Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f01/383808.d60d2c.pdf
PDF · 116.42 KB
No categories available
6Cdo/6/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 6/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Rímskokatolícka cirkev
Trnavská arcidiecéza, so sídlom v Trnave, J. Hollého 10, IČO : 00 419 702, zastúpenej
SOUKENÍK – ŠTRPKA, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14,
proti ţalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom v Banskej Bystrici,
Námestie SNP 8, IČO : 36 038 351, zastúpenému JUDr. Lenkou Molčanovou, advokátkou
so sídlom v Prešove, Hlavná 10, o vydanie nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp.zn. 12 C 177/2006, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Nitre z 31. októbra 2011 sp.zn. 9 Co 266/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a.
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno uznesením z 25. augusta 2011, č.k. 12 C 177/2006-1273
zamietol návrh ţalovaného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
podaného z dôvodu, ţe pred Ústavným súdom Slovenskej republiky prebieha na základe
podnetu Slovenského pozemkového fondu k postupu podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z.z.
konanie k zjednoteniu právneho názoru vo vzťahu k problematike určitosti a zrozumiteľnosti
reštitučnej výzvy a jej náleţitostí podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len zákon č. 161/2005 Z.z.). V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, ţe v kaţdej právnej veci, v ktorej sa rieši vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona
č. 161/2005 Z.z., sa otázka určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy posudzuje jednotlivo
ako otázka predbeţná (výzvy po obsahovej stránke nie sú totoţné). Okrem toho za súčasného
stavu veci by prerušenie konania bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a rozhodnutie
vo veci by sa len oddialilo. Návrh ţalovaného na prerušenie konania povaţoval preto
za nedôvodný.
Krajský súd v Nitre uznesením z 31. októbra 2011, sp.zn. 9 Co 266/2010 uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia podal stručný výklad ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., uviedol, čoho sa
ţalobca ţalobou domáha a z akých dôvodov ţalovaný navrhuje konanie prerušiť. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne a zákonu zodpovedajúce, pričom sa v celom
rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie správnosti dôvodov
dodal, ţe súdy skúmajú určitosť a zrozumiteľnosť reštitučnej výzvy a jej obsahové náleţitosti
osobitne v kaţdom jednotlivom prípade. Nie je preto dôvod vyčkať na skončenie konania
vedeného pred ústavným súdom, ktorého účelom je v zmysle § 6 zákona č. 38/1993 Z.z.
zjednotenie právnych názorov senátov ústavného súdu.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie ţalovaný. Navrhol, aby
dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol,
ţe za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba povaţovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa v danom prípade
obmedzil len na všeobecný odkaz na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, pričom sa
vôbec nezaoberal námietkami ţalovaného (ţe v súčasnosti prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka majúca význam pre rozhodnutia súdu, ţe ak by došlo skôr k rozhodnutiu vo veci
samej, môţe to spôsobiť existenciu ďalších dôvodov pre podanie mimoriadnych opravných
prostriedkov a ţe pri aplikácii § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. zohráva dôleţitú úlohu aj zásada
hospodárnosti). Jeho rozhodnutie povaţoval preto za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho
odvolací súd zaťaţil konanie vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.. Dovolanie odôvodnil
tieţ tým, ţe konanie je postihnuté i tzv. inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie veci a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ţalovaného ako podané
nedôvodne zamietnuť a zaviazať ţalovaného nahradiť jej trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom. Bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie
nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného
treba odmietnuť, pretoţe nie je prípustné.
V danom prípade dovolanie ţalovaného smeruje proti uzneseniu.
Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, pričom dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239
ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.).
Ţalovaný napadol uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa. Nejde teda o zmeňujúce uznesenie súdu prvého stupňa a ani o potvrdzujúce
uznesenie uvedené v ustanovení § 239 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na to jeho dovolanie v zmysle
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd sa s ohľadom na námietky ţalovaného uvedené v dovolaní osobitne
zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/
O.s.p., t.j. vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi pred súdom konať.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.
Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné
pre absenciu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vyvodzuje z toho, ţe mu bola
odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd
pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03
z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti
upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, podľa ktorého : „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu
v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo
na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa dovolacieho súdu nemoţno naostatok opomenúť, ţe
zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text
§ 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové
ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí
súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním
vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe
podania, známe napadnuté rozhodnutie a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania
o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa
sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
(rovnako okresného súdu) zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
prijatého vo forme uznesenia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
podstatné dôvody, pre ktoré okresný súd povaţoval návrh ţalovaného za nedôvodný, opísal
podrobne dôvody odvolania, citoval a primeraným spôsobom vyloţil ustanovenie, ktoré
na prejednávaný prípad (prerušenie konania) aplikoval, uviedol, čoho sa ţalobca ţalobou
domáha a z akých dôvodov ţalovaný navrhuje konanie prerušiť a primerane vysvetlil aj to,
prečo sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa (ten sa v dôvodoch zaoberal aj
hľadiskom hospodárnosti konania). Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto
k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a teda, ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dovolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto
veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Námietky ţalovaného, ktorými vytýka odvolaciemu (i prvostupňovému) súdu
existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba povaţovať za dovolacie dôvody
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania
nezakladajú. Skutočnosť, ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. ţe by
rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len
odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v prejednávanej veci je
dovolanie ţalovaného procesne neprípustné. Vzhľadom na to dovolanie odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je dovolanie neprípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, pretoţe trovy ţalobkyne, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením jej zástupcu
k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné
bránenie práva (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová