Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2c5/383513.168ef9.pdf
PDF · 125.9 KB
No categories available
1Cdo/141/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 141/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M., so sídlom v K.,
zastúpenej JUDr. D. H., advokátkou v K., proti ţalovanej S., so sídlom v K., zastúpenej JUDr.
D. P., advokátom v K., o vypratanie nebytových priestorov, vedenej na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 27C 850/2001, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 20. mája 2010 sp. zn. 5Co 77/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 74,61 € k rukám alebo na účet JUDr. D. H., advokátky v K.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. novembra 2008 č. k. 27C
850/2001-376 uloţil ţalovanej povinnosť vypratať priestory nachádzajúce sa v budove X na
2
D. ulici v K. o celkovej výmere X m, zapísané na LV č. X katastrálneho územia K, na
parcele č. X so súpisným číslom X a vypratané priestory odovzdať ţalobkyni do 3 mesiacov
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol i o povinnosti ţalovanej nahradiť ţalobkyni
trovy konania vo výške 37 950 Sk na účet jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Súd prvého stupňa mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, ţe zmluvou
o uţívaní skladov zo 4. marca 1997 uzavretou medzi V. (právnou predchodkyňou ţalobkyne)
a ţalovanou došlo k zmene dohodnutých podmienok o bezplatnom uţívaní spočívajúcich
v tom, ţe ţalovaná pôvodné skladovacie priestory uţívané v rámci delimitačných dohôd
odovzdala vlastníkovi a namiesto nich vlastník poskytol ţalovanej do bezplatného uţívania na
2
skladovacie účely priestory v budove X na D. ulici v K. o výmere 293,8 m. Súd ustálil, ţe
2
obsah zmluvy o uţívaní skladov nasvedčuje tomu, ţe v rámci delimitácie majetku bývalých
H. došlo pôvodne k uzavretiu zmluvy o dočasnom bezplatnom uţívaní majetku podľa § 348
ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a táto zmluva sa podľa § 876 Občianskeho zákonníka
zmenila od 1. januára 1992 na zmluvu o výpoţičke. Pokiaľ teda V. uzavreli uvedenú zmluvu
zo 4. marca 1997, zaviazali sa strpieť bezplatné uţívanie časti nehnuteľnosti ţalovanou.
Keďţe vlastník nehnuteľnosti tento právny vzťah neukončil a uvedenú nehnuteľnosť za
takéhoto stavu vloţil do majetku inej právnickej osoby (pôvodnej ţalobkyne) ako
nemajetkový vklad, je treba mať za to, ţe táto nehnuteľnosť bola takto včlenená aj s právom
bezplatného uţívania ţalovanou, takţe ţalovaná aj po tejto zmene ju neuţívala bez právneho
dôvodu. Vzhľadom na to, ţe pôvodné ustanovenie § 348 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka,
ako aj z neho vychádzajúce následné zmluvy boli zaloţené na tom, ţe uvedený uţívací vzťah
má trvať len do doby, pokiaľ to bude ţalovaná potrebovať, pri posudzovaní dôvodnosti
nároku ţalobkyne sa súd zaoberal otázkou odkázanosti ţalovanej na uţívanie týchto
priestorov. Dospel pritom k záveru, ţe odkázanosť ţalovanej pominula predovšetkým z toho
dôvodu, ţe ţalovaná dlhodobo časť priestorov zverených jej do správy Košickým
samosprávnym krajom, konkrétne Domova Mládeţe č. 2 na O. prenajímala iným
podnikateľským subjektom za finančnú protihodnotu, ako aj z pohľadu rozširovania školy
v areáli ţalovanej o novú Strednú odbornú školu taktieţ so sídlom na O. v K. Vzhľadom na
tento svoj záver povaţoval súd nárok ţalobkyne za dôvodný, a preto jej ţalobe vyhovel, vec
právne posúdiac podľa § 659, § 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom lehotu na
vypratanie predmetných priestorov určil v trvaní troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku,
aby poskytol ţalovanej dostatok času na vypratanie. O trovách konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 20.
mája 2010 sp. zn. 5Co 77/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil (§ 219 O.s.p.). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil aj s dôvodmi napadnutého
rozsudku a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na ne poukázal. V súvislosti s odvolacími námietkami
ţalovanej doplnil, ţe sporná zmluva bola uzavretá za účelom naplnenia zámerov Ministerstva
výstavby a stavebníctva SR zabezpečiť dostatočné priestorové kapacity pre výuku a prípravu
mládeţe na povolanie, a to na osobitné odborné činnosti potrebné v oblasti stavebníctva.
Z tohto pohľadu je potom potrebné posudzovať aj potrebu a odkázanosť ţalovanej na uţívanie
predmetných priestorov. Správnosť záverov súdu prvého stupňa o dostatočných priestorových
kapacitách ţalovanej podľa odvolacieho súdu potvrdzuje i skutočnosť, ţe Košický
3
samosprávny kraj rozhodol o zriadení novej školy v týchto priestoroch bez kapacitného
rozšírenia práve z dôvodov dostatočnej priestorovej kapacity. Obranu ţalovanej poukazujúcu
na špecifickú potrebu priestorov na uskladňovanie chemických a horľavých látok povaţoval
odvolací súd za účelovú, a to predovšetkým z hľadiska toho, aké zanedbateľné mnoţstvo
týchto látok sa v priestoroch ţalovanej uskladňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno
pochybovať o tom, ţe v značne rozsiahlom objekte areálu uţívanom ţalovanou je moţnosť
vyčleniť a prispôsobiť jednu miestnosť pre potreby uskladnenia takýchto špecifických látok.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 a 151 ods. 1, 2 O.s.p. tak, ţe
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala
napadnutý rozsudok zrušiť alebo ho zmeniť tak, ţe ţaloba sa zamietne a ţalobkyňa bude
zaviazaná na náhradu trov celého konania. Dovolanie odôvodnila tým, ţe odvolací súd jej
odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vadu tejto povahy videla
v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tvrdiac, ţe odvolací súd sa
nezaoberal významnými skutočnosťami uvedenými v jej odvolaní, keď nezobral do úvahy
vyjadrenie Inšpektorátu práce Košice, ktorý neodporučil umiestniť skladovacie priestory
v priestoroch Domova mládeţe na O. v K. ako ani protipoţiarne posúdenie stavby z hľadiska
zriadenia skladu v predmetných priestoroch, ktoré jasne stanovuje, ţe sklad horľavých
kvapalín v objekte určenom na ubytovanie skupiny B zriadený byť nemôţe. Rovnako sa
odvolací súd nezaoberal jej tvrdením, ţe rozsudok súdu prvého stupňa sa nemôţe opierať
o skutočnosť, ţe odkázanosť ţalovanej na uţívanie sporných priestorov pominula z dôvodu,
ţe ţalovaná dlhodobo časť priestorov v Domove mládeţe č. 2 na O. prenajímala iným
podnikateľským subjektom za finančnú protihodnotu, nakoľko ţalovaná prenajímala časť
svojich priestorov i čase podpisovania predmetnej zmluvy a ohľadom tejto skutočnosti tak
nedošlo od vzniku právneho vzťahu k ţiadnej zmene.
Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania – ţalovaná (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
4
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má
procesnú formu rozsudku. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním
napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo
výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci
nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť
dovolania ţalovanej z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady
uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich existenciu nezistil ani
5
dovolací súd.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či odvolací súd v prejednávanej veci
ţalovanej neodňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k
právnej stránke veci.
Dovolateľka videla vadu tejto povahy v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozsudku, nakoľko mala za to, ţe odvolací súd sa dostatočne nezaoberal jej odvolacími
námietkami.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
6
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je
aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
7
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“.
V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní
otázky, či odvolací súd náleţite odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať
i z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. poukázal. Súd prvého stupňa ustálil, ţe ţalovaná predmetné priestory uţívala
bezodplatne na základe zmluvy o výpoţičke. Jednalo sa o dočasné uţívanie a malo trvať
dovtedy, kým ţalovaná bude tieto priestory potrebovať. Keďţe súd dospel k záveru, ţe
ţalovaná uţ nie je odkázaná na tieto priestory predovšetkým z dôvodu, ţe iné priestory
zverené jej do správy dlhodobo prenajíma podnikateľským subjektom, a tieţ z pohľadu
rozširovania školy v areáli ţalovanej o novú Strednú odbornú školu, uloţil ţalovanej vypratať
predmetné priestory. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa primerane zaoberal
i vyjadrením Inšpektorátu práce Košice, a taktieţ i protipoţiarnym posúdením stavby
z hľadiska zriadenia skladu v predmetných priestoroch. Vychádzajúc z výpovede svedkyne,
ktorá uskutočnila protipoţiarne posúdenie, dospel k záveru, ţe po patričných stavebných
úpravách by bolo moţné zriadiť sklad horľavých kvapalín aj v priestoroch Domova mládeţe
č. 2. Odvolací súd v tomto smere ešte doplnil, ţe obrana ţalovanej s poukazom na špecifickú
potrebu priestorov na uskladňovanie chemických a horľavých látok, sa javí ako účelová, a to
predovšetkým z dôvodu ich doposiaľ zanedbateľne malého uskladňovaného mnoţstva. Pokiaľ
ide o tvrdenie ţalovanej, ţe v otázke prenajímania časti jej priestorov iným podnikateľským
subjektom sa situácia oproti stavu k 4. marcu 1997, keď bola podpísaná predmetná zmluva,
nijako nezmenila, pretoţe aj vtedy časť svojich priestorov prenajímala, odvolací súd sa
8
stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý po vykonanom dokazovaní skonštatoval, ţe tu
došlo k dôleţitej zmene, nakoľko ţalovaná začala od roku 2001 prenajímať podstatnú časť
priestorov v Domove mládeţe č. 2, ktorý jej bol zverený do správy novým zriaďovateľom -
Košickým samosprávnym krajom, čo preukazuje, ţe pominula jej odkázanosť na sporné
priestory na D. ulici. Vzhľadom na doposiaľ uvedené moţno uzavrieť, ţe odvolací súd svoje
rozhodnutie náleţite odôvodnil a postačujúco sa vyporiadal i s odvolacími námietkami
ţalovanej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na
odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek ţalovanej.
Vzhľadom na tieto zistenia a závery dovolací súd ustálil, ţe vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľka namietala nedôvodne.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila.
Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, ţe právna zástupkyňa
ţalobkyne zastupovala túto účastníčku uţ v konaní pred obomi niţšími stupňami súdov.
Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za úkon právnej sluţby
advokátky, ktorú poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 16. augusta 2010.
Odmena advokátky je vo výške 1/13 výpočtového základu, t.j. 55,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a/
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
9
sluţieb, ďalej len „vyhláška“). K tejto odmene priznal dovolací súd podľa § 16 ods. 3
vyhlášky aj reţijný paušál 7,21 €, pričom odmenu a uvedený paušál zvýšil v zmysle § 18 ods.
3 vyhlášky o DPH 11,91 €, spolu teda náhrada trov dovolacieho konania predstavuje sumu
74,61 €.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2012
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta