Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)c56/383426.478aee.pdf
PDF · 231.51 KB
No categories available
2Sži/7/2011
Najvyšší súd 2Sži/7/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie,
IČO: 30 794 242, Tupého 25/A, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Vladimír Šárnik,
advokát so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie
zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo 7. augusta 2009 a rozhodnutia
žalovaného č. SLV-395/OLVS-2009 zo 17. augusta 2009, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 166/2009-40, 2 S 332/10-40
z 20. októbra 2010, v spojení s opravným uznesením č. k. 2S 166/09-67, 2S 332/10-
67 z 22. júla 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 S 166/2009-40, 2 S 332/10-40 z 20. októbra 2010, v spojení
s opravným uznesením č. k. 2S 166/09-67, 2S 332/10-67 z 22. júla 2011,
p o t v r d z u j e.
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 S 166/2009-40, 2 S 332/10-40 z 20.októbra
2010, v spojení s opravným uznesením č. k. 2S 166/09-67, 2S 332/10-67 zo dňa 22. júla 2011,
zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-395/OLVS-2009
zo 17. augusta 2009 a zastavil konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáhal preskúmania
fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo 7. augusta 2009. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že 7. júla 2009 požiadal žalobca o sprístupnenie uznesenia vyšetrovateľa Sekcie
kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zastavení trestného
stíhania vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť riaditeľ
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline. Rozhodnutím z 13. júla 2009 č.p.: SKIS-
831/OO-2009 žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel z dôvodu, že na uvedenú informáciu
týkajúcu sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných
predpisov sa vzťahuje obmedzenie sprístupnenia informácie alebo nesprístupnenie podľa § 11
ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2004 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len
„zákon o slobode informácií“). Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 23. júla 2009
rozklad. Žalovaný 17. augusta 2009 rozhodnutím č. SLV-395/OLVS-2009 prvostupňové
rozhodnutie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový
orgán postupoval v súlade so zákonom, keď požadované uznesenie nesprístupnil.
Podľa názoru krajského súdu, žalobcova žiadosť o sprístupnenie uznesenia o zastavení
trestného stíhania v konaní, v ktorom žalobca nevystupuje ako procesná strana (obvinený
alebo poškodený), prekračuje rámec zákona o slobode informácií, a preto žalovaný
postupoval správne, keď takejto žiadosti nevyhovel. Poukázal pritom na tú skutočnosť, že
podľa tohto zákona má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby
k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu
alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 zákona o slobode informácií).
Osobami povinnými sprístupňovať informácie podľa tohto zákona sú štátne orgány, obce ako
aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať
o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy
a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií).
Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak,
že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých
informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie
trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 zákona o slobode informácií). Jedným
zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám je obmedzenie
prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom
konaní podľa osobitných predpisov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie informácií
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, môže povinná osoba
žiadosti vyhovieť len do tej miery, že sprístupní informáciu o konkrétnom rozhodnutí alebo
o výsledku určitého konania, avšak len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie
nezakazujú osobitné predpisy. Krajský súd zdôraznil, že z obsahu žalobcovej žiadosti
je zrejmé, že žalobca v čase jej podávania disponoval informáciou o tom, že v trestnom
konaní bolo vydané rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Bol teda informovaný
o výsledku rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní v konkrétnej veci,
o ktorú sa zaujímal, a to do takej miery, v akej jeho právo na prístup k informáciám tohto
druhu garantujú ustanovenia zákona o slobode informácií. Krajský súd bol toho názoru, že
sprístupnenie odpisu rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní prekračuje rámec zákona
o slobode informácií. Povinnosťou žalovaného mohlo byť len informovanie o výsledku
predmetného trestného konania a spôsobe rozhodnutia vo veci, takúto informáciu však
žalobca nepožadoval.
Ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o Trestným poriadkom stanovený okruh
subjektov, ktorým sa doručuje uznesenie o zastavení trestného stíhania, § 215 ods. 5
Trestného poriadku neumožňuje doručiť takéto uznesenie inej osobe ako obvinenému
a poškodenému, prípadne prokurátorovi, ak ide o uznesenie policajta. Rozšírenie okruhu
adresátov tohto rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní napr. o žalobcu by sa dostalo
do kolízie s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Právo na informácie garantované článkom 26 ústavy podľa názoru krajského
súdu dostatočne zabezpečujú ustanovenia § 6 ods. 1, 2 Trestného poriadku, ktoré ukladajú
orgánom činným v trestnom konaní povinnosť informovať verejnosť o trestnom konaní
poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom, za podmienok upravených v týchto
ustanoveniach.
Pokiaľ ide o fiktívne rozhodnutie, žalobca tvrdil, že keďže sekcia kontroly
a inšpekčnej služby je organizačnou zložkou žalovaného a nie samostatným správnym
orgánom, 15-dňová lehota na rozhodnutie o rozklade začala žalovanému plynúť v deň
doručenia rozkladu žalovanému a uplynula márne 7. augusta 2009, v dôsledku čoho
v uvedený deň vznikla podľa žalobcu fikcia zamietavého rozhodnutia. Podľa názoru
krajského súdu, pokiaľ proti rozhodnutiu, ktorým povinná osoba nesprístupnila informáciu,
bol podaný opravný prostriedok, je v zmysle ustanovení zák. č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (ďalej len „Správny poriadok“) povinnosťou povinnej osoby vec opätovne preskúmať
a v prípade uznania nároku odvolateľa vyhovieť jeho žiadosti o sprístupnenie informácie.
V opačnom prípade povinná osoba predloží opravný prostriedok spolu s výsledkami
doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní
odo dňa, keď jej odvolanie došlo. V danom prípade povinnou osobou bola Sekcia kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Orgánom nadriadeným bol
minister vnútra Slovenskej republiky, ktorému – presnejšie jeho osobitnej komisii na prípravu
návrhov rozhodnutí o rozkladoch – bol rozklad žalobcu predložený 4. augusta 2009, teda
v lehote určenej § 57 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobou napadnuté rozhodnutie
č. SLV-395/OLVS-2009 bolo vydané 17. augusta 2009, taktiež v rámci zákonnej lehoty (§ 19
ods. 3 zákona a slobode informácií). Krajský súd ustálil, že dňom 7. augusta 2009 nedošlo
podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia, ktorým
žalovaný rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Preto krajský súd v časti
týkajúcej sa preskúmania zákonnosti napadnutého fiktívneho rozhodnutia podľa § 250d ods. 3
OSP konanie zastavil.
O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,
s poukazom na § 250k ods. 1 OSP, zohľadniac neúspech žalobcu v konaní a skutočnosť, že
žalovaný zo zákona nemá na náhradu trov konania nárok.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho
zástupcu, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobe
v celom rozsahu vyhovel. Zopakoval svoje námietky uvedené v žalobe pokiaľ ide
o márne uplynutie lehoty na vydanie rozhodnutia odvolacieho orgánu o jeho
rozklade, tvrdil, že keďže Trestný poriadok neobsahuje všeobecný záka z
sprístupňovať informácie o rozhodnutiach, má právo na sprístupnenie rozhodnutia
po vylúčení informácií, ktoré sa v zmysle § 8 - § 11 zákona o slobode informácií
nesprístupňujú. Taktiež uviedol, že žalobcom požadovaná informácia sa týkala
dôvodov trestného (ne)stíhania vysokého policajného funkcionára. Podľa jeho názoru
v demokratickej spoločnosti nielenže nie je nevyhnutné, aby takáto informácia bola
pred občanmi utajená, ale naopak, je nevyhnutné, aby bola bez obmedzení
sprístupnená. Účelom práva na informácie totiž nie je pobavenie verejnosti, ale
umožnenie verejnej kontroly výkonu verejnej moci. Pokiaľ sa vysoký policajný
funkcionár dopustí závažného protiprávneho konania, ktoré malo charakter vážneho
zneužitia služobného postavenia na riešenie súkromných milostných sporov, pričom
medializované informácie, najmä prepisy služobnej komunikácie, podozrenie
vierohodne potvrdzovali, a napriek tomu bolo trestné stíhanie zastavené,
má verejnosť právo poznať podrobné dôvody rozhodnutia, aby si vedela urobiť
obraz, či trestné stíhanie bolo zastavené dôvodne a teda tento policajný funkcionár
bol obeťou sprisahania podsvetia, ako to tvrdil vtedajší minister Kaliňák, alebo či
skôr politické krytie a poslušnosť voči politickej moci zabezpečili, že tento policajný
funkcionár vyviazol bez potrestania, keďže orgány činné v trestnom konaní poskytli
verejnosti len všeobecnú informáciu, že: “Policajná inšpekcia preverila všetky
okolnosti uvedené v podaní. Trestné stíhanie však zastavila, pretože skutok nebol ani
trestným činom, ani disciplinárnym previnením.“
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním z 28. januára 2011,
v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdi ť. Uviedol, že
tvrdenia žalobcu sú totožné s tými, ktoré uviedol už v žalobe, ku ktorým sa žalovaný
vyjadril vo svojom vyjadrení k žalobe a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal. Podľa názoru žalovaného, žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
nepreukázal skutočnosti ním tvrdené a podaným odvolaním sa cez vše obecné
tvrdenia snaží o dosiahnutie úspechu v predmetnej právnej veci. Vo vzťahu
k odôvodneniu napadnutého rozsudku žalobcom uvádzané tvrdenia považoval
za irelevantné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP
v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený
21. marca 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva ide.
Podľa ústavného zák. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky čl. 17 ods. 1, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.
Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
Podľa § 11 ods. 1 písm. d), povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo
informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných
súdnych orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem
informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné
predpisy.
Podľa § 19 ods. 1 proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej
informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho
uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,
ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
Podľa ods. 2 o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený
povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného
úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu
štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej
správy.
Podľa ods. 3 odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania
povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal
rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia
tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 6 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd informujú
verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím
prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti,
obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo
telekomunikačného tajomstva.
Podľa ods. 2 pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní a súd
oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie
veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali
chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života,
obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia. Osobitne dbajú
na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú.
Podľa § 215 ods. 5 uznesenie o zastavení trestného stíhania treba doručiť obvinenému
a poškodenému. Uznesenie policajta treba doručiť prokurátorovi najneskôr do 48 hodín.
Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo
na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie
do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj
pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 – 59
z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine
subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej
moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky
a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina
základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy medze základných
práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou,
a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy) alebo osobitných, vzťahujúcich
sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 ústavy).
Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti súdov a orgánov
činných v trestnom konaní, zamýšľaným zákonodarcom v § 11 ods. 1 písm. d) zákona
o slobode informácií, je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej
činnosti súdu a orgánov činných v trestnom konaní a tým aj verejný záujem na nestrannom
a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 ústavy), ktorý cieľ je potrebné považovať
za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva.
Z hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, teda či obmedzením prístupu
k rozhodnutiam súdov a orgánov činných v trestnom konaní možno vymedzený cieľ
dosiahnuť, odvolací súd uvádza, že nesprístupnením informácií o prebiehajúcich konaniach
pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci samej, je v záujme zachovania nezávislosti
a nestrannosti súdneho konania a nezasahovania resp. neovplyvňovania orgánov činných
v trestnom konaní v podstate vylúčená verejná diskusia o prejednávanej veci, ktorou by
vo veci rozhodujúci sudcovia a orgány činné v trestnom konaní mohli byť ovplyvnení. Toto
obmedzenie treba považovať za primerané, keďže informáciu o výsledku rozhodovacej
činnosti je súd a orgán činný v trestnom konaní povinný sprístupniť, čím je zabezpečená
aj verejná kontrola výkonu súdnej moci. Z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon o slobode informácií, ktorý s účinnosťou od 2. januára 2006 novelizoval
dotknuté ustanovenie vyplýva, že účelom predloženého návrhu je rozšírenie okruhu
sprístupňovaných informácií oproti doterajšej úprave (podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona
účinného do 1.1.2006 povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu
nesprístupní, ak sa týka neverejného konania, rozhodovania alebo dohľadu, ktoré podľa
osobitného zákona vykonáva súd, orgán činný v trestnom konaní alebo orgán verejnej
správy), pričom nová úprava spočíva v obmedzení poskytnutia resp. sprístupnenia informácií
týkajúcich sa len rozhodujúcej činnosti (neukončených, prebiehajúcich konaní) súdov
a orgánov činných v trestnom konaní, avšak pokiaľ ide o informáciu o výsledku konania, tá sa
v prípade rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní sprístupní, ak to
osobitný predpis nezakazuje.
Podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s názorom krajského súdu, avšak
považuje za potrebné tento názor doplniť, je pre posúdenie prejednávanej veci nevyhnutné,
v súlade s vyššie uvedenými princípmi, rozlíšiť informáciu o rozhodnutí, resp. o výsledku
konania a požiadavku o sprístupnenie/zverejnenie rozhodnutia, pod ktoré možno zahrnúť aj
doručenie kópie rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní inému, ako účastníkovi
konania.
Informáciou o rozhodnutí, resp. o výsledku konania, je bezpochyby informácia o tom,
ako orgán činný v trestnom konaní rozhodol. V prejednávanom prípade bola táto informácia
sprístupnená verejnosti okamihom, kedy orgány činné v trestnom konaní poskytli v súlade
10 2Sži/7/2011
s § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku informáciu o tom, že trestné stíhanie voči policajnému
dôstojníkovi bolo zastavené. Ako vyplýva zo žaloby a z odvolania, táto skutočnosť bola
žalobcovi známa.
Z predmetného spisového materiálu je však zrejmé, že žalobca sa nezaujímal
o výsledok predmetného konania, t.j. nepožadoval informáciu o rozhodnutí, na ktoré ho
oprávňuje vyššie uvedený § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, ale požadoval
„sprístupnenie uznesenia vyšetrovateľa Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR
o zastavení trestného stíhania vo veci zneužitia právomocí verejného činiteľa, ktorého sa mal
dopustiť riaditeľ KR PZ v Žiline“, t. j. de facto požadoval, aby bolo predmetné uznesenie
zverejnené, resp. jemu doručená jeho kópia (keďže žalobca nešpecifikoval, v rozpore s § 14
ods. 2 zákona o slobode informácií, akým spôsobom žiada, aby mu bola informácia
sprístupnená).
Predmetné uznesenie nemohlo byť žalobcovi doručené, nakoľko § 215 ods. 5
Trestného poriadku taxatívne vymenúva, komu sa takéto uznesenie doručuje a tým vylučuje
jeho doručenie iným osobám. Poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje
Trestný poriadok v § 6. Táto úprava vzhľadom na charakter trestného konania a zásadu
prezumpcie neviny, ktorá je jednou z najzákladnejších zásad trestného konania
v demokratickej spoločnosti, neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní poskytovať
iným ako zákonom určeným osobám odpisy rozhodnutí z prípravného konania, resp. tieto
rozhodnutia zverejňovať. Na takýto postup neoprávňuje orgány činné v trestnom konaní ani
žiaden iný zákon, ani ústava, ani právo verejnosti poznať podrobné dôvody rozhodnutia, aby
si vedela urobiť obraz, či trestné stíhanie bolo zastavené dôvodne, ako sa mylne domnieva
žalobca, nakoľko obmedzenie práva na informácie obsiahnuté v čl. 26 ods. 4 ústavy jasne
odkazuje na zákon, ktorým je v danom prípade Trestný poriadok.
Odvolací súd upozorňuje na to, že formálne označenie určitého typu
protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky,
resp. disciplinárne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného
konania, je vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti
na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak
dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave, v jej
zmenách a voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu
11 2Sži/7/2011
konkrétnych skutkov. Bolo by v absolútnom rozpore so základnými zásadami trestného
konania a základmi právneho štátu vôbec, ak by posudzovanie trestnosti resp. ne-trestnosti
vyšetrovaných skutkov bolo ponechané na predstavy a vôľu verejnosti.
Pokiaľ ide o argumenty žalobcu, že Trestný poriadok neobsahuje všeobecný zákaz
sprístupňovať informácie o rozhodnutiach, odvolací súd zdôrazňuje, že orgán činný
v trestnom konaní ako štátny orgán je viazaný predovšetkým ústavou a to čl. 2 ods. 2,
podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinnosť štátneho orgánu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon nie je
možné zamieňať s právom každého (konať, čo nie je zákonom zakázané), ktoré
je upravené v ods. 3 tohto článku.
Odvolací súd považuje za vhodné doplniť, že aj podľa úpravy účinnej od 1. januára
2012 (§ 82a ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z.) sa zverejňujú len súdne rozhodnutia, za ktoré
v žiadnom prípade nemožno považovať rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného
stíhania.
Z uvedeného vyplýva, že žalobcova žiadosť o sprístupnenie požadovaného uznesenia
nemohla byť zo strany povinnej osoby vybavená kladne.
Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa fiktívneho rozhodnutia, odvolací súd sa
stotožnil s názorom vyjadreným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 259/2004
z 28. septembra 2005, že ustanovenie § 57 ods. 2 Správneho poriadku, ktorý sa subsidiárne
použije v prípade, ak niektoré otázky nie je možné riešiť zákonom o slobode informácií
uvádza, že ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní,
predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu
orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo. Preto ak v zmysle ustanovenia
zákona o slobode informácií má odvolací orgán na rozhodnutie o podanom opravnom
prostriedku zákonnú lehotu len 15 dní a táto mu plynie až od doručenia odvolania
prvostupňovým správnym orgánom, je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu rátať aj
s lehotou 30 dní podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku napriek tomu, že v § 2 ods. 1 zákon
o slobode informácií všeobecne definuje, že povinnou osobou je štátny orgán. Takýto výklad
má oporu aj v znení § 19 zákona o slobode informácií, ktorý obsahuje špecifickú úpravu
12 2Sži/7/2011
procesného postupu štátneho orgánu pri vybavovaní žiadosti o poskytnutie informácie a ktorý
rozlišuje v prípade rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy povinnú osobu, ktorá
je prvostupňovým správnym orgánom a vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý
rozhoduje o odvolaní.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne zistil skutkový stav
a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli v podstatnej časti totožné
s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd
náležite vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 v spojení
s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 a § 246c ods. 1 vety prvej OSP, keď
žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. marca 2012
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth