Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fdb/383427.b7df7c.pdf
PDF · 222.45 KB
No categories available
2Sži/6/2011
Najvyšší súd 2Sži/6/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci ţalobcu: EUREA, občianske združenie,
IČO: 30 794 242, Tupého 25/A, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Vladimír Šárnik,
advokát so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo proti ţalovanému:
Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. Spr. 6011/2010 z 11. marca 2010, o odvolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 188/2010-33 zo 7.júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S 188/2010-33 zo 7. júna 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného Spr. 6011/2010 z 11. marca 2010, ktorým
potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. Spr. 6010/2010
z 15. februára 2010 o nesprístupnení informácií poţadovaných podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o slobode informácií“), keďţe ţalovaný, rovnako ako správny orgán prvého stupňa,
dospel k záveru, ţe zo sprístupnenia na základe zákona o slobode informácií sú medzi inými
vylúčené aj informácie o prebiehajúcom (neukončenom) súdnom konaní alebo informácie
zo súdneho spisu, ktoré môţu byť sprístupnené len účastníkom konania. Iné osoby môţu
do spisu nazerať len so súhlasom zákonného sudcu (predsedu senátu), a ak sú na to váţne
dôvody – naliehavý právny záujem. V danom prípade poţadoval ţalobca, ktorý nebol
účastníkom konania ani nepreukázal naliehavý právny záujem, sprístupnenie neprávoplatného
rozsudku Okresného súdu Bratislava I vo veci ţalobcu sudcu O. G., ktorou sa domáhal
finančnej kompenzácie za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nerovnakou výškou
platov sudcov všeobecných súdov a Špeciálneho súdu.
O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, ţe po preskúmaní rozhodnutia
ţalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Povaţoval za potrebné výkladom ustanovenia § 11
ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií ustáliť, aký druh rozhodnutia je moţné
subsumovať pod slovné spojenie ,,rozhodovacia činnosť súdov“, na ktorú sa vzťahuje
obmedzenie poskytovania informácie a aký druh rozhodnutia nepodlieha takémuto
obmedzeniu. Dospel k záveru, ţe pod pojem ,,rozhodovacia činnosť súdov“ je potrebné
podriadiť rozhodnutia o postupe v konaní, t.j. procesné rozhodnutia akéhokoľvek druhu, ktoré
nemajú v podstate priamy vplyv na výsledok konania, práva a povinnosti uplatnené ţalobou
a nemajú vypovedaciu hodnotu o spôsobe rozhodnutia v merite veci pre prípadných
záujemcov o kontrolu činnosti súdov. Dôvodil, ţe rozhodnutia, o ktorých je moţné poskytnúť
informácie, sú rozhodnutia vo veci samej, vrátane rozhodnutí, ktorými sa vec končí, a len
týmto výkladom je moţné gramaticky a logicky dospieť k záveru, aký je rozdiel medzi
pojmami rozhodovacia činnosť a rozhodnutia vrátane informácií o výsledku konania. Ďalej
uviedol, ţe ţalobca v ţiadosti o poskytnutie informácie neuviedol spisovú značku predmetnej
právnej veci, v ktorej ţiadal o kópiu rozsudku. Napriek neúplnej ţiadosti o poskytnutie
informácie sa však ţalovanému podarilo lustráciou v registri spisov vyhľadať predmetnú
právnu vec, a to konkrétne medzi tzv. „Ţivými spismi“ (č.l. 26 administratívneho spisu).
Ţiadosti ţalobcu zodpovedajúce konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 7C 133/2009 v právnej veci navrhovateľa: JUDr. O. G. proti odporcovi: Slovenská
republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o určenie, ţe odmeňovanie
ţalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy.
Uvedená právna vec vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 133/2009 nebola
ku dňu rozhodovania prvostupňového správneho orgánu, t.j. k 15. februáru 2010 právoplatne
skončená. V danej právnej veci Okresný súd Bratislava I eviduje len neprávoplatný rozsudok
č. k. 7C 133/2009-49 z 1. februára 2010. Krajský súd poukázal na to, ţe podľa Inštrukcie
21/2005 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 28. novembra 2005 č. 665/2005-
53 o zverejňovaní súdnych rozhodnutí na internete, súdnym rozhodnutím sa rozumie
právoplatný rozsudok alebo uznesenie súdu, ktorým sa končí konanie vo veci samej.
Vzhľadom na vyššie uvedené teda poţadovaná informácia v zmysle zákona o slobode
informácií nepodlieha obmedzeniu sprístupnenia informácie, avšak v predmetnej právnej veci
v čase podania ţiadosti a rozhodovania o nej neexistovala a teda ţiadosti nemohlo byť
vyhovené.
Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd poukazom na § 250k ods. 1 OSP,
zohľadniac neúspech ţalobcu v konaní a skutočnosť, ţe ţalovaný zo zákona nemá na náhradu
trov konania nárok.
Včas podaným odvolaním sa ţalobca domáhal prostredníctvom právneho
zástupcu, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec
na nové konanie a rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru je toto nesprávne
a nezákonné. Konkrétne nesúhlasil so závermi krajského súdu o tom, ţe zákon
o slobode informácií pripúšťa sprístupnenie iba právoplatného rozhodnutia súdu.
Poukázal na to, ţe zákon o slobode informácií nijako nerozlišuje medzi rôznymi
druhmi či kvalitou rozhodnutí, ale ukladá povinným osobám na ţiadosť sprístupniť
akékoľvek rozhodnutie súdu. Súd tak citované ustanovenie aplikoval v rozpore s jeho
výslovným a úplne nepochybným znením, v dôsledku čoho došlo k obmedzeniu
ţalobcovho práva na informácie bez opory v zákone. Zákonnosť obmedzenia práva
na informácie je pritom v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR základnou
a neodpustiteľnou podmienkou, bez splnenia ktorej nemôţe dôjsť k obmedzeniu
práva na informácie. Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti SR, na ktorú sa súd
odvoláva, sa podľa názoru ţalobcu jednak vzťahuje na zverejňovanie, nie
na sprístupňovanie rozsudkov, čo je odlišný spôsob poskytovania informácií,
a predovšetkým nie je prameňom práva, keďţe ide iba o interný normatívny akt
adresovaný výlučne orgánom štátnej správy súdov. Je neprípust né a v príkrom
rozpore s nezávislosťou súdnej moci, aby orgány štátnej správy súdov svoji mi
internými normatívnymi aktmi podávali výklad právnych noriem a ovplyvňovali
rozhodovaciu činnosť súdov. Paradoxne Ministerstvo spravodlivosti SR, ako
ústredný orgán štátnej správy súdov, takýto zámer svojou inštrukciou ani
nesledovalo, ale súd sa iniciatívne a úplne dobrovoľne vo svojej rozhodovacej
činnosti podriadil politickej moci stelesnenej Ministerstvom spravodlivosti SR, čím
sa spreneveril základným princípom nezávislého súdnictva.
Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril podaním z 15. augusta 2011,
v ktorom ţiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe
tvrdenia ţalobcu je potrebné odmietnuť ako vecne nepodloţené, bez právnej
argumentácie a tieţ účelové. Poukázal na to, ţe pre objektívne posúdenie veci
je potrebné vziať do úvahy tú skutočnosť, ţe ţalobca nepreukázal, ţe by
nesprístupnením predmetného neprávoplatného rozsudku bolo porušené ustanovenie
§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, prijaté práve na účel
obmedzujúceho sprístupnenia informácií, a tým rozhodnuté v rozpore s týmto
citovaným ustanovením aj vo vzťahu k rozhodnutiu ţalovaného. Tieţ namietal, ţe
odvolanie ţalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP
v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP), a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený
21. marca 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva ide.
Podľa ústavného zák. č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaţdenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky čl. 17 ods. 1 sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaţdenia Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.
Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
Podľa § 11 ods. 1 písm. d), povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo
informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných
súdnych orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem
informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné
predpisy.
Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo
na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie
do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj
pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 – 59
z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine
subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej
moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky
a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktieţ Listina
základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy medze základných
práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.
Obmedziť základné práva a slobody moţno iba na základe podmienok ustanovených ústavou,
a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy) alebo osobitných, vzťahujúcich
sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 ústavy).
Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti súdov a orgánov
činných v trestnom konaní, zamýšľaným zákonodarcom v § 11 ods. 1 písm. d) zákona
o slobode informácií, je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej
činnosti súdu (resp. orgánov činných v trestnom konaní), a tým aj verejný záujem
na nestrannom a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 ústavy), ktorý cieľ je potrebné
povaţovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného
práva. Z hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, teda či obmedzením prístupu
k rozhodnutiam súdov moţno vymedzený cieľ dosiahnuť, odvolací súd uvádza, ţe
nesprístupnením informácií o prebiehajúcich konaniach pred vydaním konečného rozhodnutia
vo veci samej, je v záujme zachovania nezávislosti a nestrannosti súdneho konania v podstate
vylúčená verejná diskusia o prejednávanej veci, ktorou by vo veci rozhodujúci sudcovia mohli
byť ovplyvnení. Toto obmedzenie treba povaţovať za primerané, keďţe informáciu
o výsledku rozhodovacej činnosti je súd povinný sprístupniť, čím je zabezpečená aj verejná
kontrola výkonu súdnej moci. Z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon o slobode informácií, ktorý s účinnosťou od 2. januára 2006 novelizoval dotknuté
ustanovenie vyplýva, ţe účelom predloţeného návrhu je rozšírenie okruhu sprístupňovaných
informácií oproti doterajšej úprave (podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona účinného do 1.1.2006
povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka
neverejného konania, rozhodovania alebo dohľadu, ktoré podľa osobitného zákona vykonáva
súd, orgán činný v trestnom konaní alebo orgán verejnej správy), pričom nová úprava spočíva
v obmedzení poskytnutia resp. sprístupnenia informácií týkajúcich sa len rozhodujúcej
činnosti (neukončených, prebiehajúcich konaní) súdu, avšak pokiaľ ide o informáciu
o výsledku konania, tá sa v prípade rozhodovacej činnosti súdu sprístupní, ak to osobitný
predpis nezakazuje.
Podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý sa čiastočne stotoţnil s názorom krajského
súdu, avšak povaţuje za potrebné tento názor doplniť, je pre posúdenie prejednávanej veci
nevyhnutné, v súlade s vyššie uvedenými princípmi, rozlíšiť informáciu o skutočnostiach
známych zo súdneho spisu, informáciu o rozhodnutí, resp. o výsledku konania a poţiadavku
o sprístupnenie/zverejnenie súdneho rozhodnutia, pod ktoré moţno zahrnúť aj doručenie
kópie súdneho rozhodnutia inému, ako účastníkovi konania.
Pokiaľ ide o informáciu o skutočnosti známej zo súdneho spisu, postup pri jej
poskytovaní iným osobám, ako sú účastníci konania, upravuje § 44 ods. 2 OSP v spojení
so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, Poloţka č. 24a. Tohto postupu sa ţalobca
nedomáhal.
Informáciou o rozhodnutí, resp. o výsledku konania, je bezpochyby informácia o tom,
ako súd rozhodol. V prejednávanom prípade bola táto informácia sprístupnená verejnosti
okamihom vyhlásenia rozsudku Okresným súdom Bratislava I (1. februára 2010), nakoľko
podľa § 156 ods. 1 OSP, rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne. V čase podania ţiadosti ţalobcu
o sprístupnenie daného rozsudku (8. februára 2010) bola uţ informácia o rozhodnutí
sprístupnená.
Z predmetného spisového materiálu je však zrejmé, ţe ţalobca sa nezaujímal
o výsledok predmetného konania, t.j. nepoţadoval informáciu o rozhodnutí resp. o výsledku
konania, na ktoré ho oprávňuje vyššie uvedený § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode
informácií, ale poţadoval „sprístupnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava I vo veci
ţaloby sudcu O. G., ktorou sa domáhal finančnej kompenzácie za porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania nerovnakou výškou platov sudcov všeobecných súdov a Špeciálneho súdu“,
t.j. de facto poţadoval, aby bol predmetný rozsudok zverejnený, resp. jemu doručená jeho
kópia (keďţe ţalobca nešpecifikoval, v rozpore s § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií,
akým spôsobom ţiada, aby mu bola informácia sprístupnená). Pokiaľ ţalobca v odvolaní
namietal rozdiel medzi zverejňovaním a sprístupňovaním rozsudkov, odvolací súd povaţuje
za potrebné uviesť, ţe tieto pojmy je moţné vykladať len lingvisticky, keďţe právny poriadok
Slovenskej republiky pojem zverejňovanie rozsudkov alebo pojem sprístupňovanie rozsudkov
priamo legislatívne nevymedzuje (okrem niţšie uvedenej inštrukcie, ktorá hovorí, ţe
zverejnením súdneho rozhodnutia na internete sa rozumie jeho sprístupnenie verejnosti
prostredníctvom informačných systémov zabezpečených ministerstvom). Z pohľadu
lingvistického rozdiel medzi sprístupnením a zverejnením nie je ţiaden, nakoľko ako uvádza
jazykovedná literatúra v Krátkom slovníku Slovenského jazyka, význam slova „zverejniť“ je
podľa bodu 2. „sprístupniť“ verejnosti.
Postup pri zverejňovaní a sprístupňovaní rozhodnutí súdov upravuje s účinnosťou
od 1. januára 2012 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch v § 82a. Do tohto dátumu zákonná úprava
sprístupňovania rozhodnutí súdov verejnosti, resp. osobám iným, ako sú účastníci konania
neexistovala, existoval iba interný právny predpis – Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti SR
č. 21/2005 o zverejňovaní súdnych rozhodnutí na internete, podľa ktorej bolo moţné
zverejňovať len rozhodnutie súdu, ktorým sa konanie končí, aj to len v tzv. anonymizovanej
podobe, t. j. zbavené informácií, ktoré by mohli zasiahnuť do práva účastníkov konania
na ochranu ich osobných údajov.
Je zrejmé, ţe v čase podania ţiadosti ţalobcu, povinná osoba takýmto rozhodnutím
nedisponovala, takéto rozhodnutie neexistovalo, pretoţe bol vydaný len rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorý ešte nebol právoplatný a ktorý obsahoval aj údaje, zverejnením ktorých by
mohlo dôjsť k zásahu do práv a právom chránených záujmov účastníkov konania.
Z uvedeného vyplýva, ţe ţalobcova ţiadosť o sprístupnenie poţadovaného rozsudku
nemohla byť zo strany povinnej osoby vybavená kladne.
Odvolací súd povaţuje za vhodné doplniť, ţe aj podľa úpravy účinnej od 1. januára
2012 (§ 82a ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z.) sa pred zverejnením súdneho rozhodnutia
anonymizujú v ňom údaje, ktorých anonymizovaním bude pri zverejňovaní zabezpečená
ochrana práv a právom chránených záujmov.
Pokiaľ ide o argumenty ţalobcu, ale aj právny názor krajského súdu, ţe z ustanovení
§ 158 ods. 2 a § 160 ods. 2 OSP, ktoré taxatívne vymedzujú, komu sa doručuje rovnopis
rozhodnutia súdu, nevyplýva zákaz „sprístupnenia“ rozhodnutia súdu iným osobám ako
v ňom vymedzeným, pretoţe toto ustanovenie len upravuje okruh osôb, ktorým sa predmetné
rozhodnutie musí z procesnoprávnych dôvodov doručiť, odvolací súd zdôrazňuje, ţe súd ako
štátny orgán je viazaný predovšetkým ústavou a to čl. 2 ods. 2, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Povinnosť štátneho orgánu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon nie je možné zamieňať s právom každého
(konať, čo nie je zákonom zakázané), ktoré je upravené v ods. 3 tohto článku.
Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne zistil skutkový stav
a vysporiadal sa s relevantnými námietkami ţalobcu.
Skutočnosti, ktorými ţalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli v podstatnej časti totoţné
s námietkami, ktoré ţalobca namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd
náleţite vysporiadal.
Z uvedených dôvodov aj napriek vyššie uvedeným nesprávnym úvahám
prvostupňového súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalobcu nevyhovel
10 2Sži/6/2011
a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 a § 246c ods. 1 vety prvej OSP, keď
ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
a ţalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleţí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. marca 2012
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth