Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
38d/383787.7c44a8.pdf
PDF · 183.3 KB
No categories available
8Sžo/38/2011
Najvyšší súd 8Sžo/38/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R.-O. S., S., so sídlom E.
X., B., IČO: X., zastúpeného B. L., S., so sídlom T. X., B., proti ţalovanému: Slovenská
obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v
Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.
SK/0923/99/2008 zo dňa 10. februára 2009, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 4S/63/2009-94 zo dňa 27. mája 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
4S/63/2009-94 zo dňa 27. mája 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. SK/0923/99/2008 zo dňa 10. februára 2009,
ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Ţiline č. P/0544/05/2008 zo dňa 12. novembra
2008, ktorým bola ţalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uloţená peňaţná
pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, ţe ţalobcovi
uloţenú pokutu zníţil na sumu 660 €. Dôvodom pre uloţenie pokuty bola skutočnosť, ţe
kontrolou vykonanou v prevádzkovej jednotke O. R., H. T., M. dňa 3. októbra 2008 bolo
zistené, ţe ţalobca si nesplnil povinnosť informovať spotrebiteľa o spôsobe pouţívania
a údrţby u 88 druhov ponúkaných výrobkov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, ţe postup
ţalovaného ako aj napadnuté rozhodnutie boli v súlade so zákonom, pričom námietky ţalobcu
nemali oporu v citovaných normách. Konštatoval, ţe ako prvostupňový tak aj druhostupňový
orgán v rámci správneho konania náleţite zistili, ţe ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú
podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vykonaným
dokazovaním, zdôrazňujúc, ţe toto sa riadi vnútroštátnymi predpismi, mal za preukázané, ţe
ţalobca porušil informačné povinnosti, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa v § 11 ods. 1
ukladá predávajúcemu. Poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v priebehu správneho konania
nevedel preukázať, ţe poskytol spotrebiteľovi jednoznačné a tým nespochybniteľné
informácie, ktorými by jednak chránil spotrebiteľa pred vedomím poškodením alebo
znehodnotením zakúpených výrobkov, ale napokon aj seba samého pred moţným spôsobením
škody na majetku spotrebiteľov.
Stotoţnil sa s názorom ţalobcu, ţe informačné povinnosti môţe predávajúci plniť
rôznym spôsobom, podľa vlastnej úvahy a podmienok, za ktorých predáva tovar alebo
poskytuje sluţby, avšak zdôraznil aj to, ţe pri tejto úvahe musí mať na pamäti vţdy riadnu
ochranu spotrebiteľa (v danom prípade jeho majetku). Keďţe ţalobca si zvolil písomnú formu
(leták) poskytnutia informácie, s ohľadom na skutočnosť, ţe charakter jeho prevádzky sa
podľa doloţenej fotodokumentácie dá označiť ako samoobsluţný s veľkým mnoţstvom typov
materiálov a kategórií účelov pouţitia obuvi v ponúkanom sortimente, pokladal za o to
potrebnejšie spotrebiteľov maximálne moţne o predávanej obuvi uţ v samotnom letáku
informovať bez ohľadu na to, či ide o priemerného spotrebiteľa alebo nie a či má skúsenosti
so zakúpenou obuvou, čo do zloţenia a údrţby alebo nie. Doplnil, ţe v týchto prípadoch sám
ţalobca v ţalobe uznal potrebu poskytnutia takejto konkrétnej informácie.
Vyslovil, ţe z citovaných zákonných ustanovení nesporne vyplýva, ţe povinnosť
informovať spotrebiteľa znáša predávajúci, pričom dôkazné bremeno sa určuje tieţ podľa
vnútroštátneho práva, a informáciu musí poskytnúť úplne a včas. Výnimkou z tejto povinnosti
predávajúceho je len poskytovanie údajov o všeobecne známych skutočnostiach. Súčasne
zdôraznil, ţe v prípade pochybností je na predávajúcom, aby preukázal, ţe údaje, ktoré
spotrebiteľovi neposkytol, majú povahu všeobecne známych skutočností, avšak túto zásadnú
podmienku ţalobca v danom konaní nijako nepreukázal. Podľa názoru krajského súdu ţalobca
neobjasnil, z čoho vyvodil, ţe obuv v 88 kontrolovaných prípadoch ponúkal priemerne
vyspelému zákazníkovi, keďţe v prejednávanej veci bolo preukázané, ţe ţalobca nielenţe
riadne neoznačil charakter a ošetrovanie konkrétne zakúpenej obuvi, ale domnelého
spotrebiteľa (inšpektora) sa ani nedopytoval najneskôr pri podávaní dokladu o kúpe tovaru, či
sú pre neho informácie uvedené v letáku a piktograme postačujúce.
Ohľadom námietky ţalobcu vznesenej v ţalobe, ţe správny orgán rozhodol
nezákonne, keď rozhodol o uloţení sankcie vo výške 660 €, krajský súd dospel k záveru, ţe
nie je dôvodná. Zároveň ţalobcom vznesenú námietku, týkajúcu sa skutočnosti, ţe Slovenská
obchodná inšpekcia nevykonáva efektívny dozor aj u iných predajcov obuvi, povaţoval pre
tento prípad za právne bezvýznamnú. Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na objektívnu
zodpovednosť predávajúceho nie je podstatné, akým spôsobom došlo k porušeniu príslušného
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa o povinnosti riadne a úplne informovať
spotrebiteľa, ale ţe k takémuto porušeniu došlo a bolo to náleţite zistené. Dodal, ţe skutkové
okolnosti napokon ţalobca ani nenamietal.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej
lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a f/ O.s.p. v spojitosti
s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle
§ 250ja ods. 3 O.s.p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe
rozhodnutie ţalovaného zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň navrhol,
aby bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov prvostupňového
i odvolacieho konania.
Krajskému súdu vyčítal, ţe v podanej ţalobe boli namietané všetky dôvody uvedené
v § 250j ods. 2 O.s.p., avšak tento v rozsudku menovite nereflektoval na ţiaden z nich.
Zdôraznil, ţe k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené.
Uviedol, ţe princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a právo na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd zaručujú účastníkovi súdneho konania právo na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (poukazujúc na rozhodnutia III. ÚS
209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06 a III. ÚS 153/07). Ďalej namietal, ţe v odôvodnení
rozsudku sa krajský súd obmedzil len na stručné prerozprávanie obsahu správneho spisu
a krátke posúdenie veci uzavrel konštatovaním, ţe ţalovaný úplne zistil skutkový stav
a správne právne posúdil vec. Taktieţ súdu prvého stupňa vyčítal, ţe v odôvodnení rozsudku
sa nevysporiadal s tým, ţe ţalobca i ţalovaný predloţili v konaní dôkazy a ţe ţalobca navrhol
i vykonanie výsluchov niekoľkých osôb, pričom krajský súd vôbec neuvádza, ktoré dôkazy
vykonal, ktoré z navrhovaných dôkazov nevykonal a prečo. Rovnako neuvádza, ako
vykonané dôkazy vyhodnotil a aký skutkový stav mal na základe vykonaného dokazovania za
preukázaný, akými úvahami sa riadil a ako právne zhodnotil vec. Zdôraznil, ţe súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku konkrétne nereaguje na ţiaden z dôkazov predloţených alebo
navrhnutých ţalobcom, okrem fotografií, ktoré však spomína v inej súvislosti, neţ v akej boli
predloţené. Ako príklad uviedol, ţe ţalobca predloţil dňa 10. mája 2011 súdu listinné dôkazy,
obsahujúce kompletnú argumentáciu ohľadom rozsahu informačnej povinnosti voči
spotrebiteľovi a k obsahu pojmu všeobecne známe skutočnosti. Súčasne predloţil rozsudky
Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“). Pochybenie krajského súdu videl aj v tom, ţe
sa nijako nevysporiadal s kľúčovými argumentmi ţalobcu vo veci samej, ktorý napríklad
v doplnení ţaloby zo dňa 27. mája 2009 uvádza, ţe aplikácia § 11 ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa spôsobom, akým to učinil ţalovaný je v rozpore s právnymi predpismi Európskej
únie, ktoré sú záväzné i pre Slovenskú republiku. Zároveň mal zato, ţe rozsudok neobsahuje
dôvody samotného rozhodnutia súdu vo veci samej. Formuláciu § 11 ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa pokladal za všeobecnú, preto mal súd vysvetliť, ako túto normu vzhľadom na
konanie ţalobcu vykladá a v čom vidí jej porušenie ţalobcom. Rovnako mal vysvetliť, prečo
podľa jeho názoru nie je aplikovateľná výnimka podľa § 11 ods. 3 cit. zákona. Namietal, ţe
súd mal tieto dôvody uviesť práve preto, ţe sa síce stotoţnil so zisteniami a názormi
ţalovaného, avšak tento vo svojom rozhodnutí tieto otázky nevyriešil. S ohľadom na uvedené
pokladal napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
pričom týmto jeho postupom bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom.
Vyjadril nesúhlas s tvrdením krajského súdu, ţe ţalovaný i správny orgán prvého
stupňa vykonaným dokazovaním preukázali, ţe ţalobca porušil informačnú povinnosť
stanovenú v § 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďţe v napadnutom rozhodnutí neuviedol,
v čom vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu resp. rozpor konania ţalobcu
s uvedeným ustanovením cit. zákona, ako to nespravil ani ţalovaný. Ďalej uviedol, ţe
ţalovaný na námietku ţalobcu, ţe identifikácia príslušného spôsobu uţívania a ošetrovania
zakúpenej obuvi z priloţeného letáku je všeobecne známa skutočnosť reagoval len tým, ţe
s uvedeným nemôţe súhlasiť. Postupom, keď ţalovaný povaţoval túto skutkovú okolnosť za
zistenú, napriek tomu, ţe na jej zistenie nevykonal ţiaden úkon, pričom ţalobca ju
v správnom konaní namietal, podľa ţalobcu porušil povinnosť v zmysle § 32 ods. 1 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) presne a úplne zistiť skutočný stav veci
a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Zároveň poukázal na
skutočnosť, ţe ţalobca predloţil i listinný dôkaz a to rozhodnutia Českej obchodnej inšpekcie.
Preto mal zato, ţe porušenie tejto povinnosti predstavuje inú vadu konania, majúcu za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ďalej namietal, ţe súd prvého stupňa v konaní neúplne zistil skutkový stav veci
a následne vydal nesprávne rozhodnutie, keď sa nezaoberal so skutkovou otázkou
rozhodujúceho významu pre dané konanie a bez odôvodnenia neumoţnil ţalobcovi vykonanie
ním navrhovaných dôkazov. Uvedené pochybenie podľa ţalobcu nastalo tým, ţe krajský súd
v rozsudku beţ ďalšieho otázku aplikácie výnimky uvedenej v § 11 ods. 3 zákona o ochrane
spotrebiteľa uzavrel konštatovaním, ţe ţalobca nijako nepreukázal, ţe ide o všeobecne známe
skutočnosti, avšak vyššie označené dôkazy nevykonal.
Taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v ţalobe namietal aj nesprávne právne
posúdenie veci ţalovaným, keďţe ţalobca nesúhlasí s tým, ţe by § 11 ods. 1 a 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa bolo moţné interpretovať tak, ţe predajca obuvi je povinný k obuvi
pripájať informačný leták a prípadne v ňom ešte individualizovať informácie týkajúce sa
konkrétnej obuvi. Uviedol, ţe skutočne prevaţná väčšina reklamácií je tvorená prípadmi, keď
spotrebiteľ obuv zničí pouţívaním, teda ide o prípady, keď dôjde k „spotrebovaniu“ obuvi jej
nosením. Dochádza pritom k rozporu očakávania kupujúceho ohľadom „výdrţe“ obuvi a jej
reálnymi moţnosťami danými kvalitou vyhotovenia a pouţitého materiálu. Avšak vzhľadom
na počet reklamácií vo vzťahu k počtu predanej obuvi, ide len o niekoľko percent prípadov.
Z toho sa podľa ţalobcu dá usúdiť, ţe ide u daných spotrebiteľov o zlý úsudok, ktorý je
v rozpore s prevládajúcim úsudkom tzv. „priemerného spotrebiteľa“. Nesprávne právne
posúdenie veci podľa názoru ţalobcu spočíva v nesprávnej aplikácii pojmu priemerný
spotrebiteľ tak, ako bol vymedzený v predloţených rozsudkoch ESD. Mal zato, ţe kaţdé
odvetvie má svojho priemerného spotrebiteľa (v zmysle definície ESD) a ţe postup predajcov,
ale tieţ správnych orgánov a súdov aplikujúcich právne normy by mal zodpovedať a byť
prispôsobený priemernému zákazníkovi daného odvetvia. Preto vyslovil názor, ţe pokiaľ súd
v rozsudku poţaduje, aby ţalobca nastavil plnenie svojich informačných povinností aj na
iných spotrebiteľov ako priemerných, ide o nesprávne právne posúdenie veci.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/63/2009-94 zo dňa 27. mája 2011 potvrdiť a súčasne
ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, ţe porušenie § 11 ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa v časti týkajúcej sa informovania spotrebiteľa o spôsobe pouţitia
a údrţby predávaných výrobkov konštatoval z dôvodu, ţe počas kontroly, uskutočnenej dňa
3. októbra 2008, bolo zistené, ţe k odpredanej obuvi bol inšpektorom Slovenskej obchodnej
inšpekcie priloţený leták obsahujúci spôsob ošetrovania obuvi v závislosti od materiálu,
z ktorého bola obuv vyhotovená, ako aj členenie obuvi v závislosti od účelu, na ktorý sa má
obuv pouţívať bez toho, aby bolo pre spotrebiteľa vyznačené, z akého materiálu a na aký účel
má slúţiť v kontrolnom nákupe odpredaná obuv. Ţalovaný v tejto súvislosti poukázal na
znenie § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý poţaduje poskytnutie tam
špecifikovaných informácií vo vzťahu ku konkrétnemu predávanému výrobku, čo ţalobca
nesplnil. Podľa názoru ţalovaného ţalobca v rámci svojej argumentácie naďalej vychádza
z dvoch nesprávnych predpokladov. Jedným z nich je povaţovanie informácií o spôsobe
pouţívania a údrţby obuvi za všeobecne známe skutočnosti a druhým je domnienka o tom, ţe
na prevádzkach ţalobcu, ako aj na iných prevádzkach ponúkajúcich sortiment obuvi nakupuje
vzhľadom na charakter odvetvia osobitná kategória priemerných spotrebiteľov. Zdôraznil, ţe
uţ v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ţe z označenia ponúkanej obuvi piktogramami nie
je moţné vyvodiť spôsob pouţívania a údrţby uvedený v letáku. Ďalej uviedol, ţe
označovanie materiálového zloţenia obuvi piktogramami sa riadi vyhláškou Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky č. 84/2008 Z. z., ktorá rozlišuje medzi usňou, povrstvenou
usňou, textilom a iným materiálom, kým v letáku poskytovanom ţalobcom sa nachádzalo
rozlíšenie obuvi medzi hladkou koţenou obuvou, velúrovou obuvou, plastovou obuvou
a textilnou obuvou. Teda spotrebiteľ ani v prípade, ţe by mu bol známy obsah cit. vyhlášky
by nedokázal rozlíšiť podľa poskytnutých piktogramov, o aký typ obuvi v jeho prípade ide.
Ţiadne ďalšie dokazovanie v tomto smere ţalovaný nepovaţoval za potrebné. Ohľadom účelu
pouţitia obuvi uviedol, ţe v letáku bola obuv členená na obuv spoločenskú, obuv pre voľný
čas a športovú obuv, čo v prípade nevyznačenia správneho účelu pouţitia obuvi mohlo viesť
aţ k nesprávnemu pouţívaniu obuvi spotrebiteľom, keď v tomto prípade nemoţno vychádzať
z predpokladu, ţe spotrebiteľ vizuálnym posúdením dokáţe vyhodnotiť správny spôsob
pouţívania obuvi, nakoľko by to mal byť práve predávajúci, ktorý ho určí a následne
z takéhoto účelu pouţitia bude vychádzať aj pri posudzovaní prípadnej reklamácie obuvi zo
strany spotrebiteľa.
Zároveň poukázal na skutočnosť, ţe obuv nepochybne patrí medzi tovar dennej
spotreby, preto však nemoţno spotrebiteľov, ktorí ju pouţívajú, povaţovať za vysoko
informovaných a znalých terminológie v oblasti obuvi. Pokladal za nepochybné, ţe obuv je
síce spotrebiteľmi denne pouţívaná, nie je však tak často predmetom kúpy spotrebiteľov, aby
boli detailne oboznámení s rôznymi typmi materiálov, z ktorých sa vyrába a dokázali na
základe vizuálneho posúdenia ohodnotiť výrobcom zamýšľaný účel pouţitia. Dodal, ţe na
prevádzkach ţalobcu je ponúkaná obuv, ktorá nie je určená pre špecifické kategórie
spotrebiteľov, napríklad s ohľadom na ich pracovnú, či záujmovú činnosť, ale je určená pre
spotrebiteľov vo všeobecnosti, preto nemoţno vychádzať z predpokladu, ţe u ţalobcu
nakupuje osobitná kategória priemerných spotrebiteľov, ktorá by sa odlišovala z hľadiska
vedomostí, skúseností, praxe od priemerného spotrebiteľa na slovenskom trhu.
Ţalovaný tento prípad označil za dôleţitý z dôvodu zabezpečenia ochrany práv
spotrebiteľov na informácie, pričom účel pouţitia je jednou z informácií o spôsobe pouţitia
výrobku a má podstatný význam aj pri posudzovaní opodstatnenosti reklamácie spotrebiteľa
na zakúpenú obuv. Zdôraznil, ţe nejednoznačným informovaním spotrebiteľa zo strany
predávajúceho o účele pouţitia obuvi, je tento vystavený väčšiemu riziku, ţe bude obuv
nesprávne pouţívať, prípadne si spôsobí sám jej poškodenie a následné zamietnutie
reklamácie z dôvodu nevhodného pouţívania obuvi, o ktorom však nebol od predávajúceho
jasne informovaný. Doplnil, ţe z kontrolnej činnosti je ţalovanému známe, ţe jedným
z častých dôvodov zamietnutia reklamácie spotrebiteľa na základe odborného posúdenia
obuvi v zmysle § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa je práve nadmerné opotrebovanie
výrobku, za ktoré nezodpovedá predávajúci.
V závere vyjadrenia vyslovil názor, ţe konal na základe zákona a v medziach zákona
na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom tento pokladal za jednoznačne
preukázaný a správne právne posúdený. Mal zato, ţe pokuta bola ţalobcovi uloţená
oprávnene a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení
s § 250ja O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť postupov a rozhodnutí
orgánov verejnej správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Súd v správnom súdnictve preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy
predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (t.j. v medziach ţaloby). Rozsahom
tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný.
Ţalobca ţiadal preskúmať postup a zákonnosť rozhodnutia ţalovaného č.
SK/0923/99/2008 zo dňa 10. februára 2009, ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Ţiline
č. P/0544/05/2008 zo dňa 12. novembra 2008, ktorým bola ţalobcovi podľa § 24 ods. 1
zákona o ochrane spotrebiteľa uloţená peňaţná pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre
porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, ţe ţalobcovi uloţenú pokutu zníţil na sumu 660 €.
Vykonaním kontroly dňa 3. októbra 2008 v prevádzkovej jednotke O. R., H. T., M. bolo
zistené porušenie povinnosti predávajúceho informovať spotrebiteľa o spôsobe pouţívania
a údrţby u 88 druhov ponúkaných výrobkov.
V správnom konaní ako aj v konaní pred krajským súdom bolo potrebné skúmať,
či ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1
zákona o ochrane spotrebiteľa porušením informačných povinností, ktoré tento zákon v § 11
ods. 1 predávajúcemu ukladá a napokon vyriešiť právnu otázku, či v prejednávanej veci nejde
o výnimku z tejto povinnosti predávajúceho pri poskytovaní údajov o všeobecne známych
skutočnostiach. Uvedené bolo potrebné posudzovať s ohľadom na judikatúru ESD s dôrazom
na ţalobcom označené rozhodnutia zaoberajúce sa pojmami „všeobecne známe skutočnosti“
a „priemerný spotrebiteľ“.
Krajský súd k uvedeným právnym otázkam len stroho skonštatoval, ţe vykonaným
dokazovaním, ktoré sa riadi vnútroštátnymi predpismi, bolo preukázané, ţe ţalobca porušil
informačné povinnosti, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa v § 11 ods. 1 predávajúcemu
ukladá, pričom tento v priebehu správneho konania nevedel preukázať, ţe spotrebiteľovi
poskytol jednoznačné a tým nespochybniteľné informácie, ktorými by spotrebiteľa chránil
pred vedomím poškodením alebo znehodnotením zakúpených výrobkov, ako aj seba samého
pred moţným spôsobením škody na majetku spotrebiteľa. Uviedol, ţe v prípade pochybností
je na predávajúcom, aby preukázal, ţe údaje, ktoré spotrebiteľovi neposkytol, majú povahu
všeobecne známych skutočností. Na námietku ţalobcu vznesenú v ţalobe, ţe správny orgán
rozhodol nezákonne, keď rozhodol o uloţení sankcie vo výške 660,- € neprihliadal, nakoľko
ju povaţoval za nedôvodnú.
Súd je garantom dodrţiavania zákonnosti správnym orgánom. Rešpektovanie
princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmania
rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred
odvolacím súdom. Základným predpokladom takejto preskúmateľnosti je dostatok dôvodov,
ich jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov ku konkrétnym okolnostiam posudzovanej
veci.
V konaní o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu sa súd riadi
dispozičnou zásadou, ktorej vykonaním je ustanovenie § 249 ods. 2 O.s.p. ukladajúce
ţalobcovi povinnosť uviesť okrem všeobecných náleţitostí podania aj označenie rozhodnutia
a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom ţalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí, a správny súd je potom viazaný rozsahom
a dôvodmi uvedenými v ţalobe. Činnosť správneho súdu je ohraničená takto vymedzeným
rámcom a súd sa musí obmedziť na skúmanie napadnutého rozhodnutia len v tomto smere,
ak však nejde o vadu, na ktorú musí prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nezávislosť
rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na
spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje
rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p.
Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. s pouţitím § 246c
ods. 1 vety prvej O.s.p. totiţ znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite
skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť
moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základ-
nom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).
Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava
rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať
kaţdý argument účastníkov konania (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), súdne rozhodnutia
musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené
stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové
okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz
Torija proti Španielsku z 9.12.1994).
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe krajský
súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, čím sa stalo jeho
rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Nedostatočne reagoval
predovšetkým na námietky uvedené v ţalobe, ţe z rozhodnutí správnych orgánov prvého
i druhého stupňa vyplýva, ţe tieto nemali výhrady voči času a forme plnenia informačnej
povinnosti ţalobcom, rovnako nemali ani námietky k rozsahu poskytnutých informácií, či ich
zrozumiteľnosti, ale poţadovali ich individualizáciu pre daný tovar zakúpený spotrebiteľom.
Zároveň sa súd prvého stupňa nevysporiadal ani s námietkou ţalobcu, ţe v súlade
s judikatúrou Európskeho súdneho dvora sa za všeobecne známe skutočnosti povaţujú také
skutočnosti, ktoré môţe poznať kaţdý, alebo s ktorými je moţné sa oboznámiť z verejne
dostupných zdrojov, v súvislosti s ktorou ţalobca poukázal na rozsudky ESD č. T-185/02
Picasso a č. T-318/03 Atomic Austria. Taktieţ sa nezaoberal námietkou, ţe v súlade so
zákonom o ochrane spotrebiteľa a ustálenou judikatúrou ESD je potrebné posudzovať ako je
poskytnutá informácia vnímaná priemerným spotrebiteľom, pričom podľa judikatúry ESD
priemerným spotrebiteľom sa rozumie spotrebiteľ daného tovaru, ktorý je v rozumnej miere
dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych
a jazykových faktorov. Súčasne ţalobca poukázal na rozsudky ESD č. C-210/96 Tusky,
č. C-220/98 Estée Lauder Cosmetics a č. C-99/01 Linhart. Odvolací súd tieţ dáva do
pozornosti, ţe bolo potrebné reagovať aj na námietku ţalobcu, spočívajúcu v tvrdení, ţe
ţalovaný sa náleţite nevysporiadal s určením výšky uloţenej pokuty.
Nakoľko v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave,
prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje
námietky ţalobcu za neopodstatnené, je nutné povaţovať takýto rozsudok za nepreskúma-
teľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky pre to, ţe nebol vydaný
spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec znova v medziach podanej ţaloby
s prihliadnutím aj na dôvody odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami
ţalobcu a znova o nej rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. apríla 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská