Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/38/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R.-O. S., S., so sídlom E.

X., B., IČO: X., zastúpeného B. L., S., so sídlom T. X., B., proti ţalovanému: Slovenská

obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v

Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.

zo dňa 10. februára 2009, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -94 zo dňa 27. mája 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-94 zo dňa 27. mája 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) zamietol ako nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobca

domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. zo dňa 10. februára 2009,

ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Ţiline č. zo dňa 12. novembra

2008, ktorým bola ţalobcovi podľa o ochrane

spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uloţená peňaţná

pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, ţe ţalobcovi

uloţenú pokutu zníţil na sumu 660 €. Dôvodom pre uloţenie pokuty bola skutočnosť, ţe

kontrolou vykonanou v prevádzkovej jednotke O. R., H. T., M. dňa 3. októbra 2008 bolo

zistené, ţe ţalobca si nesplnil povinnosť informovať spotrebiteľa o spôsobe pouţívania

a údrţby u 88 druhov ponúkaných výrobkov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, ţe postup

ţalovaného ako aj napadnuté rozhodnutie boli v súlade so zákonom, pričom námietky ţalobcu

nemali oporu v citovaných normách. Konštatoval, ţe ako prvostupňový tak aj druhostupňový

orgán v rámci správneho konania náleţite zistili, ţe ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú

podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vykonaným

dokazovaním, zdôrazňujúc, ţe toto sa riadi vnútroštátnymi predpismi, mal za preukázané, ţe

ţalobca porušil informačné povinnosti, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa v § 11 ods. 1

ukladá predávajúcemu. Poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v priebehu správneho konania

nevedel preukázať, ţe poskytol spotrebiteľovi jednoznačné a tým nespochybniteľné

informácie, ktorými by jednak chránil spotrebiteľa pred vedomím poškodením alebo

znehodnotením zakúpených výrobkov, ale napokon aj seba samého pred moţným spôsobením

škody na majetku spotrebiteľov.

Stotoţnil sa s názorom ţalobcu, ţe informačné povinnosti môţe predávajúci plniť

rôznym spôsobom, podľa vlastnej úvahy a podmienok, za ktorých predáva tovar alebo

poskytuje sluţby, avšak zdôraznil aj to, ţe pri tejto úvahe musí mať na pamäti vţdy riadnu

ochranu spotrebiteľa (v danom prípade jeho majetku). Keďţe ţalobca si zvolil písomnú formu

(leták) poskytnutia informácie, s ohľadom na skutočnosť, ţe charakter jeho prevádzky sa

podľa doloţenej fotodokumentácie dá označiť ako samoobsluţný s veľkým mnoţstvom typov

materiálov a kategórií účelov pouţitia obuvi v ponúkanom sortimente, pokladal za o to

potrebnejšie spotrebiteľov maximálne moţne o predávanej obuvi uţ v samotnom letáku

informovať bez ohľadu na to, či ide o priemerného spotrebiteľa alebo nie a či má skúsenosti

so zakúpenou obuvou, čo do zloţenia a údrţby alebo nie. Doplnil, ţe v týchto prípadoch sám

ţalobca v ţalobe uznal potrebu poskytnutia takejto konkrétnej informácie.

Vyslovil, ţe z citovaných zákonných ustanovení nesporne vyplýva, ţe povinnosť

informovať spotrebiteľa znáša predávajúci, pričom dôkazné bremeno sa určuje tieţ podľa

vnútroštátneho práva, a informáciu musí poskytnúť úplne a včas. Výnimkou z tejto povinnosti

predávajúceho je len poskytovanie údajov o všeobecne známych skutočnostiach. Súčasne

zdôraznil, ţe v prípade pochybností je na predávajúcom, aby preukázal, ţe údaje, ktoré

spotrebiteľovi neposkytol, majú povahu všeobecne známych skutočností, avšak túto zásadnú

podmienku ţalobca v danom konaní nijako nepreukázal. Podľa názoru krajského súdu ţalobca

neobjasnil, z čoho vyvodil, ţe obuv v 88 kontrolovaných prípadoch ponúkal priemerne

vyspelému zákazníkovi, keďţe v prejednávanej veci bolo preukázané, ţe ţalobca nielenţe

riadne neoznačil charakter a ošetrovanie konkrétne zakúpenej obuvi, ale domnelého

spotrebiteľa (inšpektora) sa ani nedopytoval najneskôr pri podávaní dokladu o kúpe tovaru, či

sú pre neho informácie uvedené v letáku a piktograme postačujúce.

Ohľadom námietky ţalobcu vznesenej v ţalobe, ţe správny orgán rozhodol

nezákonne, keď rozhodol o uloţení sankcie vo výške 660 €, krajský súd dospel k záveru, ţe

nie je dôvodná. Zároveň ţalobcom vznesenú námietku, týkajúcu sa skutočnosti, ţe Slovenská

obchodná inšpekcia nevykonáva efektívny dozor aj u iných predajcov obuvi, povaţoval pre

tento prípad za právne bezvýznamnú. Ďalej uviedol, ţe vzhľadom na objektívnu

zodpovednosť predávajúceho nie je podstatné, akým spôsobom došlo k porušeniu príslušného

ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa o povinnosti riadne a úplne informovať

spotrebiteľa, ale ţe k takémuto porušeniu došlo a bolo to náleţite zistené. Dodal, ţe skutkové

okolnosti napokon ţalobca ani nenamietal.

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej

lehote odvolanie z dôvodov uvedených v , , a v spojitosti

s , navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe

rozhodnutie ţalovaného zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň navrhol,

aby bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov prvostupňového

i odvolacieho konania.

Krajskému súdu vyčítal, ţe v podanej ţalobe boli namietané všetky dôvody uvedené

v , avšak tento v rozsudku menovite nereflektoval na ţiaden z nich.

Zdôraznil, ţe k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý

proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené.

Uviedol, ţe princípy právneho štátu ( SR) a právo na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvené v SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd zaručujú účastníkovi súdneho konania právo na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (poukazujúc na rozhodnutia III. ÚS

209/04, , a ). Ďalej namietal, ţe v odôvodnení

rozsudku sa krajský súd obmedzil len na stručné prerozprávanie obsahu správneho spisu

a krátke posúdenie veci uzavrel konštatovaním, ţe ţalovaný úplne zistil skutkový stav

a správne právne posúdil vec. Taktieţ súdu prvého stupňa vyčítal, ţe v odôvodnení rozsudku

sa nevysporiadal s tým, ţe ţalobca i ţalovaný predloţili v konaní dôkazy a ţe ţalobca navrhol

i vykonanie výsluchov niekoľkých osôb, pričom krajský súd vôbec neuvádza, ktoré dôkazy

vykonal, ktoré z navrhovaných dôkazov nevykonal a prečo. Rovnako neuvádza, ako

vykonané dôkazy vyhodnotil a aký skutkový stav mal na základe vykonaného dokazovania za

preukázaný, akými úvahami sa riadil a ako právne zhodnotil vec. Zdôraznil, ţe súd prvého

stupňa v napadnutom rozsudku konkrétne nereaguje na ţiaden z dôkazov predloţených alebo

navrhnutých ţalobcom, okrem fotografií, ktoré však spomína v inej súvislosti, neţ v akej boli

predloţené. Ako príklad uviedol, ţe ţalobca predloţil dňa 10. mája 2011 súdu listinné dôkazy,

obsahujúce kompletnú argumentáciu ohľadom rozsahu informačnej povinnosti voči

spotrebiteľovi a k obsahu pojmu všeobecne známe skutočnosti. Súčasne predloţil rozsudky

Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“). Pochybenie krajského súdu videl aj v tom, ţe

sa nijako nevysporiadal s kľúčovými argumentmi ţalobcu vo veci samej, ktorý napríklad

v doplnení ţaloby zo dňa 27. mája 2009 uvádza, ţe aplikácia § 11 ods. 1 zákona o ochrane

spotrebiteľa spôsobom, akým to učinil ţalovaný je v rozpore s právnymi predpismi Európskej

únie, ktoré sú záväzné i pre Slovenskú republiku. Zároveň mal zato, ţe rozsudok neobsahuje

dôvody samotného rozhodnutia súdu vo veci samej. Formuláciu § 11 ods. 1 zákona o ochrane

spotrebiteľa pokladal za všeobecnú, preto mal súd vysvetliť, ako túto normu vzhľadom na

konanie ţalobcu vykladá a v čom vidí jej porušenie ţalobcom. Rovnako mal vysvetliť, prečo

podľa jeho názoru nie je aplikovateľná výnimka podľa § 11 ods. 3 cit. zákona. Namietal, ţe

súd mal tieto dôvody uviesť práve preto, ţe sa síce stotoţnil so zisteniami a názormi

ţalovaného, avšak tento vo svojom rozhodnutí tieto otázky nevyriešil. S ohľadom na uvedené

pokladal napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,

pričom týmto jeho postupom bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom.

Vyjadril nesúhlas s tvrdením krajského súdu, ţe ţalovaný i správny orgán prvého

stupňa vykonaným dokazovaním preukázali, ţe ţalobca porušil informačnú povinnosť

stanovenú v § 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďţe v napadnutom rozhodnutí neuviedol,

v čom vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu resp. rozpor konania ţalobcu

s uvedeným ustanovením cit. zákona, ako to nespravil ani ţalovaný. Ďalej uviedol, ţe

ţalovaný na námietku ţalobcu, ţe identifikácia príslušného spôsobu uţívania a ošetrovania

zakúpenej obuvi z priloţeného letáku je všeobecne známa skutočnosť reagoval len tým, ţe

s uvedeným nemôţe súhlasiť. Postupom, keď ţalovaný povaţoval túto skutkovú okolnosť za

zistenú, napriek tomu, ţe na jej zistenie nevykonal ţiaden úkon, pričom ţalobca ju

v správnom konaní namietal, podľa ţalobcu porušil povinnosť v zmysle § 32 ods. 1 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) presne a úplne zistiť skutočný stav veci

a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Zároveň poukázal na

skutočnosť, ţe ţalobca predloţil i listinný dôkaz a to rozhodnutia Českej obchodnej inšpekcie.

Preto mal zato, ţe porušenie tejto povinnosti predstavuje inú vadu konania, majúcu za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ďalej namietal, ţe súd prvého stupňa v konaní neúplne zistil skutkový stav veci

a následne vydal nesprávne rozhodnutie, keď sa nezaoberal so skutkovou otázkou

rozhodujúceho významu pre dané konanie a bez odôvodnenia neumoţnil ţalobcovi vykonanie

ním navrhovaných dôkazov. Uvedené pochybenie podľa ţalobcu nastalo tým, ţe krajský súd

v rozsudku beţ ďalšieho otázku aplikácie výnimky uvedenej v § 11 ods. 3 zákona o ochrane

spotrebiteľa uzavrel konštatovaním, ţe ţalobca nijako nepreukázal, ţe ide o všeobecne známe

skutočnosti, avšak vyššie označené dôkazy nevykonal.

Taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca v ţalobe namietal aj nesprávne právne

posúdenie veci ţalovaným, keďţe ţalobca nesúhlasí s tým, ţe by § 11 ods. 1 a 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa bolo moţné interpretovať tak, ţe predajca obuvi je povinný k obuvi

pripájať informačný leták a prípadne v ňom ešte individualizovať informácie týkajúce sa

konkrétnej obuvi. Uviedol, ţe skutočne prevaţná väčšina reklamácií je tvorená prípadmi, keď

spotrebiteľ obuv zničí pouţívaním, teda ide o prípady, keď dôjde k „spotrebovaniu“ obuvi jej

nosením. Dochádza pritom k rozporu očakávania kupujúceho ohľadom „výdrţe“ obuvi a jej

reálnymi moţnosťami danými kvalitou vyhotovenia a pouţitého materiálu. Avšak vzhľadom

na počet reklamácií vo vzťahu k počtu predanej obuvi, ide len o niekoľko percent prípadov.

Z toho sa podľa ţalobcu dá usúdiť, ţe ide u daných spotrebiteľov o zlý úsudok, ktorý je

v rozpore s prevládajúcim úsudkom tzv. „priemerného spotrebiteľa“. Nesprávne právne

posúdenie veci podľa názoru ţalobcu spočíva v nesprávnej aplikácii pojmu priemerný

spotrebiteľ tak, ako bol vymedzený v predloţených rozsudkoch ESD. Mal zato, ţe kaţdé

odvetvie má svojho priemerného spotrebiteľa (v zmysle definície ESD) a ţe postup predajcov,

ale tieţ správnych orgánov a súdov aplikujúcich právne normy by mal zodpovedať a byť

prispôsobený priemernému zákazníkovi daného odvetvia. Preto vyslovil názor, ţe pokiaľ súd

v rozsudku poţaduje, aby ţalobca nastavil plnenie svojich informačných povinností aj na

iných spotrebiteľov ako priemerných, ide o nesprávne právne posúdenie veci.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -94 zo dňa 27. mája 2011 potvrdiť a súčasne

ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, ţe porušenie § 11 ods. 1 zákona

o ochrane spotrebiteľa v časti týkajúcej sa informovania spotrebiteľa o spôsobe pouţitia

a údrţby predávaných výrobkov konštatoval z dôvodu, ţe počas kontroly, uskutočnenej dňa

3. októbra 2008, bolo zistené, ţe k odpredanej obuvi bol inšpektorom Slovenskej obchodnej

inšpekcie priloţený leták obsahujúci spôsob ošetrovania obuvi v závislosti od materiálu,

z ktorého bola obuv vyhotovená, ako aj členenie obuvi v závislosti od účelu, na ktorý sa má

obuv pouţívať bez toho, aby bolo pre spotrebiteľa vyznačené, z akého materiálu a na aký účel

má slúţiť v kontrolnom nákupe odpredaná obuv. Ţalovaný v tejto súvislosti poukázal na

znenie § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý poţaduje poskytnutie tam

špecifikovaných informácií vo vzťahu ku konkrétnemu predávanému výrobku, čo ţalobca

nesplnil. Podľa názoru ţalovaného ţalobca v rámci svojej argumentácie naďalej vychádza

z dvoch nesprávnych predpokladov. Jedným z nich je povaţovanie informácií o spôsobe

pouţívania a údrţby obuvi za všeobecne známe skutočnosti a druhým je domnienka o tom, ţe

na prevádzkach ţalobcu, ako aj na iných prevádzkach ponúkajúcich sortiment obuvi nakupuje

vzhľadom na charakter odvetvia osobitná kategória priemerných spotrebiteľov. Zdôraznil, ţe

uţ v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ţe z označenia ponúkanej obuvi piktogramami nie

je moţné vyvodiť spôsob pouţívania a údrţby uvedený v letáku. Ďalej uviedol, ţe

označovanie materiálového zloţenia obuvi piktogramami sa riadi vyhláškou Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky č. , ktorá rozlišuje medzi usňou, povrstvenou

usňou, textilom a iným materiálom, kým v letáku poskytovanom ţalobcom sa nachádzalo

rozlíšenie obuvi medzi hladkou koţenou obuvou, velúrovou obuvou, plastovou obuvou

a textilnou obuvou. Teda spotrebiteľ ani v prípade, ţe by mu bol známy obsah cit. vyhlášky

by nedokázal rozlíšiť podľa poskytnutých piktogramov, o aký typ obuvi v jeho prípade ide.

Ţiadne ďalšie dokazovanie v tomto smere ţalovaný nepovaţoval za potrebné. Ohľadom účelu

pouţitia obuvi uviedol, ţe v letáku bola obuv členená na obuv spoločenskú, obuv pre voľný

čas a športovú obuv, čo v prípade nevyznačenia správneho účelu pouţitia obuvi mohlo viesť

aţ k nesprávnemu pouţívaniu obuvi spotrebiteľom, keď v tomto prípade nemoţno vychádzať

z predpokladu, ţe spotrebiteľ vizuálnym posúdením dokáţe vyhodnotiť správny spôsob

pouţívania obuvi, nakoľko by to mal byť práve predávajúci, ktorý ho určí a následne

z takéhoto účelu pouţitia bude vychádzať aj pri posudzovaní prípadnej reklamácie obuvi zo

strany spotrebiteľa.

Zároveň poukázal na skutočnosť, ţe obuv nepochybne patrí medzi tovar dennej

spotreby, preto však nemoţno spotrebiteľov, ktorí ju pouţívajú, povaţovať za vysoko

informovaných a znalých terminológie v oblasti obuvi. Pokladal za nepochybné, ţe obuv je

síce spotrebiteľmi denne pouţívaná, nie je však tak často predmetom kúpy spotrebiteľov, aby

boli detailne oboznámení s rôznymi typmi materiálov, z ktorých sa vyrába a dokázali na

základe vizuálneho posúdenia ohodnotiť výrobcom zamýšľaný účel pouţitia. Dodal, ţe na

prevádzkach ţalobcu je ponúkaná obuv, ktorá nie je určená pre špecifické kategórie

spotrebiteľov, napríklad s ohľadom na ich pracovnú, či záujmovú činnosť, ale je určená pre

spotrebiteľov vo všeobecnosti, preto nemoţno vychádzať z predpokladu, ţe u ţalobcu

nakupuje osobitná kategória priemerných spotrebiteľov, ktorá by sa odlišovala z hľadiska

vedomostí, skúseností, praxe od priemerného spotrebiteľa na slovenskom trhu.

Ţalovaný tento prípad označil za dôleţitý z dôvodu zabezpečenia ochrany práv

spotrebiteľov na informácie, pričom účel pouţitia je jednou z informácií o spôsobe pouţitia

výrobku a má podstatný význam aj pri posudzovaní opodstatnenosti reklamácie spotrebiteľa

na zakúpenú obuv. Zdôraznil, ţe nejednoznačným informovaním spotrebiteľa zo strany

predávajúceho o účele pouţitia obuvi, je tento vystavený väčšiemu riziku, ţe bude obuv

nesprávne pouţívať, prípadne si spôsobí sám jej poškodenie a následné zamietnutie

reklamácie z dôvodu nevhodného pouţívania obuvi, o ktorom však nebol od predávajúceho

jasne informovaný. Doplnil, ţe z kontrolnej činnosti je ţalovanému známe, ţe jedným

z častých dôvodov zamietnutia reklamácie spotrebiteľa na základe odborného posúdenia

obuvi v zmysle § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa je práve nadmerné opotrebovanie

výrobku, za ktoré nezodpovedá predávajúci.

V závere vyjadrenia vyslovil názor, ţe konal na základe zákona a v medziach zákona

na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom tento pokladal za jednoznačne

preukázaný a správne právne posúdený. Mal zato, ţe pokuta bola ţalobcovi uloţená

oprávnene a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení

s preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu

dôvodov odvolania podľa v spojení s veta prvá a dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť postupov a rozhodnutí

orgánov verejnej správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Súd v správnom súdnictve preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy

predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (t.j. v medziach ţaloby). Rozsahom

tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný.

Ţalobca ţiadal preskúmať postup a zákonnosť rozhodnutia ţalovaného č.

zo dňa 10. februára 2009, ktorým tento zmenil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Ţiline

č. zo dňa 12. novembra 2008, ktorým bola ţalobcovi podľa § 24 ods. 1

zákona o ochrane spotrebiteľa uloţená peňaţná pokuta vo výške 25 000 Sk (829,84 €) pre

porušenie § 11 ods. 1 cit. zákona tak, ţe ţalobcovi uloţenú pokutu zníţil na sumu 660 €.

Vykonaním kontroly dňa 3. októbra 2008 v prevádzkovej jednotke O. R., H. T., M. bolo

zistené porušenie povinnosti predávajúceho informovať spotrebiteľa o spôsobe pouţívania

a údrţby u 88 druhov ponúkaných výrobkov.

V správnom konaní ako aj v konaní pred krajským súdom bolo potrebné skúmať,

či ţalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu v zmysle § 24 ods. 1

zákona o ochrane spotrebiteľa porušením informačných povinností, ktoré tento zákon v § 11

ods. 1 predávajúcemu ukladá a napokon vyriešiť právnu otázku, či v prejednávanej veci nejde

o výnimku z tejto povinnosti predávajúceho pri poskytovaní údajov o všeobecne známych

skutočnostiach. Uvedené bolo potrebné posudzovať s ohľadom na judikatúru ESD s dôrazom

na ţalobcom označené rozhodnutia zaoberajúce sa pojmami „všeobecne známe skutočnosti“

a „priemerný spotrebiteľ“.

Krajský súd k uvedeným právnym otázkam len stroho skonštatoval, ţe vykonaným

dokazovaním, ktoré sa riadi vnútroštátnymi predpismi, bolo preukázané, ţe ţalobca porušil

informačné povinnosti, ktoré zákon o ochrane spotrebiteľa v § 11 ods. 1 predávajúcemu

ukladá, pričom tento v priebehu správneho konania nevedel preukázať, ţe spotrebiteľovi

poskytol jednoznačné a tým nespochybniteľné informácie, ktorými by spotrebiteľa chránil

pred vedomím poškodením alebo znehodnotením zakúpených výrobkov, ako aj seba samého

pred moţným spôsobením škody na majetku spotrebiteľa. Uviedol, ţe v prípade pochybností

je na predávajúcom, aby preukázal, ţe údaje, ktoré spotrebiteľovi neposkytol, majú povahu

všeobecne známych skutočností. Na námietku ţalobcu vznesenú v ţalobe, ţe správny orgán

rozhodol nezákonne, keď rozhodol o uloţení sankcie vo výške 660,- € neprihliadal, nakoľko

ju povaţoval za nedôvodnú.

Súd je garantom dodrţiavania zákonnosti správnym orgánom. Rešpektovanie

princípov zákonnosti musí vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmania

rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred

odvolacím súdom. Základným predpokladom takejto preskúmateľnosti je dostatok dôvodov,

ich jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov ku konkrétnym okolnostiam posudzovanej

veci.

V konaní o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu sa súd riadi

dispozičnou zásadou, ktorej vykonaním je ustanovenie ukladajúce

ţalobcovi povinnosť uviesť okrem všeobecných náleţitostí podania aj označenie rozhodnutia

a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom ţalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu

správneho orgánu, a aký konečný návrh robí, a správny súd je potom viazaný rozsahom

a dôvodmi uvedenými v ţalobe. Činnosť správneho súdu je ohraničená takto vymedzeným

rámcom a súd sa musí obmedziť na skúmanie napadnutého rozhodnutia len v tomto smere,

ak však nejde o vadu, na ktorú musí prihliadnuť z úradnej povinnosti ( ).

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nezávislosť

rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na

spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje

rozhodnutia odôvodniť ( ), spôsobom zakotveným v

Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia s pouţitím

ods. 1 vety prvej totiţ znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite

skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť

moţnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základ-

nom práve na súdnu ochranu) podľa a v Dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (napr. , , , ).

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava

rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať

kaţdý argument účastníkov konania (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), súdne rozhodnutia

musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené

stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové

okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz

Torija proti Španielsku z 9.12.1994).

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe krajský

súd z uvedených zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, čím sa stalo jeho

rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Nedostatočne reagoval

predovšetkým na námietky uvedené v ţalobe, ţe z rozhodnutí správnych orgánov prvého

i druhého stupňa vyplýva, ţe tieto nemali výhrady voči času a forme plnenia informačnej

povinnosti ţalobcom, rovnako nemali ani námietky k rozsahu poskytnutých informácií, či ich

zrozumiteľnosti, ale poţadovali ich individualizáciu pre daný tovar zakúpený spotrebiteľom.

Zároveň sa súd prvého stupňa nevysporiadal ani s námietkou ţalobcu, ţe v súlade

s judikatúrou Európskeho súdneho dvora sa za všeobecne známe skutočnosti povaţujú také

skutočnosti, ktoré môţe poznať kaţdý, alebo s ktorými je moţné sa oboznámiť z verejne

dostupných zdrojov, v súvislosti s ktorou ţalobca poukázal na rozsudky ESD č. T-185/02

Picasso a č. T-318/03 Atomic Austria. Taktieţ sa nezaoberal námietkou, ţe v súlade so

zákonom o ochrane spotrebiteľa a ustálenou judikatúrou ESD je potrebné posudzovať ako je

poskytnutá informácia vnímaná priemerným spotrebiteľom, pričom podľa judikatúry ESD

priemerným spotrebiteľom sa rozumie spotrebiteľ daného tovaru, ktorý je v rozumnej miere

dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych

a jazykových faktorov. Súčasne ţalobca poukázal na rozsudky ESD č. C-210/96 Tusky,

č. C-220/98 Estée Lauder Cosmetics a č. C-99/01 Linhart. Odvolací súd tieţ dáva do

pozornosti, ţe bolo potrebné reagovať aj na námietku ţalobcu, spočívajúcu v tvrdení, ţe

ţalovaný sa náleţite nevysporiadal s určením výšky uloţenej pokuty.

Nakoľko v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave,

prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje

námietky ţalobcu za neopodstatnené, je nutné povaţovať takýto rozsudok za nepreskúma-

teľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky pre to, ţe nebol vydaný

spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221

ods. 1 písm. f/ v spojení s vetou druhou zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie ( ).

V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec znova v medziach podanej ţaloby

s prihliadnutím aj na dôvody odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami

ţalobcu a znova o nej rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

( v spojení s vetou prvou ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská