Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/62/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci ţalobkyne: P. N. T., nar. X., štátna príslušníčka Vietnamu,

adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v obci S., Vietnam, t.č. Útvar policajného

zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Š., proti

ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pivonkova 6, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. MV-SLV-162/OLVS-2010 zo dňa

11. mája 2010, na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -33 zo dňa 6. októbra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -33 zo dňa 6. októbra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol ţalobu ţalobkyne,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra č. MV-SLV-

-2010 zo dňa 11. mája 2010, ktorým bol zamietnutý rozklad ţalobkyne proti

rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„Migračný úrad MV SR“) č. ČAS:MU-32-25/PO-Ţ-2010 zo dňa 12. februára 2010,

ktorým bolo podľa o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené konanie vo veci ţiadosti ţalobkyne

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a zároveň toto rozhodnutie

potvrdené.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe povinnosť zistiť skutočný

stav veci podľa o správnom konaní (ďalej len „zákon

o správnom konaní“) má ţalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu

správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť,

ţe by ţalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

K dôvodom pre poskytnutie azylu krajský súd uviedol, ţe v zmysle § 8 zákona o azyle

sú viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2

písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch

prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej

po odchode z krajiny pôvodu. Vo vzťahu k doplnkovej ochrane krajský súd uviedol, ţe jej

zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území

SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo

(z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce

poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe

k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne

k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu,

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce

tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

3

Krajský súd k námietkam týkajúcim sa neudelenia azylu uviedol, ţe ţalobkyňa nemala

ţiadne problémy v krajine pôvodu, ktoré by mohli navodiť obavu, ţe by mohla byť

prenasledovaná, z uvedených dôvodov moţno predpokladať, ţe ani po návrate do krajiny

pôvodu jej ţiadne prenasledovanie nehrozí. Nehrozí jej, ţe by mala byť mučená alebo

podrobená krutému, neľudskému, či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd z roku 1950 a podľa čl. 33

Ţenevskej konvencie o postavení utečencov z roku 1951, premietnutého do § 58 ods. 1 a 2

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).

Skutočnosť, ţe ţalobkyňa dňa 22. novembra 2008 uzavrela manţelstvo so slovenským

štátnym občanom a jej záujem naďalej ţiť so svojimi synmi, ktorí sa legálne zdrţiavajú

na území SR (jej synovia sú plnoletí a záujem ţiť spoločne s matkou môţu realizovať aj

vo Vietname, pričom ţalobkyňa nie je osobou, ktorá by mala neúmerné problémy ţiť sama,

prípadne s manţelom v krajine pôvodu - Vietname) nemoţno, podľa krajského súdu,

povaţovať za dôvod nemoţnosti vyhostenia ţalobkyne do Vietnamu, keď jej snaha realizovať

si svoj súkromný ţivot prostredníctvom zákona o azyle a nie podľa zákona o pobyte

cudzincov, je v rozpore so zámerom zákonodarcu.

Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa včas, prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, odvolanie z dôvodov uvedených v

, v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).,

teda z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a ţiadala, aby odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a vec mu vracia

na ďalšie konanie; uplatnila si náhradu trov konania.

V odvolaní uviedla, ţe ako pri posudzovaní otázky azylu, tak aj pri doplnkovej

ochrane, sa musí správny orgán riadne vyporiadať s aktuálnymi správami o situácii v krajine

pôvodu ţiadateľa o azyl. Rozhodnutie o zastavení azylového konania je moţné vydať len

po splnení dvoch podmienok, a to, ţe v konaní o azyle uţ existuje právoplatné rozhodnutie

a ţe skutkový stav sa podstatne nezmenil. V tomto prípade nebolo skúmané splnenie

podmienok doplnkovej ochrany a to aj napriek tomu, ţe zákon takúto povinnosť Migračnému

úradu MV SR a aj ţalovanému ukladá. Bez skúmania podmienok doplnkovej ochrany

a aktuálnej situácie v krajine pôvodu nie je moţné konštatovať, ţe skutkový stav sa podstatne

4

nezmenil. Preto je potrebné skúmanie podmienok udelenia azylu a následne aj podmienok

poskytnutia doplnkovej ochrany, ako aj riadne vyporiadanie sa s aktuálnou situáciou v krajine

pôvodu, vzhľadom na moţnú zmenu skutkového stavu.

Ţalovanému vyčítala, ţe vo svojom rozhodnutí uviedol iba podrobný sumár

predchádzajúcich ţiadostí ţalobkyne o udelenie azylu a obsah podaného opravného

prostriedku a aţ v závere sa stručne vyjadril k jadru veci.

Podľa názoru ţalobkyne si krajský súd vo svojich tvrdeniach protirečil a nesprávne

posúdil vec, keď na jednej strane uviedol, ţe pri rozhodovaní o udelení, či neudelení

doplnkovej ochrany sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa a na inom

mieste odôvodnenia uviedol, ţe tvrdenia ţiadateľov sú určujúce do značnej miery, teda nie sú

výlučným kritériom pri skúmaní skutočného stavu veci. Podľa ţalobkyne z logiky ţalovaného

aj krajského súdu vyplýva, ţe ţalobkyňa by nemala šancu na poskytnutie doplnkovej ochrany

ani ak by v krajine prebiehal vojenský konflikt, na ktorý by v pohovore nepoukázala. Takýto

postup nie je v súlade so Ţenevským dohovorom o ochrane utečencov, k dodrţiavaniu

ktorého sa Slovenská republika zaviazala.

Rozhodnutie ţalovaného nie je, podľa ţalobkyne, zákonné ani po formálnej stránke,

pretoţe nie je odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní. Z rozhodnutia

ţalovaného nie je zrejmé akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ani ako pouţil

správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

Podľa názoru ţalobkyne nebola splnená druhá podmienka na vydanie rozhodnutia

o zastavení azylového konania, a to neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu,

ktorá nebola bliţšie posúdená a bez toho nie je moţné tvrdiť, ţe skutkový stav sa nezmenil.

Na záver uviedla, ţe ak krajský súd rozhodnutie ţalovaného potvrdil, hrubo zasiahol

do jej práv.

Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobkyne voči rozsudku krajského súdu vyjadril podaním

zo dňa 12. decembra 2011, v ktorom navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského

súdu v Bratislave ako vecne správny. Vo svojom vyjadrení poukázal na zákon o azyle,

ktorý pri zastavení konania neukladá povinnosť Migračnému úradu MV SR bez návrhu

5

zisťovať dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom sa odvolával na judikatúru

Najvyššieho súdu SR (1 Sţo KS 124/2005) “... povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32

zákona o správnom konaní má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu

správneho konania uviedol. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by

odporcovi vznikla povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie

azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom aj vykonal príslušné skutkové

zistenia“. Vzhľadom na subsidiárny charakter doplnkovej ochrany vo vzťahu k § 13a zákona

o azyle, ktorá je automaticky posudzovaná v rámci azylového konania, povinnosť oznámiť

skutkový stav sa vzťahuje na komplexné posudzovanie podmienok nároku na medzinárodnú

ochranu, t.j. aj na poskytnutie doplnkovej ochrany, čo je obdobne konštatované v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR sp. zn. . V súvislosti s poskytnutím doplnkovej ochrany

ako druhej formy medzinárodnej ochrany ţalovaný podotkol, ţe ide o dôvody taxatívne

uvedené v zákone o azyle, na základe ktorých je od neúspešných ţiadateľov o azyl neúnosné,

neprimerané, či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie do krajiny pôvodu. Ţalobkyňa

však počas konania o udelenie azylu a ani v predchádzajúcich konaniach neuvádzala okrem

ekonomických alebo rodinných dôvodov či „úprav“ svojej totoţnosti ţiadne také skutočnosti,

ktoré by mohli navodiť obavu, ţe by mohla byť prenasledovaná, resp. vystavená váţnemu

bezpráviu po jej návrate do krajiny pôvodu. Záverom dodal, ţe skutočnosť, ţe ţalobkyňa

uzavrela manţelstvo so slovenským štátnym občanom a jej záujem naďalej ţiť so svojimi

synmi, ktorí sa legálne zdrţiavajú na území SR nie je dôvodom na udelenie azylu alebo

poskytnutie doplnkovej ochrany podľa právnej úpravy, navyše vietnamská zaručuje

slobodu pohybu po krajine, cestovanie do zahraničia, emigráciu ako aj repatriáciu svojich

občanov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

ţe odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 15. februára 2012 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

6

Podľa sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba

tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej

hlavy piatej časti „Rozhodovanie o ţalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.

Podľa veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Konanie o udelenie azylu na území SR je upravené zákonom o azyle a samotné

udelenie azylu je spojené so splnením podmienok, taxatívne uvedených v ustanovení § 8

zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy

z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa

ţiadateľ nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné

vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom, prenasledovaným

za uplatňovanie politických práv a slobôd ( veta prvá ).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

ţiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,

národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických

názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe

alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov,

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

7

a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel

z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku

alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí (ods. 1).

Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec

so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov (ods. 1).

8

Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území

Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená

povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v

konaní o azyle uţ právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa ţiadosť zamieta ako zjavne

neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlţuje sa doplnková ochrana alebo

sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tieţ či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba ţalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania rozhodnutia č. MV-SLV-162/OLVS-2010 zo dňa 11. mája 2010, ktorým bol

zamietnutý rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky ČAS:MU-32-25/PO-Ţ-2010 zo dňa 12. februára 2010, ktorým bolo konanie

o ţiadosti navrhovateľky o udelenie azylu na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona.

o azyle zastavené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto primárne v medziach odvolania, ako súd

odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj

prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami ţalobkyne a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil

zákonnosť a správnosť rozhodnutia ţalovaného.

Z administratívnych spisov vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola rozhodnutím č. PPZ-16-

7/HCP-NR-CP-SI-AV-2006 zo dňa 30. novembra 2006 administratívne vyhostená, nakoľko

9

pri kontrole hliadkou predloţila falošné doklady občianskeho preukazu, vodičského preukazu

a cestovného pasu. Ţalobkyňa bola následne zaistená a umiestnená do Útvaru policajného

zaistenia pre cudzincov v Medveďove, kde poţiadala o udelenie azylu na území SR z dôvodu,

ţe na Slovensku ţijú jej dve deti a do Vietnamu sa vrátiť nechce, lebo tam nemá kde bývať

a nemá tam ani rodinu. Rozhodnutím č. ČAS:MU-894/PO-Ţ-2007 zo dňa 30. mája 2007

ţalovaný rozhodol o neudelení azylu podľa § 13 ods. l a § 20 ods. 1 zákona o azyle a súčasne

podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej nebola poskytnutá doplnková ochrana

na území SR a bolo rozhodnuté, ţe v jej prípade neexistuje prekáţka jej administratívneho

vyhostenia do krajiny pôvodu Vietnam, podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

Rozsudkom č. k. -44 z 18. marca 2008 Krajský súd v Košiciach rozhodol

o potvrdení rozhodnutia ţalovaného č. ČAS:MU-894/POŢ-2007 zo dňa 30. mája 2007

o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a v otázke administratívneho vyhostenia

vrátil vec ţalovanému na ďalšie konanie, nakoľko sa ţalovaný nevysporiadal s otázkou

rešpektovania rodinného a súkromného ţivota ţalobkyne podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ľudských právach.

Prvostupňový správny orgán opätovne po zváţení súdom nariadených podmienok

rozhodnutím č. ČAS: MU-894/PO-Ţ-2007 zo dňa 04. septembra 2008 ţalobkyňu

administratívne vyhostil, nakoľko zhodnotil, ţe neexistuje ţiadna prekáţka jej

administratívneho vyhostenia a navyše ţalobkyňa má vo Vietname aj svoju dcéru, s ktorou je

stále v telefonickom kontakte. Proti uvedenému rozhodnutiu podala ţalobkyňa

prostredníctvom svojho právneho zástupcu opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave,

ktorý svojím rozsudkom č. k. -39 zo dňa 29. apríla 2009 predmetné

rozhodnutie správneho orgánu v celom rozsahu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom sp.zn. zo 6. augusta 2009 potvrdil rozhodnutie prvostupňového

súdu.

Ţalobkyňa dňa 10. septembra 2009 poţiadala o udelenie azylu tretíkrát, a to

z politických dôvodov ako aj z dôvodu, ţe je vydatá za občana Slovenskej republiky.

Rozhodnutím č. ČAS. MU- 550-12/PO-Ţ-2009 zo dňa 25. novembra 2009 ţalovaný konanie

zastavil, vzhľadom na to, ţe v konaní menovanej o udelenie azylu alebo poskytnutie

doplnkovej ochrany na území SR uţ právoplatne rozhodnuté bolo a menovaná neuviedla

ţiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil.

Dňa 12. januára 2010 ţalobkyňa poţiadala o udelenie azylu po štvrtýkrát, a to

z dôvodu, ţe na Slovensku má manţela, ktorý je občanom SR a chce tu s ním ţiť, na území

SR ţijú tieţ jej dvaja dospelí synovia, pričom jeden z nich je občanom SR. Ako ďalší dôvod

10

uviedla, ţe vo Vietname je komunistický reţim, a preto sa tam nechce vrátiť. V pohovore

vykonanom za účelom posúdenia jej ţiadosti uviedla, ţe v predchádzajúcich konaniach

zámerne uvádzala nepravé meno, priezvisko, ako aj ďalšie údaje, pričom zároveň vyhlásila,

ţe informácie, ktoré uviedla v rámci tohto konania sú pravdivé. Čo sa týka samotných

dôvodov, pre ktoré štvrtýkrát poţiadala o udelenie azylu uviedla, ţe sa pridrţiava dôvodov,

ktoré uviedla počas objasňovania opodstatnenosti svojich predchádzajúcich ţiadostí

o udelenie azylu na území SR.

Proti rozhodnutiu ţalovaného č. ČAS: MU-32-25/PO-Ţ-2010 zo dňa 12. februára

2010, ktorý bolo v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené konanie o udelenie

azylu, podala ţalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej

lehote rozklad, v ktorom uviedla, ţe nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

pričom poukazuje na politické dôvody ţiadosti o udelenia azylu na území SR, ktorým nebola

venovaná náleţitá pozornosť. Podľa právneho zástupcu ţalobkyne správny orgán neskúmal,

či aktuálna situácia v krajine môţe byť dôvodom na poskytnutie takej ochrany, akou je

doplnková ochrana. Ďalej namietal, ţe odôvodnenie rozhodnutia v nijakom prípade nespĺňa

atribúty odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to vyţaduje zákon o správnom konaní. Ţalovaný

rozhodnutím č. MV-SLV- 162/0LVS-2010 zo dňa 11. mája 2010 rozhodol o zamietnutí

rozkladu v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ a § 52 zákona o azyle a § 46, § 59 ods. 2 a § 61 ods. 2

a 3 zákona o správnom konaní a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia ţalovaný poukázal na to, ţe ţalobkyňa neuviedla ţiadne

nové skutočnosti a v plnom rozsahu sa pridrţiavala dôvodov na udelenie azylu na území SR,

ktoré uţ boli posudzované správnymi orgánmi. Ţalovaný uviedol, ţe prvostupňový správny

orgán sa situáciou v krajine pôvodu ţalobkyne zaoberal dostatočným spôsobom,

pričom v prípade ţalobkyne nebola zistená ţiadna zmena skutkového stavu. Konštatoval,

ţe ţalobkyňa nesplnila ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu stanovených

v § 8 aţ 10 zákona o azyle a nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to

upravuje zákon a Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní prvostupňový

správny orgán vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, ţe prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, ţe sa v konaní o azyle už

právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa ţalobkyni neudeľuje azyl (rozhodnutie Migračného

úradu MV SR ČAS-MU-894/PO-Ţ-2007 zo dňa 30. mája 2007 o neudelení azylu,

neposkytnutí doplnkovej ochrany a neexistencii prekáţky administratívneho vyhostenia, ktoré

11

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -44 zo dňa 18. marca 2008

potvrdené a v otázke administratívneho vyhostenia vrátené ţalovanému na ďalšie konanie;

nové rozhodnutie po zváţení súdom nariadených podmienok č. ČAS: MU-894/PO-Ţ-2007

zo dňa 4. septembra 2008 o administratívnom vyhostení ţalobkyne, pričom rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 28. augusta 2009) a na základe vlastnej výpovede žalobkyne,

ktorá trvala na dôvodoch žiadosti o azyl v predchádzajúcich azylových konaniach,

preukázal, že skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Za takejto situácie potom krajský súd správne rozhodol, že prvostupňový

správny orgán konanie zastavil v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle a žalobu

žalobkyne, proti rozhodnutiu žalovaného správne zamietol, pretože žalovaný v súlade

so zákonom rozklad žalobkyne zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym názorom krajského súdu o tom, ţe námietky ţalobkyne

neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného stotoţnil, preto rozsudok

krajského súdu, ktorý ţalobu ţalobkyne ako nedôvodnú zamietol, povaţoval za vecne

správny, a ako taký ho potvrdil.

Námietku ţalobkyne, ţe ţalovaný mal povinnosť skúmať splnenie podmienok

na udelenie azylu na území SR, a v prípade ak mal za to, ţe tieto nie sú splnené, mal

povinnosť skúmať splnenie podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany, vyhodnotil odvolací

súd ako nedôvodnú a k tejto námietke povaţuje za dôleţité uviesť, ţe takáto povinnosť

(skúmania podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany) správnemu orgánu

pri rozhodovaní o zastavení konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle nevyplýva.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že o doplnkovej ochrane

správny orgán nerozhoduje len v prípade, že azyl bol žiadateľovi udelený. V takomto

prípade síce správny orgán nerozhoduje o poskytnutí doplnkovej ochrany ako subsidiárnej

ochrane, ale vyplýva to z toho, ţe ţiadateľovi o azyl poskytol primárnu ochranu - v podobe

azylu. Logicky o doplnkovej ochrane nie je dôvodné ani nutné rozhodovať.

O doplnkovej ochrane rozhoduje správny orgán vtedy, ak to zákon o azyle ustanovuje.

Explicitne povinnosť rozhodnúť o tom, či sa žiadateľovi o azyl poskytne

12

doplnková ochrana je vyjadrená v ustanovení § 20 ods. 4 zákona o azyle (teda

v prípadoch, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem

odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), v takýchto prípadoch ministerstvo rozhodne

tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.

Pre skúmanie či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie

ţiadateľa o takýchto skutočnostiach v novo podanej ţiadosti o azyl. Pokiaľ ţiadateľ o azyl

uvádza tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nemoţno od správneho

orgánu ţiadať, aby vykonal dokazovanie na ţiadateľom neuplatnené a netvrdené skutočnosti

(informácie o krajine pôvodu).

Pokiaľ teda krajský súd ţalobu ţalobkyne zamietol podľa ako

nedôvodne podanú, nakoľko nezistil ţiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny,

a ako taký ho podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa s v spojení

s a veta prvá tak, ţe nepriznal ţalobcovi právo

na náhradu trov konania, keďţe ţalobca nemal v konaní úspech.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 15. februára 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková