Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3a6/382899.400112.pdf
PDF · 168.18 KB
No categories available
5Sžf/28/2011
Najvyšší súd 5Sžf/28/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z., bytom B., IČO: X.,
zastúpeného Mgr. M.U., advokátom Advokátskej kancelária U., so sídlom Z., proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica č. 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/8242-
50774/2009/993169-r zo dňa 05. mája 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline, č. k. 20S/68/2009-108 z 22. marca 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,
č. k. 20S/68/2009-108 z 22. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na nové
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/228/82342-50774/2009/993169-r zo dňa
05. mája 2009, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Ružomberok č. 661/230/25985/2008/Ros-X/287 zo dňa 07. augusta 2008, ktorým správca
dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/
bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 163.153 Sk (4.915,15 eura).
Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru vyplýva, že správca dane v rámci daňovej
kontroly zistil u žalobcu porušenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), tým že si odpočítal daň
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr vystavených dodávateľmi S.S., s. r. o., M. K.
a S. T., a. s., K. za dodávky veľkého množstva tovarov (víno, minerálna voda, džúsy), ktorých
dodanie preukázané nebolo. Správca dane v danej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, okrem
iného aj formou dožiadania príslušných daňových úradov spravujúcich ako daňové subjekty
vyššie uvedených dodávateľov žalobcu ako i odberateľa žalobcu, spoločnosti H., s. r. o. Z..
V rámci preverovania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti bola
preverovaná preprava dodávaného tovaru, jeho vyskladnenie, platby za predmetný tovar, a to
v smere dodania tovaru žalobcovi ako i predaja od žalobcu jeho odberateľovi. Uvedeným
dokazovaním v rámci daňovej kontroly vyšlo najavo, že žalobcom deklarované zdaniteľné
plnenia sa neuskutočnili a taktiež, že tovar nedodali osoby, ktoré vystavili faktúry.
Krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že k poskytnutiu deklarovaného
tovaru nedošlo a žalobca pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia neuniesol
dôkazné bremeno, keďže právne relevantným spôsobom nepreukázal, že prijaté zdaniteľné
pnenie sa uskutočnilo, a preto zo strany žalobcu nebola splnená základná podmienka nároku
na odpočet DPH. Podľa názoru krajského súdu, nepostačovalo zo strany žalobcu predložiť
obchodné zmluvy spolu s dodatkami a faktúry. Žalobca mal v daňovom konaní predložiť také
dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného plnenia preukázali, ktorú povinnosť si žalobca
nesplnil. Správca dane je totiž povinný u každého deklarovaného zdaniteľného plnenia danú
obchodnú transakciu overovať nielen u odberateľa, ale aj na strane dodávateľa. Pokiaľ
nie je na strane dodávateľa preukázané, že k zdaniteľnému plneniu došlo a z toho titulu
aj k odvodu dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane na vstupe,
ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca v prvom rade poukazoval na skutočnosť, že krajský súd vec prejednal
bez jeho prítomnosti a prítomnosti jeho právneho zástupcu a to napriek tomu, že dňa
07. marca 2011 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie viacerých pojednávaní
jeho právneho zástupcu, ktorému krajský súd nevyhovel. Uviedol, že v uvedený deň mal
právny zástupca vytýčené pojednávania o 11:30 hod. na Okresnom súde Bratislava II
v konaní 10C/216/2010, o 09:30 hod. na Okresnom súde Brezno v konaní 7Cb/89/2010
a o 08:30 hod. na Krajskom súde v Banskej Bystrici v konaní 14Co/286/2010, a teda nebolo
reálne, aby sa jeho právny zástupca zúčastnil všetkých pojednávaní.
Ďalej žalobca namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom. Uvedené porušenie
procesných práv žalobca vidí v tom, že žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie spolu
s prílohami, pričom tieto prílohy mu neboli doručené pred pojednávaním, aby sa k ich obsahu
mohol vyjadriť a dostatočne sa pripraviť na konanie pred súdom. V danej súvislosti
poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 202/02, podľa
ktorého, ak predseda senátu podľa § 250e OSP nariadi žalovanému, aby sa vyjadril k žalobe
a tento súdu predloží vyjadrenie k žalobe, tak ide o súčasť prípravy pojednávania, výsledky
ktorého je predseda senátu povinný oznámiť na začiatku pojednávania. Poukazoval tiež,
že podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva GOC.c/a Turecko č. 36590/90
z 11. júla 2002, možnosť účastníka konania nahliadnuť do súdneho spisu nemôže nahradiť
doručenie vyjadrenia významného pre rozhodnutie súdu, a to vzhľadom na požiadavku
spravodlivosti procesu zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Žalobca požadoval preveriť aj postup, ktorým mu bol odňatý zákonný sudca JUDr. E.,
ktorá bola uvedená na predvolaní zo dňa 14. decembra 2010, a akým spôsobom bol
ustanovený nový zákonný sudca J., ktorý vo veci rozhodol.
Žalobca napokon namietal, že krajský súd na základe predložených dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vzhľadom k tomu vec nesprávne právne posúdil. Podľa
názoru žalobcu krajský súd aj žalovaný svojvoľne extenzívne vykladajú ustanovenia zákona
o DPH v neprospech žalobcu. Žalobca má za to, že zákon o DPH taxatívnym spôsobom
vymenováva podmienky, za ktorých je možné uplatniť si nadmerný odpočet a pričom žalobca
tieto podmienky riadne splnil, predložil faktúry od dodávateľov tovaru a dodacie listy
(ktorých predloženie žalobca už považuje nad rámec zákona o DPH). Uviedol,
že požadovanie predloženia ďalších dokladov preukazujúcich pohyb tovaru, jeho skladovanie,
prepravu, úhradu za dodaný tovar, zo strany správcu dane sú nad rámec zákona o DPH
a podľa žalobcu nie sú podstatné pre preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia a nároku
na odpočet dane. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu ako
aj žalovaného, aby za účelom preukázania svojich tvrdení zháňal účtovné doklady od svojich
dodávateľov a taktiež nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho dodávatelia si neplnia
povinnosti a nevedú riadne účtovníctvo. Žalobca v daňovom konaní predložil faktúry o cene
dodaného tovaru v zmysle predložených uzavretých zmlúv na dodávku predmetného tovaru,
predložil dodacie listy a okrem uvedeného, dodanie tovaru bolo potvrdené výpoveďami
štatutárnych zástupcov dodávateľa. Z uvedeného dôvodu žalobca nevidí dôvod
na predkladanie ďalších dôkazov z jeho strany, nakoľko splnenie podmienok na odpočet dane
riadne preukázal. Uviedol, že dodanie tovaru potvrdili aj svedkovia (Ing. M. a Ing. I.), ktoré
boli štatutárnymi zástupcami dodávateľov (S. S., s. r. o. a S. T., a. s.) a okrem toho boli všetky
zákonom požadované doklady potrebné na odpočet dane riadne predložené. Žalobca uviedol,
že predmetný tovar ďalej predával, pričom odberateľ spoločnosť H., a. s. mala ním vystavené
faktúry za dodaný tovar riadne zaúčtované. Poukazoval na to, že napokon samotný súd na
strane 8 uvádza, že tovar prevzala tretia osoba, ktorá nadobudla vlastnícke právo k tovaru ako
odberateľ žalobcu. To znamená, že súd akceptuje, že tovar bol nadobudnutý cez žalobcu
treťou osobou, pričom súčasne tvrdí, že žalobca tovar neprevzal.
Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril písomne tak, že žiadal napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní
sú totožné s námietkami uvedenými v žalobe, ku ktorým sa žalovaný už vyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie
konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu
do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne
odošle navrhovateľovi.
Podľa § 250d ods. 1 OSP predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu,
ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.
Podľa § 250e OSP, ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d
ods. 2 a 3, doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť
žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí.
Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo
o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí
podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu,
pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie
kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt
je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa
jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie
protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže
zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať
protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve
nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu.
Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového
subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr
v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom.
Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok
k protokolu je súčasťou protokolu.
Podľa § 15 ods. 11 písm. j/ až l/ zákona o správe daní protokol musí obsahovať
dátum prerokovania protokolu, vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane,
ktorý vykonáva daňovú kontrolu, vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového
subjektu alebo ním povereného zástupcu.
Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol podpisuje
kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane. Odmietnutie
podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom zamestnanec
správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia, ak je mu známy.
Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane kontrolovanému daňovému
subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho
doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca odmietne protokol podpísať
alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu v deň
určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený
vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.
Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu
vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní
od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej
kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní
alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej
kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje
od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
je založený na nedostatočnom preskúmaní dodržania zákonom určeného postupu potrebného
pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i konania, ktoré predchádzalo vydaniu
prvostupňového správneho rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 250d ods. 1 OSP
je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný, zažurnalizovaný administratívny spis,
na základe ktorého súd môže posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady
rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia.
V danom prípade sa však krajský súd uspokojil s neúplnou spisovou dokumentáciou
prvostupňového správneho orgánu, ktorého zákonnosť rozhodnutia bola predmetom súdneho
prieskumu. Z obsahu priloženej kópie protokolu o výsledku daňovej kontroly za predmetné
zdaňovacie obdobie DPH vyplýva dátum vypracovania tohto protokolu, dátum jeho
prerokovania so žalobcom, nachádzajú sa na ňom podpisy zamestnancov správcu dane, ktorí
ho vypracovali, avšak podpis žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu, osvedčujúci
jeho účasť na prerokovaní protokolu, na ňom absentuje. Správca dane v dodatku č. 1
k protokolu o výsledku daňovej kontroly síce uvádza, že žalobca podal dňa 16. júla 2008
písomné vyjadrenie k protokolu, avšak opäť na dodatku k protokolu podpis žalobcu chýba.
V administratívnom spise predloženom krajskému súdu, sa nenachádza doklad o doručení
protokolu o výsledku daňovej kontroly žalobcovi spolu s výzvou správcu dane na jeho
prerokovanie a vyjadrenie sa k nemu, doklad o ich doručení žalobcovi, zápisnica
o záverečnom prerokovaní protokolu a dodatku k protokolu so žalobcom alebo s jeho
splnomocneným zástupcom alebo poznámka, že žalobca odmietol podpísať protokol,
či už bez uvedenia dôvodu, prípadne z akých dôvodov tak učinil. Taktiež sa v spise
nenachádza správcom dane spomenuté písomné vyjadrenie žalobcu k protokolu. Všetky
spomenuté listinné dôkazy z administratívneho spisu by mali nasvedčovať dodržiavaniu
zákonného postupu správcom dane, predchádzajúceho ukončeniu daňovej kontroly podľa
vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 10 až ods. 12 zákona o správe daní, a ako i o dodržaní
základných procesných práv žalobcu na oboznámenie sa s výsledkami daňovej kontroly
a o poskytnutí mu možnosti účinne sa brániť, prípadne predkladať dôkazy alebo navrhovať
ich vykonanie na preukázanie jeho tvrdení. Dodržanie uvedeného postupu nie je zanedbateľné
z hľadiska kompletnej prípravy na začatie vyrubovacieho konania podľa § 44 zákona o správe
daní s prihliadnutím na skutočnosť, že daňový subjekt v daňovom konaní znáša dôkazné
bremeno.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spise krajského súdu v prejednávanej veci
nenašiel zmienku o preverovaní vyššie uvedeného procesného postupu pred ukončením
daňovej kontroly vyžiadaním si doplnenia chýbajúcich listinných dôkazov od žalovaného,
prípadne správcu dane. Pritom v administratívnom spise možno zistiť námietky žalobcu
ku kontrolným zisteniam až z obsahu jeho odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru,
takže prvostupňový súd taktiež nemohol preveriť, či sa správca dane v dodatku k protokolu
o výsledku daňovej kontroly vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Krajský súd teda rozhodol bez toho, aby sa zaoberal všetkými podkladmi, na základe
ktorých bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie. Bez úplnej spisovej dokumentácie,
z ktorej bude tiež zistiteľná aj miera a spôsob oboznámenia sa žalobcu s podkladmi
rozhodnutia vo veci preskúmavaného rozhodnutia nie je možné posúdiť ani vecnú stránku
rozhodnutia (skutkovú a právnu). Odvolací súd sa preto v danom štádiu konania vecnou
stránkou predmetu konania ani nezaoberal.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že mu bola postupom krajského súdu,
t. j. nedoručením príloh k vyjadreniu žalovaného k žalobe, odňatá možnosť konať pred súdom
a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom, najvyšší súd konštatuje, že táto
námietka dôvodná nie je. Prílohou k vyjadreniu k žalobe bol kompletný zažurnalizovaný
spisový materiál žalovaného, ktorý je žalovaný súdu v zmysle § 250d ods. 1 OSP povinný
predložiť. Tento spisový materiál sa žalobcovi nedoručuje a žalobca má možnosť sa s jeho
obsahom oboznámiť nahliadnutím do spisu, na čo súd aj právneho zástupcu žalobcu upozornil
listami zo dňa 10. januára 2011 a zo dňa 18. januára 2011.
Ohľadne skúmania namietaného porušenia procesného práva žalobcu je potrebné
vychádzať z charakteru a potrieb správneho súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní
nie je taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania súdov v sporových
občianskoprávnych konaniach, v ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať svoje
tvrdenia na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany.
Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy
pojednávania bezodkladne zaslať vyjadrenie odporcu navrhovateľovi spolu s predloženými
dôkazmi, aby mali obe strany sporu zachované práva garantované čl. 48 ods. 2 ústavy.
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych
rozhodnutí, ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy
a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne.
Pre súd je v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej
správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní, a teda bol tu v čase
vydania správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 1 a 2 OSP). V tomto súdnom konaní OSP
explicitne neprikazuje súdu zaslať vyjadrenie žalovaného a ním zaslaný administratívny spis
žalobcovi, nakoľko žalobcovi sú dôvody správneho rozhodnutia známe ako i obsah
administratívneho spisu a dôkazov, ktoré sú jeho súčasťou. To však nebráni súdu, aby zaslal
žalobcovi vyjadrenie žalovaného, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté nové dôvody a právna
argumentácia žalovaného, ako i dôkazy žalobcovi dosiaľ neznáme. Je na rozhodnutí krajského
súdu, aký postup zvolí s prihliadnutím na obsah vyjadrenia žalovaného a priloženého
administratívneho spisu.
Účastník správneho konania má podľa príslušných správnych procesných predpisov
účinné práva a na druhej strane orgán verejnej správy má tomu zodpovedajúce povinnosti
na zabezpečenie podmienok pre dostatočné zistenie skutkového stavu potrebného
na rozhodnutie vo veci správneho konania. Účastník správneho konania môže využiť inštitút
nahliadania do spisu, predkladania a navrhovania dôkazov na podporu jeho tvrdení, právo byť
prítomný pri vykonávaní dôkazov, klásť svedkom otázky, právo byť informovaný o výsledku
vykonaného dokazovania a vyjadriť sa k nemu, právo podávať riadne a mimoriadne opravné
prostriedky proti administratívnym rozhodnutiam, atď.. Z uvedeného dôvodu je účastníkovi
správneho konania v čase podania správnej žaloby spravidla známy skutkový stav zistený
v správnom konaní, obsah administratívneho spisu, ako i právna argumentácia žalovaného
orgánu verejnej správy. Taktiež právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý v konaní podľa II. Hlavy
V. časti OSP musí byť zastúpený advokátom, je zo znalosti príslušných ustanovení OSP
známe, že súd prvého stupňa vyžiada administratívny spis žalovaného a prvostupňového
orgánu verejnej správy a spravidla si vyžiada vyjadrenie žalovaného k námietkam uvedeným
v žalobe.
K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS
136/08 a rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva GOC. C Turecko č. 36590/90, ktorými
žalobca podporuje svoju argumentáciu, odvolací súd uvádza, že v oboch prípadoch sa jednalo
o porušenie práva účastníka konania vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 2 ústavy) v rámci
občianskoprávneho sporového konania, kedy v prvom prípade odvolací súd vykonal
odvolacie pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľky napriek tomu, že mala výslovný, súdu
známy, záujem zúčastniť sa pojednávania a na ňom vyjadriť sa k novým doplneným listinným
dôkazom predloženým odvolaciemu súdu. V druhom prípade odvolací súd v Turecku
rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby dal na vedomie
a na vyjadrenie sťažovateľovi písomné stanovisko hlavného verejného žalobcu (prokurátora),
ktorý vstúpil do konania. Predmetné stanovisko prokurátora obsahovalo sťažovateľovi
neznáme právne argumenty a návrhy, a preto bolo jeho nedoručením sťažovateľovi oslabené
právo na súdnu ochranu, ako i jeho možnosť účinnej obrany pred súdom.
Vzhľadom na charakter vyššie uvedených súdnych konaní, tieto nemožno
bez ďalšieho v plnom rozsahu aplikovať na súdne konanie, ktorého predmetom
je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorého špecifiká sú vyššie
uvedené.
Vo veci Nálezu ÚS SR č. III. ÚS 202/02-123 odvolací súd konštatuje, že ústavný súd
v tomto konaní porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo vzťahu k sťažovateľovi nekonštatoval,
nakoľko v predmetnej veci sa uvedenou námietkou sťažovateľa, ako sám ústavný súd uvádza,
nezaoberal. Ústavný súd dôvodil v náleze tým, že rozsudok napadnutý ústavnou sťažnosťou
bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušený ako i ústavný súd
zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002, ktorým najvyšší súd
rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa odňatia práva konať pred súdom zo strany
krajského súdu, tým, že krajský súd konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho
právneho zástupcu, najvyšší súd preskúmal aj túto námietku, avšak nezistil porušenie
procesného postupu zo strany krajského súdu.
Z obsahu spisového materiálu mal najvyšší súd za preukázané, že predvolanie
na pojednávanie vytýčené na deň 22. marca 2011 bolo doručené žalobcovi dňa
10. marca 2011 a jeho právnemu zástupcovi dňa 03. marca 2011. Žalobca svoju neúčasť
na pojednávaní súdu ospravedlnil kolíziou termínov jeho právneho zástupcu pred inými
súdmi.
Podľa § 250d ods. 2 veta prvá OSP, ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže
sa vec prejednať v ich neprítomnosti.
Z osobitnej úpravy § 250g ods. 2 OSP vyplýva, že ustanovenie § 101 ods. 2 veta druhá
pred bodkočiarou OSP, podľa ktorého ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví
na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať
v neprítomnosti takého účastníka, sa v správnom súdnictve nepoužije. Odročenie
pojednávania pre neprítomnosť účastníka z dôležitých dôvodov nemožno síce vylúčiť,
ak by účastníkovi mohla byť odňatá možnosť konať pred súdom, avšak samotná kolízia
pojednávaní toho istého právneho zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch
nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania. K problematike kolízie
súdnych pojednávaní zaujal stanovisko aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998.
Preto, ak krajský súd po doručení ospravedlnenia zo strany právneho zástupcu
nariadené pojednávanie nezrušil postupoval správne.
Čo sa týka námietky žalobcu na preverenie postupu, ktorým mu bol odňatý zákonný
sudca JUDr. E., a akým spôsobom bol ustanovený nový sudca J., Najvyšší súd Slovenskej
republiky preveril aj túto skutočnosť a dospel k záveru, že táto námietka dôvodná nie je
a v danom prípade k odňatiu zákonného sudcu nedošlo. Z obsahu spisového materiálu bolo
zistené, že vec napadla po odstúpení z Krajského súdu Banská Bystrica do senátu 20S
predsedníčky JUDr. E. dňa 09. októbra 2009. Vzhľadom k tomu, že menovaná predsedníčka
senátu bola dňa 15. februára 2011 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd
Slovenskej republiky, bol dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce na rok 2011, ktorý nadobudol
účinnosť 01. marca 2011 poverený vedením senátu 20S ako jeho predseda sudca J..
Vzhľadom na uvedené sa predseda senátu J. stal zákonným sudcom v predmetnej veci, a teda
k odňatiu zákonného sudcu nedošlo.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c OSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková