Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
04e/383809.28eef8.pdf
PDF · 136.09 KB
No categories available
6Cdo/114/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 114/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu PhDr. J. M., zastúpeného
JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti ţalovanému
Krajskému školskému úradu, so sídlom v Prešove, Nám. Mieru 3, o ochranu osobnosti,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 20 C 111/2006, o dovolaní ţalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2011 sp.zn. 19 Co 131/2010, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2011 sp.zn. 19 Co 131/2010
a uznesenie Okresného súdu Prešov zo 17. septembra 2010 sp.zn. 20 C 111/2006 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením zo 17. septembra 2010 sp.zn. 20 C 111/2006 prerušil
konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 20C 111/2006 aţ do právoplatného
skončenia konania vedeného na Krajskom školskom úrade v Prešove pod sp.zn. 1/2004.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe zo záverov Nálezu Ústavného súdu SR z 20. januára
2010 sp.zn. II ÚS 349/2009, prevzatých do zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove
z 30. marca 2010 sp.zn. 19 Co 28/2010, okrem iného vyplýva, ţe bude potrebné zistiť, či bolo
uţ právoplatne rozhodnuté o zaradení ţalobcu do funkcie, ako aj o skončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru u právneho predchodcu ţalovaného a ţe aţ po tomto zistení
bude môcť súd opätovne „vyhodnotiť“ uplatnený nárok ţalobcu o ochranu jeho osobnosti.
Z uvedeného vyvodil, ţe posúdenie otázky právoplatného rozhodnutia o zaradení ţalobcu
do funkcie, ako aj skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré sa rieši v konaní
vedenom na Krajskom Školskom úrade v Prešove pod sp.zn. Spr. 1/2004 je nevyhnutné
pre rozhodnutie v danej veci. Vyhovel preto v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. návrhu
ţalovaného na prerušenie konania.
Krajský súd v Prešove uznesením z 22. februára 2011 sp.zn. 19 Co 131/2010
na odvolanie ţalobcu potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe ţalobca si nepochybne uplatňuje svoje právo na ochranu osobnosti v súvislosti
so skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Otázka existencie štátnozamestnaneckého
pomeru môţe mať preto vplyv a význam pre rozhodnutie predmetnej právnej veci. Stotoţnil
sa teda s názorom okresného súdu, ţe výsledok konania na Krajskom školskom úrade
v Prešove, ktorého predmetom je konanie o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
ţalobcu, môţe podstatne ovplyvniť posúdenie jeho nároku na ochranu osobnosti. Keďţe
o tejto skutočnosti nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, dospel zhodne so súdom prvého
stupňa k záveru, ţe je potrebné vyčkať na rozhodnutie príslušného orgánu a konanie v tejto
veci prerušiť. Poukázal tieţ na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 349/09 z 20. januára
2010, v zmysle ktorého je pre posúdenie nároku ţalobcu v tejto veci potrebné vyhodnotiť
právoplatné rozhodnutie o zaradení ţalobcu do funkcie, ako aj skončenie jeho
štátnozamestnaneckého pomeru. Povaţoval preto rozhodnutie okresného súdu za vecne
správne.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe návrh ţalovaného
na prerušenie konania zamietne. Dovolateľ mal za to, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu
o prerušení konania mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať. V tejto súvislosti uviedol, ţe
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde alebo inom orgáne Slovenskej republiky a ţe v konaní postupuje súd
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6
O.s.p.). Opätovne zdôraznil, ţe svoj nárok na ochranu osobnosti odvodzuje od nezákonného
rozhodnutia právneho predchodcu ţalovaného zo dňa 16. júla 2003 o skončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. novembra 2004 sp.zn. 6 Sţ 179/2003 (práve ním a nie iným budúcim
rozhodnutím, došlo k zásahu do jeho práva na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti). Ak
preto v danej veci okresný súd prerušil konanie a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, išlo
o postup nesprávny a nezákonný, v dôsledku ktorého nie je naplnená účinná a rýchla ochrana
jeho práv. Poukázal tieţ na to, ţe zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré
je v konaní odkazované, nevyplýva, ţe by bolo potrebné vyčkať na rozhodnutie o jeho
zaradení do funkcie a o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých otázkach sa
vedú konania na Krajskom školskom úrade v Prešove. Nevidel preto dôvod na prerušenie
konania a ţiadal v konaní pokračovať.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe dôvody v ňom uvádzané
povaţoval za právne irelevantné. Stotoţnil sa s rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho
súdu o prerušení konania do právoplatného skončenia veci vedenej na správnom orgáne
o vymenovaní ţalobcu do štátnej sluţby, ako aj o skončení jeho štátnozamestnaneckého
pomeru, ktorých výsledok môţe významne ovplyvniť posúdenie prejednávanej veci, a teda aj
konečné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolateľ napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
ţiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. preto
neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne
sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe rozhodnutím o prerušení konania mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,
teda také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá
na procesné situácie, v ktorých súd môţe konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie
konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná moţnosť
tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zváţiť moţnosť iných vhodných
opatrení a aţ keď tieto zlyhajú, môţe konanie prerušiť. Prerušenie konania v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia predpokladá, ţe prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu. Z hľadiska kritéria významu riešenej
otázky pre rozhodnutie súdu môţe ísť iba o otázku, ktorá je pre rozhodnutie súdu podstatná.
Ak by sa v inom konaní riešila len celkom okrajová otázka, prípadne otázka, od ktorej
posúdenia rozhodnutie súdu nezávisí, nebude prerušenie konania na mieste. V takomto
prípade by prerušením konania išlo o postup súdu v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a so zákonnou poţiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom
konaní vyplývajúcou z ustanovenia § 6 O.s.p. (v konečnom dôsledku ide o odmietnutie
vykonať spravodlivosť účinne a rýchlo). Procesnoprávnym následkom prerušenia konania
totiţ je, ţe sa nevykonávajú pojednávania a ţe sa zastavuje plynutie všetkých procesných
lehôt (§ 111 ods. 1 O.s.p.).
V posudzovanej veci je z obsahu ţaloby zrejmé, ţe zásah do osobnostných práv (práva
na súkromie a ľudskú dôstojnosť) mal byť ţalobcovi spôsobený vydaním rozhodnutia
Okresného úradu vo Vranove nad Topľou zo 16. júla 2003 o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Úradu pre štátnu sluţbu zo 4. novembra 2003
č.j. UŠS-18404/2003, ktoré rozhodnutie bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR
z 24. novembra 2004 sp.zn. 6 Sţ 179/2003 zrušené a vec bola úradu vrátená na ďalšie
konanie. Ţalobca v ţalobe teda nepochybne tvrdí, ţe k neoprávnenému zásahu do jeho
osobnostných práv došlo formou vydania vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí
správnych orgánov. Pre rozhodnutie súdu je preto významné predovšetkým to, či zásah
v podobe vydania týchto nezákonných rozhodnutí (nie) je objektívne spôsobilý vyvolať
následky týkajúce sa osobnosti ţalobcu. Vydanie ďalších rozhodnutí Krajským školským
úradom vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, prípadne vo veci zaradenia
ţalobcu do funkcie, nemá preto, podľa dovolacieho súdu, ţiaden právny význam
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Ak za tohto stavu okresný súd predmetné konanie
vo veci prerušil aţ do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom školskom
úrade v Prešove pod sp.zn. 1/2004 a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil, ide o rozhodnutia,
ktoré boli vydané, hoci pre ich vydanie neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 109
ods. 2 psím. c/ O.s.p. Výsledkom tohto nesprávneho postupu je v podstate odmietnutie
vykonať spravodlivosť účinne a v primeranej lehote, čím súdy porušili právo ţalobcu
na súdnu ochranu. Ide nepochybne o nesprávny postup, ktorý napĺňa skutkovú podstatu
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto neostalo iné,
neţ uznesenie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová