Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a27/383248.33b05c.pdf
PDF · 178.4 KB
No categories available
5Sžf/15/2011
Najvyšší súd 5Sžf/15/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti LUMI TATRY
SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Rhodyho 6, Bardejov, zastúpenej advokátskou kanceláriou
AK Novikmec, s. r. o., so sídlom Rázusova 125, Vranov nad Topľou, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/328/2010/991048-r
zo 04. januára 2010, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo 14. decembra 2010, č. k. 1S/20/2010-49, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo 14. decembra 2010, č. k. 1S/20/2010–49 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou
sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/328/2010/991048-r
zo dňa 04. januára 2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu
Bardejov č. 700/230/28834/09/Pav zo dňa 11. septembra 2009, ktorým bol žalobkyni
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007 v sume
9.621,19 eura z dôvodu porušenia ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“
alebo „zákon o DPH“).
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe
(§ 244 ods. 1, 2, 3 OSP v spojení s § 247 a nasl. OSP), dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie ako aj postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.
Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd vychádzal z obsahu správneho spisu
a z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj z ustanovenia § 29 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave daňových orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“),
pričom sa stotožnil s argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uviedol,
že daňové orgány nepochybili, ak uviedli, že žalobkyňa správcovi dane nepredložila riadnu
faktúru od spoločnosti ESSO SLOVENSKO, s. r. o., vyhotovenú podľa § 71 ods. 1 zákona
o dani z pridanej hodnoty a keď uviedli, že skutočný obsah zmluvy o dielo zo dňa
31. decembra 2006 uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou WOREX, s. r. o., bol
spochybnený. Obsahom tejto zmluvy o dielo malo byť vyhotovenie predpokladaného
a najoptimálnejšieho prístupu k dátam vyťaženosti motorových vozidiel, vykonanie
preškolení pracovníkov na prácu so službami RAAL a TimoCom, pričom žalobkyňa
nepreukázala, že na základe uvedenej zmluvy o dielo skutočne došlo k dodaniu služby, keď
vykonaným dokazovaním neboli preukázané obchodné vzťahy ani medzi spoločnosťou
WOREX, s. r. o. a spoločnosťou TRIGGER, spol. s r. o., čím žalobkyňa dôkazné bremeno
v konaní neuniesla.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, a to žalobkyni pre neúspech v konaní
a žalovanému preto, že na náhradu trov konania ani pri úspechu v konaní nemá nárok.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc
sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Vytýkala
krajskému súdu, že sa stotožnil s postupom žalovaného v daňovom konaní a s jeho
stanoviskom.
Uviedla, že odvolací orgán nepostupoval správne, ak potvrdil rozhodnutie správcu
dane pri kontrole zdaňovacieho obdobia február 2007, neuznal odpočítanie dane podľa § 51
ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. na základe oznámenia o pohľadávkach za transakcie
uskutočnené v Slovenskej republike č. 536 od dodávateľa ESSO SLOVENSKO, spol. s r. o.,
Bratislava vo výške 2.752,58 Sk. Poukazovala na to, že zákon o dani z pridanej hodnoty
v § 49 ods. 1 upravuje, že právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť daň z tovarov alebo služieb, ktorú použije na účely svojho podnikania
ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané, čo vyplýva z ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Poukazovala
na to, že podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49
zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. V zmysle ustanovení § 71 písm. a/ a § 71 ods. 2
zákona o DPH na základe oznámenia o pohľadávkach za transakcie uskutočnené v Slovenskej
republike č. 536 zo dňa 28. februára 2007 žalobkyňa postupovala v súlade s ust. § 51 ods. 1
písm. a/ v spojení s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, lebo podľa jej názoru z obsahu
ust. § 71 ods. 2 zákona o DPH vyplýva právo uplatniť odpočítanie bez ohľadu
na pomenovanie dokladu vystaveného dodávateľom tovaru, teda spoločnosťou ESSO
SLOVENSKO, spol. s r. o., Bratislava, a teda predmetné oznámenie spĺňa charakter faktúry
ako daňového dokladu podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH.
Žalobkyňa poukazovala na to, že zákon o DPH nesplnomocňuje daňový subjekt ako
platiteľa dane z pridanej hodnoty určovať povahu dokladov a rozdeľovať ich na daňové
a nedaňové. Predmetné oznámenie bolo vyhotovené v súlade s ust. § 71 ods. 1 zákona o DPH,
obsahuje všetky údaje faktúry. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na ust. § 75 ods. 7
v spojení s ustanovením § 75 ods. 1 zákona o DPH.
Žalobkyňa ďalej poukazovala na to, že si uplatnila odpočítanie dane v sume 285.000
Sk na základe faktúry č. 2007/2802 zo dňa 28. februára 2007 od spoločnosti WOREX, s. r. o.,
Poprad za prevádzkové poradenstvo poskytnuté žalobkyni v celkovej sume 1.785.000 Sk,
z toho DPH vo výške 285.000 Sk. K tejto faktúre žalobkyňa predložila Zmluvu o dielo zo dňa
30. decembra 2006, podľa ktorej bol predmetom zmluvy záväzok zhotoviteľa koordinovať
vedenie špedičnej, medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy s prevádzkou vlastných
motorových vozidiel, pričom dielo malo byť vykonané s termínom začatia plnenia do 10 dní
odo dňa podpísania zmluvy s termínom ukončenia plnenia do 28. februára 2007. V zmluve
sa žalobkyňa zaviazala pre zhotoviteľa zabezpečiť prístup k písomným materiálom
spoločnosti, k nahliadnutiu spracovania dokladov. Na základe uvedeného mal zhotoviteľ
vyhotoviť predpokladaný a najoptimálnejší prístup k dátam vyťaženosti motorových vozidiel,
sprostredkovať obchodné rokovania s potencionálymi odberateľmi služieb tejto spoločnosti
a vykonať preškolenia pracovníkov na prácu so službami RAAL a TimoCom. Aj v tomto
prípade bolo správcom dane konštatované porušenie ust. § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení
s ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH. Žalobkyňa poukazovala na dokazovanie vykonané
prostredníctvom dožiadaného správcu dane vo vzťahu k spoločnosti WOREX, s. r. o..
Za účelom naplnenia tejto zmluvy bol žalobkyňou zakúpený softvér RAALTRANS, pričom
CD s programom bolo dodané 22. februára 2007 a zhotoviteľ diela následne zaškoľoval
jednotlivých zamestnancov špedície žalobkyne na použitie a využívanie tohto softvéru
pre podmienky žalobkyne tak, aby bol tento softvér využiteľný pre podmienky žalobkyne
ako špedičnej firmy. Správca dane mohol pre účely dokazovania zabezpečiť výpovede
zamestnancov špedície. Žalobkyňa poukazovala na to, že je nepopierateľné, že žalobkyňa si
objednala služby v spoločnosti WOREX, s. r. o. a z vyjadrení žalobkyne ako aj zhotoviteľa
diela vyplynulo, že zdaniteľné plnenie, ktoré bolo predmetom faktúry č. 2007/2802 zo dňa
28. februára 2007 sa uskutočnilo v celom rozsahu.
Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný ako aj správca dane si nesprávne vyhodnotili
získané informácie pri výkone daňovej kontroly, lebo dodávateľská spoločnosť WOREX,
s. r. o. nemala dôvod byť evidovaná v databáze užívateľa spoločnosti TRIGGER a konateľ
spoločnosti TRIGGER nemusel, resp. nemal dôvod, aby poznal bývalého konateľa
spoločnosti WOREX. Žalobkyňa uviedla, že nerozumie na základe čoho dospel správca dane
a následne aj žalovaný k takejto nesprávnej úvahe. Pokiaľ daňové orgány tvrdia,
že pri kontrole boli získané od žalobkyne len in formácie všeobecného charakteru, a preto
správca dane musel preverovať skutočnosti, ktoré sa týkajú napojenia na spoločnosť RAAL,
TimoCom a Genetech, pričom ako dôkaz o spochybnení uskutočnenia zdaniteľných plnení
správca dane uviedol účtovný doklad zo dňa 26. januára 2006, toto tvrdenie považuje
žalobkyňa za nesprávne a subjektívne. Tým, že žalobkyňa uhradila spoločnosti TimoCom
poplatok za obdobie od 01. januára 2006 do 31. marca 2006 a nie za celý rok 2006,
nepreukazuje, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a skutočnosti uvádzané
správcom dane nepopierajú samotné uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pretože žalobkyňa
začala využívať databázu spoločnosti TRIGGER až v roku 2007. Správca dane vo vzťahu
k spoločnosti WOREX neskúmal prostredníctvom dožiadania, či spoločnosť WOREX podala
za kontrolované zdaňovacie obdobie daňové priznanie k DPH, a či priznala konkrétnu výšku
dane za uskutočnené zdaniteľné plnenie pre žalobkyňu. Ďalej namietala, že nesúhlasí
s tvrdením žalovaného, že postupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992
Z. z. a že hodnotil dôkazy, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti
a že prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Naopak tvrdila, že postup žalovaného
nie je v súlade s týmto ustanovením ako aj s ustanovením § 29 cit. zákona. Žalobkyňa
vyslovila názor, že preukázala všetky náležitosti vyžadované zákonom o DPH. Uviedla,
že dokazovanie vykonané správcom dane nebolo dostatočné. V tejto súvislosti poukazovala
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie zo dňa 10. marca 2011 navrhol
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne správny. Poukázal
na to, že žalobkyňa v odvolaní uviedla, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, avšak nešpecifikovala, v čom vidí nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Uviedol, že je zložité vyjadriť sa k dôvodom nezákonnosti rozsudku,
keď žalobkyňa v odvolaní oproti rozsudku uvádza zhrnutie skutkového a právneho stavu
a „rozpory v rozhodnutiach správcu dane a odvolacieho orgánu“ bez toho, aby vyvodil
argumenty o nesprávnosti tohto rozsudku vo veci alebo v postupe krajského súdu. Podľa
názoru žalovaného žalobkyňa v odvolaní nevzniesla žiadne námietku, ktorá by spochybnila
rozsudok krajského súdu. Ďalej žalovaný vo vzťahu k opisu nedostatkov rozhodnutia
žalovaného poukazoval na písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 04. mája 2010. Pokiaľ ide
o námietky vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu, v tomto smere žalovaný poukazoval
na odôvodnenie svojho rozhodnutia, pretože tie isté námietky vzniesla žalobkyňa
aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a žalovaný sa s nimi vysporiadal. Skutkový stav
žalovaný považuje za objektívne a dostatočne zistený. K rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2910 žalovaný uviedol, že nie je možné súhlasiť
so žalobkyňou, pretože predmetný rozsudok nie je aplikovateľný na skutočnosti tohto
konania, ide totiž o rozdielne zistené skutkové okolnosti, ktoré nie sú porovnateľné s daným
konkrétnym prípadom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. I/225/328/2010/991048-r zo dňa 04. januára 2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
správcu dane Daňového úradu Bardejov č. 700/230/28834/09/Pav zo dňa 11. septembra 2009,
ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
február 2007 v sume 9.621,19 eura z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1, 2 a § 51
ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov a posúdenie, či tieto rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,
len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo
na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý
je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (v znení rozhodnom pre posúdenie danej veci) právo
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:
a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané,
b/ ním uplatnená z tovarov a služieb dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom
alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená
z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,
c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11
a § 11a,
d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby
v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktoré nie je zdaniteľnou osobou,
je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,
ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.
Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti.
Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo
viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktorú prijal jednu
alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku
poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby
v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru,
ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.
Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení zákona
č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou
od. 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej
Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli
na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,
t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazová ulica 63, 974 01 Banská
Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného
koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že námietky žalobkyne uvedené
v odvolaní nie sú dôvodné. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k neuznaniu odpočítania dane
na základe oznámenia o pohľadávkach od spoločnosti ESSO Slovensko, spol. s r. o., najvyšší
súd sa stotožnil s názorom žalovaného ako aj krajského súdu, že údaje na oznámení boli len
informatívne a nespĺňali náležitosti faktúry podľa ust. § 71 zákona o DPH, a preto
nie sú splnené podmienky na odpočet v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, pretože
nepredložil faktúru vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH, a to ani po výzve správcu dane.
Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa neuznania odpočtu vo výške 285.000,- Sk, ktoré
si žalobkyňa uplatnila na základe faktúry č. 2007/2802 zo dňa 28. februára 2007
od spoločnosti WOREX, s. r. o., t. č. so sídlom v Ličartovciach za prevádzkové poradenstvo,
najvyšší súd sa aj v tomto prípade stotožnil s názorom žalovaného ako aj krajského súdu,
keď mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že predmetom Zmluvy o dielo
zo dňa 30. decembra 2006 bol záväzok zhotoviteľa diela koordinovať vedenie špedičnej
medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy s prevádzkou vlastných motorových vozidiel.
Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa nepreukázala spôsobom vylučujúcim akékoľvek
pochybnosti, ako mala byť táto koordinácia vykonávaná. Táto skutočnosť nevyplynula
ani z vyjadrení konateľa žalobkyne Miroslava Fabiána, ktorý na otázky správcu dane
odpovedal len veľmi všeobecne, alebo na otázky správcu dane odpovedať nevedel, alebo
odpovedať odmietol. ani z vyjadrení dodávateľa predmetnej služby. Správca dane za účelom
preverenia zdaniteľného plnenia uvedeného v predmetnej zmluve dožiadaním zo dňa
23. septembra 2008 požiadala Daňový úrad Prešov I o preverenie dodávateľa spoločnosti
WOREX, s. r. o., ktorý zistil, že konateľ spoločnosti Anton Hrywna, (je konateľom tejto
spoločnosti od 29. septembra 2007) uviedol, že spoločnosť od kedy je jej konateľom žiadnu
činnosť nevykonáva a od predchádzajúceho konateľa Františka Budziňáka mu neboli
odovzdané žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti. Bývalý konateľ František Budziňák
na opakovanú výzvu správcu dane o svedeckú výpoveď dňa 10. februára 2009 doručil
písomnú svedeckú výpoveď, z ktorej vyplýva, že poradil konateľovi žalobkyne Mariánovi
Fabiánovi napojenie na spoločnosti RAAL a TimoCom a navrhol mu nový systém riadenia
špedície cez tieto spoločnosti a odporúčaná mu bola spoločnosť GENETECH, s. r. o., ktorá
sa zaoberá meraním spotreby nafty a montovaním prietokomerov. Na tomto poradenstve mal
spolupracovať so spoločnosťou KERAREAL, s. r. o., Košice, konkrétne s pánom Ničom.
Následne dňa 15. apríla 2009 bolo vykonané ďalšie ústne pojednávanie s Františkom
Budziňákom, ktorý však odmietol na otázky správcu dane odpovedať s tým, že sa už vyjadril
písomne. K otázke napojenia na spoločnosti RAAL, TimoCom, a GENETECH, s. r. o.
nevedel označiť žiadne osoby s ktorými mal byť v kontakte.
Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobkyňa
už v roku 2006 platila užívateľské poplatky za špedičnú databanku TimoCom,
a to spoločnosti TimoCom GmbH, Dusseldorf za obdobie od 01. januára 2006
do 31. marca 2006. Dožiadaním na Daňový úrad Nitra II bolo preverované napojenie
na spoločnosť RAAL. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 24. októbra 2008 vyplýva,
že žalobkyňa zaslala spoločnosti TRIGGER, s. r. o., so sídlom v Nitre dňa 09. februára 2007
objednávku na softwar RAALTRANS, následne jej bola zaslaná predfaktúra a po zaplatení
bola vyhotovená zúčtovacia faktúra. Užívateľom databanky RAALTRANS sa žalobkyňa stala
dňom 26. februára 2007, a to podpisom zmluvy o poskytovaní dopravných informácií a dňa
22. februára 2007 jej bolo zaslané CD s programom. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané,
že v databáze spoločnosti TRIGGER, s. r. o. sa spoločnosť WOREX, s. r. o. nenachádza
a konateľ spoločnosti TRIGGER, s. r. o. Ing. Eliaš uviedol, že konateľa spoločnosti WOREX,
s. r. o. Františka Budziňáka nepozná. Taktiež bolo preverované napojenia na spoločnosť
GENETECH, s. r. o. so sídlom v Bratislave, a to dožiadaným Daňovým úradom Bratislava
VI, z ktorého mal najvyšší súd za preukázané, že táto spoločnosť nemala žiadne obchodné
vzťahy so spoločnosťami WOREX, s. r. o., ani s KERAREAL, s. r. o. a obchodný vzťah
medzi žalobkyňou a spoločnosťou GENETECH, s. r. o., vznikol na základe zmluvy
a písomných objednávok až vo februári 2008 a za spoločnosť žalobkyne vystupoval ako
konateľ Marián Fabián, kým osoby Róbert Nič a František Budziňák prítomné neboli
a do konania nevstupovali. Z uvedených skutočností preto vyplýva, že žalobkyňa začala
využívať špedičnú databanku TimoCom už od 01. januára 2006 a nie až koncom roku 2006,
tak ako uviedol František Budziňák, a preto je nepochybné, že napojenie žalobkyne
na predmetnú špedičnú databanku nemohlo byť predmetom Zmluvy o dielo zo dňa
30. decembra 2006, keďže predmetnú databanku začala žalobkyňa využívať
už pred podpisom tejto zmluvy. Taktiež k obchodným rokovaniam a napojeniu na spoločnosť
GENETECH, s. r. o. došlo na základe zmluvy o poskytovaní dopravných informácií
a písomných objednávok až v roku 2008, a to bez akéhokoľvek pričinenia Františka
Budziňáka a Róberta Niča.
Z uvedených skutočností je preto podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom
žalovaného ako aj krajského súdu nepochybné, že poradenská činnosť, ktorá mala byť
predmetom Zmluvy o dielo zo dňa 30. decembra 2006 a ktorá mala byť predmetom faktúry
č. 2007/2802 zo dňa 28. februára 2007 od spoločnosti WOREX, s. r. o., t. č. so sídlom
v Ličartovciach vykonaná nebola, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa
§ 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti WOREX, s. r. o. nevznikla daňová povinnosť, pretože
nedodala služby) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH
(fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby). Uskutočnenie zdaniteľného
plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné
plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna
existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom
pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako
aj žalovaného, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie
označenou faktúrou boli vykonané spoločnosťou WOREX, s. r. o. ako dodávateľom.
Žalobkyňa v konaní okrem vyššie označenej faktúry a Zmluvy o dielo zo dňa
30. decembra 2006 nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach a taktiež
dodávateľská spoločnosť nepreukázala spôsobom vylučujúcom akékoľvek pochybnosti,
že došlo k naplneniu predmetnej zmluvy o dielo, a teda, že služby boli skutočne realizované
prostredníctvom spoločnosti WOREX, s. r. o.. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné
bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa poukazovania na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19. augusta 2010, najvyšší súd poukazuje
na to, že citovaný rozsudok nie je na daný prípad použiteľný, pretože rieši inú právnu situáciu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval
námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 2 OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa
v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona
neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková