Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dfd/383957.1ae7b5.pdf
PDF · 136.96 KB
No categories available
4Cdo/95/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 95/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého S. N.,
narodeného X. a maloletého R. N., narodeného X., bývajúcich u matky, zastúpených
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne, deti rodičov
matky S. N., bývajúcej v T. a otca R. N., bývajúceho v Š.Š., zastúpeného JUDr. J. A.,
advokátom so sídlom v B., o návrhu otca na zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde
Trenčín pod sp. zn. 31 P 248/2010, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 31. januára 2012 sp. zn. 6 CoP 2/2012, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 22. novembra 2011 č.k. 31 P 248/2010-96 návrh
otca na zníţenie výţivného k maloletým deťom zamietol a rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe naposledy o výţivnom na maloleté
deti bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 13. júla 2009 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 22. októbra 2009 sp. zn. 19 Co 279/2009. Maloleté
deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný povinnosťou prispievať
na výţivu maloletého S. mesačne sumou 130 Eur a na maloletého R. mesačne sumou 95 Eur.
Matka v tom čase bola nezamestnaná, bez nároku na dávku v nezamestnanosti. Otec
sa venoval profesionálnej cyklistike bez zmluvného základu a príjem mal z odmien
za výhry v pretekoch v sumách, ktoré neboli zistené. Maloletý S. bol vo veku 7 rokov a bol
ţiakom prvého ročníka základnej školy, maloletý R. bol vo veku 6 rokov a navštevoval
materskú školu. Obe deti mali výdavky primerané svojmu veku a potrebám. Súd prvého
stupňa zistil, ţe otec od 1. mája 2011 je zamestnaný ako domovník v R., kde dosahuje
priemerný mesačný príjem 315,55 Eur brutto. Od 25. januára 2010 do 31. októbra 2010 bol
zamestnaný na polovičný úväzok v spoločnosti B., B., kde za toto obdobie dosiahol priemerný
príjem 99 Eur mesačne netto. Tento pracovný pomer skončil uplynutím doby, na ktorú bol
uzatvorený. Od 11. februára 2010 do 31. decembra 2010 pracoval na základe dohody
o vykonaní práce v spoločnosti T., a.s. X, kde dosiahol priemerný príjem vo výške 41,79 Eur
mesačne. V období od 1. júna 2010 do 31. augusta 2010 pracoval na základe dohody
o vykonaní práce v spoločnosti I., s.r.o. x, kde dosiahol priemerný príjem 135 Eur mesačne.
Od 1. januára 2011 do 1. mája 2011 bol nezamestnaný a evidovaný na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny v Š., nebol poberateľom ţiadnych štátnych dávok. Od roku 2005
do roku 2009 pracoval v R., najskôr ako poštový doručovateľ a neskôr ako profesionálny
cyklista pre x. Výţivné určené súdom platí iba do výšky minimálneho výţivného, spolu na
obe deti vo výške 50 Eur mesačne. Pri rozhodovaní o návrhu otca súd prvého stupňa ďalej
vychádzal zo zistenia, ţe matka detí od 1. októbra 2011 je vyradená z evidencie uchádzačov
o zamestnanie, je dobrovoľne nezamestnaná. Od 3. marca 2012 pracuje na základe dohody
o pracovnej činnosti ako výpomoc v reštaurácii u J. J. v Trenčíne s dohodnutou odmenou 136
Eur mesačne. Od 1. januára 2009 do 1. marca 2009 bola zamestnaná v T. Trenčín, kde
dosahovala priemerný mesačný čistý zárobok 434 Eur. Tento pracovný pomer skončil zo
strany zamestnávateľa z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta. Je poberateľkou náhradného
výţivného na maloletého S. 78,98 Eur mesačne a na maloletého R. 70 Eur mesačne
a prídavku na dve deti 44,02 Eur mesačne. Nezamestnaná je od 1. júla 2010, od. 1. decembra
2009 do 30. júna 2010 pracovala v spoločnosti M., s.r.o. x, kde pracovný pomer skončila
dohodou, kedy sa musela presťahovať z Českej republiky na Slovensko, lebo
maloletý R. začal navštevovať prvý ročník základnej školy. U tohto zamestnávateľa
dosahovala priemerný hrubý mesačný príjem 1 000 Eur. Okresný súd na strane
maloletého S. zistil, ţe tento má 10 rokov, je ţiakom štvrtého ročníka základnej školy.
Navštevuje doučovanie z matematiky, za ktoré sa hradí 8 Eur týţdenne. Maloletý R. má 8
rokov, je ţiakom druhého ročníka základnej školy. Navštevuje základnú umeleckú školu,
odbor výtvarný, kde mesačný poplatok predstavuje 10 Eur. Na základe takto zisteného
skutkového stavu, s poukazom na znenie ustanovení § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 78
ods. 1 a 3 Zákona o rodine dospel k záveru, ţe návrh otca nebol podaný dôvodne.
Od posledného rozhodnutia o výške vyţivovacej povinnosti neuplynuli ešte ani dva roky.
Na strane maloletého S. k zmene pomerov nedošlo, keďţe v súčasnosti aj v čase posledného
rozhodovania o vyţivovacej povinnosti bol ţiakom prvého stupňa základnej školy.
U maloletého R. k zmene pomerov došlo v tom smere, ţe tento začal navštevovať prvý stupeň
základnej školy. U matky k zmene pomerov došlo v tom smere, ţe je síce opätovne
nezamestnaná – dobrovoľne, avšak privyrába si na základe dohody o pracovnej činnosti. Na
základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, ţe k zmene pomerov u otca
došlo, pretoţe t.č. je v pracovnom pomere v R., kde dosahuje priemerný príjem viac ako
300 Eur brutto, keď v čase posledného rozhodovania o výţivnom nebol jeho príjem ustálený.
Za primeranú pomerom rodičov, potrebám maloletých detí v súčasnej dobe, moţnostiam
a schopnostiam rodičov plniť vyţivovaciu povinnosť okresný súd povaţoval doteraz určenú
výšku vyţivovacej povinnosti. Preto návrh na zníţenie vyţivovacej povinnosti ako nedôvodný
v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 146 ods. 1 písm. a/
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie otca rozsudkom z 31. januára 2012 sp. zn.
6 CoP 2/2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov dovolacieho konania. Poukázal na to, ţe okresný súd vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym,
skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne
posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotoţnil s jeho skutkovými závermi, ako
aj s právnym posúdením veci a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. na ne v plnom rozsahu poukázal.
Nad rámec úvah okresného súdu v odôvodnení rozsudku odvolací súd zdôraznil, ţe aj podľa
jeho názoru z vykonaného dokazovania vo veci nevyplynuli také skutočnosti, ktoré
by v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine odôvodňovali rozhodnutie o zníţení výţivného
zo strany otca. Odvolací súd doplnil svoje dôvody o citáciu ustanovenia § 63 ods. 1, 2 Zákona
o rodine a s poukazom na to, ţe v priebehu konania pred okresným súdom si otec nesplnil
svoju zákonnú povinnosť preukázať všetky svoje príjmy z inej, neţ závislej činnosti,
podliehajúcej dani z príjmu, nesplnením ktorej zákon automaticky spája zákonnú
a nevyvratiteľnú fikciu o výške mesačného príjmu povinného rodiča, z ktorej je súd povinný
vychádzať pri rozhodovaní o výţivnom. Vzhľadom na tom, ţe v predchádzajúcom konaní
o výţivnom pre nesplnenie povinnosti otca § 63 ods. 1 Zákona o rodine bol povinný
aplikovať zákonnú fikciu o príjmoch otca podľa tohto ustanovenia a vzhľadom na to, ţe
nesplnenie uvedenej povinnosti zo strany otca aj v tomto konaní, ukladá súdu aplikovať
uvedenú právnu fikciu, ani odvolací súd v súlade s názorom okresného súdu nedospel
k záveru, ţe by na strane otca od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výţivnom nastala taká
zmena pomerov, ktorá by v zmysle § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine odôvodňovala vyhovieť
návrhu otca na zníţenie výţivného. Odvolací súd poukázal na to, ţe zánikom manţelstva
rodičov vyvstal zákonný dôvod na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
rozvedených rodičov, z ktorého majetku mala matka predať dom za nie zanedbateľnú sumu.
Tvrdenia rodičov o vyporiadaní ceny predaného domu sú protirečivé. Mal však za to, ţe pre
potreby posúdenia majetkových pomerov otca na účel posúdenia výšky výţivného na
maloletých je rozhodná aj táto skutočnosť. Z hľadiska ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona
o rodine nie však je právne významné, či otec aj skutočne realizoval svoje práva, vyplývajúce
mu z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, vrátane potrebných právnych
krokov, ak mu v tom nebránili ţiadne skutočnosti, objektívne vylučujúce ich realizáciu.
Keďţe z vykonaného dokazovania nevyplynuli ţiadne takéto objektívne prekáţky, odvolací
súd sa nestotoţnil so záverom otca v odvolaní, podľa ktorého obsahom jeho majetkových
pomerov je jedine príjem 324,80 Eur mesačne. Ďalšie dôvody odvolania nepovaţoval
za dôvodné a právne významné. Pri zisťovaní zmien v pomeroch účastníkov v zmysle § 78
ods. 1 Zákona o rodine je neprípustná revízia predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Preto
odvolací súd nebol oprávnený preskúmať vecnú správnosť tohto predchádzajúceho súdneho
rozhodnutia a zaoberať sa vadami predchádzajúceho konania vytýkanými otcom v odvolaní.
Podľa názoru odvolacieho súdu výhrady otca v odvolaní k postupu matky v konaní nemajú
ţiadny vplyv na posudzovanie otázky správnosti zistenia skutkového stavu veci a právne
posúdenie veci samej. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie otec maloletých detí, ktorý
ţiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vyčítal odvolaciemu
súdu, ţe sa náleţite nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, najmä, ţe
rozsudok súdu prvého stupňa je nenáleţite odôvodnený a najmä nedostatočne odráţa
vykonané dokazovanie, v ktorom jednoznačne uniesol vecné bremeno v tom, ţe nemá
dostatok finančných prostriedkov na úhradu stanoveného výţivného. Namietal, ţe odvolací
súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania ohľadne odpredaja nehnuteľnosti
patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov matkou detí, tvrdiac, ţe nejde
o konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, z ktorého dôvodu
potom nevyhovel jeho návrhu zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa s minimálnym určením
výţivného od januára 2010 do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadnaia
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe nevykonal ţiadne
doplnenie dokazovania a ani nenariadil pojednávanie vo veci (§ 214 ods. 2 O.s.p.), čím
v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tieţ pre nesprávne hodnotenie dôkazov
a tým aj neúplne a neobjektívne zistený skutkový stav veci. Zároveň namietal, ţe bolo
porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, keď rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Mal za to, ţe z rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec nie je zrejmé,
na základe čoho vyhodnotil jeho námietky uvedené v odvolaní ako nedôvodné a prečo
sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa konkrétne vôbec nezaoberal tým,
ţe matka detí je dostatočne finančne zabezpečená prisvojením si finančných prostriedkov
z predaja nehnuteľnosti patriacej do ich spoločného majetku. Prezentované dôvody
v rozhodnutí odvolacieho súdu povaţoval za dôkaz o zjavnej „feministickej“ zaujatosti
predsedníčky senátu odvolacieho súdu JUDr. S. M. a preto namietal jej zaujatosť (§ 14 ods. 1
O.s.p.).
Matka maloletých detí a ich kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Osobitne však treba zdôrazniť, ţe podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné
vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem
rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zníţenia vyţivovacej povinnosti
otca k maloletým deťom). Nejde o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Nejde ani
o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky
rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade
ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov
je zrejmé, ţe dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné; jeho prípustnosť
je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p. a o prípad výnimky z neprípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 v predmetnej veci nejde.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady
konania podľa § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1,
§ 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým,
ţe nevykonal ním navrhnutý dôkaz, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto
postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci
sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť
všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá, § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhodne však súd.
Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
aj vyuţil (nebolo mu odňaté) právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná.
Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je postupom, ktorým
by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, alebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý
dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda
v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia.
Súdy niţších stupňov preto svojim postupom dovolateľa nevylúčili z realizácie ţiadneho
procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. ţe odvolací súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada konania je procesná vada, ktorá
na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.
Je právne relevantná, ak má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska existencie
tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd
môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy,
keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej
veci nejde).
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania
nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne
prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Tvrdenie dovolateľa o nedostatkoch
dokazovania nie je teda opodstatnená.
Dovolateľ ďalej namieta, ţe odvolací súd rozhodol o veci v rozpore s ustanovením
§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď nenariadil na jej prejednanie pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 1. januára 2012), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný
záujem.
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého
stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované
prípady), o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
V posudzovanej veci odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa zistil úplne
skutkový stav veci a ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie
doplniť. Nemoţno mu preto vyčítať, ţe jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania bol v rozpore so zákonom.
Dovolateľ ďalej namietal nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a vznik vady
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov a ako sa vo veci vyjadroval odporca (ţalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva
na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav,
kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. vo svojich dôsledkoch vedie
k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 111/03). Právo na odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní však nemusí odpoveď na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05).
Zároveň je potrebné zdôrazniť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská rodičov, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval ustanovenia Zákona o rodine, ktoré aplikoval v prejednávanej veci
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery o nedôvodnosti návrhu otca
na zníţenie výţivného náleţite vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti právne zdôvodnil
aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1, 2 Zákona o rodine a tieţ s ohľadom na ustanovenie § 75
ods. 1 Zákona o rodine vysvetlil potrebu posúdenia majetkových pomerov otca vo vzťahu
k spoločne nadobudnutému majetku rodičmi detí.
Za daného stavu potom nemoţno povaţovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom
rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
Dovolateľ v dovolaní ďalej poukázal na zaujatosť predsedníčky senátu odvolacieho
súdu JUDr. S. M..
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá
aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci,
v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol zaloţený na príbuzenskom
alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom
účastníkov konania, ktorý by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedené
pod 2/.
V danej veci dovolací súd z obsahu spisu nezistil ţiadne okolnosti právne relevantné
z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosti
o nezaujatosti vo veci konajúcej predsedníčky senátu. Dovolateľ ţiadnu relevantnú námietku
zaujatosti neuplatnil a v dovolaní jej zaujatosť vyvodzuje len z jej postupu v konaní. Takéto
dôvody pre zaujatosť sudcu však nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej
v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. ţe rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát a tvorili tak právne relevantný záver pre
posúdenie prípustnosti inak neprípustného dovolania.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania otca maloletých detí nemoţno vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. apríla 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková