Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10SZa/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: A. S., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej

islamskej republiky, t.č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,

zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., Ž., proti odporcovi Oddelenie cudzineckej

polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra, Ádorská 34,

Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-

1-79/2011 zo dňa 14. júna 2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave č.k. -86 zo dňa 19. decembra 2011, takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -86 zo dňa 19. decembra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-1-79/2011 zo dňa 14. júna 2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom 14. júna

2011 do 14. decembra 2011 z dôvodu, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon

administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky (ďalej len

„SR“) moţno predpokladať, ţe sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe účastník konania

dostatočne nespolupracuje a ţe mu zastupiteľský úrad nevydal cestovný doklad počas doby

jeho zaistenia a to v lehote do 14. júna 2011. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte

cudzincov určil, ţe účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov

Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“).

Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 3

zákona o pobyte cudzincov a rozhodnutím o predĺţení lehoty zaistenia nedošlo

u navrhovateľa k pozbaveniu osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odporca teda rozhodol vecne správne.

Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, ţe navrhovateľovi bola uţ

jedenkrát predĺţená lehota zaistenia do 14. júna 2011 a to rozhodnutím odporcu č. UHCP-BA-

DS-AV-21/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 28. februára 2011. Rozsudok krajského súdu napadol

odvolaním právny zástupca navrhovateľa, pričom Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.

zo dňa 24. mája 2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Pokiaľ ide o námietku právneho zástupcu navrhovateľa, ţe opakovaným predĺţením

lehoty zaistenia u navrhovateľa došlo k porušeniu zákona, krajský súd poukázal na ust. § 63

ods. 3 druhá veta zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, ţe policajný útvar môţe

rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov, z ktorého podľa názoru

súdu nevyplýva obmedzenie predlţovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové

obmedzenie spočívajúce v tom, ţe táto lehota môţe byť predĺţená najviac o 12 mesiacov,

čo bolo zo strany správneho orgánu dodrţané a navrhovateľ bol pred jej uplynutím prepustený

na slobodu.

3

K námietke účelnosti, efektívnosti a zákonnosti zaistenia krajský súd poukázal

na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. zo dňa 28. februára 2011, ako aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. mája 2011, v ktorých sa

konštatuje, ţe navrhovateľ dostatočne nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície a ţe

do konca zaistenia nebol navrhovateľovi vystavený náhradný doklad. K vydaniu cestovných

dokladov nedošlo z dôvodu, ţe navrhovateľ viackrát odmietol vyplniť osobný dotazník,

ktorým podmieňuje príslušné veľvyslanectvo vystavenie náhradných cestovných dokladov.

K námietke, ţe správny orgán bol pasívny, krajský súd uviedol, ţe samotná početnosť

úkonov správneho orgánu nemôţe byť v danom prípade rozhodujúcim kritériom

pri posudzovaní efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Nemôţe byť kladené za vinu

odporcovi, ţe k výkonu vyhostenia došlo jeho vinou, keď tento nemá prostriedky, ktorými by

donútil navrhovateľa, aby spolupracoval s orgánmi cudzineckej polície. Podľa názoru

krajského súdu práve neustále odmietanie vyplňovania osobného dotazníka je v príčinnej

súvislosti s tým, ţe doposiaľ nedošlo k vykonaniu administratívneho vyhostenia cudzinca,

keďţe predpokladom pre výkon tohto vyhostenia je zabezpečenie náhradných cestovných

dokladov pre osobu, ktorá má byť vyhostená z územia SR. Krajský súd uviedol, ţe konanie

navrhovateľa povaţuje za také konanie, ktorým bráni procesu prípravy na odsun.

Je nepredstaviteľné, aby sa výkon vyhostenia tejto osoby vykonával zo slobody,

keďţe navrhovateľ nemá finančné prostriedky na svoju obţivu, nezdrţuje sa na území SR

na mieste známom pre orgány cudzineckej polície a jeho fyzická prítomnosť je potrebná

pri príprave tejto osoby na opustenie SR.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu včas odvolanie. Uviedol, ţe s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov

uvedených v , v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec

nesprávne právne posúdil.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal nesprávny výklad ust. § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov, podľa jeho názoru ak zákon výslovne neuvádza, ţe lehotu zaistenia

moţno predĺţiť aj opakovane, vydať rozhodnutie o predĺţení trvajúceho zaistenia teba moţno

jediný krát a maximálne o 12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 76a zákona

č. , ktorý ustanovuje moţnosť predĺţenia lehoty väzby ako

porovnateľného inštitútu k inštitútu zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov,

4

avšak výslovne uvádza moţnosť opakovaného predĺţenia v súčte najviac na 60 mesiacov.

Určité ustanovenia majú byť vykladané miernejšie v prospech adresáta mocenského

pôsobenia štátu. Obzvlášť vtedy, ak štát zvlášť významným spôsobom zasahuje do sféry

fyzických osôb. Ak v konkrétnom prípade jedna výkladová moţnosť smeruje k presadeniu

určitého práva a druhá nie, má sa pouţiť tá moţnosť, ktorou sa realizuje základné právo.

Vytýkal správnemu orgánu, ţe rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia nespĺňa

zákonom stanovené podmienky, nakoľko podľa jeho názoru dôvodom predĺţenia lehoty

zaistenia cudzinca nemôţe byť nečinnosť príslušných orgánov. Z rozhodnutia odporcu

vyplýva, ţe navrhovateľ nespolupracuje, ďalej z neho vyplýva, ţe v čase od vydania

rozhodnutia o prvom predĺţení lehoty zaistenia do vydania napadnutého rozhodnutia

realizoval s navrhovateľom šesť pohovorov, pričom nie je zrejmé, čo sa má opakovanými

pohovormi zo strany odporcu dosiahnuť, keďţe z pohľadu navrhovateľa je jediným

relevantným úkonom v jeho veci návšteva na veľvyslanectve, ktorá bola absolvovaná aţ

po uplynutí ôsmich mesiacov od jeho zaistenia. Tvrdenie krajského súdu k tejto námietke,

ţe nespolupráca navrhovateľa v podobe nevypĺňania dotazníkov je v príčinnej súvislosti

s nevydaním náhradných dokladov, je tak nezrozumiteľné a to aj vzhľadom k tomu,

ţe odporca navrhovateľovi náhradné cestovné doklady vybavil. Rovnako je podľa

navrhovateľa nezrozumiteľné, ţe súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje na trest

vyhostenia napriek tomu, ţe navrhovateľ bol vyhostený administratívne.

Poukázal na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý

vo viacerých rozhodnutiach (rozhodnutie vo veci A. proti Švajčiarsku, sťaţnosť č. 24881/94,

rozsudok z 5. augusta 1998) uviedol, ţe pozbavenie slobody bolo porušením článku 5 ods. 1

písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, ţe úkony

smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náleţitou starostlivosťou. Navrhovateľ bol

zaistený 18 mesiacov a nebol z územia SR administratívne vyhostený. Reálnosť vyhostenia je

teda podľa neho sporná. Odporca sa, podľa jeho názoru, jeho vyhostiteľnosťou nikdy

nezaoberal a súd sa s uvedenou námietkou vysporiadal tak, ţe konštatoval, ţe navrhovateľ

nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície. Toto konštatovanie je vo vzťahu k efektívnosti

a účelnosti zaistenia, t.j. reálnej vyhostiteľnosti navrhovateľa, nezrozumiteľné.

Navrhovateľ v odvolaní zároveň ţiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5

Na základe týchto skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania.

Odporca sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 30. januára 2012, v ktorom uviedol,

ţe s tvrdeniami právneho zástupcu navrhovateľa v plnej miere nesúhlasí a zastáva názor,

ţe tieto sú neodôvodnené a moţno ich povaţovať za nedôveryhodné, irelevantné

a špekulatívne. Konštatoval, ţe k vydaniu rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia cudzinca

bol v zmysle ust. o správnom konaní (ďalej len „zákon

o správnom konaní“) zistený presne a úplne skutočný stav veci a boli obstarané

a zadokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie. Odporca poukázal na skutočnosť,

ţe navrhovateľ bol počas obdobia zaistenia viackrát vyzvaný za prítomnosti tlmočníka,

aby vyplnil dotazník potrebný k zisteniu totoţnosti a následnému vystaveniu náhradného

cestovného dokladu. Navrhovateľ však viackrát prehlásil, ţe sa do krajiny pôvodu nevráti

a z toho vyplývajúc odmietol akúkoľvek spoluprácu, nevyplnil osobný dotazník,

teda neuviedol ţiadne ďalšie identifikačné údaje, na základe ktorých by bolo moţné

vystavenie náhradného cestovného dokladu. Čo sa týka úkonov k vybaveniu náhradného

cestovného dokladu cudzinca odporca uviedol, ţe v prvom rade je nutná ochota cudzinca

spolupracovať pri uvádzaní svojich identifikačných údajov. Príslušné orgány nemajú moţnosť

ovplyvňovať alebo zasahovať do rozhodnutí autorít a štátnych orgánov pakistanskej islamskej

republiky, napriek tomu bol však nakoniec náhradný cestovný doklad vystavený, čo však bolo

ovplyvnené dvomi návštevami zastupiteľského úradu ako aj viacnásobnou korešpondenciou

vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam

má odporca za to, ţe aplikovať opakované predĺţenie lehoty zaistenia bolo nutné a zaistenie

cudzinca bolo účelné.

Dňa 21. novembra 2011 bol pracovníkom ÚPZC Medveďov zaslaný z Veľvyslanectva

Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni náhradný cestovný doklad č. X.

a následne sa pristúpilo k realizácii výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Navrhovateľ bol dňa 24. novembra 2011 eskortovaný na medzinárodné letisko Schwechat

vo Viedni za prítomnosti vyčlenenej eskortnej skupiny, ktorá mala zabezpečiť navrhovateľov

návrat do krajiny pôvodu. Predstavitelia leteckej spoločnosti I. odmietli vystaviť

navrhovateľovi ako aj eskorte palubné letenky napriek tomu, ţe potvrdili deportáciu

a súhlasili s prevozom navrhovateľa.

6

Navrhovateľ poţiadal dňa 29. novembra 2011 v ubytovacích priestoroch ÚPZC

Medveďov o udelenie azylu a dňa 11. decembra 2011 bol prepustený na slobodu a prevezený

do Záchytného tábora Humenné. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č.p.: MU-579-

25/PO-Ţ-2011 zo dňa 10. januára 2012 bolo v zmysle

Z. z. o azyle, konanie o udelenie azylu navrhovateľovi zastavené. Navrhovateľ ešte

pred vyhlásením tohto rozhodnutia opustil ubytovacie priestory záchytného tábora

a od uvedenej doby nie je jeho pobyt známy.

Odporca konštatoval, ţe nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia

o predĺţení lehoty zaistenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie

podmienky, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho

vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, alebo splnenie

podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje. Odporca skúmal účel zaistenia

a konštatoval, ţe tento nezanikol, cudzinec nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu

existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Cudzinec nespolupracoval

s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, nebol mu zastupiteľským úradom vydaný náhradný

cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní ţiadne finančné prostriedky,

preto námietky právneho zástupcu odporca povaţuje za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, na ktorom odporca trvá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3

ods. 9 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru,

ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 15. februára 2012 ( a ).

Z administratívneho spisu vyplýva, ţe dňa 15. júna 2010 bolo pod č.p.: UHCP-BA-

DS-AV-21/2010 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení mu

zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, t.j. do 15. júna 2013.

Následne rozhodnutím č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 15. júna 2010 rozhodol

odporca o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov

z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia SR. Tým istým rozhodnutím

7

bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Medveďov. 14. decembra 2010 vydal odporca

rozhodnutie č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010, ktorým podľa § 62 ods. 3 o pobyte cudzincov

predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom 14. decembra 2010 o 9:45 hod. do 14. júna

2011 a uviedol, ţe navrhovateľ zostáva umiestnený v ÚPZC Medveďov. Rozhodnutím

č.p.: PPZ-HCP-BA8-AV-1-79/2011 zo dňa 14. júna 2011 bola v zmysle § 62 ods. 3 zákona

o pobyte cudzincov druhýkrát predĺţená lehota zaistenia navrhovateľa o šesť mesiacov,

t.j. od 14. júna 2011 do 14. decembra 2011.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-1-

79/2011 zo dňa 14. júna 2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov

predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom 14. júna 2011 do 14. decembra 2011.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môţe byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môţe rozhodnúť

o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno predpokladať, ţe napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon

predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský

úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu

s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia

v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, ţe napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu

zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo

splnenie podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia tým, ţe účastník konania

po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Medveďov nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC

8

Medveďov a zastupiteľský úrad do dňa vydania napadnutého rozhodnutia nevydal náhradný

cestovný doklad počas lehoty zaistenia účastníka konania. Na základe predloţených dokladov

a zistených skutočností moţno predpokladať, ţe náhradný cestovný doklad bude účastníkovi

konania vystavený zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky, avšak nie počas

jeho zaistenia v lehote do 14. júna 2011. Správny orgán taktieţ skúmal účel zaistenia

a skonštatoval, ţe tento účel nezanikol, účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia

z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ nespolupracoval

s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, doposiaľ nebol účastníkovi konania zastupiteľským úradom

vydaný náhradný cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní ţiadne finančné

prostriedky. Podľa správneho orgánu obmedzenie osobnej slobody účastníka konania je

v súlade s ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré konkrétne kroky smerujúce

k vyhosteniu navrhovateľa boli po umiestnení účastníka konania do ubytovacích priestorov

ÚPZC Medveďov vykonané.

Pracovníci ÚPZC Medveďov vykonali dňa 17. decembra 2010, 1. februára 2011,

16. marca 2011, 1. apríla 2011, 9. mája 2011 a 2. júna 2011 s účastníkom konania

za prítomnosti tlmočníka pohovor za účelom získania doplňujúcich informácií o jeho osobe

s cieľom opätovného overenia jeho totoţnosti v Pakistanskej islamskej republike a následnom

zabezpečení vystavenia náhradného cestovného dokladu, avšak účastník konania odmietol

akúkoľvek spoluprácu a nevyplnil osobné dotazníky zaevidované pod č.p.: PPZ-HCP-BA8-

AV-1-74/2011.

Dňa 8. februára 2011 bola vykonaná návšteva na Veľvyslanectve Pakistanskej

islamskej republiky so sídlom vo Viedni, za účelom opätovného odovzdania ţiadosti

o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Zo strany veľvyslanectva

bola vyslovená ochota vystaviť náhradný cestovný doklad len za podmienky, ţe účastník

konania vyplní osobný dotazník v rodnom jazyku.

V zápisnici o podaní vysvetlenia spísanej pod č.p.: UHCP-BA-DS-AV-1-78/2011

na OCP PZ Dunajská Streda dňa 14. júna 2011 sa účastník konania vyjadril k uvedeným

skutočnostiam ako aj v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní mu bola daná moţnosť

vyjadriť sa k začatiu správneho konania vo veci predĺţenia lehoty zaistenia, kde okrem iného

uviedol, ţe do Pakistanu sa nechce a ani nemôţe vrátiť, nakoľko tam mal problémy

9

s opozičnou politickou stranou a z uvedeného dôvodu nevyplnil ani dotazníky, ktoré mu boli

predloţené pracovníkmi ÚPZC Medveďov a ani v budúcnosti tieto doklady nevyplní.

V domovskej krajine boli za ním nejaké osoby jemu neznáme zo skupiny Al kaida a chceli,

aby vstúpil do ich skupiny, keď odmietol, vyhráţali sa mu zabitím. Toho času v Pakistane sú

naďalej bombové útoky a návrat do domovskej krajiny je nebezpečný. V Pakistane ţijú jeho

rodičia a jedna sestra, jeden brat ţije v Taliansku, kde pracuje. Dvaja bratia ţijú a pracujú

v Malajzii. Dve sestry sú vydaté a ţijú s rodinou v Pakistane. V Pakistane nechce vykonávať

protištátne aktivity a preto sa nechce vrátiť domov.

Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, ţe sú splnené

podmienky § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil

ţiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Námietky navrhovateľa uvedené

v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totoţné s námietkami uvedenými v opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa s nimi krajský súd dostatočne vysporiadal.

Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu

o predĺţení lehoty zaistenia, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa

s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel

a napadnutý rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, ţe navrhovateľovi,

ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 15. februára 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková