Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sži/7/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej

a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie,

IČO: 30 794 242, Tupého 25/A, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Vladimír Šárnik,

advokát so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo proti žalovanému:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie

zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo 7. augusta 2009 a rozhodnutia

žalovaného č. SLV-395/OLVS-2009 zo 17. augusta 2009, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -40, -40

z 20. októbra 2010, v spojení s opravným uznesením č. k. -67, 2S 332/10-

67 z 22. júla 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -40, -40 z 20. októbra 2010, v spojení

s opravným uznesením č. k. -67, -67 z 22. júla 2011,

p o t v r d z u j e.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -40, -40 z 20.októbra

2010, v spojení s opravným uznesením č. k. -67, -67 zo dňa 22. júla 2011,

zamietol podľa (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou

sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-395/OLVS-2009

zo 17. augusta 2009 a zastavil konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáhal preskúmania

fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo 7. augusta 2009. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

vyplýva, že 7. júla 2009 požiadal žalobca o sprístupnenie uznesenia vyšetrovateľa Sekcie

kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zastavení trestného

stíhania vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mal dopustiť riaditeľ

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline. Rozhodnutím z 13. júla 2009 č.p.: SKIS-

831/OO-2009 žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel z dôvodu, že na uvedenú informáciu

týkajúcu sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných

predpisov sa vzťahuje obmedzenie sprístupnenia informácie alebo nesprístupnenie podľa § 11

ods. 1 písm. d) o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len

„zákon o slobode informácií“). Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 23. júla 2009

rozklad. Žalovaný 17. augusta 2009 rozhodnutím č. SLV-395/OLVS-2009 prvostupňové

rozhodnutie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový

orgán postupoval v súlade so zákonom, keď požadované uznesenie nesprístupnil.

Podľa názoru krajského súdu, žalobcova žiadosť o sprístupnenie uznesenia o zastavení

trestného stíhania v konaní, v ktorom žalobca nevystupuje ako procesná strana (obvinený

alebo poškodený), prekračuje rámec zákona o slobode informácií, a preto žalovaný

postupoval správne, keď takejto žiadosti nevyhovel. Poukázal pritom na tú skutočnosť, že

podľa tohto zákona má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby

k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu

alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 zákona o slobode informácií).

Osobami povinnými sprístupňovať informácie podľa tohto zákona sú štátne orgány, obce ako

aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať

o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy

a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií).

3

Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak,

že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých

informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie

trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 zákona o slobode informácií). Jedným

zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám je obmedzenie

prístupu k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom

konaní podľa osobitných predpisov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie informácií

týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, môže povinná osoba

žiadosti vyhovieť len do tej miery, že sprístupní informáciu o konkrétnom rozhodnutí alebo

o výsledku určitého konania, avšak len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie

nezakazujú osobitné predpisy. Krajský súd zdôraznil, že z obsahu žalobcovej žiadosti

je zrejmé, že žalobca v čase jej podávania disponoval informáciou o tom, že v trestnom

konaní bolo vydané rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Bol teda informovaný

o výsledku rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní v konkrétnej veci,

o ktorú sa zaujímal, a to do takej miery, v akej jeho právo na prístup k informáciám tohto

druhu garantujú ustanovenia zákona o slobode informácií. Krajský súd bol toho názoru, že

sprístupnenie odpisu rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní prekračuje rámec zákona

o slobode informácií. Povinnosťou žalovaného mohlo byť len informovanie o výsledku

predmetného trestného konania a spôsobe rozhodnutia vo veci, takúto informáciu však

žalobca nepožadoval.

Ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o stanovený okruh

subjektov, ktorým sa doručuje uznesenie o zastavení trestného stíhania, § 215 ods. 5

neumožňuje doručiť takéto uznesenie inej osobe ako obvinenému

a poškodenému, prípadne prokurátorovi, ak ide o uznesenie policajta. Rozšírenie okruhu

adresátov tohto rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní napr. o žalobcu by sa dostalo

do kolízie s článkom 2 (ďalej len „“), podľa ktorého štátne

orgány môžu konať iba na základe a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Právo na informácie garantované článkom 26 podľa názoru krajského

súdu dostatočne zabezpečujú ustanovenia , , ktoré ukladajú

orgánom činným v trestnom konaní povinnosť informovať verejnosť o trestnom konaní

poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom, za podmienok upravených v týchto

ustanoveniach.

4

Pokiaľ ide o fiktívne rozhodnutie, žalobca tvrdil, že keďže sekcia kontroly

a inšpekčnej služby je organizačnou zložkou žalovaného a nie samostatným správnym

orgánom, 15-dňová lehota na rozhodnutie o rozklade začala žalovanému plynúť v deň

doručenia rozkladu žalovanému a uplynula márne 7. augusta 2009, v dôsledku čoho

v uvedený deň vznikla podľa žalobcu fikcia zamietavého rozhodnutia. Podľa názoru

krajského súdu, pokiaľ proti rozhodnutiu, ktorým povinná osoba nesprístupnila informáciu,

bol podaný opravný prostriedok, je v zmysle ustanovení o správnom

konaní (ďalej len „Správny poriadok“) povinnosťou povinnej osoby vec opätovne preskúmať

a v prípade uznania nároku odvolateľa vyhovieť jeho žiadosti o sprístupnenie informácie.

V opačnom prípade povinná osoba predloží opravný prostriedok spolu s výsledkami

doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní

odo dňa, keď jej odvolanie došlo. V danom prípade povinnou osobou bola Sekcia kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Orgánom nadriadeným bol

minister vnútra Slovenskej republiky, ktorému – presnejšie jeho osobitnej komisii na prípravu

návrhov rozhodnutí o rozkladoch – bol rozklad žalobcu predložený 4. augusta 2009, teda

v lehote určenej § 57 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobou napadnuté rozhodnutie

č. SLV-395/OLVS-2009 bolo vydané 17. augusta 2009, taktiež v rámci zákonnej lehoty (§ 19

ods. 3 zákona a slobode informácií). Krajský súd ustálil, že dňom 7. augusta 2009 nedošlo

podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia, ktorým

žalovaný rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Preto krajský súd v časti

týkajúcej sa preskúmania zákonnosti napadnutého fiktívneho rozhodnutia podľa § 250d ods. 3

konanie zastavil.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,

s poukazom na , zohľadniac neúspech žalobcu v konaní a skutočnosť, že

žalovaný zo zákona nemá na náhradu trov konania nárok.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho

zástupcu, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobe

v celom rozsahu vyhovel. Zopakoval svoje námietky uvedené v žalobe pokiaľ ide

o márne uplynutie lehoty na vydanie rozhodnutia odvolacieho orgánu o jeho

rozklade, tvrdil, že keďže neobsahuje všeobecný záka z

sprístupňovať informácie o rozhodnutiach, má právo na sprístupnenie rozhodnutia

5

po vylúčení informácií, ktoré sa v zmysle § 8 - § 11 zákona o slobode informácií

nesprístupňujú. Taktiež uviedol, že žalobcom požadovaná informácia sa týkala

dôvodov trestného (ne)stíhania vysokého policajného funkcionára. Podľa jeho názoru

v demokratickej spoločnosti nielenže nie je nevyhnutné, aby takáto informácia bola

pred občanmi utajená, ale naopak, je nevyhnutné, aby bola bez obmedzení

sprístupnená. Účelom práva na informácie totiž nie je pobavenie verejnosti, ale

umožnenie verejnej kontroly výkonu verejnej moci. Pokiaľ sa vysoký policajný

funkcionár dopustí závažného protiprávneho konania, ktoré malo charakter vážneho

zneužitia služobného postavenia na riešenie súkromných milostných sporov, pričom

medializované informácie, najmä prepisy služobnej komunikácie, podozrenie

vierohodne potvrdzovali, a napriek tomu bolo trestné stíhanie zastavené,

má verejnosť právo poznať podrobné dôvody rozhodnutia, aby si vedela urobiť

obraz, či trestné stíhanie bolo zastavené dôvodne a teda tento policajný funkcionár

bol obeťou sprisahania podsvetia, ako to tvrdil vtedajší minister Kaliňák, alebo či

skôr politické krytie a poslušnosť voči politickej moci zabezpečili, že tento policajný

funkcionár vyviazol bez potrestania, keďže orgány činné v trestnom konaní poskytli

verejnosti len všeobecnú informáciu, že: “Policajná inšpekcia preverila všetky

okolnosti uvedené v podaní. Trestné stíhanie však zastavila, pretože skutok nebol ani

trestným činom, ani disciplinárnym previnením.“

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním z 28. januára 2011,

v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdi ť. Uviedol, že

tvrdenia žalobcu sú totožné s tými, ktoré uviedol už v žalobe, ku ktorým sa žalovaný

vyjadril vo svojom vyjadrení k žalobe a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal. Podľa názoru žalovaného, žalobca neuniesol dôkazné bremeno,

nepreukázal skutočnosti ním tvrdené a podaným odvolaním sa cez vše obecné

tvrdenia snaží o dosiahnutie úspechu v predmetnej právnej veci. Vo vzťahu

k odôvodneniu napadnutého rozsudku žalobcom uvádzané tvrdenia považoval

za irelevantné.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo ( veta prvá v spojení s a nasl. ), a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený

21. marca 2012 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva ide.

Podľa ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky čl. 17 ods. 1, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.

7

Podľa SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon.

Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup

a rozsah slobodného prístupu k informáciám.

Podľa § 11 ods. 1 písm. d), povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo

informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných

súdnych orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem

informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné

predpisy.

Podľa § 19 ods. 1 proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej

informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho

uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,

ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

Podľa ods. 2 o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený

povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného

úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu

štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej

správy.

Podľa ods. 3 odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania

povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal

rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia

tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd informujú

verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím

prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti,

8

obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo

telekomunikačného tajomstva.

Podľa ods. 2 pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní a súd

oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie

veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali

chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života,

obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia. Osobitne dbajú

na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú.

Podľa § 215 ods. 5 uznesenie o zastavení trestného stíhania treba doručiť obvinenému

a poškodenému. Uznesenie policajta treba doručiť prokurátorovi najneskôr do 48 hodín.

(ďalej len „“) v zakotvuje právo

na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie

do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj

pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. – 59

z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine

subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej

moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky

a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina

základných práv a slobôd (, 5). Podľa , 3, 4 medze základných

práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ,

a to buď podmienok všeobecných (, 3, 4 ) alebo osobitných, vzťahujúcich

sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade ).

Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti súdov a orgánov

činných v trestnom konaní, zamýšľaným zákonodarcom v § 11 ods. 1 písm. d) zákona

o slobode informácií, je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej

činnosti súdu a orgánov činných v trestnom konaní a tým aj verejný záujem na nestrannom

9

a nezávislom súdnictve ( a ), ktorý cieľ je potrebné považovať

za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva.

Z hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, teda či obmedzením prístupu

k rozhodnutiam súdov a orgánov činných v trestnom konaní možno vymedzený cieľ

dosiahnuť, odvolací súd uvádza, že nesprístupnením informácií o prebiehajúcich konaniach

pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci samej, je v záujme zachovania nezávislosti

a nestrannosti súdneho konania a nezasahovania resp. neovplyvňovania orgánov činných

v trestnom konaní v podstate vylúčená verejná diskusia o prejednávanej veci, ktorou by

vo veci rozhodujúci sudcovia a orgány činné v trestnom konaní mohli byť ovplyvnení. Toto

obmedzenie treba považovať za primerané, keďže informáciu o výsledku rozhodovacej

činnosti je súd a orgán činný v trestnom konaní povinný sprístupniť, čím je zabezpečená

aj verejná kontrola výkonu súdnej moci. Z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa zákon o slobode informácií, ktorý s účinnosťou od 2. januára 2006 novelizoval

dotknuté ustanovenie vyplýva, že účelom predloženého návrhu je rozšírenie okruhu

sprístupňovaných informácií oproti doterajšej úprave (podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona

účinného do 1.1.2006 povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu

nesprístupní, ak sa týka neverejného konania, rozhodovania alebo dohľadu, ktoré podľa

osobitného zákona vykonáva súd, orgán činný v trestnom konaní alebo orgán verejnej

správy), pričom nová úprava spočíva v obmedzení poskytnutia resp. sprístupnenia informácií

týkajúcich sa len rozhodujúcej činnosti (neukončených, prebiehajúcich konaní) súdov

a orgánov činných v trestnom konaní, avšak pokiaľ ide o informáciu o výsledku konania, tá sa

v prípade rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní sprístupní, ak to

osobitný predpis nezakazuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s názorom krajského súdu, avšak

považuje za potrebné tento názor doplniť, je pre posúdenie prejednávanej veci nevyhnutné,

v súlade s vyššie uvedenými princípmi, rozlíšiť informáciu o rozhodnutí, resp. o výsledku

konania a požiadavku o sprístupnenie/zverejnenie rozhodnutia, pod ktoré možno zahrnúť aj

doručenie kópie rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní inému, ako účastníkovi

konania.

Informáciou o rozhodnutí, resp. o výsledku konania, je bezpochyby informácia o tom,

ako orgán činný v trestnom konaní rozhodol. V prejednávanom prípade bola táto informácia

sprístupnená verejnosti okamihom, kedy orgány činné v trestnom konaní poskytli v súlade

10

s a informáciu o tom, že trestné stíhanie voči policajnému

dôstojníkovi bolo zastavené. Ako vyplýva zo žaloby a z odvolania, táto skutočnosť bola

žalobcovi známa.

Z predmetného spisového materiálu je však zrejmé, že žalobca sa nezaujímal

o výsledok predmetného konania, t.j. nepožadoval informáciu o rozhodnutí, na ktoré ho

oprávňuje vyššie uvedený § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, ale požadoval

„sprístupnenie uznesenia vyšetrovateľa Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR

o zastavení trestného stíhania vo veci zneužitia právomocí verejného činiteľa, ktorého sa mal

dopustiť riaditeľ KR PZ v Žiline“, t. j. de facto požadoval, aby bolo predmetné uznesenie

zverejnené, resp. jemu doručená jeho kópia (keďže žalobca nešpecifikoval, v rozpore s § 14

ods. 2 zákona o slobode informácií, akým spôsobom žiada, aby mu bola informácia

sprístupnená).

Predmetné uznesenie nemohlo byť žalobcovi doručené, nakoľko § 215 ods. 5

taxatívne vymenúva, komu sa takéto uznesenie doručuje a tým vylučuje

jeho doručenie iným osobám. Poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje

v . Táto úprava vzhľadom na charakter trestného konania a zásadu

prezumpcie neviny, ktorá je jednou z najzákladnejších zásad trestného konania

v demokratickej spoločnosti, neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní poskytovať

iným ako zákonom určeným osobám odpisy rozhodnutí z prípravného konania, resp. tieto

rozhodnutia zverejňovať. Na takýto postup neoprávňuje orgány činné v trestnom konaní ani

žiaden iný zákon, ani , ani právo verejnosti poznať podrobné dôvody rozhodnutia, aby

si vedela urobiť obraz, či trestné stíhanie bolo zastavené dôvodne, ako sa mylne domnieva

žalobca, nakoľko obmedzenie práva na informácie obsiahnuté v jasne

odkazuje na zákon, ktorým je v danom prípade .

Odvolací súd upozorňuje na to, že formálne označenie určitého typu

protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky,

resp. disciplinárne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného

konania, je vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti

na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak

dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave, v jej

zmenách a voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu

11

konkrétnych skutkov. Bolo by v absolútnom rozpore so základnými zásadami trestného

konania a základmi právneho štátu vôbec, ak by posudzovanie trestnosti resp. ne-trestnosti

vyšetrovaných skutkov bolo ponechané na predstavy a vôľu verejnosti.

Pokiaľ ide o argumenty žalobcu, že neobsahuje všeobecný zákaz

sprístupňovať informácie o rozhodnutiach, odvolací súd zdôrazňuje, že orgán činný

v trestnom konaní ako štátny orgán je viazaný predovšetkým a to ,

podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinnosť štátneho orgánu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon nie je

možné zamieňať s právom každého (konať, čo nie je zákonom zakázané), ktoré

je upravené v ods. 3 tohto článku.

Odvolací súd považuje za vhodné doplniť, že aj podľa úpravy účinnej od 1. januára

2012 ( ) sa zverejňujú len súdne rozhodnutia, za ktoré

v žiadnom prípade nemožno považovať rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného

stíhania.

Z uvedeného vyplýva, že žalobcova žiadosť o sprístupnenie požadovaného uznesenia

nemohla byť zo strany povinnej osoby vybavená kladne.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa fiktívneho rozhodnutia, odvolací súd sa

stotožnil s názorom vyjadreným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 259/2004

z 28. septembra 2005, že ustanovenie § 57 ods. 2 Správneho poriadku, ktorý sa subsidiárne

použije v prípade, ak niektoré otázky nie je možné riešiť zákonom o slobode informácií

uvádza, že ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní,

predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu

orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo. Preto ak v zmysle ustanovenia

zákona o slobode informácií má odvolací orgán na rozhodnutie o podanom opravnom

prostriedku zákonnú lehotu len 15 dní a táto mu plynie až od doručenia odvolania

prvostupňovým správnym orgánom, je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu rátať aj

s lehotou 30 dní podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku napriek tomu, že v § 2 ods. 1 zákon

o slobode informácií všeobecne definuje, že povinnou osobou je štátny orgán. Takýto výklad

má oporu aj v znení § 19 zákona o slobode informácií, ktorý obsahuje špecifickú úpravu

12

procesného postupu štátneho orgánu pri vybavovaní žiadosti o poskytnutie informácie a ktorý

rozlišuje v prípade rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy povinnú osobu, ktorá

je prvostupňovým správnym orgánom a vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý

rozhoduje o odvolaní.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne zistil skutkový stav

a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli v podstatnej časti totožné

s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd

náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 v spojení

s veta druhá .

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa ustanovenia v spojení s a vety prvej , keď

žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 21. marca 2012

JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth