Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6e0/383897.2a5570.pdf
PDF · 115.91 KB
No categories available
9So/42/2011
Najvyšší súd 9So/42/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Márie Usačevovej
v právnej veci navrhovateľky: G. Š., bytom D. N. č. X., B. N. B., proti odporkyni: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preplatku na invalidnom dôchodku,
na odvolanie odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 2.decembra 2010, č. k.
12Sd/162/2010-30, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
z 2. decembra 2010, č. k. 12Sd/162/2010-30, v časti II., ktorou zrušil rozhodnutie odporkyne
číslo 2. X.X. z 10. júna 2010 a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie a žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd vo výroku I. potvrdil rozhodnutie odporkyne
číslo 1. X.X. z 10.júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie 1.“) a vo výroku II. zrušil rozhodnutie
2. číslo X.X. z 10. júna 2010 a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodnutím 1. odporkyňa podľa § 54 ods. 2
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZSZ“) a podľa § 112 ods. 4 a 6 a § 269 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“) s odôvodnením, že navrhovateľka poberá
od 1. júna 2007 náhradné výživné na syna A., znížila navrhovateľke od 14. júla 2010
invalidný dôchodok na 228,20 € mesačne, teda tak, aby úhrn invalidného dôchodku a iných
príjmov pre jednu plnoletú fyzickú osobu a ďalšiu spoločne posudzovanú osobu nepresiahol
1,1 násobok súm životného minima. Mal za preukázané, že z dôvodu, že invalidný dôchodok
navrhovateľky bol jediným zdrojom príjmu dôchodcu, na ktorý bol odkázaný aj mal. syn A.,
bol tento dôchodok navrhovateľky zvýšený od 25. novembra 2002 podľa § 54 ods. 2 ZSZ na
1,1 násobok životného minima pre dvojicu spoločne posudzovaných občanov. Taktiež mal za
preukázané, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 4
NcP 127/02-124 z 5. novembra 2002 bola otcovi mal. syna navrhovateľky uložená voči
maloletému vyživovacia povinnosť vo výške 200 Sk mesačne s účinnosťou od 5. novembra
2002 a že navrhovateľka od 1. júna 2007 do 31. decembra 2008 poberala náhradné výživné
v sume 1000 Sk a od 1. januára 2009 naďalej v sume 33,19 € mesačne. Krajský súd po
preskúmaní tohto rozhodnutia dospel k záveru, že odporkyňa o znížení invalidného dôchodku
navrhovateľky rozhodla v súlade so zákonom a preto rozhodnutie č. 1 potvrdil.
Rozhodnutím č. 2. odporkyňa podľa § 236 ods. 1 písm. a/ a b/ ZSP uložila
navrhovateľke povinnosť vrátiť neprávom vyplatený invalidný dôchodok v celkovej sume
981,54 €. Krajský súd mal za to, že vo veci nebol spoľahlivo zistený skutkový stav, najmä
preukázanie skutočnosti, že navrhovateľka vedela a mohla predpokladať, že invalidný
dôchodok jej vo vyplácanej sume nepatrí. Vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľky, že o tom,
že nevedela o povinnosti ohlásiť odporkyni skutočnosť, že je poberateľkou náhradného
výživného na syna A. a dcéru G., a že o tejto povinnosti sa dozvedela až z preskúmavaného
rozhodnutia, pričom nemala vedomosť o tom, že v prípade náhradného príjmu ide o iný
príjem, iný zdroj, a vzhľadom na tvrdenie navrhovateľky, že absolvovala psychiatrické
liečenie, krajský súd usúdil, že z uvedeného sa dá vyvodiť záver, že navrhovateľka poberala
invalidný dôchodok vo vyplácanej výške v dobrej viere a preto jej nevznikla povinnosť ju
vrátiť. Keďže odporkyňa v odôvodnení rozhodnutia č. 2 neuviedla, ktoré skutočnosti boli
podkladom pre jej rozhodnutie, ani akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov
a použití právnych predpisov, dospel k záveru, že doteraz nebol preukázaný úmysel v zmysle
§ 236 ods. 1 ZSP. Z uvedených dôvodov rozhodnutie č. 2 zrušil a vec vrátil odporkyni na
ďalšie konanie.
Rozsudok krajského súdu napadla odporkyňa včas podaným odvolaním len v časti
výroku II., ktorým bolo zrušené jej rozhodnutie č. 2 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.
Poukázala na to, že podaním žiadosti o zvýšenie dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu
si navrhovateľka musela byť vedomá tej skutočnosti, že dôchodok je jej jediným zdrojom
príjmu a že zmenou výšky príjmov, resp. získaním nových príjmov už invalidný dôchodok
nebol jediným zdrojom jej príjmu. Z odôvodnenia rozhodnutia č. 2 vyplýva, že navrhovateľka
si riadne a včas nesplnila povinnosť [§ 236 ods. 1 písm. b/ ZSP] oznámiť odporkyni zmenu jej
príjmov, čím spôsobila, že sa invalidný dôchodok vyplácal od 14. júna 2007 do 13. júla 2010
vo vyššej sume ako patrila. V rozhodnutí odporkyne číslo X. z 19. decembra 2002, ktorým
bola invalidný dôchodok navrhovateľky upravený z dôvodu jediného zdroja príjmu podľa §
54 ZSZ, pritom navrhovateľka bola upozornená na povinnosť oznámiť odporkyni každú
zmenu príjmových pomerov, či už svojich alebo jej rodinného príslušníka, ktorý je odkázaný
na jej výživu. Zo žiadneho ustanovenia zákona odporkyni nevyplýva povinnosť zisťovať
príjmy navrhovateľky na účely trvania nároku na dôchodok, upravený podľa § 54 ZSZ.
Navrhovateľka nemusela mať vedomosť, či sa náhradné výživné, ktoré dostávala namiesto
výživného v sume 200 Sk mesačne, považuje za iný príjem na účely § 54 ZSZ, ale vedela, že
jej príjem vo forme výživného na syna A. sa zvýšil zo sumy 200 Sk mesačne na sumu 1000
Sk mesačne. Túto skutočnosť bola povinná oznámiť odporkyni do 8 dní v súlade s § 227
ods.3 ZSP. Pokiaľ krajský súd poukázal na okolnosť, že navrhovateľka absolvovala
psychiatrické liečenie, odporkyňa namietla, že navrhovateľka nebola zbavená spôsobilosti na
právne úkony, pričom aj pred súdom vystupovala samostatne. Pre naplnenie podmienok
ustanovenia § 236 ods. 1 ZSP zákon nevyžaduje preukázať len úmysel navrhovateľky poberať
invalidný dôchodok, postačuje nesplnenie si zákonnej oznamovacej povinnosti.
Navrhovateľka rozsudok krajského súdu odvolaním nenapadla a k odvolaniu
odporkyne sa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach odvolania odporkyne a dospel k záveru, že odvolaniu
odporkyne nemožno vyhovieť.
Navrhovateľka požiadala o zvýšenie invalidného dôchodku podľa § 54 ods. 2 ZSZ
žiadosťou o zvýšenie dôchodku, ktorý jej jediným zdrojom príjmu zo dňa 18. novembra 2002.
Súčasťou tejto žiadosti, založenej v spise odporkyne, je aj poučenie o tom, že za iný príjem sa
na účely zvýšenia dôchodku považujú aj príjmy oslobodené od dane z príjmu. Medzi také
príjmy od 1. januára 2005 patrí aj náhradné výživné, priznané podľa zákona č. 452/2004 Z. z.
o náhradnom výživnom, resp. podľa zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom
a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
Odporkyňa predpísala navrhovateľke povinnosť vrátiť neprávom vyplatenú sumu
na invalidnom dôchodku tak podľa § 236 ods. 1 písm. a/ ZSP ako aj podľa § 236 ods. 1
písm. b/ ZSP.
Podľa § 236 ods. 1 ZSP príjemca dávky je povinný vrátiť dávku alebo jej časť odo
dňa, od ktorého mu nepatrila alebo nepatrila v poskytovanej sume, ak
a) nesplnil povinnosť uloženú týmto zákonom,
b) prijímal dávku alebo jej časť, hoci vedel alebo musel z okolností predpokladať, že
sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrila.
Pokiaľ by boli splnené podmienky pre predpísanie preplatku čo i len podľa § 236
ods. 1 písm. a/ ZSP, potom by už nebolo potrebné skúmať, či boli splnené podmienky
na predpísanie tejto povinnosti aj podľa § 236 ods. 1 písm. b/ ZSP.
Podľa § 227 ods. 3 veta druhá ZSP príjemca dávky je povinný do ôsmich dní
oznámiť príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne zmenu v skutočnostiach
rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej
výplatu a jej sumu.
Vzhľadom na citované ustanovenie v zásade platí, že navrhovateľka ako poberateľ
dávky sociálneho poistenia bola povinná oznámiť odporkyni do ôsmich dní, že jej je
vyplácané náhradné výživné.
Z posudkového spisu pobočky Sociálnej poisťovne v Topoľčanoch vyplýva, že
navrhovateľka bola uznaná invalidnou podľa § 29 ods. 3 ZSZ, pričom invalidizujúcim
ochorením je schizofrénia paranoides, s ťažkým defektom osobnosti, konštatovaným
v posudku z 20. januára 2006 ako aj v posudku z 21. januára 2009.
Podľa § 174 ZSP účastník konania môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom
má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.
Zo spisu nevyplýva, že by navrhovateľka bola čo i len čiastočne pozbavená
spôsobilosti na právne úkony. Táto skutočnosť však nie je rozhodujúca. Rozhodujúce je to,
či navrhovateľka vzhľadom na charakter jej psychického ochorenia skutočne bola spôsobilá
na právne úkony v období, kedy jej vznikla oznamovacia povinnosť, resp. ak v dôsledku
ochorenia bola prechodne nespôsobilá na právne úkony, či a kedy došlo k úprave v takom
rozsahu, ktorý by odôvodnil opätovné nadobudnutie spôsobilosti na právne úkony a odkedy
by mohla začať plynúť osemdňová lehota na splnenie si oznamovacej povinnosti uvedenej
v § 227 ods. 3 ZSP. V tejto súvislosti by mohla byť relevantná aj námietka, že navrhovateľka
bola hospitalizovaná na psychiatrii, resp. je potrebné vyhodnotiť, ako sa vyššie uvedené
ochorenie s ťažkým defektom osobnosti, konštatovaným v posudku z 20. januára 2006
i v posudku z 21. januára 2009, odzrkadlilo na jej spôsobilosti na právne úkony (spôsobilosti
na splnenie si oznamovacej povinnosti).
Hoci z potvrdenia úradu práce vyplýva, že náhradné výživné za neplatené výživné
na syna A. bolo vyplatené už za jún 2007, zo spisu odporkyne nie je zrejmé, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny o priznaní náhradného
výživného a kedy bolo náhradné výživné navrhovateľke vyplatené prvýkrát. Nie je teda
zrejmé, kedy začala navrhovateľke plynúť osemdňová lehota, v ktorej bola povinná priznanie
náhradného výživného oznámiť. Napriek tejto nejasnosti odporkyňa bez ďalšieho skúmania
predpísala navrhovateľke preplatok už od 16. júla 2007.
Z dávkového spisu súčasne vyplýva, že navrhovateľka oznámila odporkyni poberanie
náhradného výživného dňa 9. apríla 2010. I s prihliadnutím na splatnosť dôchodku však
odvolací súd dospel k záveru, že odporkyňa mohla a mala znížiť invalidný dôchodok už
od splátky dôchodku za máj 2010 a preto nepovažoval za dôvodné predpísanie preplatku aj
za obdobie od splátky dôchodku za máj 2010 do 13. júla 2010.
Odvolací súd dospel k záveru, že odporkyňa nezistila skutočný stav veci
pre rozhodnutie o tom, za akú dobu je možné predpísať navrhovateľke povinnosť vrátiť
neprávom vyplatenú sumu na invalidnom dôchodku.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok krajského
súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil, aj keď z iných dôvodov.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 224 ods. 1 O.s.p. tak ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľka ich náhradu neuplatnila a odporkyňa
bola v konaní neúspešná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Viera Nevedelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská