Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
57b/383311.8cc91d.pdf
PDF · 256.88 KB
No categories available
10Sža/62/2011
Najvyšší súd 10Sža/62/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Henčekovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobkyne: P. N. T., nar. X., štátna príslušníčka Vietnamu,
adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v obci S., Vietnam, t.č. Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Š., proti
ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pivonkova 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. MV-SLV-162/OLVS-2010 zo dňa
11. mája 2010, na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S/178/2010-33 zo dňa 6. októbra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/178/2010-33 zo dňa 6. októbra 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol ţalobu ţalobkyne,
ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra č. MV-SLV-
162/OLVS-2010 zo dňa 11. mája 2010, ktorým bol zamietnutý rozklad ţalobkyne proti
rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„Migračný úrad MV SR“) č. ČAS:MU-32-25/PO-Ţ-2010 zo dňa 12. februára 2010,
ktorým bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené konanie vo veci ţiadosti ţalobkyne
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a zároveň toto rozhodnutie
potvrdené.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe povinnosť zistiť skutočný
stav veci podľa § 32 zákona Č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon
o správnom konaní“) má ţalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu
správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť,
ţe by ţalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
K dôvodom pre poskytnutie azylu krajský súd uviedol, ţe v zmysle § 8 zákona o azyle
sú viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2
písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch
prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej
po odchode z krajiny pôvodu. Vo vzťahu k doplnkovej ochrane krajský súd uviedol, ţe jej
zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území
SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo
(z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce
poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe
k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu,
sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce
tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
Krajský súd k námietkam týkajúcim sa neudelenia azylu uviedol, ţe ţalobkyňa nemala
ţiadne problémy v krajine pôvodu, ktoré by mohli navodiť obavu, ţe by mohla byť
prenasledovaná, z uvedených dôvodov moţno predpokladať, ţe ani po návrate do krajiny
pôvodu jej ţiadne prenasledovanie nehrozí. Nehrozí jej, ţe by mala byť mučená alebo
podrobená krutému, neľudskému, či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd z roku 1950 a podľa čl. 33
Ţenevskej konvencie o postavení utečencov z roku 1951, premietnutého do § 58 ods. 1 a 2
zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).
Skutočnosť, ţe ţalobkyňa dňa 22. novembra 2008 uzavrela manţelstvo so slovenským
štátnym občanom a jej záujem naďalej ţiť so svojimi synmi, ktorí sa legálne zdrţiavajú
na území SR (jej synovia sú plnoletí a záujem ţiť spoločne s matkou môţu realizovať aj
vo Vietname, pričom ţalobkyňa nie je osobou, ktorá by mala neúmerné problémy ţiť sama,
prípadne s manţelom v krajine pôvodu - Vietname) nemoţno, podľa krajského súdu,
povaţovať za dôvod nemoţnosti vyhostenia ţalobkyne do Vietnamu, keď jej snaha realizovať
si svoj súkromný ţivot prostredníctvom zákona o azyle a nie podľa zákona o pobyte
cudzincov, je v rozpore so zámerom zákonodarcu.
Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa včas, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“).,
teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a ţiadala, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a vec mu vracia
na ďalšie konanie; uplatnila si náhradu trov konania.
V odvolaní uviedla, ţe ako pri posudzovaní otázky azylu, tak aj pri doplnkovej
ochrane, sa musí správny orgán riadne vyporiadať s aktuálnymi správami o situácii v krajine
pôvodu ţiadateľa o azyl. Rozhodnutie o zastavení azylového konania je moţné vydať len
po splnení dvoch podmienok, a to, ţe v konaní o azyle uţ existuje právoplatné rozhodnutie
a ţe skutkový stav sa podstatne nezmenil. V tomto prípade nebolo skúmané splnenie
podmienok doplnkovej ochrany a to aj napriek tomu, ţe zákon takúto povinnosť Migračnému
úradu MV SR a aj ţalovanému ukladá. Bez skúmania podmienok doplnkovej ochrany
a aktuálnej situácie v krajine pôvodu nie je moţné konštatovať, ţe skutkový stav sa podstatne
nezmenil. Preto je potrebné skúmanie podmienok udelenia azylu a následne aj podmienok
poskytnutia doplnkovej ochrany, ako aj riadne vyporiadanie sa s aktuálnou situáciou v krajine
pôvodu, vzhľadom na moţnú zmenu skutkového stavu.
Ţalovanému vyčítala, ţe vo svojom rozhodnutí uviedol iba podrobný sumár
predchádzajúcich ţiadostí ţalobkyne o udelenie azylu a obsah podaného opravného
prostriedku a aţ v závere sa stručne vyjadril k jadru veci.
Podľa názoru ţalobkyne si krajský súd vo svojich tvrdeniach protirečil a nesprávne
posúdil vec, keď na jednej strane uviedol, ţe pri rozhodovaní o udelení, či neudelení
doplnkovej ochrany sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa a na inom
mieste odôvodnenia uviedol, ţe tvrdenia ţiadateľov sú určujúce do značnej miery, teda nie sú
výlučným kritériom pri skúmaní skutočného stavu veci. Podľa ţalobkyne z logiky ţalovaného
aj krajského súdu vyplýva, ţe ţalobkyňa by nemala šancu na poskytnutie doplnkovej ochrany
ani ak by v krajine prebiehal vojenský konflikt, na ktorý by v pohovore nepoukázala. Takýto
postup nie je v súlade so Ţenevským dohovorom o ochrane utečencov, k dodrţiavaniu
ktorého sa Slovenská republika zaviazala.
Rozhodnutie ţalovaného nie je, podľa ţalobkyne, zákonné ani po formálnej stránke,
pretoţe nie je odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní. Z rozhodnutia
ţalovaného nie je zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ani ako pouţil
správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
Podľa názoru ţalobkyne nebola splnená druhá podmienka na vydanie rozhodnutia
o zastavení azylového konania, a to neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu,
ktorá nebola bliţšie posúdená a bez toho nie je moţné tvrdiť, ţe skutkový stav sa nezmenil.
Na záver uviedla, ţe ak krajský súd rozhodnutie ţalovaného potvrdil, hrubo zasiahol
do jej práv.
Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobkyne voči rozsudku krajského súdu vyjadril podaním
zo dňa 12. decembra 2011, v ktorom navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave ako vecne správny. Vo svojom vyjadrení poukázal na zákon o azyle,
ktorý pri zastavení konania neukladá povinnosť Migračnému úradu MV SR bez návrhu
zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom sa odvolával na judikatúru
Najvyššieho súdu SR (1 Sţo KS 124/2005) “... povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32
zákona o správnom konaní má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu
správneho konania uviedol. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by
odporcovi vznikla povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie
azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom aj vykonal príslušné skutkové
zistenia“. Vzhľadom na subsidiárny charakter doplnkovej ochrany vo vzťahu k § 13a zákona
o azyle, ktorá je automaticky posudzovaná v rámci azylového konania, povinnosť oznámiť
skutkový stav sa vzťahuje na komplexné posudzovanie podmienok nároku na medzinárodnú
ochranu, t.j. aj na poskytnutie doplnkovej ochrany, čo je obdobne konštatované v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sţa/27/2011. V súvislosti s poskytnutím doplnkovej ochrany
ako druhej formy medzinárodnej ochrany ţalovaný podotkol, ţe ide o dôvody taxatívne
uvedené v zákone o azyle, na základe ktorých je od neúspešných ţiadateľov o azyl neúnosné,
neprimerané, či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie do krajiny pôvodu. Ţalobkyňa
však počas konania o udelenie azylu a ani v predchádzajúcich konaniach neuvádzala okrem
ekonomických alebo rodinných dôvodov či „úprav“ svojej totoţnosti ţiadne také skutočnosti,
ktoré by mohli navodiť obavu, ţe by mohla byť prenasledovaná, resp. vystavená váţnemu
bezpráviu po jej návrate do krajiny pôvodu. Záverom dodal, ţe skutočnosť, ţe ţalobkyňa
uzavrela manţelstvo so slovenským štátnym občanom a jej záujem naďalej ţiť so svojimi
synmi, ktorí sa legálne zdrţiavajú na území SR nie je dôvodom na udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany podľa právnej úpravy, navyše vietnamská ústava zaručuje
slobodu pohybu po krajine, cestovanie do zahraničia, emigráciu ako aj repatriáciu svojich
občanov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 15. februára 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o ţalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O. s. p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Konanie o udelenie azylu na území SR je upravené zákonom o azyle a samotné
udelenie azylu je spojené so splnením podmienok, taxatívne uvedených v ustanovení § 8
zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy
z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa
ţiadateľ nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné
vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom, prenasledovaným
za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe
alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel
z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku
alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí (ods. 1).
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec
so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov (ods. 1).
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území
Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v
konaní o azyle uţ právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa ţiadosť zamieta ako zjavne
neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlţuje sa doplnková ochrana alebo
sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tieţ či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba ţalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania rozhodnutia č. MV-SLV-162/OLVS-2010 zo dňa 11. mája 2010, ktorým bol
zamietnutý rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky ČAS:MU-32-25/PO-Ţ-2010 zo dňa 12. februára 2010, ktorým bolo konanie
o ţiadosti navrhovateľky o udelenie azylu na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona.
o azyle zastavené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto primárne v medziach odvolania, ako súd
odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj
prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami ţalobkyne a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť rozhodnutia ţalovaného.
Z administratívnych spisov vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola rozhodnutím č. PPZ-16-
7/HCP-NR-CP-SI-AV-2006 zo dňa 30. novembra 2006 administratívne vyhostená, nakoľko
pri kontrole hliadkou predloţila falošné doklady občianskeho preukazu, vodičského preukazu
a cestovného pasu. Ţalobkyňa bola následne zaistená a umiestnená do Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov v Medveďove, kde poţiadala o udelenie azylu na území SR z dôvodu,
ţe na Slovensku ţijú jej dve deti a do Vietnamu sa vrátiť nechce, lebo tam nemá kde bývať
a nemá tam ani rodinu. Rozhodnutím č. ČAS:MU-894/PO-Ţ-2007 zo dňa 30. mája 2007
ţalovaný rozhodol o neudelení azylu podľa § 13 ods. l a § 20 ods. 1 zákona o azyle a súčasne
podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej nebola poskytnutá doplnková ochrana
na území SR a bolo rozhodnuté, ţe v jej prípade neexistuje prekáţka jej administratívneho
vyhostenia do krajiny pôvodu Vietnam, podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.
Rozsudkom č. k. 5Saz/74/2007-44 z 18. marca 2008 Krajský súd v Košiciach rozhodol
o potvrdení rozhodnutia ţalovaného č. ČAS:MU-894/POŢ-2007 zo dňa 30. mája 2007
o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a v otázke administratívneho vyhostenia
vrátil vec ţalovanému na ďalšie konanie, nakoľko sa ţalovaný nevysporiadal s otázkou
rešpektovania rodinného a súkromného ţivota ţalobkyne podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ľudských právach.
Prvostupňový správny orgán opätovne po zváţení súdom nariadených podmienok
rozhodnutím č. ČAS: MU-894/PO-Ţ-2007 zo dňa 04. septembra 2008 ţalobkyňu
administratívne vyhostil, nakoľko zhodnotil, ţe neexistuje ţiadna prekáţka jej
administratívneho vyhostenia a navyše ţalobkyňa má vo Vietname aj svoju dcéru, s ktorou je
stále v telefonickom kontakte. Proti uvedenému rozhodnutiu podala ţalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave,
ktorý svojím rozsudkom č. k. 10 Saz/41/2008-39 zo dňa 29. apríla 2009 predmetné
rozhodnutie správneho orgánu v celom rozsahu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp.zn. 8 Sţa/52/2009 zo 6. augusta 2009 potvrdil rozhodnutie prvostupňového
súdu.
Ţalobkyňa dňa 10. septembra 2009 poţiadala o udelenie azylu tretíkrát, a to
z politických dôvodov ako aj z dôvodu, ţe je vydatá za občana Slovenskej republiky.
Rozhodnutím č. ČAS. MU- 550-12/PO-Ţ-2009 zo dňa 25. novembra 2009 ţalovaný konanie
zastavil, vzhľadom na to, ţe v konaní menovanej o udelenie azylu alebo poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR uţ právoplatne rozhodnuté bolo a menovaná neuviedla
ţiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil.
Dňa 12. januára 2010 ţalobkyňa poţiadala o udelenie azylu po štvrtýkrát, a to
z dôvodu, ţe na Slovensku má manţela, ktorý je občanom SR a chce tu s ním ţiť, na území
SR ţijú tieţ jej dvaja dospelí synovia, pričom jeden z nich je občanom SR. Ako ďalší dôvod
uviedla, ţe vo Vietname je komunistický reţim, a preto sa tam nechce vrátiť. V pohovore
vykonanom za účelom posúdenia jej ţiadosti uviedla, ţe v predchádzajúcich konaniach
zámerne uvádzala nepravé meno, priezvisko, ako aj ďalšie údaje, pričom zároveň vyhlásila,
ţe informácie, ktoré uviedla v rámci tohto konania sú pravdivé. Čo sa týka samotných
dôvodov, pre ktoré štvrtýkrát poţiadala o udelenie azylu uviedla, ţe sa pridrţiava dôvodov,
ktoré uviedla počas objasňovania opodstatnenosti svojich predchádzajúcich ţiadostí
o udelenie azylu na území SR.
Proti rozhodnutiu ţalovaného č. ČAS: MU-32-25/PO-Ţ-2010 zo dňa 12. februára
2010, ktorý bolo v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené konanie o udelenie
azylu, podala ţalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej
lehote rozklad, v ktorom uviedla, ţe nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pričom poukazuje na politické dôvody ţiadosti o udelenia azylu na území SR, ktorým nebola
venovaná náleţitá pozornosť. Podľa právneho zástupcu ţalobkyne správny orgán neskúmal,
či aktuálna situácia v krajine môţe byť dôvodom na poskytnutie takej ochrany, akou je
doplnková ochrana. Ďalej namietal, ţe odôvodnenie rozhodnutia v nijakom prípade nespĺňa
atribúty odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to vyţaduje zákon o správnom konaní. Ţalovaný
rozhodnutím č. MV-SLV- 162/0LVS-2010 zo dňa 11. mája 2010 rozhodol o zamietnutí
rozkladu v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ a § 52 zákona o azyle a § 46, § 59 ods. 2 a § 61 ods. 2
a 3 zákona o správnom konaní a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia ţalovaný poukázal na to, ţe ţalobkyňa neuviedla ţiadne
nové skutočnosti a v plnom rozsahu sa pridrţiavala dôvodov na udelenie azylu na území SR,
ktoré uţ boli posudzované správnymi orgánmi. Ţalovaný uviedol, ţe prvostupňový správny
orgán sa situáciou v krajine pôvodu ţalobkyne zaoberal dostatočným spôsobom,
pričom v prípade ţalobkyne nebola zistená ţiadna zmena skutkového stavu. Konštatoval,
ţe ţalobkyňa nesplnila ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu stanovených
v § 8 aţ 10 zákona o azyle a nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to
upravuje zákon a Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní prvostupňový
správny orgán vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel
k záveru, ţe prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, ţe sa v konaní o azyle už
právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa ţalobkyni neudeľuje azyl (rozhodnutie Migračného
úradu MV SR ČAS-MU-894/PO-Ţ-2007 zo dňa 30. mája 2007 o neudelení azylu,
neposkytnutí doplnkovej ochrany a neexistencii prekáţky administratívneho vyhostenia, ktoré
bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/74/2007-44 zo dňa 18. marca 2008
potvrdené a v otázke administratívneho vyhostenia vrátené ţalovanému na ďalšie konanie;
nové rozhodnutie po zváţení súdom nariadených podmienok č. ČAS: MU-894/PO-Ţ-2007
zo dňa 4. septembra 2008 o administratívnom vyhostení ţalobkyne, pričom rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 28. augusta 2009) a na základe vlastnej výpovede žalobkyne,
ktorá trvala na dôvodoch žiadosti o azyl v predchádzajúcich azylových konaniach,
preukázal, že skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Za takejto situácie potom krajský súd správne rozhodol, že prvostupňový
správny orgán konanie zastavil v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle a žalobu
žalobkyne, proti rozhodnutiu žalovaného správne zamietol, pretože žalovaný v súlade
so zákonom rozklad žalobkyne zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Odvolací súd sa s právnym názorom krajského súdu o tom, ţe námietky ţalobkyne
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného stotoţnil, preto rozsudok
krajského súdu, ktorý ţalobu ţalobkyne ako nedôvodnú zamietol, povaţoval za vecne
správny, a ako taký ho potvrdil.
Námietku ţalobkyne, ţe ţalovaný mal povinnosť skúmať splnenie podmienok
na udelenie azylu na území SR, a v prípade ak mal za to, ţe tieto nie sú splnené, mal
povinnosť skúmať splnenie podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany, vyhodnotil odvolací
súd ako nedôvodnú a k tejto námietke povaţuje za dôleţité uviesť, ţe takáto povinnosť
(skúmania podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany) správnemu orgánu
pri rozhodovaní o zastavení konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle nevyplýva.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že o doplnkovej ochrane
správny orgán nerozhoduje len v prípade, že azyl bol žiadateľovi udelený. V takomto
prípade síce správny orgán nerozhoduje o poskytnutí doplnkovej ochrany ako subsidiárnej
ochrane, ale vyplýva to z toho, ţe ţiadateľovi o azyl poskytol primárnu ochranu - v podobe
azylu. Logicky o doplnkovej ochrane nie je dôvodné ani nutné rozhodovať.
O doplnkovej ochrane rozhoduje správny orgán vtedy, ak to zákon o azyle ustanovuje.
Explicitne povinnosť rozhodnúť o tom, či sa žiadateľovi o azyl poskytne
doplnková ochrana je vyjadrená v ustanovení § 20 ods. 4 zákona o azyle (teda
v prípadoch, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem
odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), v takýchto prípadoch ministerstvo rozhodne
tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.
Pre skúmanie či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie
ţiadateľa o takýchto skutočnostiach v novo podanej ţiadosti o azyl. Pokiaľ ţiadateľ o azyl
uvádza tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nemoţno od správneho
orgánu ţiadať, aby vykonal dokazovanie na ţiadateľom neuplatnené a netvrdené skutočnosti
(informácie o krajine pôvodu).
Pokiaľ teda krajský súd ţalobu ţalobkyne zamietol podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako
nedôvodne podanú, nakoľko nezistil ţiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny,
a ako taký ho podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa s § 246c ods. 1 OSP v spojení
s § 224 ods. 2 OSP a § 250k ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe nepriznal ţalobcovi právo
na náhradu trov konania, keďţe ţalobca nemal v konaní úspech.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 15. februára 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková