Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e9f/383395.0ec896.pdf
PDF · 145.57 KB
No categories available
10Sžd/17/2011
Najvyšší súd 10Sžd/17/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci žalobcu: Mgr. J. H., nar. X., bytom S., právne zastúpený
JUDr. M. M., advokátom so sídlom B., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo PZ
v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, Pionierska ul. č. 33, Prešov, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: KRP-102-4/DI-2-2008 zo dňa 13.6.2008, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/41/2008-25 zo dňa 14.12.2010,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 1S/41/2008-25 zo dňa 14. decembra 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove, Krajského
dopravného inšpektorátu č.p. KRP-102-4/DI-2-2008, ktorým tento zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru v Humennom,
Okresného dopravného inšpektorátu č.p. ORP-P-665/DI-3-2007 a č.p. ORP-P-11/DI-3-2008
ako vecne správne. Týmto rozhodnutím bol žalovaný uznaný vinným za porušenie
ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c/ a § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z., čím spáchal
priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. f/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb.
Priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb. sa žalobca mal
dopustiť, keď ako vodič motorového vozidla dňa 17.11.2007 o 2:20 hod. v Humennom
na Chemlonskej ulici sa na výzvu policajnej hliadky odmietol podrobiť dychovej skúške
na alkohol a tiež ďalej tak, že dňa 30.11.2007 o 20:30 hod. na ulici SNP Humenné nevykonal
na výzvu dychovú skúšku na alkohol predpísaným spôsobom, pričom v obidvoch prípadoch
nežiadal, aby bola vykonaná krvná skúška. Na základe uvedených skutkov bola žalobcovi
uložená pokuta vo výške 15.000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18
mesiacov.
Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného správneho orgánu ako aj
prvostupňového správneho orgánu a po oboznámení sa so spisom žalovaného dospel k záveru,
že je nepochybne preukázané, že žalobca sa dňa 17.11.2007 a následne dňa 30.11.2007
odmietol podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu a dychovú skúšku maril. Účastník
cestnej premávky musí predpokladať, že príslušníkmi policajného zboru bude pri vedení
motorového vozidla podrobený dychovej skúške a teda ak tvrdenie o nepriaznivom
zdravotnom stave má byť založené na objektívnom podklade, potom jeho povinnosťou bolo
mať potvrdenie lekára o nepriaznivom zdravotnom stave, na základe ktorého by sa mohol
vyhnúť podozreniu, že jeho správanie pri odmietnutí dychovej skúšky je účelové. Žalobca
takéto potvrdenie policajnej hliadke nepredložil ani nevyvinul žiadnu iniciatívu k tomu,
že takýto doklad je schopný a ochotný predložiť ako dôkaz na potvrdenie svojich námietok
v primeranom čase. K námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave krajský
súd poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/139/2008, z ktorého vyplýva,
že povinnosť zistiť skutočný stav veci nad rámec rozsahu vlastného zisťovania podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní má správny orgán len v rozsahu dôvodov
a skutočností, ktoré obvinený z priestupku v priebehu správneho konania uviedol.
Zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť povinnosť správneho orgánu, aby sám
domýšľal relevantné právne dôvody svedčiace v prospech obvineného z priestupku, ktoré
tento neuplatnil. Tak ako uviedol žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, že žalobca do zápisnice
z ústneho pojednávania o priestupkoch neuviedol na svoju obhajobu žiadne skutočnosti sa
táto okolnosť javila nespochybniteľná.
Podľa názoru krajského súdu správne orgány vychádzali zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu veci a rozhodnutie žalovaného je jednoznačné a presvedčivé. V odôvodnení
sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu a je z neho zrejmé akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití konkrétnych
právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Zároveň sa správny orgán aj dostatočne
presvedčivo vyrovnal s námietkami žalobcu a s jeho vyjadrením k podkladom rozhodnutia.
Za nedôvodnú považoval súd aj námietku žalobcu vo vzťahu k výške uloženej sankcie.
Tak ako uviedol žalovaný z obsahu administratívneho spisu evidenčnej karty vodiča je
nepochybné, že žalobca nie je disciplinovaným vodičom.
Na základe ustanovenia § 245 ods. 2 OSP krajský súd dospel k záveru, že v prípade
správneho uváženia je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých
dovolených možností ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná
podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon a ktoré tvoria nevyhnutné východiská
pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia správneho orgánu. Určenie
výšky pokuty v rámci určitého rozpätia je vecou voľného uváženia. Voľná úvaha aj
pri ukladaní pokuty je myšlienkovým procesom, v rámci ktorého má správny orgán brať
do úvahy závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky,
lebo pokuta musí spĺňať nielen požiadavku represie ale aj preventívny účel s prognózou
budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby.
Na základe uvedených dôvodov dospel prvostupňový súd k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.
O trovách prvostupňového konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, lebo žalobca v konaní nemal úspech.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, pričom v odvolaní namietal,
že pri prvom priestupku dňa 17.11.2007 po odmietnutí dychovej skúšky zo zdravotných
dôvodov nebol hliadkou na mieste poučený o možnosti podrobiť sa krvnej skúške alebo
lekárskemu vyšetreniu na alkohol a ani vyzvaný na vykonanie takejto skúšky. V druhom
prípade, v prípade priestupku zo dňa 30.11.2007 žalobca neodmietol vykonanie dychovej
skúšky na alkohol ani na vzhľadom neustále pretrvávajúce zdravotné problémy s kašľom
a pocitom dychovej nedostatočnosti, ako aj vzhľadom na to, že je tuhý fajčiar, vykonal ju
niekoľkokrát, vždy s negatívnym výsledkom na alkohol, pričom hliadkou mu bolo oznámené,
že ju nevykonal správne. Vzhľadom na túto skutočnosť žalobca bez vlastného zavinenia nebol
pre zdravotné problémy schopný vykonať riadne dychovú skúšku na alkohol v krvi a ani
nebol vyzvaný policajnou hliadkou na vykonanie krvnej skúšky. Policajnú hliadku však
požiadal o vykonanie skúšky na alkohol, jej vykonanie mu však hliadkou bez vysvetlenia
nebolo umožnené. Po poučení napísal žalobca svoje vyjadrenie k vykonanej dychovej skúške
a ochote vykonať krvnú skúšku do správy o objasnení priestupkov a túto podpísal.
Pretože žalobca v prvom prípade nebol vyzvaný na vykonanie krvnej skúšky alebo
lekárskeho vyšetrenia, v druhom prípade mu ich vykonanie nebolo umožnené, hoci o to
výslovne žiadal, je potom nesprávna úvaha žalovaného, že žalobca spáchal priestupok podľa
§ 22 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb. tým, že porušil povinnosť podľa § 3 ods. 2
písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. nakoľko žiadnu výzvu na vykonanie krvnej skúšky alebo
lekárskeho vyšetrenia nedostal a teda ju nemohol odmietnuť, a preto je nesprávne rozhodnutie
žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým ho uznal
za vinného zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb..
Žalovanému tiež možno vytknúť, že pri rozhodnutí o druhu a výmere sankcie zobral
ako priťažujúcu okolnosť fakt, že žalobca si nebol vedomý spáchania priestupku, ktorý mu
bol kladený za vinu, teda, že si ju nepriznal, svoju vinu. Takáto úvaha správneho orgánu je
v rozpore s ústavou, podľa ktorej žalobcu k výpovedi ani k priznaniu nemožno donucovať.
Taktiež žalovaný nezdôvodnil, aké konkrétne skutočnosti ohľadne spôsobu spáchania
priestupku, jeho následkov a okolností, za ktorých bol spáchaný, prípadne zavinenia,
pohnútky a osoby páchateľa, pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vzal do úvahy a akými
úvahami sa riadil pri hodnotení.
Žalovaný v odvolacom konaní doplnil dokazovanie o vysvetlenie policajtov
vykonávajúcich zákroky. To čo uvádzajú policajti hliadky v prvom prípade v zápisnici nie je
pravda a je to v rozpore s tým, ako kontrola prebehla, kontrolu vykonával len jeden policajt,
ostatní dvaja pri žalobcovi neboli a teda nemohli byť priamo svedkami komunikácie medzi
policajtom a žalobcom. Po odmietnutí dychovej skúšky nebol žalobca policajtom na mieste
poučený o možnosti podrobiť sa aj krvnej skúške alebo lekárskemu vyšetreniu. Predtlač
poučenia na tlačive o tom, že žalobca bol poučený neznamená, že toto poučenie sa skutočne
žalobcovi dostalo. Záznam, že „Odber krvi nežiada“ je nepravdivý a tiež neznamená,
že žalobca bol vyzvaný na krvnú skúšku, nakoľko nie je povinnosťou vodiča žiadať sa
na krvnú skúšku, ale je povinnosťou policajta ho na to vyzvať, v čom je významný rozdiel.
Aj v druhom prípade postupovali policajti hliadky tak, že kontrolu vykonával len
jeden policajt, druhý sedel v aute a teda nemôže byť svedkom toho, ako prebiehala kontrola.
Žalobcovi sa nedostalo poučenia a nebol vyzvaný na odber krvi, nebola mu zakázaná jazda,
nakoľko mu policajt umožnil nasadnúť do auta a odísť. V zápisnici, ktorú žalobca podpísal,
neboli zarámčekované slová odber krvi nežiada a rovnako, čo sa týka poučenia, toto nebolo
poskytnuté a výzvu na vykonanie krvnej skúšky mu policajt nedal.
Výpovede policajtov považuje za nepravdivé a zavádzajúce, sú podozrivo zhodné,
nadiktované ako z príručky. Podľa žalobcu sa nimi snažili zastrieť skutočnosť, že si
pri výkone kontroly nesplnili svoje povinnosti v súlade so zákonom na škodu žalobcu. Ich
výpovede sú v rozpore s tým, čo uviedol policajt do správy o priestupku.
Na základe uvedeného má žalobca za to, že prvostupňový súd sa nedostatočným
spôsobom vysporiadal s otázkou, akým spôsobom bola vykonávaná kontrola žalobcu,
či nedošlo k manipulácii so zápisnicami o objasňovaní priestupku, či mal policajný orgán len
poučiť žalobcu, alebo ho aj vyzvať na odber krvi za účelom zistenia alkoholu a prečo bol
v jednom prípade žalobcovi hliadkou neumožnený odber krvi aj keď tento žiadal.
Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu
v Prešove zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
§ 246c OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec
prejednal podľa § 212 v spojení s § 214 OSP a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť.
Z obsahu predložených spisov najvyšší súd zistil, že rozhodnutím Krajského
riaditeľstva policajného zboru v Prešove č.k. KRP-102-4/DI-2-2008 bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Humennom,
Okresného dopravného inšpektorátu č.k. ORP-P-665/DI-3-2007a č.k. ORP-P-11/DI-3-2008,
ktorým podľa § 22 zákona o priestupkoch bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 15.000 Sk
a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov.
Skutkov kladených žalobcovi za vinu sa mal tento dopustiť tak, že dňa 17.11.2007
v Humennom na ulici Chemlonskej o 2:20 hod. sa odmietol podrobiť dychovej skúške
na alkohol, kde bol poučený, podľa potreby aj opakovane, o spôsobe vykonania krvnej skúšky
elektronickým prístrojom, o práve požiadať o odber krvi a následne bol upozornený,
že náklady na vykonaný odber krvi a na jeho žiadosť bude hradiť z vlastných prostriedkov.
Z tejto správy vyplýva, že na odber krvi sa nežiadal a ďalšia jazda mu bola zakázaná.
Zo správy je tiež zrejmé, že žalobca podľa § 60 ods. 2 zákona o priestupkoch nepodal žiadne
vysvetlenie, odmietol sa vyjadriť a správu podpísať. Ďalej bolo žalobcovi kladené za vinu,
že dňa 30.11.2007, keď bol príslušníkmi polície ako vodič zastavený a kontrolovaný, tiež bol
vyzývaný na podrobenie sa dychovej skúške. Aj po poučení a praktickom znázornení
dychovú skúšku nevykonal predpísaným spôsobom na zistenie požitia alkoholických nápojov
a nemal pri sebe vodičský preukaz. Z tejto správy tiež vyplýva, že dychová skúška bola
vykonávaná v počte 4x, pričom prístroj na vykonanie dychovej skúšky stále vykazoval 0,
avšak hliadkou PZ bolo oznámené žalobcovi, že ju nevykonal správne. Žalobca sa pritom
na odber krvi a lekárske vyšetrenie nežiadal, pričom na mieste bolo zistené, že nemá pri sebe
vodičský preukaz.
Podľa zákona o priestupkoch proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky § 22
ods. 1 písm. f/ stanovuje, že priestupku sa dopustí ten, kto ako vodič sa odmietne podrobiť
vyšetreniu na zistenie alkoholu, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou prístrojom, ktorý určí
objemové percento alkoholu v krvi, alebo ak sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu
odberom a vyšetrením krvi, alebo iného biologického materiálu, či je ovplyvnený alkoholom
alebo inou návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom
pre jeho zdravie. Podľa § 5 ods. 4 zákona 219/1996 Z.z. vyšetrenie na zistenie alkoholu sa
vykonáva dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové % alkoholu v krvi. Ak sa
osoba odmietne podrobiť takémuto vyšetreniu, možno vykonať lekárske vyšetrenie odberom
a laboratórnym vyšetrením krvi, alebo iného biologického materiálu. Ak osoba odmieta takéto
lekárske vyšetrenie, stupeň opilosti určí lekár podľa medicínskych klinických príznakov.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnenie obmedziť len na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so závermi krajského súdu,
že v predmetnej veci bolo potrebné rozhodnutie žalovaného ako vecne správne potvrdiť,
keďže tento správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil. Na doplnenie záverov
prvostupňového súdu najvyšší súd dodáva, že obrana žalobcu sa javí zjavne účelovou v snahe
vyhnúť sa postihu za priestupky kladené mu za vinu.
Ohľadne priestupku zo dňa 17.11.2007 spochybňuje jednoznačne postup žalobcu
okolnosť, že odmietol podpísať správu o objasňovaní priestupku, kde mohol ním namietané
skutočnosti uviesť a do budúcna s nimi v správnom konaní argumentovať. Keďže tak
nepostupoval absolútne znehodnovernil svoje tvrdenia o priebehu a vykonaní kontroly a svoje
tvrdenie o zdravotnom stave. Tu treba poznamenať, že žalobca ani neskôr v priebehu
správneho konania nedokumentoval hodnovernou lekárskou správou, alebo iným
hodnoverným dokladom tvrdenie o svojom zdravotnom stave.
To isté platí aj v prípade okolností šetrenia priestupku zo dňa 30.11.2007. Žalobca
v správe o objasňovaní priestupku nenamietal svoj zdravotný stav a ani z neho nevyplýva jeho
tvrdenie, že sa sám žiadal na odber krvi.
Z výpovedi svedkov B., R., T., S. a A. zhodne vyplýva, že žalobca bol poučený
o možnosti žiadať odber krvi, pričom podľa svedkov žalobca túto možnosť odmietol.
V danom prípade vzhľadom na konštatovanie tejto okolnosti, keďže žalobca odmietol
vykonanie krvnej skúšky je bezpredmetné skúmať terminológiu významu slovných spojení či
žalobca bol vyzvaný konajúcim orgánom na podrobenie sa odberu skúšky krvi alebo bol
poučený o možnosti vykonať skúšku na prítomnosť alkoholu odberom krvi, keďže žalobca
takýto postup odmietal. Žalobca ako vodič je povinný ovládať predpisy, ktoré upravujú
povinnosti vodičov ako aj následky nimi spojené a odmietnutím odberu krvi musel vedieť, že
sa vystavuje zákonným následkom.
Súd nemá dôvod pochybovať o hodnovernosti výpovedí 5 príslušníkov policajného
zboru, ktorý v dvoch prípadoch nezávisle od seba kontrolovali žalobcu pri vedení motorového
vozidla. Žalobca žiadnym závažným spôsobom nespochybnil hodnovernosť ich výpovedí.
Ohľadne výšky uloženej sankcie je aj odvolací súd toho názoru, že konajúce správne
orgány pri ustálení skutkového stavu dostatočne uvážili kritériá, na základe ktorých uložili
výšku trestu za spáchanie priestupku a prihliadli na všetky okolnosti rozhodujúce vo veci.
Určenie výšky pokuty je vecou voľného uváženia, pričom táto voľná úvaha správneho orgánu
bola dostatočne odôvodnená.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je vecne správne, napadnutý rozsudok podľa § 219 OS potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 OSP tak,
že neúspešnému žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková