Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6d7/383440.1e49e8.pdf
PDF · 198.88 KB
No categories available
1Sžr/104/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/104/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1/ A., nar. X., bytom H., 2/ K., nar. X.,
bytom Š., 3/ Ing. R., nar. X., bytom M., 4/ J., nar. X., bytom P., 5/ M., nar. X., bytom P., 6/
J., nar. X., bytom D., 7/ M., nar. X., bytom X.N., 8/ P., nar. X., bytom B., 9/ P., nar. X.,
bytom J., 10/ A., nar. X., bytom D., všetci zastúpení: Ing. R., občianskym zástupcom v pozícii
navrhovateľa 3/, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Žiline, so sídlom A. Kmeťa
č. 17, 010 01 Ţilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v reštitučnom
konaní, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa 27. mája
2011 č. k. 29Sp/8/2011-22, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
zo dňa 27. mája 2011 č. k. 29Sp/8/2011-22 p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
2
1. Rozhodnutím č. ObPÚ 2011/00078/R z 31.01.2011 (č. l. 10 pripojeného
administratívneho spisu) odporca ako prvostupňový správny orgán podľa § ods. 5 zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení
neskorších predpisov a podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej na účely
tohto rozsudku tieţ „zák. č. 229/1991 Zb.“) v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (Správny poriadok):
1. priznal navrhovateľom 1/ aţ 10/ postavenie oprávnených osôb podľa § 4 ods. 2
písm. c) zák. č. 229/1991 Zb. ako deťom, resp. dedičom pôvodnej vlastníčky F.,
a súčasne
2. nepriznal vlastnícke právo a ani právo na náhradu za poţadované nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v k. ú. L.,
2.1. PKN parc.č. X. aţ X. zapísané v majetkovej podstate č. X.,
2.2. PKN parc.č. X. a X. zapísaných v majetkovej podstate č. X.,
2.3. PKN parc.č. X. zapísanej v majetkovej podstate č. X.,
2.4. PKN parc.č. X. a X. zapísaných v majetkovej podstate č. X.,
2.5. PKN parc.č. X. zapísanej v majetkovej podstate č. X. a
2.6. PKN parc.č. X. zapísanej v majetkovej podstate č. X.
z dôvodu, ţe oprávneným osobám bolo uţ v zmysle § X. ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. vydané
250 ha poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.
Podľa § 6 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú
osobu podľa odsekov 1 a 2 a podľa osobitného predpisu, možno vydať každej oprávnenej
osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy. Obdobne
sa postupuje aj v prípadoch, ak oprávnenej osobe vznikol ďalší nárok na vydanie
nehnuteľnosti po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu.
2. Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol, ţe ţiadosť navrhovateľov doručená
16.12.1992 vychádzala z dôvodu uvedeného v § 6 ods. 1 písm. b) zák. č. 229/1991 Zb.,
tzn. namietal sa prechod do vlastníctva štátu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy.
3
Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zák. č. 229/1991 Zb. sa oprávneným osobám vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia
bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy
alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.
3. Nakoľko k uzavretiu dohody o vydaní nehnuteľností s povinnými osobami
v zákonnej a ani ďalších lehotách nedošlo, začal odporca ako správny orgán konanie podľa
§ 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb., pričom preskúmal splnenie zákonných podmienok § 4 a § 6
4. Predovšetkým z vlastnej evidencie uplatnených reštitučných nárokov mal správny
orgán preukázané, ţe navrhovateľom na základe ich ţiadostí boli právoplatne prinavrátené
aj nehnuteľnosti v k. ú. G. a T. po pôvodnej vlastnícke F., a to v rozsahu nehnuteľností vo
výmere 250 ha poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.
5. Preto odporca po tom, čo posúdil predloţené doklady, rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
6. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podali navrhovatelia na Krajský súd v Ţiline
opravný prostriedok z 23.02.2011 cestou odporcu.
7. Krajský súd v Ţiline ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie
a postup a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne a súladné
so zák. č. 229/1991 Zb., a preto toto rozhodnutie potvrdil pri aplikácii ust. § 250q ods. 2
O.s.p. z nasledovných dôvodov.
8. Na nariadenom pojednávaní dňa splnomocnený zástupca navrhovateľov uviedol,
ţe nie je sporné, ţe jednotlivým oprávneným osobám vo vzťahu ku kaţdej jednej oprávnenej
osobe bolo vydaných 250 ha poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy. Z uvedeného dôvodu
zostáva rozhodnúť o cca 350 – 400 ha pôdy v ideálnej polovici. Naopak pracovníčka odporcu
4
sa stotoţnila s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rosival, avšak jeho
účinky neboli premietnuté do platnej legislatívy Slovenskej republiky.
9. S odkazom na ustanovenia § 1, § 4 ods. 1 a ods. 2, § 6 ods. 3 a § 33 ods. 2
zák. č. 229/1991 Zb. a § 135 ods. 1 O.s.p. krajský súd ustálil predmet svojho posudzovania
ako to, či v danom prípade rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č. 17684/02,
ktorým bol schválený zmier vo veci Viktor Rosival a spol. vo vzťahu k Slovenskej republike,
je moţné v prípade schváleného zmieru z neho vychádzať.
10. Pri svojej analýze predmetného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
krajský súd najmä upozornil, ţe čo sa týka pôdy, ktorá bola skonfiškovaná štátom na základe
zákona o pozemkovej reforme z roku 1947 a 1948, celková výmera, ktorá mohla byť
navrátená jednej oprávnenej osobe alebo spoločne niekoľkým oprávneným osobám bola
obmedzená v roku 1992. Hoci následne (prvá) novela tohto zákona uvedené obmedzenie
zrušila a po nadobudnutí účinnosti tejto novely matka a manţelka sťaţovateľov poţiadala,
aby jej lesný podnik vydal všetok nehnuteľný majetok (cca 1.500 ha), tak zákonodarca ďalšou
(druhou) novelou v poradí prinavrátil výmerový limit pôdy späť do pôvodného stavu
a v danej veci sťaţovateľa konajúci správny orgán aj tak rozhodol.
11. V ústavnom konaní Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel podnetu
generálneho prokurátora a konštatoval, ţe právny poriadok neobsahuje ţiadne všeobecné
ustanovenia pre reštitúciu majetku a navyše, ţe predmetná (prvá) novela z roku 1993
neovplyvnila podstatu reštitučných nárokov, o ktorých ešte nebolo rozhodnuté. Nároky,
ktorým nebolo vyhovené konečným rozhodnutím, nemoţno povaţovať za majetok, a preto
tu nedošlo k ţiadnemu zásahu do majetku sťaţovateľov.
12. Následnou sťaţnosťou na Európsky súd pre ľudské práva sa sťaţovatelia vo veci
Viktor Rosival a spol. domáhali alebo vydania sporných pozemkov alebo vyplatenie náhrady
vo výške 237 miliónov Sk. Európsky súd pre ľudské práva vo vydanom rozhodnutí
o prijateľnosti sťaţnosti poukázal na to, ţe jediným dôvodom jeho priznania reštitučného
nároku sťaţovateľov nie v celom rozsahu bola samotná novela zák. č. 229/1991 Zb. Za týchto
okolností bol Európsky súd pre ľudské práva podľa krajského súdu toho názoru,
ţe sťaţovateľov je potrebné povaţovať za majúcich prinajmenšom „legitímnu nádej“,
5
ţe ich reštitučný nárok bude uspokojený. Nárok podľa neho preto predstavuje „majetok“
a pouţíva ochranu uvedenú v čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Tieţ Európsky súd pre ľudské
práva uviedol, ţe príslušné námietky sťaţovateľov vyvolávajú závaţné skutkové otázky
z hľadiska Dohovoru, rozhodnutie o ktorých si vyţaduje preskúmanie podstaty a vyhlásil
sťaţnosť za prijateľnú.
13. Vzhľadom na to, ţe v tomto prípade Európsky súd pre ľudské práva na rozdiel
od Ústavného súdu Slovenskej republiky uţ rozhodol o tom, ţe sťaţovatelia mali majetok
v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a vzhľadom na váţne pochybnosti o existencii
spravodlivej rovnováhy medzi individuálnym a verejným záujmom pri zásahu do tohto
majetku, Slovenská republika pristúpila na moţnosť uzavrieť so sťaţovateľom zmier.
Ten spočíval v tom, ţe Slovenská republika sa zaviazala vydať sťaţovateľom cca 752 ha
pôdy, alebo vyplatiť náhradu vo výške cca 146 miliónov Sk a ďalej im vyplatiť
35.000,- €.
14. Podľa názoru krajského súdu je náleţitosťou rozsudkov aj právne zdôvodnenie
veci. Avšak v uvedenej veci bol iba uzavretý zmier, rozsudok nebol vydaný. V danom zmieri
je opis skutkového stavu a opis dohody medzi stranami sporu a z uvedeného potom vyplýva,
ţe krajský súd nemá ani čím byť viazaný vzhľadom na to, ţe tu nie je vyslovený právny
záver. Nakoniec krajský súd poukázal na to, ţe ani Slovenská republika ako členský štát Rady
Európy následne nezmenila ustanovenie § 6 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb., tzn. zákonom
stanovený limit vydania – 150 ha ornej pôdy a 250 ha zo svojej legislatívy neodstránila.
Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu ako súladné so zákonom potvrdil.
III.
Odvolanie navrhovateľov 1/ až 10/; stanoviská
A)
15. Vo včas podanom odvolaní z 02.07.2011 (č. l. 30) proti rozsudku prvostupňového
súdu navrhovatelia namietali to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
6
16. Konštatovali, ţe návrh na začatie konania podali dňa 16.12.1992, avšak
k zákonnému obmedzeniu vydania pôdy vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy,
alebo 250 ha všetkej pôdy došlo aţ na základe zákonnej úpravy vykonanej zákonom
č. 186/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.
Na základe uvedeného navrhovatelia skonštatovali, ţe odporca nechal márne plynúť lehotu
na vydanie rozhodnutia odo dňa prijatia podnetu aţ do vydania citovaného
17. Na základe uvedeného dospeli navrhovatelia, ţe posudzovanie ich nároku podľa
citovaného zák. č. 186/1993 Z.z. je retroaktívne a z toho dôvodu aj protiprávne, čo mal
potvrdiť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku – zmiery vydanom
v Štrasburgu k ţiadosti č. 17684/02 dňa 23.septembra 2008 v prípade Rosival a ďalší
v. Slovensko.
18. Ďalej navrhovatelia vytkli krajskému súdu, ţe sa vôbec nezaoberal tým, ţe odporca
vo svojom rozhodnutí nepriznáva oprávneným navrhovateľom ako osobám náhradu
za nehnuteľnosti, ktoré sa nemôţu vydať.
19. Tieţ navrhovatelia vyslovili svoj názor, ţe ich reštitučný nárok bol zaloţený
na ustanoveniach zák. č. 229/1991 Zb. v znení účinnom v čase, kedy bol uplatnený, bol
konkrétny a mal dostatočný základ vo vnútroštátnom práve. V prípade nepriaznivého
rozsudku vyslovili predpoklad, ţe ich prípadná sťaţnosť bude prijatá Európskym súdom
pre ľudské práva.
20. Záverom navrhovatelia zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátiť
odporcovi na nové konanie.
B)
21. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 13.07.2011 (č. l. 36) vyplýva, ţe správny orgán sa
pri vydávaní rozhodnutia riadil platným znením zák. č. 229/1991 Zb. s akceptovaním
všetkých noviel, ktorými bolo pôvodné znenie doplnené. V súvislosti s vydaním
7
resp. priznaním práva na náhradu odporca vyjadril svoj názor, ţe by akékoľvek ďalšie plnenie
bolo v rozpore s platným znením reštitučného zákona.
22. Odporca poţiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu potvrdil podané
odvolanie zamietol.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 a § 250l ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti
ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) po neverejnej
porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolanie
nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho
po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
24. Najvyšší súd sa celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu
v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom.
Na druhej strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa
navrhovatelia domáhajú preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna, či posudzovanie
ich nároku podľa zákona č. 186/1993 Z.z. je reatroaktívne, a z toho dôvodu protiprávne,
vo svetle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci účastníkov Rosival a ďalší
vs. Slovensko. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
25. Predovšetkým Najvyšší súd musí konštatovať, ţe po vyhodnotení závaţnosti
odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu
8
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2
v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p., ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto
sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa
v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov
odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených
v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie
prvostupňového súdu o ďalšie dôvody) v medziach hore načrtnutej otázky.
26. Najvyšší súd na prvom mieste musí zdôrazniť, ţe základný cieľ zákonodarcu,
ktorým sa spravoval pri prijatí zák. č. 229/1991 Zb. s mimoriadnym dopadom na právnu istotu
jednotlivcov, je načrtnutý v jeho preambule nasledovnými slovami:
„Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe
- zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989,
- dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením
pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a
- upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj
v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia
uznieslo sa na tomto zákone“.
27. Z uvedeného ustanovenia preto vyplýva, ţe úprava vlastníckych vzťahov
a prinavrátenie vlastníctva, ktoré bolo v rozhodnom období narušené, oprávneným osobám je
hlavnou myšlienkou prijatého zákona.
9
28. Hlavným argumentom navrhovateľov je nepripustenie retroaktívneho účinku
zák. č. 186/1993 na ţiadosti podané pred účinnosťou tohto právneho predpisu v spojení
s prípadom Rosíval. Uvedený zák. č. 186/1993 Z.z. zakotvil v svojom bode 41. zmien
a doplnkov prechodné ustanovenie k vykonanej zmene v § 6, ktorý sa doplnil novým
odsekom 3, v nasledovnom znení.
Podľa § 33 zák. ods. 1 č. 186/1993 Z.z. platí, že ak oprávnenej osobe vznikol podľa
tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto
nehnuteľnosti vydali v menšej výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní
podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich
mesiacov od účinnosti tohto zákona.
Podľa § 33 ods. 2 zák. č. 186/1993 Z.z. platí, že ak si oprávnená osoba uplatnila
podľa doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené
v § 6 ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť
možno vydať v rozsahu podľa tohto zákona.
29. Nakoľko navrhovatelia v súvislosti so svojimi odvolacími argumentmi poukazujú
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, musí aj Najvyšší súd vykonať výklad
ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p., ktorého text je pre úpravu účinkov rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva pre slovenské súdy dominantný.
Podľa § 135 ods. 1 veta druhá O.s.p. je súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu
alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
30. Vo svojej judikatúre Najvyšší súd vzhľadom k výkladu ustanovenia § 135 O.s.p.
napríklad vyslovil nasledujúci záver:
„Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci
senát interpretuje s prihliadnutím na výkladovú zásadu ústavnokonformného
výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) prostredníctvom princípu rozhodovacej
nezávislosti zakotveného v čl. 144 ods. 1 ústavy v tom duchu, že hore uvedené
rozhodnutia súdnych orgánov predstavujú právne relevantné skutočnosti
(viď čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),
10
s ktorými účinkami na svoje konanie sa konajúci súd musí vysporiadať
v odôvodnení, tzn. že nejde o záväzný právny názor vyššieho súdu v rámci
dvojinštančnosti súdnej ochrany“ (m.m. rozsudok sp. zn. 8Sţo 170/2008
z 09.11.2010).
Obdobne judikoval Najvyšší súd aj v inom svojom rozsudku :
„Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 46 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154c
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy nemajú všeobecný precedenčný charakter, ale majú
priamy dopad na tie súdne konania, v medziach ktorých boli vyhlásené. Avšak
na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu
a obsahu základných práv a ľudských slobôd a sú návodom pre súdy na aplikáciu
právnych predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov
v demokratickej spoločnosti“ (m.m. rozsudok sp. zn. 1Sţd 22/2011 zo dňa
28.02.2011).
Preto je nepochybné, ţe obsah právnej argumentácie vyslovenej v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä spomenutý prípad Rosíval a spol.) musí Najvyšší
súd pri rozhodovaní o tejto veci zobrať do úvahy a vyhodnotiť jeho dopady na prejednávanú
vec.
31. Čo sa týka uvedeného prípadu Rosíval a spol., Najvyšší súd sa jeho účinkami
v svojej doterajšej judikatúre zaoberal. Napríklad prostredníctvom rozsudku
sp. zn. 1Sţo 122/2007 zo dňa 03. novembra 2009 vyslovil Najvyšší súd nasledujúce závery:
„Námietku odvolateľov je potrebné posúdiť aj z hľadiska článku 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, podľa ktorého kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne
uţívať svoj majetok; nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
len Súd), v rozhodnutí o prijateľnosti sťaţnosti č. 17684/02 z 13.2.2007 vo veci
Viktor Rosíval a spol. proti Slovenskej republike (týkajúcej sa uplatňovania
reštitučných nárokov) uviedol:
11
„Sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Dodatkového protokolu č. 1
iba vtedy, ak sa napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“ v zmysle tohto
ustanovenia. „Majetkom“ môžu byť iba „majetky existujúce“ alebo majetkové
hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť že má aspoň
„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak, za „majetok“ v zmysle čl. 1
Protokolu č. 1 nemožno považovať nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva,
ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani podmienenú pohľadávku, ktorá je
premlčaná v dôsledku nesplnenia podmienky.
Článok 1 Protokolu č. 1 nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci
zmluvným štátom akúkoľvek všeobecnú povinnosť vydať majetok, ktorý na nich
prešiel predtým, ako ratifikovali Dohovor. Článok 1 Protokolu č. 1
ani nestanovuje žiadne obmedzenie slobody zmluvných štátov pri rozhodovaní
o rozsahu reštituovaného majetku a pri určovaní podmienok, za splnenia ktorých
bude majetok vydaný jeho pôvodným vlastníkom.
Predovšetkým zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú
úvahu, pokiaľ ide o nepriznanie tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých
vlastníkov.
V prípadoch, kedy sú určité kategórie vlastníkov takto vylúčené, ich nároky
na reštitúciu nemôžu vyvolávať „legitímnu nádej“ požívajúcu ochranu článku 1
Protokolu č. 1.“
Z toho vyplýva, ţe je výlučne v pôsobnosti členského štátu – Slovenskej
republiky, aby vnútroštátnou právnou normou určila podmienky reštitučného
navracania v minulosti odňatého majetku, vrátane vymedzenia podmienok
pre osoby oprávnené takého nároky úspešne uplatňovať. Takáto právna úprava je
potom principiálne v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná a nemôţe byť ani v rozpore so základným zákonom – Ústavou
Slovenskej republiky.“
32. Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sţo/265/2008 z 03. novembra 2009 bolo v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva vyslovené pri aplikácii čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 nasledujúce:
12
„Posudzovanie, či takáto vnútroštátna úprava riešenia reštitučných nárokov
znamená porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14
Dohovoru vykonal ESĽP vo viacerých prípadoch. Okrem veci uvádzanej súdom
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP č. 17684/02 z 13.2.2007
vo veci Viktor Rozsival a ďalší proti SR) odvolací súd poukazuje
aj na rozhodnutia vo veciach sťažovateľov namietajúcich podmienku štátneho
občianstva pre vydanie majetku v rámci konania o mimosúdnej rehabilitácii
resp. reštitúcii. Ide o rozhodnutie vo veci Gratzinger a Gratzingerová proti Českej
republike č. 39794/98 z 10. júla 2002 a rozhodnutie vo veci Poláček a Poláčková
proti Českej republike č. 38645/97 z 10. júla 2002, v ktorom súd poukázal na to,
že sťažovatelia sa rozhodli podať žalobu o vydanie majetku až v roku 1995,
po tom, čo ústavný súd zrušil podmienku trvalého pobytu stanovenú zákonom
o mimosúdnych rehabilitáciách, pričom si ale boli vedomí, že nespĺňajú
podmienku štátneho občianstva, ktorá zostala v platnosti.
Predmet konania sa teda netýkal „existujúceho majetku“ a sťažovatelia
neboli v postavení vlastníkov, ale iba v postavení žiadateľov.
Pokiaľ ide o to, či sťažovatelia mali aspoň „legitímnu nádej“ na zhmotnenie
skutočnej a vymáhateľnej pohľadávky, Súd konštatoval, že v čase podania
reštitučnej žaloby mohli podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách žiadať
o vydanie majetku iba súdne rehabilitované osoby majúce české štátne občianstvo.
Keďže sťažovatelia vedeli, že nespĺňajú podmienky na vydanie majetku alebo
na odškodnenie a že podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nemajú žiadnu
možnosť znovu nadobudnúť bývalé vlastnícke právo, ich jediná možnosť spočívala
v dosiahnutí zrušenia zákonného ustanovenia obsahujúceho podmienku štátneho
občianstva pre neústavnosť. Súd v tomto smere zdôraznil, že viera, že platný
zákon bude zmenený v prospech sťažovateľov, nemôže byť považovaná za formu
legitímnej nádeje v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru,
pretože táto musí mať konkrétnejší charakter a musí sa opierať o určité zákonné
ustanovenie alebo právny akt, napríklad súdne rozhodnutie.
Na základe uvedeného ESĽP dospel k záveru, že sťažovatelia neboli
držiteľmi natoľko určitej pohľadávky, aby táto bola vymáhateľná a mohla byť
považovaná za „majetok“ v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu č. 1
Dohovoru. Preto, rozhodnutia vnútroštátnych súdov nepredstavovali zásah
13
do pokojného užívania majetku sťažovateľov. Súd, s ohľadom na to, že článok 14
Dohovoru nemá autonómny charakter a vzhľadom na záver o neaplikovateľnosti
článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru, vyhlásil, že námietka
sťažovateľov založená na článku 14 v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu
č. 1 Dohovoru je rovnako nezlučiteľná ratione materiae s ustanoveniami
Dohovoru.
Vo veci Jantner proti Slovenskej republike (rozsudok zo 4. marca 2003
k sťažnosti č. 39050/97 ESĽP pripomenul, že článok 1 Protokolu č. 1 nezaručuje
právo na získanie majetku (pozri o. i., Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok
z 23. novembra 1983, séria A č. 70, ods. 48). Článok 1 tiež nemôže byť
interpretovaný ako ukladajúci akékoľvek obmedzenia slobode zmluvných štátov
určiť podmienky na vydanie majetku, ktorý bol skonfiškovaný pred dátumom
ratifikovania Dohovoru.“
33. Na základe hore vyslovených právnych názorov Európskym súdom pre ľudské
práva nemá Najvyšší súd pochybnosti o tom, ţe legislatívna sloboda členského štátu Rady
Európy nie je vo vzťahu k určeniu zákonných podmienok na vydanie majetku, ktorý bol
skonfiškovaný pred dátumom ratifikovania Dohovoru, limitovaná.
34. Vo vzťahu k otázke retroaktívneho pôsobenia zák. č. 186/1993 Z.z. namietanej
navrhovateľmi prostredníctvom jeho ustanovenia § 33 je nutné poukázať na charakter
uvedených ustanovení. Zákonodarca rozlišuje medzi
situáciou, kedy oprávnenej osobe vznikol podľa tohto zákona nárok na vydanie
nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 (odsek 1), tzn. ţe ich nárok bol správnym
orgánom v rozhodnutí potvrdený a realizoval sa v menšej výmere, a
situáciou, kedy si oprávnená osoba iba uplatnila podľa doterajších predpisov nárok
na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6 ods. 3, a o nároku sa
do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo.
Obidve uvedené situácie majú iba procesnoprávny charakter.
Podľa § 33 zák. ods. 1 č. 186/1993 Z.z. platí, že ak oprávnenej osobe vznikol podľa
tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto
nehnuteľnosti vydali v menšej výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní
14
podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich
mesiacov od účinnosti tohto zákona.
Podľa § 33 ods. 2 zák. č. 186/1993 Z.z. platí, že ak si oprávnená osoba uplatnila podľa
doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6
ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno
vydať v rozsahu podľa tohto zákona.
35. K otázke retroaktivity sa Najvyšší súd vyjadril napríklad prostredníctvom
rozsudku sp. zn. 1Sţso 36/2010 z 23. augusta 2011 s nasledujúcimi závermi:
„Je celkom jednoznačné, že aj slovenský právny poriadok vychádza
zo starorímskej právnej zásady „lex retro non sagit“, inak povedané zo zákazu
retroaktivity práva. Za retroaktivitu práva nie je možné považovať situáciu,
ak sa určitému právnemu aktu (tzn. aj právnemu predpisu, v konkrétnej veci
zák. č. 447/2008 Z.z.) dáva právna moc platiaca spätne, ale naopak, podľa
právnej teórie ide o situácie, kedy právne akty spájajú určité a najmä v súčasnosti
pôsobiace právne následky s udalosťami z minulosti (napr. so zdravotným stavom
v roku 2001). Inak povedané, retroaktivita práva spočíva v tom, že nové alebo
zmenené právne normy najmä v zákonoch jednotlivcovi alebo štátnemu orgánu
prikazujú hodnotiť (v zmysle nových kritérií), posudzovať, nadväzovať (na základe
nových právnych podmienok), tzn. reagovať na činy, stavy vecí alebo udalosti,
ktoré nastali pred platnosťou týchto noriem ako dôsledok kontinuálneho, ničím
v čase nepretrhnutého procesu tvorby práva cestou jeho konkrétnych zmien
v ľudskej spoločnosti.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že každá zmena právneho aktu (právneho
predpisu) nemusí vytvárať zmeny, ktoré pôsobia zmenou (zrevidovaním) systému
právnych situácií (konkrétnych práv a povinností jednotlivcov vyplývajúcich
napr. zo zák. č. 195/1998 Z.z.) existujúcich pred uskutočnením takejto zmeny
právneho predpisu. V praxi retroaktívna zmena práva vyvoláva u určitej situácie,
ktorá existovala pred zmenou práva, pripísanie určitých právnych dôsledkov,
ktoré jej do momentu zmeny práva neboli pripisované, alebo taktiež anulovanie
alebo zmenu tých právnych dôsledkov, ktoré sa vyskytli pred momentom
právoplatnosti právnej normy (v danom prípade zák. č. 447/2008 Z.z.);
vo všeobecnosti obidva následky sú nositeľmi práva nepredvídateľné.“
15
36. Hore opísaný stav retroaktivity práva však v prípade navrhovateľov
pri zmene procesných podmienok v zákone č. 229/1991 Zb. nenastal. Odporca aplikujúc
podľa prechodného ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. zák. č. 186/1993 Z.z. ako právnu
normu najmä limitujúce ustanovenie § 6 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb., tzn. nové
ustanovenie pôvodného právneho predpisu (zák. č. 229/1991 Zb.) na prebiehajúce
konanie, ktoré síce bolo započaté pri iných hmotnoprávnych limitoch uplatňovaného
nároku navrhovateľmi, avšak tento nárok nebol ešte konajúcim správnym orgánom
ako ich subjektívne právo ustálený, tak táto situácia nemohla u navrhovateľov viesť
k porušeniu zákazu retroaktivity, tzn. k zmene ich práv alebo oprávnení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti potom Najvyšší súd potvrdil záver krajského
súdu o tom, ţe odporca správne rozhodol, ako vecne správny. Z obdobných dôvodov
aj sa správne krajský súd nezaoberal s námietkou navrhovateľov, ţe im nebolo priznané
právo na náhradu za pozemky, ktoré svojou výmerou presahovali zákonom stanovený
limit 150 ha, resp. 250 ha celkovej pôdy.
V.
37. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľov ako aj argumentácie odporcu, a tieţ s prihliadnutím
na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných
rozhodnutiach sp. zn. 1Sţso 36/2010, 8Sţo/265/2008 a 1Sţo 122/2007, pri ktorých Najvyšší
súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena
právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného
zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa
§ 219 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
38. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
16
neúspešným navrhovateľom právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo; obdobne
ani odporcovi, ako správnemu orgánu.
39. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l
ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený
verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom
bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava
reštitučných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné
v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 03. apríla 2012
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová