Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bf8/384139.f1d8e6.pdf
PDF · 119.23 KB
No categories available
3Cdo/24/2012
Legal thesis Official
Najvyšší súd 3 Cdo 24/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Š. V., bývajúceho v Š.,
zastúpeného J., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti odporkyni Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám.
č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 21 C 299/2009, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 29. septembra 2011 sp. zn. 15 Co 196/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 29. septembra 2011 sp. zn. 15 Co 196/2011 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I
z 10. mája 2011 č.k. 21 C 299/2009-23; vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom z 29. októbra 2009 „na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu“ sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu do 3 dní náhradu: 1. škody vo výške 1 345,44 €,
2. nemajetkovej ujmy vo výške 165 969,59 €. Ţiadal tieţ, aby odporkyni bola uloţená
povinnosť nahradiť mu trovy konania. Na odôvodnenie návrhu uviedol, ţe uznesením
vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 13. februára 2003
č. KÚJKP-17/OVVK-2003-SY bolo voči nemu začaté trestné stíhanie. Uznesením Krajského
úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 1. júla 2003 č. KÚJKP-17/OVVK-2003-SY
bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáleţitej
výhody. Okresný súd Nitra uznesením z 5. júla 2003 sp. zn. 2 Tpr 68/2003 rozhodol o jeho
vzatí do väzby, ktorá trvala od 2. júla 2003 do 26. septembra 2003 (spolu 87 dní) a počas
ktorej navrhovateľ nepracoval a poberal len výsluhový dôchodok z Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry z 18. januára
2008 bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania navrhovateľa, lebo je nepochybné, ţe
skutok nespáchal. Podľa názoru navrhovateľa zakladajú uvedené okolnosti zodpovednosť
odporkyne predovšetkým za škodu, pričom so zreteľom na relevantné časové hľadiská
prichádza do úvahy jej zodpovednosť tak podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
(ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z.z.“). Uvedené okolnosti ale podľa neho zakladajú aj zodpovednosť
odporkyne za nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená zásahom do jeho osobnostných
práv a celospoločenským poškodením jeho dobrého mena a povesti. Z tejto zodpovednosti
vyplývajúce právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyvodzoval navrhovateľ z § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. „Na základe uvedeného si z titulu ochrany osobnosti a satisfakcie
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a ochrany dobrého mena uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165 969,59 €, nakoľko bolo jednoznačne preukázané
a nepochybné, ţe skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný a vzatý do väzby, ktorú vykonal
v trvaní 87 dní, nespáchal a jeho trestné stíhanie hlboko zasiahlo do jeho súkromia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti“. Dodal, ţe „ak by súd neakceptoval nárok navrhovateľa
na uspokojenie nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., navrhovateľ si uplatňuje
svoj nárok aj alternatívne v zmysle § 11 a 13 Občianskeho zákonníka“.
Okresný súd Bratislava I vyzval navrhovateľa 20. januára 2011, aby v lehote 10 dní
zaplatil súdny poplatok za návrh v zmysle poloţky č. 7b písm. b/ sadzobníka súdnych
poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 71/1992 Zb.“) vo výške 5 043 €; poučil ho, ţe ak poplatok v stanovenej lehote
nezaplatí, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.).
Okresný súd Bratislava I uznesením z 10. mája 2011 č.k. 21 C 299/2009-23 konanie
v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 969,59 € zastavil
s odôvodnením, ţe navrhovateľ napriek súdnej výzve a poučeniu súdny poplatok 5 043 €
nezaplatil. V odôvodnení uznesenia poukázal na § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1
a 2 zákona č. 71/1992 Zb. Uviedol, ţe predmetné konanie je podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb. oslobodené od súdneho poplatku iba v časti, týkajúcej sa náhrady „škody“
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom; uvedené ustanovenie však nezakladá oslobodenie súdneho konania aj vo veciach
náhrady „nemajetkovej ujmy“ spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. septembra 2011
sp. zn. 15 Co 196/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. Odvolací súd sa stotoţnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), osobitne s názorom súdu
prvého stupňa, ţe predmetné konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle poloţky č. 7b písm. b/ Sadzobníka. Poukázal na to,
ţe navrhovateľ v návrhu na začatie konania výslovne uviedol, ţe sa domáha aj ochrany
osobnosti. V časti, ktorou z tohto titulu ţiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy, nejde
o analogickú aplikáciu poloţky 7b písm. b/ Sadzobníka, ale o jej priamu aplikáciu na prípad
výslovne v zákone uvedený. Z týchto dôvodov vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním, v ktorom
zdôraznil, ţe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje výlučne „v intenciách zákona
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“ (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
Povinnosťou súdov bolo posudzovať jeho návrh podľa obsahu a s ohľadom na to, čoho
sa v konaní domáha. Poukázal na to, ţe pokiaľ súdne konanie vo veciach náhrady „škody“
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je oslobodené od súdneho poplatku (§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.),
konanie vo veciach náhrady „nemajetkovej ujmy“ spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom súdnemu poplatku
nepodlieha, lebo takéto konanie nie je výslovne uvedené v Sadzobníku; za súdne konania
neuvedené v Sadzobníku sa súdne poplatky nevyberajú (R 7/2008). Keďţe v danom prípade
neboli dané predpoklady pre zastavenie konania, došlo procesným postupom súdov k odňatiu
jeho moţnosti konať pred súdom (R 50/1997). Vzhľadom na to ţiadal, aby dovolací súd zrušil
uznesenia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V citovaných ustanoveniach sú – ako prípustný predmet dovolania – uvedené
aj niektoré potvrdzujúce uznesenia odvolacieho súdu; uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zastavujúce konanie z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku, ale medzi nimi uvedené nie je. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto
z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie, ktoré podal navrhovateľ, by v danom prípade bolo procesne prípustné, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Vzhľadom
na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo
k takej vade. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Navrhovateľ v dovolaní namieta, ţe v danom prípade mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia moţnosti pred súdom
konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku
podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod
(viď R 50/1997). Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade, z dôvodov ďalej
uvedených, došlo k procesnej vade takejto povahy:
Od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
(§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.). Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.). Ak nebol
zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový
súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich
dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie
zastaví (§ 10 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb.).
Podkladom pre záver súdu, či sa na určité občianske súdne konanie alebo jeho
účastníkov vzťahuje oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb., je spravidla
obsah návrhu na začatie konania. Zákon ukladá navrhovateľovi povinnosť uviesť vţdy
uţ v návrhu rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Tie majú súdu umoţniť, aby daný
právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov,
významných z hľadiska poplatkového, procesnoprávneho, ako aj z hľadiska rozhodnutia
vo veci samej. Navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne
vyhodnotiť a zdôvodniť, lebo je vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu.
V danom prípade navrhovateľ svoj návrh na začatie konania podloţil skutkovými
tvrdeniami a ním uplatnený návrh sčasti aj právne kvalifikoval. Z dôvodov, ktoré vysvetlil
v návrhu, vyvodzoval svoj nárok sčasti z ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., sčasti
z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. V konaní sa domáhal náhrady škody. Svojím návrhom
ale – v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní – celkom jednoznačne
uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.;
iba pre prípad, ţe súd nebude povaţovať jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. za opodstatnene uplatnený, ţiadal, aby mu táto náhrada
bola priznaná podľa ustanovení § 11 aţ 13 Občianskeho zákonníka.
K zastaveniu konania v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
165 969,59 € došlo zo strany súdov niţších stupňov s odôvodnením, ţe ustanovenie § 4 ods. 1
písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdne konanie vo veciach náhrady „škody“
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, nie však aj vo veciach náhrady „nemajetkovej ujmy“ spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Tento názor
nepovaţuje dovolací súd za správny.
I keď zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za „škodu“ spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, zodpovednosť obce a vyššieho územného
celku za „škodu“ spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, predbeţné
prerokovanie nároku na náhradu „škody“ a právo na regresnú náhradu (viď § 1 tohto zákona),
a v súvislosti s tým uvádza, ţe sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (viď § 17 ods. 1 tohto
zákona), predsa len sa predmet jeho úpravy netýka výlučne iba „škody“ (majetkovej ujmy).
V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. totiţ vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, „uhrádza sa aj nemajetková ujma
v peniazoch“, ak nie je moţné uspokojiť ju inak.
Občianske súdne konanie, v ktorom poškodený uplatňuje nárok na náhradu ujmy
spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a v súvislosti s tvrdením, ţe mu
vznikol nárok na náhradu majetkovej ujmy (škody), sa domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy, lebo zastáva názor, ţe samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), je konaním v zmysle § 16 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. tak v časti, ktorou sa účastník domáha náhrady majetkovej ujmy, ako
aj v časti, ktorou ţiada uspokojiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Podstata tohto
konania je nemenná bez ohľadu na to, čoho konkrétne sa v ňom účastník domáha. V oboch
uvedených „častiach“ ide preto o súdne konanie vo veci náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Vyššie uvedené moţno uzavrieť konštatovaním, ţe ak účastník konania podal návrh
na začatie konania, v ktorom uplatnil nárok zo zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., nie je z hľadiska oslobodenia tohto konania od súdneho poplatku (§ 4 ods. 1
písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.) významné, či sa domáha výlučne len náhrady majetkovej
ujmy (škody) spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, alebo (aj) nimi
spôsobenej náhrady nemajetkovej ujmy.
Súdy niţších stupňov tým, ţe v rozpore s vyššie uvedeným výkladom, ktorý
zodpovedá zákonu č. 71/1992 Zb. a č. 514/2003 Z.z., zastavili konanie v časti o zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 969,59 €, hoci pre aplikáciu § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. neboli dané predpoklady, zmarili procesnú moţnosť navrhovateľa domáhať
sa súdnej ochrany čo do jeho nároku v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
V uvedenom zmysle mu odňali moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa
je opodstatnené. So zreteľom na to zrušil tak uznesenie odvolacieho súdu napadnuté
dovolaním, ako aj ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil Okresnému súdu
Bratislava I na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. marca 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková