Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/12/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera

v právnej veci žalobcu: Y. W. T. S., S., so sídlom M., U. X., IČO: X., zastúpeného advokátom

J.. E. K., so sídlom v K., G. X., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Lazovná ul. 63, Banská

Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/223/13327-

102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. -63 zo dňa 2. decembra 2010, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.

-63 zo dňa 2. decembra 2010, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/

(ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č.

I/223/13327-102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, ktorým žalovaný potvrdil

dodatočný platobným výmer Daňového úradu Michalovce č. /Kun zo dňa

16. júna 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za

zdaňovacie obdobie apríl 2006 až marec 2007 v sume 45 395,30 Eur a to podľa protokolu

o kontrole správcu dane – DÚ Michalovce č. /Pást z 20. mája 2009.

Krajský súd posudzujúc nesprávnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení , a

Z. z. o dani z príjmov a a ústavného Listiny

základných práv a slobôd a a o správe daní.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak, že

úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 554,38 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu

ako nedôvodnú zamietne a to z dôvodu, že vec bola po právnej a skutkovej stránke posúdená

nesprávne. Namietal, že z ust. a o dani

z príjmov vyplýva, že zákon priraďuje odpis majetku ako daňového výdavku k zdaniteľným

príjmom daňovníka, pričom v danom prípade dal daňovník majetok do užívania iným

daňovníkom – svojim subdodávateľom, ktorí tento majetok používali na výrobu pre žalobcu

a z dikcie vyplýva povinnosť vecnej súvislosti medzi

výdavkom a zdaniteľným príjmom, pričom táto povinnosť za skutkových okolností tohto

prípadu, podľa jeho názoru splnená nebola. Poukázal na ust. § 19 ods. 2 písm. n/ zákona

č. , podľa ktorého je takto možné postupovať len v prípade ak slúži na

zabezpečenie zdaniteľných príjmov daňovníka a súčasne aj daňovníka, ktorému bol

poskytnutý a ak ide o poskytnutie majetku ktorý slúži na podporu predaja tovaru, služieb

alebo výrobkov, ktorý tento majetok poskytol na priame využitie inému daňovníkovi. Podľa

jeho názoru uvedená právna úprava jednoznačne upravuje daňové výdavky, ktoré možno

uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom, teda ak ide o nosiče reklamy

a podporuje predaj výrobku (tovar alebo služby) a všetky ostatné možnosti sú zo zákona

vylúčené. Ak teda žalobca obstaral majetok, ktorý sám nevyužíval na zabezpečenie svojich

príjmov, ale ho prenechal bezodplatne na užívanie inému daňovníkovi, ktorý s ním dosahuje

zdaniteľné príjmy a nejde o prípad uvedený v ,

potom odpisy tohto majetku nemôžu byť uznané ako daňový výdavok tohto daňovníka. Preto

považuje právny záver prvostupňového súdu v tejto veci za rozporný so

Z. z. a právny nález ÚS ČR č. z 2. októbra 2002 je na daný prípad

neaplikovateľný.

Žalovaný namietal taktiež rozsudok vo vzťahu k neuznaniu 18 faktúr v celkovej sume

5 433 450,20 Sk za práve vykonané subdodávateľmi žalobcu a to spoločnosťami S. S., S., T.

S., A., J. - E., S., S. pre nedodržanie ust. a Podľa

žalovaného postupoval v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, v súlade

s ust. a poukázal na ust.

Zb. o správe daní, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na

správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní

alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako

aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňovým subjektom a na ust. o správe daní, že žalobca

mal povinnosť predkladať správcovi dane predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú

hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane

evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne

alebo písomné vysvetlenia, pričom žalobca žiadne relevantné vysvetlenia nedoložil. Išlo

hlavne o mzdové náklady, ktoré boli deklarované ako práce resp. služby za sviatky,

a víkendové dni, stabilizovanie výnosov, motivačný bonus a pod., pričom tieto práce už boli

raz zahrnuté do nákladov v cenovej kalkulácii za výrobu káblov, a preto vyvolali pochybnosti

o pravdivosti a účelnosti nákladov. Žalobca nepreukázal, že by došlo k zvýšeniu produkcie

káblov, resp. k zmenám finálnej dodávky pre odberateľov a tieto neuznal nie pre neexistenciu

písomnej formy, ale pre nepreukázanie jej vierohodnosti. Žalobca už v protokole o kontrole

nevedel bližšie špecifikovať a konkretizovať o aké naviac náklady sa jedná oproti Rámcovej

zmluve a na základe akého podnetu boli uvedené náklady preplatené. A preto žalobca vedel,

ktoré platby sú sporné už počas daňovej kontroly. Z toho vyplýva, že správca dane postupoval

v súlade s ust. a ako aj o správe daní.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 8. februára 2011 na odvolanie

žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať trovy

odvolacieho konania. Poukázal, že na odpisovanom majetku žalobcu, ktorý žalovaný neuznal

ako daňový výdavok, boli vykonávané práce jeho subdodávateľmi, ktorí ich používali pri

výrobe káblových zväzkov pre žalobcu. Poukázal, že žalobca neponechal bezodplatne do

užívania inému daňovníkovi svoj majetok na podporu predaja, tovaru, služieb alebo

výrobkov, ale poskytol ho na výrobu káblových rozvodov, z predaja ktorých dosahoval

zdaniteľné príjmy, a preto tento majetok žalobca sám používa na zabezpečenie svojich

príjmov. Pokiaľ išlo o neuznanie daňových nákladov z 18 vystavených faktúr, ktoré správa

dane vylúčil z nákladov žalobcu v kontrolovanom daňovom období, tak žalobca je toho

názoru, že podľa dojednaných zmlúv za mimoriadne požiadavky sa považuje stav, ak by

z dôvodu nedodania káblových zväzkov mala vzniknúť sankcia žalobcovi zo strany

odberateľov. Ani podľa a o správe daní

nemožno od daňovníka žiadať preukazovanie negatívnych skutočností. Taktiež poukázal na

ust. a o správe

daní, ktorý neoprávňuje daňové orgány vykladať úmysel konajúcej osoby inak, ako tento

úmysel vykladala strana, ktorej bol určený. Taktiež poukázal na rozporný výklad ust. § 2

písm. j/ o dani z príjmov pri vecnom súvise s predmetným faktúrami

u daňovníka v súvislosti z príjmami z predaja káblových zväzkov a výdavkov na ich výrobu,

ktoré by nemali byť výdavkami na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Uviedol

taktiež, že v protokole o daňovej kontrole žalovaný vymenoval preukázané kontrolné zistenia

pri jednotlivých faktúrach, ktoré vylúčil z nákladov, a že daňovník nevedel bližšie

špecifikovať a konkretizovať o aké náklady naviac ide oproti Rámcovým zmluva

s jednotlivými dodávateľmi a na základe akého podnetu boli uvedené náklady preplatené,

avšak v priebehu daňovej kontroly žalovaný neadresoval žalobcovi žiadnu výzvu, ktorou by

mu zákonným spôsobom oznámil nejasnosti a nežiadal od neho vysvetlenia k otázkam, ktoré

uviedol až v protokole o daňovej kontrole.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s veta

prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať

úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/223/13327-102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, ktorým

žalovaný potvrdil dodatočný platobným výmer Daňového úradu Michalovce č.

/Kun zo dňa 16. júna 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubený rozdiel dane

z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie apríl 2006 až marec 2007 v sume

45 395,30 Eur a to podľa protokolu o kontrole správcu dane – DÚ Michalovce

č. /Pást z 20. mája 2009.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so

všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je

jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona

č. ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti ( ), podľa

ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej

podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov ( Slovenskej

republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 19 ods. 3 písm. a/ zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj odpisy

hmotného majetku a nehmotného majetku.

Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú

výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)

daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je

dostatočne preukázané, a ďalej výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku,

nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného

z odpisovania (§ 23).

Podľa § 24 ods. 1 zákona o daniach z príjmov daňovým výdavkom je výdavok

(náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie

príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa

§ 9 ods. 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok

(náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku

výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do

daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 25 ods. 1 veta prvá zákona o daniach z príjmov daňovými výdavkami nie sú

výdavky (náklady), ktoré nesúvisia s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, aj keď

o týchto výdavkoch (nákladoch) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie

nie je dostatočne preukázané.

Podľa názoru najvyššieho súdu, bolo úlohou súdu v danom prípade posúdiť, či daňové

orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri

vyslovení právneho názoru, či žalobca ako daňovník mohol do daňových nákladov zahrnúť

odpisy hmotného investičného majetku vo výške 1 682 446,41 Sk, ktorý bezodplatne poskytol

svojim subdodávateľom na uskutočňovanie výroby káblových zväzkov a či si do daňových

nákladov mohol zaúčtovať 18 faktúr uvedených v protokole o kontrole, a o ktoré správca dane

upravil výsledok hospodárenia podľa a o dani

z príjmov v celkovej sume 5 433 450,20 Sk, ako cene dodaných prác (služieb).

Pokiaľ ide o vyslovenie právneho názoru krajského súdu, že daňovník si mohol do

nákladov zahrnúť aj výdavky spojené s zaobstaraním hmotného investičného majetku, ktorý

odpisoval, hoci tento majetok bezodplatne poskytol do výpožičky svojim subdodávateľom na

výrobu káblových zväzkov, ktoré následne žalobca dodával svojim odberateľom, tak aj

odvolací súdu sa v celom rozsahu s týmto názorom krajského súdu stotožňuje. Aj podľa

odvolacieho súdu bolo i pri daňovej kontrole preukázané, že tento hmotný investičný majetok

bol poskytnutý subdodávateľom žalobcu pre potreby a na zabezpečenie jeho príjmov pri

výkone jeho podnikateľskej činnosti. Správca dane sám potvrdil, že predmetný hmotný

investičný majetok používajú subdodávatelia žalobcu na výrobu káblových zväzkov pre

žalobcu. Bolo výlučným právom žalobcu, keď sa rozhodol poskytnúť svoj hmotný investičný

majetok svojim subdodávateľom, na výrobu káblových zväzkov pre jeho ďalšiu obchodnú

činnosť. Preto si mohol, aj podľa odvolacieho súdu, uplatniť odpisy tohto hmotného

investičného majetku sám a to v súlade s ust. o dani z príjmov.

Pokiaľ ide o sporných osemnásť dodávateľských faktúr, tak dospel najvyšší súd

k záveru, že Daňové (správne) orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav

a správne vykonali dokazovanie v súlade s ust. o správe daní.

Žalobca nevyvrátil žiadnymi ďalšími dôkazmi tvrdenia správcu dane, že uvedené náklady boli

nad rámec predmetnej rámcovej zmluvy o dodávke a spolupráci s jednotlivými

subdodávateľmi. Keďže žalobca ani pri prerokovaní protokolu o kontrole nevedel sporné

tvrdenia preukázať a nevyvrátil ich ani v samotnej žalobe dospel odvolací súd k záveru, že

v tejto časti je rozhodnutie prvostupňového súdu nesprávne.

Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie

správnej výšky základu dane nepostačuje ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru len

preukázaním daňového dokladu – faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na

jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je

potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne

aj došlo a to nad rámec dojednaných rámcových zmlúv s jednotlivými subdodávateľmi.

Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový

subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane.

V danom prípade, aj podľa názoru najvyššieho súdu, z obsahu administratívneho spisu

ako aj z obsahu napadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného vyplýva, že vo veci

nebolo vykonané dostatočné dokazovanie, avšak žalobca nepredložil žiadne iné listinné

dôkazy, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich tvrdení, že predmetné dodávky boli

nad rámec dojednaných rámcových zmlúv s jednotlivými subdodávateľmi.

Najvyšší súd poukazuje na to, že predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie

žalovaného č. I/223/13327-102621/2009/999523-r zo dňa 21. septembra 2009, ktorým

žalovaný potvrdil dodatočný platobným výmer Daňového úradu Michalovce

č. /Kun zo dňa 16. júna 2009, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane

z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie apríl 2006 až marec 2007 v sume

45 395,30 Eur a to podľa protokolu o kontrole správcu dane – DÚ Michalovce

č. /Pást z 20. mája 2009 ako celok, a preto nemohol potvrdiť len časť

tohto rozhodnutia a časť tohto rozhodnutia zrušiť. Preto považoval za nutné potvrdiť zrušujúci

rozsudok v celom rozsahu, hoci čiastočne z iných dôvodov, ako súd prvého stupňa.

Najvyšší súd sa preto čiastočne stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli žalobcovi dodané nad rámec rámcových zmlúv a že žalobca tak v konaní neuniesol

dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní, že výdavky týkajúce sa úhrady

predmetných 18 faktúr boli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie príjmov žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za čiastočne

dôvodné, ktoré ale nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 potvrdil, aj keď čiastočne z iných dôvodov ako

krajský súd.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , hoci žalobca v odvolacom

konaní úspech mal, ale náhradu trov odvolacieho konania v lehote podľa § 151 ods. 1

nevyčíslil a preto mu ich podľa nepriznal a žalovanému náhrada trov

konania zo zákona neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. februára 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská