
vo výške 7,21 € a výškou DPH 35,60 € predstavuje spolu 213,78 €, ktoré zaviazal zaplatiť
ţalovaného na účet právnej zástupkyne ţalobcu do troch dní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová