Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obdo/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Z. M., spol. s r.o., IČO: X.,

so sídlom F. X., X. M., zastúpenému: JUDr. R. S., advokátom so sídlom N. S. X., X. M. proti

žalovanému v 1. rade: S. s.r.o., IČO: X., so sídlom X. A. X. proti žalovanému v 2. rade: M.

S., nar. X. X. X., bytom V. X., X. M. a proti žalovanému v 2. rade: B. G., nar. X. X. X.,

bytom H. X., X. M., všetci traja zastúpení JUDr. P. P., advokátom so sídlom M. H. X., X. B.

B., o zaplatenie 27.882,96 Eur s príslušenstvom, o dovolaní žalovaných v 1., 2. a 3. rade proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. - 152 zo dňa 11. októbra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade

o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline ako súd odvolací odmietol odvolanie

žalovaných v 1., 2. a 3. rade proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. –

138 zo dňa 28.07.2011, ktorým prvostupňový súd rozhodol tak, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade

sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2.147,49 Eur do

troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu žalobcu s tým, že v prípade

splnenia povinnosti niektorým zo žalovaných, zaniká v takom rozsahu povinnosť plnenia

ostatných žalovaných. Dôvodom pre odmietnutie odvolania, ktoré podali žalovaní v 1., 2. a 3.

rade prostredníctvom spoločného právneho zástupcu, bolo jeho oneskorené podanie. Odvolací

súd konštatoval, že odvolaním napadnuté uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi

žalovaných v 1., 2. a 3. rade dňa 16.08.2011, ktorú skutočnosť preukazuje doručenka na liste

číslo 141 spisu. Zákonom stanovená lehota 15 dní na podanie odvolania začala plynúť

17.08.2011 a jej posledný deň pripadol na 31.08.2011, čo bola streda. Zo spisu vyplýva, že

2

odvolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade, datované dňom 31.08.2001, bolo uskutočnené

faxovým podaním, odoslaným dňa 05.09.2011, to znamená po uplynutí zákonom stanovenej

odvolacej lehoty. Z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade podľa

odmietol.

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. - 152 zo dňa

11.10.2011 podali žalovaní v 1., 2. a 3. rade spoločným podaním zo dňa 09.12.2011

dovolanie. Navrhli, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnili tým, že v konaní došlo k pochybeniu, ktoré malo

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

). Pochybenie sa týkalo doručovania uznesenia Okresného súdu Martin č.k.

– 138 zo dňa 28.07.2011, ktoré bolo doručené splnomocnenému zástupcovi

iba v jednom vyhotovení, a to aj napriek tomu, že v konaní zastupuje tri subjekty. Na základe

tejto skutočnosti dovolatelia „čakali“ na ďalšie dve originálne vyhotovenia uznesenia, ktoré

im mali byť doručené, pretože podľa platnej právnej legislatívy má byť každé súdne

rozhodnutie doručené v takom počte, koľko je účastníkov konania. Okresný súd Martin podľa

dovolateľov pochybil nielen z hľadiska počtu písomností, ktoré im mali byť doručené, ale aj

z hľadiska toho, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade mali na základe predmetného uznesenia niečo

vykonať, a to uhradiť trovy konania. Dovolatelia sa domnievajú, že tu platí analógia, že ak má

účastník konania niečo vykonať osobne, písomnosť sa doručuje nielen zástupcovi, ale aj

účastníkovi. Z toho dovolatelia vyvodzujú, že lehota na podanie odvolania bola zachovaná,

pretože sa porušilo pravidlo pri doručovaní, ktoré je v dôsledku toho neúčinné a nemožno

z neho vyvodzovať právne následky, ktoré spája s účinným

doručením písomností a najmä súdneho rozhodnutia.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaných v 1., 2. a 3. rade nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia pojednávania ( ) najskôr to, či sa ním

napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením,

preto dovolací súd skúmal otázku prípustnosti dovolania najskôr z hľadiska , ktorý

3

v odsekoch 1 a 2 taxatívnym spôsobom vymedzuje, ktoré uznesenia odvolacieho súdu je

prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. V odseku 3 sú zase

taxatívnym spôsobom vypočítané uznesenia, ktoré zákon vylučuje z prieskumu dovolacieho

súdu, aj keby inak v zmysle odsekov 1 a 2 dovolanie prípustné bolo.

Podľa platí, že ak dovolanie smeruje proti uzneseniu, je prípustné:

- proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa

( ),

- proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska ( ),

- proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie uznesenia

súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia alebo potvrdenie uznesenia o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky ( § 239

ods. 2 písm. a/ až c / ).

Podľa , ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Podľa , dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z uvedeného je zrejmé, že z ustanovení prípustnosť dovolania

v predmetnej veci nemožno vyvodiť. Ustanovenie a skutočnosť že sa

rozhodlo o trovách konania, bránia tomu, aby také uznesenie mohlo byť predmetom

prieskumu dovolacieho súdu z hľadiska existencie dovolacích dôvodov uvedených v § 241

4

ods. 2 písm. b/ a c/ . Dovolací súd teda nie je oprávnený skúmať, aj keby sa toho

dovolateľ výslovne dožadoval, či odvolací súd posúdil prejednávanú vec po právnej stránke

správne alebo či v konaní nedošlo k inej vade ( odlišnej od vád taxatívne uvedených v § 237

), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inak povedané, nie je

oprávnený zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, ale môže skúmať iba

procesný postup nižších súdov a aj to len z hľadiska toho, či konanie pred týmito súdmi netrpí

niektorou z vád uvedených v ( tzv. dôvody zmätočnosti ). V zmysle tohto

ustanovenia je totiž dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a/

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Na tieto vady, ktoré v podstate zodpovedajú absencii niektorej

z podmienok konania ( procesných podmienok, len za splnenia ktorých môže súd konať vo

veci ), prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti, to znamená aj vtedy, keď neboli

dovolateľom výslovne namietané, čo je záver, ktorý možno vyvodiť z druhej vety § 242 ods.

1 . Výskyt niektorej z týchto vád v konaní pred odvolacím súdom je vždy dôvodom na to,

aby súd rozhodujúci o dovolaní, napadnuté rozhodnutie podľa zrušil

a to prípadne spolu s rozhodnutím súdu prvého stupňa ( ), ak sa preukáže,

že aj jeho rozhodnutie ( resp. konanie, ktoré mu predchádzalo ) trpí niektorou z vád podľa

.

Vychádzajúc z uvedeného, preskúmal dovolací súd postup Krajského súdu v Žiline

v konaní sp.zn. , ako aj postup Okresného súdu Martin v konaní sp.zn.

, pričom nezistil žiadne vady konania v zmysle vyššie citovaných písmen a/ až

g/ . Súdy oboch stupňov rozhodovali vo veci, ktorá patrí do právomoci súdov,

účastníci konania mali spôsobilosť byť účastníkmi konania aj procesnú spôsobilosť, v

totožnej veci sa právoplatne nerozhodlo a ani sa v tej istej veci už skôr nezačalo iné konanie,

vec nerozhodoval vylúčený sudca a súd nebol nesprávne obsadený.

Dovolatelia namietali neúčinnosť doručenia uznesenia Okresného súdu Martin č.k.

– 138 zo dňa 28.07.2011, ktoré bolo doručené iba ich spoločnému právnemu

zástupcovi a iba v jednom rovnopise. Uvedené možno podradiť pod dovolací dôvod v zmysle

5

, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa postupom súdu účastníkovi konania odňala možnosť konať pred

súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ak odvolací

súd nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorene podané, odňal tým účastníkovi možnosť

konať pred súdom ( Rc 23/1994, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 5. mája 1993, sp.zn.

Sdo 3/93 ). Odňal mu totiž možnosť brániť svoje práva alebo právom chránené záujmy

v odvolacom konaní, keďže v prípade odmietnutia odvolania odvolací súd rozhoduje bez

toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého prvostupňového rozhodnutia ako aj konania,

ktoré mu predchádzalo. Ak by teda závery dovolateľov o neúčinnom doručení odvolaním

napadnutého uznesenia ( ktoré v zmysle treba doručiť účastníkom, keďže je

proti nemu prípustné odvolanie ) boli správne, ich odvolanie by nemohlo byť zo strany

odvolacieho súdu posúdené ako oneskorene podané a na základe toho odmietnuté, pretože iba

účinné doručenie súdneho rozhodnutia má za následok začiatok plynutia odvolacej lehoty. Ak

odvolacia lehota vôbec nezačala plynúť, nemohla ani márne uplynúť. Podľa názoru

dovolateľov mal súd prvého stupňa pri doručovaní svojho uznesenia zo dňa 28.07.2011

postupovať správne tak, že spoločnému právnemu zástupcovi žalovaných v 1., 2. a 3. rade

mal doručiť 3 rovnopisy predmetného uznesenia a každému zo žalovaných ešte po jednom

rovnopise. Dovolatelia sa domnievajú, že súd mal postupovať analogicky v zmysle druhej

vety , podľa ktorej platí, že ak má účastník osobne v konaní niečo vykonať,

doručuje sa písomnosť nielen jeho zástupcovi s plnomocenstvom pre celé konanie ale aj jemu

( účastníkovi ). S týmto názorom dovolateľov sa dovolací súd nestotožnil. Ustanovenie druhej

vety na danú situáciu aplikovať nemožno, a to ani s použitím analógie.

Povinnosť nahradiť druhej sporovej strane trovy konania totiž nie je takou povinnosťou, ktorú

by musela povinná osoba vykonať osobne. Preto platí prvá veta , podľa

ktorej, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť

len tomuto zástupcovi. Plnomocenstvo udelené advokátovi je vždy plnomocenstvom pre celé

konanie ( v zmysle ho nemožno obmedziť iba na jednotlivé úkony ), preto je

súdne rozhodnutie zastúpenému účastníkovi účinne doručené až vtedy, keď je doručené jeho

advokátovi. Žiadne z ustanovení pritom súdu neukladá

povinnosť, aby v prípade, keď advokát v konaní zastupuje viacerých účastníkov, doručoval

advokátovi svoje rozhodnutia v takom počte rovnopisov, ktorý zodpovedá počtu zastúpených

účastníkov. Ak by tak súd aj urobil, je nanajvýš nepravdepodobné ( a bolo by to aj v rozpore

6

so zásadou hospodárnosti súdneho konania ), že by jednotlivé rovnopisy posielal postupne.

Zrejme by ich poslal spolu, v jednej obálke, adresovanej advokátovi, v dôsledku čoho by

lehota na podanie odvolania začala všetkým zastúpeným účastníkom plynúť tým istým dňom.

Tvrdenia dovolateľov o tom, že „čakali“ na doručenie ďalších dvoch rovnopisov napadnutého

uznesenia, sa preto dovolaciemu súdu nejavia ako príliš hodnoverné, aj s prihliadnutím na to,

že žalovaní na toto údajné pochybenie prvostupňového súdu začali poukazovať až v rámci

podaného dovolania.

Z uvedeného vyplýva, že aj keby prvostupňový súd pri doručovaní svojho rozhodnutia

postupoval podľa predstáv dovolateľov ( pričom by to bol zo strany konajúceho súdu veľmi

nehospodárny postup ), nič by sa nezmenilo na tom, že uznesenie Okresného súdu Martin č.k.

– 138 zo dňa 28.07.2011 im bolo účinne doručené dňa 16.08.2011,

doručením ich spoločnému právnemu zástupcovi. Dňom nasledujúcim potom začala všetkým

trom žalovaným plynúť lehota na podanie odvolania, ktorá márne uplynula dňa 31.08.2011.

Odvolanie bolo realizované až dňa 05.09.2011 faxovým podaním a následne doplnené

písomným podaním daným na poštovú prepravu dňa 06.09.2011. To všetko už po uplynutí

zákonom stanovenej lehoty na podanie odvolania. Preto odvolací súd rozhodol správne, keď

podľa spoločné odvolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade ako

oneskorene podané odmietol.

Výhrady dovolateľov voči postupu prvostupňového súdu spadajúce pod dovolací

dôvod podľa vyhodnotil teda dovolací súd ako neopodstatnené. Na

základe uvedeného dovolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade ako neprípustné odmietol podľa

písmeno c/ , ktoré ustanovenie je cez aplikovateľné aj na

dovolacie konanie.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa v spojení s

tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože si ich

neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Dovolací senát rozhodol v pomere hlasov 3 : 0 (

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

7

JUDr. Štefan Šatka, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová