Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c92/384119.353ee3.pdf
PDF · 154.54 KB
No categories available
2Cdo/193/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 193/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v exekučnej veci oprávneného : Sociálna
poisťovňa, pobočka Košice, so sídlom v Košiciach, Festivalové námestie č. 1, proti
povinnému : K., so sídlom v K., o vymoženie 38,41 € s prísl., vedenej na Okresnom súde
Košice II pod sp.zn. Er 2097/2001, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M.,
Exekútorský úrad K., so sídlom v K., proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. marca
2011 sp.zn. 6 CoE 90/2010
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II uznesením zo 6. augusta 2010 č.k. Er 2097/2001-10,
Ex 603/2001, exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Exekúciu zastavil. Vyslovil, že oprávnený je
povinný nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. K. M., so sídlom v K. trovy
exekúcie v sume 31,11 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Exekúciu vedenú proti
povinnému vyhlásil za neprípustnú a podľa § 57 ods. 1 písm.g/ Exekučného poriadku ju
zastavil, pretože povinný výmazom z obchodného registra stratil hmotnoprávnu spôsobilosť
na práva a povinnosti a zároveň aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa
ustanovenia § 19 O.s.p., čo je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. O trovách
exekúcie rozhodol v súlade s ustanovením § 203 Exekučného poriadku a uložil oprávnenému
povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 31,11 €.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávneného uznesením z 28. marca 2011 č.k.
6 CoE 90/2010-22 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie tak, že
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Vyslovil, že účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle ustanovenia
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku možno uložiť náhradu trov oprávnenému iba
za predpokladu, že došlo k zastaveniu exekúcie jeho zavinením a ustanovenie § 203 ods. 2
Exekučného poriadku predpokladá zastavenie z dôvodu podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm.a/
Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Pod
zavinením oprávneného v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba
rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok
buď nedôvodný vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo
zastavenie exekúcie. Pri rozhodovaní o tom, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, je
nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ
v ustanoveniach procesného práva a nie ustanoveniach hmotného práva. Preto o tom, či
oprávnený zavinil, že konanie muselo byť zastavené možno uvažovať len z hľadiska
procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku. Samotnú skutočnosť, že došlo
k výmazu povinného z obchodného registra nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať
za zavinenie oprávneného. Z obsahu spisu v danom prípade je zrejmé, že oprávnený ani
nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie podal dňa
10.5.2001 a na základe žiadosti o udelenie poverenia zo dňa 1.6.2001 bolo udelené dňa
1.6.2001 poverenie pre súdneho exekútora Ing. K. M.. Takto bola exekúcia vedená od
uvedeného obdobia až do dňa, kedy došlo k výmazu povinného z obchodného registra dňa
8.1.2009. Z uvedeného vyplýva, že oprávnený nemohol predvídať zánik spôsobilosti
povinného byť účastníkom konania. V dostatočnom časovom predstihu pred výmazom
povinného z obchodného registra podal návrh na vykonanie exekúcie, pričom zároveň nešlo
o nedôvodný návrh. Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné skutočnosti, na základe ktorých by
bolo možné uzavrieť, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený nemohol
ovplyvniť ani postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ani dĺžku trvania tohto
postupu, teda prípadné vykonanie exekučného titulu do straty spôsobilosti povinného byť
účastníkom konania. Zároveň použitie ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku
v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže k zastaveniu exekúcie nedošlo z dôvodu, že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1
písm.h/ Exekučného poriadku. Ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku teda upravuje
iba prípad zastavenia exekúcie z toho jediného dôvodu a na všetky ostatné prípady zastavenia
exekúcie je potrebné aplikovať ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p., teda že postupom prvostupňového
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že dňa 26.10.2010 mu bol Okresným
súdom Košice II doručený rovnopis odvolania oprávneného proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu a bol vyzvaný nie na vyjadrenie sa k odvolaniu, ale na v lehote mu
určenej predloženie kompletného exekučného spisu. Vzhľadom na skutočnosť, že ho súd
nevyzval na vyjadrenie sa k odvolaniu v zmysle ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p.
v nadväznosti na ustanovenie § 47 ods. 1 Exekučného poriadku došlo postupom súdu
k odňatiu možnosti mu konať pred súdom a teda k vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Krajský
súd v Košiciach ako odvolací súd napriek tomu, že prvostupňový súd ho nevyzval
na vyjadrenie sa k odvolaniu vo veci rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil
a trovy mu nepriznal. Namietal taktiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôvodoch dovolania ďalej rozoberal skutkový
a právny stav veci ako aj nálezy ústavného súdu týkajúce sa postavenia exekútora, nesprávnej
interpretácie ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj nepoužiteľnosti
a neprimeranosti rozhodnutia ESĽP Van der Mussele v slovenskom právnom poriadku
v prípade súdnych exekútorov. Navrhol, aby dovolací súd vydal rozhodnutie, ktorým
uznesenie odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Oprávnený navrhol dovolanie súdneho exekútora zamietnuť ako neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či
konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (vyhláseného oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 209/1992 Zb.).
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníma možnosť
pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom.
Postupom súdu v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. však treba rozumieť len taký
procesný postup súdu, ktorým je účastníkovi znemožnené zúčastniť sa na konaní alebo
realizovať ďalšie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva pre príslušný
úsek konania. Z uvedeného vymedzenia vyplýva, že k naplneniu predpokladov prípustnosti
dovolania (takéhoto dovolacieho dôvodu) dôjde vtedy, ak súd porušil konkrétne procesné
ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom bolo odňatie účastníkovi konať pred súdom.
Toto ustanovenie sa teda vzťahuje len na taký nezákonný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní uplatniť konkrétne procesné práva.
V danom prípade dovolateľ predovšetkým namietal, že hoci mu prvostupňový súd
doručil odvolanie oprávneného na vyjadrenie, súd ho nevyzval na vyjadrenie sa k odvolaniu
v zmysle ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 47 ods. 1
Exekučného poriadku a takýmto postupom teda došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Z dikcie ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p. je zrejmé, že ak nejde o prípad uvedený
v § 209 ods. 1 druhej vete doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatným
účastníkom a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov aby sa
k odvolaniu vyjadrili. Zo spisu je zrejmé a dovolateľ to ani nepopiera, že mu dňa 26.10.2010
bol prvostupňovým súdom Okresným súdom Košice II doručený rovnopis odvolania
oprávneného proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odvolanie oprávneného smerovalo
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu týkajúce sa trov exekúcie, teda nesmerovalo proti
rozhodnutiu vo veci samej a nebolo povinnosťou prvostupňového súdu vyzývať účastníka
(v danom prípade súdneho exekútora), aby sa k odvolaniu vyjadril. Uvedeným postupom
prvostupňový súd neodňal súdnemu exekútorovi žiadne procesné právo. Námietka dovolateľa
o vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. teda nie je opodstatnená.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm.b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom
konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová