Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/95/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého S. N.,

narodeného X. a maloletého R. N., narodeného X., bývajúcich u matky, zastúpených

kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne, deti rodičov

matky S. N., bývajúcej v T. a otca R. N., bývajúceho v Š.Š., zastúpeného JUDr. J. A.,

advokátom so sídlom v B., o návrhu otca na zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. , o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 31. januára 2012 sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 22. novembra 2011 č.k. -96 návrh

otca na zníţenie výţivného k maloletým deťom zamietol a rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe naposledy o výţivnom na maloleté

deti bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 13. júla 2009 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 22. októbra 2009 sp. zn. . Maloleté

deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný povinnosťou prispievať

na výţivu maloletého S. mesačne sumou 130 Eur a na maloletého R. mesačne sumou 95 Eur.

Matka v tom čase bola nezamestnaná, bez nároku na dávku v nezamestnanosti. Otec

sa venoval profesionálnej cyklistike bez zmluvného základu a príjem mal z odmien

za výhry v pretekoch v sumách, ktoré neboli zistené. Maloletý S. bol vo veku 7 rokov a bol

ţiakom prvého ročníka základnej školy, maloletý R. bol vo veku 6 rokov a navštevoval

2

materskú školu. Obe deti mali výdavky primerané svojmu veku a potrebám. Súd prvého

stupňa zistil, ţe otec od 1. mája 2011 je zamestnaný ako domovník v R., kde dosahuje

priemerný mesačný príjem 315,55 Eur brutto. Od 25. januára 2010 do 31. októbra 2010 bol

zamestnaný na polovičný úväzok v spoločnosti B., B., kde za toto obdobie dosiahol priemerný

príjem 99 Eur mesačne netto. Tento pracovný pomer skončil uplynutím doby, na ktorú bol

uzatvorený. Od 11. februára 2010 do 31. decembra 2010 pracoval na základe dohody

o vykonaní práce v spoločnosti T., a.s. X, kde dosiahol priemerný príjem vo výške 41,79 Eur

mesačne. V období od 1. júna 2010 do 31. augusta 2010 pracoval na základe dohody

o vykonaní práce v spoločnosti I., s.r.o. x, kde dosiahol priemerný príjem 135 Eur mesačne.

Od 1. januára 2011 do 1. mája 2011 bol nezamestnaný a evidovaný na Úrade práce,

sociálnych vecí a rodiny v Š., nebol poberateľom ţiadnych štátnych dávok. Od roku 2005

do roku 2009 pracoval v R., najskôr ako poštový doručovateľ a neskôr ako profesionálny

cyklista pre x. Výţivné určené súdom platí iba do výšky minimálneho výţivného, spolu na

obe deti vo výške 50 Eur mesačne. Pri rozhodovaní o návrhu otca súd prvého stupňa ďalej

vychádzal zo zistenia, ţe matka detí od 1. októbra 2011 je vyradená z evidencie uchádzačov

o zamestnanie, je dobrovoľne nezamestnaná. Od 3. marca 2012 pracuje na základe dohody

o pracovnej činnosti ako výpomoc v reštaurácii u J. J. v Trenčíne s dohodnutou odmenou 136

Eur mesačne. Od 1. januára 2009 do 1. marca 2009 bola zamestnaná v T. Trenčín, kde

dosahovala priemerný mesačný čistý zárobok 434 Eur. Tento pracovný pomer skončil zo

strany zamestnávateľa z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta. Je poberateľkou náhradného

výţivného na maloletého S. 78,98 Eur mesačne a na maloletého R. 70 Eur mesačne

a prídavku na dve deti 44,02 Eur mesačne. Nezamestnaná je od 1. júla 2010, od. 1. decembra

2009 do 30. júna 2010 pracovala v spoločnosti M., s.r.o. x, kde pracovný pomer skončila

dohodou, kedy sa musela presťahovať z Českej republiky na Slovensko, lebo

maloletý R. začal navštevovať prvý ročník základnej školy. U tohto zamestnávateľa

dosahovala priemerný hrubý mesačný príjem 1 000 Eur. Okresný súd na strane

maloletého S. zistil, ţe tento má 10 rokov, je ţiakom štvrtého ročníka základnej školy.

Navštevuje doučovanie z matematiky, za ktoré sa hradí 8 Eur týţdenne. Maloletý R. má 8

rokov, je ţiakom druhého ročníka základnej školy. Navštevuje základnú umeleckú školu,

odbor výtvarný, kde mesačný poplatok predstavuje 10 Eur. Na základe takto zisteného

skutkového stavu, s poukazom na znenie ustanovení § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 78

ods. 1 a 3 Zákona o rodine dospel k záveru, ţe návrh otca nebol podaný dôvodne.

Od posledného rozhodnutia o výške vyţivovacej povinnosti neuplynuli ešte ani dva roky.

Na strane maloletého S. k zmene pomerov nedošlo, keďţe v súčasnosti aj v čase posledného

3

rozhodovania o vyţivovacej povinnosti bol ţiakom prvého stupňa základnej školy.

U maloletého R. k zmene pomerov došlo v tom smere, ţe tento začal navštevovať prvý stupeň

základnej školy. U matky k zmene pomerov došlo v tom smere, ţe je síce opätovne

nezamestnaná – dobrovoľne, avšak privyrába si na základe dohody o pracovnej činnosti. Na

základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, ţe k zmene pomerov u otca

došlo, pretoţe t.č. je v pracovnom pomere v R., kde dosahuje priemerný príjem viac ako

300 Eur brutto, keď v čase posledného rozhodovania o výţivnom nebol jeho príjem ustálený.

Za primeranú pomerom rodičov, potrebám maloletých detí v súčasnej dobe, moţnostiam

a schopnostiam rodičov plniť vyţivovaciu povinnosť okresný súd povaţoval doteraz určenú

výšku vyţivovacej povinnosti. Preto návrh na zníţenie vyţivovacej povinnosti ako nedôvodný

v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 146 ods. 1 písm. a/

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie otca rozsudkom z 31. januára 2012 sp. zn.

rozsudok okresného súdu potvrdil a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov dovolacieho konania. Poukázal na to, ţe okresný súd vykonal dokazovanie

v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym,

skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne

posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotoţnil s jeho skutkovými závermi, ako

aj s právnym posúdením veci a podľa na ne v plnom rozsahu poukázal.

Nad rámec úvah okresného súdu v odôvodnení rozsudku odvolací súd zdôraznil, ţe aj podľa

jeho názoru z vykonaného dokazovania vo veci nevyplynuli také skutočnosti, ktoré

by v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine odôvodňovali rozhodnutie o zníţení výţivného

zo strany otca. Odvolací súd doplnil svoje dôvody o citáciu ustanovenia § 63 ods. 1, 2 Zákona

o rodine a s poukazom na to, ţe v priebehu konania pred okresným súdom si otec nesplnil

svoju zákonnú povinnosť preukázať všetky svoje príjmy z inej, neţ závislej činnosti,

podliehajúcej dani z príjmu, nesplnením ktorej zákon automaticky spája zákonnú

a nevyvratiteľnú fikciu o výške mesačného príjmu povinného rodiča, z ktorej je súd povinný

vychádzať pri rozhodovaní o výţivnom. Vzhľadom na tom, ţe v predchádzajúcom konaní

o výţivnom pre nesplnenie povinnosti otca § 63 ods. 1 Zákona o rodine bol povinný

aplikovať zákonnú fikciu o príjmoch otca podľa tohto ustanovenia a vzhľadom na to, ţe

nesplnenie uvedenej povinnosti zo strany otca aj v tomto konaní, ukladá súdu aplikovať

uvedenú právnu fikciu, ani odvolací súd v súlade s názorom okresného súdu nedospel

k záveru, ţe by na strane otca od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výţivnom nastala taká

zmena pomerov, ktorá by v zmysle § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine odôvodňovala vyhovieť

návrhu otca na zníţenie výţivného. Odvolací súd poukázal na to, ţe zánikom manţelstva

rodičov vyvstal zákonný dôvod na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

rozvedených rodičov, z ktorého majetku mala matka predať dom za nie zanedbateľnú sumu.

Tvrdenia rodičov o vyporiadaní ceny predaného domu sú protirečivé. Mal však za to, ţe pre

potreby posúdenia majetkových pomerov otca na účel posúdenia výšky výţivného na

maloletých je rozhodná aj táto skutočnosť. Z hľadiska ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona

o rodine nie však je právne významné, či otec aj skutočne realizoval svoje práva, vyplývajúce

mu z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, vrátane potrebných právnych

krokov, ak mu v tom nebránili ţiadne skutočnosti, objektívne vylučujúce ich realizáciu.

Keďţe z vykonaného dokazovania nevyplynuli ţiadne takéto objektívne prekáţky, odvolací

súd sa nestotoţnil so záverom otca v odvolaní, podľa ktorého obsahom jeho majetkových

pomerov je jedine príjem 324,80 Eur mesačne. Ďalšie dôvody odvolania nepovaţoval

za dôvodné a právne významné. Pri zisťovaní zmien v pomeroch účastníkov v zmysle § 78

ods. 1 Zákona o rodine je neprípustná revízia predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Preto

odvolací súd nebol oprávnený preskúmať vecnú správnosť tohto predchádzajúceho súdneho

rozhodnutia a zaoberať sa vadami predchádzajúceho konania vytýkanými otcom v odvolaní.

Podľa názoru odvolacieho súdu výhrady otca v odvolaní k postupu matky v konaní nemajú

ţiadny vplyv na posudzovanie otázky správnosti zistenia skutkového stavu veci a právne

posúdenie veci samej. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie otec maloletých detí, ktorý

ţiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vyčítal odvolaciemu

súdu, ţe sa náleţite nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, najmä, ţe

rozsudok súdu prvého stupňa je nenáleţite odôvodnený a najmä nedostatočne odráţa

vykonané dokazovanie, v ktorom jednoznačne uniesol vecné bremeno v tom, ţe nemá

dostatok finančných prostriedkov na úhradu stanoveného výţivného. Namietal, ţe odvolací

súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania ohľadne odpredaja nehnuteľnosti

patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov matkou detí, tvrdiac, ţe nejde

o konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, z ktorého dôvodu

potom nevyhovel jeho návrhu zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa s minimálnym určením

výţivného od januára 2010 do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadnaia

bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe nevykonal ţiadne

doplnenie dokazovania a ani nenariadil pojednávanie vo veci ( ), čím

v konaní došlo k vade podľa a tieţ pre nesprávne hodnotenie dôkazov

a tým aj neúplne a neobjektívne zistený skutkový stav veci. Zároveň namietal, ţe bolo

porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, keď rozhodnutie odvolacieho súdu nie

je dostatočne odôvodnené. Mal za to, ţe z rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec nie je zrejmé,

na základe čoho vyhodnotil jeho námietky uvedené v odvolaní ako nedôvodné a prečo

sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa konkrétne vôbec nezaoberal tým,

ţe matka detí je dostatočne finančne zabezpečená prisvojením si finančných prostriedkov

z predaja nehnuteľnosti patriacej do ich spoločného majetku. Prezentované dôvody

v rozhodnutí odvolacieho súdu povaţoval za dôkaz o zjavnej „feministickej“ zaujatosti

predsedníčky senátu odvolacieho súdu JUDr. S. M. a preto namietal jej zaujatosť (§ 14 ods. 1

).

Matka maloletých detí a ich kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok

6

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Osobitne však treba zdôrazniť, ţe podľa dovolanie nie je prípustné

vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zníţenia vyţivovacej povinnosti

otca k maloletým deťom). Nejde o rozsudok v zmysle aţ 3 Nejde ani

o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky

rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade

ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov

je zrejmé, ţe dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné; jeho prípustnosť

je výslovne vylúčená ustanovením a o prípad výnimky z neprípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 v predmetnej veci nejde.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia.

So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady

konania podľa a

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

O procesnú vadu v zmysle spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu , a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1,

a , , , , , ).

Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým,

ţe nevykonal ním navrhnutý dôkaz, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto

postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci

sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť

všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov ( veta prvá, veta prvá ). O tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhodne však súd.

Z uvedeného je zrejmé, ţe účastníkovi konania priznáva právo

vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci

aj vyuţil (nebolo mu odňaté) právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná.

Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je postupom, ktorým

by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, alebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú

vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania ( ). Ak súd niektorý

dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda

v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia.

Súdy niţších stupňov preto svojim postupom dovolateľa nevylúčili z realizácie ţiadneho

procesného práva, ktoré mu priznáva.

Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. ţe odvolací súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací

dôvod podľa , t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada konania je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

Je právne relevantná, ak má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska existencie

tzv. inej vady konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd

môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy,

keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej

veci nejde).

Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania

nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne

prípustné ( aţ c/ ). Tvrdenie dovolateľa o nedostatkoch

dokazovania nie je teda opodstatnená.

Dovolateľ ďalej namieta, ţe odvolací súd rozhodol o veci v rozpore s ustanovením

, keď nenariadil na jej prejednanie pojednávanie.

Podľa (v znení účinnom od 1. januára 2012), na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný

záujem.

V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

Z dikcie ustanovenia vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem

iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého

stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie

zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované

prípady), o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania ( ).

V posudzovanej veci odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa zistil úplne

skutkový stav veci a ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým

zisteniam. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie

doplniť. Nemoţno mu preto vyčítať, ţe jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania bol v rozpore so zákonom.

10

Dovolateľ ďalej namietal nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,

v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a vznik vady

podľa

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov a ako sa vo veci vyjadroval odporca (ţalovaný),

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením

je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36

a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva

na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,

kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v vo svojich dôsledkoch vedie

k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. ). Právo na odôvodnenie, ktorého

štruktúra je rámcovo upravená v sa uplatňuje aj v odvolacom konaní

( ). Odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní však nemusí odpoveď na kaţdú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. ).

Zároveň je potrebné zdôrazniť, ţe , ktorý nadobudol účinnosť

11

15. októbra 2008, bol dovtedajší text doplnený okrem iného odsekom 2, podľa

ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská rodičov, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval ustanovenia Zákona o rodine, ktoré aplikoval v prejednávanej veci

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery o nedôvodnosti návrhu otca

na zníţenie výţivného náleţite vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v zmysle stotoţnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti právne zdôvodnil

aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1, 2 Zákona o rodine a tieţ s ohľadom na ustanovenie § 75

ods. 1 Zákona o rodine vysvetlil potrebu posúdenia majetkových pomerov otca vo vzťahu

k spoločne nadobudnutému majetku rodičmi detí.

Za daného stavu potom nemoţno povaţovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď

v zmysle si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom

rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil

rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

Dovolateľ v dovolaní ďalej poukázal na zaujatosť predsedníčky senátu odvolacieho

súdu JUDr. S. M..

12

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá

aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci,

v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol zaloţený na príbuzenskom

alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom

účastníkov konania, ktorý by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedené

pod 2/.

V danej veci dovolací súd z obsahu spisu nezistil ţiadne okolnosti právne relevantné

z hľadiska ustanovenia , z ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosti

o nezaujatosti vo veci konajúcej predsedníčky senátu. Dovolateľ ţiadnu relevantnú námietku

zaujatosti neuplatnil a v dovolaní jej zaujatosť vyvodzuje len z jej postupu v konaní. Takéto

dôvody pre zaujatosť sudcu však nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej

v , t.j. ţe rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát a tvorili tak právne relevantný záver pre

posúdenie prípustnosti inak neprípustného dovolania.

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania otca maloletých detí nemoţno vyvodiť

zo ţiadneho ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

13

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa s v spojení

s a

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková