Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)9b6/383926.183898.pdf
PDF · 148.3 KB
No categories available
2Cdo/148/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 148/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. N., bývajúci
N., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Ľ. S., advokát, Š., proti ţalovanému :
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Ţupné námestie č. 13, Bratislava,
o zaplatenie náhrady škody v sume 44 226,25 € s prísl., vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp.zn. 24 C 201/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo 16. februára 2011 sp.zn. 2 Co 270/2010
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 14. júna 2010 č.k. 24 C 201/2008-55 zamietol
návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal voči ţalovanému zaplatenia istiny 44 226,25 € titulom
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V odôvodnení
rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe ţalovaný v spore nie je pasívne legitimovaným
subjektom. Z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ako aj §§ 3, 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, ţe za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát. Ţalobca sa však náhrady škody
nedomáhal voči štátu Slovenskej republike alebo voči Ministerstvu spravodlivosti SR. Štát
vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to výslovne
ustanovené v zákone, napr. v zákone č. 58/1969 Zb., nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde je v jednotlivých
ustanoveniach uvedené, ţe za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tieţ stanovené, ktoré orgány
v mene štátu konajú. V danom prípade tak ako je hore uvedené je pasívne legitimovaným
a zodpovedným subjektom štát Slovenská republika v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, za ktorý koná ţalovaný ako štátny orgán. Otázka pasívnej vecnej legitimácie
nie je vadou návrhu a súd nebol povinný vyzvať ţalobcu na odstraňovanie vád návrhu. Len
ţalobca je oprávnený v návrhu na začatie konanie uviesť osobu, od ktorej sa svojho nároku
bude domáhať. Súd je povinný voľbu ţalobcu akceptovať a následne len skúmať, či ţalovaný,
ktorého v návrhu označil ţalobca má alebo nemá byť zaviazaný na plnenie, ktorého sa
ţalobca v návrhu domáhal. V tomto prípade súd zistil, ţe ţalobca sa domáhal nároku
od ţalovaného, ktorému nevznikla povinnosť plniť, preto ho súd nemohol zaviazať
na zaplatenie dlţnej sumy a musel návrh ţalobcu zamietnuť.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. februára 2011 č.k.
2 Co 270/2010-77 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe
vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom
práva či povinnosti, ktorá je predmetom konania. Jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie
návrhu a nie na zastavenie konania. Bolo vecou ţalobcu, aby tejto poţiadavke vyplývajúcej
z hmotného práva vyhovel a riadne označil ţalovaného, prípadne podal návrh podľa § 92
O.s.p. O takomto návrhu je súd povinný rozhodnúť za podmienok uvedených v tomto
ustanovení, avšak v priebehu celého konania a to i odvolacieho ţalobca návrh podľa § 92
O.s.p. nepodal. Nebolo povinnosťou súdu poučiť ţalobcu o tom, koho by mal podľa
hmotného práva ţalovať. Takéto poučenie by nepochybne presahovalo poučovaciu povinnosť
súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania zakotvenej
v ustanovení § 18 O.s.p., ako aj v ustanoveniach čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 47 Ústavy SR. Podľa § 5 O.s.p. súdy poskytujú účastníkom poučenie
o procesných právach a povinnostiach. V danom prípade by ale išlo o poučenie iné,
o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom, kto by mal byť podľa hmotného práva
účastníkom konania. V danej veci označil ţalobca ako ţalovaného Ministerstvo spravodlivosti
SR, Ţupné námestie č. 13, Bratislava. Pokiaľ návrh smeroval proti ministerstvu ako
ústrednému orgánu štátnej správy, teda proti subjektu spôsobilému byť účastníkom súdneho
konania, ktorý je zároveň subjektom odlišným od štátu, nešlo o nesprávne a nezrozumiteľné
podanie, ktoré by bolo potrebné podľa § 43 a § 79 O.s.p. upraviť, alebo doplniť, pretoţe
takáto oprava by neodstraňovala vady v označení pôvodného ţalovaného. Vzhľadom
na uvedené dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne postupoval, keď prejednával vec
so ţalovaným, ktorý bol jasne a zrozumiteľne označený a mal spôsobilosť byť účastníkom
konania podľa § 19 O.s.p. a rozhodol o uplatnenom nároku ţalobcu voči tomuto ţalovanému
tak, ţe vo veci náhrady škody, ktorú si ţalobca uplatňoval nebol označený ţalovaný pasívne
vecne legitimovaný.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. s tým, ţe mu ako účastníkovi konania bola
postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa jeho názoru mu zo strany
okresného súdu ako aj odvolacieho súdu bolo obmedzené jeho základné právo na súdnu
ochranu, keďţe súdy zjavnú nezrozumiteľnosť posúdili ako vecnú nesprávnosť podaného
návrhu, návrh zamietli, čím ţalobcovi nesprávnym postupom odňali moţnosť konať pred
súdom a zmarili moţnosť ţalobcovi uplatniť si svoje práva a právom chránené záujmy súdnou
cestou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 193/2009
zo dňa 29.9.2009. Súdy by mali postupovať v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. a ich
povinnosťou bolo uznesením vyzvať ţalobcu na odstránenie tejto vady ţaloby. Navrhol, aby
dovolací súd vydal rozhodnutie, ktorým dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
a rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zruší a vec vráti na ďalšie konanie súdu
prvého stupňa.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov,
t.j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej,
nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením
prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci
neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť
dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa
zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád.
Dovolanie je totiţ prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle
§ 237 písm.a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal, a vady v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/, g/ v dovolacom
konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či
postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Ţalobca namieta, ţe zo strany niţších súdov bolo obmedzené jeho základné právo
na súdnu ochranu, keďţe súdy zjavnú nezrozumiteľnosť posúdili ako vecnú nesprávnosť
podaného návrhu, návrh zamietli, čím mu nesprávnym postupom odňali moţnosť konať pred
súdom bez toho, aby ho v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. vyzvali na odstránenie tejto
vady ţaloby.
Podľa dovolacieho súdu ţalobca nenáleţite vytýka odvolaciemu súdu vadu
spočívajúcu podľa neho v tom, ţe ani odvolací súd ani prvostupňový súd ho nevyzvali
na odstránenie vád podania týkajúceho sa označenia ţalovaného (pasívna vecná legitimácia).
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe otázka pasívnej vecnej legitimácie nebola otázkou nastolenou
prvýkrát prvostupňovým a následne odvolacím súdom, ale rezonovala počas celého konania,
keď ţalovaný uţ vo svojom vyjadrení zo dňa 21. januára 2009 (č.l. 37-39) k podanej ţalobe
uvádzal „ţe, tak ako je označený v ţalobe nemá v tomto konaní v zmysle § 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pasívnu legitimáciu“.
Predmetné vyjadrenie ţalovaného ţalobca obdrţal jednak prostredníctvom vtedajšej svojej
právnej zástupkyne Advokátska kancelária JUDr. V. 14.5.2010 (viď č.l. 45) a jednak na
pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 14.6.2010, kde prvostupňový súd oboznámil
písomné vyjadrenie ţalovaného zo dňa 21.1.2009 (viď č.l. 50).
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť,
ţe otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti
dovolania irelevantná (viď R 34/1993). Preto tvrdenia ţalobcu uvádzané v dovolaní, ktoré sa
týkajú pasívnej vecnej legitimácie ţalovaného, sú pre prípustnosť dovolania právne
bezvýznamné.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová