Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
531/383402.63b63b.pdf
PDF · 251.94 KB
No categories available
10SZa/1/2012
Najvyšší súd 10SZa/1/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: A. S., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej
islamskej republiky, t.č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,
zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., Ž., proti odporcovi Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra, Ádorská 34,
Dunajská Streda, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-
1-79/2011 zo dňa 14. júna 2011, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave č.k. 44 Sp/76/2011-86 zo dňa 19. decembra 2011, takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 44Sp/76/2011-86 zo dňa 19. decembra 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-1-79/2011 zo dňa 14. júna 2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3
zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o pobyte cudzincov“) predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom 14. júna
2011 do 14. decembra 2011 z dôvodu, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky (ďalej len
„SR“) moţno predpokladať, ţe sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe účastník konania
dostatočne nespolupracuje a ţe mu zastupiteľský úrad nevydal cestovný doklad počas doby
jeho zaistenia a to v lehote do 14. júna 2011. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov určil, ţe účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“).
Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov a rozhodnutím o predĺţení lehoty zaistenia nedošlo
u navrhovateľa k pozbaveniu osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odporca teda rozhodol vecne správne.
Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, ţe navrhovateľovi bola uţ
jedenkrát predĺţená lehota zaistenia do 14. júna 2011 a to rozhodnutím odporcu č. UHCP-BA-
DS-AV-21/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 44Sp/43/2010 zo dňa 28. februára 2011. Rozsudok krajského súdu napadol
odvolaním právny zástupca navrhovateľa, pričom Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.
1Sţa 21/2011 zo dňa 24. mája 2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Pokiaľ ide o námietku právneho zástupcu navrhovateľa, ţe opakovaným predĺţením
lehoty zaistenia u navrhovateľa došlo k porušeniu zákona, krajský súd poukázal na ust. § 63
ods. 3 druhá veta zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, ţe policajný útvar môţe
rozhodnúť o predĺţení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov, z ktorého podľa názoru
súdu nevyplýva obmedzenie predlţovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové
obmedzenie spočívajúce v tom, ţe táto lehota môţe byť predĺţená najviac o 12 mesiacov,
čo bolo zo strany správneho orgánu dodrţané a navrhovateľ bol pred jej uplynutím prepustený
na slobodu.
K námietke účelnosti, efektívnosti a zákonnosti zaistenia krajský súd poukázal
na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 44Sp/43/2010 zo dňa 28. februára 2011, ako aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sţa 21/2011 zo dňa 24. mája 2011, v ktorých sa
konštatuje, ţe navrhovateľ dostatočne nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície a ţe
do konca zaistenia nebol navrhovateľovi vystavený náhradný doklad. K vydaniu cestovných
dokladov nedošlo z dôvodu, ţe navrhovateľ viackrát odmietol vyplniť osobný dotazník,
ktorým podmieňuje príslušné veľvyslanectvo vystavenie náhradných cestovných dokladov.
K námietke, ţe správny orgán bol pasívny, krajský súd uviedol, ţe samotná početnosť
úkonov správneho orgánu nemôţe byť v danom prípade rozhodujúcim kritériom
pri posudzovaní efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Nemôţe byť kladené za vinu
odporcovi, ţe k výkonu vyhostenia došlo jeho vinou, keď tento nemá prostriedky, ktorými by
donútil navrhovateľa, aby spolupracoval s orgánmi cudzineckej polície. Podľa názoru
krajského súdu práve neustále odmietanie vyplňovania osobného dotazníka je v príčinnej
súvislosti s tým, ţe doposiaľ nedošlo k vykonaniu administratívneho vyhostenia cudzinca,
keďţe predpokladom pre výkon tohto vyhostenia je zabezpečenie náhradných cestovných
dokladov pre osobu, ktorá má byť vyhostená z územia SR. Krajský súd uviedol, ţe konanie
navrhovateľa povaţuje za také konanie, ktorým bráni procesu prípravy na odsun.
Je nepredstaviteľné, aby sa výkon vyhostenia tejto osoby vykonával zo slobody,
keďţe navrhovateľ nemá finančné prostriedky na svoju obţivu, nezdrţuje sa na území SR
na mieste známom pre orgány cudzineckej polície a jeho fyzická prítomnosť je potrebná
pri príprave tejto osoby na opustenie SR.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu včas odvolanie. Uviedol, ţe s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec
nesprávne právne posúdil.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal nesprávny výklad ust. § 62 ods. 3 zákona
o pobyte cudzincov, podľa jeho názoru ak zákon výslovne neuvádza, ţe lehotu zaistenia
moţno predĺţiť aj opakovane, vydať rozhodnutie o predĺţení trvajúceho zaistenia teba moţno
jediný krát a maximálne o 12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 76a zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, ktorý ustanovuje moţnosť predĺţenia lehoty väzby ako
porovnateľného inštitútu k inštitútu zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov,
avšak výslovne uvádza moţnosť opakovaného predĺţenia v súčte najviac na 60 mesiacov.
Určité ustanovenia majú byť vykladané miernejšie v prospech adresáta mocenského
pôsobenia štátu. Obzvlášť vtedy, ak štát zvlášť významným spôsobom zasahuje do sféry
fyzických osôb. Ak v konkrétnom prípade jedna výkladová moţnosť smeruje k presadeniu
určitého práva a druhá nie, má sa pouţiť tá moţnosť, ktorou sa realizuje základné právo.
Vytýkal správnemu orgánu, ţe rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia nespĺňa
zákonom stanovené podmienky, nakoľko podľa jeho názoru dôvodom predĺţenia lehoty
zaistenia cudzinca nemôţe byť nečinnosť príslušných orgánov. Z rozhodnutia odporcu
vyplýva, ţe navrhovateľ nespolupracuje, ďalej z neho vyplýva, ţe v čase od vydania
rozhodnutia o prvom predĺţení lehoty zaistenia do vydania napadnutého rozhodnutia
realizoval s navrhovateľom šesť pohovorov, pričom nie je zrejmé, čo sa má opakovanými
pohovormi zo strany odporcu dosiahnuť, keďţe z pohľadu navrhovateľa je jediným
relevantným úkonom v jeho veci návšteva na veľvyslanectve, ktorá bola absolvovaná aţ
po uplynutí ôsmich mesiacov od jeho zaistenia. Tvrdenie krajského súdu k tejto námietke,
ţe nespolupráca navrhovateľa v podobe nevypĺňania dotazníkov je v príčinnej súvislosti
s nevydaním náhradných dokladov, je tak nezrozumiteľné a to aj vzhľadom k tomu,
ţe odporca navrhovateľovi náhradné cestovné doklady vybavil. Rovnako je podľa
navrhovateľa nezrozumiteľné, ţe súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazuje na trest
vyhostenia napriek tomu, ţe navrhovateľ bol vyhostený administratívne.
Poukázal na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
vo viacerých rozhodnutiach (rozhodnutie vo veci A. proti Švajčiarsku, sťaţnosť č. 24881/94,
rozsudok z 5. augusta 1998) uviedol, ţe pozbavenie slobody bolo porušením článku 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, ţe úkony
smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náleţitou starostlivosťou. Navrhovateľ bol
zaistený 18 mesiacov a nebol z územia SR administratívne vyhostený. Reálnosť vyhostenia je
teda podľa neho sporná. Odporca sa, podľa jeho názoru, jeho vyhostiteľnosťou nikdy
nezaoberal a súd sa s uvedenou námietkou vysporiadal tak, ţe konštatoval, ţe navrhovateľ
nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície. Toto konštatovanie je vo vzťahu k efektívnosti
a účelnosti zaistenia, t.j. reálnej vyhostiteľnosti navrhovateľa, nezrozumiteľné.
Navrhovateľ v odvolaní zároveň ţiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe týchto skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia
na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania.
Odporca sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 30. januára 2012, v ktorom uviedol,
ţe s tvrdeniami právneho zástupcu navrhovateľa v plnej miere nesúhlasí a zastáva názor,
ţe tieto sú neodôvodnené a moţno ich povaţovať za nedôveryhodné, irelevantné
a špekulatívne. Konštatoval, ţe k vydaniu rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia cudzinca
bol v zmysle ust. § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon
o správnom konaní“) zistený presne a úplne skutočný stav veci a boli obstarané
a zadokumentované potrebné podklady pre rozhodnutie. Odporca poukázal na skutočnosť,
ţe navrhovateľ bol počas obdobia zaistenia viackrát vyzvaný za prítomnosti tlmočníka,
aby vyplnil dotazník potrebný k zisteniu totoţnosti a následnému vystaveniu náhradného
cestovného dokladu. Navrhovateľ však viackrát prehlásil, ţe sa do krajiny pôvodu nevráti
a z toho vyplývajúc odmietol akúkoľvek spoluprácu, nevyplnil osobný dotazník,
teda neuviedol ţiadne ďalšie identifikačné údaje, na základe ktorých by bolo moţné
vystavenie náhradného cestovného dokladu. Čo sa týka úkonov k vybaveniu náhradného
cestovného dokladu cudzinca odporca uviedol, ţe v prvom rade je nutná ochota cudzinca
spolupracovať pri uvádzaní svojich identifikačných údajov. Príslušné orgány nemajú moţnosť
ovplyvňovať alebo zasahovať do rozhodnutí autorít a štátnych orgánov pakistanskej islamskej
republiky, napriek tomu bol však nakoniec náhradný cestovný doklad vystavený, čo však bolo
ovplyvnené dvomi návštevami zastupiteľského úradu ako aj viacnásobnou korešpondenciou
vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam
má odporca za to, ţe aplikovať opakované predĺţenie lehoty zaistenia bolo nutné a zaistenie
cudzinca bolo účelné.
Dňa 21. novembra 2011 bol pracovníkom ÚPZC Medveďov zaslaný z Veľvyslanectva
Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni náhradný cestovný doklad č. X.
a následne sa pristúpilo k realizácii výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Navrhovateľ bol dňa 24. novembra 2011 eskortovaný na medzinárodné letisko Schwechat
vo Viedni za prítomnosti vyčlenenej eskortnej skupiny, ktorá mala zabezpečiť navrhovateľov
návrat do krajiny pôvodu. Predstavitelia leteckej spoločnosti I. odmietli vystaviť
navrhovateľovi ako aj eskorte palubné letenky napriek tomu, ţe potvrdili deportáciu
a súhlasili s prevozom navrhovateľa.
Navrhovateľ poţiadal dňa 29. novembra 2011 v ubytovacích priestoroch ÚPZC
Medveďov o udelenie azylu a dňa 11. decembra 2011 bol prepustený na slobodu a prevezený
do Záchytného tábora Humenné. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č.p.: MU-579-
25/PO-Ţ-2011 zo dňa 10. januára 2012 bolo v zmysle § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002
Z. z. o azyle, konanie o udelenie azylu navrhovateľovi zastavené. Navrhovateľ ešte
pred vyhlásením tohto rozhodnutia opustil ubytovacie priestory záchytného tábora
a od uvedenej doby nie je jeho pobyt známy.
Odporca konštatoval, ţe nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia
o predĺţení lehoty zaistenia v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie
podmienky, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho
vyhostenia cudzinca mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, alebo splnenie
podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje. Odporca skúmal účel zaistenia
a konštatoval, ţe tento nezanikol, cudzinec nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu
existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Cudzinec nespolupracoval
s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, nebol mu zastupiteľským úradom vydaný náhradný
cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní ţiadne finančné prostriedky,
preto námietky právneho zástupcu odporca povaţuje za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, na ktorom odporca trvá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru,
ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 15. februára 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Z administratívneho spisu vyplýva, ţe dňa 15. júna 2010 bolo pod č.p.: UHCP-BA-
DS-AV-21/2010 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení mu
zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, t.j. do 15. júna 2013.
Následne rozhodnutím č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 15. júna 2010 rozhodol
odporca o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov
z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia SR. Tým istým rozhodnutím
bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC Medveďov. 14. decembra 2010 vydal odporca
rozhodnutie č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010, ktorým podľa § 62 ods. 3 o pobyte cudzincov
predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom 14. decembra 2010 o 9:45 hod. do 14. júna
2011 a uviedol, ţe navrhovateľ zostáva umiestnený v ÚPZC Medveďov. Rozhodnutím
č.p.: PPZ-HCP-BA8-AV-1-79/2011 zo dňa 14. júna 2011 bola v zmysle § 62 ods. 3 zákona
o pobyte cudzincov druhýkrát predĺţená lehota zaistenia navrhovateľa o šesť mesiacov,
t.j. od 14. júna 2011 do 14. decembra 2011.
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA8-AV-1-
79/2011 zo dňa 14. júna 2011, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov
predĺţil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t.j. dňom 14. júna 2011 do 14. decembra 2011.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môţe byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môţe rozhodnúť
o predĺţení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak moţno predpokladať, ţe napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon
predĺţi z dôvodu, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský
úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu
s deťmi alebo zraniteľnú osobu.
Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺţení lehoty zaistenia
v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, ţe napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo
splnenie podmienky, ţe cudzinec dostatočne nespolupracuje.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺţení lehoty zaistenia tým, ţe účastník konania
po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC Medveďov nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC
Medveďov a zastupiteľský úrad do dňa vydania napadnutého rozhodnutia nevydal náhradný
cestovný doklad počas lehoty zaistenia účastníka konania. Na základe predloţených dokladov
a zistených skutočností moţno predpokladať, ţe náhradný cestovný doklad bude účastníkovi
konania vystavený zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky, avšak nie počas
jeho zaistenia v lehote do 14. júna 2011. Správny orgán taktieţ skúmal účel zaistenia
a skonštatoval, ţe tento účel nezanikol, účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia
z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ nespolupracoval
s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, doposiaľ nebol účastníkovi konania zastupiteľským úradom
vydaný náhradný cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní ţiadne finančné
prostriedky. Podľa správneho orgánu obmedzenie osobnej slobody účastníka konania je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré konkrétne kroky smerujúce
k vyhosteniu navrhovateľa boli po umiestnení účastníka konania do ubytovacích priestorov
ÚPZC Medveďov vykonané.
Pracovníci ÚPZC Medveďov vykonali dňa 17. decembra 2010, 1. februára 2011,
16. marca 2011, 1. apríla 2011, 9. mája 2011 a 2. júna 2011 s účastníkom konania
za prítomnosti tlmočníka pohovor za účelom získania doplňujúcich informácií o jeho osobe
s cieľom opätovného overenia jeho totoţnosti v Pakistanskej islamskej republike a následnom
zabezpečení vystavenia náhradného cestovného dokladu, avšak účastník konania odmietol
akúkoľvek spoluprácu a nevyplnil osobné dotazníky zaevidované pod č.p.: PPZ-HCP-BA8-
AV-1-74/2011.
Dňa 8. februára 2011 bola vykonaná návšteva na Veľvyslanectve Pakistanskej
islamskej republiky so sídlom vo Viedni, za účelom opätovného odovzdania ţiadosti
o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Zo strany veľvyslanectva
bola vyslovená ochota vystaviť náhradný cestovný doklad len za podmienky, ţe účastník
konania vyplní osobný dotazník v rodnom jazyku.
V zápisnici o podaní vysvetlenia spísanej pod č.p.: UHCP-BA-DS-AV-1-78/2011
na OCP PZ Dunajská Streda dňa 14. júna 2011 sa účastník konania vyjadril k uvedeným
skutočnostiam ako aj v zmysle § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní mu bola daná moţnosť
vyjadriť sa k začatiu správneho konania vo veci predĺţenia lehoty zaistenia, kde okrem iného
uviedol, ţe do Pakistanu sa nechce a ani nemôţe vrátiť, nakoľko tam mal problémy
s opozičnou politickou stranou a z uvedeného dôvodu nevyplnil ani dotazníky, ktoré mu boli
predloţené pracovníkmi ÚPZC Medveďov a ani v budúcnosti tieto doklady nevyplní.
V domovskej krajine boli za ním nejaké osoby jemu neznáme zo skupiny Al kaida a chceli,
aby vstúpil do ich skupiny, keď odmietol, vyhráţali sa mu zabitím. Toho času v Pakistane sú
naďalej bombové útoky a návrat do domovskej krajiny je nebezpečný. V Pakistane ţijú jeho
rodičia a jedna sestra, jeden brat ţije v Taliansku, kde pracuje. Dvaja bratia ţijú a pracujú
v Malajzii. Dve sestry sú vydaté a ţijú s rodinou v Pakistane. V Pakistane nechce vykonávať
protištátne aktivity a preto sa nechce vrátiť domov.
Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, ţe sú splnené
podmienky § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil
ţiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Námietky navrhovateľa uvedené
v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totoţné s námietkami uvedenými v opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa s nimi krajský súd dostatočne vysporiadal.
Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu
o predĺţení lehoty zaistenia, bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa
s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel
a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, ţe navrhovateľovi,
ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.
10 10SZa/1/2012
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková