Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/141/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M., so sídlom v K.,

zastúpenej JUDr. D. H., advokátkou v K., proti ţalovanej S., so sídlom v K., zastúpenej JUDr.

D. P., advokátom v K., o vypratanie nebytových priestorov, vedenej na Okresnom súde

Košice II pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 20. mája 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .

Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

vo výške 74,61 € k rukám alebo na účet JUDr. D. H., advokátky v K.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. novembra 2008 č. k. 27C

850/2001-376 uloţil ţalovanej povinnosť vypratať priestory nachádzajúce sa v budove X na

2

D. ulici v K. o celkovej výmere X m, zapísané na LV č. X katastrálneho územia K, na

parcele č. X so súpisným číslom X a vypratané priestory odovzdať ţalobkyni do 3 mesiacov

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol i o povinnosti ţalovanej nahradiť ţalobkyni

trovy konania vo výške 37 950 Sk na účet jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Súd prvého stupňa mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, ţe zmluvou

o uţívaní skladov zo 4. marca 1997 uzavretou medzi V. (právnou predchodkyňou ţalobkyne)

a ţalovanou došlo k zmene dohodnutých podmienok o bezplatnom uţívaní spočívajúcich

v tom, ţe ţalovaná pôvodné skladovacie priestory uţívané v rámci delimitačných dohôd

odovzdala vlastníkovi a namiesto nich vlastník poskytol ţalovanej do bezplatného uţívania na

2

skladovacie účely priestory v budove X na D. ulici v K. o výmere 293,8 m. Súd ustálil, ţe

2

obsah zmluvy o uţívaní skladov nasvedčuje tomu, ţe v rámci delimitácie majetku bývalých

H. došlo pôvodne k uzavretiu zmluvy o dočasnom bezplatnom uţívaní majetku podľa § 348

ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a táto zmluva sa podľa

zmenila od 1. januára 1992 na zmluvu o výpoţičke. Pokiaľ teda V. uzavreli uvedenú zmluvu

zo 4. marca 1997, zaviazali sa strpieť bezplatné uţívanie časti nehnuteľnosti ţalovanou.

Keďţe vlastník nehnuteľnosti tento právny vzťah neukončil a uvedenú nehnuteľnosť za

takéhoto stavu vloţil do majetku inej právnickej osoby (pôvodnej ţalobkyne) ako

nemajetkový vklad, je treba mať za to, ţe táto nehnuteľnosť bola takto včlenená aj s právom

bezplatného uţívania ţalovanou, takţe ţalovaná aj po tejto zmene ju neuţívala bez právneho

dôvodu. Vzhľadom na to, ţe pôvodné ustanovenie § 348 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka,

ako aj z neho vychádzajúce následné zmluvy boli zaloţené na tom, ţe uvedený uţívací vzťah

má trvať len do doby, pokiaľ to bude ţalovaná potrebovať, pri posudzovaní dôvodnosti

nároku ţalobkyne sa súd zaoberal otázkou odkázanosti ţalovanej na uţívanie týchto

priestorov. Dospel pritom k záveru, ţe odkázanosť ţalovanej pominula predovšetkým z toho

dôvodu, ţe ţalovaná dlhodobo časť priestorov zverených jej do správy Košickým

samosprávnym krajom, konkrétne Domova Mládeţe č. 2 na O. prenajímala iným

podnikateľským subjektom za finančnú protihodnotu, ako aj z pohľadu rozširovania školy

v areáli ţalovanej o novú Strednú odbornú školu taktieţ so sídlom na O. v K. Vzhľadom na

tento svoj záver povaţoval súd nárok ţalobkyne za dôvodný, a preto jej ţalobe vyhovel, vec

právne posúdiac podľa , , pričom lehotu na

vypratanie predmetných priestorov určil v trvaní troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku,

aby poskytol ţalovanej dostatok času na vypratanie. O trovách konania súd rozhodol podľa §

142 ods. 1

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 20.

mája 2010 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil ( ). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil aj s dôvodmi napadnutého

rozsudku a v zmysle na ne poukázal. V súvislosti s odvolacími námietkami

ţalovanej doplnil, ţe sporná zmluva bola uzavretá za účelom naplnenia zámerov Ministerstva

výstavby a stavebníctva SR zabezpečiť dostatočné priestorové kapacity pre výuku a prípravu

mládeţe na povolanie, a to na osobitné odborné činnosti potrebné v oblasti stavebníctva.

Z tohto pohľadu je potom potrebné posudzovať aj potrebu a odkázanosť ţalovanej na uţívanie

predmetných priestorov. Správnosť záverov súdu prvého stupňa o dostatočných priestorových

kapacitách ţalovanej podľa odvolacieho súdu potvrdzuje i skutočnosť, ţe Košický

3

samosprávny kraj rozhodol o zriadení novej školy v týchto priestoroch bez kapacitného

rozšírenia práve z dôvodov dostatočnej priestorovej kapacity. Obranu ţalovanej poukazujúcu

na špecifickú potrebu priestorov na uskladňovanie chemických a horľavých látok povaţoval

odvolací súd za účelovú, a to predovšetkým z hľadiska toho, aké zanedbateľné mnoţstvo

týchto látok sa v priestoroch ţalovanej uskladňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno

pochybovať o tom, ţe v značne rozsiahlom objekte areálu uţívanom ţalovanou je moţnosť

vyčleniť a prispôsobiť jednu miestnosť pre potreby uskladnenia takýchto špecifických látok.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa a ods. 1, tak, ţe

účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala

napadnutý rozsudok zrušiť alebo ho zmeniť tak, ţe ţaloba sa zamietne a ţalobkyňa bude

zaviazaná na náhradu trov celého konania. Dovolanie odôvodnila tým, ţe odvolací súd jej

odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle Vadu tejto povahy videla

v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tvrdiac, ţe odvolací súd sa

nezaoberal významnými skutočnosťami uvedenými v jej odvolaní, keď nezobral do úvahy

vyjadrenie Inšpektorátu práce Košice, ktorý neodporučil umiestniť skladovacie priestory

v priestoroch Domova mládeţe na O. v K. ako ani protipoţiarne posúdenie stavby z hľadiska

zriadenia skladu v predmetných priestoroch, ktoré jasne stanovuje, ţe sklad horľavých

kvapalín v objekte určenom na ubytovanie skupiny B zriadený byť nemôţe. Rovnako sa

odvolací súd nezaoberal jej tvrdením, ţe rozsudok súdu prvého stupňa sa nemôţe opierať

o skutočnosť, ţe odkázanosť ţalovanej na uţívanie sporných priestorov pominula z dôvodu,

ţe ţalovaná dlhodobo časť priestorov v Domove mládeţe č. 2 na O. prenajímala iným

podnikateľským subjektom za finančnú protihodnotu, nakoľko ţalovaná prenajímala časť

svojich priestorov i čase podpisovania predmetnej zmluvy a ohľadom tejto skutočnosti tak

nedošlo od vzniku právneho vzťahu k ţiadnej zmene.

Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania – ţalovaná ( ), zastúpená

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

4

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má

procesnú formu rozsudku. V zmysle ustanovenia platí, ţe ak dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním

napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe

je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie je tieţ

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto veci

nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť

dovolania ţalovanej z ustanovenia aţ 3 vyvodiť nemoţno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

aţ g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady

uvedené v aţ e/ a dovolateľka nenamietala a ich existenciu nezistil ani

5

dovolací súd.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či odvolací súd v prejednávanej veci

ţalovanej neodňal moţnosť konať pred súdom ( ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto

postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované

dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k

právnej stránke veci.

Dovolateľka videla vadu tejto povahy v nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozsudku, nakoľko mala za to, ţe odvolací súd sa dostatočne nezaoberal jej odvolacími

námietkami.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

6

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je

aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z

19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

7

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“.

V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní

otázky, či odvolací súd náleţite odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať

i z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219

ods. 2 poukázal. Súd prvého stupňa ustálil, ţe ţalovaná predmetné priestory uţívala

bezodplatne na základe zmluvy o výpoţičke. Jednalo sa o dočasné uţívanie a malo trvať

dovtedy, kým ţalovaná bude tieto priestory potrebovať. Keďţe súd dospel k záveru, ţe

ţalovaná uţ nie je odkázaná na tieto priestory predovšetkým z dôvodu, ţe iné priestory

zverené jej do správy dlhodobo prenajíma podnikateľským subjektom, a tieţ z pohľadu

rozširovania školy v areáli ţalovanej o novú Strednú odbornú školu, uloţil ţalovanej vypratať

predmetné priestory. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa primerane zaoberal

i vyjadrením Inšpektorátu práce Košice, a taktieţ i protipoţiarnym posúdením stavby

z hľadiska zriadenia skladu v predmetných priestoroch. Vychádzajúc z výpovede svedkyne,

ktorá uskutočnila protipoţiarne posúdenie, dospel k záveru, ţe po patričných stavebných

úpravách by bolo moţné zriadiť sklad horľavých kvapalín aj v priestoroch Domova mládeţe

č. 2. Odvolací súd v tomto smere ešte doplnil, ţe obrana ţalovanej s poukazom na špecifickú

potrebu priestorov na uskladňovanie chemických a horľavých látok, sa javí ako účelová, a to

predovšetkým z dôvodu ich doposiaľ zanedbateľne malého uskladňovaného mnoţstva. Pokiaľ

ide o tvrdenie ţalovanej, ţe v otázke prenajímania časti jej priestorov iným podnikateľským

subjektom sa situácia oproti stavu k 4. marcu 1997, keď bola podpísaná predmetná zmluva,

nijako nezmenila, pretoţe aj vtedy časť svojich priestorov prenajímala, odvolací súd sa

8

stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý po vykonanom dokazovaní skonštatoval, ţe tu

došlo k dôleţitej zmene, nakoľko ţalovaná začala od roku 2001 prenajímať podstatnú časť

priestorov v Domove mládeţe č. 2, ktorý jej bol zverený do správy novým zriaďovateľom -

Košickým samosprávnym krajom, čo preukazuje, ţe pominula jej odkázanosť na sporné

priestory na D. ulici. Vzhľadom na doposiaľ uvedené moţno uzavrieť, ţe odvolací súd svoje

rozhodnutie náleţite odôvodnil a postačujúco sa vyporiadal i s odvolacími námietkami

ţalovanej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a ţe odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na

odôvodnenie rozsudku ( ). Za odňatie moţnosti konať pred súdom

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv či poţiadaviek ţalovanej.

Vzhľadom na tieto zistenia a závery dovolací súd ustálil, ţe vadu konania v zmysle

dovolateľka namietala nedôvodne.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 ). Ţalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila.

Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, ţe právna zástupkyňa

ţalobkyne zastupovala túto účastníčku uţ v konaní pred obomi niţšími stupňami súdov.

Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej sluţby

advokátky, ktorú poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 16. augusta 2010.

Odmena advokátky je vo výške 1/13 výpočtového základu, t.j. 55,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

9

sluţieb, ďalej len „vyhláška“). K tejto odmene priznal dovolací súd podľa § 16 ods. 3

vyhlášky aj reţijný paušál 7,21 €, pričom odmenu a uvedený paušál zvýšil v zmysle § 18 ods.

3 vyhlášky o DPH 11,91 €, spolu teda náhrada trov dovolacieho konania predstavuje sumu

74,61 €.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2012

JUDr. Milan D e á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta