Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)031/384507.ead8d2.pdf
PDF · 169.83 KB
No categories available
10Sža/5/2012
Najvyšší súd 10Sža/5/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny
Berthótyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: V., nar. X., štátny príslušník Ukrajiny, trvale
bytom N., Ukrajina, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. A., advokát, so sídlom
K., proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Ul. Jarkova
č. 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. UHCP-PO-
HCP-58-003/2011 zo dňa 2. februára 2011, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove č. k. 1Scud/1/2011-46 zo dňa 6. decembra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 1Scud/1/2011-46 zo dňa 6. decembra 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove rozsudkom uvedeným vo výroku rozhodnutia zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia č. UHCP-PO-HCP-58-003/2011 zo dňa
2. februára 2011, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-024/2010 zo dňa
27. decembra 2010, ktorým bol žalobca podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 v spojení s ust. § 20
ods. 3 písm. b/ zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon“)
administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a zároveň mu bol
určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov od vykonateľnosti rozhodnutia.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán
postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb., vo veci rozhodli na základe
dostatočne zisteného skutkového stavu, výroky rozhodnutia dostatočne a presvedčivo
odôvodnili s citovaním príslušných právnych predpisov, na základe ktorých rozhodli.
K žalobcom namietanej aplikácii ustanovenia § 22 ods. 7 písm. n/ zákona č. 5/2004
Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách
v zamestnanosti“), v ktorom je podľa neho povolenie na zamestnanie prezumované uviedol,
že aj keď sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje u cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ
so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie SR v rámci poskytovania služieb
zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, to však neznamená, že na cudzinca, teda aj
žalobcu sa už neaplikujú príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov ako lex specialis.
Krajský súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že na jeho konanie je možné aplikovať iba
ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca žiadnym
spôsobom nenamietal v odvolaní, ani v žalobe, akého charakteru mu bolo Poľskou republikou
udelené vízum, a teda prácu vykonával v rozpore s týmto vízom a aj s ust. § 57 ods. 1 písm. a/
bod 5 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové
konanie a rozhodnutie; zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
Vo svojom odvolaní vychádzal z konštatovania, že pre vykonávanie práce cudzincami
na území SR je potrebné splniť zároveň dve základné podmienky, a to povolenie
na zamestnanie a povolenie na pobyt, pričom u cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ
so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie SR je v zmysle § 22 ods. 7
písm. n/ zákona o službách zamestnanosti povolenie na zamestnanie prezumované. Takýto
zamestnanec na území SR pri splnení zákonom stanovených podmienok nepotrebuje
povolenie na zamestnanie.
Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že je držiteľom tzv. KARTY POLIAKA
(KARTA POLAKA), ktorá oprávňuje držiteľa okrem iného bez pracovného povolenia
vykonávať v Poľskej republike prácu. To, že žalobca mal víza „D20“, ale zároveň je
držiteľom KARTY POLIAKA nevylučuje, že môže kedykoľvek bez povolenia vykonávať
prácu na území Poľskej republiky a za podmienok stanovených príslušnými právnymi
normami aj na území iných členských štátov Schengenského priestoru. Správny orgán mal
túto skutočnosť preukázanú, nakoľko už vo svojom prvotnom rozhodnutí
z 24. septembra 2010 č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-012/2010, ktorým bol žalobca vyhostený
na jeden rok v odôvodnení uvádza, že „účastník pri kontrole predložil aj „Kartu Polaka“
číslo X.“. Túto skutočnosť konštatoval aj prvostupňový správny orgán v odôvodnení
rozhodnutia č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-024/2010, avšak odvolací orgán v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa už touto skutočnosťou, zrejme zámerne, vôbec nezaoberal.
Aj keď žalobca prekročil dobu povolenia na prechodný pobyt na území SR, ktorá je
v zmysle § 20 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov prezumovaná na obdobie 90 dní,
nemohol svojím konaním naplniť zákonné znaky skutkovej podstaty uvedenej v § 57 ods. 1
písm. a/ bod 5 zákona o pobyte cudzincov, pretože nevykonával inú činnosť, na akú mal
povolenie (pracovné povolenie v Poľskej republike na základe KARTY POLAKA),
avšak mohol naplniť maximálne skutkovú podstatu § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona
o pobyte cudzincov, pretože sa po dobu 3 dní bez oprávnenia zdržiaval na území SR.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu voči rozsudku krajského súdu zo dňa
9. februára 2011 navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove ako
vecne správny. K námietkam uvedeným v odvolaní odkázal na svoje rozhodnutie č. UHCP-
PO-HCP-58-003/2011 zo dňa 2. februára 2011, v ktorom sa k nim dostatočne a presne
vyjadril.
Žalovaný ďalej uviedol, že po vydaní napadnutého druhostupňového správneho
rozhodnutia, mu bola zaslaná odpoveď na žiadosť o previerku spoločnosti A.A., v ktorej
žalobca pracoval. Spoločnosť A.A., sa nenachádza na uvedenej adrese S., Poľská republika,
avšak na tejto adrese má sídlo hotel, ktorý na poschodí prenajíma kancelárie rôznym
spoločnostiam. V roku 2008 tam bol muž, ktorý sa preukázal ako P., bytom U. a prenajal si
izbu pre uvedenú spoločnosť, ktorú však nikdy nevyužíval. P. je konateľom spoločnosti A.A.,
v ktorej žalobca pracoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 25. apríla 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O. s. p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania rozhodnutia č. UHCP-PO-HCP-58-003/2011 zo dňa 2. februára 2011,
ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej
polície PZ Prešov č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-024/2010 zo dňa 27. decembra 2010,
ktorým bol žalobca podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 v spojení s ust. § 20 ods. 3 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia SR a zároveň mu bol určený
zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov od vykonateľnosti rozhodnutia.
Z pripojených administratívneho a súdneho spisu vyplynulo, že dňa 24. septembra
2010 počas bezpečnostno-represívnej akcie bola skontrolovaná stavba v obci H. v okrese
Bardejov, na ktorej sa počas kontroly nachádzalo 6 cudzincov, všetci št. príslušníci Ukrajiny,
ktorí na stavbe vykonávali pracovnú činnosť. Žalobca sa preukázal cestovným dokladom
Ukrajiny č. X. platným do 30. decembra 2019, v ktorom mal udelené poľské národné vízum
č. X., typu D, MULT, doba platnosti 365 dní, platné do 22. júna 2011 s poznámkou
„cel wydania: 20“. Pri kontrole bolo zistené, že žalobca ako zamestnanec zamestnávateľa
so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie, ktorý bol vyslaný zamestnávateľom
na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb týmto zamestnávateľom,
nevedel predložiť platnú zmluvu o vykonaní prác pre svojho zamestnávateľa, t.j. firmu A.A.,
so sídlom S., Poľská republika, ako aj platnú zmluvu na vykonanie prác pre objednávateľa
spoločnosť Y., K. a nemal pri sebe formulár „E 101“ zo štátu, z ktorého ho zamestnávateľ
vyslal ( podľa čl. 53 a 56 Európskej dohody o pridružení). Správny orgán kládol žalobcovi
za vinu, že vykonával pracovnú činnosť počas rekonštrukcie budovy bývalej školy v rozpore
s ust. § 20 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, keďže ako zamestnanec, ktorého vyslal
zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte EÚ na územie SR v rámci poskytovania
služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom prekročil zákonom povolenú dobu 90 dní
od prekročenia vonkajšej hranice, počas ktorej sa nevyžaduje povolenie na prechodný pobyt
na účel zamestnania. Žalobca prekročil vonkajšiu hranicu dňa 24. júna 2010, čo dokazuje
odtlačok vstupnej pečiatky na aktuálnej vízovej nálepke na strane 12, z hraničného priechodu
Medyka. Správny orgán pri použití správnej úvahy dospel k záveru, že žalobca sa dopustil
protiprávneho konania tým, že po dobu 3 dní vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo
udelené vízum, napriek tomu, že na túto činnosť sa v zmysle platnej slovenskej legislatívy
vyžaduje povolenie na prechodný pobyt na území SR na účel zamestnania.
V ust. § 1 ods. 1 zákon o pobyte cudzincov upravuje, že predmetom tohto zákona je
ustanoviť
a) podmienky vstupu cudzincov na územie SR a vycestovania cudzincov z územia SR,
ktoré nie sú ustanovené v osobitnom predpise,
b) podmienky pobytu cudzincov na území SR,
f) podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzinca z územia SR
Podľa § 20 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov povolenie na prechodný pobyt na účel
zamestnania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe povolenia na zamestnanie; to
neplatí, ak sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje (odkazujúc na úpravu ust. § 22 ods. 7
písm. n/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktoré upravuje, že „povolenie na zamestnanie sa nevyžaduje u štátneho príslušníka
tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie
na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto
zamestnávateľom“) alebo ak tak ustanoví medzinárodná zmluva.
Podľa § 20 ods. 3 písm. b/ tohto zákona sa povolenie na prechodný pobyt na účel
zamestnania nevyžaduje do 90 dní od prekročenia vonkajšej hranice, ak ide o cudzinca,
ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie
Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto
zamestnávateľom.
Všeobecná právna úprava voľného pobytu osôb s dlhodobými vízami je upravená
v nariadení Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 265/2010 z 25. marca 2010, ktorým sa
mení a dopĺňa dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenie (ES)
č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobými vízami. Citovaná právna úprava v čl. 1
ods. 2 mení a dopĺňa Schengenský dohovor v čl. 21 tak, že:
a) odsek 1 sa nahrádza takto:
"1. Cudzinci, ktorí sú držiteľmi platného povolenia na pobyt udeleného jedným
z členských štátov, sa môžu na základe tohto povolenia a platného cestovného dokladu voľne
pohybovať na území ostatných členských štátov po dobu až troch mesiacov počas
akéhokoľvek šesťmesačného obdobia, pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5
ods. 1 písm. a), c) a e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006
z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb
osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), a nie sú uvedení vo vnútroštátnom zozname
zápisov príslušného členského štátu.
b) za odsek 2 sa vkladá tento odsek:
"2a. Právo na voľný pohyb ustanovené v odseku 1 sa vzťahuje aj na cudzincov,
ktorí sú držiteľmi platného dlhodobého víza udeleného jedným z členských štátov, ako je
ustanovené v článku 18.";
Článok 5 ods. 1 písm. a), c) a e) Kódexu Schengenských hraníc uvádza, že na pobyt,
ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej
krajiny spĺňať tieto podmienky:
a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu;
c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky
na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo
na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto
prostriedky zákonným spôsobom;
e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné
zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich
z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie
na účely odopretia vstupu.
V zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca
2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb
cez hranice (ďalej len „nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006“),
ktorý v čl. 2 vymedzuje pojmy tak, že na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia
pojmov:
1. "vnútorné hranice" sú:
a) spoločné pozemné hranice členských štátov vrátane hraníc, ktoré tvoria
rieky a jazerá;
b) letiská členských štátov pre vnútorné linky;
c) námorné, riečne a jazerné prístavy členských štátov pre pravidelné
trajektové spojenia;
2. "vonkajšie hranice" sú pozemné hranice členských štátov vrátane riečnych
a jazerných hraníc, námorné hranice členských štátov a ich letiská, riečne prístavy, námorné
prístavy a jazerné prístavy, ak nie sú vnútornými hranicami“.
Tak ako uvádza citovaná právna úprava dopĺňajúca Schengenský dohovor v čl. 21 a
nasl. kompatibilne s ust. § 20 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, povolenie
na prechodný pobyt na účel zamestnania sa nevyžaduje do 90 dní od prekročenia vonkajšej
hranice, ak ide o cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte
Európskej únie na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb
zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Žalobca bol teda povinný do 90 dní
od prekročenia vonkajšej hranice (v zmysle čl. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 562/2006 je v tomto prípade vonkajšou hranicou nesporne hraničný priechod medzi
Ukrajinskou republikou a Poľskou republikou, nakoľko Ukrajinská republika nie je členským
štátom Európskej únie), teda od 24. júna 2010 požiadať o povolenie na prechodný pobyt
na účel zamestnania. Ku dňu 24. septembra 2010 sa zdržiaval na území SR od prekročenia
vonkajšej hranice 93 dní, pričom ako vyplýva zo záznamu o vykonaní lustrácie zo dňa
24. septembra 2010 pod č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-003/2010, žalobca o povolenia
na prechodný pobyt na účel zamestnania nepožiadal. Z vykonaného dokazovania je teda
nesporným, že žalobca po dobu 3 dní vykonával pracovnú činnosť bez povolenia
na prechodný pobyt na účel zamestnania, čím naplnil dôvody pre administratívne vyhostenie
v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 zákona o pobyte cudzincov.
K námietke žalobcu, že je držiteľom tzv. KARTY POLIAKA (KARTA POLAKA),
ktorá oprávňuje držiteľa okrem iného bez pracovného povolenia vykonávať v Poľskej
republike prácu, ktorú právny zástupca predložil na pojednávaní krajského súdu, napriek
koncentračnej zásade, odvolací súd dodáva, že správny orgán písomne dožiadal Spoločné
kontaktné pracovisko Vyšný Komárnik dňa 8. októbra 2010 o podanie informácii k poľským
národným vízam typu D, pričom z odpovede obdržanej od Odboru pre veci týkajúce sa
cudzincov v Nowom Sᶏczu prostredníctvom ZCWPiC-Zespuľ centrum w spolupráci
policajnej i celnej v Barwinku vyplynulo, že Nariadenie ministra pre vnútorné veci a
administratívu zo dňa 22. decembra 2008 vo veci víz pre cudzincov (číslo zákona 236, čiastka
1643 v znení neskorších predpisov) uvádza: 20 národného poľského víza typu D je udeľované
za účelom využívania výhod vyplývajúcich z vlastníctva Karty Poliaka.
Vízum D 20 – oprávňuje jeho držiteľa na pobyt a vykonávanie práce na území PR
počas doby platnosti víza a zároveň oprávňuje k voľnému pohybu na území iných členských
štátov nie dlhšiemu ako 3 mesiace počas každej šesťmesačnej doby za podmienky, že spĺňa
podmienky vstupu, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. a, c a e Kódexu Schengenských
hraníc a zároveň sa nenachádza vo vnútroštátnej databáze daného členského štátu
s upozornením na odopretie vstupu – v súlade s čl 21 ods. 2a vykonávacej príručky Kódexu
Schengenských hraníc.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal povinnosť požiadať o povolenie na prechodný
pobyt na účel zamestnania, nakoľko túto povinnosť nesplnil, jednoznačne tým naplnil
zákonné znaky pre uplatnenie ust. § 57 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.
Podľa § 57 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne
vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu
a) na päť rokov, ak
1. ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody
iných a na vymedzených územiach aj prírodu,
2. bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest
vyhostenia, 2)
3. poruší predpisy o omamných látkach a psychotropných látkach, 21)
4. pri kontrole podľa tohto zákona predložil falošný alebo pozmenený doklad alebo
doklad inej osoby,
5. vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný
pobyt alebo vízum, alebo
6. uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt,
Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady,
kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu
na územie SR. V prípade žalobcu bolo podľa odvolacieho súdu bez všetkých pochybností
náležite preukázané, že na území SR vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené
povolenie na prechodný pobyt, namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo
v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu
prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov
taxatívne vymedzené.
Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo
menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba
uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym.
V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný
10 10Sža/5/2012
zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto
námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho
správneho uváženia (pri tejto svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou
úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať
voľbu manželov alebo partnerov ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať
zjednocovaniu rodiny. V tomto prípade je preukázané, že vyhostenie cudzinca bolo vykonané
v súlade so zákonom, teda aj prípadný zásah do rodinného života spĺňal podmienky podľa
čl. 8 ods. 2 Dohovoru.
Stotožňujúc sa so záverom krajského súdu, ako aj správneho orgánu mal odvolací
súdu za preukázané, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum,
čím naplnil podmienky administratívneho vyhostenia v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5
zákona o pobyte cudzincov.
Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v rámci správneho
konania, ktorý považoval za dostatočný, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných
dôkazov, spôsobe vykonania a hodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány, dospel
k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, tento po právnej stránke
správne posúdili a vydané rozhodnutie náležite odôvodnili.
Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správne orgány
nepochybili, ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení
žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní piatich rokov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za neopodstatnené, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci krajským súdom, preto napadnutý rozsudok
krajského súdu stotožniac sa s jeho právnym záverom podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. tak, že žalobcovi,
ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal.
11 10Sža/5/2012
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. apríla 2012
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková