Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
96d/383141.9caa56.pdf
PDF · 137.33 KB
No categories available
8Sžf/12/2011
Najvyšší súd 8Sžf/12/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci žalobcu: Y. W. T. S., S., so sídlom M., U. X., IČO: X., zastúpeného advokátom
J.. E. K., so sídlom v K., G. X., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Lazovná ul. 63, Banská
Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/223/13327-
102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/146/2009-63 zo dňa 2. decembra 2010, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
6S/146/2009-63 zo dňa 2. decembra 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č.
I/223/13327-102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, ktorým žalovaný potvrdil
dodatočný platobným výmer Daňového úradu Michalovce č. 712/230/22356/09/Kun zo dňa
16. júna 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za
zdaňovacie obdobie apríl 2006 až marec 2007 v sume 45 395,30 Eur a to podľa protokolu
o kontrole správcu dane – DÚ Michalovce č. 712/330/17131/2009/Pást z 20. mája 2009.
Krajský súd posudzujúc nesprávnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 písm. i/, § 22 ods. 1 a § 24 ods. 1 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov a čl. 4 ods. 1 a čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listiny
základných práv a slobôd a § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 554,38 eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu
ako nedôvodnú zamietne a to z dôvodu, že vec bola po právnej a skutkovej stránke posúdená
nesprávne. Namietal, že z ust. § 2 písm. i/ a § 22 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov vyplýva, že zákon priraďuje odpis majetku ako daňového výdavku k zdaniteľným
príjmom daňovníka, pričom v danom prípade dal daňovník majetok do užívania iným
daňovníkom – svojim subdodávateľom, ktorí tento majetok používali na výrobu pre žalobcu
a z dikcie § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. vyplýva povinnosť vecnej súvislosti medzi
výdavkom a zdaniteľným príjmom, pričom táto povinnosť za skutkových okolností tohto
prípadu, podľa jeho názoru splnená nebola. Poukázal na ust. § 19 ods. 2 písm. n/ zákona
č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého je takto možné postupovať len v prípade ak slúži na
zabezpečenie zdaniteľných príjmov daňovníka a súčasne aj daňovníka, ktorému bol
poskytnutý a ak ide o poskytnutie majetku ktorý slúži na podporu predaja tovaru, služieb
alebo výrobkov, ktorý tento majetok poskytol na priame využitie inému daňovníkovi. Podľa
jeho názoru uvedená právna úprava jednoznačne upravuje daňové výdavky, ktoré možno
uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom, teda ak ide o nosiče reklamy
a podporuje predaj výrobku (tovar alebo služby) a všetky ostatné možnosti sú zo zákona
vylúčené. Ak teda žalobca obstaral majetok, ktorý sám nevyužíval na zabezpečenie svojich
príjmov, ale ho prenechal bezodplatne na užívanie inému daňovníkovi, ktorý s ním dosahuje
zdaniteľné príjmy a nejde o prípad uvedený v § 19 ods. 2 písm. n/ zákona č. 595/2003 Z. z.,
potom odpisy tohto majetku nemôžu byť uznané ako daňový výdavok tohto daňovníka. Preto
považuje právny záver prvostupňového súdu v tejto veci za rozporný so zákonom č. 595/2003
Z. z. a právny nález ÚS ČR č. II ÚS 438/01 z 2. októbra 2002 je na daný prípad
neaplikovateľný.
Žalovaný namietal taktiež rozsudok vo vzťahu k neuznaniu 18 faktúr v celkovej sume
5 433 450,20 Sk za práve vykonané subdodávateľmi žalobcu a to spoločnosťami S. S., S., T.
S., A., J. - E., S., S. pre nedodržanie ust. § 29 a § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa
žalovaného postupoval v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, v súlade
s ust. § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. a poukázal na ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní
alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako
aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom a na ust. § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, že žalobca
mal povinnosť predkladať správcovi dane predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane
evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, pričom žalobca žiadne relevantné vysvetlenia nedoložil. Išlo
hlavne o mzdové náklady, ktoré boli deklarované ako práce resp. služby za sviatky,
a víkendové dni, stabilizovanie výnosov, motivačný bonus a pod., pričom tieto práce už boli
raz zahrnuté do nákladov v cenovej kalkulácii za výrobu káblov, a preto vyvolali pochybnosti
o pravdivosti a účelnosti nákladov. Žalobca nepreukázal, že by došlo k zvýšeniu produkcie
káblov, resp. k zmenám finálnej dodávky pre odberateľov a tieto neuznal nie pre neexistenciu
písomnej formy, ale pre nepreukázanie jej vierohodnosti. Žalobca už v protokole o kontrole
nevedel bližšie špecifikovať a konkretizovať o aké naviac náklady sa jedná oproti Rámcovej
zmluve a na základe akého podnetu boli uvedené náklady preplatené. A preto žalobca vedel,
ktoré platby sú sporné už počas daňovej kontroly. Z toho vyplýva, že správca dane postupoval
v súlade s ust. § 29 a § 15 ods. 6 ako aj § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 8. februára 2011 na odvolanie
žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať trovy
odvolacieho konania. Poukázal, že na odpisovanom majetku žalobcu, ktorý žalovaný neuznal
ako daňový výdavok, boli vykonávané práce jeho subdodávateľmi, ktorí ich používali pri
výrobe káblových zväzkov pre žalobcu. Poukázal, že žalobca neponechal bezodplatne do
užívania inému daňovníkovi svoj majetok na podporu predaja, tovaru, služieb alebo
výrobkov, ale poskytol ho na výrobu káblových rozvodov, z predaja ktorých dosahoval
zdaniteľné príjmy, a preto tento majetok žalobca sám používa na zabezpečenie svojich
príjmov. Pokiaľ išlo o neuznanie daňových nákladov z 18 vystavených faktúr, ktoré správa
dane vylúčil z nákladov žalobcu v kontrolovanom daňovom období, tak žalobca je toho
názoru, že podľa dojednaných zmlúv za mimoriadne požiadavky sa považuje stav, ak by
z dôvodu nedodania káblových zväzkov mala vzniknúť sankcia žalobcovi zo strany
odberateľov. Ani podľa § 15 ods. 6 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
nemožno od daňovníka žiadať preukazovanie negatívnych skutočností. Taktiež poukázal na
ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní, ktorý neoprávňuje daňové orgány vykladať úmysel konajúcej osoby inak, ako tento
úmysel vykladala strana, ktorej bol určený. Taktiež poukázal na rozporný výklad ust. § 2
písm. j/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov pri vecnom súvise s predmetným faktúrami
u daňovníka v súvislosti z príjmami z predaja káblových zväzkov a výdavkov na ich výrobu,
ktoré by nemali byť výdavkami na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Uviedol
taktiež, že v protokole o daňovej kontrole žalovaný vymenoval preukázané kontrolné zistenia
pri jednotlivých faktúrach, ktoré vylúčil z nákladov, a že daňovník nevedel bližšie
špecifikovať a konkretizovať o aké náklady naviac ide oproti Rámcovým zmluva
s jednotlivými dodávateľmi a na základe akého podnetu boli uvedené náklady preplatené,
avšak v priebehu daňovej kontroly žalovaný neadresoval žalobcovi žiadnu výzvu, ktorou by
mu zákonným spôsobom oznámil nejasnosti a nežiadal od neho vysvetlenia k otázkam, ktoré
uviedol až v protokole o daňovej kontrole.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať
úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/223/13327-102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, ktorým
žalovaný potvrdil dodatočný platobným výmer Daňového úradu Michalovce č.
712/230/22356/09/Kun zo dňa 16. júna 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubený rozdiel dane
z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie apríl 2006 až marec 2007 v sume
45 395,30 Eur a to podľa protokolu o kontrole správcu dane – DÚ Michalovce
č. 712/330/17131/2009/Pást z 20. mája 2009.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,
ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle
zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je
jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej
podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 19 ods. 3 písm. a/ zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj odpisy
hmotného majetku a nehmotného majetku.
Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú
výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)
daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je
dostatočne preukázané, a ďalej výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku,
nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného
z odpisovania (§ 23).
Podľa § 24 ods. 1 zákona o daniach z príjmov daňovým výdavkom je výdavok
(náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa
§ 9 ods. 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok
(náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku
výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do
daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 25 ods. 1 veta prvá zákona o daniach z príjmov daňovými výdavkami nie sú
výdavky (náklady), ktoré nesúvisia s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, aj keď
o týchto výdavkoch (nákladoch) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie
nie je dostatočne preukázané.
Podľa názoru najvyššieho súdu, bolo úlohou súdu v danom prípade posúdiť, či daňové
orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri
vyslovení právneho názoru, či žalobca ako daňovník mohol do daňových nákladov zahrnúť
odpisy hmotného investičného majetku vo výške 1 682 446,41 Sk, ktorý bezodplatne poskytol
svojim subdodávateľom na uskutočňovanie výroby káblových zväzkov a či si do daňových
nákladov mohol zaúčtovať 18 faktúr uvedených v protokole o kontrole, a o ktoré správca dane
upravil výsledok hospodárenia podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v celkovej sume 5 433 450,20 Sk, ako cene dodaných prác (služieb).
Pokiaľ ide o vyslovenie právneho názoru krajského súdu, že daňovník si mohol do
nákladov zahrnúť aj výdavky spojené s zaobstaraním hmotného investičného majetku, ktorý
odpisoval, hoci tento majetok bezodplatne poskytol do výpožičky svojim subdodávateľom na
výrobu káblových zväzkov, ktoré následne žalobca dodával svojim odberateľom, tak aj
odvolací súdu sa v celom rozsahu s týmto názorom krajského súdu stotožňuje. Aj podľa
odvolacieho súdu bolo i pri daňovej kontrole preukázané, že tento hmotný investičný majetok
bol poskytnutý subdodávateľom žalobcu pre potreby a na zabezpečenie jeho príjmov pri
výkone jeho podnikateľskej činnosti. Správca dane sám potvrdil, že predmetný hmotný
investičný majetok používajú subdodávatelia žalobcu na výrobu káblových zväzkov pre
žalobcu. Bolo výlučným právom žalobcu, keď sa rozhodol poskytnúť svoj hmotný investičný
majetok svojim subdodávateľom, na výrobu káblových zväzkov pre jeho ďalšiu obchodnú
činnosť. Preto si mohol, aj podľa odvolacieho súdu, uplatniť odpisy tohto hmotného
investičného majetku sám a to v súlade s ust. § 21 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.
Pokiaľ ide o sporných osemnásť dodávateľských faktúr, tak dospel najvyšší súd
k záveru, že Daňové (správne) orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav
a správne vykonali dokazovanie v súlade s ust. § 29 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní.
Žalobca nevyvrátil žiadnymi ďalšími dôkazmi tvrdenia správcu dane, že uvedené náklady boli
nad rámec predmetnej rámcovej zmluvy o dodávke a spolupráci s jednotlivými
subdodávateľmi. Keďže žalobca ani pri prerokovaní protokolu o kontrole nevedel sporné
tvrdenia preukázať a nevyvrátil ich ani v samotnej žalobe dospel odvolací súd k záveru, že
v tejto časti je rozhodnutie prvostupňového súdu nesprávne.
Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie
správnej výšky základu dane nepostačuje ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru len
preukázaním daňového dokladu – faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na
jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je
potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne
aj došlo a to nad rámec dojednaných rámcových zmlúv s jednotlivými subdodávateľmi.
Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový
subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane.
V danom prípade, aj podľa názoru najvyššieho súdu, z obsahu administratívneho spisu
ako aj z obsahu napadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného vyplýva, že vo veci
nebolo vykonané dostatočné dokazovanie, avšak žalobca nepredložil žiadne iné listinné
dôkazy, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich tvrdení, že predmetné dodávky boli
nad rámec dojednaných rámcových zmlúv s jednotlivými subdodávateľmi.
Najvyšší súd poukazuje na to, že predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie
žalovaného č. I/223/13327-102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, ktorým
žalovaný potvrdil dodatočný platobným výmer Daňového úradu Michalovce
č. 712/230/22356/09/Kun zo dňa 16. júna 2009, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane
z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie apríl 2006 až marec 2007 v sume
45 395,30 Eur a to podľa protokolu o kontrole správcu dane – DÚ Michalovce
č. 712/330/17131/2009/Pást z 20. mája 2009 ako celok, a preto nemohol potvrdiť len časť
tohto rozhodnutia a časť tohto rozhodnutia zrušiť. Preto považoval za nutné potvrdiť zrušujúci
rozsudok v celom rozsahu, hoci čiastočne z iných dôvodov, ako súd prvého stupňa.
Najvyšší súd sa preto čiastočne stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,
že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami
boli žalobcovi dodané nad rámec rámcových zmlúv a že žalobca tak v konaní neuniesol
dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní, že výdavky týkajúce sa úhrady
predmetných 18 faktúr boli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za čiastočne
dôvodné, ktoré ale nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 potvrdil, aj keď čiastočne z iných dôvodov ako
krajský súd.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, hoci žalobca v odvolacom
konaní úspech mal, ale náhradu trov odvolacieho konania v lehote podľa § 151 ods. 1
nevyčíslil a preto mu ich podľa § 151 ods. 2 OSP nepriznal a žalovanému náhrada trov
konania zo zákona neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. februára 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská