Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1c6/383490.d7db2b.pdf
PDF · 149.84 KB
No categories available
6Cdo/25/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 25/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu G., a.s., so sídlom v B.,
zastúpeného JUDr. F. N., advokátom Advokátskej kancelárie F. so sídlom v B., proti
ţalovanej P., so sídlom v K., zastúpenej JUDr. E. P., advokátkou so sídlom v Ţ., o zaplatenie
4 650,33 €, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp.zn. 4 C 286/2009, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. decembra 2010 sp.zn.
15 Co 295/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie v časti napádajúcej výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými bola ţaloba o zaplatenie úroku
z omeškania v sume 2 610,41 € zamietnutá a bolo rozhodnuté o trovách konania,
o d m i e t a .
Dovolanie v časti napádajúcej výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania v sume 2 039,92 €
a konanie bolo v tejto časti zastavené s tým, ţe po právoplatnosti rozsudku bude vec
postúpená Úradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, z a m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej, do rúk jej zástupkyne JUDr. E. P., advokátky
so sídlom v Ţ., náhradu trov dovolacieho konania v sume 168,42 €, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţiar nad Hronom (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom
z 22. septembra 2010 č.k. 4 C 286/2009-124 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby
súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť mu 4 650,30 €, a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť
ţalovanej, na účet jej zástupcu, náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vo veci samej, súc
viazaný právnym názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“)
vysloveným v jeho uznesení z 9. júna 2010 sp.zn. 15 Co 79/2010 (ktorým bol jeho skorší
rozsudok zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie), vychádzal z toho, ţe ţaloba,
ktorou sa ţalobca domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti ţalovanou zaplatiť
mu poplatok z omeškania s plnením poistného na zdravotné poistenie a úrok z omeškania
s plnením poplatku z omeškania, nie je dôvodná, pretoţe povinnosť na splnenie poistného
a poplatku z omeškania, s ktorými bola ţalovaná v omeškaní, bola uloţená platobnými
výmermi, ktoré vydal správca konkurznej podstaty úpadcu P., ktorý ale nemal oprávnenie na
ich vydanie. Ním vydané platobné výmery treba povaţovať za nulitné akty, ktoré nikoho
nezaväzujú, a zmluvy o postúpení z nich vyvodzovaných pohľadávok za neplatné.
Na odvolanie ţalobcu odvolací súd rozsudkom z 1. decembra 2010 sp.zn.
15 Co 295/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţaloba o zaplatenie
úroku z omeškania v sume 2 610,41 € zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania,
potvrdil (bod I. výroku) a vo výroku, ktorým bola ţaloba o zaplatenie poplatku z omeškania
v sume 2 039,92 € zamietnutá, zrušil a v tejto časti konanie zastavil s tým, ţe
po právoplatnosti jeho rozhodnutia bude vec postúpená Úradu pre dohľad na zdravotnou
starostlivosťou v Bratislave [(ďalej len „úrad“) bod II. výroku]. Ţalobcovi uloţil povinnosť
zaplatiť ţalovanej, na účet jej zástupkyne, náhradu trov odvolacieho konania v sume 191,22 €
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (bod III. výroku). Odvolací súd
v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na právne závery prijaté v jeho uznesení z 9. júna
2010 sp.zn. 15 Co 79/2010, ktorým zrušil skorší rozsudok súdu prvého stupňa, najmä
na záver, ţe v prípade omeškania dlţníka s platením poistného na zdravotné poistenie moţno
veriteľovi priznať buď úroky z omeškania alebo poplatok z omeškania; kumulácia týchto
sankcií za omeškanie dlţníka je vylúčená. Ţalobca sa ale časťou svojej ţaloby domáha
zaplatenia úroku z omeškania s platením poplatku z omeškania, čo nie je prípustné. Ak teda
súd prvého stupňa zamietol ţalobu v časti domáhajúcej sa zaplatenia úrokov z omeškania
v sume 2 610,41 €, rozhodol vecne správne. Za nesprávne však povaţoval rozhodnutie súdu
prvého stupňa v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania v sume 2 039,92 €. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa, ktorý mal za to, ţe na prejednanie veci v tejto časti je daná právomoc
súdu, dospel k záveru, ţe na rozhodnutie o nárokoch na dlţné poistné a na poplatok
z omeškania s plnením neodvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala
zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004, teda aj
na rozhodnutie o ţalobou uplatnenom poplatku z omeškania od 22. októbra 2002 do 28. mája
2009 s plnením dlţného poistného 423,22 €, je daná právomoc Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou „bez ohľadu na to, kto si tento nárok uplatnil“.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním v celom rozsahu. Uviedol, ţe
dovolanie podáva z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdne poriadok (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe sa mu postupom
súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Podľa ţalobcu je konanie odvolacieho súdu vadné
v tom, ţe odvolací súd ho nevyzval v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vyjadril
„k právnemu predpisu ohľadne nedostatku právomoci súdu v danej veci konať“. K záverom
odvolacieho súdu sa tak nemohol vyjadriť, čím boli porušené jeho práva na spravodlivý súdny
proces. Navrhol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie „Okresnému súdu Ţiar nad Hronom“.
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu zamietnuť a ţalobcovi uloţiť povinnosť zaplatiť
jej náhradu trov dovolacieho konania, výšku ktorej jej zástupkyňa vyčíslila sumou 750,86 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie bolo podané včas na tento procesný úkon oprávnenou osobou (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
prejednal vec bez nariadenia pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe 1. dovolanie ţalobcu v časti napádajúcej výrok
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým bola ţaloba o zaplatenie úroku z omeškania v sume 2 610,41 € zamietnutá
(bod I. výroku rozsudku odvolacieho súdu), je potrebné odmietnuť, pretoţe napáda časť
rozhodnutia súdu, proti ktorej ho zákon nepripúšťa, a ţe 2. dovolanie ţalobcu v časti
napádajúcej výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania v sume 2 039,92 € a konanie bolo v tejto
časti zastavené s tým, ţe po právoplatnosti rozsudku bude vec postúpená Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, treba zamietnuť, pretoţe v tejto časti odvolací
súd rozhodol správne.
1. Ţalobca dovolaním výslovne napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu
(strana 2, odsek 2 jeho dovolania), teda i vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţaloba o zaplatenie úroku z omeškania v sume
2 610,41 € zamietnutá. Touto časťou dovolania je napadnutá časť rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorá má povahu rozsudku (§ 223 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je ale dovolanie prípustné len proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a podľa § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci a naostatok v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ale len vtedy, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
Rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţaloba o zaplatenie úroku z omeškania v sume
2 610,41 € zamietnutá, nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov, proti
ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z ustanovení § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Prípustnosť dovolania ţalobcu proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu
by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. Dovolací súd plniac si zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či
prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z procesných vád taxatívne vymenovaných v tomto
ustanovení. Podľa uvedeného ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. vo vzťahu k potvrdzujúcej
časti rozsudku odvolacieho súdu výslovne netvrdil, a vady tejto povahy v dovolacom konaní
nevyšli ani najavo.
Prípustnosť dovolania ţalobcu proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu preto
nemoţno vyvodiť ani z ustanovení § 237 O.s.p.
Vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu ţalobca výslovne
nenamietal v dovolaní ani to, ţe by v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ţe by
napadnutý rozsudok v tejto časti spočíval na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, ţe ak by tak aj urobil, v oboch prípadoch
by išlo síce o zákonom dovolené dovolacie dôvody (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.), ktoré
by ale mohli byť úspešne uplatnené (iba) v procesne prípustnom dovolaní, o ktorú procesnú
situáciu v danej veci ale nešlo.
Keďţe ţalobca dovolaním výslovne napadol potvrdzujúcu časť rozsudku odvolacieho
súdu v celom rozsahu, teda aj vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o trovách konania, dovolací súd skúmal prípustnosť jeho dovolania aj
vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je ani v tejto časti prípustné.
Rozhodnutie odvolacieho súdu má v časti o trovách prvostupňového konania procesnú
formu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), a to aj vtedy, ak je pojaté do rozsudku. Podmienky
prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239
O.s.p. V preskúmavanej veci prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. neprichádza do úvahy,
pretoţe v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. totiţ ustanovenia odsekov 1 a 2 (určujúce prípady, kedy
je dovolanie prípustné proti uzneseniam odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Z uvedeného vyplýva,
ţe procesná prípustnosť dovolania ţalobcu smerujúceho aj proti výroku odvolacieho súdu
o trovách prvostupňového konania je v posudzovanom prípade vylúčená priamo zo zákona.
Z rovnakých dôvodov nie je prípustné dovolanie ţalobcu v časti napádajúcej výrok
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania.
Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu v časti
napádajúcej výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku, ktorým bola ţaloba o zaplatenie úroku z omeškania v sume 2 610,41 €
zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania a bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho
konania, treba podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
2. Pokiaľ ide o dovolanie ţalobcu v časti napádajúcej výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţaloba
o zaplatenie poplatku z omeškania v sume 2 039,92 € zamietnutá a konanie v tejto časti
zastavené s tým, ţe po právoplatnosti rozsudku bude vec postúpená úradu, dovolací súd,
plniac si zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 O.s.p., predovšetkým skúmal, či je
opodstatnená dovolacia námietka ţalobcu, ţe odvolací súd tým, ţe ho nevyzval v zmysle
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vyjadril „k právnemu predpisu ohľadne nedostatku
právomoci súdu v danej veci konať“, porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Prieskum postupu odvolacieho súdu z hľadiska ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. v znení
od 15. októbra 2008 vykonal dovolací súd z dôvodu, ţe prípadné porušenie tejto povinnosti
odvolacím súdom by malo za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp.zn.
5 Cdo 322/2009), na ktorú vadu by bol dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vadu spočívajúcu v porušení ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ale
dovolací súd nezistil.
Podľa predmetného ustanovenia, ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je
pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
V preskúmavanej veci ale nešlo o procesnú situáciu riešenú v ustanovení § 213 ods. 2
O.s.p. Otázka právomoci súdu bola totiţ predmetom posudzovania tak pred súdom prvého
stupňa, ako aj pred odvolacím súdom, a účastníci, resp. ich zástupcovia mali moţnosť sa k nej
vyjadriť.
Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, ţe odvolací súd v uznesení z 9. júna 2010 sp.zn.
15 Co 79/2010, ktorým zrušil skorší rozsudok súdu prvého stupňa v jeho odvolaním
napadnutých častiach, vytýkal súdu prvého stupňa okrem iného aj to, ţe „sa prioritne
a z úradnej povinnosti nezaoberal vecou z hľadiska právomoci súdu v zmysle ustanovenia § 7
ods. 1, 3 O.s.p.“ (strana 5, odsek 5 uznesenia). Tomu, ţe otázka, či vec v časti týkajúcej sa
poplatku z omeškania patrí do právomoci súdov, sa nevyskytla prvýkrát aţ bezprostredne
pred konečným rozhodnutím odvolacieho súdu, nasvedčuje i prednes samotného zástupca
ţalobcu na pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 22. septembra 2010, kedy uviedol:
„Zároveň nesúhlasíme s názorom, ţe by nebola právomoc súdu vo veci konať, pretoţe
v týchto veciach neexistuje iný orgán, ktorý by vo veci mohol rozhodovať a je daná iba
právomoc súdu vo veciach o týchto nárokoch rozhodovať“ (č.l. 122 p.v. spisu).
Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu
nemá vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v porušení § 213 ods. 2 O.s.p. v znení
účinnom od 15. októbra 2008.
Dovolací súd potom plniac si zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1.
druhá veta O.s.p. skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je prípadne postihnuté vadami
podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a d/ O.s.p. majúcimi za následok tzv. zmätočnosť konania
a rozhodnutia. Takéto vady konania nezistil; existenciu takýchto vád netvrdil ani ţalobca
vo svojom dovolaní.
Po tomto zistení dovolací súd skúmal, či dovolanie ţalobcu v časti napádajúcej výrok
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým bola ţaloba o zaplatenie poplatku z omeškania v sume 2 039,92 € zamietnutá
a konanie v tejto časti zastavené s tým, ţe po právoplatnosti rozsudku bude vec postúpená
úradu, je prípustné podľa iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich
prípustnosť dovolania. Dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je v tejto časti prípustné podľa
§ 239 ods. 1 O.s.p. (rozhodnutie odvolacieho súdu má v tejto časti v zmysle ustanovenia
§ 223 O.s.p. procesnú povahu uznesenia). Odvolací súd totiţ inak posúdil otázku právomoci
súdu neţ súd prvého stupňa, ktorý postup odvolacieho súdu a jeho následné rozhodnutie má
povahu zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu, či rozhodnutie
odvolacieho súdu v tejto časti spočíva na správnom právnom posúdení veci (ktoré posúdenie,
hoci veľmi stručne, ţalobca v dovolaní tieţ namieta). Mal pritom na zreteli, ţe právne
posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dospel k záveru, ţe ţalobca
neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu chybu pri právnom posúdení veci.
Odvolací súd pri rozhodovaní o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa, zastavení
konania a postúpení veci úradu, vychádzal z toho, ţe na prejednanie veci v tejto časti nie je
daná právomoc súdu, pretoţe na rozhodnutie o nárokoch na dlţné poistné a na poplatok
z omeškania s plnením neodvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala
zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004, teda aj
na rozhodnutie o ţalobou uplatnenom poplatku z omeškania od 22. októbra 2002 do 28. mája
2009 s plnením dlţného poistného 423,22 €, je daná právomoc úradu „bez ohľadu na to, kto si
tento nárok uplatnil“.
Tento právny záver odvolacieho súdu povaţuje dovolací súd za správny.
Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť
otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie.
Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku
1 tohto paragrafu určuje, ţe v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci
(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, druţstevných, ako aj
z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto
ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej
rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú
a rozhodujú prevaţne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich
a rozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne
záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy
so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený
uvedenými súbormi vzťahov, súdy podľa § 7 ods. 3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní
prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa uţ, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú
priamo na práve súkromnom, tieto však vţdy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.
Vzhľadom na predmet daného konania a subjekty, ktoré v ňom majú postavenie
účastníkov a právny základ, z ktorého je ţaloba na zaplatenie úrokov z omeškania
vyvodzovaná, nie je podľa dovolacieho súdu za potrebné bliţšie vysvetliť, ktoré vzťahy
povaţuje zákon za pracovné, rodinné a druţstevné. Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy,
vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p., je pre účely ďalšieho výkladu vhodné podať ich stručnú
charakteristiku:
Za občianskoprávne vzťahy sa povaţujú predovšetkým v ustanovení § 1 ods. 2
Občianskeho zákonníka uvedené majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové
vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,
pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (napr. § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka). Úpravu niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov
občianskoprávnej povahy obsahujú ďalšie zákony, napr. zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa podporne
pouţijú aj vtedy, ak v niektorých predpisoch nie je upravená vlastná osobitná úprava.
Napríklad podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, ţe ak niektoré otázky nemoţno
riešiť podľa ustanovení tohto zákonníka, riešia sa podľa občianskeho práva.
Obchodnoprávnymi vzťahmi sú vzťahy podnikateľov, ďalej obchodné záväzkové vzťahy, ako
aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (viď bliţšie najmä § 1 ods.1 Obchodného
zákonníka). Tak pre občianskoprávne vzťahy, ako aj pre obchodnoprávne vzťahy platí to,
čo bolo uvedené vyššie o všetkých vzťahoch vymenovaných v § 7 ods.1 O.s.p., totiţ ţe sú
upravené normami súkromného práva a ţe sú zaloţené na princípoch právnej rovnosti
a autonómie ich subjektov.
Pre vyriešenie otázky, či tá - ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených
ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu ţalobca vyvodzuje
ţalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať
a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Za účelom zabezpečenia
podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon ţalobcovi povinnosť uviesť vţdy
uţ v návrhu (ţalobe) rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods.1 O.s.p.). Tie majú súdu umoţniť, aby
daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov,
významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci,
príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej.
Ţalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť
a zdôvodniť. Je totiţ vţdy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa
len v ţalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.
Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska
právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý ţalobca vyvodzuje z tohto
právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti
účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce
pre posúdenie, či ţalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý
moţno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1 O.s.p.
Ţalobca v ţalobe o splnenie povinnosti ţalovanou zaplatiť mu (okrem iného) poplatok
z omeškania s platením poistného na zdravotné poistenie v sume 2 039,92 €, ako rozhodujúce
skutočnosti uviedol, ţe na základe zmluvy z 29. septembra 2006 o postúpení pohľadávok
uzavretej so spoločnosťou Z., s.r.o. (ktorá pohľadávku nadobudla rovnako postúpením od P.),
nadobudol aj pohľadávku na poistnom na zdravotné poistenie v sume 423,22 €, ktorú
pohľadávku bola ţalovaná povinná zaplatiť P. na základe ňou vydaného platobného výmeru č.
861/2002 z 21. októbra 2002. Ţalovaná postúpenú pohľadávku na poistnom ţalobcovi síce
zaplatila, urobila tak ale oneskorene a preto jej vznikla povinnosť zaplatiť ţalobcovi poplatok
z omeškania v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o
zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
(ďalej len „zákon č. 273/1994 Z.z.“). vo výške 0,2% z dlţnej sumy poistného za kaţdý
kalendárny deň.
Podľa § 2 zákona č. 273/1994 Z.z. povinné zdravotné poistenie je poistenie,
na ktorého základe sa poskytuje zdravotná starostlivosť v rozsahu a za podmienok
ustanovených osobitnými predpismi a sluţby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi.
Podľa § 18 ods. 9 zákona č. 273/1994 Z.z. príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi
poistného (§ 16 ods. 1 aţ 3) platobným výmerom dlţné poistné, ak ho neodviedol v termíne
splatnosti podľa odsekov 1 aţ 4.
Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z., ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené
v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlţnej sumy
poistného za kaţdý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za
príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny
mesiac do dňa, keď bola dlţná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.
Podľa § 23 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi
poplatok z omeškania platobným výmerom.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 580/2004 Z.z.“) zdravotné poistenie je
a) povinné verejné zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom
verejného zdravotného poistenia (ďalej len "poistenec") za podmienok ustanovených týmto
zákonom zdravotná starostlivosť a sluţby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
(ďalej len "zdravotná starostlivosť") v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, 1)
b) individuálne zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom
individuálneho zdravotného poistenia zdravotná starostlivosť v rozsahu určenom v zmluve
podľa osobitného predpisu. 2)
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. vykonávanie verejného zdravotného
poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami.
Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených
v osobitnom predpise.
Podľa § 77a ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. na konanie a rozhodovanie
o pohľadávkach z verejného zdravotného poistenia sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 77a ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. ustanovenie odseku 1 sa pouţije rovnako
na rozhodovanie o pohľadávkach na poistnom a poplatkoch z omeškania, ktoré bol platiteľ
poistného povinný uhradiť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Podľa § 77a ods. 3 zákona č. 580/2004 Z.z. nárok na pohľadávky podľa odsekov 1 a 2
môţe zdravotná poisťovňa uplatniť podaním návrhu na vydanie platobného výmeru na úrade.
Podanie je moţné vykonať písomnou alebo elektronickou formou. Spôsob a náleţitosti
elektronickej formy podania určí úrad.
Podľa § 18 ods. 1 písm. a/, bod 3. zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných
poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“), úrad vykonáva dohľad nad verejným
zdravotným poistením tým, ţe vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou
poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov
38)
na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu ,úroky
38a)
z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú
38b) 38), 38a) a 38b)
starostlivosť podľa osobitného predpisu, (podľa poznámok osobitným
predpisom treba rozumieť zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov; poznámka
dovolacieho súdu).
Podľa prechodného ustanovenia § 85h ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. zdravotná
poisťovňa uplatňuje na úrade nárok na dlţné poistné, nárok na poplatok z omeškania
z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré
mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Podľa prechodného ustanovenia § 85h ods. 3 zákona č. 581/2004 Z.z. úrad vydáva
platobné výmery vo veciach poplatkov z omeškania, ak ide o pohľadávky na poistnom
vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie,
na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Zohľadniac ţalobcom vymedzený rozhodujúci skutkový stav (ktorý zostal v priebehu
súdneho konania nezmenený) povaţuje dovolací súd za potrebné podčiarknuť, ţe ţalobca svoj
nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý:
a) vznikol medzi ním ako postupníkom pohľadávky poistného na zdravotné poistenie
a platiteľom poistného a predmetom ktorého je platenie poistného, resp. poplatku
z omeškania z neodvedeného resp. oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie
ţalovanou vzniknutých ešte podľa zákona č. 273/1994 Z.z. Právny rámec, v ktorom vzniklo
ním uplatnené právo, vymedzil sám ţalobca svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom
ho lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu; tým zároveň (nepriamo) vylúčil, ţe
k nemu došlo v inom právnom vzťahu,
b) sa netýkal niektorej z typických súkromných oblastí ţivota fyzickej osoby alebo
existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo o verejnoprávny vzťah
sledujúci zabezpečenie riadneho fungovania verejného zdravotného poistenia, teda cieľ,
odlišný od tých, pre ktoré fyzické a právnické osoby vstupujú do vzťahov občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, druţstevných a obchodných (vrátane podnikateľských
a hospodárskych). Účastníci v danom vzťahu nemali autonómne a rovnoprávne postavenie,
charakteristické pre tie právne vzťahy zaloţené na súkromnom práve, ktoré vypočítava § 7
ods. 1 O.s.p., naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazovalo znaky,
odzrkadľujúce osobitný význam zdravotného poistenia, na ktorého základe sa poskytuje
zdravotná starostlivosť v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi
a sluţby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok
ustanovených osobitnými predpismi,
c) je upravený právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky nezaplatenia, resp.
oneskoreného zaplatenia poistného na zdravotné poistenie osobitným postupom zákonom
na to určeného orgánu.
Tým, ţe zmluvami zo 7. júla 2005 a z 29. septembra 2006 došlo k postúpeniu
pohľadávok poisteného na zdravotné poistenie na postupníkov (v ostatnom prípade
na ţalobcu), nedošlo k zmene povahy pohľadávky a jej príslušenstva.
Z ostatne citovaných prechodných ustanovení zákona č. 581/2004 Z.z. vyplýva, ţe
nárok na dlţné poistné a nárok na poplatok z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného
poistného na zdravotné poistenie, na ktoré vznikol nárok podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2004, sa uplatňuje na úrade a ţe rozhodovanie o takýchto pohľadávkach
patrí do právomoci úradu. Predpokladom vzniku oprávnenia úradu (a ţiadneho iného orgánu)
rozhodovať (jeho právomoci) je, aby išlo o pohľadávky na poistnom vyplývajúce
z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré
mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe právny vzťah medzi ţalobcom ako
postupníkom pohľadávky na zaplatenie poistného na zdravotné poistenie a ţalovanou ako
platiteľom tohto poistného, je vzťahom verejnoprávnej povahy, ktorý nemoţno podriadiť
pod vzťahy výslovne vypočítané v § 7 ods.1 O.s.p. (nejde o vzťah občianskoprávny,
pracovný, rodinný, druţstevný, obchodný, podnikateľský a hospodársky), ani pod vzťahy,
na ktoré dopadá § 7 ods. 3 O.s.p. (ţiaden zákon neustanovuje, ţe o poplatku z omeškania
s platením poistného na zdravotné poistenie rozhoduje súd). Vec, vyplývajúcu z tohto
verejnoprávneho vzťahu, preto súdy v občianskom súdnom konaní podľa tretej a štvrtej časti
O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu
vo výroku, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa poplatku
z omeškania v sume 2 039,92 € a konanie bolo v tejto časti zastavené s tým, ţe
po právoplatnosti rozsudku bude vec postúpená úradu, je správny a preto dovolanie v časti
napádajúcej tento výrok treba uznesením zamietnuť podľa § 243b ods. 1 a 4 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka v dovolacom konaní podala návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť jej trovy tohto konania v sume „750,86 €“ za dva úkony právnej sluţby „á 184,01 €“
Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za jednu právnu sluţbu,
ktorý poskytla ţalovanej vypracovaním vyjadrenia z 1. februára 2011 k dovolaniu ţalobcu
(§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto
vyhlášky vo výške 161,01 € (41,49 € + 12 x 9,96€), čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
(§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (t.j. 7,41€), predstavuje spolu 168,42 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová