Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
66a/383651.c658bb.pdf
PDF · 131.04 KB
No categories available
10Sžr/167/2011
Najvyšší súd 10Sžr/167/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1) J. L., N.,
2) Mgr. M. L., N., 3) V. L., N., 4) Ing. J. L., N., 5) E. T., B., všetci zastúpení advokátom
JUDr. P. M., AK so sídlom v K., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Košice –
mesto, Popradská 78, Košice, za účasti: Slovenský pozemkový fond, Letná 27, Košice,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu z 10. mája 2010, č. 229/27/2010-Ga,
o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Sp/17/2010-39
zo dňa 6. októbra 2011 o nevyhovení návrhu na prerušenie konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3Sp/17/2010-39 zo dňa 6. októbra 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Uznesením č. k. 3Sp/17/2010-39 zo dňa 6. októbra 2011 Krajský súd v Košiciach
nevyhovel návrhu navrhovateľov, ktorým žiadali, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP a požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky o zaujatie stanoviska k súladu
ustanovení § 11 ods. 1 písm. f), ods. 2, § 14 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení (ďalej
len „zákon č. 229/1991 Zb.“) s článkom 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky
a ustanovenia § 11 ods. 1 písm. f) zákona č. 229/1991 Zb. s článkom 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Podľa názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení napadnutého uznesenia
ustanovenie § 11 zákona č. 229/1991 Zb., rieši situáciu, kedy nesporne sú dané nároky
na vydanie nehnuteľností, ktoré prešli alebo boli prevedené na štát spôsobom uvedeným v § 6
ods.1 uvedeného zákona a boli uplatnené v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň uvádza,
ktoré pozemky nie je možné vydať, teda sú uvedené prekážky, ktoré bránia vydaniu
pozemkov alebo jeho časti. Ide o zákonom vymenované taxatívne výnimky a ďalšie
rozširovanie alebo zužovanie zákonných prekážok nevydania pozemkov nie je možné. Preto
podľa názoru krajského súdu nie je daný dôvodný postup v tomto konaní podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP, lebo v ustanovení § 11 ods. 1 sú stanovené taxatívne prekážky nevydania
nehnuteľností. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. rieši prípady, ak nie je možné
nehnuteľnosť vydať. Potom oprávnená osoba má nárok na bezplatné prevedenie
do vlastníctva iného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite v akej boli
jej pôvodné pozemky, pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádzajú, pokiaľ s tým
oprávnená osoba súhlasí.
Súd poznamenal, že zákon č. 229/1991 Zb. je zákonom v snahe zmierniť následky
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho
a lesného majetku v rokoch 1948 až 1989, z ktorého jednoznačne vyplýva, že nejde
o obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde v plnom rozsahu, a preto stanovil
prípady, kedy nie je možné v plnom rozsahu vlastnícke právo k pozemkom prinavrátiť a práve
v týchto prípadoch je možné poskytnúť inú náhradu. Preto podľa názoru súdu ustanovenie
§ 11, ktoré taxatívne upravuje, ktoré pozemky, resp. časti pozemkov, nemožno vydať, nie je
v rozpore s Ústavou SR s článkom 20 ods. 4 ako to uvádzajú navrhovatelia. Nesprávny je
názor navrhovateľov, že ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. je vyvlastňovacím
ustanovením, lebo uvedený zákon je zákonom reštitučným, ktorý v žiadnom ustanovení
nevyvlastňuje, resp. neodníma vlastnícke právo oprávnenej osobe k nehnuteľnosti,
ale obnovuje pôvodné vlastnícke vzťahy za stanovených podmienok.
Preskúmavaným rozhodnutím odporca nerozhodol o finančnej náhrade za nevydávané
nehnuteľnosti, z ktorého dôvodu v tomto konaní súd ani nepovažuje za potrebné
vysporiadavať sa s otázkou, či ustanovenie § 14 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. je v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky, naviac ak za pozemky, ktoré sa podľa zákona nevydávajú
a za ktoré nebude oprávneným osobám poskytnutý iný pozemok, poskytne štát náhradu
ale podľa § 16 ods.1 až 4 zákona č. 229/1991 Zb..
Proti tomuto uzneseniu podali navrhovatelia prostredníctvom právneho zástupcu
odvolanie a žiadali, aby odvolací súd zmenil uznesenie krajského súdu a konanie prerušil
v zmysle návrhu navrhovateľov. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považujú
v celom rozsahu za nesprávne z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f) OSP, nakoľko
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie
rozhodnutia považujú za formálne a nedostatočné. Súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s námietkami navrhovateľov a s argumentmi a obmedzil sa iba na strohý výpočet zákonných
ustanovení.
Dôvodili tým, že keby zákon č. 229/1991 Zb. nebol vôbec prijatý, mali by možnosť
domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa Občianskeho zákonníka.
Prijatím predmetného zákona mal byť proces prinavrátenia vlastníckeho práva zjednodušený,
avšak efekt je úplne opačný. Zákon č. 229/1991 Zb. nastolil stav, kedy navrhovateľom
namiesto pozemkov bude poskytnuté doslova symbolické odškodnenie a takýto stav je
v hrubom rozpore s Ústavou SR. Samotný zákon a na jeho základe vydané rozhodnutia
predstavujú hrubý zásah do vlastníckych vzťahov. V rámci procesu tzv. zmiernenia
niektorých krívd vznikajú novo majetkové krivdy a sú priznávané symbolické finančné
kompenzácie.
Odporca a Slovenský pozemkový fond navrhli napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal
uznesenie krajského súdu a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu navrhovateľov
nemožno priznať úspech, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil, postupujúc
podľa § 219 OSP. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2
OSP.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší ak rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje ak tu pred rozhodnutím
vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore
s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná;
v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Z predloženého spisového materiálu súd zistil, že navrhovatelia sa domáhali
preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporcu z 10. mája 2010, Číslo: 229/27/2010-Ga,
ktorým správny orgán rozhodol o reštitučnom nároku navrhovateľov v zmysle zákona
č. 229/1991 Zb.. Preskúmavaným rozhodnutím odporca rozhodol tak, že navrhovatelia sú
oprávnené osoby podľa § 4 ods. 1 a spĺňajú podmienky zákona pre priznanie nároku
uvedeného v § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.. Dedičom po pôvodnom vlastníkovi
sa nepriznáva vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré žiadajú vydať, lebo na pozemku sú
telovýchovné a športové zariadenia a podľa zákona o pôde sa podľa § 11 ods. 1 písm. f)
takýto pozemok nevydáva. Zároveň uviedol, že nepriznaním vlastníckeho práva
k predmetnému pozemku nie je dotknuté právo dedičov po oprávnenej osobe na náhradu
podľa § 11 ods. 2 zákona.
V uvedenej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zákon
č. 229/1991 Zb. bol prijatý v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd,
ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov
1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku pôdu obnovením
pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja
vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom Krajského súdu v Košiciach
uvedeným v odôvodnení uznesenia, ktorým nevyhovel návrhu navrhovateľov na prerušenie
konania. K tam uvedeným dôvodom, ktoré odvolací súd považuje za úplné a presvedčivé,
nevidí odvolací súd dôvod nič doplňovať ani na základe odvolania navrhovateľov, keďže len
zopakovali svoje tvrdenia uvedené v návrhu na prerušenie konania, pričom na tieto aj
poukázali v odvolaní voči uzneseniu krajského súdu, s ktorými sa krajský súd zaoberal.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského súdu a tieto si osvojuje ako svoje
vlastné.
Námietky navrhovateľov odvolací súd považuje za právne irelevantné vo vzťahu
k prejednávanej veci. Zákon č. 2291/991 Zb. je zákonom reštitučným a jeho snahou je
zmierniť následky niektorých majetkových krívd. Nejde, ako uvádzajú navrhovatelia,
o obnovenie pôvodným vlastníckych vzťahov k pôde v plnom rozsahu. Ustanovenie § 11
zákona č. 229/1991 Zb. jednoznačne uvádza, kedy nie je možné pozemky vydať a to
v prípade, ak sú na to dané zákonné prekážky a kedy je možné poskytnúť inú náhradu.
Nejedná sa v danom prípade o vyvlastnenie, ktorého zákonné podmienky určuje čl. 20 ods. 4
Ústavy SR.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval dôvody
navrhovateľov uvedené v dovolaní za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu a preto ho podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250 ods. 1 OSP tak,
že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovatelia neboli v konaní úspešní
a odporca nemá zo zákona nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustné odvolanie.
V Bratislave 11.apríla 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD. v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková