Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
802/382900.256d75.pdf
PDF · 158.63 KB
No categories available
5Sžf/22/2011
Najvyšší súd 5Sžf/22/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z., bytom B., IČO: X.,
zastúpeného Mgr. M. U., advokátom Advokátskej kancelária U., so sídlom Z., proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica č. 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č. k. I/228/8239-
50768/2009/993169-r zo dňa 05. mája 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline, č. k. 21S/69/2009-82 z 30. novembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,
č. k. 21S/69/2009-82 z 30. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na nové
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/228/8239-
50768/2009/993169 zo dňa 05. mája 2009, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Ružomberok č. 661/230/25943/2008/Ros-X/281 zo dňa
07. augusta 2008, ktorým správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil
žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o správe daní“) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005
v sume 1.320.959 Sk (43.847,80 eur). Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru
vyplýva, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil u žalobcu porušenie § 49 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o DPH“), tým že si odpočítal daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr
vystavených dodávateľmi S. S., s. r. o., M. K. a S. T., a. s., K. za dodávky veľkého množstva
tovarov, ktorých dodanie preukázané nebolo. Správca dane v danej veci vykonal rozsiahle
dokazovanie, okrem iného aj formou dožiadania príslušných daňových úradov spravujúcich
ako daňové subjekty vyššie uvedených dodávateľov žalobcu ako i odberateľa žalobcu,
spoločnosti H., s. r. o., Z.. V rámci preverovania skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie daňovej povinnosti bola preverovaná preprava dodávaného tovaru, jeho vyskladnenie,
platby za predmetný tovar, a to v smere dodania tovaru žalobcovi, ako i predaja od žalobcu
jeho odberateľovi. Uvedeným dokazovaním v rámci daňovej kontroly vyšlo najavo, že
žalobcom deklarované zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili a taktiež, že tovar nedodali osoby,
ktoré vystavili faktúry.
Krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že k poskytnutiu deklarovaného
tovaru nedošlo a žalobca pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia neuniesol
dôkazné bremeno, keďže právne relevantným spôsobom nepreukázal, že prijaté zdaniteľné
plnenie sa uskutočnilo, a preto zo strany žalobcu nebola splnená základná podmienka nároku
na odpočet DPH. Podľa názoru krajského súdu, nepostačovalo zo strany žalobcu predložiť
obchodné zmluvy spolu s dodatkami a faktúry. Žalobca mal v daňovom konaní predložiť také
dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného plnenia preukázali, ktorú povinnosť si žalobca
nesplnil. Správca dane je totiž povinný u každého deklarovaného zdaniteľného plnenia danú
obchodnú transakciu overovať nielen u odberateľa, ale aj na strane dodávateľa. Pokiaľ
nie je na strane dodávateľa preukázané, že k zdaniteľnému plneniu došlo a z toho titulu
aj k odvodu dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane na vstupe,
ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom. Uvedené porušenie
procesných práv žalobca vidí v tom, že až z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil,
že žalovaný podal žalobe písomné vyjadrenie spolu s prílohami, pričom toto vyjadrenie
a ani prílohy mu neboli doručené pred pojednávaním, aby sa k ich obsahu mohol vyjadriť
a dostatočne sa pripraviť na konanie pred súdom. Uviedol, že je pravdou, že súhlasil
s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, avšak v tom čase nevedel, že súd
si od žalovaného vyžiadal vyjadrenie k žalobe. V opačnom prípade by nesúhlasil
s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného dôvodu žalobca namietal
porušenie jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti
a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne
konanie. V súvislosti s uvedeným porušením jeho procesných práv zo strany prvostupňového
súdu žalobca poukázal na právne závery obsiahnuté v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 136/08 a č. k. III. ÚS 202/02 a v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva GOC. c/a Turecko č. 36590/90 z 11. júla 2002.
Žalobca ďalej namietal, že krajský súd na základe predložených dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vzhľadom k tomu vec nesprávne právne posúdil. Podľa
názoru žalobcu krajský súd aj žalovaný svojvoľne extenzívne vykladajú ustanovenia zákona
o DPH v neprospech žalobcu. Žalobca má za to, že zákon o DPH taxatívnym spôsobom
vymenováva podmienky, za ktorých je možné uplatniť si nadmerný odpočet a pričom žalobca
tieto podmienky riadne splnil, predložil faktúry od dodávateľov tovaru a dodacie listy
(ktorých predloženie žalobca už považuje nad rámec zákona o DPH). Uviedol,
že požadovanie predloženia ďalších dokladov preukazujúcich pohyb tovaru, jeho skladovanie,
prepravu, úhradu za dodaný tovar, zo strany správcu dane sú nad rámec zákona o DPH
a podľa žalobcu nie sú podstatné pre preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia a nároku
na odpočet dane. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu ako
aj žalovaného, aby za účelom preukázania svojich tvrdení zháňal účtovné doklady od svojich
dodávateľov a taktiež nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho dodávatelia si neplnia
povinnosti a nevedú riadne účtovníctvo. Žalobca v daňovom konaní predložil faktúry o cene
dodaného tovaru v zmysle predložených uzavretých zmlúv na dodávku predmetného tovaru,
predložil dodacie listy a okrem uvedeného, dodanie tovaru bolo potvrdené výpoveďami
štatutárnych zástupcov dodávateľa. Z uvedeného dôvodu žalobca nevidí dôvod
na predkladanie ďalších dôkazov z jeho strany, nakoľko splnenie podmienok na odpočet dane
riadne preukázal.
Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie
konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu
do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne
odošle navrhovateľovi.
Podľa § 250d ods. 1 OSP predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu,
ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.
Podľa § 250e OSP, ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d
ods. 2 a 3, doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť
žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí.
Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo
o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí
podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu,
pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie
kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt
je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa
jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie
protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže
zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať
protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve
nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu.
Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového
subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr
v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom.
Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok
k protokolu je súčasťou protokolu.
Podľa § 15 ods. 11 písm. j/ až l/ zákona o správe daní protokol musí obsahovať
dátum prerokovania protokolu, vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane,
ktorý vykonáva daňovú kontrolu, vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového
subjektu alebo ním povereného zástupcu.
Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol podpisuje
kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane. Odmietnutie
podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom zamestnanec
správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia, ak je mu známy.
Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane kontrolovanému daňovému
subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho
doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca odmietne protokol podpísať
alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu v deň
určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený
vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.
Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu
vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej
skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole
odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo
hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole
odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje
od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
je založený na nedostatočnom preskúmaní dodržania zákonom určeného postupu potrebného
pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i konania, ktoré predchádzalo vydaniu
prvostupňového správneho rozhodnutia. Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou
žalovaného predložiť súdu kompletný, zažurnalizovaný administratívny spis, na základe
ktorého súd môže posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce
pre vydanie rozhodnutia.
V danom prípade sa však krajský súd uspokojil s neúplnou spisovou dokumentáciou
prvostupňového správneho orgánu, ktorého zákonnosť rozhodnutia bola predmetom súdneho
prieskumu. Z obsahu priloženej kópie protokolu o výsledku daňovej kontroly za predmetné
zdaňovacie obdobie DPH vyplýva dátum vypracovania tohto protokolu, dátum jeho
prerokovania so žalobcom, nachádzajú sa na ňom podpisy zamestnancov správcu dane, ktorí
ho vypracovali, avšak podpis žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu, osvedčujúci
jeho účasť na prerokovaní protokolu, na ňom absentuje. Správca dane v dodatku č. 1
k protokolu o výsledku daňovej kontroly síce uvádza, že žalobca podal dňa 16. júla 2008
písomné vyjadrenie k protokolu, avšak opäť na dodatku k protokolu podpis žalobcu chýba.
V administratívnom spise predloženom krajskému súdu, sa nenachádza doklad o doručení
protokolu o výsledku daňovej kontroly žalobcovi spolu s výzvou správcu dane na jeho
prerokovanie a vyjadrenie sa k nemu, doklad o ich doručení žalobcovi, zápisnica
o záverečnom prerokovaní protokolu a dodatku k protokolu so žalobcom alebo s jeho
splnomocneným zástupcom alebo poznámka, že žalobca odmietol podpísať protokol,
či už bez uvedenia dôvodu, prípadne z akých dôvodov tak učinil. Taktiež sa v spise
nenachádza správcom dane spomenuté písomné vyjadrenie žalobcu k protokolu. Všetky
spomenuté listinné dôkazy z administratívneho spisu by mali nasvedčovať dodržiavaniu
zákonného postupu správcom dane, predchádzajúceho ukončeniu daňovej kontroly podľa
vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 10 až ods. 12 zákona o správe daní a ako i o dodržaní
základných procesných práv žalobcu na oboznámenie sa s výsledkami daňovej kontroly
a o poskytnutí mu možnosti účinne sa brániť, prípadne predkladať dôkazy alebo navrhovať
ich vykonanie na preukázanie jeho tvrdení. Dodržanie uvedeného postupu nie je zanedbateľné
z hľadiska kompletnej prípravy na začatie vyrubovacieho konania podľa § 44 zákona o správe
daní s prihliadnutím na skutočnosť, že daňový subjekt v daňovom konaní znáša dôkazné
bremeno.
Najvyšší súd v spise krajského súdu v prejednávanej veci nenašiel zmienku
o preverovaní vyššie uvedeného procesného postupu pred ukončením daňovej kontroly
vyžiadaním si doplnenia chýbajúcich listinných dôkazov od žalovaného, prípadne správcu
dane. Pritom v administratívnom spise možno zistiť námietky žalobcu ku kontrolným
zisteniam až z obsahu jeho odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru,
takže prvostupňový súd taktiež nemohol preveriť, či sa správca dane v dodatku k protokolu
o výsledku daňovej kontroly vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Krajský súd teda rozhodol bez toho, aby sa zaoberal všetkými podkladmi, na základe
ktorých bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie. Bez úplnej spisovej dokumentácie,
z ktorej bude tiež zistiteľná aj miera a spôsob oboznámenia sa žalobcu s podkladmi
rozhodnutia vo veci preskúmavaného rozhodnutia nie je možné posúdiť ani vecnú stránku
rozhodnutia (skutkovú a právnu). Odvolací súd sa preto v danom štádiu konania vecnou
stránkou predmetu konania ani nezaoberal.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že mu bola postupom krajského súdu,
t. j. nedoručením vyjadrenia žalovaného k žalobe a jeho príloh, odňatá možnosť konať
pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom, najvyšší súd konštatuje,
že s prihliadnutím na potrebu doplnenia dokazovania pred krajským súdom v spojení
s charakterom súdneho prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí, sa nemôže jednoznačne
vyjadriť, či pri príprave na rozhodnutie vo veci bolo jeho procesné právo porušené.
Najvyšší súd zaujal všeobecné stanovisko k právnej argumentácii žalobcu ohľadne
namietaného porušenia jeho práva konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní
vykonaným dôkazom.
Ohľadne skúmania namietaného porušenia procesného práva žalobcu je potrebné
vychádzať z charakteru a potrieb správneho súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní
nie je taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania súdov v sporových
občianskoprávnych konaniach, v ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať svoje
tvrdenia na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany.
Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy
pojednávania bezodkladne zaslať vyjadrenie odporcu navrhovateľovi spolu s predloženými
dôkazmi, aby mali obe strany sporu zachované práva garantované čl. 48 ods. 2 ústavy.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych
rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy
a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne.
Pre súd je v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej
správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase
vydania správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 1 a 2 OSP). V tomto súdnom konaní OSP
explicitne neprikazuje súdu zaslať vyjadrenie žalovaného a ním zaslaný administratívny spis
žalobcovi, nakoľko žalobcovi sú dôvody správneho rozhodnutia známe ako i obsah
administratívneho spisu a dôkazov, ktoré sú jeho súčasťou. To však nebráni súdu, aby zaslal
žalobcovi vyjadrenie žalovaného, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté nové dôvody a právna
argumentácia žalovaného ako i dôkazy žalobcovi dosiaľ neznáme. Je na rozhodnutí krajského
súdu, aký postup zvolí s prihliadnutím na obsah vyjadrenia žalovaného a priloženého
administratívneho spisu.
Účastník správneho konania má podľa príslušných správnych procesných predpisov
účinné práva a na druhej strane orgán verejnej správy má tomu zodpovedajúce povinnosti
na zabezpečenie podmienok pre dostatočné zistenie skutkového stavu potrebného
na rozhodnutie vo veci správneho konania. Účastník správneho konania môže využiť inštitút
nahliadania do spisu, predkladania a navrhovania dôkazov na podporu jeho tvrdení, právo byť
prítomný pri vykonávaní dôkazov, klásť svedkom otázky, právo byť informovaný o výsledku
vykonaného dokazovania a vyjadriť sa k nemu, právo podávať riadne a mimoriadne opravné
prostriedky proti administratívnym rozhodnutiam, atď.. Z uvedeného dôvodu je účastníkovi
správneho konania v čase podania správnej žaloby spravidla známy skutkový stav zistený
v správnom konaní, obsah administratívneho spisu ako i právna argumentácia žalovaného
orgánu verejnej správy. Taktiež právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý v konaní podľa II. Hlavy
V. časti OSP musí byť zastúpený advokátom, je zo znalosti príslušných ustanovení OSP
známe, že súd prvého stupňa vyžiada administratívny spis žalovaného a prvostupňového
orgánu verejnej správy a spravidla si vyžiada vyjadrenie žalovaného k námietkam uvedeným
v žalobe. Preto neobstojí námietka žalobcu, že by nedal súhlas na rozhodnutie vo veci
bez nariadenia pojednávania, keby mal vedomosť o doručení vyjadrenia žalovaného súdu
a že mu nebolo toto vyjadrenie s prílohami zaslané, nakoľko mal vedieť, že ak mu neboli
zaslané, tak súd v rámci prípravy pojednávania zhodnotil, že vyjadrenie žalovaného
neobsahuje žiadne nové skutočnosti a právnu argumentáciu, ku ktorej by bolo potrebné
vyjadrenie žalobcu.
K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS
136/08 a rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva GOC. C Turecko č. 36590/90, ktorými
žalobca podporuje svoju argumentáciu, odvolací súd uvádza, že v oboch prípadoch sa jednalo
o porušenie práva účastníka konania vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) v rámci
občianskoprávneho sporového konania, kedy v prvom prípade odvolací súd vykonal
odvolacie pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľky napriek tomu, že mala výslovný, súdu
známy, záujem zúčastniť sa pojednávania a na ňom vyjadriť sa k novým doplneným listinným
dôkazom predloženým odvolaciemu súdu. V druhom prípade odvolací súd v Turecku
rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby dal na vedomie
a na vyjadrenie sťažovateľovi písomné stanovisko hlavného verejného žalobcu (prokurátora),
ktorý vstúpil do konania. Predmetné stanovisko prokurátora obsahovalo sťažovateľovi
neznáme právne argumenty a návrhy, a preto bolo jeho nedoručením sťažovateľovi oslabené
právo na súdnu ochranu ako i jeho možnosť účinnej obrany pred súdom.
Vzhľadom na charakter vyššie uvedených súdnych konaní, tieto nemožno
bez ďalšieho v plnom rozsahu aplikovať na súdne konanie, ktorého predmetom
je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorého špecifiká sú vyššie
uvedené.
Vo veci Nálezu ÚS SR č. III. ÚS 202/02-123 odvolací súd konštatuje, že ústavný súd
v tomto konaní porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k sťažovateľovi nekonštatoval,
nakoľko v predmetnej veci sa uvedenou námietkou sťažovateľa, ako sám ústavný súd uvádza,
nezaoberal. Ústavný súd dôvodil v náleze tým, že rozsudok napadnutý ústavnou sťažnosťou
bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušený ako i ústavný súd
zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002, ktorým najvyšší súd
rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková