Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (29)eeb/383038.caa00d.pdf
PDF · 239.52 KB
No categories available
1Sža/4/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/4/2012
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci
navrhovateľa: J., nar. X., Konţská demokratická republika (KDR), naposledy v zahraničí bytom:
K., t. č. bytom na základe dlhodobej priepustky B., zast. JUDr. Miroslavou Mittelmannovou,
advokátkou, Hurbanovo nám. 5, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia odporcu ČAS: MU-245-98/PO-Ţ-2008 zo dňa 8.6.2011, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 36/2011-62 zo dňa 26. októbra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/36/2011-62 zo dňa 26. októbra 2011 v napadnutej časti o neudelení azylu
p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-245-98/PO-Ţ-2008 zo dňa 8.6.2011 v časti o neudelenie azylu
navrhovateľovi a zrušil v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa ust. § 250j
ods. 2 písm. e) OSP a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím
odporca podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl
na území Slovenskej republiky a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol
doplnkovú ochranu. Zároveň uloţil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
konania a uviedol, ţe trovy tlmočného znáša Slovenská republika.
Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
v rozsahu podaného opravného prostriedku a k námietke, ţe zistenie skutkového stavu veci je
v rozpore s obsahom spisu, uviedol, ţe nie je dôvodná. Odporca podľa krajského súdu vykonal
rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo zamerané na overenie pravosti navrhovateľom predloţených
dôkazov, ako aj na preukázanie jeho pôsobenia v Radio Television Malandji. Toto dokazovanie
vyhodnotil a svoj právny záver podrobne odôvodnil.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, ţe odporca správne a dôvodne
vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú, ktorá uţ sama o sebe zakladá dôvod
na vydanie negatívneho rozhodnutia vo veci azylu. Novinár menom J. nemal ţiadne problémy zo
štátnou mocou, alebo tretím subjektom. Krajský súd vo svojom odôvodnení skonštatoval, ţe
navrhovateľ nepreukázal hodnoverným spôsobom svoju totoţnosť, obsah článku „Ţurnalista rádia
Malandji v Západnom Kasai J. donútený odísť do ilegality“ nekorešponduje s príbehom opísaným
navrhovateľom, novinár menom J. nepracoval v ţiadnej rozhlasovej stanici v období od januára
2006 do januára (februára) 2008, novinár menom J. nemal v minulosti ţiadne problémy súvisiace
s jeho novinárskou prácou, stanica „Rádio Television Malandji“ zanikla v roku 2004 a premenovala
sa na CMP a stanica „Rádio Télé Malandji“ je novou stanicou, ktorá vysiela od mája 2009.
V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi krajský súd dospel
k záveru, ţe odporca porušil ust. § 3 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány
dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikal
neodôvodnené rozdiely. Pri hodnotení totoţných dôvodov v rozhodnutí ČAS: MU-144-7/PO-Ţ-
2011 a v napadnutom rozhodnutí dospel k diametrálne odlišným stanoviskám. Súd preto výrok
o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie s tým,
ţe v ďalšom konaní bude úlohou odporcu vyhľadať a do spisu zaloţiť aktuálne správy o krajine
pôvodu navrhovateľa, pochádzajúce z rôznych zdrojov, ich obsah vyhodnotiť aj vo vzťahu
k zisteniam, ktoré vyplynuli z celého konania o znova rozhodnúť.
Proti rozsudku v časti výroku o potvrdení rozhodnutia odporcu o neudelení azylu podal
navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne včas odvolanie. Uviedol, ţe bol nútený z KDR
odísť, pretoţe ho po odvysielaní reportáţe o rozhovore s generálom Nkundom začala prenasledovať
tajná sluţba ANR a v dôsledku nepriaznivej politickej a bezpečnostnej situácie v KDR nemohol
očakávať pomoc a ochranu svojej krajiny.
Ďalej uviedol, ţe súd nad rámec námietok vykonal vlastné dokazovanie, ktoré sa obsahovo
líšilo od dokazovania vedeného odporcom. Navrhovateľ sa k nemu nemohol vyjadriť a nemohol
namietať nesprávne vyhodnotenie dôkazov.
Navrhovateľ predloţil v azylovom konaní tri dôkazy, ktoré mali potvrdiť opodstatnenosť
jeho obáv z prenasledovania a na identifikáciu jeho osoby. Odporca aj súd ho aj tak vyhodnotili ako
nedôveryhodnú osobu. Podľa názoru navrhovateľa odporca po vrátení veci Najvyšším súdom
Slovenskej republiky, nevykonal nové dokazovanie a v odôvodnení argumentoval rovnakými
závermi Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, ktoré uţ pouţil v predchádzajúcom rozhodnutí. Pri novinárskom preukaze išlo iba o dve
chyby v písaní a neboli vzaté do úvahy odlišné kultúrne, geografické a spoločenské tradície.
Novinárske preukazy súd KDR ľahko dostupné a majú nízku dôveryhodnosť. Navrhovateľ uviedol,
ţe mohol dostať preukaz, ktorý nemusel byť pravý, ale nevedel to a nemal s ním ţiadne problémy.
Pokiaľ ide o noviny „Le Palmares“ podľa informácie od zamestnanca belgickej kniţnice,
tieto noviny majú prílohu, ale kniţnica ju nemala k dispozícii. Odporca podľa navrhovateľa účelovo
pouţil len informácie, ktoré mali schopnosť narušiť navrhovateľovu dôveryhodnosť a nezaoberal sa
tými, ktoré mohli byť v jeho prospech.
Čo sa týka vodičského preukazu, Oddelenie analýz cestovných dokladov Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky skonštatovalo,
ţe ide o falzifikát bez toho, aby mal na porovnanie vodičský preukaz vydávaný v KDR v tom istom
roku, napriek informáciám, ţe v krajine sa menili vodičské preukazy.
Navrhovateľ uviedol, ţe to, ţe muţ menom J. pracoval v Radio Television Malandji bolo
potvrdené organizáciou Novinári v ohrození, Úradom Vysokého komisára OSN pre utečencov aj
riaditeľom B.. Jeho meno nespomínal preto, lebo v rádiu došlo k zmene riaditeľov aţ po jeho
odchode.
Vzhľadom na to, ţe podľa názoru navrhovateľa dospel krajský súd na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie malo vadu, navrhoval rozhodnutie odporcu
zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie, resp. krajskému súdu. Zároveň si uplatnil trovy
právneho zastúpenia vo výške 465,19 €.
Odporca sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa podaním zo dňa 25.1.2012. Uviedol,
ţe po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky opakovane preskúmal autenticitu prílohy
novín „Les Palmares“. Od zástupcu šéfredaktora novín bolo zistené, ţe denník prílohy nevydáva,
od knihovníka africkej kniţnice federálnej sluţby ministerstva zahraničných vecí Belgicka bolo
zistené, ţe v predmetnom čísle príloha nebola, ale v denníku zvykne vychádzať aj príloha. Je málo
pravdepodobné, ţe by sa práve príloha z predmetného čísla stratila. Príloha je navyše vytlačená
na inom papieri a nekvalitnejšej tlači ako denník, a podľa odporcu by tlačiareň z dôvodu
hospodárnosti tlače nemenila sadzbu a papier v tlačiarenských strojoch kvôli jednej strane prílohy.
Takisto je nepravdepodobné, aby takýto článok o opozičnom novinárovi vyšiel verejne, pričom
zo ţiadnych oficiálnych zdrojov neboli potvrdené problémy novinára M. v súvislosti s jeho prácou.
Odporca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, ţe pokiaľ ide o informácie ohľadne Rádio-Téle
Malandji zistil, ţe J. pracoval v rádiu Télé Kananga Malandji, opustil ho však v roku 2004.
Rovnako riaditeľ rádia potvrdil, ţe pracoval s J. pred viac ako piatimi rokmi. Je preto zrejmé, ţe
potvrdenie, ţe pracoval v rádiu od januára 2006 do februára 2008 je vysoko nedôveryhodné.
Navyše navrhovateľ uvádzal iné meno riaditeľa rádia a nevedel uviesť mená ţiadnych svojich
kolegov.
Odporca uviedol, ţe rozhodol na základe aktualizovaných informácií Odborom
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu, a zistil, ţe nebolo preukázané,
ţe by bol v prípade návratu do KDR vystavený váţnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2
písm. f) zákona o azyle.
Na námietku navrhovateľa ohľadne vykonania dokazovania krajským súdom uviedol,
ţe tvrdenie, ţe súd vykonal nové dokazovanie je zavádzajúce, pretoţe súd vychádzal
z predloţených dôkazov a podľa § 250i ods. 1 OSP vykonal nevyhnutné dokazovanie
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Nešlo o nové dokazovanie, ale o podporné overenie
dôkazov pouţitých v správnom konaní. Ostatné dôvody obsiahnuté v odvolaní sú rovnaké, ako
dôvody uvedené v odvolaní voči rozhodnutiu Migračného úradu MV SR z 8.6.2011.
Odporca na záver uviedol, ţe sa nestotoţnil s tvrdením právnej zástupkyne, ţe navrhovateľ
bol prenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle. V jeho prípade nebola
preukázaná reálna opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboţenských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ţenevského dohovoru z 1951 o právnom
postavení utečencov a zo zákona o azyle. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
potvrdil rozsudok krajského súdu v časti o potvrdení rozhodnutia odporcu o neudelení azylu a zrušil
vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa
nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. februára 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí. (ods. 1)
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania vzhľadom
na rozsah odvolacích námietok navrhovateľa, (ktorý napadol len výrok o potvrdení rozhodnutia
odporcu o neudelení azylu, bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť rozhodnutia odporcu v napadnutej časti.
Z administratívneho spisu súd zistil, ţe navrhovateľ poţiadal o azyl na území Slovenskej
republiky 11.5.2008 z dôvodu, ţe v krajine pôvodu ako novinár napísal článok o vodcovi
protivládne zameranej skupiny. Po odvysielaní rozhovoru v rádiu ho hľadali členovia štátnej polície
a keď ho nenašli, vzali miesto neho jeho brata. Z toho dôvodu sa obával o svoj ţivot, v prípade
návratu do krajiny pôvodu.
Migračný úrad MV SR vydal dňa 4.11.2008 rozhodnutie ČAS: MU-245-30/PO-Ţ-2008,
ktorým navrhovateľovi neudelil azyl, neposkytol mu doplnkovú ochranu a tieţ rozhodol, ţe v jeho
prípade neexistuje prekáţka administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu, nakoľko vyhodnotil
navrhovateľa ako nedôveryhodného ţiadateľa. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný
prostriedok.
Krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom č. k. 9Saz 76/2008-54 zo dňa 10.6.2009, ktorým
rozhodnutie odporcu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím zaviazal odporcu
vykonať znalecké dokazovanie ohľadom novín, v ktorých vyšiel článok o údajnom prenasledovaní
novinára J.M., vykonať znalecké dokazovanie vo veci pravosti novinárskeho preukazu, vodičského
preukazu navrhovateľa a vyhľadať a do spisu zadováţiť aktuálne informácie o krajine pôvodu.
Po vykonaní ďalšieho dokazovania potom Migračný úrad vydal rozhodnutie ČAS: MU-245-
65/PO-Ţ-2008 z 12.2.2010, ktorým nebol navrhovateľovi udelený azyl a nebola mu poskytnutá
doplnková ochrana.
Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím krajského súdu č. k. 9Saz/16/2010-100
z 22.9.2010. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím 1Sţa/106/2010 z 25.1.2011 zmenil
napadnuté rozhodnutie krajského súdu tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Uviedol, ţe povinnosťou odporcu bude zistiť či rádio La radio - télévision Malandji
v meste Kananga, v ktorom navrhovateľ pracoval, stále vysiela a osobitnú pozornosť musí venovať
skúmaniu skutočností, ktoré podľa navrhovateľa bránia jeho dobrovoľnému návratu do krajiny
pôvodu, a to v kontexte s aktuálnymi informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa. Aţ po doplnení
dokazovania odporca opätovne rozhodne o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Následne vydal
odporca napadnuté rozhodnutie ČAS: MU-245-98/PO-Ţ/2008 z 8.6.2011, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu.
Ako vyplynulo z dotazníka ţiadateľa o azyl zo dňa 3.6.2008, navrhovateľ vycestoval z KDR
nelegálne dňa 4.2.2008 do prístavného mesta Ilebo, následne do Maluku a Kinshasy. Potom bol
zavezený do Matadi, odkiaľ sa nákladnou loďou dostal do neznámej krajiny v Európe,
na to ho viezli motorovým vozidlom na neznáme miesto, odkiaľ pokračoval peši. Opýtal sa ľudí
na políciu, kde poţiadal o azyl.
Na otázku, aká je cieľová krajina jeho cesty uviedol, ţe nemal cieľovú krajinu, chcel
len opustiť rodnú krajinu.
Na otázku, či bolo voči nemu vedené trestné konanie odpovedal, ţe trestné konanie voči
nemu nikdy nebolo vedené, ani nebol trestne stíhaný.
Na otázku, či bol členom nejakej politickej strany, hnutia alebo inej organizácie uviedol,
ţe nie nikdy nebol.
Na výzvu, aby uviedol všetky dôvody, pre ktoré sa rozhodol poţiadať o udelenie azylu alebo
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky uviedol, ţe o azyl na území SR ţiada z dôvodu
obavy o svoj ţivot, pretoţe urobil rozhovor s generálom Laurentom Ndundabatware. Ďalej uviedol,
ţe ide o to, ţe ich región Kasai Occidental je dosť vzdialený a ľudia nemajú prístup k informáciám,
preto sa rozhodol odísť na východ krajiny, aby urobil reportáţ o podmienkach v problematickej
oblasti Konga. Odišiel 5.1.2008 do mesta Goma za účelom, aby napísal reportáţ o vzbure
vo východnej časti KDR. Ubytoval sa v hoteli v meste Goma a odišiel do obce Kirose, vzdialenej
pribliţne 35 kilometrov západne od mesta Goma, kde písomne poţiadal o stretnutie s generálom
Laurentom Nkundabatware, ktorý je na čele hnutia CNDP - Congres National pour la Défense
du Peuple v preklade Národný kongres na obranu ľudu. S týmto generálom sa aj stretol a pýtal sa ho
na otázky, ktoré ho zaujímali. Týkali sa jeho odchodu z armády a súčasnej činnosti ako aj činnosti
CNDP a čo je cieľom CNDP. Hnutie CNDP zaloţil generál Laurent Nkundabatware. Cieľom
CNDP je brániť oblasť Banda Murenge a jeho obyvateľov pred útokmi ozbrojených skupín
z Rwandy a Konga. Celý priebeh rozhovoru bol pokojný, prebiehal bez problémov. Počas
rozhovoru mal diktafón, kde nahrával priebeh rozhovoru. Mal v pláne zostrihať rozhovor a úryvky
poskytnúť poslucháčom stanici La radio - télévision Malandji. 30.1.2008 sa vrátil do práce, prehral
priebeh rozhovoru s generálom Laurentom Ndundabatware svojmu šéfovi a 31.1.2008 odvysielal
reportáţ pre poslucháčov. Popoludní sa vrátil domov a večer išiel s kamarátmi na oslavu narodenín.
Ráno mu volali susedia, ktorí mu povedali, ţe v okolí domu sa prechádzajú príslušníci ANR -
Agence Nationale de Renseignement, v preklade národná informačná sluţba. Ďalej mu susedia
povedali, ţe večer 31.1.2008 ho hľadali a vypytovali sa na neho a keďţe ho nenašli doma, zobrali
so sebou jeho brata. Nechali mu iba ústny odkaz po susedoch, aby išiel do kancelárie ANR. Tú noc
z 31.1. na 1.2.2008 prespal u kamaráta. Na druhý deň mu volal kolega z rádia, ţe príslušníci ANR
boli u neho v kancelárii, zobrali všetok jeho materiál a odkázali mu, aby sa okamţite dostavil
do kancelárie ANR, inak okamţite zrušia vysielanie stanice La radio-télévision Malandji. Rozhodol
sa preto opustiť mesto Kananga a vycestovať za sestrou do Kinshasy. Vedel, ţe proti jeho bratovi
ANR nič nemá a časom ho prepustia.
Navrhovateľ nevedel uviesť čo sa stalo s jeho bratom, ani či spomínaná rozhlasová stanica
naďalej vysiela. Ďalej uviedol, ţe na políciu sa neobrátil preto, lebo ANR je štátna informačná
sluţba, z toho dôvodu nemalo význam poţiadať o pomoc políciu. Ide o tie isté zloţky. U sestry
neostal, lebo by to bolo prvé miesto kde by ho hľadali. Svoj problém sa nepokúsil vyriešiť v krajine
pôvodu pred tým, neţ ju opustil, lebo sa zľakol z čoho ho obvinili. Uviedol aj, ţe Kongo nie je
právny štát a sú tam beţné prípady, ţe zatýkajú nevinných ľudí a v jeho prípade by mu nepomohli
ani mimovládne organizácie alebo inštitúcie pôsobiace v KDR.
Na otázku čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu uviedol, ţe sa obáva o svoj
ţivot.
Počas doplňujúceho pohovoru uskutočnenom 31.5.2011 navrhovateľ uviedol, ţe trvá
na svojich predchádzajúcich výpovediach, nemá ţiadne nové doklady o svojej totoţnosti ani nové
materiály na zdôvodnenie ţiadosti. Ďalej uviedol, ţe má vedomosť, ţe aj iní ţurnalisti mali
problémy a na otázku prečo sa adresa rádia, ktorú uvádzal nezhoduje s adresou uvedenou
na potvrdení o dobe jeho zamestnania odpovedal, ţe sa asi presťahovalo. Takisto došlo k zmene
aj na poste riaditeľa rádia, ktorým je p. B., ktorý mu vydal spomínané potvrdenie, v čase keď tam
pracoval navrhovateľ, ešte nebol riaditeľom. Pokiaľ ide o vodičský preukaz, získal ho oficiálne,
nefalšoval ho. Štandardy vyhotovenia dokladov sú na Slovensku a v Kongu odlišné. K otázke
týkajúcej sa prílohy v denníku Le Palmares uviedol, ţe denník ktorý dostal obsahoval aj jeho
článok. Vzhľadom na správy z krajiny pôvodu sa navrhovateľ necíti bezpečne, cíti sa ohrozený, čo
by sa mu mohlo stať v prípade návratu. Osobne preţil tri vojny a situácia v krajine sa stále
nezlepšila, vládne tam korupcia a znásilňovanie. Na záver uviedol, ţe na území Slovenska je
integrovaný, má tu dcéru, priateľku a v marci 2011 bol vyhlásený za zamestnanca mesiaca.
Pri vstupnom pohovore navrhovateľ predloţil novinársky preukaz na jeho meno vydaný
20.2.2006 a noviny Le Palmarés s prílohou z 26.2.2008, kde bolo uvedené ţurnalista J. z Rádia
Malandji bol donútený odísť do ilegality, lebo je hľadaný bezpečnostnými orgánmi, a to v dôsledku
odvysielania reportáţe s vodcom CDNP. Na pojednávaní na krajskom súde 10.6.2009 predloţil aj
vodičský preukaz, ktorý mu ako uviedol, poslala sestra na jeho ţiadosť, aby mohol preukázať svoju
totoţnosť. V doplňujúcich pohovoroch uviedol, ţe vlastnil aj občiansky preukaz a doklady o
vzdelaní, tie však ostali doma a nie je schopný ich predloţiť.
Ako vyplýva z predchádzajúceho azylového konania, podľa výsledkov znaleckého skúmania
Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru porovnanie s nesporne pravými
dokladmi nebolo moţné vykonať, nakoľko takéto doklady sa v zbierke referenčných materiálom
KEÚ PZ nenachádzajú. Z toho dôvodu nebolo moţné sa vyjadriť k pravosti vodičského preukazu.
Skúmaním však zistili niektoré skutočnosti nasvedčujú tomu, ţe sa môţe jednať o falzifikát (rozdiel
vo vzhľade vlajok dokladu, tlačový defekt, chyba v texte anglickej predtlače na rubovej strane
dokladu, chybné uvedenie priezviska M. namiesto M.). Ďalej bolo uvedené, ţe moţno
predpokladať, ţe novinársky preukaz je falzifikát a taktieţ nie je moţné určiť, či na tlač novín a
prílohy bol pouţitý jeden tlačový stroj.
Neskôr, v priebehu doplňujúceho pohovoru dňa 2.2.2010 navrhovateľ uviedol, ţe doklady,
ktoré predloţil sú pravé a ide o úradné doklady. Chybné uvedenie priezviska na vodičskom
preukaze je len chybou pri vydaní dokladu. Doklad si nevymenil, lebo by to stálo ďalšie peniaze.
Pri pohovore predloţil kópiu potvrdenia vydaného 2.8.2009, kde riaditeľ B. potvrdzuje, ţe J. ako
novinár pracoval v spomínanom rádiu v čase od januára 2006 do februára 2008. Uviedol, ţe z KDR
by bezdôvodne neodišiel, mal tam prácu, slušne zarábal a navyše má v KDR syna. Keby sa necítil
byť ohrozený, radšej by ţil so svojou rodinou.
Odporca, po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, doplnil dokazovanie
v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, ţe poţiadal Oddelenie
analýzy cestovných dokladov o vyjadrenie sa k vodičskému preukazu a poţiadal Odbor
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce o nové informácie o krajine pôvodu a na preverenie
tvrdení ţiadateľa.
Pokiaľ ide o denník Le Palmares, z africkej kniţnice federálnej štátnej sluţby
na Ministerstve zahraničných vecí Belgicka, bolo zistené, ţe disponujú predmetnými novinami,
ale prílohu neobsahujú. Taktieţ boli získané informácie, ţe v predmetnom čísle sa nenachádza
príloha Dossier Du Palmares, je moţné, ţe nevychádza kaţdý deň. Denník ale pravidelne vydáva
prílohu Le Palmares Dossier, ktorá je ale vo vnútri denníka. Z odpovede asistenta publikačného
riaditeľa Le Palmares vyplynulo, ţe denník ţiadnu prílohu nepublikuje a ani nepublikoval ţiadne
prílohy, v ktorých by vyšiel spomínaný článok o prenasledovaní novinára M..
Pokiaľ ide o vodičský preukaz, ktorý bol skúmaný z hľadiska porovnávania ochranných
prvkov, tlačiarenskej techniky a reakcie pod UV svetlom s pravým vodičským preukazom KDR
zobrazeným v elektronickej podobe, bolo zistené, ţe ide o úplný falzifikát vodičského preukazu
KDR.
Pokiaľ ide o novinársky preukaz, podľa záverov znaleckého skúmania Kriminalisticko -
expertízneho ústavu ide o falzifikát. Predloţený preukaz obsahuje dve chyby v písaní, ktorú
by novinár a ani vydávajúca inštitúcia určite neurobila. Taktieţ bolo zistené, ţe novinárske
preukazy majú nízku dôveryhodnosť, vzhľadom na to, ţe boli dostupné za určitý poplatok
bez ohľadu na to, či ţiadateľ pôsobil v oblasti médií. Aţ v júni 2006 bol vydaný nový druh
novinárskeho preukazu a Národnou úniou konţskej tlače bol spustený proces identifikácie
profesionálnych novinárov.
Čo sa týka novín Le Palmares, bolo zistené, ţe noviny boli vytlačené na inom papieri
ako príloha, navyše príloha je vytlačená menej kvalitnou tlačou. Príloha obsahuje štyri strany,
pričom na prvej je rovnaký text ako na tretej a na druhej rovnaký text ako na štvrtej. Oskenovaný
výtlačok predmetného denníka, ktorý bol získaný z africkej kniţnice Federálnej sluţby
zahraničných vecí Belgicka, bol síce totoţný s denníkom predloţeným navrhovateľom,
ale uvádzaný článok sa v ňom nenachádzal. Taktieţ bolo zistené, ţe denník nepublikuje
a ani nepublikoval ţiadne prílohy.
Čo sa týka potvrdenia o zamestnaní v Rádio Televison Malandji, je podľa odporcu
nedôveryhodné, ţe meno riaditeľa uvedeného na potvrdení, navrhovateľ predtým nespomínal,
a ako riaditeľa označoval niekoho iného. Neskôr uviedol, ţe B. bol jeho nadriadený, inokedy
uviedol, ţe pracoval v inom meste a do ich rádia chodil nepravidelne.
Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu ďalej vyplýva, ţe informácia o prenasledovaní novinára
menom J. sa nepotvrdila. Nepotvrdilo sa ani to, ţe by redakcia rádia, kde mal J. pracovať, mala
nejaké problémy zo strany štátnych orgánov za odvysielanie jeho reportáţe. Podľa názoru odporcu,
ak by mal problémy, obrátil by sa najprv na mimovládne organizácie. Taktieţ je nelogické, ţe by sa
nestretol s novinárom, ktorý o ňom údajne napísal článok. Skutočnosti týkajúce sa jeho integrácie
na Slovensku nie sú pre posudzovanie v azylovom konaní relevantné. Zlú bezpečnostnú situáciu
ako dôvod na udelenie azylu, pouţil aţ potom, ako mu bolo povedané, ţe jeho vodičský preukaz je
falzifikát a v novinách Le Palmares nevyšiel článok o prenasledovaní novinára J.M.. Navyše, mesto
Kananga sa nikde nespomína ako mesto, kde prebieha ozbrojený konflikt.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom
odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe odporca riadne vyhodnotil
dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom
rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 aţ § 10 zákona
o azyle. V otázke doplnkovej ochrany sa odvolací súd sa so závermi odporcu, rovnako
ani so závermi krajského súdu, ktorý zrušil rozhodnutie odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej
ochrany nezaoberal, nakoľko rozsudok nebol napadnutý v uvedenej časti.
V súvislosti s rozhodnutím odporcu o neudelení azylu, povaţuje odvolací súd za dôleţité
zdôrazniť, ţe dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená
len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti
definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti,
a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne
nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, ţe dôvody navrhovateľa, pre ktoré ţiadal udeliť azyl
na území Slovenskej republiky nemoţno povaţovať za relevantné pre udelenie azylu na území
Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd dôvodne povaţoval
rozhodnutie odporcu v uvedenej časti z týchto dôvodov za zákonné.
Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal, ţe predloţil v azylovom konaní tri dôkazy,
ktoré mali potvrdiť opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania a na identifikáciu jeho osoby.
Odporcovi ako aj krajskému súdu vyčítal, ţe ho vyhodnotili ako nedôveryhodnú osobu. Podľa
názoru navrhovateľa odporca po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, nevykonal
nové dokazovanie a v odôvodnení argumentoval rovnakými závermi Kriminalisticko-expertízneho
ústavu Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré uţ pouţil
141Sža/4/2012
v predchádzajúcom rozhodnutí. K tejto námietke povaţuje odvolací súd za dôleţité zdôrazniť,
ţe konanie o azyl je osobité najmä tým, ţe ţiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný
podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti
príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby,
ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania.
Dôveryhodnosť osoby ţiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných
dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totoţnosť, resp. ktorými by preukázal
pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie
navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí
záleţať predovšetkým ţiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné,
nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať
dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.
Posudzovanie dôveryhodnosti ţiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového
hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti ţiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti,
resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne
známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti ţiadateľa
nemôţu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti
v tvrdeniach ţiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.
Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, ţe odporca venoval náleţitú pozornosť
dôkazom, predloţeným navrhovateľom v azylovom konaní. Odporca, po vrátení veci Najvyšším
súdom Slovenskej republiky, doplnil dokazovanie v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a to tak, ţe poţiadal Oddelenie analýzy cestovných dokladov o vyjadrenie sa
k vodičskému preukazu a poţiadal Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce o nové
informácie o krajine pôvodu a na preverenie tvrdení ţiadateľa.
Jeho závery vychádzajú z aktualizovaných informácií Odboru dokumentaristiky
a zahraničnej spolupráce migračného úradu a tieto nachádzajú oporu vo vykonaných dôkazoch.
Pokiaľ ide o navrhovateľom predloţené doklady a dôkazy, ako novinársky preukaz, noviny
Le Palmares a vodičský preukaz, odvolací súd sa, vzhľadom na obsah spisov a závery Oddelenia
analýzy cestovných dokladov Úradu hraničnej a cudzineckej polície a Odboru dokumentaristiky
a zahraničnej spolupráce Migračného úradu MV SR, stotoţňuje so závermi obsiahnutými
v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu a následne so závermi vyslovenými v rozhodnutí
krajského súdu.
Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu vyjadril ku všetkým námietkam
obsiahnutým v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu o neudelení azylu, odvolací súd sa
stotoţňuje s odôvodnením obsiahnutom v rozsudku prvostupňového súdu a v podrobnostiach naň
odkazuje.
K odvolacej námietke navrhovateľa, týkajúcej sa vytýkaného postupu zo strany krajského
súdu, ktorý mal podľa navrhovateľa vykonať vlastné dokazovanie a navrhovateľ sa k nemu
nemohol vyjadriť, odvolací súdu uvádza, ţe krajský súd vykonal dokazovanie v súlade s § 250i
ods. 1 OSP druhá veta podľa ktorého, súd môže vykonať dôkazy nevyhnuté na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v súlade s citovaným ustanovením vykonal len dokazovanie,
ktoré bolo nevyhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Krajský súd oboznámil účastníkov
s vykonaným dokazovaním na pojednávaní uskutočnenom 26.10.2011, účastníkom konania bol
daný priestor na vyjadrenie sa k oboznámenému doplneniu dokazovania, na dopyt súdu však
zástupcovia účastníkov ako aj navrhovateľ prehlásili, ţe sa k nemu nevyjadrujú. Tvrdenie
navrhovateľa, ţe sa k dokazovaniu nemohol vyjadriť, sa preto nezakladá na pravde.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu v časti o neudelenie azylu potvrdil.
Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade
so zákonom a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu v napadnutej časti podľa § 219 OSP
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. februára 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová