Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/5/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny

Berthótyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: V., nar. X., štátny príslušník Ukrajiny, trvale

bytom N., Ukrajina, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. A., advokát, so sídlom

K., proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Ul. Jarkova

č. 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. UHCP-PO-

HCP-58-003/2011 zo dňa 2. februára 2011, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove č. k. -46 zo dňa 6. decembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -46 zo dňa 6. decembra 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove rozsudkom uvedeným vo výroku rozhodnutia zamietol žalobu

žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia č. UHCP-PO-HCP-58-003/2011 zo dňa

2. februára 2011, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie

Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-024/2010 zo dňa

27. decembra 2010, ktorým bol žalobca podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 v spojení s ust. § 20

ods. 3 písm. b/ o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon“)

administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) a zároveň mu bol

určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov od vykonateľnosti rozhodnutia.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán

postupovali v súlade s ustanoveniami , vo veci rozhodli na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu, výroky rozhodnutia dostatočne a presvedčivo

odôvodnili s citovaním príslušných právnych predpisov, na základe ktorých rozhodli.

K žalobcom namietanej aplikácii ustanovenia

Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách

v zamestnanosti“), v ktorom je podľa neho povolenie na zamestnanie prezumované uviedol,

že aj keď sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje u cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ

so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie SR v rámci poskytovania služieb

zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, to však neznamená, že na cudzinca, teda aj

žalobcu sa už neaplikujú príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov ako lex specialis.

Krajský súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že na jeho konanie je možné aplikovať iba

ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca žiadnym

spôsobom nenamietal v odvolaní, ani v žalobe, akého charakteru mu bolo Poľskou republikou

udelené vízum, a teda prácu vykonával v rozpore s týmto vízom a aj s ust. § 57 ods. 1 písm. a/

bod 5 zákona o pobyte cudzincov.

3

Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu

odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové

konanie a rozhodnutie; zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Vo svojom odvolaní vychádzal z konštatovania, že pre vykonávanie práce cudzincami

na území SR je potrebné splniť zároveň dve základné podmienky, a to povolenie

na zamestnanie a povolenie na pobyt, pričom u cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ

so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie SR je v zmysle § 22 ods. 7

písm. n/ zákona o službách zamestnanosti povolenie na zamestnanie prezumované. Takýto

zamestnanec na území SR pri splnení zákonom stanovených podmienok nepotrebuje

povolenie na zamestnanie.

Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že je držiteľom tzv. KARTY POLIAKA

(KARTA POLAKA), ktorá oprávňuje držiteľa okrem iného bez pracovného povolenia

vykonávať v Poľskej republike prácu. To, že žalobca mal víza „D20“, ale zároveň je

držiteľom KARTY POLIAKA nevylučuje, že môže kedykoľvek bez povolenia vykonávať

prácu na území Poľskej republiky a za podmienok stanovených príslušnými právnymi

normami aj na území iných členských štátov Schengenského priestoru. Správny orgán mal

túto skutočnosť preukázanú, nakoľko už vo svojom prvotnom rozhodnutí

z 24. septembra 2010 č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-012/2010, ktorým bol žalobca vyhostený

na jeden rok v odôvodnení uvádza, že „účastník pri kontrole predložil aj „Kartu Polaka“

číslo X.“. Túto skutočnosť konštatoval aj prvostupňový správny orgán v odôvodnení

rozhodnutia č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-024/2010, avšak odvolací orgán v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia sa už touto skutočnosťou, zrejme zámerne, vôbec nezaoberal.

Aj keď žalobca prekročil dobu povolenia na prechodný pobyt na území SR, ktorá je

v zmysle § 20 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov prezumovaná na obdobie 90 dní,

nemohol svojím konaním naplniť zákonné znaky skutkovej podstaty uvedenej v § 57 ods. 1

písm. a/ bod 5 zákona o pobyte cudzincov, pretože nevykonával inú činnosť, na akú mal

povolenie (pracovné povolenie v Poľskej republike na základe KARTY POLAKA),

avšak mohol naplniť maximálne skutkovú podstatu § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona

o pobyte cudzincov, pretože sa po dobu 3 dní bez oprávnenia zdržiaval na území SR.

4

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu voči rozsudku krajského súdu zo dňa

9. februára 2011 navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove ako

vecne správny. K námietkam uvedeným v odvolaní odkázal na svoje rozhodnutie č. UHCP-

PO-HCP-58-003/2011 zo dňa 2. februára 2011, v ktorom sa k nim dostatočne a presne

vyjadril.

Žalovaný ďalej uviedol, že po vydaní napadnutého druhostupňového správneho

rozhodnutia, mu bola zaslaná odpoveď na žiadosť o previerku spoločnosti A.A., v ktorej

žalobca pracoval. Spoločnosť A.A., sa nenachádza na uvedenej adrese S., Poľská republika,

avšak na tejto adrese má sídlo hotel, ktorý na poschodí prenajíma kancelárie rôznym

spoločnostiam. V roku 2008 tam bol muž, ktorý sa preukázal ako P., bytom U. a prenajal si

izbu pre uvedenú spoločnosť, ktorú však nikdy nevyužíval. P. je konateľom spoločnosti A.A.,

v ktorej žalobca pracoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ), preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 25. apríla 2012 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba

tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,

a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej

hlavy piatej časti „Rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.

Podľa veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

5

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania rozhodnutia č. UHCP-PO-HCP-58-003/2011 zo dňa 2. februára 2011,

ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej

polície PZ Prešov č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-024/2010 zo dňa 27. decembra 2010,

ktorým bol žalobca podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 v spojení s ust. § 20 ods. 3 písm. b/

zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia SR a zároveň mu bol určený

zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov od vykonateľnosti rozhodnutia.

Z pripojených administratívneho a súdneho spisu vyplynulo, že dňa 24. septembra

2010 počas bezpečnostno-represívnej akcie bola skontrolovaná stavba v obci H. v okrese

Bardejov, na ktorej sa počas kontroly nachádzalo 6 cudzincov, všetci št. príslušníci Ukrajiny,

ktorí na stavbe vykonávali pracovnú činnosť. Žalobca sa preukázal cestovným dokladom

Ukrajiny č. X. platným do 30. decembra 2019, v ktorom mal udelené poľské národné vízum

č. X., typu D, MULT, doba platnosti 365 dní, platné do 22. júna 2011 s poznámkou

„cel wydania: 20“. Pri kontrole bolo zistené, že žalobca ako zamestnanec zamestnávateľa

so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie, ktorý bol vyslaný zamestnávateľom

na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb týmto zamestnávateľom,

nevedel predložiť platnú zmluvu o vykonaní prác pre svojho zamestnávateľa, t.j. firmu A.A.,

so sídlom S., Poľská republika, ako aj platnú zmluvu na vykonanie prác pre objednávateľa

spoločnosť Y., K. a nemal pri sebe formulár „E 101“ zo štátu, z ktorého ho zamestnávateľ

vyslal ( podľa čl. 53 a 56 Európskej dohody o pridružení). Správny orgán kládol žalobcovi

za vinu, že vykonával pracovnú činnosť počas rekonštrukcie budovy bývalej školy v rozpore

s ust. § 20 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, keďže ako zamestnanec, ktorého vyslal

zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte EÚ na územie SR v rámci poskytovania

služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom prekročil zákonom povolenú dobu 90 dní

od prekročenia vonkajšej hranice, počas ktorej sa nevyžaduje povolenie na prechodný pobyt

na účel zamestnania. Žalobca prekročil vonkajšiu hranicu dňa 24. júna 2010, čo dokazuje

odtlačok vstupnej pečiatky na aktuálnej vízovej nálepke na strane 12, z hraničného priechodu

Medyka. Správny orgán pri použití správnej úvahy dospel k záveru, že žalobca sa dopustil

protiprávneho konania tým, že po dobu 3 dní vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo

udelené vízum, napriek tomu, že na túto činnosť sa v zmysle platnej slovenskej legislatívy

vyžaduje povolenie na prechodný pobyt na území SR na účel zamestnania.

6

V ust. § 1 ods. 1 zákon o pobyte cudzincov upravuje, že predmetom tohto zákona je

ustanoviť

a) podmienky vstupu cudzincov na územie SR a vycestovania cudzincov z územia SR,

ktoré nie sú ustanovené v osobitnom predpise,

b) podmienky pobytu cudzincov na území SR,

f) podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzinca z územia SR

Podľa § 20 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov povolenie na prechodný pobyt na účel

zamestnania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe povolenia na zamestnanie; to

neplatí, ak sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje (odkazujúc na úpravu ust. § 22 ods. 7

písm. n/ o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, ktoré upravuje, že „povolenie na zamestnanie sa nevyžaduje u štátneho príslušníka

tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie

na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto

zamestnávateľom“) alebo ak tak ustanoví medzinárodná zmluva.

Podľa § 20 ods. 3 písm. b/ tohto zákona sa povolenie na prechodný pobyt na účel

zamestnania nevyžaduje do 90 dní od prekročenia vonkajšej hranice, ak ide o cudzinca,

ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie na územie

Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto

zamestnávateľom.

Všeobecná právna úprava voľného pobytu osôb s dlhodobými vízami je upravená

v nariadení Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 265/2010 z 25. marca 2010, ktorým sa

mení a dopĺňa dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenie (ES)

č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobými vízami. Citovaná právna úprava v čl. 1

ods. 2 mení a dopĺňa Schengenský dohovor v čl. 21 tak, že:

a) odsek 1 sa nahrádza takto:

"1. Cudzinci, ktorí sú držiteľmi platného povolenia na pobyt udeleného jedným

z členských štátov, sa môžu na základe tohto povolenia a platného cestovného dokladu voľne

pohybovať na území ostatných členských štátov po dobu až troch mesiacov počas

akéhokoľvek šesťmesačného obdobia, pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5

ods. 1 písm. a), c) a e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006

z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb

osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), a nie sú uvedení vo vnútroštátnom zozname

zápisov príslušného členského štátu.

7

b) za odsek 2 sa vkladá tento odsek:

"2a. Právo na voľný pohyb ustanovené v odseku 1 sa vzťahuje aj na cudzincov,

ktorí sú držiteľmi platného dlhodobého víza udeleného jedným z členských štátov, ako je

ustanovené v článku 18.";

Článok 5 ods. 1 písm. a), c) a e) Kódexu Schengenských hraníc uvádza, že na pobyt,

ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej

krajiny spĺňať tieto podmienky:

a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu;

c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky

na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo

na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto

prostriedky zákonným spôsobom;

e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné

zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich

z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie

na účely odopretia vstupu.

V zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca

2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb

cez hranice (ďalej len „nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006“),

ktorý v čl. 2 vymedzuje pojmy tak, že na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia

pojmov:

1. "vnútorné hranice" sú:

a) spoločné pozemné hranice členských štátov vrátane hraníc, ktoré tvoria

rieky a jazerá;

b) letiská členských štátov pre vnútorné linky;

c) námorné, riečne a jazerné prístavy členských štátov pre pravidelné

trajektové spojenia;

2. "vonkajšie hranice" sú pozemné hranice členských štátov vrátane riečnych

a jazerných hraníc, námorné hranice členských štátov a ich letiská, riečne prístavy, námorné

prístavy a jazerné prístavy, ak nie sú vnútornými hranicami“.

8

Tak ako uvádza citovaná právna úprava dopĺňajúca Schengenský dohovor v čl. 21 a

nasl. kompatibilne s ust. § 20 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, povolenie

na prechodný pobyt na účel zamestnania sa nevyžaduje do 90 dní od prekročenia vonkajšej

hranice, ak ide o cudzinca, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v inom členskom štáte

Európskej únie na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb

zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Žalobca bol teda povinný do 90 dní

od prekročenia vonkajšej hranice (v zmysle čl. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 562/2006 je v tomto prípade vonkajšou hranicou nesporne hraničný priechod medzi

Ukrajinskou republikou a Poľskou republikou, nakoľko Ukrajinská republika nie je členským

štátom Európskej únie), teda od 24. júna 2010 požiadať o povolenie na prechodný pobyt

na účel zamestnania. Ku dňu 24. septembra 2010 sa zdržiaval na území SR od prekročenia

vonkajšej hranice 93 dní, pričom ako vyplýva zo záznamu o vykonaní lustrácie zo dňa

24. septembra 2010 pod č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-26-003/2010, žalobca o povolenia

na prechodný pobyt na účel zamestnania nepožiadal. Z vykonaného dokazovania je teda

nesporným, že žalobca po dobu 3 dní vykonával pracovnú činnosť bez povolenia

na prechodný pobyt na účel zamestnania, čím naplnil dôvody pre administratívne vyhostenie

v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 zákona o pobyte cudzincov.

K námietke žalobcu, že je držiteľom tzv. KARTY POLIAKA (KARTA POLAKA),

ktorá oprávňuje držiteľa okrem iného bez pracovného povolenia vykonávať v Poľskej

republike prácu, ktorú právny zástupca predložil na pojednávaní krajského súdu, napriek

koncentračnej zásade, odvolací súd dodáva, že správny orgán písomne dožiadal Spoločné

kontaktné pracovisko Vyšný Komárnik dňa 8. októbra 2010 o podanie informácii k poľským

národným vízam typu D, pričom z odpovede obdržanej od Odboru pre veci týkajúce sa

cudzincov v Nowom Sᶏczu prostredníctvom ZCWPiC-Zespuľ centrum w spolupráci

policajnej i celnej v Barwinku vyplynulo, že Nariadenie ministra pre vnútorné veci a

administratívu zo dňa 22. decembra 2008 vo veci víz pre cudzincov (číslo zákona 236, čiastka

1643 v znení neskorších predpisov) uvádza: 20 národného poľského víza typu D je udeľované

za účelom využívania výhod vyplývajúcich z vlastníctva Karty Poliaka.

Vízum D 20 – oprávňuje jeho držiteľa na pobyt a vykonávanie práce na území PR

počas doby platnosti víza a zároveň oprávňuje k voľnému pohybu na území iných členských

štátov nie dlhšiemu ako 3 mesiace počas každej šesťmesačnej doby za podmienky, že spĺňa

podmienky vstupu, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. a, c a e Kódexu Schengenských

hraníc a zároveň sa nenachádza vo vnútroštátnej databáze daného členského štátu

9

s upozornením na odopretie vstupu – v súlade s čl 21 ods. 2a vykonávacej príručky Kódexu

Schengenských hraníc.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal povinnosť požiadať o povolenie na prechodný

pobyt na účel zamestnania, nakoľko túto povinnosť nesplnil, jednoznačne tým naplnil

zákonné znaky pre uplatnenie ust. § 57 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 57 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne

vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu

a) na päť rokov, ak

1. ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody

iných a na vymedzených územiach aj prírodu,

2. bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest

vyhostenia, 2)

3. poruší predpisy o omamných látkach a psychotropných látkach, 21)

4. pri kontrole podľa tohto zákona predložil falošný alebo pozmenený doklad alebo

doklad inej osoby,

5. vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný

pobyt alebo vízum, alebo

6. uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt,

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady,

kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu

na územie SR. V prípade žalobcu bolo podľa odvolacieho súdu bez všetkých pochybností

náležite preukázané, že na území SR vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené

povolenie na prechodný pobyt, namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo

v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu

prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov

taxatívne vymedzené.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo

menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba

uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym.

V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný

10

zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto

námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho

správneho uváženia (pri tejto svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou

úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať

voľbu manželov alebo partnerov ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať

zjednocovaniu rodiny. V tomto prípade je preukázané, že vyhostenie cudzinca bolo vykonané

v súlade so zákonom, teda aj prípadný zásah do rodinného života spĺňal podmienky podľa

čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

Stotožňujúc sa so záverom krajského súdu, ako aj správneho orgánu mal odvolací

súdu za preukázané, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum,

čím naplnil podmienky administratívneho vyhostenia v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5

zákona o pobyte cudzincov.

Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v rámci správneho

konania, ktorý považoval za dostatočný, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných

dôkazov, spôsobe vykonania a hodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány, dospel

k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, tento po právnej stránke

správne posúdili a vydané rozhodnutie náležite odôvodnili.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správne orgány

nepochybili, ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení

žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní piatich rokov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za neopodstatnené, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci krajským súdom, preto napadnutý rozsudok

krajského súdu stotožniac sa s jeho právnym záverom podľa , v spojení

s veta prvá potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, že žalobcovi,

ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal.

11

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. apríla 2012

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková