Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b41/384087.ebc4ab.pdf
PDF · 266.78 KB
No categories available
7Cdo/30/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 30/2011
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. P. M. – i., so
sídlom v S., zastúpeného JUDr. P. Š., advokátom v D., proti odporcovi J. Š., bývajúcemu
v R., zastúpenému JUDr. A. F., advokátom v K., o 360 000 Sk ( 11 949, 81 € )
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn 9 C 512/2002, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 3. júna 2010 sp. zn. 2 Co
342/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
3. júna 2010 sp. zn. 2 Co 342/2009 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu
Roţňava zo 7. augusta 2009 č. k. 9 C 512/2002 tak, ţe návrh v sume 7 592, 28 €
s príslušenstvom zamietol z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.
Dovolanie v časti smerujúce proti výroku rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
3. júna 2010 sp. zn. 2 Co 342/2009 , ktorým zamietol návrh v sume 2 487,29 €
s príslušenstvom o d m i e t a.
O d ô vo d n e n i e :
Okresný súd Roţňava rozsudkom z 8. apríla 2003 č. k. 9 C 512/02 – 136 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom z 5. mája 2003 ( čl. 143 ) zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi 300 000 Sk ( 9 958, 17 € ) so 16, 5 % úrokom z omeškania ročne počnúc od
18. februára 2003 do zaplatenia , uhradiť mu trovy konania v sume 51 417 Sk
( 1 706, 73 € ) na účet právneho zástupcu a zaplatiť na účet súdu štátom zálohované trovy
dokazovania v sume 470 Sk ( 15, 60 € ), všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2
Návrh v sume 60 000 Sk ( 1 991,63 € ) zamietol. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
ţe účastníci konania uzavreli 1. augusta 2000 zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa zaviazali
( čl. II. ) , ţe v termíne do 31. decembra 2000 uzatvoria kúpnu zmluvu , ktorej predmetom
bude nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území Košťany nad Turcom , zapísaná na
LV č. X. s dohodnutou kúpnou cenou 600 000 Sk ( 19 916, 35 € ) splatnou
v dohodnutých termínoch ( čl. III. ). Z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie navrhovateľ
( budúci kupujúci ) zaplatil odporcovi ( budúcemu predávajúcemu ) 21. februára 2001
sumu 300 000 Sk ( 9 958, 17 € ). Sumu 60 000 Sk ( 1 991, 63 € ) zaplatila odporcovi
spoločnosť M. T. s. r. o., ktorej bol ( aj ) navrhovateľ konateľom. Odporca prevzatie
uvedených súm potvrdil, ale vzniesol námietku premlčania ( nároku uplatneného v konaní
navrhovateľom ) z dôvodu, ţe k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo v stanovenom termíne
a tým odpadol právny dôvod na ich zaplatenie. Súd prvého stupňa dospel k záveru o jej
čiastočnej dôvodnosti v sume 60 000 Sk ( 1991, 63 € ) uplatňovanej navrhovateľom titulom
bezdôvodného obohatenia získaného odporcom. Uviedol, ţe začiatok plynutia subjektívnej
a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne. Ďalší priebeh a skončenie týchto dôb je
vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môţe plynúť len v rámci objektívnej
premlčacej doby , ktorú nemôţe prekročiť. V danom prípade objektívna premlčacia doba (
pri sume 60 000 Sk – 1 991, 63 € ) začala plynúť súčasne so subjektívnou premlčacou
dobou dňa 31. mája 2000 , kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia odporcom na
úkor navrhovateľa titulom plnenia bez právneho dôvodu v sume 60 000 Sk (
1 991, 63 € ) , pretoţe k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve došlo aţ 1. augusta 2000. Na
námietku započítania vznesenú odporcom titulom dlţného nájomného neprihliadol, pretoţe
odporca uzavrel nájomné zmluvy týkajúce sa tých istých nehnuteľností a toho istého obdobia
tak s navrhovateľom ako aj s Ing. P. a výška nájomného je preto sporná. O úrokoch
z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie navrhovateľa a odporcu uznesením z
30. apríla 2004 sp. zn. 12 Co 260/03 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím
rozsudkom z 5. mája 2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu týkajúceho sa námietky započítania vznesenej v konaní
odporcom.
3
Okresný súd Roţňava ( v poradí druhým ) rozsudkom z 22. decembra 2004 č. k.
9 C 512/02 - 273 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 32 766 Sk ( 1 087, 63 € ) s 13 %
úrokom z omeškania od 18. februára 2003 do zaplatenia a uhradiť trovy konania v sume
61 783 Sk( 2 050, 82 ) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.
Navrhovateľa a odporcu zaviazal uhradiť na účet súdu štátom zálohované trovy dokazovania
470 Sk ( 15, 60 € ) tak, ţe navrhovateľa sumu 385 Sk ( 12, 78 € ) a odporcu sumu 85 Sk
( 2, 82 € ) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, ţe účastníci konania uzavreli dňa 1. augusta 2000 zmluvu o budúcej zmluve ,
v ktorej sa zaviazali uzavrieť do 31. decembra 2000 kúpnu zmluvu , ktorej predmetom mala
byť špecifikovaná nehnuteľnosť ( čl. II. ) a dohodnutá kúpna cena 600 000 Sk
( 19 916, 35 € ) s jej dohodnutou splatnosťou ( čl. III. ). Navrhovateľ zaplatil odporcovi
sumu 300 000 Sk - 9 958, 17 € ( 21. februára 2000 ) a suma 60 000 Sk ( 1 991, 63 € ) bola
zaplatená spoločnosťou M. T. s. r. o. M. ( ktorej bol navrhovateľ konateľom ) ešte pred
uzavretím zmluvy ( 31. mája 2000 ). Odporca prevzatie sumy ( spolu 360 000 Sk –11 949, 81
€ ) potvrdil, ale vzniesol námietku premlčania . Súd prvého stupňa dospel k záveru o jej
nedôvodnosti, lebo začiatok premlčacej doby moţno počítať od 1. januára 2001 a návrh bol
podaný 8. novembra 2002. Námietku započítania dlţného nájomného za uţívanie
nehnuteľností – administratívnej ( sociálnej ) budovy a skladu obilia vznesenú odporcom
uznal v rozsahu 327 234 Sk ( 10 862, 18 € ). Keďţe ale medzi účastníkmi k uzavretiu
nájomnej zmluvy nedošlo, nárok uplatnený odporcom ( na započítanie ) posúdil ako nárok
titulom bezdôvodného obohatenia . Pri určení jeho výšky vychádzal z výšky nájomného
uvedeného v návrhoch nájomných zmlúv z 24. augusta 2001. Potom započítal sumu
218 400 Sk ( 7 116, 78 € ) za uţívanie ( od 1. augusta 2000 do 2. septembra 2002 )
administratívnej budovy v rozsahu 184 m 2 ( 14 mesiacov x 15 600 Sk a 11 mesiacov x 6 99
Sk ) a sumu 76 968 Sk – 2 554, 87 € ( od 1. augusta 2000 do konca júla 2001 ) za uţívanie
skladu obilia ( 12 mesiacov X 6 414 Sk ) , po odpočítaní navrhovateľom zaplatenej sumy
44 034 Sk ( 1 461, 66 € ) . Nakoľko vzájomné pohľadávky účastníkov konania sú
rovnakého druhu a vzájomne sa kryjú do výšky 327 234 Sk ( 10 862, 18 € ) , došlo k ich
stretu a odporca urobil prejav ( 28. februára 2003 ) smerujúci k započítaniu ( § 580
Občianskeho zákonníka ) , prihliadol súd na jeho kompenzačnú námietku a odporcu zaviazal
na zaplatenie sumy uvedenej vo výroku tohto rozsudku. O úrokoch z omeškania rozhodol
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
a o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p.
4
Krajský súd v Košiciach ( v poradí druhým rozhodnutím ) na odvolanie navrhovateľa
a odporcu rozsudkom z 15. decembra 2005 sp. zn. 2 Co 134/2005 v spojení s opravným
uznesením z 11. januára 2006 ( čl. 318 ) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku,
ktorým návrh do sumy 160 417 Sk ( 5 324,87 € ) zamietol a v ostatnej časti ho zrušil
a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Stotoţnil sa so záverom prvostupňového súdu ,
podľa ktorého navrhovateľ na základe zmluvy o budúcej zmluve z 1. augusta 2000 zaplatil
odporcovi sumu 360 000 Sk ( 300 000 Sk 21. februára 2001 a 60 000 Sk 31. mája 2000 )
a ţe nárok na zaplatenie tejto sumy ( uplatnený navrhovateľom v konaní proti odporcovi
v tejto výške ) je nárokom titulom bezdôvodného obohatenia získaného 31. decembra 2000,
dokedy nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy. Tieţ so záverom, ţe nedošlo k jeho premlčaniu,
lebo návrh bol podaný dňa 8. novembra 2002. Dospel k záveru o uţívaní predmetných
nehnuteľností ( skladu obilia a administratívnej budovy v rozsahu 184 m2 ) navrhovateľom
v období od 1. augusta 2000 do 2. septembra 2002 , kedy odporca nehnuteľnosti previedol na
svojho syna . Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne zohľadnil aj výšku sumy, ktorú mal
navrhovateľ za uţívanie skladu obilia odporcovi zaplatiť , pričom vychádzal z návrhu
nájomnej zmluvy z 24. augusta 2001( zaslanej odporcom navrhovateľovi ). Pri uvedenej
výške nájomného získal navrhovateľ bezdôvodné obohatenie , pretoţe uţíval nehnuteľnosť
- sklad obilia od 1. augusta 2000 do 2. septembra 2002 ( vo výške nájmu ) na úkor
odporcu. Preto odvolací súd určil toto bezdôvodné obohatenie v sume 160 416, 60 Sk
( 385 m2 – rozloha skladu obilia x 200 Sk za 1 m2 x 25 mesiacov ) . Keďţe odporca
započítaciu námietku vzniesol 28. februára 2003 a navrhovateľ nevzniesol námietku
premlčania , odvolací súd dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru , ţe do tejto sumy
došlo k započítaniu pohľadávky odporcu voči pohľadávke uplatnenej navrhovateľom.
V prevyšujúcej časti ( nad sumu 160 416 Sk ) neboli podľa názoru odvolacieho súdu
splnené podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku prvostupňového súdu
z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu týkajúceho sa obvyklého nájomného
v danom mieste a čase za administratívnu budovu. Náhradu za investície povaţoval odvolací
súd za samostatný nárok, ktorý nebol v predmetnom konaní navrhovateľom uplatnený ,
z ktorého dôvodu nemohol vzniesť kompenzačnú námietku voči kompenzačnej námietke
odporcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie navrhovateľa rozsudkom z
18. júna 2007 sp. zn. 1 Cdo 141/2006 rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením z
5
11. januára 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti
a porušenia ustanovenia § 156 ods. 4 O. s. p. a § 164 O. s. p. z uvedených dôvodov.
Krajský súd v Košiciach ( v poradí tretím rozhodnutím ) uznesením z 2. októbra 2008
sp. zn. 2 Co 269/2007 rozsudok súdu prvého stupňa ( čl. 273 ) zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie z dôvodu, aby sa prvostupňový súd predovšetkým dôsledne zaoberal
kompenzačnou námietku odporcu a nepochybne zistil, aká bola výška nájmu ( v mieste
a čase obvyklá ) za administratívnu budovu a osobitne za sklad obilia v čase ich uţívania
navrhovateľom. Tieţ aby nepochybne zistil v akom období boli nehnuteľnosti uţívané
navrhovateľom .
Okresný súd Roţňava ( v poradí tretím ) rozsudkom zo 7. augusta 2009 č. k.
9 C 512/2002 – 705 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 9 462, 52 €
( 285 068 Sk ) s 13 % úrokmi z omeškania od 18. februára 2003 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ( 74 932 Sk – 2 487, 29 € ) návrh zamietol . Konanie
v časti o zaplatenie 3, 5 % úrokov z omeškania zo sumy 360 000 Sk od 4. septembra 2002 do
18. februára 2003 zastavil ( späťvzatie návrhu v tejto časti ) a vyslovil, ţe o trovách konania
rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Uviedol, ţe medzi účastníkmi konania bola 1. augusta 2000 uzavretá zmluva
o budúcej zmluve, v ktorej sa zaviazali, ţe do 31. decembra 2000 uzavrú kúpnu zmluvu ,
ktorej predmetom mali byť nehnuteľnosti vedené na LV č. X. , parcela KN č. X. –
zastavané plochy vo výmere X. m2 a stavba – sociálne zariadenie na tejto parcele sa
nachádzajúce ( čl. II. ) s dohodnutou kúpnou cenou 600 000 Sk ( 19 916, 35 € ) splatnou
v dohodnutých termínoch ( čl. III. ). Z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie navrhovateľ (
ako budúci kupujúci ) dohodnuté splátky nedodrţal, ale zaplatil odporcovi ( ako budúcemu
predajcovi ) 21. februára 2001 300 000 Sk ( 9 958, 17 € ) a suma 60 000 Sk ( 1 991, 63 € )
zaplatená 28. júna 1999 spoločnosťou M. T. s. r. o. ( ktorej konateľom bol navrhovateľ )
bola po dohode s odporcom započítaná v prospech navrhovateľa ako splátka kúpnej ceny na
základe výdavkového pokladničného dokladu vystaveného 31. mája 2000. Týmto dňom sa
teda navrhovateľ dozvedel, ţe odporca na jeho úkor získal ( v tejto sume ) bezdôvodné
obohatenie . Od 1. júna 2000 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba ( § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a návrh bol podaný na súde 8. novembra 2000 po jej
uplynutí. Preto námietku premlčania vznesenú odporcom (v sume 60 000 Sk ) vyhodnotil
6
za dôvodnú. Odporca navrhol započítať pohľadávku uplatnenú navrhovateľom titulom
bezdôvodného obohatenia s jeho pohľadávkou spočívajúcou v dlţnom nájomnom za
nájom administratívnej budovy a skladu obilia navrhovateľom nezaplateného od 1.
septembra 1999 do 2. septembra 2002, kedy došlo k zmene vlastníka. Keďţe nedošlo
k uzavretiu kúpnej zmluvy ( v zmysle zmluvy o budúcej zmluve ) odporca doručil
navrhovateľovi návrh nájomných zmlúv z 24. augusta 2001, ktoré síce navrhovateľ podpísal
a odporcovi vrátil 16. októbra 2001 , ale s uvedením výhrad . Preto dospel súd k záveru,
ţe medzi účastníkmi k uzavretiu platných nájomných zmlúv nedošlo a právo odporcu
uplatnené kompenzačnou námietkou moţno kvalifikovať ako právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného navrhovateľom za obdobie , v ktorom administratívnu
budovu – sociálne zariadenie a sklad obilia uţíval. Administratívnu budovu navrhovateľ ( ako
fyzická osoba ) mal v drţbe od 1. augusta 2000 ( t. j. od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve )
, avšak finančný prospech z jej uţívania mal aţ potom, čo ju začal od 22. augusta 2001
uţívať ( po zriadení pevnej telefónnej linky ) na podnikanie. Teda navrhovateľ získal
bezdôvodné obohatenie na úkor odporcu za uţívanie tejto budovy za obdobie od 22. augusta
2001 do 2. septembra 2002. Celá budova bola uţívania schopná po ( znovu ) zapojení
elektrickej energie dňom 14. decembra 2001 ( kedy bola uzavretá zmluva o dodávke
elektrickej energie medzi navrhovateľom a S. a. s. Ţ. po predloţení revíznej správy o skúške
elektrického zariadenia ) a navrhovateľ do tohto času ( od 22. augusta 2001 ) v nej uţíval
dve kancelárie o celkovej výmere 45 m2 a aţ od 14. decembra 2001 do 2. septembra 2002
uţíval 184 m2 z celej budovy ( ostatnú časť uţíval Ing. P. , na základe nájomnej zmluvy
z 12. októbra 2001 uzavretej s odporcom ). Za účelom zistenia obvyklého nájomného si súd
vyţiadal správu od Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska a od miestnych
realitných kancelárií pôsobiacich v okrese Martin o jeho výške v roku 2001 a 2002 v
katastrálnom území K. , avšak s negatívnym výsledkom. Preto pri určení výšky obvyklého
nájomného za obdobie od 22. augusta 2001 do 2. septembra 2002 vychádzal z nájomného
dohodnutého v nájomných zmluvách za porovnateľné objekty v roku 2001 a 2002
nachádzajúce sa v tom istom hospodárskom dvore bývalých Štátnych majetkov , ako
predmetná budova ( z nájomných zmlúv uzavretých 25. apríla 2001 medzi Ing. J. Č.
a spol. a M. D. , medzi Ing. J. Č. a spol. a Ing. J. G., z nájomnej zmluvy uzavretej 12.
októbra 2001 medzi navrhovateľom a Ing. P. a prihliadol na nájomnú zmluvu uzavretú medzi
prenajímateľom susednou obcou Ţ. a nájomcom S. , v. o. s. ). Obvyklé nájomné za nájom
administratívnej budovy potom určil ako priemer nájomného v uvedených zmluvách , ktoré
7
predstavovalo 270 Sk/m2. Navrhovateľ za uţívanie 45 m2 v období od 22. augusta 2001 do
14. decembra 2001 získal bezdôvodné obohatenie v sume 3 756 Sk ( 124, 68 € ) a za
uţívanie 184 m2 od 14. decembra 2001 do 2. septembra 2002 v sume 35 190 Sk ( 1 168, 09 €
), spolu v sume 38 946 Sk ( 1 292, 77 € ). Vychádzajúc z ročného nájomného podľa výpočtu
45 m2 x 270 Sk – 12 150 Sk ( 403, 31 € ) určil výšku mesačného a denného obvyklého
nájomného , čomu zodpovedala výška bezdôvodného obohatenia získaná navrhovateľom.
Suma 3 756 Sk ( 124, 68 € ) pozostávala z úhrady zodpovedajúcej obvyklému nájomnému
za mesiace september, október a november po 1 012, 50 Sk ( 33, 61 € ) x 3 – 3 037, 50 Sk (
100, 83 € ) a za 9 dní v auguste 2001 a 13 dní v decembri 2002 po 32, 66 Sk x 22 - 718, 52
Sk ( 23, 85 € ) . Suma 35 190 Sk ( 1 168, 09 € ) predstavovala bezdôvodné obohatenie
získané navrhovateľom za obdobie od 14. decembra 2001 do 2. septembra 2002 za uţívanie
184 m2 x 270 Sk /m2/rok – 49 680 Sk ( 1 649, 07 € ) a po prepočte na mesiac - 4 140 Sk (
137, 42 € ) x 8 mesiacov – 33 120 Sk ( 1 099, 38 € ) – 2 070 Sk ( 68, 71 € - december 2002 )
. Za mesiace september a október navrhovateľ zaplatil odporcovi sumu 15 600 Sk ( 517, 82 €
) mesačne za uţívanie administratívnej budovy podľa predloţeného návrhu nájomnej zmluvy
, ktorú sumu súd odpočítal zo sumy 38 946 Sk ( 1 292, 77 € ) a potom bezdôvodné
obohatenie za uţívanie tejto budovy určil sumou 7 746 Sk ( 257, 12 € ) . Sklad obilia mal
navrhovateľ v drţbe od 1. augusta 2001 do 31. júla 2001, kedy bol uţívania schopný . Pri
určení výšky bezdôvodného obohatenia za uţívanie tejto nehnuteľnosti vychádzal súd zo
sumy 52 Sk/m2/ rok ( 52 x 385 m2 – 20 020 Sk – 664, 54 € ). Navrhovateľ za uţívanie
skladu obilia v septembri a októbri 2001 zaplatil odporcovi sumu 6 417 Sk ( 213 € )
mesačne ( podľa návrhu nájomnej zmluvy ) , celkove sumu 12 834 Sk ( 426, 01 € ) , ktorú
odpočítal z ročného nájomného 20 020 Sk ( 664, 54 €) a rozdiel predstavoval sumu 7 186
Sk ( 238, 53 € ) , ktorú spolu so sumou 7 746 Sk – 257, 12 € ( za uţívanie administratívnej
budovy ) započítal proti pohľadávke uplatnenej navrhovateľom. Podľa názoru súdu
navrhovateľ celkove získal bezdôvodné obohatenie za uţívanie administratívnej budovy ( za
obdobie od 22. augusta 2001 do 2. septembra 2002 ) a za uţívanie skladu obilia ( za obdobie
od 1. augusta 2000 do 31. júla 2001 ) v sume 14 932 Sk ( 45, 65 € ) . Preto návrh vo zvyšku
uplatnenej sumy 300 000 Sk ( 9 958, 17 €) a 60 000 Sk - 1 991, 63 € ( zohľadniac dôvodnú
námietku premlčania ) s prihliadnutím na kompenzačnú námietku ( do výšky 14 932 Sk – 45,
65 € ) zamietol. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a o trovách konania podľa § 151 O. s. p.
8
Krajský súd v Košiciach na odvolanie navrhovateľa a odporcu ( v poradí štvrtým
rozhodnutím ) rozsudkom z 3. júna 2010 sp. zn. 2 Co 342/2009 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti zmenil tak, ţe zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi 1 870, 25 € s 13 % úrokom z omeškania od 1 . januára 2002 ročne , všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Konštatoval, ţe súd
prvého stupňa správne zistil, ţe medzi účastníkmi konania bola 1. augusta 2000 uzavretá
zmluva o budúcej zmluve , v ktorej sa zaviazali, ţe do 31. decembra 2000 uzavrú kúpnu
zmluvu, ktorej predmetom mala byť uvedená nehnuteľnosť za kúpnu cenu 600 000 Sk ( 19
916, 35 € ) , ţe navrhovateľ zaplatil odporcovi sumu 300 000 Sk ( 21.februára 2001 ) a na
sumu 60 000 Sk ( 1 991, 63 € ) zaplatenú 28. júna 1999 spoločnosťou M. T. . . s. r.o. (
ktorej konateľom bol aj navrhovateľ ) bol vystavený pokladničný doklad z 31. mája 2000 (
potvrdzujúci jej zaplatenie navrhovateľom po dohode s odporcom ). V porovnaní so súdom
prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, ţe nedošlo k premlčaniu sumy 60 000 Sk (
1 991,63 € ) , lebo o vzniku bezdôvodného obohatenia sa navrhovateľ dozvedel aţ 1.
januára 2001 , kedy bolo nesporné, ţe kúpna zmluva uzavretá nebola a právo na jej uzavretie
nemoţno uplatniť ani na súde. Potom , čo nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy odporca získal
na úkor navrhovateľa bezdôvodné obohatenie v sume 360 000 Sk ( 11 949, 81 € ) .
V priebehu konania ( 28. marca 2003 ) odporca vzniesol započítaciu námietku spočívajúcu
v tom, ţe navrhovateľ uţíval nehnuteľnosti , ktoré mali byť predmetom kúpnej zmluvy uţ od
1. septembra 1999 a za uţívanie neuhradil nájomné, ktorého výška bola dohodnutá
v nájomných zmluvách uzavretých medzi účastníkmi 4. septembra 2001. Podľa nájomnej
zmluvy, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť – sklad obilia ( parcela KN č. X. zastavaná
plocha vo výmere X. m2 ) a v ktorej bolo dohodnuté, ţe akékoľvek opravy vykonáva
uţívateľ na vlastné náklady ( bod 4 zmluvy ) , výška nájomného za jej uţívanie bola
dohodnutá mesačne v sume 16, 60 Sk ( 0, 55 € ) / m2 , spolu 6 417 Sk ( 213 € ) a ročne
200 Sk ( 6, 64 € ) / m2, spolu 77 000 Sk ( 2 555, 93 € ). Túto zmluvu , s výnimkou čl. 5
ods. 1 a 3 , účastníci podpísali. V nájomnej zmluve, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť
sociálna budova ( zapísaná na LV č. X. ako parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X.
m2 bolo dohodnuté nájomné mesačne 37, 5 Sk ( 1, 24 € ) / m2, spolu 15 600 Sk ( 517, 83 € )
a ročne 450 Sk ( 14, 94 € ) / m2, spolu 187 200 Sk ( 6 213, 90 € ) . Aj túto zmluvu,
s výnimkou čl. 5 ods. 1/a a 5, podpísali obaja účastníci. Súd dospel k záveru, ţe došlo
k uzavretiu nájomných zmlúv , v ktorých je špecifikovaný predmet nájmu – nehnuteľnosti,
ich výmera a dohodnutá výška nájomného , účastníkmi zmluvy rešpektovaná. Sporný bol len
9
začiatok platenia nájomného, lebo v tejto časti k dohode medzi účastníkmi nedošlo. Pre
začiatok uţívania nehnuteľností nie je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúcou
skutočnosťou, odkedy boli nehnuteľnosti uţívania schopné ( kedy došlo k zavadeniu
telefónnej linky a elektrickej energie ), ale rozhodujúci je vstup do uţívania, ku ktorému
došlo navrhovateľom od 1. augusta 2000 ( dovtedy nehnuteľnosti uţívala spoločnosť M. T. s.
r. o. ) . Potom navrhovateľ nehnuteľnosť – sklad obilia uţíval od 1. augusta 2000 do 12.
októbra 2001, pričom odporca v kompenzačnej námietke uplatnil len nájomné do 30. júna
2001, ktoré za 11 mesiacov určil v sume 70 555 Sk - € ( 16, 66 Sk x 385 m2 x 11 mesiacov
- 6 414, 10 Sk mesačne ) . Nehnuteľnosť - sociálnu budovu navrhovateľ uţíval od 1. augusta
2000 do 2. septembra 2002 ( došlo k jej prevodu na A. S. ) a výšku nájomného určil v sume
187 200 Sk a 89 930 Sk - € ( 37, 50 Sk x 416 m2 x 12 mesiacov - 187 200 Sk a 37, 50 Sk x
184 m4 x 13 mesiacov – 89 700 SK ). Po zohľadnení sumy 44 028 Sk zaplatenej
navrhovateľom za uţívanie nehnuteľností a započítaní uvedenej pohľadávky odporcu určil
výšku bezdôvodného obohatenia získaného odporcom na úkor navrhovateľa v sume 56 343
Sk ( 1 870, 25 € ) . Túto teda určil ako rozdiel medzi sumou vyplatenou odporcovi
navrhovateľom titulom kúpnej ceny a nákladmi na nájomné a to do dohody o nájme vo
forme bezdôvodného obohatenia . O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Námietku
navrhovateľa týkajúcu sa vloţených investícií do nehnuteľností vyhodnotil za nedôvodnú,
lebo v nájomných zmluvách bolo dohodnuté, ţe akékoľvek úpravy vykonáva uţívateľ na
vlastné náklady. Keďţe súd prvého stupňa nerozhodoval o trovách konania, nerozhodol
o nich ani odvolací súd s tým, ţe o trovách konania bude rozhodnuté aţ po právoplatnosti
rozhodnutia.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh ,
podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Namietal inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), lebo krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nielen
v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, ale aj v rozpore s vlastným názorom
prezentovaným v zrušujúcom uznesení a týkajúcim sa rozsahu kompenzačnej námietky
odporcu . Tieţ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. ). Uviedol, ţe krajský súd započítal pohľadávku, ktorá mala vzniknúť
odporcovi voči nemu aj za obdobie, kedy predmetné nehnuteľnosti ani neuţíval a odporca
10
ani nepreukázal, v čom malo spočívať bezdôvodné obohatenie , ktoré navrhol započítať.
Podľa jeho názoru vec po právnej stránke bolo treba skúmať aj podľa ustanovenia § 458
ods. 3 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka t. j. či kompenzačná
námietka odporcu nie je v rozpore s dobrými mravmi . Pokiaľ aj krátku dobu nehnuteľnosti
uţíval ,ich uţívaním sa nijako neobohatil, ale naopak zhodnotením nehnuteľností sa obohatil
odporca.
Odporca navrhol dovolanie zamietnuť , pretoţe dovolacie námietky nepovaţoval za
dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom
( § 241 ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p.) .
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu , pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Podľa ustanovenia § 238
O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( § 238 ods. 1 O. s. p. ) alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa , avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu ( § 238 ods. 3 O. s. p. ) . Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci
( § 238 ods. 2 O. s. p. ).
Z porovnania rozsudkov prvostupňového súdu a odvolacieho súdu je zrejmé, ţe
napriek pouţitej formulácii o zmene rozsudku v napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej
časti , odvolací súd v skutočnosti rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 870, 25 € ( 56 343 Sk ) s príslušenstvom a ktorým
zamietol návrh v sume 2 487, 29 € ( 74 932 Sk ) potvrdil a zmenil ho vo výroku, ktorým
súd prvého stupňa vyhovel návrhu v sume 7 592, 28 € s príslušenstvom tak, ţe návrh ( aj )
v tejto časti zamietol. Z hľadiska prípustnosti dovolania moţno preto za zmeňujúci výrok
rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom povaţovať iba taký výrok rozsudku, ktorým
odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza
11
ho svojim iným rozhodnutím vo veci samej. V porovnaní s výrokom rozhodnutia
prvostupňového súdu musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej ( R 12/1994 ).
Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúcim nie je formálne hľadisko, t. j. ako odvolací súd
označil výrok svojho rozhodnutia, ale vecné hľadisko, t. j. či výsledkom porovnania oboch
výrokov rozsudku je vyššie uvedená odlišnosť.
Pokiaľ sa teda týka rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním v časti,
ktorou bol v skutočnosti potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti
v sume 2 487, 29 € s príslušenstvom ( vo vyhovujúcej časti v sume 1 870, 25 € dovolanie
podané nebolo ) nie je dovolanie prípustné , lebo nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu podľa § 238 ods. 1 O. s. p., ale potvrdzujúci , v ktorom odvolací súd nevyslovil, ţe je
dovolanie proti nemu prípustné, a preto dovolanie navrhovateľa ani podľa § 238 ods. 3
O. s. p. prípustné nie je. Dovolanie ( v tejto časti ) nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2
O. s. p. , pretoţe dovolací súd síce vo veci rozhodoval , ale nevyslovil právny názor , od
ktorého by sa mohol odvolací súd odchýliť .
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či to uţ
účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p. , ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je ( v uvedenej časti ) prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané , je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu
o nedostatok právomoci súdov , spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania , hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom ). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto ustanovení dovolateľ nenamietal a nezistil ju ani dovolací súd.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu ( v uvedenej
potvrdzujúcej časti ) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p. ) je treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
12
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia ) . Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia navrhovateľa boli opodstatnené
( dovolací súd ich z uvedeného aspektu vo vzťahu k týmto výrokom rozsudku odvolacieho
súdu neposudzoval ) , navrhovateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť rozsudku v uvedenej napadnutej časti , nezakladali by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny
právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné ( o taký prípad v uvedenej napadnutej časti nešlo ).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu
výroku rozsudku odvolacieho súdu v jeho zamietajúcej časti nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľa v tejto časti v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s
§ 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti časti rozhodnutia, proti ktorej je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v tomto výroku z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Vo výroku , ktorým odvolací zmenil rozsudok odvolacieho súdu ( v zamietajúcej
časti v sume 7 592, 28 € ) je dovolanie podľa § 238 ods. 1 O. s. p. prípustné.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( § 211 ods. 3 O. s. p. ).
Z stanovenia § 125 O. s. p. vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok , správy
a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny , ohliadka a výsluch
účastníkov konania . Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
13
V zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( § 219 O. s. p. ), ani na jeho zrušenie
( § 220 ods. 1 O. s. p. ).
Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
( § 213 ods. 3 O. s. p.).
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním
zaloţených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu
odvolacím súdom nevyhnutným . Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda
skutočnosť, ţe odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého
dospeje k skutkovému stavu , odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým
súdom, tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd
prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie ( zopakovanie alebo
doplnenie ).
Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na
základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3
O. s. p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Len takýto postup je v súlade so zásadou
priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely
uskutočnenej zákonom č. 384/2008 Z. z. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným
skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o ( ne ) dôvodnosti nároku uplatneného
navrhovateľom v inom rozsahu ako súd prvého stupňa , dospel len na základe prehodnotenia
dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Vo svojom
zmeňujúcom rozhodnutí ( v uvedenej časti ) vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého
stupňa , na základe ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný
právny záver bez toho, aby doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
14
Predmetom konania bol nárok uplatnený navrhovateľom titulom bezdôvodného
obohatenia získaného odporcom bez právneho dôvodu prijatím zálohy na kúpnu cenu
nehnuteľností , pretoţe k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi účastníkmi ( na základe zmluvy
o budúcej zmluve z 1. augusta 2000 ) do 31. decembra 2000 ( čl. II. ) nedošlo. Dôvodnosť
nároku ( uplatneného navrhovateľom ) , ani jeho výška neboli medzi účastníkmi sporné.
V priebehu konania odporca (okrem námietky premlčania) vzniesol aj kompenzačnú
námietku a navrhol započítať jeho pohľadávku (voči pohľadávke uplatnenej
navrhovateľom) za uţívanie nehnuteľností a to skladu obilia a administratívnej budovy.
Súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti námietky premlčania nároku
uplatneného navrhovateľom v sume 60 000 Sk ( 1 991,63 € ) a k záveru o získaní
bezdôvodného obohatenia navrhovateľom na úkor odporcu tým, ţe uţíval predmetné
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu ( titulu ) , lebo medzi účastníkmi platné nájomné
zmluvy uzavreté neboli . Pri určení jeho výšky vychádzal z obvyklého nájomného
dohodnutého v ( uvedených ) nájomných zmluvách, ktorých predmetom boli porovnateľné
objekty nachádzajúce sa v tom istom hospodárskom dvore bývalých Štátnych majetkov , ako
predmetné nehnuteľnosti. V porovnaní s ním odvolací súd , vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvého stupňa , dospel k záveru o nedôvodnosti námietky premlčania
sumy 60 000 Sk ( 1 991,63 € ) uplatnenej navrhovateľom a k záveru o dôvodnosti
kompenzačnej námietky odporcu titulom bezdôvodného obohatenia v rozsahu
zodpovedajúcemu dohodnutému nájomnému a skutočnej dobe uţívania nehnuteľností
( skladu obilia a administratívnej budovy ) navrhovateľom . Vychádzal pritom zo záveru
( odlišného od súdu prvého stupňa ) , ţe medzi účastníkmi nájomné zmluvy, ktorých
predmetom sú dané nehnuteľnosti, uzavreté boli.
Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd dospel k iným skutkovým záverom ako súd
prvého stupňa bez toho, aby zopakoval dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom alebo
doplnil dokazovanie na okolnosti týkajúce sa rozsahu pohľadávky odporcu smerujúcej
k započítaniu voči pohľadávke uplatnenej navrhovateľom ( vzájomné pohľadávky ) .
Krajský súd pre odlišný skutkový záver (o tom, v akom rozsahu nadobudol odporca
pohľadávku vhodnú na započítanie s pohľadávkou navrhovateľa) nezopakoval ani nedoplnil
dokazovanie na okolnosti oprávnenosti tvrdení účastníkov konania pri dôslednom zváţení
všetkých aspektov osobitostí danej veci.
15
Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný procesný podklad pre odlišné hodnotenie
dôkazov podľa § 132 O. s. p. , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery
týkajúce sa dôvodnosti nároku navrhovateľa , námietky premlčania a kompenzačnej
námietky odporcu predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Dovolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe v zmysle § 580 Občianskeho
zákonníka započítanie je spôsob zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa
a dlţníka. Zánik nastáva okamihom , keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie
a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, ţe ide o dva
záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlţníkom
druhej pohľadávky, a naopak ( vzájomnosť pohľadávok ). Plnenie musí byť rovnakého
druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza
automaticky , len čo sa pohľadávky stretli, ale vyţaduje sa na to právny úkon niektorého
z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému
účastníkovi , z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na
započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie , sa nevyţaduje súhlas druhého
účastníka, pretoţe ho moţno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav moţno uplatniť po
tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala
splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to
v rozsahu, v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky
započítavanej protipohľadávky.
Započítanie v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka je teda forma bezhotovostného
vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných
pohľadávok veriteľa a dlţníka a ktoré súčasne umoţňuje ušetrenie dvojakého splnenia
vzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi účastníkmi. Jeho
význam spočíva najmä v úspore nákladov, ktoré by inak obidvaja účastníci museli vynaloţiť
pri uskutočnení vzájomného plnenia.
Či sú v danej veci splnené zákonom predpokladané podmienky pre zánik pohľadávok
účastníkov konania započítaním a v akom rozsahu bude musieť odvolací súd ( po zopakovaní
alebo doplnení dokazovania ) opätovne spoľahlivo na základe vyhodnotenia vykonaného
16
dokazovania ( § 132 O. s. p. ) zistiť a svoj skutkový a právny záver ( o ich splnení a rozsahu )
riadne odôvodniť ( § 157 ods. 2 O. s. p. ).
Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou konania,
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v uvedenej časti ( § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. ). K takejto vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť , i keby nebola uplatnená ako
dôvod prípustného dovolania ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti vo
veci samej v zmeňujúcej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie
( § 243b ods. 2, 3 O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( 243d ods. 1 O. s. p. ).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. apríla 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta