Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/12/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej

veci žalobkyne: Ing. S. T., bytom R., v zastúpení JUDr. P. V., advokátom so

sídlom v B., V. X., proti žalovanému: Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky,

Továrenská 7, , Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.

zo dňa 25.5.2009 a č. zo dňa 29.5.2009, o odvolaniach žalobkyne

a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -55, 2 S

155/09-55 zo dňa 20.10.2010, jednomyseľne, takto

rozhodol:

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -55, -55 zo dňa 20. októbra 2010, v jeho

zamietajúcej časti z r u š u j e a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -55, -55 zo dňa 20. októbra 2010 v jeho zrušujúcej

časti p o t v r d z u j e .

II.a Žalobkyni v tejto časti náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -55, -55 zo dňa

20.10.2010, podľa (ďalej v texte

rozsudku len „“) zrušil rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej

republiky č. zo dňa 29.5.2009 a rozhodnutie žalovaného č. 16/02/2009 zo dňa

16.3.2009 – ktorým rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa

ust. a o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) v znení platnom v rozhodnom čase,

odvolaním – a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, vo zvyšnej časti žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. zo dňa 25.5.2009

v spojení s rozhodnutím č. 12/02/2009 zo dňa 27.1.2009 o jej odvolaní z funkcie predstavenej,

zamietol. O trovách konania rozhodol poukazom na ust. tak, že

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť úspešnej žalobkyni náhradu trov konania vo výške

444,04 €.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že sa nestotožnil

s argumentáciou žalobkyne, že podpredsedom úradu vydané prvostupňové rozhodnutie

vo veci odvolania žalobkyne z funkcie predstavenej ako aj vo veci skončenia jej

štátnozamestnaneckého pomeru boli nezákonné a to vo vzťahu k spochybneniu oprávnenia

podpredsedu úradu konať za predsedu v čase neobsadenia tejto funkcie. Konajúci súd

poukazom na príslušné zákonné ustanovenia vyvodil záver, že predseda úradu je ako

štatutárny zástupca úradu oprávnený zastupovať úrad navonok a vykonávať všetky úkony,

ktoré mu vyplývajú zo zákona o štátnej službe, telekomunikačného zákona, či z iných

právnych predpisov. Neprítomného predsedu, podľa jeho názoru, zastupuje v čase

neprítomnosti podpredseda, ktorý sa po túto dobu stáva štatutárnym orgánom úradu

s oprávnením konať za úrad v celom rozsahu kompetencií neprítomného predsedu, vrátane

vykonávania právomoci vyplývajúcich zo zákona o štátnej službe. Uviedol, že

za neprítomnosť predsedu úradu sa na tento účel celkom iste považuje aj situácia, keď je

funkcia predsedu úradu neobsadená z dôvodu zániku funkcie predchádzajúceho predsedu a to

až do zvolenia nového predsedu Národnou radou Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu

vyhodnotil námietky žalobkyne ako nedôvodné. Podľa názoru súdu bolo v medziach zákona

3

aj poverenie podpredsedu úradu novozvoleným predsedom úradu doriešiť personálnu

záležitosť žalobkyne a vykonať v mene predsedu všetky s tým spojené úkony či rozhodnutia,

pretože okrem zastupovania predsedu úradu v čase jeho neprítomnosti plní podpredseda

úlohy, ktorými ho poverí predseda úradu, pričom zákon neustanovuje žiadne obmedzenia tejto

poverovacej právomoci. Súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobkyne o nemožnosti

aplikácie ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe v tom zmysle, že by vedúci úradu, ktorý

je štatutárnym orgánom, nemohol odvolať predstaveného bez uvedenia dôvodu, práve naopak

skonštatoval, že táto právomoc vyplýva vedúcemu priamo z tretej vety ustanovenia § 31

ods. 2 zákona o štátnej službe a keďže niet právneho predpisu, ktorý by túto právomoc

v prípade žalovaného vylučoval, možno konštatovať, že odvolanie žalobkyne podpredsedom

úradu konajúcim v postavení vedúceho služobného úradu bez uvedenia dôvodu bolo v súlade

so zákonom. Súd žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní žalobkyne

z funkcie predstavenej ako nedôvodnú podľa ust. zamietol.

Vo zvyšnej časti týkajúcej sa rozhodnutia o prepustení žalobkyne

zo štátnozamestnaneckého pomeru vyslovil konajúci prvostupňový súd názor, že žalovaný

nepostupoval v intenciách príslušných citovaných ustanovení zákona o štátnej službe, keď

žalobkyni neponúkol v tom čase neobsadené štátnozamestnanecké miesto na oddelení

vonkajších vzťahov úradu, ktoré bolo dokonca v rovnakom odbore štátnej služby a v rovnakej

funkcii (štátny radca) ako mala žalobkyňa, hoci o to miesto žalobkyňa prejavila záujem.

Služobný úrad, pokiaľ je to možné, je povinný zaradiť odvolaného predstaveného

na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu, ktorú

tento zastával pred odvolaním z funkcie. Pokiaľ služobný úrad takéto miesto nemá, je podľa

názoru súdu povinný ponúknuť odvolanému všetky voľné štátnozamestnanecké miesta

zodpovedajúce jeho/jej vzdelaniu, kvalifikácii a skúsenostiam a snažiť sa o dohodu o jeho

zaradení na niektoré z neobsadených štátnozamestnaneckých miest, rešpektujúc pri tom

záujem dotknutého štátneho zamestnanca o niektoré z voľných miest. Podľa názoru súdu

je služobný úrad v každom prípade povinný sa snažiť o zachovanie štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaného predstaveného a k jeho skončeniu by mal pristupovať až vtedy, keď

štátny zamestnanec nemá záujem o obsadenie žiadneho do úvahy prichádzajúceho miesta,

ktoré má služobný úrad k dispozícii. Tvrdenie žalovaného o tom, že uvedené miesto bolo

do budúcna určené na zrušenie, podľa názoru súdu neobstojí, pretože pre žalovaného bol

záväzný v tom čase existujúci stav a ani plánované zrušenie tohto miesta nezbavilo

žalovaného povinnosti zaradiť žalobkyňu na výkon štátnej služby na štátnozamestnanecké

4

miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu, akú dovtedy zastávala. Krajský

súd vzhľadom na uvedené zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia vo veci skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne a to poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. a)

, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa zamietajúceho výroku,

podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala jeho nedostatočné

odôvodnenie vo vzťahu k jej námietke ohľadne oprávnenia podpredsedu úradu konať ako

štatutárny orgán úradu v čase neexistencie jeho zákonného štatutárneho orgánu. Žalobkyňa

napriek tomu, že záver súdu ohľadne oprávnenosti zastupovania predsedu úradu zástupcom

v rozsahu jeho kompetencií – ako i žiadnych zákonných obmedzení oprávnenia podpredsedu

úradu konať za úrad, a to aj v prípade neobsadenia funkcie predsedu – považovala za logický

a správny, uviedla, že má za to, že nie je dostatočne odôvodnený. Podľa jej názoru uvedený

záver súdu zo znenia ust. o elektronických komunikáciách

(ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) v znení platnom v rozhodnom čase

nijako priamo nevyplýva a pokiaľ by pôsobnosť podpredsedu úradu bola v čase neexistencie

štatutárneho orgánu zavedená spôsobom podľa zákona o elektronických komunikáciách

jednoznačná, úpravu jeho znenia smerujúcu

k vylúčeniu pochybností nevykonal. Žalobkyňa poukazujúc na výrok napadnutého

rozhodnutia o jej odvolaní z funkcie predstavenej žalovaným uvádza, že je z neho zrejmé, že

o odvolaní z funkcie rozhodol predseda úradu, ktorý podľa odôvodnenia rozhodnutia v tom

čase nebol zvolený a podľa záveru rozhodnutia rozhodol podpredseda úradu. Rozhodnutie

preto považuje za protirečivé, zmätočné a tým pádom za protizákonné. Žalobkyňa uviedla, že

pôsobnosť štatutárneho orgánu – na rozdiel od pôsobnosti podpredsedu úradu v čase

nezvoleného predsedu úradu spochybniteľná nebola, avšak záver súdu, podľa ktorého

podpredseda úradu bol v čase neexistencie štatutárneho orgánu úradu oprávnený konať ako

štatutárny orgán úradu, považovala žalobkyňa za potrebný opätovne komplexne posúdiť,

nakoľko v spore so žalovaným ide o otázku kľúčovú. Žalobkyňa nesúhlasila ani s názorom

súdu, ktorý sa stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadne aplikácie ust. § 31 ods. 2 zákona

o štátnej službe bez ďalšieho skúmania dôvodov, ktoré k takémuto záveru viedli. Poukázala

na ust. § 149 zákona o štátnej službe, podľa ktorého sa na štátnozamestnanecký pomer

štátnych zamestnancov použije primerane okrem iných ustanovenie

(). Podľa názoru žalobkyne dôvodom na jej odvolanie z funkcie

predstavenej boli sťažnosti na postup úradu v niektorých veciach a je nespochybniteľné, že ak

5

by žalobkyňa na protiprávne konanie, ktoré pri plnení služobných povinností zistila

nepoukázala, k jej odvolaniu z funkcie predstavenej by s určitosťou nedošlo, nakoľko bola

charakteristická veľmi dobrou povesťou, prirodzenou autoritou a uznaním nielen

v pracovnom kolektíve, ale i u odbornej verejnosti. Zastala názor, že pokiaľ by aj sporné

oprávnenie konať ako štatutárny orgán podpredsedovi úradu bolo priznané za predpokladu

aplikácie ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe, by žalobkyni musela byť priznaná ochrana

zo zákona minimálne v rozsahu ust. . Žalobkyňa záverom

uviedla, že súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ňou namietnutou retroaktivitou

rozhodnutia o odvolaní z funkcie predstavenej, preto i naďalej trvá na svojej námietke

v rozsahu uvedenom v žalobe. Taktiež sa súd nezaoberal pri skúmaní zákonnosti postupu

žalovaného neprípustnosťou rozdelenia konania na dve samostatné rozhodnutia podľa

zákona o štátnej službe v zmysle žalobnej námietky. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadala

žalobkyňa napadnuté rozhodnutie súdu, v časti v ktorej žalobu zamietol, zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie. V prípade úspechu si uplatnila náhradu trov konania.

Z písomného vyjadrenia žalovaného k obsahu odvolania žalobkyne je zrejmé, že sa

stotožnil s názorom krajského súdu prezentovaným v odôvodnení rozhodnutia v časti, ktorou

zamietol žalobu a je toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

Podľa názoru žalovaného súd sa otázkou príslušnosti podpredsedu žalovaného

na rozhodovanie vo veciach, na ktoré je príslušný predseda žalovaného, vysporiadal

po právnej stránke správne v súlade so a

Z. z.. Žalovaný považoval odôvodnenie rozhodnutia krajským súdom za postačujúce

s ohľadom na zásady logického výkladu, konkrétne za správne použitie tzv. smernice

logického výkladu, podľa ktorej „nerozlišujeme, ak právna norma nerozlišuje“. Z obsahu

námietok žalobkyne vyvodil žalovaný záver o tom, že práve žalobkyňa požaduje, aby súd

rozlišoval dôvod neprítomnosti predsedu žalovaného a s tým súvisiace oprávnenie

podpredsedu žalovaného konať za neho v rôznych právnych situáciách a vykonávať určité

právne úkony, pričom zákon o elektronických komunikáciách ani zákon o štátnej službe

takéto rozlíšenie nepozná. Aj poukazovanie žalobkyňou na nejednoznačnosť zákonnej úpravy

a potrebu odstránenia pochybností považuje žalovaný za rozpornú

s výkladovými pravidlami teórie práva. Práve z tohto spresnenia uvedenou novelizáciou

zákona o elektronických komunikáciách, však nevyplýva, že pred jej účinnosťou nesmel

6

podpredseda úradu zastupovať predsedu úradu v čase, kedy nebol zvolený a ani samotná

dôvodová správa k predmetnej novele takýto dôvod neuvádza. V súvislosti s námietkou

žalobkyne ohľadne aplikácie ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe a o neskúmaní dôvodov

jej odvolania z funkcie predstavenej ako aj o aplikácii ust. , žalovaný

uviedol, že citované ustanovenie je vyjadrením práva zamestnávateľa obsadiť miesta

predstaveného osobami, ktoré podľa neho spĺňajú odborné a osobnostné požiadavky na prácu

vo funkcii predstaveného. Súhlasil, že ust. sa vzťahuje aj na pracovno-

právne vzťahy založené zákonom o štátnej službe, ale vyjadril presvedčenie, že akt odvolania

z funkcie sa nedá chápať ako prenasledovanie alebo postih podľa ust. § 13 ods. 3 Zákonníka

práce. Na funkciu predstavenej v štátnej službe nie je právny nárok a preto odvolaním z tejto

funkcie nie je porušené žiadne právo alebo oprávnený záujem žalobkyne a nie je ani viazané

na zásluhy alebo nemôže byť chápané ako odmena za príkladné plnenie pracovných

povinností. Vo vzťahu k namietnutej retroaktivite zotrval žalovaný na svojom vyjadrení

k žalobe a zdôraznil, že ku dňu odvolania t.j. k 31.1.2009 žalovaný prestal vykonávať funkciu

predstaveného, tak ako ju definuje ust. § 9 ods. 1 zákona o štátnej službe a určil moment,

od ktorého už žalobkyňa nemôže vykonávať funkciu predstavenej. Žalovaný taktiež

nesúhlasil s názorom žalobkyne o nemožnosti rozdelenia konania a vydania dvoch

samostatných rozhodnutí a naďalej zotrval na svojom názore prezentovanom vo vyjadrení

k žalobe, pričom zdôraznil, že zákon o štátnej službe neustanovuje povinnosť vydať jedno

rozhodnutie, v ktorom odvoláva štátneho zamestnanca z funkcie predstaveného a zároveň

s ním skončí štátnozamestnanecký pomer, ale ustanovuje povinnosť postupovať podľa

ust. § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok v časti napadnutej odvolaním žalobkyne podľa ust. § 219

ods. 1 potvrdil ako vecne správny.

Proti rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej zrušil rozhodnutie predsedu

Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. zo dňa 29.5.2009

a rozhodnutie žalovaného č. 16/02/2009 zo dňa 16.3.2009 podal žalovaný v zákonnej lehote

odvolanie z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v súvislosti s konštatáciou krajského súdu

v odôvodnení rozhodnutia o tom, že neponúkol žalobkyni v tom čase neobsadené

štátnozamestnanecké miesto na oddelení vonkajších vzťahov úradu vo svojom odvolaní

uviedol, že súd nesprávne resp. nedostatočne zistil skutkový stav, keď dospel k záveru,

7

že žalovaný mal neobsadené štátnozamestnanecké miesta v rovnakom odbore štátnej služby

a v rovnakej funkcii. Takéto svoje tvrdenie v odôvodnení svojho rozsudku uvádza bez toho,

aby ho oprel o akýkoľvek dôkaz, alebo poukázal na skutočnosť, na základe ktorej k takémuto

zisteniu dospel. V tej súvislosti žalovaný poukázal na ,

ktorým sa ustanovujú odbory štátnej služby platné v čase vydania napadnutých rozhodnutí.

Odbor štátnej služby, z ktorého bola žalobkyňa odvolaná, bol špeciálnym odborom štátnej

služby uvedeným v § 3 písm. a) nariadenia vlády – Doprava, pošty, telekomunikácie,

regulácia poštových a telekomunikačných služieb, s číselným označením 2.01, naproti tomu

odbor štátnej služby, o ktorý žalobkyňa prejavila záujem je všeobecným odborom štátnej

služby podľa ust. § 2 písm. c) nariadenia vlády – medzinárodná spolupráca, finančné

prostriedky európskych spoločenstiev, s číselným označením 1.03, preto odbor štátnej služby

štátnozamestnaneckého miesta, o ktoré žalobkyňa prejavila záujem, nie je ten istý, ako odbor

štátnej služby štátnozamestnaneckého miesta, z ktorého bola odvolaná. Číselné označenia

predmetných odborov majú podľa názoru žalovaného význam v nadväznosti na opis činnosti

štátnozamestnaneckého miesta, ktorý je podľa § 17 ods. 2 zákona o štátnej službe prílohou

rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby. Žalovaný taktiež nesúhlasil s názorom súdu

ohľadne jeho povinnosti ponúknuť odvolanému všetky štátnozamestnanecké miesta

zodpovedajúce jeho/jej vzdelaniu, kvalifikácii a skúsenostiam a snažiť sa o dohodu o jeho

zaradení na niektoré z neobsadených štátnozamestnaneckých miest, rešpektujúc záujem

štátneho zamestnanca o niektoré z voľných miest. Nesúhlasil tiež s tým záverom, že ak

služobný úrad disponuje vhodným štátnozamestnaneckým miestom, je povinný sa dohodnúť

sa so štátnym zamestnancom na takomto zaradení. Podľa názoru žalovaného zo znenia

ust. § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe nevyplýva priama povinnosť ponúknuť

všetky voľné štátnozamestnanecké miesta a povinnosť dohodnúť sa o zaradení na vhodné

miesto. Zákon o štátnej službe podľa názoru žalovaného necháva možnosť zotrvať

v štátnozamestnaneckom pomere na dohodu služobného úradu a zamestnanca odvolaného

z funkcie predstaveného na rozdiel napr. od ust. § 40 ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe,

ktorý jasne takúto povinnosť ustanovuje pri zrušení štátnozamestnaneckého miesta. Podľa

žalovaného bol k dohode žalobkyne a žalovaného vytvorený adekvátny priestor tým, že

žalovaný ponúkol žalobkyni iné vhodné štátnozamestnanecké miesta tak, ako je to uvedené

v zázname o personálnom pohovore zo dňa 16.3.2009, ktoré žalobkyňa neprijala. Žalovaný

nemal záujem na obsadzovaní voľných miest na oddelení vonkajších vzťahov, keďže činnosť

útvaru zabezpečovali iní pracovníci na iných útvaroch a následne došlo k zrušeniu týchto

miest a dňa 24.6.2010 zrušil celé oddelenie vonkajších vzťahov. Vzhľadom na vyššie uvedené

8

žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu v napadnutej časti

zrušil podľa ust. a vec vrátil na ďalšie konanie alebo napadnuté

rozhodnutie krajského súdu podľa ust. zmenil tak, že žalobu zamietne.

Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaného vyjadrila písomným podaním,

v ktorom nesúhlasila s tvrdením žalovaného v odvolaní ohľadne nesprávnosti záveru

krajského súdu o tom, že žalovaný neponúkol žalobkyni v tom čase neobsadené

štátnozamestnanecké miesto na oddelení vonkajších vzťahov úradu a keď dospel k tomu, že

žalovaný mal neobsadené štátnozamestnanecké miesta v rovnakom odbore štátnej služby

a v rovnakej funkcii a takéto svoje tvrdenie neoprel o žiadny dôkaz, alebo nepoukázal

na skutočnosť, na základe ktorej k takémuto zisteniu dospel. Správnosť tohto tvrdenia

nevyvrátil ani žalovaný a správnosť sa práve naopak preukázala priamo na pojednávaní, kedy

sa žalovaný vyjadril, že sporné štátnozamestnanecké miesto v útvare vonkajších vzťahov

žalovaného, o ktoré prejavila žalobkyňa záujem, existovalo, bolo v rovnakom odbore štátnej

služby ako mala žalobkyňa a zodpovedalo aj jej funkcii. Žalobkyňa ďalej uviedla, že odbory

štátnej služby v služobných úradoch boli na základe § 79 ods. 2 zákona o štátnej službe

pôvodne určené Nariadením vlády SR číslo , ktorým sa ustanovuje katalóg

činností v štátnej službe a podrobnosti jeho dopĺňania. Predmetné nariadenie vlády zaviedlo aj

štruktúru číslovania činností v štátnej správe, podľa ktorej šesťmiestny číselný kód vyjadroval

v svojej prvej číslici časť katalógu, v dvojčíslici na druhom a treťom mieste skupinu odborov

štátnej služby, v štvrtej číslici platovú triedu a v poslednej dvojčíslici poradové číslo

jednotlivých činností. Prvou číslicou vyjadrujúcou základné časti katalógu mohli byť len

číslice 1, 2 a 3, pričom číslicou 1 boli označované spoločné činnosti v štátnej službe, číslicou

2 boli označované činnosti v štátnej správe a číslicou 3 činnosti štátnych záležitostí. V druhej

dvojčíslici bol odbor štátnej služby "doprava, pošta a telekomunikácie" vyjadrený číslicami

01. Pri takto zavedenej štruktúre číslovania činností boli pre účely posúdenia tvrdenia

žalovaného identifikované v úplnom označení tieto pôvodné odbory štátnej služby: 1.01

spoločné činnosti v štátnej službe, 2.01 doprava, pošta a telekomunikácie. Podľa § 5 ods. 2

mal

odbory štátnej služby určiť Úrad pre štátnu službu Slovenskej republiky. Toto ustanovenie sa

vzťahovalo aj na zákon číslo o elektronických komunikáciách, ktorý

je osobitným zákonom, respektíve v období po nadobudnutí účinnosti zákona o štátnej službe

to bol zákon číslo o telekomunikáciách. Išlo teda o jeden spoločný odbor

štátnej služby, a preto boli všetky činnosti vykonávané v prostredí žalovaného pôvodne

9

zaradené do odboru štátnej služby pod označením 2.01. Žalobkyňa sa nazretím

do organizačnej schémy úradu presvedčila, že v záujmovom oddelení sú voľné 4 miesta,

z toho jedno vo funkcii „štátny radca, vedúci oddelenia“. Žalobkyňa na margo právneho

názoru prezentovaného žalovaným, že zo znenia ust. § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej

službe nevyplýva priama povinnosť služobného úradu ponúknuť odvolanému predstavenému

všetky voľné štátnozamestnanecké miesta a dohodnúť sa s ním o zaradení uviedla, že táto

povinnosť vyplýva priamo z ust. § 31 ods. 4 zákona o štátnej službe. Podľa žalobkyne mal

žalovaný postupovať podľa ust. § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe až v druhom

kroku, kedy odvolanie predstaveného nielen z funkcie, ale aj zo štátnej služby má byť až

krajným riešením. Návrh na dohodu žalobkyne mohol a mal podľa ust. § 31 ods. 4 zákona

o štátnej službe akceptovať. Žalobkyňa taktiež poukázala na organizačné zmeny, ktoré boli

prijímané za účelom jej zbavenia sa. Záverom žalobkyňa zhrňujúc vyššie uvedené

skonštatovala, že žalovaný mal voľné miesta, o ktoré mala žalobkyňa záujem, pričom spĺňala

kvalifikačné predpoklady. Zdôraznila, že snaha o zachovanie štátnozamestnaneckého pomeru

je v súlade so zákonom ako aj so základnými zásadami štátnej služby ako je odbornosť,

nestrannosť, apolitickosť. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby súd odvolanie

žalovaného zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaných odvolaní ( s použitím vety prvej )

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s vetou prvou a ) a dospel k záveru, že

rozsudok je potrebné v jeho zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a v jeho

zrušujúcej časti potvrdiť ako vecne správny.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu ( ).

10

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia žalovaného

a postup im predchádzajúci, ktorými boli potvrdené rozhodnutia o odvolaní žalobkyne

z funkcie predstavenej a o skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu administratívneho spisu žalovaného

správneho orgánu zistil nasledovné:

- Žalobkyni bolo listom zo dňa 22.1.2009, č. oznámené, že bude odvolaná

z funkcie predstaveného – vedúcej oddelenia pre pevnú a družicovú službu v odbore

správy frekvenčného spektra, zároveň jej bolo oznámené, že nakoľko úrad nemá voľné

štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii ako

je zaradené miesto a nemá voľné ani iné pre ňu vhodné štátnozamestnanecké miesto,

bude s ňou ukončený štátnozamestnanecký pomer a bude jej poskytnutá náhrada

vo výške trojnásobku funkčného platu.

- Rozhodnutím zo dňa 27.1.2009, č. 12/02/2009 v záhlaví označený predseda

telekomunikačného úradu podľa ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe odvolal

žalobkyňu z funkcie predstavenej vedúcej oddelenia pre pevnú a družicovú službu

v odbore správy frekvenčného spektra ku dňu 31.1.2009 bez uvedenia dôvodu.

Rozhodnutie podpísal podpredseda Telekomunikačného úradu SR. Rozhodnutie bolo

žalobkyni doručené dňa 11.3.2009.

- V období od 28.1.2009 do 10.3.2009 bola žalobkyňa práceneschopná.

- Voči predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, ktoré bolo

rozhodnutím zo dňa 25.5.2009 č. zamietnuté a prvostupňové

rozhodnutie bolo potvrdené.

- Dňa 11.3.2009 bol so žalobkyňou vykonaný personálny rozhovor, ktorý pokračoval

dňa 16.3.2009 s tým záverom, že úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto v tom

istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii, v ktorej je žalobkyňa zaradená a ani sa

s ňou nedohodol inak, takže jej štátnozamestnanecký pomer skončil dňa 16.3.2009.

- Súčasťou spisového materiálu je aj rozhodnutie predsedu TÚ SR č. 5/2009

o organizačnej zmene, ktorého prílohou je grafický návrh novej organizačnej

štruktúry.

- Rozhodnutím o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 16.3.2009, bola

žalobkyňa podľa ust. § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s ust. § 31 ods. 4 druhá veta

písm. a) zákona o štátnej službe odvolaná z výkonu štátnej služby dňom 16.3.2009.

11

- Proti predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, ktoré bolo

rozhodnutím zo dňa 29.5.2009, č. zamietnuté a prvostupňové

rozhodnutie potvrdené.

Podľa ust. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa ust. § 7 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe, služobný úrad na účely tohto

zákona je iný orgán štátnej správy, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona o štátnej službe, predstavený je nadriadený štátny

zamestnanec, ktorý je oprávnený dávať podriadenému štátnemu zamestnancovi pokyny

na vykonávanie štátnej služby a je povinný plniť voči podriadenému štátnemu zamestnancovi

úlohy služobného úradu pri vykonávaní štátnej služby v rozsahu určenom služobným

predpisom.

Podľa ust. § 10 ods. 1 prvá veta zákona o štátnej službe, vedúci služobného úradu

(ďalej len "vedúci úradu") na účely tohto zákona je služobne najvyšší predstavený všetkým

zamestnancom v príslušnom služobnom úrade, a ďalším zamestnancom podľa osobitného

predpisu.

Podľa ust. § 10 ods. 6 zákona o štátnej službe, vedúci úradu v služobnom úrade

uvedenom v § 7 ods. 1 písm. c) a d) je jeho štatutárny orgán.

Podľa ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe, vedúci úradu v služobnom úrade,

ktorým je ministerstvo alebo ostatný ústredný orgán štátnej správy, môže odvolať

predstaveného aj bez uvedenia dôvodu. Vedúci úradu v služobnom úrade, ktorým

je ministerstvo alebo ostatný ústredný orgán štátnej správy, odvolá na návrh štatutárneho

orgánu alebo predstaveného v politickej funkcii predstaveného aj bez uvedenia dôvodu.

Vedúci úradu, ktorý je štatutárnym orgánom, môže odvolať predstaveného aj bez uvedenia

dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Vedúci úradu, ktorý je štatutárnym orgánom,

môže odvolať na návrh predstaveného v politickej funkcii predstaveného v jeho riadiacej

pôsobnosti aj bez uvedenia dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

12

Podľa ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe, vykonávanie funkcie predstaveného sa

skončí dňom určeným v rozhodnutí. Čas od vydania rozhodnutia o odvolaní do skončenia

vykonávania funkcie predstaveného nesmie byť dlhší ako 60 dní.

Podľa ust. § 31 ods. 4 zákona o štátnej službe, služobný úrad zaradí odvolaného

predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho

istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3), ak sa štátny zamestnanec

nedohodne so služobným úradom inak. Ak služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto

nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodol inak, postupuje sa pri odvolaní podľa

a) odseku 1 písm. a), c), e) a g) a odseku 2 podľa § 40 ods. 2 písm. b),

b) odseku 1 písm. b) podľa § 40 ods. 3.

Podľa ust. § 39 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, štátnozamestnanecký pomer,

ak tento zákon neustanovuje inak, sa skončí odvolaním zo štátnozamestnaneckého pomeru

z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 až 3.

Podľa ust. § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe, v stálej štátnej službe alebo

v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním

z dôvodu nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie

štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú

funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym

zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške

dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný

podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu.

Podľa ust. § 40 ods. 4 zákona o štátnej službe, štátnozamestnanecký pomer podľa

odsekov 1 až 3 sa skončí dňom uvedeným v rozhodnutí, najskôr však dňom doručenia

rozhodnutia o odvolaní.

Podľa ust. § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe, konanie vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

13

Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 126 zákona o štátnej službe, orgánom príslušným na konanie

a rozhodovanie v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej služby

a vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa ust. § 127 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe, účastníkmi konania sú štátny

zamestnanec a služobný úrad. Za služobný úrad koná predstavený určený služobným

predpisom.

Podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách, orgánom

štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií je Telekomunikačný úrad Slovenskej

republiky (ďalej len "úrad").

Podľa ust. § 7 ods. 2, 3 zákona o elektronických komunikáciách, na čele úradu

je predseda, ktorý je štatutárnym orgánom a ktorého na návrh vlády volí a odvoláva národná

rada.

Predsedu úradu v čase jeho neprítomnosti zastupuje podpredseda úradu. Podpredseda

úradu okrem toho plní úlohy, ktorými ho poverí predseda úradu. Podpredsedu úradu

vymenúva a odvoláva vláda.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa bola odvolaná z funkcie

predstavenej vedúcej oddelenia pre pevnú a družicovú službu v odbore správy frekvenčného

spektra a následne s ňou bol skončený štátnozamestnanecký pomer z dôvodu jej nezaradenia

podľa ust. § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe odvolaním. Žalobkyňa napadla obe

rozhodnutia žalovaného žalobou podľa druhej hlavy piatej časti , pričom krajský súd

pri preskúmavaní zákonností žalobou napadnutých rozhodnutí a postupom, ktoré im

predchádzali svojím rozhodnutím žalobu žalobkyne v časti týkajúcej sa napadnutého

rozhodnutia č. zo dňa 25.5.2009 zamietol a v časti napadnutého rozhodnutia

č. zo dňa 29.5.2009, ktoré zrušil a vrátil správnemu orgánu v spojení so zrušením

prvostupňového rozhodnutia č. 16/02/2009 zo dňa 16.3.2009 žalobe vyhovel. Keďže účastníci

14

konania napadli oba výroky rozhodnutia krajského súdu, pristúpil odvolací súd v rámci

odôvodnenia svojho rozhodnutia najprv k vysporiadaniu sa s odvolacími námietkami

žalobkyne vo vzťahu k výroku krajského súdu o zamietnutí žaloby.

Za dôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobkyne ohľadne nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vo veci ňou namietaného retroaktívneho pôsobenia

rozhodnutia o odvolaní z funkcie predstavenej ako i namietaného nezákonného postupu

žalovaného správneho orgánu, kedy žalobkyňa rozdelenie konania na dve samostatné

rozhodnutia považuje za rozporné so zákonom o štátnej službe. Krajský súd nechal úplne

bez povšimnutia tieto žalobkyňou vznesené námietky v žalobe a vo svojom rozhodnutí sa

s nimi vôbec nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, by malo dávať

jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu je zárukou riadneho

a spravodlivého procesu. Tým, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenými

námietkami a odpovede na tieto námietky nemajú oporu ani v skutkovom, či právnom základe

rozhodnutia, je táto skutočnosť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia krajského súdu v dotknutej

časti a to s poukazom na ust. .

V tejto spojitosti je žiaduce, aby krajský súd dostatočne zrozumiteľne a racionálne

odôvodnil aj svoj právny záver prezentovaný v rozhodnutí ohľadne oprávnenia podpredsedu

úradu konať ako štatutárny orgán úradu v čase neexistencie jeho zákonného zástupcu.

Z odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu nie je totiž zrejmé, či súd

pri formulácii tohto svojho právneho názoru aplikoval konkrétne relevantné normy

zisťovaním ich obsahu a zmyslu s ich následnou interpretáciou, alebo či ho dotvoril

nad rámec výkladu pomocou analógie.

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi

preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu

rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené skutočnosti musel

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v jeho zamietajúcej časti podľa § 221 ods. 1

písm. f) v spojení s veta druhá zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

15

konanie ( ), a to bez toho, aby sa zaoberal v tejto časti hmotnoprávnou

stránkou odvolania.

V ďalšom konaní prvostupňový súd prejedná vec v tejto, t.j. zrušujúcej časti

v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami žalobkyne,

vrátane odvolacích námietok, opätovne o nej rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne

a presvedčivo odôvodní.

Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného voči výroku, ktorým krajský súd zrušil

rozhodnutie predsedu telekomunikačného úradu SR č. , vrátane prvostupňového

rozhodnutia č. 16/02/2009 uvádza odvolací súd nasledovné.

Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. § 40

ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe odvolaním je nezaradenie odvolaného predstaveného

na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej

služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo

sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, teda, že po odvolaní štátneho zamestnanca

z funkcie predstaveného nebolo možné ho zaradiť na vykonávanie štátnej služby

na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu

z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemal, alebo odvolaný predstavený ponúkané

miesto služobným úradom odmietol. Na základe logického a gramatického výkladu právnej

normy ustanovenej v § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe služobný úrad skončí

štátnozamestnanecký pomer odvolaním odvolaného predstaveného na vykonávanie štátnej

služby až následne po splnení zákonných podmienok ustanovených v § 31 ods. 4 zákona

o štátnej službe, v zmysle ktorých služobný úrad zaradí odvolaného predstaveného

na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej

služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so služobným

úradom inak. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že so žalobkyňou bol po jej nástupe

do práce po dočasnej pracovnej neschopnosti dňa 11.3.2009 a následne dňa 16.3.2009

vykonaný personálny pohovor, na ktorom jej bolo oznámené, že v súčasnosti žalovaný nemá

v Bratislave voľné miesta v tej istej funkcii a v tom istom odbore štátnej služby ako

je zaradená žalobkyňa s tým, že jej bola poskytnutá informácia o všetkých voľných miestach,

ktoré boli ku dňu 11.3.2009 neobsadené. Napriek tomu, že žalobkyňa prejavila záujem

o miesto v kancelárii úradu v oddelení vonkajších vzťahov s náplňou práce v oblasti

16

medzinárodných vzťahov a žalovaný aj skonštatoval, že miesto na tomto oddelení

je momentálne neobsadené, uvedené neponúkol žalobkyni. Spornou teda ostala otázka,

či v čase odvolania žalobkyne z funkcie predstavenej mal žalovaný k dispozícii voľné

štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a v tej istej funkcii ako bola zaradená

žalobkyňa a ak nemal, či vytvoril dostatočný priestor na vedenie aktívneho dialógu s cieľom

uzavretia dohody a zachovania štátnozamestnaneckého pomeru. Z obsahu spisu, ako aj

z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní konaného dňa 20.10.2010, krajský súd bez ďalšieho

skonštatoval, že žalovaný mal k dispozícii neobsadené štátnozamestnanecké miesto

v rovnakom odbore štátnej služby a v rovnakej funkcii. Odvolací súd považuje záver

krajského súdu za nesprávny, i keď táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť výroku

a dôvod zrušenia rozhodnutí žalovaného. Z obsahu spisu je preukázané, že išlo o iný odbor

štátnej služby. Uvedená skutočnosť vyplýva z opisu štátnozamestnaneckého miesta

žalobkyne, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa bola zaradená vo funkcii štátny radca – vedúci

oddelenia PDS, v odbore štátnej služby 2.01 Doprava, pošty, telekomunikácie, regulácia

poštových a telekomunikačných služieb. Naproti tomu z opisu štátnozamestnaneckého miesta

štátneho zamestnanca zaradeného na oddelení vonkajších vzťahov, teda oddelení, na ktorom

bolo voľné miesto, o ktoré mala žalobkyňa záujem je zrejmé, že žalovaný mal na uvedenom

oddelení podľa funkčnej schémy úradu voľné miesto vo funkcii štátny radca – vedúci

oddelenia, avšak išlo preukázateľne o iný odbor štátnej služby a to 1.06 Sprístupňovanie

informácií, masmediálna politika. Takéto členenie bolo v rozhodnom čase upravené

v platnom nariadení vlády SR č. , ktoré bolo vydané na základe ust.

zákona o štátnej službe a ktoré delilo odbory štátnej služby na všeobecné (1.03 –

medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev) a špeciálne (2.01 –

Doprava, pošty, telekomunikácie, regulácia poštových a telekomunikačných služieb).

Uvedená skutočnosť však nič nemení na fakte, že v súlade s ust. § 31 ods. 4 zákona o štátnej

službe sa mal žalovaný pokúsiť so žalobkyňou o dohodu, aby naplnil cieľ zákonodarcu

premietnutý v citovaných ustanoveniach. Cieľom zákonodarcu v právnej úprave skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2, písm. b) zákona o štátnej službe v spojení

s ust. § 31 ods. 4 a s § 16 ods. 3 bolo zaručiť ochranu štátneho zamestnanca a tým jeho právnu

istotu, ktorú sú správne orgány, majúce oprávnenie konať vo veci skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 125 a nasl. zákona o štátnej službe, povinné

pri aplikácii uvedených právnych noriem taktiež sledovať. Je preukázané, že žalovaný

neponúkol žalobkyni všetky voľné miesta, ktoré mal k dispozícii a pokiaľ by aj ponúkol,

je viac ako pravdepodobné, že so žalobkyňou uzavrie dohodu o jej zaradení na tú istú funkciu,

17

síce iný odbor štátnej služby. Zhodne s názorom krajského súdu i odvolací súd argument

o nezáujme na obsadzovaní voľných miest na oddelení vonkajších vzťahov z dôvodu jeho

následného zrušenia vyhodnotil ako nedôvodný.

Tým, že nedošlo k postupu predpokladaného ust. § 31 ods. 4 zákona o štátnej službe,

neboli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné dôvody pre postup podľa ust. § 40 ods. 2

písm. b) zákona o štátnej službe. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil odvolacie

námietky žalovaného ako nedôvodné a stotožnil sa s dôvodom zrušenia rozhodnutí

žalovaného pre jeho nesprávne právne posúdenie a napadnuté rozhodnutie krajského súdu

v tejto časti poukazom na ust. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd o trovách konania v tej časti, v ktorej potvrdil zrušujúci výrok rozsudku

krajského súdu, rozhodol tak, že v tejto časti v konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania z dôvodu ich neuplatnenia nepriznal ( veta prvá ,

, ).

V zrušujúcej časti výroku odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu, rozhodne

o náhrade trov konania krajský súd v novom rozhodnutí vo veci (ust. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 25. apríla 2012

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth