Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e6e/384164.4378cd.pdf
PDF · 113.25 KB
No categories available
1Tdo/14/2012
N a j v y š š í s ú d 1 Tdo 14/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa
25. apríla 2012, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Pavla
Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej v trestnej veci proti obvinenému A. P., pre zločin
ublíženia na zdraví podľa § 155 ods.. 1, ods. 2 písm.. b/ Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného
A. P. proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 6. októbra 2011, sp. zn. 6 To 12/2011,
rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného A. P. sa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 15. novembra 2010, sp. zn.
2 T 93/2008, bol obvinený A. P. uznaný za vinného zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví
podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/
Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
na tom skutkovom základe, že:
dňa 9. septembra 2007 v čase okolo 11,45 hod. v obci K., okres D. v pohostinstve zv.
T., po predchádzajúcej slovnej hádke hodil svojmu bratovi V. P. sklenený pohár do tváre
v oblasti pravého oka, čím mu spôsobil zranenia hodnotené znaleckým posudkom z odboru
zdravotníctva a farmácia ako ťažké, a to pomliaždenie očnej gule vpravo s doteraz trvajúcim
výrazným zhoršením zraku, tržné rany mihalníc pravého oka a porušenie spojivky oka
vpravo, ktoré si vyžiadali liečbu od 09. 09. 2007 do 15. 10. 2007, podľa lekárskej správy.
Za to bol obvinenému A. P. uložený súdom prvého stupňa podľa § 155 ods. 2
Tr. zák., § 37 písm. h/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
7 rokov a 4 mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obvinený bol pre výkon trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal odvolanie obvinený A. P.
Krajský súd v Trnave na základe podaného odvolania rozhodol dňa 6. októbra 2011
rozsudkom, sp. zn. 6 To 12/2011, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na základe § 322 ods. 3 Tr. por. uznal obvineného
za vinného na nezmenenom skutkovom základe len zo zločinu ublíženia na zdraví podľa
§ 155 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného
zákona a uložil mu podľa § 155 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov, na
výkon ktorého zaradil obvineného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.
Proti rozsudku Krajského súdu Trnava zo dňa 6. októbra 2011, sp. zn. 6 To 12/2011,
podal obvinený dňa 20. januára 2012 prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že rozsudkom odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, pretože
po dôslednom preskúmaní veci mal súd obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
V písomných dôvodoch dovolania je podľa názoru obhajoby rozhodnutie založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, v dôsledku čoho bol rozsudkom
Krajského súdu v Trnave nesprávne právne vyhodnotený zistený skutkový stav veci,
ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo, a to v neprospech obvineného A. P. Napadnutému
rozsudku tak krajského ako i okresného súdu sa vytýka uznanie viny, pretože o vine bolo
rozhodnuté na základe nepriamych dôkazov, pričom priame dôkazy ponechali oba súdy bez
povšimnutia. Obvinený sa skutku nedopustil, jeho spáchanie popieral od počiatku trestného
stíhania. Nikdy nepopieral konflikt s bratom, ale odmieta tvrdenie, že by hodil pohár do jeho
tváre, tak ako mu to kladie za vinu obžaloba. Sám poškodený V. P., teda priamy účastník
konfliktu, počas celého trestného konania nepotvrdil skutočnosť, že by mu obvinený hodil
do tváre pohár a spôsobil mu zranenia uvedené v lekárskej správe a znaleckom posudku.
Obvineného neusvedčili ani svedkovia prítomní v predmetnom pohostinstve, kde k poraneniu
poškodeného došlo.
Keďže v danom prípade je, podľa názoru obhajoby, naplnený zákonný dôvod
na podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., obvinený A. P. žiada, aby
najvyšší súd, ako súd dovolací, vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave
bol porušený zákon v jeho neprospech. Preto navrhuje, aby napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu Trnava zo dňa 6. októbra 2011, sp. zn. 6 To 12/2011, zrušil najvyšší súd podľa
§ 386 ods. 2 Tr. por. a prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por.
zistil, že dovolanie podané obvineným A. P. nie je dôvodné.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda, že rozhodnutie súdu
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku odôvodnil obvinený tým,
že obvinený vinu popiera a samotný poškodený - jeho brat, nepotvrdil pred orgánmi činnými
v trestnom konaní skutočnosť, že by mu obvinený hodil pohár do tváre. Keďže žiadni
svedkovia obvineného z tohto konania neusvedčili, znalecké posudky MUDr. M. Z. a MUDr.
M. F., nie sú rozhodujúcim, ale len podporným dôkazom, resp. dôkazom nepriamym.
Výpovede ošetrujúcich lekárov nepovažuje obvinený za dostatočne preukazujúce jeho vinu.
Poškodený pred ošetrujúcim lekárom nikdy presne neopísal, ako k zraneniu došlo. Poskytol
lekárovi len krátke konštatovanie, čo pre účely trestného konania nemôže mať dostatočnú
vypovedaciu hodnotu. Preto, pokiaľ vina nie je riadne preukázaná
(bez dôvodných pochybností), musí súd rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť
ho v zmysle zásady „in dubio pro reo“ – v pochybnostiach v prospech obžalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, konštatuje, že v dovolaní
obvinený v podstate poukazuje na výsledky a obsah dokazovania, na jednotlivé vykonané
dôkazné prostriedky a obsah dôkazov, pričom polemizuje so závermi súdov, ktoré ho uznali
vinným za spáchaný trestný čin. Dôvody, ktoré uvádza obvinený v podanom dovolaní
sú zhodné s jeho odvolacími dôvodmi a najvyšší súd jednoznačne konštatuje, že týmito
dôvodmi sa zaoberal, okrem okresného súdu, aj odvolací krajský súd, a preto
v podrobnostiach na ne len poukazuje.
Najvyšší súd sa pri svojom rozhodnutí plne stotožnil s názorom okresného prokurátora
uvedeného vo vyjadrení k dovolaniu obvineného, že zistený skutok bol správne právne
posúdený, jedná sa o konanie trestnoprávneho charakteru napĺňajúce všetky znaky trestného
činu v zmysle § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., a preto neexistujú žiadne skutočnosti,
ktoré by tvorili uvedený dovolací dôvod.
Najvyšší súd, k dovolacím dôvodom prezentovaných obhajobou len dodáva,
že v trestnom konaní sú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie
vo veci samej, t.j. všetky skutočnosti a okolnosti dôležité z hľadiska trestného práva
hmotného, ako aj všetky skutočnosti a okolnosti dôležité z hľadiska trestného práva
procesného, najmä tie, ktorými sa preveruje vierohodnosť a zákonnosť vykonávaných
dôkazov.
V priebehu celého trestného konania odsúdený mohol v súlade s § 34 ods. 1 Tr. por.
predkladať akékoľvek dôkazy na svoju obhajobu, pričom toto svoje právo aj uplatňoval,
avšak skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní a súdy sa v zmysle § 2 ods. 10, ods. 12
Tr. por. nestotožnili s jeho tvrdeniami uvádzanými na svoju obhajobu, nemožno považovať
za nesprávne právne posúdenie skutku tak, ako to opisuje obvinený v podanom dovolaní.
Po vykonaní, previerke a vyhodnotení zabezpečených dôkazov samostatne i v súhrne
a vo vzájomných súvislostiach, aj krajský súd zistil, že dôkazy obsahujú relevantné
informácie, teda zistil skutkový stav dôležitý pre rozhodnutie. Celé trestné stíhanie pritom
prebehlo v súlade s Trestným poriadkom, ktorého ustanovenia mali byť podľa obvineného
porušené vyššie uvedeným postupom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti dodáva, že dovolanie,
ako mimoriadny opravný prostriedok, nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových
zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov
dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť
konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.
Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená
v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov
činných v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd
možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah
dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami
v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán
v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci
vykonané.
Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súdy
rozhodli na základe nepriamych dôkazov a priame nechali bez povšimnutia, že on skutok
nespáchal, čo potvrdzuje aj poškodený a neusvedčujú ho ani svedkovia prítomní
v pohostinstve, taktiež že znalci jednoznačne nevylúčili vznik poranení, vyjadrili
sa len k väčšej pravdepodobnosti hodenia pohára než pádu naň a že súdy mali rozhodnúť
v jeho prospech, je preto treba považovať z hľadiska naplnenia niektorého dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. za irelevantnú.. V daných súvislostiach najvyšší
súd konštatuje, že nie je možné v postupe orgánov činných v trestnom konaní vidieť žiadne
porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu.
Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci
prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania
postupovali v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali
relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.
Napokon, obvineným napádaný skutkový stav veci tak, ako ho zistili a ustálili súdy
nižšej inštancie, namietané nespáchanie skutku a proklamovaná nevina obvineného,
sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov prvého
a druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací § 377 Tr. por.,
je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie.
Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku
dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý
je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž
v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať a korigovať len súd
odvolací (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa
a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu,
že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol
podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie
potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací
súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por.
Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil
okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd. V predmetnej trestnej veci
to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa ktorého obvinený A. P.
spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku okresného i krajského súdu.
Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne
napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu
skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pripúšťa možnosť podania dovolania
len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité
nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/
Tr. por. dovolanie obvineného A. P. na neverejnom zasadnutí odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 25. apríla 2012
JUDr. Pavol T o m a n , v.r.
predseda senátu
Vyhotovil: JUDr. Gabriela Šimonová
Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová