Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/104/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľov: 1/ A., nar. X., bytom H., 2/ K., nar. X.,

bytom Š., 3/ Ing. R., nar. X., bytom M., 4/ J., nar. X., bytom P., 5/ M., nar. X., bytom P., 6/

J., nar. X., bytom D., 7/ M., nar. X., bytom X.N., 8/ P., nar. X., bytom B., 9/ P., nar. X.,

bytom J., 10/ A., nar. X., bytom D., všetci zastúpení: Ing. R., občianskym zástupcom v pozícii

navrhovateľa 3/, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Žiline, so sídlom A. Kmeťa

č. 17, 010 01 Ţilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v reštitučnom

konaní, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa 27. mája

2011 č. k. -22, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline

zo dňa 27. mája 2011 č. k. -22 p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

2

1. Rozhodnutím č. ObPÚ 2011/00078/R z 31.01.2011 (č. l. 10 pripojeného

administratívneho spisu) odporca ako prvostupňový správny orgán podľa § ods. 5 zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení

neskorších predpisov a podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej na účely

tohto rozsudku tieţ „“) v súlade s o správnom

konaní (Správny poriadok):

1. priznal navrhovateľom 1/ aţ 10/ postavenie oprávnených osôb podľa § 4 ods. 2

písm. c) ako deťom, resp. dedičom pôvodnej vlastníčky F.,

a súčasne

2. nepriznal vlastnícke právo a ani právo na náhradu za poţadované nehnuteľnosti

nachádzajúce sa v k. ú. L.,

2.1. PKN parc.č. X. aţ X. zapísané v majetkovej podstate č. X.,

2.2. PKN parc.č. X. a X. zapísaných v majetkovej podstate č. X.,

2.3. PKN parc.č. X. zapísanej v majetkovej podstate č. X.,

2.4. PKN parc.č. X. a X. zapísaných v majetkovej podstate č. X.,

2.5. PKN parc.č. X. zapísanej v majetkovej podstate č. X. a

2.6. PKN parc.č. X. zapísanej v majetkovej podstate č. X.

z dôvodu, ţe oprávneným osobám bolo uţ v zmysle § X. ods. 3 vydané

250 ha poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.

Podľa pôdu, ktorá prešla na štát alebo inú právnickú

osobu podľa odsekov 1 a 2 a podľa osobitného predpisu, možno vydať každej oprávnenej

osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy. Obdobne

sa postupuje aj v prípadoch, ak oprávnenej osobe vznikol ďalší nárok na vydanie

nehnuteľnosti po oprávnenej osobe, ktorá zomrela alebo bola vyhlásená za mŕtvu.

2. Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol, ţe ţiadosť navrhovateľov doručená

16.12.1992 vychádzala z dôvodu uvedeného v ,

tzn. namietal sa prechod do vlastníctva štátu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa

o revízii prvej pozemkovej reformy.

3

Podľa sa oprávneným osobám vydajú

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia

bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy

alebo podľa o novej pozemkovej reforme.

3. Nakoľko k uzavretiu dohody o vydaní nehnuteľností s povinnými osobami

v zákonnej a ani ďalších lehotách nedošlo, začal odporca ako správny orgán konanie podľa

, pričom preskúmal splnenie zákonných podmienok a

4. Predovšetkým z vlastnej evidencie uplatnených reštitučných nárokov mal správny

orgán preukázané, ţe navrhovateľom na základe ich ţiadostí boli právoplatne prinavrátené

aj nehnuteľnosti v k. ú. G. a T. po pôvodnej vlastnícke F., a to v rozsahu nehnuteľností vo

výmere 250 ha poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.

5. Preto odporca po tom, čo posúdil predloţené doklady, rozhodol tak, ako je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

6. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podali navrhovatelia na Krajský súd v Ţiline

opravný prostriedok z 23.02.2011 cestou odporcu.

7. Krajský súd v Ţiline ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie

a postup a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne a súladné

so , a preto toto rozhodnutie potvrdil pri aplikácii ust.

z nasledovných dôvodov.

8. Na nariadenom pojednávaní dňa splnomocnený zástupca navrhovateľov uviedol,

ţe nie je sporné, ţe jednotlivým oprávneným osobám vo vzťahu ku kaţdej jednej oprávnenej

osobe bolo vydaných 250 ha poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy. Z uvedeného dôvodu

zostáva rozhodnúť o cca 350 – 400 ha pôdy v ideálnej polovici. Naopak pracovníčka odporcu

4

sa stotoţnila s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rosival, avšak jeho

účinky neboli premietnuté do platnej legislatívy Slovenskej republiky.

9. S odkazom na ustanovenia § 1, § 4 ods. 1 a ods. 2, § 6 ods. 3 a § 33 ods. 2

a krajský súd ustálil predmet svojho posudzovania

ako to, či v danom prípade rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č. 17684/02,

ktorým bol schválený zmier vo veci Viktor Rosival a spol. vo vzťahu k Slovenskej republike,

je moţné v prípade schváleného zmieru z neho vychádzať.

10. Pri svojej analýze predmetného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

krajský súd najmä upozornil, ţe čo sa týka pôdy, ktorá bola skonfiškovaná štátom na základe

zákona o pozemkovej reforme z roku 1947 a 1948, celková výmera, ktorá mohla byť

navrátená jednej oprávnenej osobe alebo spoločne niekoľkým oprávneným osobám bola

obmedzená v roku 1992. Hoci následne (prvá) novela tohto zákona uvedené obmedzenie

zrušila a po nadobudnutí účinnosti tejto novely matka a manţelka sťaţovateľov poţiadala,

aby jej lesný podnik vydal všetok nehnuteľný majetok (cca 1.500 ha), tak zákonodarca ďalšou

(druhou) novelou v poradí prinavrátil výmerový limit pôdy späť do pôvodného stavu

a v danej veci sťaţovateľa konajúci správny orgán aj tak rozhodol.

11. V ústavnom konaní Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel podnetu

generálneho prokurátora a konštatoval, ţe právny poriadok neobsahuje ţiadne všeobecné

ustanovenia pre reštitúciu majetku a navyše, ţe predmetná (prvá) novela z roku 1993

neovplyvnila podstatu reštitučných nárokov, o ktorých ešte nebolo rozhodnuté. Nároky,

ktorým nebolo vyhovené konečným rozhodnutím, nemoţno povaţovať za majetok, a preto

tu nedošlo k ţiadnemu zásahu do majetku sťaţovateľov.

12. Následnou sťaţnosťou na Európsky súd pre ľudské práva sa sťaţovatelia vo veci

Viktor Rosival a spol. domáhali alebo vydania sporných pozemkov alebo vyplatenie náhrady

vo výške 237 miliónov Sk. Európsky súd pre ľudské práva vo vydanom rozhodnutí

o prijateľnosti sťaţnosti poukázal na to, ţe jediným dôvodom jeho priznania reštitučného

nároku sťaţovateľov nie v celom rozsahu bola samotná novela Za týchto

okolností bol Európsky súd pre ľudské práva podľa krajského súdu toho názoru,

ţe sťaţovateľov je potrebné povaţovať za majúcich prinajmenšom „legitímnu nádej“,

5

ţe ich reštitučný nárok bude uspokojený. Nárok podľa neho preto predstavuje „majetok“

a pouţíva ochranu uvedenú v čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Tieţ Európsky súd pre ľudské

práva uviedol, ţe príslušné námietky sťaţovateľov vyvolávajú závaţné skutkové otázky

z hľadiska Dohovoru, rozhodnutie o ktorých si vyţaduje preskúmanie podstaty a vyhlásil

sťaţnosť za prijateľnú.

13. Vzhľadom na to, ţe v tomto prípade Európsky súd pre ľudské práva na rozdiel

od Ústavného súdu Slovenskej republiky uţ rozhodol o tom, ţe sťaţovatelia mali majetok

v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a vzhľadom na váţne pochybnosti o existencii

spravodlivej rovnováhy medzi individuálnym a verejným záujmom pri zásahu do tohto

majetku, Slovenská republika pristúpila na moţnosť uzavrieť so sťaţovateľom zmier.

Ten spočíval v tom, ţe Slovenská republika sa zaviazala vydať sťaţovateľom cca 752 ha

pôdy, alebo vyplatiť náhradu vo výške cca 146 miliónov Sk a ďalej im vyplatiť

35.000,- €.

14. Podľa názoru krajského súdu je náleţitosťou rozsudkov aj právne zdôvodnenie

veci. Avšak v uvedenej veci bol iba uzavretý zmier, rozsudok nebol vydaný. V danom zmieri

je opis skutkového stavu a opis dohody medzi stranami sporu a z uvedeného potom vyplýva,

ţe krajský súd nemá ani čím byť viazaný vzhľadom na to, ţe tu nie je vyslovený právny

záver. Nakoniec krajský súd poukázal na to, ţe ani Slovenská republika ako členský štát Rady

Európy následne nezmenila ustanovenie , tzn. zákonom

stanovený limit vydania – 150 ha ornej pôdy a 250 ha zo svojej legislatívy neodstránila.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu ako súladné so zákonom potvrdil.

III.

Odvolanie navrhovateľov 1/ až 10/; stanoviská

A)

15. Vo včas podanom odvolaní z 02.07.2011 (č. l. 30) proti rozsudku prvostupňového

súdu navrhovatelia namietali to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

6

16. Konštatovali, ţe návrh na začatie konania podali dňa 16.12.1992, avšak

k zákonnému obmedzeniu vydania pôdy vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy,

alebo 250 ha všetkej pôdy došlo aţ na základe zákonnej úpravy vykonanej zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného navrhovatelia skonštatovali, ţe odporca nechal márne plynúť lehotu

na vydanie rozhodnutia odo dňa prijatia podnetu aţ do vydania citovaného

17. Na základe uvedeného dospeli navrhovatelia, ţe posudzovanie ich nároku podľa

citovaného je retroaktívne a z toho dôvodu aj protiprávne, čo mal

potvrdiť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku – zmiery vydanom

v Štrasburgu k ţiadosti č. 17684/02 dňa 23.septembra 2008 v prípade Rosival a ďalší

v. Slovensko.

18. Ďalej navrhovatelia vytkli krajskému súdu, ţe sa vôbec nezaoberal tým, ţe odporca

vo svojom rozhodnutí nepriznáva oprávneným navrhovateľom ako osobám náhradu

za nehnuteľnosti, ktoré sa nemôţu vydať.

19. Tieţ navrhovatelia vyslovili svoj názor, ţe ich reštitučný nárok bol zaloţený

na ustanoveniach v znení účinnom v čase, kedy bol uplatnený, bol

konkrétny a mal dostatočný základ vo vnútroštátnom práve. V prípade nepriaznivého

rozsudku vyslovili predpoklad, ţe ich prípadná sťaţnosť bude prijatá Európskym súdom

pre ľudské práva.

20. Záverom navrhovatelia zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátiť

odporcovi na nové konanie.

B)

21. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 13.07.2011 (č. l. 36) vyplýva, ţe správny orgán sa

pri vydávaní rozhodnutia riadil platným znením s akceptovaním

všetkých noviel, ktorými bolo pôvodné znenie doplnené. V súvislosti s vydaním

7

resp. priznaním práva na náhradu odporca vyjadril svoj názor, ţe by akékoľvek ďalšie plnenie

bolo v rozpore s platným znením reštitučného zákona.

22. Odporca poţiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu potvrdil podané

odvolanie zamietol.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd

( ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa v spojení s a

(ďalej v texte rozsudku len „“). Po zistení, ţe odvolanie bolo

podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o rozsudok, proti

ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné,

bez nariadenia pojednávania ( v spojení s ) po neverejnej

porade senátu jednomyseľne ( ) dospel k záveru, ţe odvolanie

nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho

po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v

potvrdil.

24. Najvyšší súd sa celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu

v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom.

Na druhej strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa

navrhovatelia domáhajú preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna, či posudzovanie

ich nároku podľa je reatroaktívne, a z toho dôvodu protiprávne,

vo svetle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci účastníkov Rosival a ďalší

vs. Slovensko. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

25. Predovšetkým Najvyšší súd musí konštatovať, ţe po vyhodnotení závaţnosti

odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu

8

k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2

v spoj. s , ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých

právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto

sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov

známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa

v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov

odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených

v odvolacom konaní ( umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie

prvostupňového súdu o ďalšie dôvody) v medziach hore načrtnutej otázky.

26. Najvyšší súd na prvom mieste musí zdôrazniť, ţe základný cieľ zákonodarcu,

ktorým sa spravoval pri prijatí s mimoriadnym dopadom na právnu istotu

jednotlivcov, je načrtnutý v jeho preambule nasledovnými slovami:

„Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe

- zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989,

- dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením

pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a

- upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj

v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia

uznieslo sa na tomto zákone“.

27. Z uvedeného ustanovenia preto vyplýva, ţe úprava vlastníckych vzťahov

a prinavrátenie vlastníctva, ktoré bolo v rozhodnom období narušené, oprávneným osobám je

hlavnou myšlienkou prijatého zákona.

9

28. Hlavným argumentom navrhovateľov je nepripustenie retroaktívneho účinku

na ţiadosti podané pred účinnosťou tohto právneho predpisu v spojení

s prípadom Rosíval. Uvedený zakotvil v svojom bode 41. zmien

a doplnkov prechodné ustanovenie k vykonanej zmene v § 6, ktorý sa doplnil novým

odsekom 3, v nasledovnom znení.

Podľa zák. ods. 1 č. platí, že ak oprávnenej osobe vznikol podľa

tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto

nehnuteľnosti vydali v menšej výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní

podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich

mesiacov od účinnosti tohto zákona.

Podľa platí, že ak si oprávnená osoba uplatnila

podľa doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené

v § 6 ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť

možno vydať v rozsahu podľa tohto zákona.

29. Nakoľko navrhovatelia v súvislosti so svojimi odvolacími argumentmi poukazujú

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, musí aj Najvyšší súd vykonať výklad

ustanovenia , ktorého text je pre úpravu účinkov rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva pre slovenské súdy dominantný.

Podľa veta druhá je súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu

alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

30. Vo svojej judikatúre Najvyšší súd vzhľadom k výkladu ustanovenia

napríklad vyslovil nasledujúci záver:

„Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci

senát interpretuje s prihliadnutím na výkladovú zásadu ústavnokonformného

výkladu ( ) prostredníctvom princípu rozhodovacej

nezávislosti zakotveného v v tom duchu, že hore uvedené

rozhodnutia súdnych orgánov predstavujú právne relevantné skutočnosti

(viď čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),

10

s ktorými účinkami na svoje konanie sa konajúci súd musí vysporiadať

v odôvodnení, tzn. že nejde o záväzný právny názor vyššieho súdu v rámci

dvojinštančnosti súdnej ochrany“ (m.m. rozsudok sp. zn.

z 09.11.2010).

Obdobne judikoval Najvyšší súd aj v inom svojom rozsudku :

„Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 46 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154c

ods. 1 a nemajú všeobecný precedenčný charakter, ale majú

priamy dopad na tie súdne konania, v medziach ktorých boli vyhlásené. Avšak

na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu

a obsahu základných práv a ľudských slobôd a sú návodom pre súdy na aplikáciu

právnych predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov

v demokratickej spoločnosti“ (m.m. rozsudok sp. zn. zo dňa

28.02.2011).

Preto je nepochybné, ţe obsah právnej argumentácie vyslovenej v judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä spomenutý prípad Rosíval a spol.) musí Najvyšší

súd pri rozhodovaní o tejto veci zobrať do úvahy a vyhodnotiť jeho dopady na prejednávanú

vec.

31. Čo sa týka uvedeného prípadu Rosíval a spol., Najvyšší súd sa jeho účinkami

v svojej doterajšej judikatúre zaoberal. Napríklad prostredníctvom rozsudku

sp. zn. zo dňa 03. novembra 2009 vyslovil Najvyšší súd nasledujúce závery:

„Námietku odvolateľov je potrebné posúdiť aj z hľadiska článku 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, podľa ktorého kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne

uţívať svoj majetok; nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

len Súd), v rozhodnutí o prijateľnosti sťaţnosti č. 17684/02 z 13.2.2007 vo veci

Viktor Rosíval a spol. proti Slovenskej republike (týkajúcej sa uplatňovania

reštitučných nárokov) uviedol:

11

„Sťažovateľ môže namietať porušenie článku 1 Dodatkového protokolu č. 1

iba vtedy, ak sa napadnuté rozhodnutia týkajú jeho „majetku“ v zmysle tohto

ustanovenia. „Majetkom“ môžu byť iba „majetky existujúce“ alebo majetkové

hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých môže sťažovateľ tvrdiť že má aspoň

„legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie. Naopak, za „majetok“ v zmysle čl. 1

Protokolu č. 1 nemožno považovať nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva,

ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani podmienenú pohľadávku, ktorá je

premlčaná v dôsledku nesplnenia podmienky.

Článok 1 Protokolu č. 1 nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci

zmluvným štátom akúkoľvek všeobecnú povinnosť vydať majetok, ktorý na nich

prešiel predtým, ako ratifikovali Dohovor. Článok 1 Protokolu č. 1

ani nestanovuje žiadne obmedzenie slobody zmluvných štátov pri rozhodovaní

o rozsahu reštituovaného majetku a pri určovaní podmienok, za splnenia ktorých

bude majetok vydaný jeho pôvodným vlastníkom.

Predovšetkým zmluvným štátom sa ponecháva široký priestor na voľnú

úvahu, pokiaľ ide o nepriznanie tohto oprávnenia určitým kategóriám bývalých

vlastníkov.

V prípadoch, kedy sú určité kategórie vlastníkov takto vylúčené, ich nároky

na reštitúciu nemôžu vyvolávať „legitímnu nádej“ požívajúcu ochranu článku 1

Protokolu č. 1.“

Z toho vyplýva, ţe je výlučne v pôsobnosti členského štátu – Slovenskej

republiky, aby vnútroštátnou právnou normou určila podmienky reštitučného

navracania v minulosti odňatého majetku, vrátane vymedzenia podmienok

pre osoby oprávnené takého nároky úspešne uplatňovať. Takáto právna úprava je

potom principiálne v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná a nemôţe byť ani v rozpore so základným zákonom –

Slovenskej republiky.“

32. Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 03. novembra 2009 bolo v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva vyslovené pri aplikácii čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 nasledujúce:

12

„Posudzovanie, či takáto vnútroštátna úprava riešenia reštitučných nárokov

znamená porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14

Dohovoru vykonal ESĽP vo viacerých prípadoch. Okrem veci uvádzanej súdom

prvého stupňa vo svojom rozhodnutí (rozhodnutie ESĽP č. 17684/02 z 13.2.2007

vo veci Viktor Rozsival a ďalší proti SR) odvolací súd poukazuje

aj na rozhodnutia vo veciach sťažovateľov namietajúcich podmienku štátneho

občianstva pre vydanie majetku v rámci konania o mimosúdnej rehabilitácii

resp. reštitúcii. Ide o rozhodnutie vo veci Gratzinger a Gratzingerová proti Českej

republike č. 39794/98 z 10. júla 2002 a rozhodnutie vo veci Poláček a Poláčková

proti Českej republike č. 38645/97 z 10. júla 2002, v ktorom súd poukázal na to,

že sťažovatelia sa rozhodli podať žalobu o vydanie majetku až v roku 1995,

po tom, čo ústavný súd zrušil podmienku trvalého pobytu stanovenú zákonom

o mimosúdnych rehabilitáciách, pričom si ale boli vedomí, že nespĺňajú

podmienku štátneho občianstva, ktorá zostala v platnosti.

Predmet konania sa teda netýkal „existujúceho majetku“ a sťažovatelia

neboli v postavení vlastníkov, ale iba v postavení žiadateľov.

Pokiaľ ide o to, či sťažovatelia mali aspoň „legitímnu nádej“ na zhmotnenie

skutočnej a vymáhateľnej pohľadávky, Súd konštatoval, že v čase podania

reštitučnej žaloby mohli podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách žiadať

o vydanie majetku iba súdne rehabilitované osoby majúce české štátne občianstvo.

Keďže sťažovatelia vedeli, že nespĺňajú podmienky na vydanie majetku alebo

na odškodnenie a že podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nemajú žiadnu

možnosť znovu nadobudnúť bývalé vlastnícke právo, ich jediná možnosť spočívala

v dosiahnutí zrušenia zákonného ustanovenia obsahujúceho podmienku štátneho

občianstva pre neústavnosť. Súd v tomto smere zdôraznil, že viera, že platný

zákon bude zmenený v prospech sťažovateľov, nemôže byť považovaná za formu

legitímnej nádeje v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru,

pretože táto musí mať konkrétnejší charakter a musí sa opierať o určité zákonné

ustanovenie alebo právny akt, napríklad súdne rozhodnutie.

Na základe uvedeného ESĽP dospel k záveru, že sťažovatelia neboli

držiteľmi natoľko určitej pohľadávky, aby táto bola vymáhateľná a mohla byť

považovaná za „majetok“ v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu č. 1

Dohovoru. Preto, rozhodnutia vnútroštátnych súdov nepredstavovali zásah

13

do pokojného užívania majetku sťažovateľov. Súd, s ohľadom na to, že článok 14

Dohovoru nemá autonómny charakter a vzhľadom na záver o neaplikovateľnosti

článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru, vyhlásil, že námietka

sťažovateľov založená na článku 14 v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu

č. 1 Dohovoru je rovnako nezlučiteľná ratione materiae s ustanoveniami

Dohovoru.

Vo veci Jantner proti Slovenskej republike (rozsudok zo 4. marca 2003

k sťažnosti č. 39050/97 ESĽP pripomenul, že článok 1 Protokolu č. 1 nezaručuje

právo na získanie majetku (pozri o. i., Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok

z 23. novembra 1983, séria A č. 70, ods. 48). Článok 1 tiež nemôže byť

interpretovaný ako ukladajúci akékoľvek obmedzenia slobode zmluvných štátov

určiť podmienky na vydanie majetku, ktorý bol skonfiškovaný pred dátumom

ratifikovania Dohovoru.“

33. Na základe hore vyslovených právnych názorov Európskym súdom pre ľudské

práva nemá Najvyšší súd pochybnosti o tom, ţe legislatívna sloboda členského štátu Rady

Európy nie je vo vzťahu k určeniu zákonných podmienok na vydanie majetku, ktorý bol

skonfiškovaný pred dátumom ratifikovania Dohovoru, limitovaná.

34. Vo vzťahu k otázke retroaktívneho pôsobenia namietanej

navrhovateľmi prostredníctvom jeho ustanovenia § 33 je nutné poukázať na charakter

uvedených ustanovení. Zákonodarca rozlišuje medzi

situáciou, kedy oprávnenej osobe vznikol podľa tohto zákona nárok na vydanie

nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 (odsek 1), tzn. ţe ich nárok bol správnym

orgánom v rozhodnutí potvrdený a realizoval sa v menšej výmere, a

situáciou, kedy si oprávnená osoba iba uplatnila podľa doterajších predpisov nárok

na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6 ods. 3, a o nároku sa

do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo.

Obidve uvedené situácie majú iba procesnoprávny charakter.

Podľa zák. ods. 1 č. platí, že ak oprávnenej osobe vznikol podľa

tohto zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti vo výmere podľa § 6 ods. 3 a doteraz sa jej tieto

nehnuteľnosti vydali v menšej výmere, pozemkový úrad rozhodne o zvyšnom nároku v konaní

14

podľa § 9 ods. 4, ak oprávnená osoba podá návrh na vydanie rozhodnutia do šiestich

mesiacov od účinnosti tohto zákona.

Podľa platí, že ak si oprávnená osoba uplatnila podľa

doterajších predpisov nárok na vydanie nehnuteľnosti vo väčšej výmere, ako je uvedené v § 6

ods. 3, a o nároku sa do účinnosti tohto zákona právoplatne nerozhodlo, nehnuteľnosť možno

vydať v rozsahu podľa tohto zákona.

35. K otázke retroaktivity sa Najvyšší súd vyjadril napríklad prostredníctvom

rozsudku sp. zn. z 23. augusta 2011 s nasledujúcimi závermi:

„Je celkom jednoznačné, že aj slovenský právny poriadok vychádza

zo starorímskej právnej zásady „lex retro non sagit“, inak povedané zo zákazu

retroaktivity práva. Za retroaktivitu práva nie je možné považovať situáciu,

ak sa určitému právnemu aktu (tzn. aj právnemu predpisu, v konkrétnej veci

) dáva právna moc platiaca spätne, ale naopak, podľa

právnej teórie ide o situácie, kedy právne akty spájajú určité a najmä v súčasnosti

pôsobiace právne následky s udalosťami z minulosti (napr. so zdravotným stavom

v roku 2001). Inak povedané, retroaktivita práva spočíva v tom, že nové alebo

zmenené právne normy najmä v zákonoch jednotlivcovi alebo štátnemu orgánu

prikazujú hodnotiť (v zmysle nových kritérií), posudzovať, nadväzovať (na základe

nových právnych podmienok), tzn. reagovať na činy, stavy vecí alebo udalosti,

ktoré nastali pred platnosťou týchto noriem ako dôsledok kontinuálneho, ničím

v čase nepretrhnutého procesu tvorby práva cestou jeho konkrétnych zmien

v ľudskej spoločnosti.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že každá zmena právneho aktu (právneho

predpisu) nemusí vytvárať zmeny, ktoré pôsobia zmenou (zrevidovaním) systému

právnych situácií (konkrétnych práv a povinností jednotlivcov vyplývajúcich

napr. zo ) existujúcich pred uskutočnením takejto zmeny

právneho predpisu. V praxi retroaktívna zmena práva vyvoláva u určitej situácie,

ktorá existovala pred zmenou práva, pripísanie určitých právnych dôsledkov,

ktoré jej do momentu zmeny práva neboli pripisované, alebo taktiež anulovanie

alebo zmenu tých právnych dôsledkov, ktoré sa vyskytli pred momentom

právoplatnosti právnej normy (v danom prípade );

vo všeobecnosti obidva následky sú nositeľmi práva nepredvídateľné.“

15

36. Hore opísaný stav retroaktivity práva však v prípade navrhovateľov

pri zmene procesných podmienok v nenastal. Odporca aplikujúc

podľa prechodného ustanovenia ako právnu

normu najmä limitujúce ustanovenie , tzn. nové

ustanovenie pôvodného právneho predpisu () na prebiehajúce

konanie, ktoré síce bolo započaté pri iných hmotnoprávnych limitoch uplatňovaného

nároku navrhovateľmi, avšak tento nárok nebol ešte konajúcim správnym orgánom

ako ich subjektívne právo ustálený, tak táto situácia nemohla u navrhovateľov viesť

k porušeniu zákazu retroaktivity, tzn. k zmene ich práv alebo oprávnení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti potom Najvyšší súd potvrdil záver krajského

súdu o tom, ţe odporca správne rozhodol, ako vecne správny. Z obdobných dôvodov

aj sa správne krajský súd nezaoberal s námietkou navrhovateľov, ţe im nebolo priznané

právo na náhradu za pozemky, ktoré svojou výmerou presahovali zákonom stanovený

limit 150 ha, resp. 250 ha celkovej pôdy.

V.

37. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľov ako aj argumentácie odporcu, a tieţ s prihliadnutím

na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných

rozhodnutiach sp. zn. , a , pri ktorých Najvyšší

súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena

právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného

zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa

v spojení s rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

38. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

podľa v spojitosti s a , podľa ktorého

16

neúspešným navrhovateľom právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo; obdobne

ani odporcovi, ako správnemu orgánu.

39. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l

ods. 2 rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený

verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom

bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava

reštitučných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné

v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 03. apríla 2012

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová