Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2c4/383145.da3a72.pdf
PDF · 189.16 KB
No categories available
8Sžf/7/2011
Najvyšší súd 8Sžf/7/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jaroslavy
Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci
ţalobcu: K. S.-Ú. D. so sídlom v P., D. H. X., IČO: X., zastúpeného J.. Ľ. S., advokátom, so
sídlom v B., Š. N.. X., proti ţalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky
(pôvodne Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky) so sídlom v Banskej Bystrici,
Lazovná ulica 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky č. I/225/13395-119776/2009/990770-r zo dňa 4. novembra 2009, o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/45/2010-41 zo dňa 26. októbra
2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
1S/45/2010-41 zo dňa 26. októbra 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného Daňového riaditeľstva SR
č. I/225/13395-119776/2009/990770-r zo dňa 4.11.2009, potvrdzujúceho rozhodnutie
Daňového úradu Poprad č. 717/230/43632/09/Neuv zo dňa 10.7.2009, ktorým ţalobcovi ako
platiteľovi dane určil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie
II. štvrťroka 2005 v sume 7544,34 € v zmysle § 29 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“). O trovách konania
rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení rozsudku s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51
ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o daní z pridanej hodnoty v znení účinnom
k 30.6.2005 (ďalej aj ,,zákon o DPH“) sa stotoţnil s názorom správnych orgánov, ţe pri DPH
zákon stanovuje presné kritériá a nestačí iba deklarovanie dodania tovaru alebo sluţby, ale
musí byť jednoznačne a nepochybne preukázaný reálny obsah. Poukázal na to, ţe k dohode
o výške dane so ţalobcom nedošlo, keďţe predseda predstavenstva ţalobcu R. P. s ňou
nesúhlasil trvajúc na tom, ţe dodávateľ ţalobcu, spoločnosť R., S., G., pre ţalobcu pracovala
a vyhotovila faktúry za rok 2005, fotokópie ktorých predloţil ku kontrole, keďţe ich originály
boli znehodnotené. K ţalobcovej námietke, ţe neboli akceptované ním navrhované dôkazné
prostriedky, poukázal rovnako ako ţalovaný na ustanovenie § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992
Zb. a na skutočnosť, ţe protokol zo dňa 5.6.2009 bol R. P. doručený toho istého dňa výzvou
z 5.6.2009 bol vyzvaný, aby sa dostavil na prerokovanie protokolu na deň 8.7.2009, výzva mu
bola doručená dňa 12.6.2009, ţalobca písomným podaním zo dňa 19.6.2009 doručeným v ten
istý deň správcovi dane poţiadal o predĺţenie lehoty na podanie vyjadrenia, pričom je však
nepochybné, ţe správca dane zo zákona nemôţe predĺţiť túto lehotu, lebo v § 15 ods. 10
zákona č. 511/1992 Zb. je ustanovená 8 - dňová lehota, ktorej zmeškanie nemoţno odpustiť,
z čoho vyplýva, ţe lehotu nie je moţné predĺţiť. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, ţe ţalobca neuviedol ţiadne konkrétne skutočnosti, na
ktoré nebolo prvostupňovým správnym orgánom prihliadnuté a z ktorých vyplývali pre
ţalobcu výhody. K námietke ţalobcu, ţe predseda predstavenstva ţalobcu má podľa
predloţených lekárskych nálezov poruchu vnímania a schopnosti rozpoznať relevantné
skutočnosti, krajský súd konštatoval, ţe odborným lekárom na konštatovanie takéhoto záveru
odborný lekár psychológ, psychiater, a naviac z výpisu obchodného registra ţalobcu
jednoznačne vyplýva, ţe štatutárnym orgánom ţalobcu je predstavenstvo v zloţení aj
z predsedu R. P. a je teda vecou predstavenstva, ak napriek údajným zdravotným ťaţkostiam
R. P. tento zotrváva vo svojej funkcii, pričom podľa § 243 ods. 2 Obchodného zákonníka
predstavenstvo je štatutárnym orgánom druţstva, podľa ods. 5 tohto ustanovenia
predstavenstvo volí za svojich členov predsedu druţstva prípadne podpredsedu a podľa § 243
ods. 3 druhá veta ak zo stanov nevyplýva niečo iné, za predstavenstvo koná navonok predseda
alebo podpredseda; ak teda ţalobca napriek údajným zdravotným ťaţkostiam svojho predsedu
R. P. nevyuţil moţnosti dané mu citovanými ustanoveniami Obchodného zákonníka v konaní
pred daňovým úradom, jeho námietky v tomto smere povaţoval za účelové. Krajský súd
dospel k záveru, ţe správne orgány v predmetnom konaní postupovali v intenciách
príslušných právnych predpisov a v ich postupe nezistil ţiadne procesné pochybenie majúce
za následok nezákonnosť rozhodnutí. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na §
250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca navrhujúc, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a aj
prvostupňového správneho orgánu a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie, dôvodiac
ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. Namietal, ţe krajský súd a ani správny
orgán nevzali pri svojom rozhodovaní do úvahy listiny, ním doloţené do spisu
prvostupňového správneho orgánu, a to pokladničné a výdavkové bloky, výpisy z účtov
a prehlásenia konateľa spoločnosti R., S., a teda ţe správny orgán a ani súd sa nezaoberali
návrhmi ţalobcu na doplnenie dokazovania, a to ani výsluchom konateľa spoločnosti R., S. a
stavbyvedúcich na jednotlivých stavbách, na ktorých boli práce dodané, pričom správny orgán
sa obmedzil iba na výsluchy zamestnancov ţalobcu a výsluch predsedu predstavenstva
ţalobcu R. P.. Ţalobca mal za to, ţe aţ po vykonaní vyššie uvedených dôkazov by bolo
moţné jednoznačne konštatovať, či boli práce vykonané spoločnosťou R., S. riadne dodané,
a teda či ţalobca uplatnil odpočet DPH v súlade so zákonom. Bol toho názoru, ţe bez
náleţitého zistenia skutkového stavu nie je moţné povaţovať závery správneho orgánu a aj
súdu prvého stupňa za dostatočne odôvodnené v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
Konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe len do doručenia protokolu o určení dane podľa
pomôcok § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. môţe daňový subjekt predkladať doklady,
povaţoval ţalobca za prísny formalizmus zo strany správneho orgánu. Namietal tieţ, ţe
s poukazom na váţne zdravotné problémy predsedu predstavenstva ţalobcu, s ktorým správny
orgán konal, je celé správne konanie postihnuté vadou, pretoţe nie je moţné, aby správny
orgán a rovnako aj súd prvého stupňa prihliadli na úkony ním vykonané. Poukázal na to, ţe
v mene ţalobcu pri objednávkach prác a zhotovovaní predmetu diela podľa dokumentov
predloţených správnemu orgánu konal v mene ţalobcu p. G. ako podpredseda predstavenstva,
ktorý však zomrel dňa X., a p. P. ako predseda predstavenstva, pričom ďalšia členka
predstavenstva, p. K. P., ako dôverníčka starostlivosti o členov nevystupuje navonok v mene
ţalobcu a nevedela by sa vyjadriť k predmetnej daňovej kontrole, a preto nebolo moţné
poveriť zastupovaním pred daňovým úradom ţiadnu inú osobu ako člena predstavenstva, ako
to poţadoval v odôvodnení rozsudku krajský súd. Ţalobca nepovaţoval svoje tvrdenia
ohľadne váţneho zdravotného stavu predsedu predstavenstva, s ktorým správny orgán konal,
za účelové, pretoţe jeho zdravotný stav ţalobca preukázal lekárskymi správami a nálezmi
interného lekára a súčasne nezávisle aj lekárskou správou neurológa. Pokiaľ mal súd
pochybnosti o tvrdeniach ţalobcu, ktoré boli doloţené lekárskymi správami, mal nariadiť
znalecké dokazovanie zdravotného stavu predsedu druţstva. Záverom zdôraznil, ţe správny
orgán sa neriadil základnou zásadou daňového konania, podľa ktorej pri uplatňovaní
daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej na určenie alebo vybratie dane podľa § 2 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb.; na uvedené skutočnosti pri posudzovaní dôvodnosti ţaloby
neprihliadol ani súd prvého stupňa.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť povaţujúc dôvody uvedené v odvolaní v celom
rozsahu za neopodstatnené. Zdôraznil, ţe aj napriek nesporne zisteným procesnoprávnych
skutočnostiam zakladajúcim moţnosť správcu dane v tomto prípade určiť daň podľa
pomôcok, ţalobca opakovane, avšak neúčinne namieta rozsahom vykonaného dokazovania,
avšak nenamieta tým, ţe neboli splnené zákonné podmienky na pouţitie tohto spôsobu
určenia dane alebo ţe nebol dodrţaný postup podľa § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.,
a hoci deklaruje odvolacie dôvody v značne širokom rozsahu (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p.), námietky tomu vôbec nezodpovedajú. Poukázal na to, ţe odvolateľ bez akéhokoľvek
vplyvu na procesnoprávne podmienky tohto prípadu namieta iba rozsahom vykonaného
dokazovania, ktoré malo viesť k nedostatočne zistenému skutkovému stavu, z čoho je zjavné,
ţe daňové orgány ostali nepochopené v základnej a rozhodujúcej rovine t. j., ţe boli splnené
všetky zákonné podmienky na pouţitie spôsobu určenia dane podľa pomôcok a ţe správca
dodrţal postup stanovených v § 44 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
Dňa 1. novembra 2011 nadobudol účinnosť okrem § 1 aţ 10 ods. 1 aţ 8, ktoré
nadobudli účinnosť 1. januára 2012, zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní, poplatkov a colníctva, predmetom úpravy ktorého je aj postavenie, organizácia,
právomoc a pôsobnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 písm. b/
citovaného zákona).
Podľa § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 333/2011 Z. z. Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa predpisov účinných do
31. decembra 2011 sú finančným riaditeľstvom podľa tohto zákona.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 333/2011 Z. z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní začatom proti Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky pokračoval s Finančným riaditeľstvom Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalobcu nie je moţné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 O.s.p.).
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či
správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda
skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Pokiaľ ţalobca vytýkal krajskému súdu, ţe dostatočne nezistil skutkový stav veci,
najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je
nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom
správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, ţe úlohou súdu
v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale
preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí
s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým zamietol ţalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného
správneho orgánu, potvrdzujúceho rozhodnutie – platobný výmer prvostupňového správneho
orgánu, ktorým ako správca dane určil ţalobcovi podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2005 v sume 7544,34 eura
na základe § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., teda podľa pomôcok, a preto odvolací súd
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu
v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce najmä
z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú
vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide i fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 5, 6 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane,
môţe správca dane výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11.
Ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú
zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť
a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím
obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých
dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane
pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo
ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môţu byť
najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov,
znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných
správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné poznatky správcu
dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových
subjektov.
Podľa ods. 8 citovaného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase rozhodovania
daňových orgánov ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto
spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí, ţe
tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodrţaný, odvolanie pre jeho
neodôvodnenosť zamietne.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom do 31.12.2005 platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2005 právo na
odpočítanie dane podľa § 49 môţe platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa
§ 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného
členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do
tuzemska doklad o premiestnení tovaru,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený
colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,
ţe správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali a rozhodli v súlade
s citovanými ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty platného v čase kontrolovaného
zdaňovacieho obdobia v spojení s citovanými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb.
Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis, zistil skutkové okolnosti tak, ako ich uviedli vo svojich rozhodnutiach
daňové orgány oboch stupňov a ako ich konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia i súd
prvého stupňa.
Ţalobca v odvolaniach proti platobným výmerom správcu dane ako aj v ţalobe
a v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, ţe správca dane nevykonal
dostatočne dokazovanie na správne určenie rozdielu dane ţalobcu ako daňového subjektu za
zdaňovacie obdobie II. štvrťroka 2005.
Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, ţe ţalobca si nesplnil povinnosť
preukázať skutočnosti uvedené v daňovom priznaní, v konaní nepostupoval v súčinnosti
so správcom dane, nepredloţil dôkazy, preukazujúce vykonanie stavebných prác
v zdaňovacom období II. štvrťrok 2005, čím zavinil, ţe nebolo moţné preveriť správnosť
údajov, uvedených v daňovom priznaní, napriek tomu, ţe na predloţenie relevantných
účtovných a daňových dokladov bol správcom dane viackrát vyzvaný.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
č. 511/1992 Zb. preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si
daňové subjekty splnili svoje povinnosti, stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi.
Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
10 8Sžf/7/2011
Zákonodarca v právnej norme § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovil,
ţe správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri
dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností,
v dôsledku čoho nemoţno daňovú povinnosť správne určiť, a daň sa neurčí ani podľa § 29
ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa námietky
ţalobcu týkajúce sa dokazovania povaţoval za nedôvodné. Z predloţeného administratívneho
spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, ţe ţalobca si svoju dôkaznú povinnosť,
vyplývajúcu mu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nesplnil, a to napriek
viacnásobným výzvam správcu dane, z ktorých dôvodov boli splnené zákonné podmienky pre
určenie daňovej povinnosti ţalobcu podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992
Zb. Ţalobca nespolupracoval so správcom dane a takýmto pasívnym postojom sa ukrátil
o procesné práva, ktoré zákon č. 511/1992 Zb. daňovým subjektom priznáva, a preto odvolací
súd na námietky ţalobcu uvedené v odvolaní týkajúce sa dokazovania nemohol prihliadnuť.
Odvolací súd v tejto súvislosti povaţuje za potrebné taktieţ poukázať na ustanovenie
§ 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého plynie, ţe odvolací správny orgán sa pri
vybavovaní odvolania proti platobnému výmeru vydanému na základe pomôcok uţ nezaoberá
eventuálne predloţenými dôkaznými prostriedkami, pretoţe podľa tohto ustanovenia skúma
iba dodrţanie zákonných podmienok pre tento spôsob určenia dane, t. j. podľa pomôcok.
Nakoľko v prejednávanom prípade ţalovaný zistil, ţe tieto podmienky boli splnené, odvolanie
ako neodôvodnenosť zamietol.
Keďţe ţalovaný pri rozhodovaní o odvolaný bol viazaný ustanovením § 48 ods. 4
zákona č. 511/1992 Zb., súd môţe iba posúdiť, či sa ţalovaný pri svojom rozhodovaní
neodchýlil z rámca, ktorý mu zákon vymedzuje, a či o odvolaní rozhodol spôsobom
stanoveným zákonom; prípadnými námietkami mimo tento rámec sa súd zaoberať nemôţe.
Ţalobca v ţalobe ani odvolaciemu orgánu nevytkol nedodrţanie zákonných podmienok pre
určenie dane podľa pomôcok.
Pretoţe správca dane nemohol pre nesplnenie zákonnej povinnosti daňovým
subjektom určiť daňovú povinnosť dokazovaním a bol nútený ju určiť podľa pomôcok, stratil
11 8Sžf/7/2011
daňový subjekt právo odporovať skutkovým zisteniam, na ktorých je zaloţený úsudok
správcu dane o základe dane, a je z ďalšieho spolupôsobenia vylúčený.
Pokiaľ ţalobca spochybňoval konanie svojho štatutárneho zástupcu, predsedu
predstavenstva, a jeho úkony urobené pred správcom dane, odvolací súd poukazuje na to, ţe
ţalobca relevantným dôkazom nepreukázal, ţe tento bol právne nespôsobilý resp. ţe jeho
spôsobilosť bola obmedzená. Lekárske správy, ktoré na podporu svojich tvrdení predloţil,
nemôţu ani podľa názoru odvolacieho súdu na účel spochybnenia konania predsedu
predstavenstva v mene ţalobcu slúţiť ako spôsobilý podklad.
Vychádzajúc s uvedeného a s ohľadom na to, ţe odvolanie ţalobcu neobsahuje ţiadne
právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení
s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa s právnym posúdením a dôvodmi
krajského súdu.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1
v spojení s § 250k ods. 1 a s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, ţe ţalobcovi
nepriznal ich náhradu z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní a ţalovanému preto, ţe mu
náhrada trov zo zákona neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. 5. 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. februára 2012
JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
12 8Sžf/7/2011
Dagmar Bartalská