Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8e9/383441.97d43b.pdf
PDF · 125.93 KB
No categories available
4Cdo/60/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 60/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne H. L., bývajúcej v P.,
zastúpenej JUDr. P. K., advokát, s.r.o., P., Bratislava, proti žalovanej S., a.s., so sídlom v B.,
zastúpenej JUDr. R. K., advokátom v P., o určenie neplatnosti výpovede o poskytovaní
plnenia a o zaplatenie 1 736,13 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 7 C 146/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 23. augusta 2011 sp. zn. 11 Co 101/2011 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 16. februára 2011 č.k. 7 C 146/2009-105
rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 736,13 EUR s 8,5 % ročným
úrokom zo sumy 157,83 EUR od 14. apríla 2010 do zaplatenia, zo sumy 157,83 EUR
od 16. mája 2010 do zaplatenia, zo sumy 157,83 EUR od 16. júna 21010 do zaplatenia,
zo sumy 157,83 EUR od 16. júla 2010 do zaplatenia, zo sumy 157,83 EUR od 16. augusta
2010 do zaplatenia, zo sumy 157,83 EUR od 16. septembra 2010 do zaplatenia, zo sumy
157,83 EUR od 16. októbra 2010 do zaplatenia, zo sumy 157,83 EUR od 16. novembra 2010
do zaplatenia, zo sumy 157,83 EUR od 16. decembra 2010 do zaplatenia, zo sumy
157,83 EUR od 16. januára 2011 do zaplatenia a zo sumy 157,83 EUR od 16. februára 2011
do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zastavil konanie o žalobe
na určenie neplatnosti výpovede z 28. augusta 1995 a konanie o rozšírení žaloby o určenie
neplatnosti a neúčinnosti zmluvy z 28. augusta 1995 a vyslovil, že o trovách konania v súlade
s § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Rozhodnutie vo výroku o zastavení konania odôvodnil ustanovením § 96 O.s.p. a tým, že
v priebehu konania zobrala žalobkyňa žalobu o určenie neplatnosti výpovede z 26. októbra
2009 ako aj rozšírenie žaloby o neúčinnosti výpovede späť. Rozhodnutie vo veci právne
odôvodnil ustanovením § 34, § 37, § 39, § 3 ods. 1, § 842, § 843, § 582 ods. 1 a § 488
Občianskeho zákonníka, § 27 ods. 8, § 116 zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách, keď
z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že 28. augusta 1995 bola medzi účastníkmi
konania uzavretá v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka zmluva o poskytovaní plnenia
z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorej predmetom bolo
doživotné plnenie žalovanou ako povinnou v prospech žalobkyne vo výške 4 755 Sk
(157,83 EUR) mesačne. Dňa 26. októbra 2009 žalovaná v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka uplatnila voči žalobkyni výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva
bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie
(rentu) a zmluvou podľa § 842 Občianskeho zákonníka, ktorá musí mať písomnú formu
sa niekto zaväzuje, že inému doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude
vyplácať určitý dôchodok (rentu). Účelom takejto zmluvy je niekoho zabezpečiť, či už
doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. Dobu trvania možno viazať
na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez
pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí, pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať
jej účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť
nastane. Charakter právneho vzťahu (zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 Občianskeho
zákonníka) svedčí tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď
doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania
špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t.j.
počas štúdii, vdovstva a podobne. Trvanie právneho vzťahu bolo medzi účastníkmi konania
dohodnuté do okamihu úmrtia žalobkyne, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich
vôle, pričom vyplácanie plnenia sa skončí mesiacom, ktorého sa žalobkyňa dozvie,
to znamená, že dedičia žalobkyne majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac jej
života. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva z 28. augusta 1995 nebola uzavretá
na dobu neurčitú, nebolo právom žalovanej ju vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ ide o žalovanou namietanú nemožnosť splnenia predmetnej zmluvy
o dôchodku z dôvodu jej rozporu novelizovaným zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, súd
prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade zmluva o dôchodku nie je zmluvou
uzavretou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala
na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie riadne nezodpovedajúce
poskytovanej protihodnote. Zo žiadneho právneho predpisu potom podľa úvahy súdu
nevyplýva, že by vykonávanie plnenia v zmysle uzavretej zmluvy o dôchodku bolo v rozpore
so zákonom a teda že je plnenie v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka nemožné.
K vznesenej námietke žalovanou týkajúcej sa rozporu článku 2 a 3 predmetnej zmluvy,
v dôsledku ktorého rozporu má byť zmluva nezrozumiteľná a v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka neplatná, dospel konajúci súd k úvahe, že tento dôvod nie je daný.
V článku 1 a 2 zmluvy je stanovené, že žalovaná je povinná žalobkyni vyplácať plnenie
doživotne, pričom v článku 3 je konkrétne špecifikované, kedy sa končí vyplácanie plnenia
(mesiacom, ktorého sa žalobkyňa dožije). Až v článku 3 upravuje začiatok plnenia, jeho
splatnosť, periodicitu a koniec plnenia, pričom takáto úprava plnenia je dostatočne jasná
a zrozumiteľná. Zmluva je uzavretá doživotne a zaniká dňom smrti oprávneného, pričom
nárok na plnenie – vyplatenie dôchodku vzniká za celý kalendárny mesiac v prípade, že
sa oprávnený dôchodku dožil minimálne prvého dňa kalendárneho mesiaca. Na základe
uvedených úvah potom súd prvého stupňa dospel k záveru o odôvodnenosti žaloby žalobkyne
a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej celkom 1 736,13 EUR, ktorá suma predstavuje
nevyplatené dávky dôchodku od mesiaca apríl 2010 do mesiaca február 2011. O úrokoch
z omeškania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
vychádzajúc z úvahy, že do omeškania sa dostala žalovaná plnením vždy v 16. deň
príslušného kalendárneho mesiaca, v ktorom dané plnenie nebolo splatné.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 23. augusta 2011 sp. zn.
11 Co 101/2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o zastavení
konania zmenil tak, že konanie o žalobe na určenie neplatnosti výpovede zmluvy
o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.
z 28. augusta 1995 danej žalobkyni žalovanou 26. októbra 2009 a konanie o návrhu
na pripustenie rozšírenia žaloby o určenie neúčinnosti výpovede zmluvy o poskytovaní
plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. z 28. augusta 1995
danej žalobkyni žalovanou 26. októbra 2009 zastavil. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Odvolací súd takto rozhodol po preskúmaní veci v rozsahu a medziach
dôvodov odvolania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné len vo vzťahu
k výrokom, v ktorých súd prvého stupňa s použitím § 96 O.s.p. rozhodol o zastavení konania.
Vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku, v ktorom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni 1 736,13 EUR s príslušenstvom konajúci súd riadne zistil skutkový stav
veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na zaplatenie sumy 1 736,13 EUR
s príslušenstvom ako splátky dôchodku za obdobie od mesiaca apríl 2010 do mesiaca február
2011 titulom zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu a výsledky
vykonaného dokazovania vo vzťahu k predmetu konania podľa názoru odvolacieho súdu súd
prvého stupňa správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite podrobne a dostatočne zrozumiteľne
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Vo vzťahu k výrokom o zastavení konania, ktoré boli
napadnuté odvolaním uviedol, že prvostupňový súd rozhodol o zastavení konania o častiach
žaloby, ktorú žalobkyňa v žalobe na začatie konanie a ani v ďalšom priebehu konania
neuplatnila. V danom prípade sa však jedná len o nesprávnu formuláciu výrokov o zastavení
konania, ktorú nie je možné napraviť postupom podľa § 164 O.s.p., keďže sa nejedná o rozpor
vo vyhlásenom rozhodnutí a jeho písomným vyhotovením, ani nejde o zrejmú nesprávnosť
rozhodnutia. Vychádzajúc z obsahu písomných úkonov žalobkyne potom odvolací súd podľa
§ 220 O.s.p. zmenil oba zastavujúce výroky prvostupňového súdu tak, že ich zosúladil
s doslovným znením žaloby z 15. decembra 2009 so znením návrhu na rozšírenie žaloby
z 2. novembra 2010 a s dispozitívnym úkonom žalobkyne z 15. februára 2011.
Odvolací súd vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. prihliadajúc na obsah
súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého prisudzujúceho výroku
rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 1 736,13 EUR spolu s požadovaným príslušenstvom; z uvedeného
dôvodu odvolací súd využil vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku možnosť danú mu
ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa v odôvodnení svojho prisudzujúceho
výroku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. S prihliadnutím na skutkové
zistenia súdu prvého stupňa majúce oporu vo vykonanom dokazovaní týkajúce sa podstatných
skutočností majúcich význam pre hmotnoprávne posúdenie veci je potom vo vzťahu
k uplatnenému nároku správna úvaha súdu prvého stupňa o tom, že medzi účastníkmi
28. augusta 1995 uzavretá zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu
je svojím charakterom zmluvou o dôchodku uzavretou podľa § 842 a § 843 Občianskeho
zákonníka na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia). Výpoveď z označenej zmluvy
danej žalobkyni žalovanou je v rozpore so zákonom a zmluvné strany sú povinné podľa
poskytnutej zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu z 28. augusta
1995 si aj naďalej poskytovať plnenia. Na základe uvedeného po prihliadnutí i na správnosť
záverov súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým priznal žalobkyni podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. úroky z omeškania
odvolací súd podľa § 219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne správny
potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania
z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne
v ďalšom súd prvého stupňa.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku podala dovolanie
žalovaná. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že jej
ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa jej názoru odňatie
možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa nevyporiadal zo žiadnou jej námietkou
uvedenou v odvolaní, najmä z jej argumentáciou o absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku
pre rozpor so zákon a pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok.
Posúdenie platnosti zmluvy o dôchodku má pritom rozhodný význam pre posúdenie celej
veci. Poukázala na dôvody svojho odvolania, keď namietala nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa, a to najmä správny výklad ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka.
Uviedla, že označené ustanovenie nič neustanovilo o dobe, na ktorú sa uzatvára zmluva
o dôchodku, stanovilo len, že zmluvou sa zakladá „na doživotne alebo na inak určenú dobu
neurčitého trvania“ právo (na vyplácanie dôchodku), pretože zo zákona ani zo zmluvy
o dôchodku nevyplýva spôsob jej výpovede možno zmluvu vypovedať v lehote 3 mesiacov
ku koncu kalendárneho štvrťroka podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to urobila
voči žalobkyni písomnou výpoveďou. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal jej právnou
argumentáciou uvedenou v odvolaní, svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý
vyžaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., čím je odňal možnosť konať pred súdom a zároveň
porušil jej právo na spravodlivý súdny proces vyplývajúci z článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu vo výroku, ktorým rozhodol tak, že vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdzuje, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobkyňa dovolanie žalovanej považoval za nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či tento opravný prostriedku smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.
možno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a dovolací súd v prejednávanej
veci doteraz nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), skúmať vždy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie
je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O.s.p. ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
Žalovaná namietala, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať v zmysle uvedeného ustanovenia treba rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov a ako sa vo veci vyjadroval odporca (žalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva
na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,
kedy rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. vo svojich dôsledkoch vedie
k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 111/03). Právo na odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní však nemusí odpoveď
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05).
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008 bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
a napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
prvého stupňa (ako to konštatuje aj odvolací súd), v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery náležite vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa okrem
iného primerane vysvetlil, prečo zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania 28. augusta 1995
posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka a tiež prečo
neprichádza do úvahy výpoveď označenej zmluvy podľa § 582 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti dodal, že zmluva o dôchodku je zmluvou
uzavretou na dobu určitú, a to na doživotie.
Za daného stavu potom nemožno považovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom
rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil z hľadiska
splnenia zákonných predpokladov pre danie výpovede podľa § 582 Občianskeho zákonníka.
Po obsahovej stránke tu žalovaná namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (a s odkazom
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.) aj odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre
použitie § 146 ods. 2 O.s.p., pretože žalobkyni v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. marca 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková