Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/15/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti LUMI TATRY

SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Rhodyho 6, Bardejov, zastúpenej advokátskou kanceláriou

AK Novikmec, s. r. o., so sídlom Rázusova 125, Vranov nad Topľou, proti žalovanému

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/328/2010/991048-r

zo 04. januára 2010, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

zo 14. decembra 2010, č. k. -49, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo 14. decembra 2010, č. k. –49 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou

sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/225/328/2010/991048-r

zo dňa 04. januára 2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu

Bardejov č. /Pav zo dňa 11. septembra 2009, ktorým bol žalobkyni

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2007 v sume

9.621,19 eura z dôvodu porušenia ustanovenia

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“

alebo „zákon o DPH“).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe

(, , v spojení s a nasl. ), dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie ako aj postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.

Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd vychádzal z obsahu správneho spisu

a z ustanovenia , ako aj z ustanovenia

o správe daní a o zmenách v sústave daňových orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“),

pričom sa stotožnil s argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uviedol,

že daňové orgány nepochybili, ak uviedli, že žalobkyňa správcovi dane nepredložila riadnu

faktúru od spoločnosti ESSO SLOVENSKO, s. r. o., vyhotovenú podľa § 71 ods. 1 zákona

o dani z pridanej hodnoty a keď uviedli, že skutočný obsah zmluvy o dielo zo dňa

31. decembra 2006 uzavretej medzi žalobkyňou a spoločnosťou WOREX, s. r. o., bol

spochybnený. Obsahom tejto zmluvy o dielo malo byť vyhotovenie predpokladaného

a najoptimálnejšieho prístupu k dátam vyťaženosti motorových vozidiel, vykonanie

preškolení pracovníkov na prácu so službami RAAL a TimoCom, pričom žalobkyňa

nepreukázala, že na základe uvedenej zmluvy o dielo skutočne došlo k dodaniu služby, keď

vykonaným dokazovaním neboli preukázané obchodné vzťahy ani medzi spoločnosťou

WOREX, s. r. o. a spoločnosťou TRIGGER, spol. s r. o., čím žalobkyňa dôkazné bremeno

v konaní neuniesla.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, a to žalobkyni pre neúspech v konaní

a žalovanému preto, že na náhradu trov konania ani pri úspechu v konaní nemá nárok.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc

sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Vytýkala

krajskému súdu, že sa stotožnil s postupom žalovaného v daňovom konaní a s jeho

stanoviskom.

Uviedla, že odvolací orgán nepostupoval správne, ak potvrdil rozhodnutie správcu

dane pri kontrole zdaňovacieho obdobia február 2007, neuznal odpočítanie dane podľa § 51

ods. 1 písm. a/ na základe oznámenia o pohľadávkach za transakcie

uskutočnené v Slovenskej republike č. 536 od dodávateľa ESSO SLOVENSKO, spol. s r. o.,

Bratislava vo výške 2.752,58 Sk. Poukazovala na to, že zákon o dani z pridanej hodnoty

v § 49 ods. 1 upravuje, že právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,

keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane,

ktorú je povinný platiť daň z tovarov alebo služieb, ktorú použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané, čo vyplýva z ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Poukazovala

na to, že podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49

zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. V zmysle ustanovení § 71 písm. a/ a § 71 ods. 2

zákona o DPH na základe oznámenia o pohľadávkach za transakcie uskutočnené v Slovenskej

republike č. 536 zo dňa 28. februára 2007 žalobkyňa postupovala v súlade s ust. § 51 ods. 1

písm. a/ v spojení s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, lebo podľa jej názoru z obsahu

ust. § 71 ods. 2 zákona o DPH vyplýva právo uplatniť odpočítanie bez ohľadu

na pomenovanie dokladu vystaveného dodávateľom tovaru, teda spoločnosťou ESSO

SLOVENSKO, spol. s r. o., Bratislava, a teda predmetné oznámenie spĺňa charakter faktúry

ako daňového dokladu podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH.

Žalobkyňa poukazovala na to, že zákon o DPH nesplnomocňuje daňový subjekt ako

platiteľa dane z pridanej hodnoty určovať povahu dokladov a rozdeľovať ich na daňové

a nedaňové. Predmetné oznámenie bolo vyhotovené v súlade s ust. § 71 ods. 1 zákona o DPH,

obsahuje všetky údaje faktúry. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na ust. § 75 ods. 7

v spojení s ustanovením § 75 ods. 1 zákona o DPH.

Žalobkyňa ďalej poukazovala na to, že si uplatnila odpočítanie dane v sume 285.000

Sk na základe faktúry č. 2007/2802 zo dňa 28. februára 2007 od spoločnosti WOREX, s. r. o.,

Poprad za prevádzkové poradenstvo poskytnuté žalobkyni v celkovej sume 1.785.000 Sk,

z toho DPH vo výške 285.000 Sk. K tejto faktúre žalobkyňa predložila Zmluvu o dielo zo dňa

30. decembra 2006, podľa ktorej bol predmetom zmluvy záväzok zhotoviteľa koordinovať

vedenie špedičnej, medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy s prevádzkou vlastných

motorových vozidiel, pričom dielo malo byť vykonané s termínom začatia plnenia do 10 dní

odo dňa podpísania zmluvy s termínom ukončenia plnenia do 28. februára 2007. V zmluve

sa žalobkyňa zaviazala pre zhotoviteľa zabezpečiť prístup k písomným materiálom

spoločnosti, k nahliadnutiu spracovania dokladov. Na základe uvedeného mal zhotoviteľ

vyhotoviť predpokladaný a najoptimálnejší prístup k dátam vyťaženosti motorových vozidiel,

sprostredkovať obchodné rokovania s potencionálymi odberateľmi služieb tejto spoločnosti

a vykonať preškolenia pracovníkov na prácu so službami RAAL a TimoCom. Aj v tomto

prípade bolo správcom dane konštatované porušenie ust. § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení

s ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH. Žalobkyňa poukazovala na dokazovanie vykonané

prostredníctvom dožiadaného správcu dane vo vzťahu k spoločnosti WOREX, s. r. o..

Za účelom naplnenia tejto zmluvy bol žalobkyňou zakúpený softvér RAALTRANS, pričom

CD s programom bolo dodané 22. februára 2007 a zhotoviteľ diela následne zaškoľoval

jednotlivých zamestnancov špedície žalobkyne na použitie a využívanie tohto softvéru

pre podmienky žalobkyne tak, aby bol tento softvér využiteľný pre podmienky žalobkyne

ako špedičnej firmy. Správca dane mohol pre účely dokazovania zabezpečiť výpovede

zamestnancov špedície. Žalobkyňa poukazovala na to, že je nepopierateľné, že žalobkyňa si

objednala služby v spoločnosti WOREX, s. r. o. a z vyjadrení žalobkyne ako aj zhotoviteľa

diela vyplynulo, že zdaniteľné plnenie, ktoré bolo predmetom faktúry č. 2007/2802 zo dňa

28. februára 2007 sa uskutočnilo v celom rozsahu.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný ako aj správca dane si nesprávne vyhodnotili

získané informácie pri výkone daňovej kontroly, lebo dodávateľská spoločnosť WOREX,

s. r. o. nemala dôvod byť evidovaná v databáze užívateľa spoločnosti TRIGGER a konateľ

spoločnosti TRIGGER nemusel, resp. nemal dôvod, aby poznal bývalého konateľa

spoločnosti WOREX. Žalobkyňa uviedla, že nerozumie na základe čoho dospel správca dane

a následne aj žalovaný k takejto nesprávnej úvahe. Pokiaľ daňové orgány tvrdia,

že pri kontrole boli získané od žalobkyne len in formácie všeobecného charakteru, a preto

správca dane musel preverovať skutočnosti, ktoré sa týkajú napojenia na spoločnosť RAAL,

TimoCom a Genetech, pričom ako dôkaz o spochybnení uskutočnenia zdaniteľných plnení

správca dane uviedol účtovný doklad zo dňa 26. januára 2006, toto tvrdenie považuje

žalobkyňa za nesprávne a subjektívne. Tým, že žalobkyňa uhradila spoločnosti TimoCom

poplatok za obdobie od 01. januára 2006 do 31. marca 2006 a nie za celý rok 2006,

nepreukazuje, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a skutočnosti uvádzané

správcom dane nepopierajú samotné uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pretože žalobkyňa

začala využívať databázu spoločnosti TRIGGER až v roku 2007. Správca dane vo vzťahu

k spoločnosti WOREX neskúmal prostredníctvom dožiadania, či spoločnosť WOREX podala

za kontrolované zdaňovacie obdobie daňové priznanie k DPH, a či priznala konkrétnu výšku

dane za uskutočnené zdaniteľné plnenie pre žalobkyňu. Ďalej namietala, že nesúhlasí

s tvrdením žalovaného, že postupoval v súlade s ustanovením

Z. z. a že hodnotil dôkazy, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti

a že prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Naopak tvrdila, že postup žalovaného

nie je v súlade s týmto ustanovením ako aj s ustanovením § 29 cit. zákona. Žalobkyňa

vyslovila názor, že preukázala všetky náležitosti vyžadované zákonom o DPH. Uviedla,

že dokazovanie vykonané správcom dane nebolo dostatočné. V tejto súvislosti poukazovala

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie zo dňa 10. marca 2011 navrhol

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne správny. Poukázal

na to, že žalobkyňa v odvolaní uviedla, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, avšak nešpecifikovala, v čom vidí nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Uviedol, že je zložité vyjadriť sa k dôvodom nezákonnosti rozsudku,

keď žalobkyňa v odvolaní oproti rozsudku uvádza zhrnutie skutkového a právneho stavu

a „rozpory v rozhodnutiach správcu dane a odvolacieho orgánu“ bez toho, aby vyvodil

argumenty o nesprávnosti tohto rozsudku vo veci alebo v postupe krajského súdu. Podľa

názoru žalovaného žalobkyňa v odvolaní nevzniesla žiadne námietku, ktorá by spochybnila

rozsudok krajského súdu. Ďalej žalovaný vo vzťahu k opisu nedostatkov rozhodnutia

žalovaného poukazoval na písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 04. mája 2010. Pokiaľ ide

o námietky vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu, v tomto smere žalovaný poukazoval

na odôvodnenie svojho rozhodnutia, pretože tie isté námietky vzniesla žalobkyňa

aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a žalovaný sa s nimi vysporiadal. Skutkový stav

žalovaný považuje za objektívne a dostatočne zistený. K rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. žalovaný uviedol, že nie je možné súhlasiť

so žalobkyňou, pretože predmetný rozsudok nie je aplikovateľný na skutočnosti tohto

konania, ide totiž o rozdielne zistené skutkové okolnosti, ktoré nie sú porovnateľné s daným

konkrétnym prípadom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania ( v spojení

s veta prvá ),odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a )

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného

č. I/225/328/2010/991048-r zo dňa 04. januára 2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

správcu dane Daňového úradu Bardejov č. /Pav zo dňa 11. septembra 2009,

ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

február 2007 v sume 9.621,19 eura z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1, 2 a § 51

ods. 1 písm. a/ o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov a posúdenie, či tieto rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,

len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec

správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo

na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý

je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,

alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia

tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (v znení rozhodnom pre posúdenie danej veci) právo

odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ

s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:

a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú

byť platiteľovi dodané,

b/ ním uplatnená z tovarov a služieb dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom

alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená

z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,

c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11

a § 11a,

d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby

v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktoré nie je zdaniteľnou osobou,

je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,

ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.

Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti.

Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo

viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktorú prijal jednu

alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku

poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby

v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru,

ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa s účinnosťou

od 01. januára 2012 sa zrušuje o daňových orgánoch a ktorým

sa mení a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení zákona

č. a , t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky ( a o daňových orgánoch).

Vzhľadom k tomu, že bolo s účinnosťou

od. 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej

Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli

na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa

informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,

t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazová ulica 63, 974 01 Banská

Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa na strane žalovaného

koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že námietky žalobkyne uvedené

v odvolaní nie sú dôvodné. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k neuznaniu odpočítania dane

na základe oznámenia o pohľadávkach od spoločnosti ESSO Slovensko, spol. s r. o., najvyšší

súd sa stotožnil s názorom žalovaného ako aj krajského súdu, že údaje na oznámení boli len

informatívne a nespĺňali náležitosti faktúry podľa ust. § 71 zákona o DPH, a preto

nie sú splnené podmienky na odpočet v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, pretože

nepredložil faktúru vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH, a to ani po výzve správcu dane.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa neuznania odpočtu vo výške 285.000,- Sk, ktoré

si žalobkyňa uplatnila na základe faktúry č. 2007/2802 zo dňa 28. februára 2007

od spoločnosti WOREX, s. r. o., t. č. so sídlom v Ličartovciach za prevádzkové poradenstvo,

najvyšší súd sa aj v tomto prípade stotožnil s názorom žalovaného ako aj krajského súdu,

keď mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že predmetom Zmluvy o dielo

zo dňa 30. decembra 2006 bol záväzok zhotoviteľa diela koordinovať vedenie špedičnej

medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy s prevádzkou vlastných motorových vozidiel.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa nepreukázala spôsobom vylučujúcim akékoľvek

pochybnosti, ako mala byť táto koordinácia vykonávaná. Táto skutočnosť nevyplynula

ani z vyjadrení konateľa žalobkyne Miroslava Fabiána, ktorý na otázky správcu dane

odpovedal len veľmi všeobecne, alebo na otázky správcu dane odpovedať nevedel, alebo

odpovedať odmietol. ani z vyjadrení dodávateľa predmetnej služby. Správca dane za účelom

preverenia zdaniteľného plnenia uvedeného v predmetnej zmluve dožiadaním zo dňa

23. septembra 2008 požiadala Daňový úrad Prešov I o preverenie dodávateľa spoločnosti

WOREX, s. r. o., ktorý zistil, že konateľ spoločnosti Anton Hrywna, (je konateľom tejto

spoločnosti od 29. septembra 2007) uviedol, že spoločnosť od kedy je jej konateľom žiadnu

činnosť nevykonáva a od predchádzajúceho konateľa Františka Budziňáka mu neboli

odovzdané žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti. Bývalý konateľ František Budziňák

na opakovanú výzvu správcu dane o svedeckú výpoveď dňa 10. februára 2009 doručil

písomnú svedeckú výpoveď, z ktorej vyplýva, že poradil konateľovi žalobkyne Mariánovi

Fabiánovi napojenie na spoločnosti RAAL a TimoCom a navrhol mu nový systém riadenia

špedície cez tieto spoločnosti a odporúčaná mu bola spoločnosť GENETECH, s. r. o., ktorá

sa zaoberá meraním spotreby nafty a montovaním prietokomerov. Na tomto poradenstve mal

spolupracovať so spoločnosťou KERAREAL, s. r. o., Košice, konkrétne s pánom Ničom.

Následne dňa 15. apríla 2009 bolo vykonané ďalšie ústne pojednávanie s Františkom

Budziňákom, ktorý však odmietol na otázky správcu dane odpovedať s tým, že sa už vyjadril

písomne. K otázke napojenia na spoločnosti RAAL, TimoCom, a GENETECH, s. r. o.

nevedel označiť žiadne osoby s ktorými mal byť v kontakte.

Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobkyňa

už v roku 2006 platila užívateľské poplatky za špedičnú databanku TimoCom,

a to spoločnosti TimoCom GmbH, Dusseldorf za obdobie od 01. januára 2006

do 31. marca 2006. Dožiadaním na Daňový úrad Nitra II bolo preverované napojenie

na spoločnosť RAAL. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 24. októbra 2008 vyplýva,

že žalobkyňa zaslala spoločnosti TRIGGER, s. r. o., so sídlom v Nitre dňa 09. februára 2007

objednávku na softwar RAALTRANS, následne jej bola zaslaná predfaktúra a po zaplatení

bola vyhotovená zúčtovacia faktúra. Užívateľom databanky RAALTRANS sa žalobkyňa stala

dňom 26. februára 2007, a to podpisom zmluvy o poskytovaní dopravných informácií a dňa

22. februára 2007 jej bolo zaslané CD s programom. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané,

že v databáze spoločnosti TRIGGER, s. r. o. sa spoločnosť WOREX, s. r. o. nenachádza

a konateľ spoločnosti TRIGGER, s. r. o. Ing. Eliaš uviedol, že konateľa spoločnosti WOREX,

s. r. o. Františka Budziňáka nepozná. Taktiež bolo preverované napojenia na spoločnosť

GENETECH, s. r. o. so sídlom v Bratislave, a to dožiadaným Daňovým úradom Bratislava

VI, z ktorého mal najvyšší súd za preukázané, že táto spoločnosť nemala žiadne obchodné

vzťahy so spoločnosťami WOREX, s. r. o., ani s KERAREAL, s. r. o. a obchodný vzťah

medzi žalobkyňou a spoločnosťou GENETECH, s. r. o., vznikol na základe zmluvy

a písomných objednávok až vo februári 2008 a za spoločnosť žalobkyne vystupoval ako

konateľ Marián Fabián, kým osoby Róbert Nič a František Budziňák prítomné neboli

a do konania nevstupovali. Z uvedených skutočností preto vyplýva, že žalobkyňa začala

využívať špedičnú databanku TimoCom už od 01. januára 2006 a nie až koncom roku 2006,

tak ako uviedol František Budziňák, a preto je nepochybné, že napojenie žalobkyne

na predmetnú špedičnú databanku nemohlo byť predmetom Zmluvy o dielo zo dňa

30. decembra 2006, keďže predmetnú databanku začala žalobkyňa využívať

už pred podpisom tejto zmluvy. Taktiež k obchodným rokovaniam a napojeniu na spoločnosť

GENETECH, s. r. o. došlo na základe zmluvy o poskytovaní dopravných informácií

a písomných objednávok až v roku 2008, a to bez akéhokoľvek pričinenia Františka

Budziňáka a Róberta Niča.

Z uvedených skutočností je preto podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom

žalovaného ako aj krajského súdu nepochybné, že poradenská činnosť, ktorá mala byť

predmetom Zmluvy o dielo zo dňa 30. decembra 2006 a ktorá mala byť predmetom faktúry

č. 2007/2802 zo dňa 28. februára 2007 od spoločnosti WOREX, s. r. o., t. č. so sídlom

v Ličartovciach vykonaná nebola, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa

§ 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti WOREX, s. r. o. nevznikla daňová povinnosť, pretože

nedodala služby) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH

(fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby). Uskutočnenie zdaniteľného

plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné

plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna

existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom

pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako

aj žalovaného, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie

označenou faktúrou boli vykonané spoločnosťou WOREX, s. r. o. ako dodávateľom.

Žalobkyňa v konaní okrem vyššie označenej faktúry a Zmluvy o dielo zo dňa

30. decembra 2006 nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach a taktiež

dodávateľská spoločnosť nepreukázala spôsobom vylučujúcom akékoľvek pochybnosti,

že došlo k naplneniu predmetnej zmluvy o dielo, a teda, že služby boli skutočne realizované

prostredníctvom spoločnosti WOREX, s. r. o.. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné

bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa poukazovania na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19. augusta 2010, najvyšší súd poukazuje

na to, že citovaný rozsudok nie je na daný prípad použiteľný, pretože rieši inú právnu situáciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Prešove ako vecne správny podľa a potvrdil,

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobkyňa

v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. januára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková