Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
eff/383844.94d3ed.pdf
PDF · 128.87 KB
No categories available
4Obdo/59/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Obdo 59/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. P., s. r. o., S., IČO: X.,
zastúpený advokátom JUDr. J. H., L., proti ţalovanému: M., C., IČO: X., zastúpený
advokátom doc. JUDr. Ľ. F., CSc., K., o zaplatenie 28 214,83 eur s prísl., vedenej Okresným
súdom Povaţská Bystrica pod sp. zn. 14 Cb 16/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 13. 07. 2011 č. k. 16 Cob 117/2010-193, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca j e p o v i n n ý nahradiť ţalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy
dovolacieho konania vo výške 293,70 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom č. k. 14 Cb 16/2009-97 z 01. 04. 2010
uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 19 916,35 eur s 9% úrokom z omeškania
od 16. 07. 2009 do zaplatenia. Vo zvyšku ţalobu zamietol a priznal ţalobcovi pomernú
náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa domáhal ţalobou zaplatenia
28 214,83 eur s 10,25% úrokom od 16. 07. 2009 do zaplatenia titulom odmeny
za zabezpečenie prevádzky spravodajského informačného kanála za tretí štvrťrok 2009.
Dokazovaní zistil, ţe ţalobca uzatvoril 06. 04. 2005 so ţalovaným nepomenovanú zmluvu,
na základe ktorej sa zaviazal od mája 2005 zriadiť a zabezpečiť prevádzku spravodajského
kanála a v rámci neho uverejňovať oznamy o rokovaniach orgánov mesta a ich poradných
orgánov, informácie o činnosti a aktivitách mestom zriadených riadených subjektov,
o činnosti mestskej polície, záchranných zloţiek a ďalšie informácie v dohodnutom rozsahu.
Ţalovaný nepreukázal v konaní, ţe by ţalobca v rámci svojho vysielania v období tretieho
štvrťroka 2009 nevysielal oznamy a informácie špecifikované v čl. 1 zmluvy, preto súd dospel
k záveru, ţe ţalobca splnil povinnosti podľa zmluvy a ţalovanému vznikla povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 19 916,35 eur (600 000 Sk). Z tohto dôvodu ţalobe v uvedenom rozsahu vyhovel.
Okrem zaplatenia sumy 600 000 Sk sa domáhal ţalobca aj zaplatenia 250 000 Sk,
čo odôvodnil poukazom na dodatok č. 1 zmluvy zo 16. 11. 2006. Medzi účastníkmi konania
bolo sporné, či zvýšenie ceny týmto dodatkom bolo jednorazové alebo či sa v dôsledku toho
dodatku cena zvýšila aj na ďalšie obdobia. Konštatoval, ţe dodatok zmluvy je nepochybne
prejavom vôle. V zmysle § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka je potrebné prejav vôle
vykladať podľa úmyslu konajúcej osoby. V danom prípade konajúcou osobou bolo M.
zastúpená primátorom Ing. L., z výpovede ktorého je zrejmé,
ţe úmysel skutočne smeroval k tomu, aby ţalovaný platil zvýšenú odplatu aj v ďalších
štvrťrokoch. V zmysle uvedeného ustanovenia je však potrebné aby úmysel bol známy
aj druhej strane. Vzhľadom na výpoveď tohto svedka súd dospel k záveru, ţe druhá strana
mala jedinú moţnosť ako sa dozvedieť o úmysle ţalovaného prečítaním si samotného
dodatku. V čase uzavretia dodatku mal ţalobca k dispozícii iba samotný text zmluvy, nemal
k dispozícii informáciu o skutočnom úmysle konajúcej osoby. Z uvedeného vyvodil záver,
ţe ţalobcovi nebol známy úmysel Ing. L. a prejav vôle je potrebné vykladať podľa
§ 266 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z kontextu formulácie dodatku č. 1 zmluvy vyvodil
záver, ţe zvýšenie ceny o 250 000 Sk sa týka len štvrtého štvrťroka 2006. Vzal do úvahy
obsah uznesenia mestského zastupiteľstva v Povaţskej Bystrici č. 42/2006 z 03. 11. 2006,
ktoré rozhodlo len o úprave rozpočtu na rok 2006 ako aj skutočnosť, ţe v dodatku 1
sa ţalobca zaviazal odvysielať informácie o vyuţití prostriedkov z grantového programu
mesta o problematike diaľnice a kultúrno-spoločenských podujatiach poriadaných mestom.
Je všeobecne známe, ţe v treťom štvrťroku 2009, teda v ţalovanom období, bola diaľnica
v Povaţskej Bystrici uţ v značnom štádiu rozostavanosti a neexistovala osobitná potreba
vysielať reláciu o problematike diaľnice. Z dôvodu, ţe dodatok zmluvy č. l sa vzťahoval
len na štvrtý štvrťrok 2006, ţalobu v časti o zaplatenie 8 298,48 eur ( 250 000 Sk ) zamietol.
Súd priznal ţalobcovi úrok z omeškania vo výške 9% od 16. 07. 2009 a náhradu trov konania
podľa § 142 ods. 2 O. s. p. vo výške 41,18% trov potrebných na účelné uplatňovanie práva
podľa pomeru úspechu v konaní.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalobcu aj ţalovaného rozhodol rozsudkom
č. k. 16 Cob 117/2010-193 z 13. 07. 2011 tak, ţe konanie o odvolaní ţalovaného v časti
o zaplatenie 19 916,35 eur s 9% úrokom od 16. 07. 2009 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej
časti, v ktorej súd návrh zamietol a v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Ďalším výrokom rozhodol, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe ţalovaný vzal odvolanie v časti,
v ktorej súd prvého stupňa zaviazal ţalovaného na zaplatenie 19 916,35 eur s úrokom
z omeškania späť, a preto odvolací súd s odkazom na § 207 ods. 2, 3 O. s. p. odvolacie
konanie v tejto časti zastavil. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti zistil, ţe súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami
uvedenými v § 132 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
ţe ţaloba v časti o zaplatenie 8 298,48 eur s príslušenstvom je nedôvodná. V tejto časti súd
podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie uviedol, ţe zmluva č. 89/05 zo 06. 04. 2005 vrátane
dodatku č. 1 zo 16. 11. 2006 povaţuje za platnú tak ako to ustálil v rozhodnutí
16 Cob 151/2008 z 18. 02. 2009. Predmetom odvolacieho konania zostal nárok, ktorý
si ţalobca uplatnil z dodatku 1 zmluvy, keď okrem nároku na zaplatenie dohodnutej odmeny
za tretí štvrťrok 2009 v sume 19 916,35 eur s príslušenstvom si uplatnil aj navýšenie
o 8 298,48 eur s príslušenstvom. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa,
ţe vzhľadom na dodatok č. 1 a s ním súvisiace listiny, ktorými bolo uznesenie mestského
zastupiteľstva č. 42/2006, dôvodová správa k návrhu rozpočtu Mesta P.
za roky 2007-2009 a návrh úpravy rozpočtu na rok 2006, povaţoval nárok ţalobcu
za nedôvodný. Aj odvolací súd je toho názoru, ţe sa jednalo o jednorazové navýšenie,
keď mal preukázané, ţe vzhľadom na dodatok 1 došlo u ţalovaného k návrhu druhej úpravy
rozpočtu na rok 2006, kde v poloţke 15 – ostatná činnosť v kultúre a regionálny rozvoj došlo
k navýšeniu rozpočtu o 250 000 Sk ( 8 298,48 eur ). Z dôvodovej správy k návrhu rozpočtu
Mesta P. na roky 2007 aţ 2009 odvolací súd zistil, ţe ţalovaný
na prevádzkovanie spravodajského infokanála mesta P. počíta s finančnými prostriedkami
ročne vo výške 2 400 000 Sk, čo predstavuje 600 000 Sk ročne
a nie 850 000 Sk, tak ako tvrdí ţalobca. Aj z toho vyplýva, ţe dodatok č. 1 sa týkal
len jednorazového navýšenia. Ďalej uviedol, ţe listinný dôkaz a to odsúhlasenie vzájomného
zápočtu pohľadávok medzi M. a Ing. M. K. predloţený na pojednávaní 13. 07. 2011
ţalobcom, ktorým chcel preukázať uznanie záväzku z dodatku 1 ţalovaným aj za iné obdobie
ako štvrtý štvrťrok 2006, odvolací súd konštatoval, ţe na uvedený listinný dôkaz neprihliadol,
pretoţe dôkaz nie je datovaný a ţalovaný nemal vedomosť o tomto liste a naviac tam uvedený
pracovník ţalovaného JUDr. M.H. list nepodpísal. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 30. 8. 2011.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca s poukazom
na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku
v potvrdzujúcej časti rozsudku má 39 riadkov a ten istý deň rozhodoval senát odvolacieho
súdu aj vec 8 Co 108/2010, ktorému konaniu predchádzalo konanie pred súdom prvého
stupňa, ktorý nárok z dodatku č. 1 ţalobcovi priznal. Odvolací súd sa v zmysle § 219
ods. 2 O. s. p. stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Členom senátu
rozhodujúcim v ten istý deň v dvoch veciach týchto účastníkov bolo známe odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa vo veci, kedy návrhu súd vyhovel ale aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým návrh zamietol. Ak boli obe odôvodnenia rozsudkov členom
senátu skutočne známe je neakceptovateľné tvrdenie v predmetnej veci, ţe odôvodnenie
rozsudku, práve s poznaním odôvodnenia iného rozsudku je dostačujúce, správne a je s ním
moţné v plnom rozsahu sa stotoţniť. Tvrdí, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
nemá náleţitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p. a odvolací súd nie ţe naň poukazuje ale v časti
ho opísal a pridal nový dôvod, ktorým odmietol započítanie pohľadávky ţalobcom. Došlo tým
k zmenenému skutkovému stavu v časti, ktorá mala byť posudzovaná z pohľadu ustanovenia
§ 323 ods. 2 Obchodného zákonníka. Dovolateľ ďalej vyslovil pochybnosť či mal ţalobca
moţnosť vyjadriť sa k čiastočnému späťvzatiu odvolania alebo došlo k odňatiu moţnosti
konať pred súdom. V časti započítania pohľadávky došlo k zmene skutkového stavu a ţalobca
sa k tomuto zrejme vyjadriť nemohol, čím tieţ došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. aj k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Dovolateľ
vytýkal súdu, ţe nebola vypočutá svedkyňa G. Š., čo zrejme nie je dôvodom
na dovolanie ale odôvodnenie rozsudku práve zatajením svedkyne spochybnilo úvahu
o postupe podľa O. s. p., pretoţe súd nemal k dispozícii podstatné skutočnosti a nemohol
ani podriaďovať skutkový stav pod hmotnoprávny predpis. Nebolo tieţ odôvodnené prečo
svedok Ing. L. nehovorí pravdu. Súdy nezaujímalo, ţe po podpísaní dodatku došlo reálne a
preukázateľne k rozšíreniu vysielania o 100% a takto zmenený rozšírený program
sa plní doposiaľ. Dovolateľ tým, ţe dostal rozhodnutia bez zákonom predpokladaného
odôvodnenia bol ukrátený na svojich právach podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Postupom súdu
došlo aj k porušeniu práv vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd čl. 6 ods. 1 v tom, ţe kaţdý má právo aby jeho vec bola spravodlivo v primeranej
lehote prejednaná nezávislým, nestranným súdom zriadeným zákonom. Mal pochybnosť
o zákonnosti sudcu, keď veci 8 Cob 108/2010 a 16 Cob 117/2010 prejednávali sudcovia
JUDr. D.L., JUDr. S.H. a vymenili sa iba predsedovia senátu
JUDr. M.P. a JUDr. N.Č.. Navrhol aby dovolací súd rozsudok odvolacieho a prvostupňového
súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu vyslovil názor, ţe dovolanie je nielen nedôvodné
ale hlavne neprípustné, a preto ho navrhol odmietnuť. V dovolaní zásadne absentuje náleţité
preukázanie jeho prípustnosti dôvodnosti a naplnenie obligatórnych formálnych náleţitostí.
Dovolateľ odvodzuje prípustnosť dovolania od vady konania upravenej v § 237
písm. f/ O. s. p., teda, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom. Zastáva názor, ţe ţalobca svoje procesné práva uplatňoval a realizoval
v priebehu celého konania, a to aj prostredníctvom nového listinného dôkazu uplatneného
aţ v odvolacom konaní pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým bolo odsúhlasenie vzájomného
zápočtu pohľadávok medzi ţalovaným a Ing. K.. Poukázal na skutočnosť, ţe podľa zápisnice
z pojednávania z 13. 07. 2011 došlo k čiastočnému späťvzatiu odvolania ţalovaným ešte pred
začatím pojednávania na odvolacom súde. Po otvorení pojednávania a podaní správy o stave
doterajšieho konania predsedníčkou senátu predstúpil právny zástupca ţalobcu,
ktorý predniesol svoje odvolanie a predloţil súdu ďalší dôkaz. Práve v tomto okamihu
ţalobca realizoval svoje procesné práva a mohol sa uţ prvýkrát vyjadriť aj ku čiastočnému
späťvzatiu odvolania ţalovaným, čo však neurobil a neurobil to ani v ďalších vystúpeniach
do skončenia pojednávania. Poukázal na ustanovenie § 207 ods. 2, 3 v zmysle ktorého
späťvzatie odvolania a následné zastavenie odvolacieho konania nie je obmedzené súhlasom
protistrany. Zdôraznil, ţe súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia,
preto rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľne neodôvodnené. Súd sa pri výklade
aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam. Ţalobca svoje procesné práva v konaní uplatňoval a realizoval a súd
mu v tom ţiadnym spôsobom nebránil a ani ho v procesných úkonoch neobmedzoval. Zastáva
názor, ţe súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne zhrnul relevantnú právnu
argumentáciu ţalobcu významnú pre jeho rozhodnutie a náleţite sa s ňou aj vysporiadal.
Odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky ţalobcu prezentované v jeho podaniach. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Ţalobcovi v predmetnej veci nebola odňatá moţnosť konať pred
súdom, preto jeho dovolanie nie je prípustné. Navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť
a ţalovanému priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený
advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle
§ 243a ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné dovolanie podľa § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme upravujú ustanovenia § 238 ods. 1
aţ 3 O. s. p., v zmysle ktorých platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné,
ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci alebo rozsudok odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V predmetnej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
v jeho zamietajúcej časti, pričom vo výroku rozsudku nevyslovil prípustnosť dovolania.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, ţe dovolanie ţalobcu podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p.
nie je prípustné.
Dovolací súd v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ktoré mu ukladá
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
( aj bez námietky účastníka) neobmedzil sa len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O. s. p. ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných
vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia.
Dovolateľ v dovolaní namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., v zmysle
ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je chybný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplaňovať procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O významnú vadu z hľadiska uvedeného
ustanovenia ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Musí ísť o znemoţnenie
realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť
a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
dovolací súd existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namietanej
dovolateľom nezistil. Vada konania v zmysle tvrdenia ţalobcu mala spočívať
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 157 O. s. p., v odňatí
moţnosti dovolateľovi vyjadriť sa k späťvzatiu odvolania ţalovaného a ku zmene skutkového
stavu v časti započítania pohľadávky.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe vecne správne rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil s tým, ţe skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody. Vychádzal pritom
z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Uviedol tieţ dôvod, pre ktorý na dôkaz
uplatnený ţalovaným v odvolacom konaní neprihliadol.
Citované ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť,
aby v prípadoch, keď potvrdí vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa po všestrannom
posúdení jeho vecnej správnosti z hľadiska hmotnoprávneho aj procesnoprávneho,
skonštatoval len správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne ich doplnil
na zdôraznenie správnosti. Predpokladom vyuţitia uvedenej skrátenej formy odôvodnenia
v odvolacom konaní je presvedčivosť a zrozumiteľnosť odôvodnenia potvrdeného
rozhodnutia, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukazuje. Aj v prípade
potvrdenia rozhodnutia odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne významné
dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na konštatovanie správnosti napadnutého
rozhodnutia.
V predmetnej veci odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol
ţalobu v časti o zaplatenie 8 298,48 eur obsahuje všetky náleţitosti v zmysle citovaného
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a je preskúmateľné. Z odôvodnenia je zrejmé ako súd
vec právne posúdil, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení.
Pokiaľ odvolací súd v napadnutom potvrdzujúcom rozhodnutí v súlade s § 219 ods. 2
poukázal na uvedené odôvodnenie neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom.
V súvislosti s námietkou ţalobcu, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k späťvzatiu
odvolania ţalovaného, čím mu mala byť v tejto časti odňatá moţnosť konať pred súdom
je potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým bola zamietnutá ţaloba v časti o zaplatenie sumy 8 298,48 eur s príslušenstvom,
nie proti výroku rozhodnutia, ktorým bolo odvolacie konanie v dôsledku späťvzatia odvolania
ţalovaným zastavené. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, ţe súhlas ţalobcu so späťvzatím
odvolania ţalovaným pred začatím odvolacieho pojednávania v zmysle § 207 ods. 3 O. s. p.
nebol potrebný.
Ţalobca v dovolaní tvrdil, ţe sa nemohol vyjadriť k zmenenému skutkovému stavu
týkajúcemu sa započítania pohľadávky, čím mu taktieţ bola odňatá moţnosť konať pred
súdom. Je potrebné zdôrazniť, ţe nový dôkaz, na ktorý odvolací napokon neprihliadol,
označil a predloţil sám ţalobca v odvolacom konaní, preto jeho námietka, ţe sa k dôkazu
nemohol vyjadriť je neopodstatnená.
Odvolacie konanie nebolo zaťaţené ani vadou spočívajúcou v nesprávnom obsadení
súdu v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., pretoţe odvolací súd prejednal a rozhodol vec v senáte
podľa § 36 ods. 3 O. s. p. Za vadu spočívajúcu v nesprávnom obsadení súdu nemoţno
povaţovať prípadnú nesprávnosť zloţenia senátu v zmysle rozvrhu práce príslušného súdu,
a preto dovolací súd pochybnosť dovolateľa týkajúcu sa zloţenia senátu odvolacieho súdu
neakceptoval.
Dovolací súd nezistil ani ţiadne iné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť
dovolania podľa ďalších ustanovení § 237 O. s. p., dovolanie ţalobcu podľa § 218
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243 ods. 5 veta prvá O. s. p. ako neprípustné odmietol.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. Ţalovaný bol v dovolacom
konaní úspešný preto mu patrí náhrada účelne vynaloţených trov dovolacieho konania,
ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom. Za účelné trovy povaţoval súd
odmenu advokátovi za jeden úkon právnej sluţby ( vyjadrenie k dovolaniu zo 04. 11. 2011 )
podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 10 ods. 1 uvedenej
vyhlášky vo výške 237,34 eur, náhradu na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur, čo spolu predstavuje sumu
244,75 eur. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty ( DPH ), preto mu patrí v zmysle
§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky odmena a náhrada hotových výdavkov zvýšená o 20 % DPH
( 48,95 eur ). Dovolací súd nepovaţoval za účelné trovy právneho zastúpenia pozostávajúce
z odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia dňa 28. 10. 2011. Zo spisu vyplýva, ţe právny
zástupca prevzal právne zastúpenie ţalovaného v predmetnej veci uţ v konaní pred súdom
prvého stupňa dňa 23. 09. 2009.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Alena Priecelová v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková